Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Cob/28/2016 z 28. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. septembra 2016, sp. zn. 2Cob/28/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8514206398.2 Krajský súd Prešov | 2Cob/28/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8514206398.2 | 2016-09-28 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: CSP, ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/340660ba-8da1-413b-8ebb-66f7106227cb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8514206398.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/28/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514206398
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8514206398.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: X. A. V. X. Q.
W. XXX/XX, XXX XX Q., E.: XX XXX XXX, právne zast. JUDr. Vladimír Dlugolinský, advokát, AK so
sídlom Levočská 1, 064 01 Stará Ľubovňa, proti žalovanému: Q. U., V. X. Q. R. XXX/XX, XXXXX Q., E.:
XX XXX XXX, právne zast. JUDr. Stanislav Lampart, advokát, AK so sídlom Námestie sv. Mikuláša 29,
064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o zaplatenie 1.128,36 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 3Cb/55/2015-95 zo dňa 5.11.2015, zhodou hlasov členov senátu
takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o
vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie.

II. V zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.128,36 eur s 9,15 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 1.128,36 eur od 3. 9. 2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s
uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, to všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. O trovách konania rozhodol tak, že uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške
67,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 317,60 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súčasne rozhodol, že vzájomný návrh žalovaného vylučuje na
samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným
dňa 2.1.2014 Zmluvu o dielo, na základe ktorej potom žalobca vykonal pre žalovaného v mesiaci
júl 2014 zváračské práce, za ktoré žalovanému vystavil dňa 31.7.2014 faktúru č. FVCZ201407 so
splatnosťou dňa 2.9.2014. Obaja účastníci konania nemali za sporné to, že v mesiaci júl 2014 žalobca
pre žalovaného uvedené práce skutočne vykonal, čo vyplynulo predovšetkým z ich vyjadrení vo
veci samej. Za spornú skutočnosť považoval žalovaný to, že v zmysle uzatvorenej zmluvy žalobca
riadne zhotovenie a odovzdanie veci nepreukázal. Súd však poukázal na to, že žalovaný oprávnenosť
ním namietaného riadneho zhotovenia a odovzdania veci zo strany žalobcu žiadnym relevantným



spôsobom nepreukázal. Nepreukázanie splnenia zmluvných povinností zo strany žalobcu žalovaný
iba konštatoval na pojednávaní, keď uviedol, že žalobca riadne zhotovenie a odovzdanie diela, resp.
jeho časti, nepreukázal. V prejednávanej veci preto súd uzavrel, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno, pokiaľ ide o spochybnenie riadneho zhotovenia a odovzdania diela, resp. jeho časti, zo
strany žalobcu. Samotné tvrdenie žalovaného nezakladá dostatočne odôvodnený záver pre nesplnenie
zmluvných povinnosti žalobcom. Účastník sporového konania má povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť
dôkaznú. Splnenie oboch týchto povinností nemôže súd žiadnym spôsobom od účastníkov vynucovať
a ich splnenie sankcionovať. Jedinou sankciou za ich nesplnenie je neunesenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena, čo má v sporových konaniach za následok neúspech účastníka, ktorý tieto
svoje procesné povinnosti nesplnil. Po vyriešení otázky, že žalobca v mesiaci júl pre žalovaného
zmluvne dohodnuté práce riadne vykonal a odovzdal, súd následne pristúpil k posúdeniu žalovaným
spochybneného účtovného dokladu, a to faktúry č. FVCZ201407 zo dňa 31.7.2014 znejúcej na sumu
1.128,36 eur so splatnosťou dňa 2.9.2014, ktorej nezaplatenie je predmetom konania. Žalovaný v
konaní opakovane namietal, že sporná faktúra neobsahovala potrebné náležitosti, pretože žalobca v
nej neuviedol špecifikáciu prác, rozsah ich vykonania a zákazku. Faktúra je jednou z foriem účtovného
dokladu, ktorý zachytáva určitý výmenný vzťah dvoch subjektov práva vyplývajúci z ich záväzkového
vzťahu. V uvedenom prípade faktúra č. FVCZ201407 vyjadruje vyúčtovanie ,,vykonania zváracích prác
na akcii KOVO PLANA nad LUŽNICI“ zo strany žalobcu v sume 1.128,36 eur. Súd prvej inštancie
konštatoval, že uvedená faktúra, ako účtovný záznam, spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti (§
10 ods. 1 písm. a) - g) zákona NR SR č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov).
Účtovný doklad potom preukazuje dokladovanú skutočnosť, t. j. vykonanie zváračských prác, a to tým
spôsobom, že je možné zistiť obsah účtovného prípadu spôsobom, ktorý nevyvoláva pochybnosti o
jeho identifikovateľnosti, zrozumiteľnosti a možnosti jeho zaúčtovania. Nespochybniteľnosti žalobcom
vystavenej faktúry svedčí aj fakt, že predchádzajúca prax zmluvných strán spočívajúca v obsahu tej
ktorej žalobcom vystavenej faktúry, sa od spornej faktúry nijakým spôsobom neodlišovala, čo vyplýva
zo žalobcom predložených faktúr za obdobie január až máj 2014, ktorých náležitosti žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybnil. Obchodný zákonník vo viacerých svojich
zákonných ustanoveniach odkazuje na ustálenú predchádzajúcu prax medzi zmluvnými stranami, ktorá
ak neodporuje zákonu, nemôže byť na ich ujmu, ak zároveň obvykle vyplýva zo spôsobu, akým obe
zmluvné strany v obdobných prípadoch obchodovali predtým. Z vykonaného dokazovania mal preto súd
prvej inštancie za preukázané, že žalovaný uvedenú sumu doposiaľ žalobcovi neuhradil a preto súd
prvej inštancie uplatňovaný nárok jej zaplatenia považoval v celom rozsahu za dôvodný.

3. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 1, § 536 ods. 1
Obchodného zákonníka (ďalej ObZ), ustanovením § 10 ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 431/2002
Z. z., ustanovením § 365 ods. 10, § 369 ods. 1, § 369 ods. 2, § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, a
ustanovením § 3a, § 5, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (Nariadenie), ako aj už
uvádzaného ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého veriteľovi vzniká nárok
na úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného záväzku zo strany dlžníka bez ohľadu na
príčinu, ktorá toto omeškanie spôsobila. Keďže úroky medzi zmluvnými stranami osobitne dojednané
neboli, žalobca má nárok na úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške, ktorá predstavuje výšku
9,15 % ročne z neuhradenej sumy 1.128,36 eur od 3.9.2014 do zaplatenia.

4. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.( Občiansky súdny poriadok ) a účastníkovi,
ktorá mal vo veci plný úspech, t. j. žalobcovi, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi (žalovanému), ktorý vo veci úspech nemal. O paušálnej náhrade
rozhodol v zmysle ustanovení § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej omeškaním dlžníka
vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, § 369a a § 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky, pričom výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky Nariadením a táto výška je podľa § 2 Nariadenia 40,-
eur jednorázovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

5. Vzájomný návrh žalobcu súd vylúčil na samostatné konanie postupujúc tak podľa ustanovení § 112
ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie
nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd vec spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné
konanie.



6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že v danom prípade
zo strany súdu došlo k nesprávnemu právnemu vyhodnoteniu dôkazov a k nesprávnemu právnemu
posúdeniu, pretože žalovaný v konaní jednoznačne a nepochybne preukázal, že žalobca pri fakturácii
nesplnil podmienky dohodnuté v zmluve o dielo zo dňa 2.1.2014 a preto mu nevzniklo právo fakturovať.
Súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, keď bez ďalšieho uzatvoril, že žalobca v skutočnosti
pracoval pre žalovaného, za čo mu vyúčtoval sumu 31.040,- českých korún, t. j. CZK, teraz 1.128,36
eur, pretože ani len vlastná faktúra neobsahuje žiaden údaj o tom, za akú prácu je faktúra vystavená,
za aký odpracovaný čas a v akej sadzbe. Súčasne k faktúre nebol priložený žiaden adekvátny dôkaz o
tom, že žalobca pracoval pre žalovaného. Výkaz vykonanej práce je podľa žalovaného hmotnoprávnou
podmienkou a náležitosťou faktúry a podkladom fakturácie. Faktúra ako taká, je iba účtovným
dokladom, a bez jej
materiálneho podloženia je nedôvodná. Uviedol, že ak za predchádzajúce mesiace vyplatil žalobcovi
faktúry, je jeho chyba, že si všetko neoveril a veril iba poctivosti žalobcu. Uviedol, že podaním z 25.2.2015
doručil súdu vzájomný návrh týkajúci sa pohľadávky žalovaného voči žalobcovi a celý tento návrh riadne
odôvodnil tak, že nebola pochybnosť o jeho dôvodnosti. Napriek tomu, že tento návrh splňal všetky
podmienky vzájomného návrhu, súd o ňom nerozhodol, pričom podmienky na spojenie veci sú dané,
keď sa jednalo o tých istých účastníkov a toho istého právneho vzťahu. Spojenie veci vzhľadom na to,
že obaja účastníci dlhodobo pracujú v zahraničí, je plne vo vzájomnej hospodárnosti konania. Účastníci
konania by tak nemuseli chodiť na dva samostatné veci, ale celý vzťah by bol riešený v jednom konaní
so značnou úsporou financií a času. Má za to, že súd mal v tomto konaní rozhodnúť aj o jeho návrhu
a preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Starej Ľubovni č. k. 3Cb/55/2015 zo dňa
5.11.2015 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu v Starej Ľubovni na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alebo alternatívne napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, jeho vzájomnému
návrhu vyhovel a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

7. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa
zo dňa 5.11.2015 považuje v celom rozsahu za správny, a ak proti nemu podal odvolanie žalovaný, s
ním nesúhlasí. Ako už uviedol v žalobnom návrhu a tiež v samom konaní, na základe zmluvy o dielo zo
dňa 2.1.2014, predmetom ktorej bola dodávka prác, a to zváranie oceľových konštrukcií alebo ich častí
zhotoviteľom pre objednávateľa, vykonával po dohode so žalovaným tieto zváračské práce v Českej
republike vo firme KOVO PLANA nad LUŽNICI a tieto práce mu boli zadávané priamo zodpovednou
osobou z firmy, kde boli práce vykonávané a tieto práce boli aj touto osobou preberané. Práce pravidelne
mesačne fakturoval a žalovaný mu tieto faktúry tak, ako po vzájomnej dohode boli vystavené, pravidelne
uhrádzal buď v hotovosti do jeho rúk, alebo prevodom na jeho účet. Podotkol, že text faktúry mu
nadiktoval žalovaný tak, ako to bolo v spornej, aj v predchádzajúcich faktúrach a faktúra obsahovala
všetky náležitosti v zmysle zákona o účtovníctve. O spôsobe fakturácie za vykonané práce vo firme
KOVO PLANA nad LUČNICI svedčia aj kópie faktúr od iných partnerov žalovaného, ktoré doložil súdu,
Aj títo zhotovitelia vykonávali práce, ktoré im boli zadané majstrom, následne ich rovnakým spôsobom
fakturovali žalovanému a tieto boli aj zaplatené. Ďalej uviedol, že v zmluve o dielo bola dohodnutá
hodinová sadzba ako fakturačná cena za odpracovanú hodinu. Evidencia jeho dochádzky do firmy
bola registrovaná elektronicky a odpracované hodiny podľa jeho vedomostí sú zaznamenané vo firme,
v ktorej vykonával práce a žalovaný ich má tiež k dispozícii. Podľa pokynov, vykonával rôzne práce
a nikdy počas ich výkonu ho žalovaný, alebo majster vo firme neinformoval o číslach zákaziek, alebo
termínov dokončenia prác. Nikto od neho nepožadoval samotné odovzdanie prác - diela, pretože tieto
diela boli preberané priebežne zodpovednou osobou firmy. Toto uvedené nebolo dohodnuté ani v zmluve
o dielo, a taktiež nikdy ho nikto neupozorňoval na nedostatočnú kvalitu vykonaných prác. Má za to, že
dostatočným spôsobom preukázal, že vykonal pre žalovaného zváračské práce za obdobie júl 2014
a to riadne a včas avšak žalovaný tieto práce nezaplatil. S dôvodmi podania žalovaného nesúhlasí
a doterajšie jeho konanie, ako aj odvolanie, považuje za účelové, ktorého cieľom je vyhnúť sa plneniu
záväzku voči žalobcovi. Žiadal preto, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie (súdu
prvého stupňa) a priznal žalobcovi aj trovy odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

8. K uvedenému vyjadreniu k odvolaniu sa žalovaný už nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba CSP, platný od 1.7.2016), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce
CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej



inštancie je vo výrokoch o vyhovení žalobe a súvisiacom výroku o trovách konania vecne správne. Preto
krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v týchto výrokoch potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods.
1, CSP.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie
správnosti dodáva nasledovné:

11. V prejednávanej právnej veci je nepochybné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu
zmluvy o dielo, a to dňa 2.1.2014. Predmetom plnenia podľa článku 1 tejto zmluvy o dielo bolo,
že zhotoviteľ sa zaviazal zrealizovať pre objednávateľa dodávku prác pri zaistení časti výroby a
montáži viacmenej zvarovaním oceľových konštrukcií, alebo ich častí zhotoviteľom pre objednávateľa
z polotovarov poskytnutých tomuto účelu objednávateľom na jednotlivých zákazkách. Zhotoviteľ sa
zaviazal previesť dielo vlastným menom na vlastnú zodpovednosť a odovzdať ho, prípadne jeho časť,
objednávateľovi. Konečná cena diela bola vždy pre jednotlivé zákazky dohodnutá ako zmluvná podľa
zákona o cenách a pozostávala zo základnej ceny za normohodinu podľa druhu vykonaných prác na
diele zhotoviteľa, pričom ak ide o zvárača s úradnou skúškou, išlo o sumu 160,- Kč za normohodinu.
Podľa článku 3, objednávateľ sa zaviazal zaplatiť zhotoviteľovi za zhotovenie veci dohodnutú cenu v
lehote 30 dní od doručenia faktúry zhotoviteľa po riadnom zhotovení a odovzdaní veci.

12. Odvolací súd konštatuje, že neobstojí obrana žalovaného v tom smere, že k predloženej faktúre
nebol priložený žiaden adekvátny doklad a dôkaz o tom, že či, resp. v akom rozsahu pracoval žalobca
pre žalovaného. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že faktúra ako taká je iba účtovným dokladom a
bez jej materiálneho podloženia je nedôvodná. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že žiadne
ustanovenie zmluvy o dielo neobsahuje povinnosť zhotoviteľa, t. j. žalobcu predložiť žalovanému, t. j.
objednávateľovi doklady a dôkazy o tom, v akom rozsahu pracoval žalobca pre žalovaného. Odvolací
súd nemá dôvod neveriť správnosti postupu žalovaného, ak takýmto spôsobom pri vystavovaní faktúr
žalovaný sa riadil aj v predchádzajúcich prípadoch po období od 2.1.2014, keď žalobca so žalovaným
uzavrel Zmluvu o dielo. O nespochybniteľnosti žalobcom vystavenej faktúry svedčí aj predchádzajúca
prax zmluvných strán, spočívajúca v tom. že obsah tej-ktorej žalobcom vystavenej faktúry sa od spornej
faktúry žiadnym spôsobom neodlišoval, čo správne konštatoval už súd prvej inštancie ,a čo vyplýva aj
zo žalobcom predložených faktúr za obdobia január až máj 2014, ktorých náležitosti žalovaný žiadnym
spôsobom predtým nespochybňoval. Takýto spôsob postupu s poukazom na ustálenú predchádzajúcu
prax medzi zmluvnými stranami,
ktorý neodporuje zákonu, nemôže byť na ujmu žalobcovi, ak zároveň obvykle vyplýva zo spôsobu,
akým obe zmluvné strany v obdobných prípadoch obchodovali predtým. Taktiež je potrebné zdôrazniť
skutočnosť, že faktúra je len daňovým dokladom, ktorej vyhotovenie a doručenie objednávateľovi môže
mať vplyv len na vedenie účtovníctva, avšak nemôže mať žiaden vplyv na jeho povinnosť zaplatiť
cenu diela, ktoré zhotoviteľ pre neho zhotovil a ktoré on riadne prevzal. Keby aj zhotoviteľ nevyhotovil
žiadnu faktúru, už návrh, ktorý podal na súd a v ktorom presne uviedol výšku ním uplatňovanej
pohľadávky s dátumom jej splatnosti, vyhovuje požiadavke vyúčtovania ceny diela. Zo zisteného
skutkového stavu vyplýva, že zhotoviteľ dielo riadne dokončil, objednávateľ ho prevzal, po prevzatí
neuplatnil voči zhotoviteľovi práva zo zodpovednosti za vady diela a preto objednávateľovi prevzatím
zhotoveného diela vznikla povinnosť zaplatiť dohodnutú cenu diela. Túto však doposiaľ objednávateľ
nesplnil a je s jej splnením v omeškaní. Vo vzájomnom návrhu neuplatnil žalovaný započítaciu námietku,
pre ktorú by v prípade jej dôvodnosti mohli nastať účinky zániku nároku žalobcu podľa § 580 Obč. zák. a
§ 365 a nasl. Obch. zák.. Vzájomným návrhom si uplatňuje proti žalobcovi nároky, ktoré budú predmetom
vylúčenej veci.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil postupom podľa § 387 ods.
1, 2 CSP.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a keďže mal žalobca plný úspech vo veci, priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.



15. Odvolací súd súčasne odmietol odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie
o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie. Podľa ustanovenia § 386 písm. c) CSP,
odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Výkladom § 357 CSP možno dospieť k jednoznačnému záveru, že proti uzneseniu o vylúčení veci na
samostatné konanie súdom prvej inštancie odvolanie nie je prípustné. Uvedené ustanovenie § 357 CSP
taxatívne ustanovuje okruh uznesení, pri ktorých odvolanie prípustné je. Vylúčenie veci na samostatné
konanie však toto ustanovenie neobsahuje. Pre predmetnú vec prípustnosť podania odvolania však
treba posúdiť podľa § 470 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 112 ods. 2 O.s.p. a § 202 ods. 3 písm. a)
O.s.p.. Proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (takým bolo i rozhodnutie o vylúčení časti
predmetu konania na samostatné konanie) zákon odvolanie nepripúšťal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).