Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/62/2015 z 28. 9. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. septembra 2016, sp. zn. 1Cob/62/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8711203704.2 Krajský súd Prešov | 1Cob/62/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8711203704.2 | 2016-09-28 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: OSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d04d4e32-470c-4f99-8833-654fb778ba53 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8711203704.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/62/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711203704
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8711203704.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Romana Tótha a JUDr. Mareka Košča sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobkyne: Y. W., B. D.
XXXX/XX, G., W. XX XXX XXX, zast. FIAČAN & PARTNERS, s.r.o., M. Pišúta 936/16, Liptovský Mikuláš,
proti žalovanej: W.. W. J. L., B.T. D. XXXX/XX, G., W. XX XXX XXX, zast. JUDr. Martin Tomas, advokát,
1.mája 216/7, Poprad, o zaplatenie 6.592,31 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 18Cb/164/2011-297 zo dňa 31.3.2015, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe
vo veci samej vyhovené.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej súd prvej inštancie) rozsudkom na návrh žalobkyne uložil povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 2.133,67 eur s 9 % p.a. úrokom z omeškania od 15.1.2011 do
zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa žalobou zo dňa 23.3.2011 žiadala, aby súd zaviazal
žalovanú na zaplatenie 6.592,31 eur s 9 % p.a. úrokom z omeškania od
15.1.2011 do zaplatenia a na náhradu trov konania z dôvodu, že na základe ústnej dohody vykonala
žalobkyňa pre žalovanú od 1.1.2005 do 16.4.2008 účtovné služby a nebola uhradená za to dohodnutá
cena v zmysle faktúry č. 2010012 v lehote splatnosti 14.1.2011.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že mal za preukázané, že žalobkyňa
vykonávala účtovníctvo pre žalovanú v uvedenom období, s poukazom na výpovede svedkov, a to najmä
B. T., S. G. a C. C.. Je toho názoru, že prislúchala žalobkyni cena, ktorá bola obvyklá za porovnateľné
diela, a to 159,33 eur mesačne, a preto si žalobkyňa mohla uplatniť zaplatenie ceny za každý mesiac
v tom- ktorom roku, a dostala sa tak do omeškania 1 deň nasledujúceho mesiaca po vykonaní diela.
V konaní však nebolo preukázané, že medzi žalovanou a žalobkyňou bola dohodnutá lehota splatnosti
14.1.2011 a žalobkyňa mala nárok na cenu vykonaním diela, avšak vzhľadom na charakter obchodno-
právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou a vznesenou námietkou žalovanej, súd v zmysle § 397
Obchodného zákonníka konštatoval, že nárok na zaplatenie ceny za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2005
a účtovná uzávierka za rok 2005 sú premlčané, pretože uplynula 4-ročná premlčacia lehota, od kedy
si mohla žalobkyňa uplatniť svoj nárok. Taktiež aj za obdobie od. 1.1.2006 do 31.12.2006 nárok na
účtovnú uzávierku za rok 2006 a aj za obdobie od 1.1.2007 do 23.3.2011. Žalobkyni vznikol nárok
na zaplatenie ceny za obdobie od 24.3.2007 do 16.4.2008 a za účtovnú uzávierku za rok 2007, čo
predstavuje 9 mesiacov (rok 2004 x 159,33 eur a za mesiac marec 2007 - 7 dní x 5,31 eur )a za
obdobie od 1.1.2008 do 31.3.2008 (3 mesiace x 159,33 eur) a za mesiac apríl 2008 (16 dní x 5,31
eur), účtovná uzávierka za rok 2007 (1 x 99,58 eur). Ide o cenu obvyklú, ktorá bola preukázaná v



tomto konaní cenovými ponukami od právnych subjektov, ktorý poskytujú obdobné služby. Žalobkyni
tak vznikol nárok na zaplatenie ceny za vykonané dielo vo výške 2.133,67 eur. Žalobkyňa dostatočne
preukázala oprávnenosť svojho nároku za vyššie uvedené obdobia, preto súd v tejto výške priznal istinu
a v prevyšujúcej časti ohľadne istiny, vzhľadom na premlčanie nároku, žalobu zamietol. Právne žalobu
súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 1, § 536 ods. 1, § 518 ods. 1, § 391 ods. 1 a
§ 397 Obchodného zákonníka a predovšetkým ustanovením § 546 ods. 1, s poukazom na § 536 ods.
3 Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal na ustanovenie § 365 veta prvá Obchodného zákonníka, §
369 ods. 1 a § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. Uviedol, že nakoľko žalobný nárok bol uplatnený od
14.1.2011, avšak k omeškaniu došlo skôr a ak žalovaná neuhradila včas a riadne istinu, dostala sa do
omeškania od uplatnenej doby, a to 15.1.2011 a žalobkyni vznikol nárok na úroky z omeškania 9 % p.a.
zo sumy 2.133,67 eur v súlade s § 369 Obchodného zákonníka a v zmysle § 10c Nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v znení zmien a doplnení, a preto v prevyšujúcej časti, a to 9 % p.a. úroku z omeškania
zo sumy 4.458,64 eur od 15.1.2011, žalobu zamietol.

3. O trovách konania, ako aj o trovách predbežného opatrenia súd prvej inštancie rozhodol tak,
že v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.(Občiansky súdny poriadok, platný do 30.6.2016 ) o nich rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Proti uvedenému rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá podala odvolanie proti prvému
výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedla, že Okresný súd v Poprade dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe tohto nesprávne právne vec posúdil. Má
za to, že z vykonaného dokazovania nebolo
preukázané, že by medzi žalobkyňou a žalovanou bol uzatvorený akýkoľvek zmluvný vzťah ohľadom
vedenia účtovníctva za žalované obdobie. Z tohto hľadiska spočívalo dôkazné bremeno na žalobkyni,
ktoré podľa názoru žalovanej, žalobkyňa neuniesla. Žalovaná jednoznačne poprela akýkoľvek zmluvný
vzťah, ktorý by bol uzatvorený medzi ňou a žalobkyňou a súd prvého stupňa (prvej inštancie) nesprávne
vyhodnotil dôkazy, a to
výpovede svedkýň B. T., S. G. a C. C., keď vo svojom rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na ich
výpovede mal za preukázané, že žalobkyňa vykonávala účtovníctvo pre žalovanú, pretože títo
svedkovia nepotvrdili existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou ohľadne vedenia
účtovníctva. Takisto akúkoľvek existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou vylúčil aj
svedok W.. C. W.. Taktiež poukázala, že žalobkyňa bola od 12. mesiaca 2005 do prvého mesiaca
2009 na materskej dovolenke, resp. rodičovskej dovolenke a nevie si predstaviť, ako mohla pre ňu
vykonávať práce a zároveň vykonávať starostlivosť o jej deti. Ak v danom prípade žalobkyňa tvrdila,
že malo ísť o odplatný zmluvný vzťah, bolo by potrebné, aby žalobkyňa preukázala aj dohodu o cene,
resp. odplatu podľa jej tvrdení a žalovaná má za to, že ani tu žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno.
Dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila v konaní, preukazujú iba obvyklú cenu za uvedené služby, pričom
však samotná žalobkyňa uviedla, že žalovanej za účtovné obdobie za rok 2004 až 2006 až 31.12.2007
za vedenie účtovníctva fakturovala sumu 730,27 eur. Žalobkyňa tak v rámci konania nevedela preukázať
a nepreukázala ani minimálne dohodu o cene, resp. odplatu za údajne vykonané práce. Ak by aj bola
takáto zmluva uzavretá, je potom absolútne neplatná pre absenciu podstatnej náležitosti zmluvy a
žalobkyni by mohol proti žalovanej vzniknúť iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko
vykonávala údajné práce na základe absolútne neplatnej zmluvy. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa
predložila iba jednu faktúru č. XXXX/XXX a takisto príjmový pokladničný doklad č. 48 zo dňa 31.12.2004
o údajnom zaplatení jej odmeny za rok 2004. Na základe uvedeného, pokiaľ malo dôjsť k dohode
o vykonávaní účtovníckych prác za rok 2004 a odmene, muselo dôjsť aj k dohode o splatnosti tejto
odmeny a žalovaná tvrdila, že v zmysle Zákona o účtovníctve je účtovným obdobím kalendárny rok.
Poukázala aj na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. , ktorý stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo
odôvodniť rozsudok, pričom nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením
práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozsudok
ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych, alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a
teda možnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu
právnickú verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé. Žiadala preto, aby odvolací súd na základe
vykonaného dokazovania toto sám vyhodnotil a rozsudok v časti prvého výroku v plnom rozsahu zamietol
a priznal žalovanej náhradu trov konania prvostupňového, aj odvolacieho.



5. Žalobkyňa sa k predmetnému odvolaniu vyjadrila a uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa (súdu prvej inštancie) považuje za vecne správny, vynesený po náležite zistenom skutkovom
stave veci. Uviedla, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o dielo podľa ustanovení Obchodného zákonníka,
na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanej účtovné služby a žalovaná sa zaviazala
zaplatiť ich cenu. Súd ustálil, že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie ceny za poskytovanie účtovných
služieb od 24.3.2007 do 23.3.2011 spolu vo výške 2.133,67 eur, keď nárok na zaplatenie ceny za
poskytnuté služby do tohto času považoval za premlčaný, pričom vychádzal z toho, že došlo k uzavretiu
odplatnej zmluvy o dielo a keďže súd nemal preukázanú dohodu o výške odplaty, priznal žalobkyni
nárok na obvyklú odplatu . Žalobkyňa sa stotožňuje s týmito závermi súdu prvého stupňa, keď sa
súd právne vysporiadal so všetkými tvrdeniami a dôkazmi vykonanými v tomto konaní. Poukázala
na vystavenú faktúru č. 2010012 na sumu 6.592,31 eur, ktorou boli vyúčtované práce za mesiace
január 2005 až apríl 2008, pričom obrana žalovanej v tomto konaní si navzájom odporovala. V
odpore zo dňa 19.4.2011 žalovaná najskôr poprela, že by žalobkyňa pre ňu vykonávala akékoľvek
práce, uviedla, že účtovníctvo si robila sama a že žalobkyňa to iba prekontrolovala. Toto jej tvrdenie
neskoršími dôkazmi bolo vyvrátené a takto sa meniace sa tvrdenia žalovanej svedčia o účelovosti
jej obrany a podľa toho treba priraďovať aj pravdivostnú hodnotu jej ostatným tvrdeniam. V odpore
zo dňa 19.4.2011 žalovaná tiež najskôr poprela, že by žalobkyni zaplatila odplatu za vykonané
účtovné služby za rok 2004, t. j. rok predchádzajúci žalovanému obdobiu, neskoršími dôkazmi však
toto jej tvrdenie bolo vyvrátené, keďže do spisu žalobkyňa predložila faktúru č. 2004/004 zo dňa
31.12.2004 na 6.600,- Sk a doklady o jej zaplatení. Žalobkyňa predložila súdu ďalšie listinné dôkazy na
preukázanie, že pre žalovanú tieto práce vykonávala. Tieto skutočnosti nepoprela ani vo vyjadrení zo dňa
19.1.2012, pričom žalovaná už svoju obranu zmenila tak, že žalobkyňa účtovné doklady iba prepisovala
do programu. Na pojednávaní dňa 11.9.2012 žalovaná opätovne zmenila obranu v tom smere, že
žalobkyňa iba nahadzovala údaje do programu. Žalobkyňa podaním zo dňa 18.2.2013 predložila
súdu ďalšie listinné dôkazy o vedení účtovníctva a neskôr na pojednávaní konanom dňa 11.9.2012
a na neskorších pojednávaniach, podrobne popísala rozsah činností, ktoré pre žalovanú viedla, t. j.
vedenie účtovníctva, rôzne výkazy, personálne a mzdové agendy, účtovné uzávierky a podobne. Tieto
skutočnosti boli preukázané jednak týmito listinnými dôkazmi o vykonávaní týchto činností žalobkyňou,
ale aj výsluchom svedkov na pojednávaní, pričom svedkyňa C. výslovne sa vyjadrila, že tieto účtovné
doklady spracovávala žalobkyňa. Neobstojí ani obrana žalovanej, že tieto činnosti si vykonávala sama,
resp. ich vykonával svedok W. a žalovaná ohľadne tejto obrany neuniesla dôkazné bremeno. Svedok
W. nemohol vykonávať tieto činnosti, pretože v rozhodnom čase bol nezamestnaný a jednak sčasti
vykonával práce v prevádzkarni na základe dohody o vykonaní práce, kde predmetom takejto práce
nebolo vedenie účtovníctva, a navyše, účtovníctvo tento svedok neovládal. Skutočnosť, že účtovníctvo
vykonávala žalobkyňa pre žalovanú vyplýva z uvedenej faktúry č. 2004/004 za rok 2004, a jednak z
faktúry, ktorou žalobkyňa obdobné práce vyúčtovala aj matke žalovanej S. W.. Tým bola vyvrátená
obrana žalovanej v tom smere, že žalobkyňa vykonávala tieto práce v rámci akejsi rodinnej výpomoci.
Súčasne nebola preukázaná obrana žalovanej v tom smere, že si účtovné práce vykonávala sama,
pretože v rozhodnom období bola jednak dlhodobo PN a jednak o vykonaní týchto činností žalobkyňou
svedčia ostatné v tomto konaní vykonané dôkazy. Ďalej to vyplýva aj zo skutočností, že žalobkyňa tieto
práce vykonávala v programe, ktorý si sama zakúpila s potrebnou licenciou. Skutočnosť, že žalobkyňa
vykonávala tieto účtovné práce aj počas materskej
dovolenky a že jej v tomto prípade žiadne všeobecné záväzné predpisy si takéto vykonávanie
činností nezakazovali, žalobkyňa vysvetlila. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, vzhľadom na tvrdenia
žalovanej v podanom odvolaní, že predmetné činnosti vykonávala pre žalovanú nie v pracovnom
pomere, ale na základe obchodno-záväzkového vzťahu, preto jej prítomnosť pri kontrole príslušného
daňového úradu (kontrole vydávania dokladov z elektronickej registračnej pokladnice) nebola nutná,
pretože pri tejto kontrole nebolo potrebné predložiť účtovné doklady. Žiadala preto, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Súčasne si uplatnila aj trovy
odvolacieho konania .Žalobkyňa odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti
nepodala.

6. K uvedenému vyjadreniu k odvolaniu sa žalovaná ako odvolateľka už nevyjadrila.

7. Odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 34 CSP, (Civilný sporový poriadok - zákon č.160/2015 Z.
z., platný od 1.7.2016), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v
ustanovení § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania a podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že



rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil v zmysle § 387 ods. 1, CSP.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, k čomu dopĺňa:
Žalovaná namieta, že ide o nesprávny skutkový záver súdu prvej inštancie. V zmysle uvedeného sa
správnosť postupu posudzuje podľa ustanovení O.s.p. platného v čase vydania rozhodnutia súdu prvej
inštancie, t. j. do 30.6.2016. Toto vyplýva z ustanovení § 470 ods.2 CSP, podľa ktorého, ak sa tento
zákon použije na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia
tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej
koncentrácií konania, ak by boli v neprospech protistrany, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ide preto o postup podľa ustanovení
O.s.p., pretože nová právna úprava platná od 1.7.2016 (CSP) takýto inštitút vypustila a súd rozhoduje v
zmysle prejednávacej zásady na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaného dokazovania.

9. Podľa § 153 ods. 1 O.s.p., súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o ich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Stanovenie toho, čo je v konkrétnom prípade právo,
resp. práva a povinnosti účastníkov konania, predpokladá náležite zistenie skutkového stavu veci. Zo
zisteného skutkového stavu veci súd vychádza pri aplikácii a interpretácii konkrétnej právnej normy.
Náležité zistenie skutkového stavu tak predstavuje proces subsumovania zisteného skutkového stavu
pod hypotézu príslušnej právnej normy a tento proces je obsiahnutý v odôvodnení súdneho rozhodnutia.
Získavanie skutkových poznatkov sa deje prostredníctvom procesu
dokazovania. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a podľa
zásady voľného hodnotenia dôkazov. Súd môže zobrať do úvahy aj zhodné tvrdenia účastníkov, t. j.
také tvrdenia, ktoré žiaden z účastníkov nerozporoval. Zhodné tvrdenia účastníkov však súd nemusí
pri rozhodovaní veci zobrať do úvahy v prípade, ak o pravdivosti týchto zhodných tvrdení má dôvodné
a závažné pochybnosti. V tejto súvislosti preto treba taktiež uviesť, že táto koncepcia je v zjavnom
rozpore so zásadou dispozičnou, ako aj s koncentráciou a kontradiktórnosťou civilného procesu, preto
by súd skutkovo zhodné tvrdenia účastníkov nemal ďalej skúmať, ale ich bez zvyšku akceptovať.
Súdom prvej inštancie vykonané dôkazy odvolací súd považuje za logicky správne, pričom pri hodnotení
svedeckých výpovedí nezistil žiadne rozpory. Nebol preto dôvod spochybňovať závery súdu prvej
inštancie. Bolo preukázané, že žalobkyňa takúto službu pre žalovanú realizovala a za predchádzajúce
plnenie jej zo strany žalovanej bola vyplatená suma 60.000,- Sk. Súčasne je potrebné konštatovať, že
v zmysle vykonaného dokazovania ide aj o cenu obvyklú, je preto správna aj právna kvalifikácia takto
poskytovanej služby a správne boli vypočítané aj úroky z omeškania.

10. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.

11. Keďže súd prvej inštancie nerozhodoval o trovách konania postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p.,
rozhodne vo svojom rozhodnutí aj o trovách odvolacieho konania.

12. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zákona číslo 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).