Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 15CoE/103/2015 z 26. 1. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 26. januára 2016, sp. zn. 15CoE/103/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8710204381.1 Krajský súd Prešov | 15CoE/103/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8710204381.1 | 2016-01-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, EP, ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/18b814b7-0d2a-41b4-a42e-4de9824afd1a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8710204381.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoE/103/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710204381
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8710204381.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému:
D. F., bytom P. č. XXX, U., o vymoženie 675,10 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Poprad č. k. 12 Er 168/2010-42 zo dňa 8.6.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a zároveň
rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal
voči povinnému vymoženia sumy 675,10 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 21132/09 zo dňa 3.12.2009.

Následne súd citoval ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len Exekučný poriadok), ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení neskorších predpisov, §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a uviedol, že rozhodcovský
súd sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa. Bol toho názoru,
že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku individuálne nevyjednal a je nesporné, že spotrebiteľ nemal
možnosť meniť ju. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Spotrebiteľ vystupuje v konaní ako slabšia strana, pričom súdy preskúmavajú
rozhodcovské rozhodnutia z pohľadu formálnej a materiálnej vykonateľnosti.

Súd mal za preukázané, že v predmetnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, pričom spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku
osobitne nevyjednal. Vyplýva z nej, že spory budú riešené prostredníctvom Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, alebo prostredníctvom
všeobecného súdu, pričom právo výberu má žalujúca strana.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom mali za následok
odopretie ochrany spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprimeranou
podmienkou, preto ňou spotrebiteľ nie je viazaný.



Z dôvodu nesporných vád rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a pre neplatnosť
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej rozhodcovskej podmienky v úverovej zmluve súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu
nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, nebol dostatočne zistený skutkový
stav a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe,
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno
uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný.
Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
§ 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje
justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd,
je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na ochranu a spravodlivý súdny proces. Exekučný
súd nemohol aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon bol
už exekučným súdom platne vykonaný. Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná
zákonom. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní stanovuje lehotu, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Je neopodstatnené, aby exekučný
súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených takýmto
rozsudkom. Iba v rámci zákona o rozhodcovskom konaní je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho
rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Všeobecný súd nebol
povinný zaoberať sa skúmaním, či deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s platnými predpismi. S takýmto rozsudkom musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť alebo meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Z okolností daného
prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
odlišné zaobchádzanie s oprávneným a povinným. Exekučný súd mal vypočuť žalobcu, lebo tento nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy. Exekučný súd konštatuje skutočnosti,
ako keby v tomto smere vykonával dokazovanie, avšak toto nevykonal a k záverom dospel len na základe
domnienok. Aj v prípade akceptovania názoru, že exekučnému súdu patrí revízna právomoc, exekučný
súd je oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd je v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený
preskúmavať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by exekučný súd napriek tomu usúdil, že je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, odvolateľ tvrdil, že táto je platná.
Oprávnený ďalej namietal právne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tiež namietal



nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom argumentoval tým, že tento úrok
z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že dlžník poruší zmluvné
podmienky. Dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku.
Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru sa oprávnený odvolával na ust. § 499 Obchodného zákonníka
a pokiaľ ide o poplatky za zaslanie upomienok, oprávnený tvrdil, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, povinný sa zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú
upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu náhradu nákladov
a administratívy s tým spojenej.
Svoje odvolanie ešte rozšíril o právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, ktorá sa týkala materiálnej vykonateľnosti a
obsahovou určitosťou exekučného titulu a pokynmi pre súd prvého stupňa vo vzťahu k preskúmaniu
absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky.
Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Pokiaľ sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami oprávneného, je potrebné vychádzať z ust. § 35
zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu.

Účinky právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú presne upravené. Teória však
rozoznáva účinky právoplatnosti tzv. formálne a tzv. materiálne.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi
opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky,
sa nastolil kvalitatívny nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova
konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.

Formálna právoplatnosť je bezvýnimočná a teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi
opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť je flexibilnejšia. Nie je bezvýnimočná, z vážnych
dôvodov existujú jej výnimky. Tieto výnimky sú stanovené v zákone a pokiaľ zákon nie je v rozpore s
Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, súd nemá možnosť skúmať vhodnosť
alebo nevhodnosť aplikácie tohto zákonného ustanovenia. Takto treba vykladať aj ust. § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví:

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (§ 268 O.s.p.),

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, a to aj bez návrhu. V prípade, ak by rozhodcovský rozsudok zaväzoval



na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, a ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
predstavovali by tieto nedostatky hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie. Ak súd zistí dôvody
neprípustnosti uvedené v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z., zastaví exekučné konanie aj bez návrhu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa posúdenia, či základný právny vzťah
bol spotrebiteľským úverom, odvolací súd dodáva, že v priebehu odvolacieho konania teda nebolo
oprávneným preukázané, aby povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čím treba podľa názoru
odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie
exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3 Cdo 146/2011 najvyšší
súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci
6 Cdo 143/2011, 2 Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, IV.60/2011 a nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011. Dojednanie rozhodcovskej
doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský
súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu, zaručeným Ústavou SR“.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd sa zaoberal aj návrhom oprávneného na prerušenie konania
vo vzťahu k súladu § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, na ktorý odkazuje poznámka 4c v § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, bol zrušený zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, pričom je potrebné
poznamenať, že tento právny predpis (zákon č. 7/2005 Z. z.) sa na predmetnú vec nevzťahuje.

Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak,
vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho
konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia
týchto konaní neplynú. Na účastníkov konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania
pôsobí, len ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastníctvo.

Vychádzajúc z vyššie citovaných právnych predpisov je potrebné uzavrieť, že exekučné konanie
nemožno prerušiť, ak tak neustanovuje osobitný zákon, pričom v predmetnej veci nejde o takúto
procesnú situáciu umožňujúcu prerušenie exekučného konania podľa osobitného predpisu v zmysle
vyššie uvedeného.

Dôvody, ktoré oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie predmetného exekučného konania uviedol
nemožno akceptovať ako dôvody pre prerušenie exekučného konania práve so zreteľom na znenie §
36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý výslovne túto problematiku upravuje ako lex specialis.



Pokiaľ sa oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie exekučného konania opiera o ust. § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. je takéto zdôvodnenie jeho návrhu na prerušenie konania v zmysle vyššie uvedeného
neakceptovateľné.

Zároveň je potrebné dodať, že nemožno konštatovať narušenie princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok v dôsledku aplikácie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a revízneho postupu tam uvedeného, a to aj za absencie časovej limitácie takéhoto postupu.
Tento postup je totiž namierený práve na posilnenie princípu právnej istoty a zamedzenia neoprávnených
exekúcií.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. prvostupňový súd, pretože ak
odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách
konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.