{"guid": "935d71fb-9ae2-474b-aa79-c680726183b1:60a7345d-46b8-4766-993a-6772d8acd6fc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8213202176.2", "spisova_znacka": "19Co/425/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/425/2015 z 14. 3. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. marca 2016, sp. zn. 19Co/425/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8213202176.2", "identifikacne_cislo": "8213202176", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Danica Kočičková", "sudca_id": 16, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-danica-kocickova-16", "datum_vydania": "2016-03-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/60a7345d-46b8-4766-993a-6772d8acd6fc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8213202176.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8213202176.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8213202176.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/425/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202176
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213202176.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Mesto, 110 00 Praha 1, IČO: 264 29 705, zastúpená AK Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému V. B., nar. XX.XX.XXXX,
W. XXX, XXX XX A., o uplatnenie pohľadávky zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č. k. 1C 57/2013-78 zo dňa 02.04.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 252 eur od
02.06.2009 do zaplatenia, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a konanie   zastavuje.

Rozsudok v prevyšujúcej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca  n e m á  p r á v o   na náhradu trov vo vzťahu k zastavenej časti a ani na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol.
Vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 3, 5 Smernice 93/13 EHS; bodu 31 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48 ES i čl. 8 Smernice 2005/29 ES, § 25 z.č. 129/2010 Z.z., § 3, § 39, § 52, §
53, § 54 OZ, § 3 z.č. 250/2007 Z.z., § 497, § 499 a § 502 Obchodného zákonníka, § 1, § 4 z.č. 258/2001
Z.z. a z.č. 191/1950 Z.z., Nariadenia č. 861/2007.

Vychádzal zo zistenia, že dňa 10.2.2009 uzavrel žalovaný ako dlžník so spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s.r.o. ako veriteľom zmluvu o úvere v písomnej forme, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške
150 eur. Poplatok za uzavretie zmluvy je vo výške 90 eur, čo činí 60% z požičanej sumy.

Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa
10.2.2009 zmluvu o úvere. Z údajov zverejnených v Obchodnom registri vyplýva, že veriteľ je právnickou
osobou, ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom.
Žalovaný je fyzickou osobou, nepodnikateľom. Vzhľadom k subjektom uzatvárajúcim zmluvu, súd mal
preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva predstavuje osobitný druh zmluvy, pri ktorej
na jednej strane vystupuje v silnejšej pozícii dodávateľ, osoba konajúca v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a na druhej strane v slabšej pozícii spotrebiteľ, fyzická osoba, ktoré pri jej
uzatváraní a plnení nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V uvedenom prípade



bola uzavretá zmluva označená ako zmluva o úvere uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a v článku 20 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo medzi účastníkmi dohodnuté,
že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vzhľadom k tomu, že
osobitným zákonom je v rámci nášho právneho poriadku upravené poskytovanie tzv. spotrebiteľských
úverov, súd ďalej skúmal, či predmetný právny vzťah nepodlieha aj režimu zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle
zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch rozumie dočasné použitie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej
forme. Spotrebiteľský úver poskytuje veriteľ, podnikateľ, ktorý má prebytočné finančné prostriedky,
ktorého predmetom činnosti je poskytovanie finančných prostriedkov nebankovým spôsobom a ktorý ich
poskytuje za úroky, na požiadanie dlžníka. Ak ide o obchodovanie s úverovými prostriedkami s osobami,
ktoré ich nepoužijú na podnikateľský účel, ani na výkon povolania resp. zamestnania, ide o spotrebiteľský
úverový vzťah. V uvedenom prípade bol veriteľom podnikateľ, právny predchodca žalobcu, ktorý mal
v predmete podnikania poskytovanie úverov nebankovým spôsobom, ktorý poskytol úver na žiadosť
dlžníka, fyzickej osoby, nepodnikateľa, za úroky skryté pod tzv. poplatok za poskytnutie úveru, pričom
obsah poplatku vyplýva z článku 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V uvedenej zmluve
je žalovanou označený ako účel poskytnutia úveru výkon povolania, avšak vzhľadom k obchodným
praktikám právneho predchodcu žalobcu je nepochybný obsah tohto záväzkového vzťahu.

Prvostupňový súd uviedol, že na posúdenie zmluvného vzťahu z označenej zmluvy o úvere nemožno
použiť ustanovenia zákon o spotrebiteľských úveroch  s poukazom na § 1 ods. 2 cit. zák. ( poskytnutý
úver v sume 150,- eur ).

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011, sp.zn. 5 M Cdo 20/2009, podľa ktorého sa
za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka (v danom prípade
čl. 17 všeobecných zmluvných podmienok).

Súd prvého stupňa následne z úradnej povinnosti, po zistení, že v uvedenom prípade ide o spotrebiteľský
vzťah, poskytujúc slabšiemu účastníkovi zmluvy ex offo právnu ochranu v zmysle zásady ochrany
spotrebiteľa, preskúmaval platnosť pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy ako celku. Platnosť spotrebiteľskej
zmluvy bola nevyhnutným predpokladom pre následné posudzovanie zabezpečovacej zmenky, ktorá
zabezpečovala pôvodný záväzkový právny vzťah a plnenie z ktorej, bolo predmetom tohto konania.
Súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s rozhodnutím  Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/1201/2012
z 20.06.2013, z ktorého vyplýva, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným
postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ (obchodník, profesionál), vyplývajúcim z nerovnováhy
vyjednávacej sily (charakterizovanej sloganom prijmi alebo nechaj tak), nerovnomernosti znalostí
(u profesionála väčšie skúsenosti s predajom ponúkaného výrobku, produktu, či služieb, ktorá je
sprevádzaná spravidla aj lepšou znalosťou práva) a z ekonomickej neúmernosti zdrojov (vo veciach
spotrebiteľských úverov je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada o úver).
Systém ochrany zavedený aj smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v
nerovnom postavení voči predajcovi alebo poskytovateľovi tak z hľadiska vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným
predávajúcim alebo poskytovateľom, bez toho aby mohol ovplyvniť ich obsah. V tomto prípade žalovaná
podpísala zmluvu o úvere, spolu so zmenkou tak, ako jej tieto písomnosti boli predložené, bez znalosti
obsahu písomností, bez znalosti predmetných právnych inštitútov ( úver, zmenka, rozhodcovská doložka
a pod.), ktoré jej neboli vysvetlené, bez možnosti spolu vytvoriť, alebo akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť
ich obsah.

Vzhľadom k takému nerovnému postaveniu, neprimerané podmienky tzv. zneužívajúce klauzuly nie sú
pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, rovnováhou skutočnou, ktorá
umožňuje obnoviť rovnosť medzi týmito zmluvnými stranami. K tomu, aby mohla byť zaistená smernicou
zamýšľaná ochrana, môže byť nerovné postavenie existujúce medzi spotrebiteľom a poskytovateľom
narovnané iba pozitívnym zásahom, ktorý je vonkajším vo vzťahu k samotným zmluvným stranám.
Vnútroštátny súd musí posudzovať zneužívajúci charakter určitej zmluvnej klauzuly i bez návrhu.
Možnosť súdu skúmať charakter jednotlivých zmluvných podmienok z úradnej povinnosti predstavuje
prostriedok vhodný k dosiahnutiu toho, aby konkrétny spotrebiteľ nebol zneužívajúcou podmienkou



viazaný a tým zabraňovať k ďalšiemu používaniu zneužívajúcich podmienok v zmluvách uzatváraných
medzi spotrebiteľmi a podnikateľmi.

Zmluva, ktorou bol žalovanému  poskytnutý úver vo výške 150 eur, obsahuje poplatok za uzavretie
zmluvy vo výške 90 eur, čo činí 60% z požičanej sumy.  Čo obsahuje uvedený poplatok je
bližšie špecifikované v článku 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že
predmetný poplatok je tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov.
V súvislosti s takto stanoveným poplatkom, súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, s ktorým sa stotožňuje a z ktorého vyplýva, že zákon o
spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa
ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Inak vymedzený poplatok, resp. neurčitý
poplatok však možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za plnenie,
ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Neprijateľnosť poplatkov
konštatuje aj Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010 č. k. AZ 17 U 192/2010,
v ktorom uvedený súd konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú
neprijateľné.

Súd prvého stupňa sa teda oboznámil s predmetnou zmluvou o úvere, vrátane všeobecných podmienok
a  dospel k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená
rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen v ustanoveniach
o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň
je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň
minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán
nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za
porušenie povinností v neprimeraných výškach, všetko povinnosti a okolnosti,  zaťažujúce iba dlžníka
bez akejkoľvek obdobnej zmluvnej povinnosti  na strane veriteľa.

Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach
zmluvy, ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou, sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku. V rozpore s dobrými mravmi je pritom nielen obsah zmluvy ale aj
samotný účel zmluvy (získať na úkor slabšej strany - spotrebiteľa neprimerane vysoký zisk). Skutočnosť,
že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.

Dohodu o vyplnení zmenky posúdil ako neplatná, rovnako ako celú úverovú zmluvu.

Ak je neplatná cela úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku 17 všeobecných zmluvných
podmienok ( citovaný v tomto rozsudku), ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenka
na základe neplatnej spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná  a
nemožno na jej základe uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo.
Predložená zmenka, aj keď obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový
vzťah a to vzťah z poskytnutého úveru medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou. Tu súd
opäť poukazuje na skutočnosť, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu
a to aj napriek zneniu zákona č. 191/1950 Zb., ktorý je prekonaný nielen zmenou spoločenských
vzťahov, ale aj citovanými smernicami a judikatúrou súdov. Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere
ako aj jej článku 17 ( ktorý je súčasťou zmluvy) a to dohody o zabezpečení zmenkou a vyplnení
bianco zmenky, sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však
znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala
zabezpečovať. V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému vzniku zmenkového záväzkového vzťahu.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky a to z dôvodu
nesplnenia podstatných náležitostí resp. vyplnenie v rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. a neplatnosťou
zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre
rozpor s dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním zákonného obmedzenia
maximálnej výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v tomto prípade (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo
V 43/2006).



Ak aj teda zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je
možné sa na základe nej úspešne domáhať akýchkoľvek práv (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 6.5.2008 sp.zn. 4 Obo 161/2007). Vzhľadom k tomu, že súd mal preukázanú absolútnu neplatnosť
zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola v bode 17 Dohoda o vyplnení zmenky z dôvodu rozporu s dobrými
mravmi, na základe takto neplatnej dohody nevzniklo právnemu predchodcovi právo bianco zmenku
vyplniť, ako ani právo na základe zmenky požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému
právnemu vzťahu. Vzhľadom k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo
indosovaním ani prejsť na žalobcu.

Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok vopred
pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym spôsobom ovplyvniť.
Dohodou o vyplnení bianco zmenky sa zmluvné strany dohodli, že dlžník vystaví zmenku, v ktorej nie
sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorú vyplnení veriteľ, a
ktorá bude pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre
spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie  dôvody
jej neplatnosti v zmysle neprijateľných zmluvných podmienok ( napr. § 53 ods. 2, 4 OZ). Spotrebiteľ
nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú
uplatnené veriteľom, a v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení
všetkých pohľadávok vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj
v priamom rozpore so zákonom.

Vo vzťahu k sume uvedenej v zmenke ( 252,- eur ) uviedol, že mu nie je jasné z čoho pozostáva, t.j. z
čoho vyplýva výška dlhu v tejto výške a naviac táto suma by sa zároveň každým rokom neprimerane
zvyšovala o 91,25% tejto sumy ( zmenkový úrok ). Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého
rozhodnutia nie je v právnom štáte prípustné. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje
a aplikuje právo, vždy prítomná  ako hodnotový činiteľ ( nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II. ÚS
3168/09 ze dne 5. 8. 2010 (N 158/58 SbNU 345). Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je
spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Súdne rozhodnutie ( a to nielen v prípadoch,
kde vystupuje spotrebiteľ) musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je
práve rozpoznať skrze zákon spravodlivosť (nález Ústavného súdu ČR z 13.3.2013, sp.zn. IV. ÚS
1241/12, v ktorom vyslovil: „Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej
argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným
znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom
právnom poriadku ako významovom celku.

Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom
texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu
abstraktných noriem a ústavných zásad“). Súd takisto poukazuje i na nález Ústavného súdu ČR I US
199/11, v ktorom o.i. ku kritériu zjavnej nespravodlivosti uvádza, že považuje za neakceptovateľné, aby
sa prípadnej súdnej ochrany dostávalo subjektom, ktoré evidentne poškodzujú práva svojich klientov.
Ustanovenia zmlúv alebo zmluvných podmienok, ktoré sú formulárovo predtlačené a neumožňujú
jednoznačne slabšej strane ich modifikáciu, v sebe zahŕňajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov
na strane klienta, kedy nebude dotknutá iba jeho sféra právna, ale hlavne sféra osobná.

Keďže zmenka bez ohľadu na jej abstraktnosť je právnym úkonom, každý právny úkon, ktorý odporuje
zákonu je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
súd v rámci občianskeho súdneho konania prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci prihliadať
na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v článku I. § 17 zákona č.
191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené aj v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov,
kde zákonodarca uviedol, že ide o ustanovenie, ktoré platí aj v prípade zmenky majiteľa zmenky, alebo
postúpenia práv zo zmenky. Navyše  odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského
vzťahu nie je možné, pretože právo v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitím zmenky regulované a
obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov) a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je
nutné zo zákona skúmať podmienky vystavenia zmenky a jej prípustnosť.



V tejto situácii súd prvého stupňa poukázal aj na tú skutočnosť, že veriteľ a prvý majiteľ zmenky indosoval
zmenku na žalobcu následne potom, čo súd zastavil exekučné konanie, vedené veriteľom na základe tej
istej zmenky, na základe ktorej uplatňuje žalobca svoj nárok  v tomto konaní. Túto skutočnosť je možné
zistiť z predmetného exekučného konania, kde to jasne vyplýva z  kópie danej zmenky ( ešte nie je
indosovaná).   Veriteľ teda po zistení, že práva zo zmenky nemôže s úspechom uplatniť podľa právneho
poriadku SR, indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou osobou v Českej republike, v
snahe postupovať podľa nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť cieľ, ktorý mu už raz právoplatne
priznaný nebol. Súd je teda toho názoru, že veriteľ postupoval na škodu dlžníka v snahe docieliť následky
spojené s indosovaním zmenky, uvedené v § 17 zák. č. 191/1950 Zb. a to vylúčiť voči majiteľovi námietky,
ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom. Súd tiež
poukazuje, že prvý majiteľ previedol rubopisom na žalobcu tisíce takýchto zmeniek ( čo je súdu známe
u jeho činnosti, keď iba na OS Bardejov sú  vedené stovky obdobných sporov rovnakého žalobcu proti
spotrebiteľom, ktorí vystavili zmenku vždy rovnakému veriteľovi, ktorý zmenky následne indosoval   na
žalobcu) a je teda jasný, účelový postup oboch, veriteľa aj žalobcu.

Žalobca teda indosoval splatnú zmenku, pričom sa jedná o vlastnú zmenku, sročnú na videnie a uplatnil
si v rozhodcovskom konaní aj príslušenstvo v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb.. Samotná sročnosť
zmenky nastala 2.6.2009, keďže žalobca ( a predtým aj veriteľ) požadovali 0,25% úroky v zmysle § 48
zák. č. 191/1950 Zb.  od 2.6.2009, ako to vyplýva zo samotnej zmenky. Zmenka však bola indosovaná až
po uplynutí lehoty na protest v zmysle § 44  a § 21  a nasl.  zák. č. 191/1950 Zb., preto má indosament iba
účinky obyčajného postúpenia, aj voči žalobcovi teda možno uplatniť všetky námietky, ako proti prvému
majiteľovi. V tomto prípade je teda vyvrátená domnienka, ustanovená v § 20 ods. 2 zákona č. 191/1950
Zb., pretože bolo preukázané, že inodsament, ktorý je nedatovaný, bol na zmenku napísaný po uplynutí
lehoty na protest. V dôsledku vyššie naznačeného postupu veriteľa v rozpore s § 17 zák. č. 191/150 Zb.
možno proti žalobcovi teda namietať aj námietky, ktoré by bolo možné namietať voči prvému majiteľovi,
teda to, že zmenka nebola vyplnená podľa dohody veriteľa a dlžníka ( § 10 zák. č. 191/1950 Zb.). Keďže
takáto dohoda o vyplnení zmenky ( článok 14 VZP) je neplatná v zmysle predchádzajúcich konštatovaní
súdu a teda neexistuje,  je na mieste právny záver, že veriteľ neoprávnene vyplnil zmenku  bez toho,
aby existovala platná dohoda s dlžníkom o tom, ako ju vyplniť.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť
tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Poukázal na čl. 7
ods. 3 nariadenia. Uviedol, že na rozhodnutie o nariadení pojednávania neboli splnené podmienky
nariadenia. Výnimočná možnosť ústneho pojednávania zabezpečuje hospodárnosť a rýchlosť konania
s nízkou hodnotou sporu. V podmienkach Slovenskej republiky rozhoduje súd o nariadení pojednávania
formou uznesenia. Súd žiadne rozhodnutie o nariadení pojednávania nevydal a nedoručil ho stranám v
súlade s § 45 a nasl. O.s.p.. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého
stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou
zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom
konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu
umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak
tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.
Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného
dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z



dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa navyše
pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto
skutočnostiam sa účastníci  nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa
mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné
zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní
uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by
išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. V
konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11, na ktoré súd prvého stupňa poukázal je riešená celkom odlišná
prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. Kauzálne námietky sú po indosovaní
v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovanou a remitentom je po indosovaní irelevantný.
Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa
zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má
všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak
v celom rozsahu dôvodný.

Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie
svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška
zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase
vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25
% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca svoju žalobu čiastočne späť, a to  v rozsahu zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne  v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 %, čím si žalobca
v tomto konaní uplatnil len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 O.s.p. a  bez  nariadenia pojednávania v súlade
s § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli
súdu, ako aj na internetovej stránke dňa 07.03.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu  nie je dôvodné.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvy o úvere č. 8055931 zo dňa 10.02.2009 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke, ktoré je zhodné
s číslom zmluvy  o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta zmenky



POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola vystavená
podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území SR. Odvolateľ
nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.

V zmluve o úvere zo dňa 10.02.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno
a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje
uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo
živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní
je pritom známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na
základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom
a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o
úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd nemá dôvod stotožniť sa s odvolacími námietkami spochybňujúcimi postup súdu prvého
stupňa pri nariadení pojednávania a pri vykonávaní dôkazov.

V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z
11.07.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 nevylučuje ústne
pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Keďže súd prvého stupňa mal za to, že
vo veci je nutné nariadiť pojednávanie, pričom nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007 z 11.07.2007 nebráni uskutočneniu pojednávania, nie je možné postup súdu prvého stupňa
vyhodnotiť ako priečiaci sa platným procesným predpisom. Z Občianskeho súdneho poriadku explicitne
nevyplýva povinnosť súdu nariadiť pojednávanie formou uznesenia. Skutočnosť, že súd v danej veci
pristúpil k nariadeniu pojednávania je zrejmá z predvolania účastníkov konania na pojednávanie, pričom
predvolanie bolo riadne, včas doručené tak žalobcovi, ako aj žalovanému. Postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Uvedený záver podporuje aj spoločné
stanovisko občianskoprávneho Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) a
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v ktorom cit.: „Vo vzťahu
k aplikácii nariadenia tak možno konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať
doložené listiny súdom a je možné aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom
právnom poriadku. Predovšetkým aplikáciu znalosti určitých okolností súdu z jeho činnosti (notoriety) a
zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany dobrých mravov. Z Nariadenia nevyplýva povinnosť
súdu automaticky návrhu vyhovieť. Aj v prípade absencie aktivity žalovaného v konaní, pokiaľ súd
vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho povedú k záveru o neprípustnosti návrhu, návrh zamietne,
čo vyplýva priamo z čl. 4 bod 4.. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže súd pristupovať s rovnakou
mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní pred súdom, riadiac sa
len osobitnými pravidlami týkajúcimi sa určitej časovej náročnosti v zmysle uložených lehôt podľa
Nariadenia. Súd môže konať aj formou nariadeného pojednávania, nemusí to byť vždy len na základe
návrhu účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné.\"

V tejto súvislosti ďalej odvolací súd pripomína, že Súdny dvor EÚ rozhodol, že možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie



Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010) Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej
úrovne a kvality života občanov.

Ani proces podľa nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora  a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by  išlo celkom iste o konštrukciu  s cieľom obísť
princípy  únijného práva  a o  obohacovanie sa  na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd poukazuje na spoločné stanovisko občiansko-
právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho Najvyššieho súdu SR č. 93/2015 zo
dňa 20.10.2015, podľa ktorého cit. „Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží
zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonov, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.
Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve
aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú
podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na
strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolnosti prípadu posúdiť nárok na uplatnený úrok zo
zmenky ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy
súdu takýto exces dosahuje.“

So zreteľom na uvedené, aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej
vyplneniu, príp. uplatneniu práv zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť
predmetnej zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo
zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok,
dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje,
a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to
správne urobil súd prvého stupňa, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Ak má
byť zabezpečené naplnenie cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné
umožniť súdu skúmať charakter právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v
prípade zistenia, že ide o vzťah spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich
neprijateľnosti. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi
a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia § 17 ZZŠ by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané
ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Povinnosť všeobecného súdu
posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju
účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí
súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege.

Odvolací súd taktiež nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ



by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie, pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade  žalobcom predložená  zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa.  Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním



úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.  Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech žalovaného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa  treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo
vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého  zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k správnemu
záveru, že zmenka, na základe ktorej sa žalobca domáha plnenia od žalovaného, je v rozpore so
zákonom.

V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkového úroku v rozsahu
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 252 eur od 02.06.2009 do zaplatenia. S ohľadom na
uvedený procesný úkon žalobcu a tiež na to, že žalovaný nemal voči úkonu späťvzatia žiadne námietky,
odvolací súd späťvzatie žaloby v súlade s § 208 O.s.p. v tejto časti pripustil, rozsudok čiastočne zrušil
a konanie zastavil.

V prevyšujúcej časti odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142
ods. 2 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca v konaní úspech



nemal a úspešný žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1C/57/2013", "guid": "758fdfb4-bf9a-447d-ba6b-de1801d41573:265f9aa6-55e0-4a37-ab58-d845f537ecce", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "b27aa7f9-1d3e-42ad-bc29-8539c24394e5:5ed70de1-eaee-43a3-9f0f-b375270e3c1c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8114211329.1", "spisova_znacka": "7Co/339/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/339/2014 z 25. 2. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-02-25", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8114211329.1"}, {"guid": "9d4e36a3-56de-48a7-a86c-a9bc4be42540:0d6acf1c-b510-4eb6-96a3-554ddeaa79d3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8310213423.1", "spisova_znacka": "18Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/109/2011 z 20. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-11-20", "citacie_n": 704, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8310213423.1"}], "citovane_v": []}