Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoPr/2/2018 z 24. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. júna 2018, sp. zn. 2CoPr/2/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8213200084.3 Krajský súd Prešov | 2CoPr/2/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8213200084.3 | 2018-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: CSP, ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1cdc31c8-9238-4375-8ba5-30d374f821c4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8213200084.3 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/2/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213200084
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8213200084.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej v spore žalobkyne: X.. C. Q., bytom W. XX, J.,
zastúpená: JUDr. Ján Lemeš, advokát, so sídlom kancelárie Žižkova 19, Košice, proti žalovanému: X.. S.
Š., bytom Ľ.. Š. XX, D., zastúpený: JUDr. Vladimír Poch, advokát, so sídlom kancelárie Hviezdoslavova
3, Bardejov, o zaplatenie mzdových nárokov, o odvolaní žalobkyne, ako aj žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 6C/3/2013-346 zo dňa 22.11.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6
791,14 eur so 16 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 480,10 eur od 01.11.2002 do zaplatenia, vo
výške 12,5 % ročne zo sumy 3 006,74 eur od 01.11.2003 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy
2 304,30 eur od 01.07.2004 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti pracovného
pomeru voči žalovanému v rozsahu 100 % a v konaní o zaplatení mzdových nárokov vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozsudkom pod sp. zn. 5C/179/2003 zo dňa 11.10.2011
súd prvej inštancie určil, že výpovede z pracovných pomerov dané žalovaným pôvodne označenému
žalobcovi v 1. rade, ako aj žalobkyni sú neplatné a zvyšok nároku vylúčil na samostatné konanie.
V uvedenej časti bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený odvolacím súdom rozsudkom zo dňa
12.12.2012 pod sp. zn. 2CoPr/4/2013. V tomto konaní súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.10.2014
pod sp. zn. 6C/3/2013 konanie zastavil v časti uplatnených nárokov žalobcov vzniknutých po 30.04.2004.
Druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodne označenému žalobcovi v prvom rade
mzdové nároky vo výške 6 832,31 eur, tretím výrokom uložil mu povinnosť zaplatiť žalobkyni mzdové
nároky vo výške 11 684,24 eur s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 11.11.2015 pod spisovou značkou 6CoPr/8/2014 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie vo vzťahu žalovaného a pôvodne označeného žalobcu v 1. rade a rozsudok o
mzdových nárokoch žalobkyne zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

4. Predmetom uvedeného konania po čiastočnom zastavení konania a zamietnutí žaloby je tak nárok
žalobkyne na vyplatenie mzdy od žalovaného za obdobie od 01.09.2000 do 10.08.2003 a nárok na
náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru od 11.08.2003 do 30.04.2004.



Medzi stranami nebola sporná existencia mzdových nárokov, ale spornou bola otázka ich výšky vo
vzťahu k nevyplatenej mzde za rozhodné obdobie. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, pri
posúdení dôvodnosti nároku žalobkyne sa súd prvej inštancie zaoberal obsahom daňových priznaní
žalobkyne za obdobie rokov 2000 - 2003. Z ich obsahu vyplýva, že za rok 2000 bol úhrn príjmov všetkých
zamestnávateľov u žalobkyne vo výške 49 200 SK, v roku 2001 - 54 383 SK a v roku 2002 - 61 027 SK. Za
obdobie roka 2003 príjmy vykázané nemala. Podľa tvrdenia žalobkyne, v týchto daňových priznaniach
bola vykázaná jej mzda od žalovaného, avšak túto reálne nedostala. V prípade ak tvrdila, že uvedená
mzda jej vyplatená nebola, na jej strane bolo dôkazné bremeno toto tvrdenie preukázať, čo sa však
nestalo. Za rok 2000 si žalobkyňa uplatnila nevyplatenú mzdu vo výške 32 000 SK, avšak z daňového
priznania za tento rok vyplýva, že jej bola vyplatená mzda vo výške 49 200 SK, preto nárok súd prvej
inštancie za rok 2000 považoval za nedôvodný. V roku 2001 si žalobkyňa uplatnila nárok na úhradu
mzdy vo výške 96 000 SK, ale nakoľko z daňového priznania vyplýva úhrn jej príjmov zo závislej činnosti
vo výške 54 383 SK, je tento nárok žalobkyne dôvodný vo výške 41 617 SK, čo predstavuje 1 381,43
eur. Za rok 2002 si uplatnila nevyplatenú mzdu vo výške 96 000 SK s tým, že z daňového priznania
vyplýva úhrn príjmov 61 000,027 SK, preto je nárok žalobkyne dôvodný iba na vyplatenie 34 973 SK,
čo predstavuje 1 160,89 eur, pokiaľ ide o úhradu mzdy za rok 2003 z daňového priznania už jej príjmy
nevyplývajú. V ďalšom poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie v pôvodnom rozhodnutí, pokiaľ ide o žalovaným vkladané sumy na účet žalobkyne, ktoré
nesúviseli s úhradou mzdy, rovnako tak vyplatenie sumu 139 320 SK, ktorá vyplýva z výdavkového
pokladničného dokladu, nepreukazuje splnenie povinnosti zo strany žalovaného. Pokiaľ ide o vklady vo
výške 20 000 SK na účet žalobkyne dňa 01.02.2002 a vo výške 50 000 SK dňa 03.03.2003, žalovaný
tvrdil, že tieto vklady boli poukázané na úhradu mzdy žalobkyne, pričom mal povinnosť toto tvrdenie
preukázať. Žalovaný súdu prvej inštancie však nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že išlo
o vklady súvisiace s vyplatením mzdy žalobkyne na základe príkazu v pobočke banky, tak ako to tvrdil
na pojednávaní 04.04.2017, navyše na inom pojednávaní dňa 13.10.2014 uviedol, že žalobkyňa vložila
uvedené sumy na svoj účet.

5. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
nárok žalobkyne na úhradu mzdy je dôvodný za obdobie od 01.09.2000 do 31.12.2002 iba v sume 2
542,32 eur a za rok 2003 v ňom uplatnenej výške 1 944,52 eur. Pokiaľ ide o druhý nárok, tento súd prvej
inštancie považoval za dôvodný v plnom rozsahu a v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce
vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a to od prvého
dňa, kedy oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 11.08.2003. Žalobkyňa si
uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie 8 mesiacov a 21 dní mesiaca august 2003. Vzhľadom
k tomu, že žalobkyňa si túto náhradu uplatnila za obdobie kratšie ako 9 mesiacov súd jej ju v plnom
rozsahu priznal spolu s uplatneným príslušenstvom, pozostávajúcim z úroku z omeškania. O nároku na
náhradu trov konania v časti uplatneného nároku na učinenie neplatnosti výpovede rozhodol postupom
podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o nárok na
náhradu trov konania v časti uplatneného nároku na vyplatenie mzdy a náhrady mzdy, rozhodol v súlade
s ustanovením § 255 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 256 a 257 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu
nárok nepriznal. Žalobkyňa mala úspech v časti o zaplatenie sumy 6 791,14 eur a neúspech v časti 33
347,42 eur, čo predstavuje percentuálne úspech v rozsahu 15,39 % a neúspech v rozsahu 84,61 %.
V predmetnej veci skúmal, či tu nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov. Dôvod hodný osobitného zreteľa súd videl v
špecifickosti nároku, ktorý si žalobkyňa uplatnila, pozostávajúceho z nároku na náhradu mzdy v súvislosti
s neplatným skončením pracovného pomeru, ktorý žalobkyňa nezavinila. Na základe uvedeného, preto
súd nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov v časti mzdových nárokov žalobkyne. Proti uvedenému
rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa ako aj žalovaný.

6. Žalovaný v dôvodoch odvolania uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením súdu, že vyplatenie sumy
139 320 SK, ktorá vyplýva z výdavkového pokladničného dokladu nepreukazuje splnenie povinnosti
zo strany žalovaného z dôvodu, že doklad nebol podpísaný žalobkyňou. Výdavkový pokladničný
doklad nebol síce podpísaný, ale finančné prostriedky podpísané boli. Zároveň súd prvej inštancie
nevenoval adekvátnu pozornosť predloženému vyšetrovaciemu spisu, kde bola pani Š. konfrontovaná.
V účtovníctve žalovaného sa nenachádzajú doklady, a to potvrdenia, ani výdavkové doklady, a aj preto
sa isté úhrady na vyplatenie mzdy neevidovali. Nie je možné uznať účtovnú operáciu, o ktorej žalobkyňa
tvrdí, že ju realizovala, ak nie je zapísaná v účtovnej evidencii. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu
mzdy za obdobie 8 mesiacov a 21 dní. Skutočný a relevantný nárok žalobkyne je však za 3 mesiace a



17 dní z dôvodu práceneschopnosti, ktorá mala trvať viac ako 4 mesiace. Na základe uvedeného žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v časti úhrady 6 791,14 eur, túto ponížil o sumu
941,05 eur a zároveň priznal žalobkyni trovy konania adekvátne k výsledku úspešnosti sporu.

7. Žalobkyňa v dôvodoch odvolania uviedla, že súd prvej inštancie pri zamietnutí časti jej nároku, tento
zamietol ako nedôvodný s poukazom na obsah daňových priznaní. Už vo svojej výpovedi vysvetlila, že
daňové priznanie bolo fiktívne a to z dôvodu, že chcela žalovanému pomôcť, pretože sa považovala
za spoločníčku v podnikaní so žalovaným. Ničím nebolo preukázané, že žalovaný mzdu vyčíslenú v
daňových priznaniach žalobkyni skutočne uhradil. Z uvedeného dôvodu preto žiadala, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel jej mzdovým nárokom v plnom rozsahu.

8. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379-381 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného ako aj žalobkyne dôvodné nie je. Súd prvej
inštancie dostatočne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a
právnych listinách sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd už vo svojom
rozhodnutí zo dňa 11.11.2015 pod sp. zn. 6CoPr/8/2014 konštatoval, že žalobkyňa na základe pracovnej
zmluvy uzatvorenej dňa 01.12.1995 pôsobila ako riaditeľka cestovnej kancelárie prevádzkovanej
žalovaným, keď jej pracovný pomer ukončil žalovaný listom zo dňa 25.07.2003 výpoveďou, v zmysle
ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení platnom k 25.07.2003. Ako už bolo
konštatované, vo vzťahu k žalobkyni už bolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že takto daná
výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a prideľovaní práce listom zo dňa 06.08.2003, ktorý bol žalovanému doručený dňa
11.08.2003. Predmetnou žalobou sa domáha zaplatenia nevyplatenej mzdy dohodnutej sumou 8 000
SK mesačne v pracovnej zmluve za obdobie od 01.09.2000 do 10.08.2003, ako aj nároku na náhradu
mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru od 11.08.2003 do 30.04.2004. Už v
uvedenom rozhodnutí odvolací súd konštatoval k namietanému výdavkovému pokladničnému dokladu
z 31.12.2002, ktorým žalovaný preukazoval vyplatenie sumy 139 320 SK v prospech žalobkyne, ako aj
pôvodne označeného žalobcu v 1. rade na úhradu mzdy za bližšie nešpecifikované obdobie roka 2002,
že tento nie je podpísaný oboma žalobcami, v dôsledku čoho bez ďalšieho nepreukazuje splnenie danej
povinnosti zo strany žalovaného.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného nebolo
preukázané tvrdenie, že žalobkyni na úhradu jej mzdy realizoval vklady vo výške 20 000 SK 01.02.2002
a vo výške 50 000 SK dňa 03.03.2003. Žalovaný súdu nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo,
že tieto sumy poukázal na účet žalobkyne ako mzdu na základe príkazu v pobočke I. I., O.. I.. v D. tak,
ako to tvrdil na pojednávaní 04.04.2017. Uvedené tvrdenie je okrem iného v priamom rozpore s jeho
vyjadrením na pojednávaní konanom dňa 13.10.2014, kedy uviedol, že žalobkyňa uvedené sumy vložila
na svoj účet.

10. Na základe uvedeného je preto správny právny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného
bremena tvrdenia žalovaného, že išlo o sumy určené na úhradu mzdy žalobkyne.

11. Zároveň je nedôvodná námietka žalovaného v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy za
obdobie 21 dní augusta roku 2003 a nasledujúcich 8 mesiacov z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena tvrdenia o práceneschopnosti žalobkyne za rozhodné obdobie.

12. Ďalšou úlohou súdu prvej inštancie v zmysle záverov rozhodnutia odvolacieho súdu bolo vyporiadať
sa s obsahom daňových priznaní k daní z príjmov fyzických osôb žalobkyne za obdobie rokov 2000 -
2003, v ktorých je uvádzaný úhrn príjmov od všetkých zamestnávateľov. Podľa tvrdenia žalobkyne išlo o
príjmy pozostávajúce zo mzdy od žalovaného, ktorá jej však reálne vyplatená nebola. Vyplatenie mzdy
za rozhodné obdobie deklarovala v daňových priznaniach z dôvodu, že sa považovala za spoločníčku
v podnikaní žalovaného a nechcela ho vystaviť trestnoprávnym dôsledkom za nevyplatenú mzdu.

13. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie neunesenia dôkazného
bremena tvrdenia žalobkyne o nevyplatení mzdy za obdobie rokov 2000 - 2002, keďže daňovými
priznaniami podanými za rozhodné obdobie sama deklarovala vyplatenie a prevzatie mzdy od
žalovaného v rozsahu v nich uvedenom.



14. Na základe uvedených skutočností je preto správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa
má voči žalovanému nárok na zaplatenie nevyplatenej mzdy za obdobie od 01.09.2000 do 10.08.2003
vo výške zodpovedajúcej rozdielu uplatneného nároku na vyplatenie mzdy a úhrnu príjmov zo závislej
činnosti uvedeného v daňových priznaniach za obdobie rokov 2000 - 2002. Na základe vyššie uvedených
skutočností je nárok žalobkyne na úhradu mzdy dôvodný za obdobie od 01.09.2000 do 31.12.2002 v
sume 2 542,32 eur a rok 2003 v ňou uplatnenej výške 1 944,52 eur a v časti nároku na náhradu mzdy v
súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka
práce vo výške 2 304,30 eur, keďže túto si uplatnila za obdobie kratšie ako 9 mesiacov spolu s úrokom
z omeškania vo výške a lehote uvedenej v rozhodnutí súdu prvej inštancie .

15. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako aj
súvisiacom výroku o trovách konaniach ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojením s ustanovením § 255
CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ani jedna zo sporových strán
v odvolacom konaní úspešná nebola.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).