Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/230/2015 z 19. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. januára 2016, sp. zn. 2Co/230/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8114215643.2 Krajský súd Prešov | 2Co/230/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8114215643.2 | 2016-01-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/48aa3cbd-0de7-487d-a809-3ba42fbc992b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114215643.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/230/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114215643
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114215643.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti
žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov z 09.04.2015 č.k. 16C/223/2014-48 a proti uzneseniu Okresného súdu Prešov
zo dňa 10.07.2015 č.k. 16C/223/2014-62 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania žalovanému
nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že predchádzajúcim rozhodnutím súdu prvého
stupňa bolo okrem iného rozhodnuté o tom, že vec vedená pôvodne pod sp. zn. 1C 344/2012 sa vylučuje
na samostatné konanie. V tomto konaní žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Zb. argumentujúc nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni,
a teda zbytočnými prieťahmi, nerozhodnutím v zákonom stanovenej lehote, keď tento súd ako súd
exekučný nedodržal lehotu 30 dní, v ktorej mal rozhodnúť o zmene exekútora. Súd prvého stupňa
poukázal na obsah spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2Er/323/2006. Zdôraznil, že žalobca
netvrdil, že disponuje rozhodnutím alebo konštatovaním kompetentného orgánu, že v namietanom
exekučnom konaní došlo k zbytočnému prieťahu alebo žeby niektorý sudca rozhodujúci v exekučnej
veci bol disciplinárne zodpovedný za prieťahy tohto exekučného konania. Žalobca síce poukazoval na
to, že podával žiadosti s cieľom získať informácie o stave exekučného konania, tieto žiadosti však nie
sú sťažnosťami aké právna úprava predpokladá. Zdôraznil, že táto lehota predpokladaná § 44 ods.
7 Exekučného poriadku v namietanom exekučnom konaní dodržaná nebola. Rozhodnutiu o zmene
exekútora však predchádzala ďalšia nevyhnutná činnosť súdu spočívajúca v požiadavke adresovanej
exekútorovi, ktorý bol pôvodne poverený vykonaním exekúcie k tomu, aby sa vyjadril, či uplatňuje trovy
exekúcie, ak áno, aby predložil ich špecifikáciu. Dĺžka tejto činnosti a nedodržanie stanovenej lehoty
nebola takej povahy, aby bolo možné usúdiť, že rozhodnutie o zmene exekútora vykazovalo znaky
prieťahov v konaní. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV 606/2012.
Nezistil, žeby došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, a teda k vzniku
škody. Pokiaľ mal žalobca za to, že náklady, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci vyčíslil mu
vznikli, súd mal jeho tvrdenia za nie relevantné. Informačné systémy, na ktoré žalobca poukazoval



vzhľadom na svoj predmet činnosti, musí udržiavať tak či tak a náklady, ktoré vyčíslil nemohli byť priamo
spôsobené tvrdeným oneskoreným konaním exekučného súdu. Žiadna príčinná súvislosť s tvrdením
žalobcu nevyplynula. Žalobu preto zamietol ako nedôvodnú a o trovách konania účastníkov rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalobca, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukazuje na to, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol
v merite veci a na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Zb.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Poukázal tiež na článok 144 ods. 1 Ústavy SR. Súd
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprisluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru ESĽ vo
Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca nechápe aký môže mať
na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s
predmetom konania nesúviseli. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., znalecký posudok P.. Týmto posudkom je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na
žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Súd
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. V konaní
tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody,
existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.
Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
rozhodnúť. V zmysle uvádzaných dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,



c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona



zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

Je však zároveň nutné zdôrazniť, že súd prvého stupňa pri aplikácii právnych predpisov a argumentácií
vo svojom odôvodnení rozhodnutia nevychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení platnom od 01.01.2013, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Argumentácia súdu prvého stupňa je
totiž založená na úplne iných okolnostiach, ako to bolo citované vyššie z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Podľa § 44 ods. 7 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 1.9.2005, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný Okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Odvolací súd konštatuje, že v preskúmavanej exekučnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

V súvislosti s konaním Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2Er/ 323/2006 je zrejmé, že tomuto súdu
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená dňa 18.10.2006. Exekučným titulom
bol v danom prípade rozsudok stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. Sr 0941/06 zo dňa 18.04.2006.
Poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora vydal exekučný súd dňa 27.10.2006 a
následne v priebehu exekučného konania dňa 22.11.2010 požiadal žalobca ako oprávnený o zmenu
súdneho exekútora. Exekučný súd vyzval pôvodného súdneho exekútora F.. Z.. H. S. podaním z
24.01.2011, aby oznámil, či si uplatňuje trovy exekúcie, ak áno v akej výške s tým, že je potrebné
predložiť aj ich špecifikáciu. Súdny exekútor reagoval na výzvu exekučného súdu podaním doručeným
dňa 02.02.2011 a následne uznesením zo dňa 06.04.2011 č.k. 2Er/323/2006-18 exekučný súd rozhodol
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Je potrebné zdôrazniť, že aj v súvislosti s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora v danom
prípade konajúci exekučný súd vo veci vykonával ďalšie s tým súvisiace úkony. Odvolací súd navyše
akcentuje všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde v danom čase inicioval stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Je síce pravdou, že povinnosťou štátu je zabezpečiť,
aby spravodlivosť bola poskytnutá včas, s tým však, že táto zásada platí pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti
na súd s množstvom nových návrhov, v rámci prevencie sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach
je súd jeho podania schopný vybaviť a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho veci nemusí byť tak
promptné, ako vybavenie veci iných navrhovateľov.

Podporne táto okolnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 606/2012 zo dňa
14.12.2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo
16.4.2012, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením z 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí
zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ
- žalobca, podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším
počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu,
ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Zb., sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť
žalovaného účastníka plynúca zo zákona č. 514/2003 Zb. daná nie je. Uvedené správnym spôsobom
posúdil súd prvého stupňa, ktorý v zmysle týchto zistení vyhodnotil podanú žalobu ako neopodstatnenú.



Je tiež zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie zohľadňujúc v tomto smere
návrhy účastníkov konania a nebolo zistené, aby žalobca pred rozhodnutím súdu prvého stupňa žiadal
rozhodnúť o prerušení prebiehajúceho konania.

S poukazom na všetky vyššie uvádzané dôvody odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil
postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

Uznesením zo dňa 10.07.2015 súd prvého stupňa vyzval žalobcu, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti
uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 Eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Aj proti tomuto uzneseniu sa včas odvolal žalobca a navrhol uznesenie zrušiť ako nedôvodné. Poukazuje
na to, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len
podanie žaloby na náhradu škody a nie aj ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a
pod.. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Cdo 39/2007. V prílohe zákona o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore so zákonom
o súdnych poplatkoch uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Použitie analógie legisie v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku
vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom
o súdnych poplatkoch ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ich nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods.
1 Ústavy SR s tým, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd. Poukázal tiež na ustanovenie § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch . Poukazuje na to, že žaloba bola podaná pred 01.10.2012, konanie začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Zb., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný
do 30.09.2012. Dovtedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. V
zmysle týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

Aj toto rozhodnutie preskúmal odvolací súd podľa § 212 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil,
že odvolanie opodstatnené nie je.

Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „poplatkového zákona“), oslobodené od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na
zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k novele zákona o súdnych poplatkoch, pričom bolo vypustené
s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného
oslobodenia vzťahujúce sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté od 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu poplatkového
zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.



Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným úradný postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho neprávnym postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a sadzobníka súdnych
poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co 530/2013-97 zo dňa
30.04.2014).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s 142 ods. 1 O.s.p..
Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto
konaní trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.