Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/162/2015 z 24. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. mája 2016, sp. zn. 2Co/162/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8713205522.1 Krajský súd Prešov | 2Co/162/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8713205522.1 | 2016-05-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e47b39f-e834-4741-81c0-3cd564994730 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8713205522.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/162/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713205522
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8713205522.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave,
Bajkalská 30 proti žalovaným 1./ S. I., nar. X.X.XXXX, 2./ Z. I., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom K., I. XX, o
zaplatenie 2.265,68 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad z 27.1.2015
č. k. 11P/195/2013-73 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

J. rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca požaduje od žalovaných zaplatenie peňažnej
sumy 2.265,68 eur s prísl., na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo
dňa 11.4.2006. Žalovaným bola vyplatená suma 3.319,39 eur, ktorú sa zaviazali splácať v pravidelných
mesačných splátkach po 20,75 eur, čo činí úroky s ročnou úrokovou sadzbou 83 %. Uvedené úroky
dohodnuté v úverovej zmluve sú neprimerane vysoké, v tejto časti považuje dojednanie v rozpore
s dobrými mravmi s poukazom na § 39 OZ. Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
vyhodnotil súd prvého stupňa ako celok neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre obchádzanie
zákona s ohľadom na účel zmluvy o úvere. Obchádzanie zákona súd prvého stupňa vidí v nedojednaní
konečnej výšky úveru iba úverového rámca, pričom veriteľ poskytnutím úverového rámca vôbec
nespravuje finančné prostriedky dlžníka. Po stránke prejavu vôle vôľa žalovaných ako dlžníkov v
tomto záväzkovom vzťahu smerovala výhradne k financovaniu konkrétneho predmetu financovania bez
uvedenia doby splatnosti tejto zmluvy, resp. úhradu jednotlivých splátok. Len ťažko si možno predstaviť,
že by sa spotrebiteľ od úverovej časti zmluvy prepracoval naviac k vyhodnocovaniu zjavne podsunutej
revolvingovej časti zmluvy. Úroky z omeškania dohodnuté v zmluve 70,02 % sú bez ohľadu na okamih
vzniku omeškania nevýhodnejšie ako úroky z omeškania podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.. Zmluva
je tak absolútne neplatný právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca uviedol žalovaných
do omylu, nakoľko žalobca uviedol žalovaných do omylu tým, že im síce poskytol pôžičku v sume
3.319,49 avšak vzhľadom na výšku úroku 83 % žalovaní uhradili splátky úveru vo výške 1.431,75
eur a u žalobcu majú nasporených 1.649,49 eur. Žalobca v snahe získať majetkový prospech uviedol
žalovaných do omylu, a to tým, že neuviedol prsnú špecifikáciu výšky úroku z omeškania a neuviedol
presnú dobu splatnosti. Žalobu preto ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je absolútne nesprávne.
Súd prvého stupňa dospel podľa jeho názoru k nesprávnym zisteniam a v konaní boli predložené všetky
dôkazy potrebné na rozhodnutie v prospech žalobcu. Vytýka súdu prvého stupňa, že neaplikoval všetky
potrebné právne predpisy na právny vzťah vzniknutý z úverovej zmluvy. Súd prvého stupňa mal vo veci



aplikovať zákon č. 310/1992 Zb., nakoľko podmienky stavebného sporenia aj následného poskytovania
stavebných úverov Stavebnou sporiteľňou sú upravené v tomto predpise. Žalobca zdôraznil, že v
konaní poukazoval na to, že na základe uzatvorenej úverovej zmluvy poskytol žalovaným medziúver vo
výške 3.319,39 eur. Žalovaní sa medziúver zaviazali splácať podľa zmluvne dohodnutých podmienok.
Na základe úverovej zmluvy sa žalovaní zaviazali do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom
sporení splácať úroky za poskytnutý medziúver v sadzbe 7,49 %, pravidelnými mesačnými splátkami
vo výške 20,75 eur a zároveň na konto sporenia do pridelenia cieľovej sumy vkladať mesačné vklady
vo výške minimálne 16,60 eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a pri dodržaní
všetkých podmienok medziúver sa zmení na stavebný úver, ktorého výška sa bude rovnať rozdielu
medzi nasporenou sumou a stavom medziúveru ku dňu pridelenia. Tento stavebný úver sa následne
žalovaní zaviazali splácať vrátane úrokov vo výške 4,70 % pravidelnými mesačnými splátkami vo výške
29,04 eur. Z toho vyplýva, že do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení žalovaní na
konto medziúveru splácali iba úroky za poskytnutý medziúver, pričom na konto sporenia vkladali vklady
za účelom nasporenia dostatočnej sumy potrebnej na pridelenie a zmenu medziúveru na stavebný
úver. Nasporená suma bola potom použitá na zníženie úverového dlhu. Nakoľko súd zrejme nedokázal
dostatočne vyložiť obsah úverovej zmluvy, žalobca podal vyjadrenie k splácaniu úveru písomným
podaním z 5.11.2014. Žalovaní splnili podmienky na pridelenie cieľovej sumy zmluvy o stavebnom
sporení, na základe toho sa medziúver a sporenie zmenili na stavebný úver ku dňu 31.3.2012. K
tomuto dňu bol dlh na medziúvere zúčtovaný s nasporenou sumou na konto sporenia a rozdiel medzi
týmito sumami predstavoval sumu stavebného úveru. Aj toto žalobca v písomnom podaní vysvetlil.
Tvrdenie žalovaných, že žalobca zadržiava finančné prostriedky na konci sporenia sa nezakladajú na
pravde. Žalobca toto doložil listinnými dôkazmi a súd mal uvedené zohľadniť. Úverová zmluva tak podľa
jeho názoru spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, žalobca použil všetky úhrady žalovaných
na úhradu úveru, úroky boli dojednané a účtované v sadzbe 7,49 % vo fáze medziúveru, resp. 4,70
% vo fáze stavebného úveru a nie v sadzbe 83 % ako nezmyselne uviedol súd prvého stupňa.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto nesprávne. Žalobca predložil všetky dôkazy, ktoré súd prvého
stupňa nesprávne vyhodnotil a kombináciou nedostatočnej aplikácie právnych predpisov a nesprávnym
zistením skutkového stavu dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p.
spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je
nepreskúmateľný pre absenciu dostatočných dôvodov, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
a zároveň sa nezaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre správne rozhodnutie o veci.

Z obsahu spisu plynie, že účastníci konania dňa 11.4.2006 uzatvorili zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere. Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške
100.000,- Sk (3.319,39 eur), pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a súčasne
pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok sa mimoriadny medziúver zmenil na stavebný úver vo výške
cca 60.000,- Sk (1.991,63 eur) s tým, že presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej sumy
a nasporenej sumy po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení.

Podľa tejto zmluvy žalovaní ako dlžníci sú dohodnutým účelom viazaní, a teda mimoriadny medziúver
prípadne stavebný úver mohol byť použitý na financovanie bytových potrieb zvolenou formou na území
Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o mimoriadny medziúver, dlžníci mali povinnosť poukazovať pravidelne
mesačne na účet zmluvy o stavebnom sporení vklad vo výške 100,- Sk (16,60 eur) a výška úrokovej
sadzby mimoriadneho úveru predstavovala 7,49 % ku dňu uzavretia zmluvy. V súvislosti so stavebným
úverom sa žalovaní ako dlžníci zaviazali uhradiť plnú výšku stavebného úveru, vrátane úrokov vo výške
4,70 % pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 875,- Sk (29,04 eur).

Súd prvého stupňa v zásade správne poukázal na to, že v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 11.4.2006, podľa ktorého spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na



uzavretie zmluvy. Žalobca podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery stavebným sporiteľom a
žalovaní nesledovali použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť.

Je však zrejmé, že súd prvého stupňa vec neposúdil právne aj s ohľadom na existenciu zákona č.
310/1992 Zb. v znení platnom k 11.4.2006 o stavebnom sporení, ktorý vo svojich ustanoveniach upravuje
okrem iného podmienky stavebného sporenia, zmluvy o stavebnom sporení a zmluvy o stavebnom
úvere. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa následne aj v nadväznosti na ustanovenia zákona č. 310/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov posúdi platnosť tejto zmluvy, keď zatiaľ prezentované závery súdu prvého stupňa poukazujúce
na absolútnu neplatnosť uzatvorenej zmluvy medzi účastníkmi konania sú veľmi všeobecné a nie je
zrejmé, či prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom oboznámil s obsahom daného právneho úkonu.
Žalobca v tejto súvislosti v priebehu konania poukazoval na to, že žalovaní sa zaviazali do pridelenia
cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení splácať na konto medziúveru úroky za poskytnutý úver a
zároveň vkladať na konto sporenia pravidelné vklady za účelom nasporenia sumy potrebnej na pridelenie
cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení
sa medziúver a sporenie zúčtovali a vzniklo konto stavebného úveru. Stavebný úver sa pritom rovná
rozdielu medzi nasporenou sumou na konte sporenia v momente pridelenia a stavu medziúveru v
danom okamihu. Všetky vklady na konto sporenia teda boli určené na nasporenie sumy, vklady na konto
medziúveru zase na úhradu úrokov.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa tiež nie je zrejmé, akým spôsobom dospel k výške mesačného úroku
až v rozsahu 83 %. Takýto rozsah úroku z obsahu uzatvorenej zmluvy nevyplýva, a ako bolo vyššie
spomínané, žalobca v priebehu konania objasňoval spôsob zúčtovania vkladov žalovaných smerujúcich
na konto sporenia a na konto medziúveru.

Po posúdení obsahu tejto zmluvy v prípade ustálenia jej platnosti sa súd prvého stupňa bude musieť
vyporiadať aj s úkonom žalobcu, ktorý od uzatvorenej zmluvy odstúpil listom z 22.2.2013 v súlade s čl.
VI. a VII. zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že právny inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený inak v Obchodnom zákonníku, ako aj v Občianskom
zákonníku. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav vôle
oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v dobe
účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník odlišuje od
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je
právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa
výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne
významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôže odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší.

V prípade posudzovania inštitútu odstúpenia žalobcu od uzatvorenej zmluvy súd prvého stupňa musí
mať zrejmé z čoho konkrétne pozostáva uplatňovaná istina v danom konaní, keďže odstúpením od
uzatvorenej zmluvy sa zmluva zrušuje a zo zrušenej zmluvy môže vzniknúť žalobcovi právo domáhať
sa voči žalovaným vydania bezdôvodného obohatenia podľa zásad upravených v § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka. V takom prípade je teda možné žiadať vydať len poskytnuté plnenie bez
akéhokoľvek príslušenstva (napr. úroky, poplatky a pod.).

Odvolací súd so zreteľom na všetky uvádzané dôvody tak napadnutý rozsudok zrušil postupom podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa v zmysle prezentovaných záverov opätovne posúdi uplatňovaný nárok žalobcu a v
závislosti od vykonaného dokazovania o veci rozhodne s tým, že zároveň rozhodne aj o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.