Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 10To/4/2017 z 28. 2. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 28. februára 2017, sp. zn. 10To/4/2017, ECLI:SK:KSPO:2017:8714010107.1 Krajský súd Prešov | 10To/4/2017 | ECLI:SK:KSPO:2017:8714010107.1 | 2017-02-28 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: TZ, § 222 ods. 1 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e0bb42c5-7d4d-4342-b38b-ac3f6f0f5826 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8714010107.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/4/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714010107
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8714010107.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 1.3.2017, v trestnej veci proti
obžalovanému T. J. pre prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní okresného
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/27/2014 zo dňa 21.5.2014 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný T. J. podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodený spod
obžaloby prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin úverového podvodu podľa § 222 ods.
1 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 18.08.2011 v Poprade požiadal spol. L. s.r.o. X. o poskytnutie úveru na základe žiadosti č.
704300885Ž, v ktorej okrem osobných údajov uviedol, že je zamestnancom spol. H., stavebno-obchodné
družstvo L. s čistým mesačným príjmom 380,- eur a jeho mesačné výdavky predstavujú sumu 50,- eur,
na základe čoho mu bol úver schválený a ako dlžník podpísal dňa 18.08.2011 so spoločnosťou L. s.r.o.
X. v L. Zmluvu o úvere č. 704300879, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 350,- eur, ktorý
sa zaviazal uhradiť s poplatkom vo výške 310,- eur v 11-tich mesačných splátkach po 60,- eur, počnúc
dňom 16.09.2011, čo však neurobil, doposiaľ neuhradil ani jednu splátku, pričom spoločnosti L. s.r.o.
zatajil, že v čase podpísania Zmluvy o úvere mal záväzky voči ďalším veriteľom a bol povinný mesačne
uhrádzať splátky spolu vo výške 444,- eur a súčasne bolo voči nemu vedené exekučné konanie na
vymoženie pohľadávky vo výške 1.206,50 eur s príslušenstvom, čím uviedol spoločnosť L. s.r.o. X. do
omylu a spôsobil jej tak škodu vo výške 350,- eur,

pretože tento skutok nie je trestným činom.
Súčasne podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku poškodenú spoločnosť L. s.r.o. s nárokom na náhradu škody
odkázal na občianske súdne konanie.

Proti uvedenému rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, podal prokurátor
odvolanie, ktoré neskôr aj písomne odôvodnil. Nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že žalovaný
skutok nie je trestným činom. Poukázal na to, že súd vo veci vykonal všetky dostupné dôkazy,
vypočul obžalovaného, zástupcu poškodenej spoločnosti a oboznámil sa s listinnými dôkazmi. Vykonané
dokazovanie považuje za dostačujúce. Pochybenie súdu však vidí v nesprávnom vyhodnotení týchto
dôkazov. Považuje za irelevantné z koho iniciatívy vyšiel návrh na uzatvorenie predmetnej úverovej
zmluvy. V konečnom dôsledku sa obžalovaný sám rozhodol, že požiada o ďalšiu úverovú zmluvu, aj keď
iba za účelom, ktorý mu bol prednesený pracovníkom poškodenej spoločnosti. Mal možnosť uzatvorenie
takejto zmluvy odmietnuť. Považuje za potrebné poukázať najmä na tú skutočnosť, že obžalovaný
úmyselne zamlčal svoje predchádzajúce záväzky, o ktorých zástupca poškodenej spoločnosti nemal
vedomosť. Tým, že tieto svoje záväzky z predchádzajúcich úverov u iných spoločností obžalovaný pri



dotazovaní sa zástupcu poškodenej strany zamlčal, uviedol poškodenú spoločnosť do omylu v otázke
splnenia podmienok na splácanie úveru. Po zosumarizovaní predchádzajúcich záväzkov obžalovaného
s novovzniknutým záväzkom podpísaním predmetnej úverovej zmluvy je zrejmé, že tieto presahovali
výšku jeho príjmu v čase, keď bol riadne zamestnaný, z čoho vyplýva nemožnosť obžalovaného splácať
poskytnutý úver. Tejto situácie si musel byť obžalovaný vedomý už pri uzatváraní zmluvy. Skutočnosť,
že obžalovaný bol dotazovaný zástupcom poškodenej spoločnosti na výšku svojich záväzkov, je zrejmá
z výpovede svedka I. X. a vykonaným dokazovaním nebola nijakým spôsobom spochybnená. Obranu
obžalovaného preto považuje za vyvrátenú a výpoveď v tomto smere iba za spôsob vyhnúť sa trestnej
zodpovednosti za spáchanie skutku. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Prešove
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
okresného prokurátora nie je dôvodné.

Krajský súd zistil, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v rozsahu nevyhnutnom
pre spravodlivé rozhodnutie tak, ako to predpokladá ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Okresný súd
v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom prvého stupňa
vykonané, pričom uviedol aj ako dôkazy vyhodnotil a akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru
prezentovanému vo výroku svojho rozhodnutia.

Proti rozsahu dokazovania nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní a považuje ho za
dostačujúce. Nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil.

Podľa krajského súdu však v predmetnej veci súd prvého stupňa dôsledne, v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr.
poriadku, dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k vecne správnemu záveru, že sa skutok
žalovaný v obžalobe síce stal, ale že tento nie je trestným činom.

Podľa obžaloby sa mal obžalovaný svojím konaním dopustiť prečinu úverového podvodu podľa § 222
ods. 1 Tr. zákona. Ani podľa odvolacieho súdu však predmetný skutok všetky pojmové znaky prečinu
úverového podvodu nenapĺňa.

Prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. poriadku sa dopustí ten, kto vyláka od iného úver
alebo zabezpečenie úveru tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie
úveru alebo na splácanie úveru, a tak mu spôsobí malú škodu.

Jedným z obligatórnych znakov každej skutkovej podstaty trestného činu je jeho objektívna stránka,
ktorá pozostáva z konania, následku a príčinného vzťahu medzi konaním a následkom.

Obsahom podvodného konania páchateľa pri prečine úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona
je vylákanie úveru alebo zabezpečenia úveru od iného tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia
podmienok na poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru. Následkom je spôsobenie malej škody na
majetku iného.

Medzi konaním a následkom pritom musí existovať príčinná súvislosť, teda poškodená osoba úver alebo
zabezpečenie úveru poskytla v dôsledku svojho omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie
úveru alebo na splácanie úveru. Práve táto príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a škodou
v predmetnej veci daná nie je.

K uzavretiu zmluvy o úvere č. 704300879 totiž nedošlo v dôsledku konania obžalovaného spočívajúceho
v uvedení iného do omylu, ale v dôsledku porušenia povinností poškodenej spoločnosti, resp. osôb
konajúcich za túto spoločnosť.

Poskytovanie úverov spadá do sféry súkromnoprávnych vzťahov, pri ktorých je potrebné trvať na tom,
aby najmä samotní účastníci takéhoto vzťahu dbali na ochranu svojich majetkových záujmov a aby
postupovali obozretne a dodržiavali aspoň základné zásady opatrnosti, osobitne, keď sú k dispozícii



ľahko dosiahnuteľné prostriedky. V závislosti od toho je potrebné posudzovať aj uvedenie do omylu ako
znaku skutkovej podstaty prečinu úverového podvodu.

Uvedením do omylu sa vo všeobecnosti rozumie konanie páchateľa, ktorým predstiera okolnosti,
ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Nestačí však uvedenie akýchkoľvek nepravdivých
skutočností, resp. zatajenie akýchkoľvek pravdivých skutočností, ale toto musí byť prostriedkom
spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Takýmto prostriedkom spôsobilým na oklamanie
iného však spravidla uvedenie nepravdivých skutočností nebude, ak osoba konajúca v omyle
(teda poškodený) nedodržala ani obvyklú opatrnosť, ktorú by vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu bolo možné bežne očakávať, alebo na ktorú bola podľa právnych predpisov dokonca
povinná. Obvyklá opatrnosť vo všeobecnosti spravidla nie je zachovaná, ak klamaná osoba nerozozná
nepravdivosť tvrdenia napriek tomu, že jeho nepravdivosť je možné rozpoznať na prvý pohľad, teda bez
dôkladnejšieho preskúmavania.

V predmetnej veci poškodená spoločnosť s obžalovaným uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
na poskytnutie ktorého ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. od veriteľa vyžaduje, aby pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, pričom má brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

Uvedenú povinnosť však poškodená spoločnosť zjavne porušila a zmluvu o úvere s obžalovaným
uzavrela napriek tomu, že jej bola zrejmá nespôsobilosť obžalovaného splácať úver. Úver obžalovanému
poškodená spoločnosť dokonca sama navrhla, hoci on o ďalší úver záujem nemal, ale vzhľadom na
svoju neschopnosť uhrádzať existujúce úvery v poškodenej spoločnosti chcel od nej len odklad splátok.

Ako správne poukázal prvostupňový súd, uvedené je možné konštatovať vzhľadom na fakt,
že obžalovaný mal dlhodobejšie problémy splácať svoj predchádzajúci záväzok voči poškodenej
spoločnosti a že táto spoločnosť mu ako riešenie sama navrhla uzavretie ďalšej, predmetnej zmluvy o
úvere (č. 704300879), z ktorej obžalovaný vlastne žiaden osoh nemal (v skutočnosti z nej prevzal iba
36,- eur), ale došlo len k ďalšiemu navýšeniu mesačných splátok obžalovaného z 278,- eur na 289,-
eur, teda o 11,- eur.

Tieto skutočnosti je možné vyvodiť nielen z výpovedí obžalovaného a svedka I. X., ale aj zo zmlúv o úvere
s poškodenou spoločnosťou a prehľadu o platbách obžalovaného a jeho žiadosti o úpravu splátkového
kalendára z 18.8.2011. Z nich vyplýva, že obžalovaný v období rokov 2009 až 2011 so spoločnosťou
L., s.r.o. uzavrel celkom 5 zmlúv o úvere, pričom úver zo zmluvy č. 7202899 uhradil 27.10.2009 a úver
zo zmluvy č. 702000237 uhradil 28.7.2010. Ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úver č. 704300879
z 18.8.2011 mal obžalovaný v poškodenej spoločnosti nesplatené úvery zo zmluvy č. 702000618 a zo
zmluvy č. 702000553. So splácaním úveru č. 702000553, kde boli mesačné splátky 229,- eur, mal však
obžalovaný problémy a v auguste 2011 nemal uhradenú ešte mesačnú splátku za apríl 2011.

Mandatár poškodenej spoločnosti I. X. kontaktoval obžalovaného a ako riešenie jeho platobnej
neschopnosti mu navrhol uzavretie novej zmluvy o úvere. Takto bola dňa 18.8.2011 s obžalovaným
uzavretá zmluva o úvere č. 704300879 na sumu 350,- eur, z ktorej tak, ako mu navrhol zástupca
poškodenej, 90,- eur bolo použité na úhradu zostatku predchádzajúceho úveru č. 702000618, suma
224,- eur ako poplatok za úpravu splátkového kalendára (odklad splátky) a len 36,- eur bolo vyplatených
obžalovanému.

Z uvedených skutočností vyplýva, že napriek znalosti o neschopnosti obžalovaného splácať existujúci
úver poškodená spoločnosť mu nielenže poskytla nový úver, ale mu ho dokonca sama navrhla, pričom
prevažnú časť úveru si poškodená ponechala na poplatok za odklad splátky (až 224,- eur). Schopnosť
splácať si poškodená nijako nepreverila a to ani v registroch neplatičov, ku ktorým má prístup.

Poškodená si teda povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť obžalovaného splácať
spotrebiteľský úver pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nesplnila. Naopak, problémy
obžalovaného so splácaním skoršieho úveru zneužila na jeho ďalšie zadlženie, keď aj prevažná časť



nového úveru bola použitá nie na úhradu dlžnej mesačnej splátky, ale na úhradu poplatku za úpravu
splátkového kalendára.

Za týchto okolností neuvedenie všetkých existujúcich záväzkov obžalovaným (z ktorých niektoré si
poškodená mohla sama zistiť v registroch zriadených pre tento účel) nie je možné považovať za
uvedenie do omylu, ktoré by bolo príčinou vzniku malej škody ako znaku prečinu úverového podvodu
predpokladaného Trestným zákonom.

Správne preto prvostupňový súd v napadnutom rozsudku uzavrel, že skutok uvedený v obžalobe nie
je trestným činom.

Súhlasiť však nie je možné aj s tým záverom prvostupňového súdu, že v objektívnej stránke skutkovej
podstaty absentuje tiež znak škody. Výška škody sa pri tomto trestnom čine bude určovať cenou
vylákaného úveru bez ohľadu na to, na aký účel bola úverová suma použitá a aká časť z úveru bola
páchateľovi vyplatená. Táto skutočnosť však môže mať význam z hľadiska posudzovania subjektívnej
stránky trestného činu, ako aj závažnosti činu podľa kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Tr. zákona.

Ďalej je potrebné poukázať aj na to, že skutková podstata prečinu úverového podvodu podľa § 222
ods. 1 Tr. zákona vyžaduje úmyselné zavinenie páchateľa, ktorým musia byť pokryté všetky znaky tohto
prečinu, teda konanie, malú škodu na majetku poškodeného a príčinný vzťah medzi nimi. Ak nie je
úmyselné zavinenie dané čo i len k jednému znaku tejto základnej skutkovej podstaty prečinu úverového
podvodu, tak nie je možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za jeho spáchanie.

Na základe okolností zistených z vykonaného dokazovania je možné vyvodiť, že v predmetnej veci
úmysel obžalovaného nesmeroval k spôsobeniu malej škody na majetku poškodenej spoločnosti (teda
prevyšujúcej sumu 266,- eur). Ako už bolo vyššie uvedené, v súlade s návrhom poškodenej spoločnosti
zo sumy úveru 350,- eur až 314,- eur ostalo poškodenej, pričom z nej 224,- eur bolo použitých na úhradu
poplatku pri úvere č. 702000553, na ktorý poškodená právo nemala a to jednak z dôvodov uvedených
v § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k) Obč. zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ale aj preto,
že zmluva o úvere č. 702000553, na ktorú bol poplatok 224,- eur použitý, neobsahuje údaj o úrokovej
sadzbe a o RPMN. Tieto údaje podľa § 9 ods. 2 písm. i), j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (vo vtedy platnom znení) boli pritom podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona následkom chýbania týchto náležitostí bolo, že sa spotrebiteľský
úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.

Na základe uvedeného je tak možné konštatovať, že úmyselné konanie obžalovaného nezahŕňalo
spôsobenie škody na majetku poškodenej spoločnosti aspoň vo výške 266,- eur. Obžalovaný nechcel
poškodenej spôsobiť škodu vo výške aspoň 266,- eur (teda aspoň malú škodu) a ani so spôsobením
takej škody poškodenej nebol uzrozumený. Preto aj z tohto dôvodu skutok uvedený v obžalobe nie je
trestným činom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa názoru krajského súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku, teda že skutok nie je trestným
činom, oslobodil je v súlade so zákonom, a tak odvolanie okresného prokurátora podľa § 319 Tr. poriadku
ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.