{"guid": "ba024811-3828-45ea-89f4-8a41d64c1922:cea0dff5-ce7a-4bde-bee2-f5969f0a6d3b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2", "spisova_znacka": "5Co/41/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/41/2019 z 11. 12. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 11. decembra 2019, sp. zn. 5Co/41/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2", "identifikacne_cislo": "8714212844", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Milena Fegyesová", "sudca_id": 746, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-milena-fegyesova-746", "datum_vydania": "2019-12-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cea0dff5-ce7a-4bde-bee2-f5969f0a6d3b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/41/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714212844
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu právnej veci žalobcov: 1/ U. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. č. XX, F., štátny občan SR, 2/ U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. mlynom č. 4, U., štátny občan
SR, 3/ R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, V., štátny občan SR, 4/ mal. G. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. mlynom č. 4, U., štátny občan SR, 5/ mal. B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. mlynom 4, U.,
štátny občan SR, žalobkyne 4, X zastúpené zákonným zástupcom - otcom U. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. mlynom č. 4, U., 6/ mal. R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, V., štátny občan SR, 7/ mal.
Z. T., nar. XX.XX.XXXX, F. č. XX, V., štátny občan SR, žalobcovia 6, 7 zastúpení zákonným zástupcom
- matkou R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, V., všetci právne zastúpení advokátskou kanceláriou
Kolíková & Partners, s.r.o., Radvanská č. 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovaným: 1/ Generali
Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, zastúpený: MST PARTNERS, s.r.o.,
Laurinská č. 3, Bratislava, IČO: 36 861 545, 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XXX/XX, X., štátny
občan SR, zastúpený: JUDr. Milan Sivý, advokát, Námestie sv. Egídia č. 3006/116, Poprad v konaní
o náhradu škody - majetkovej ujmy a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v
1.rade a žalovaného v 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 21C/156/2014-722 zo dňa
19.10.2017 v spojení s uznesením č.k. 21C/156/2014-930 zo dňa 24.01.2019 takto

r o z h o d o l :

Návrh žalovaného v 1.rade na prerušenie konania podľa ust.§ 162 ods.1 písm.c/ C.s.p.
z a m i e t a .

P o t v r d z u j e    rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku II. o povinností žalovaných v
1.a 2.rade zaplatiť žalobkyni v 1.rade majetkovú ujmu v sume 7.446,33 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne od 03.12.2014 do zaplatenia a nemajetkovú ujmu v sume 40.000,- Eur a povinnosti
žalovaných v 1.a  2.rade zaplatiť žalobcom v 2.a 3.rade každému nemajetkovú ujmu v sume 10.000,-
Eur a o povinnosti žalovaných v 1.a 2.rade zaplatiť žalobcom v 4., 5., 6. a 7.rade nemajetkovú ujmu
každému po 1.000,- Eur okrem časti týkajúcej sa spôsobu splnenia záväzku žalovanými.

M e n í    rozsudok vo výroku o spôsobe splnenia záväzku žalovanými tak, že prisúdené sumy sú žalovaní
v 1.a  2.rade  povinní zaplatiť žalobcom v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému žalovanému.

Vo zvyšku napadnutej časti žalobu z a m i e t a.

P r i z n á v a žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania vo vzťahu k
žalovaným v 1.a  2.rade v plnej výške z prisúdenej sumy s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.



o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie čiastočne zastavil ohľadne majetkovej ujmy
vo vzťahu žalobkyne 1 a žalovaných 1 a 2 o sumu 150,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne od 03.12.2014 do zaplatenia. II. Žalovaným v 1. a 2.rade uložil povinnosť  spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni v 1.rade  majetkovú ujmu v sume 7.446,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne od 03.12.2014 do zaplatenia a nemajetkovú ujmu v sume 50.000,- Eur, všetko do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. III. V prevyšujúcej časti v sume 146,67 Eur ohľadne majetkovej
ujmy vo vzťahu žalobkyne v 1.rade a žalovaných v 1. a 2.rade žalobu zamietol. IV.  Žalovaným v 1.
a 2.rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 2. a 3.rade nemajetkovú ujmu
každému po 20.000,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V. Žalovaným v 1. a 2.rade uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 4., 5., 6. a 7.rade nemajetkovú ujmu každému
po 10.000,- Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. VI. Vo vzťahu k čiastočnému zastaveniu
konania súd sporovým stranám náhradu trov konania nepriznal. VII. V zostávajúcej časti žalobcom
priznal voči žalovaným právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. článku 19 ods.1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, § 11, § 13 ods.1,2,3, § 420 ods.1,
§ 427 ods.1, § 438 ods.1, § 441, § 449 ods.1,2,3 a § 853 ods.1 Občianskeho zákonníka, článkom 3
ods.1 Smernice Rady č. 72/166/EHS z 24.04.1972, článkom 22 a 36 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady č. 2009/103/ES z 16.09.2009, § 4 ods.1, 2 písm.a/ a § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o sumu priznanej majetkovej ujmy 7.446,33 Eur, táto
pozostáva z nákladov na zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť v sume 3.870,- Eur (potvrdenie o
umiestnení v B. F.. R. zo dňa 06.10.2015 o tom, že poškodený tam bol umiestnený od 18.12.2012 do
01.09.2013, pričom náklady, ktoré uhradila rodina za pobyt boli vo výške 3.870,- Eur, čl. 160); z nákladov
na vypracovanie znaleckého posudku znalcom U.. B. v sume 600,- Eur (príjmový pokladničný doklad na
čl. 96) - znalecký posudok bol vypracovaný pre účely doloženia poisťovni a tento znalecký posudok má
význam aj pre rozhodovanie súdu o výške nemajetkovej ujmy v súvislosti s náhradou škody na zdraví,
ktorá by bola uplatnená v prípade, že by nedošlo k smrti poškodeného; z pohrebných nákladov v sume
2.460,42 Eur (listinné dôkazy predložené na čl. 24-32 spisu), túto sumu súd krátil o čiastku 147,50 Eur,
ohľadne ktorej žalobu zamietol, nakoľko si ju žalobkyňa 1 uplatnila dvakrát, táto suma je už zahrnutá do
pohrebných a cintorínskych služieb TS mesta F.-čl.24, pokladničný doklad čl. 29; z cestovných výdavkov
žalobkyne 1, ktoré boli spojené s návštevami manžela R. M. v B. sv. R. vo výške 515,91 Eur. Žalobcovia
naposledy zobrali žalobu čiastočne späť o sumu 150,- eur ako majetkovú škodu na motorovom vozidle
Babetta. Cestovné výdavky boli uplatnené v uvedenej výške na základe tej skutočnosti, že žalobkyňa 1
cestovala za svojím manželom do B. F.. R. 37 krát, keďže v priemere bola v uvedenom hospici jedenkrát
do týždňa v období od 18.12.2012 do 01.09.2013. Spiatočná trasa z bydliska žalobkyne v 1.rade do
uvedeného hospicu je 52 km. Technický preukaz osobného vozidla žalobkyne v 1.rade bol predložený,
pretože uvedené vozidlo na predmetné cesty používala a technické informácie z technického preukazu
boli použité na výpočet cestovných náhrad, konkrétne údaj o priemernej spotrebe paliva - 5,8 litra/100
km. Pri výpočte ceny pohonných hmôt bol použitý priemerný ročný údaj rokov 2013 a 2014 zo zdroja
štatistického úradu. Iný spôsob preukázania vynaloženia cestovných nákladov pri použití osobného
motorového vozidla prakticky ani nie je možný.

4. Bolo preukázané, že poškodený R. M. bol až do času dopravnej nehody napriek svojmu veku
vo výbornej telesnej kondícii, vykonával všetky práce, športoval, bicykloval, lyžoval (čo žalobcovia
dokumentovali aj k žalobe priloženými fotografiami) a pravidelne chodil do práce do miestnej firmy P.
R..F.., kde vykonával údržbárske práce na základe dohody o pracovnej činnosti, o čom žalobcovia
predložili potvrdenia zamestnávateľa (v súvislosti s pôvodne uplatneným ušlým ziskom z odmeny za
zárobkovú činnosť).

5. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, vždy však s
prihliadnutím na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému



zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky
okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s poukazom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. V tejto súvislosti je
nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím
nereparovateľnú, k čomu došlo aj v tomto prípade. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd
1. inštancie ďalej prihliadol predovšetkým na výšku bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
(241.851,- Eur), ktorá by mohla byť uplatnená za života poškodeného.

6. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov
je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke
dopravných prostriedkov je vysoké a nie je opodstatnené obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na
osoby, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sú povinne zmluvne poistené, vrátane vodičov
(NS SR 3Cdo/228/2012).

7. Ďalej je potrebné dodať, že smrť manžela, otca a starého otca žalobcov bola nepochybne nečakaná,
tragická, žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhala dovtedajšie
väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k
nebohému. Žalobcovia v 1.,  2., 3., 6.rade v tejto súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov
existujúcich medzi nimi a poškodeným. Súd 1. inštancie mal za to, že nie je na mieste limitovať výšku
náhrady porovnávaním s rozhodnutiami týkajúcimi sa iných skupín poškodených, pretože nie je možné
„kategorizovanie“ poškodených podľa veku, stavu a pod. (námietka žalovaného v 2.rade ohľadne veku
poškodeného).

8. Zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania žalovaných v 1. a 2.rade znaleckým dokazovaním na
určenie miery spoluzodpovednosti poškodeného na vznik škody nepoužitím prilby, odôvodnil súd prvej
inštancie tým, že vykonanie citovaného znaleckého dokazovania by bolo neúčelné vzhľadom na už
vykonané znalecké dokazovania a jeho nariadenie nie je odôvodnené preukázaným skutkovým stavom.

9. Žalobkyňa 1 si uplatnila úroky z omeškania zo sumy majetkovej škody vo výške 5,05 % za obdobie
omeškania od 03.12.2014 do zaplatenia.

10. Podľa § 517 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní
a ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.02.2013, výška úrokov omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Za účelom zjednodušenia si žalobkyňa 1 uplatnila jednotnú
výšku úrokov z omeškania pre celú majetkovú škodu pre žalovaných priaznivejšiu (o tri percentuálne
body).

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo preukázané spoluzavinenie poškodeného, t.j. opakovane
namietané zo strany žalovaného v 2.rade požitie alkoholu poškodeným a obidvoma žalovanými
namietané nepoužitie ochrannej prilby. Zároveň súd prvej inštancie poukázal  na prístup žalovaného
v 2.rade, ktorý absolútne nekorešpondoval s prednesom jeho právneho zástupcu na poslednom
pojednávaní, bol bez akejkoľvek empatie a elementárnej ľudskosti.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods.1, § 262 ods.1,2 a §  257
Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). V zmysle ust.§ 257 C.s.p. rozhodol o náhrade trov konania
čo do čiastočného zastavenia konania vzhľadom na dôvod čiastočného späťvzatie a to rozhodnutie o
dedičskom konaní a v zmysle ust.§ 255 ods.1 C.s.p. rozhodol o náhrade trov konania v zostávajúcej
časti,  v ktorej žalobe vyhovel, nakoľko žalobu zamietol v pomerne nepatrnej časti a priznal žalobcom
náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 100 %.

13. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný v 1. rade a to v rozsahu výrokov II., IV., V.
a VII. V tejto časti navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť  súdu prvej inštancie na nové prejednanie a
rozhodnutie. Zároveň si uplatnil vo vzťahu k žalobcom náhradu trov konania. Právne odôvodnil svoje
odvolanie ust. § 365 ods.1 písm.b/, e/, f/ a h/ C.s.p. Podľa názoru žalovaného v 1.rade napadnutý
rozsudok nie je zákonný a ani správny, keďže opodstatnenosť, ani výška uplatňovaného nároku žalobcov



neboli správne právne posúdené. Právne posúdenie súdu prvej inštancie založené na neodôvodnene
extenzívnom ponímaní náhrady škody z povinného zmluvného poistenia považuje žalovaný v 1.rade za
protiústavné, neoprávnene zasahujúce do jeho základných práv a slobôd, nezákonné, nesprávne a preto
aj absolútne neakceptovateľné, pričom namietal, že je potrebné dôsledne rozlišovať  medzi náhradou
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13  Občianskeho zákonníka a medzi náhradou škody v
zmysle ust.§ 415 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka v zmysle
zákona o povinnom zmluvnom poistení. Skutočnosť, že zákon o povinnom zmluvnom poistení mal pod
pojmom škoda na mysli výhradne škodu ako majetkovú ujmu vyčísliteľnú v peniazoch vyplýva tak z
gramatického, ako aj z teleologického výkladu tohto zákona. Zároveň nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže poškodený uplatniť výhradne voči povinnej osobe, teda voči osobe, ktorá
svojím konaním do osobnostných práv poškodeného zasiahla. Zo žiadneho ustanovenia zákona o
povinnom zmluvnom poistení nevyplýva povinnosť poisťovne nahradiť okrem škôd, ktoré vyplývajú z
rozsahu poistenia v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení, aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv poškodenej osoby. Pojem škoda podľa
ust.§ 4  ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení nemožno vykladať tak extenzívne a subsumovať
pod neho aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv. Podklad pre
nesprávny záver súdu prvej inštancie neposkytuje právny poriadok Slovenskej republiky a to ani pri
využití výkladových metód a ani ustálená rozhodovacia prax všeobecných súdov. Žalovaný v 1.rade v
priebehu konania opakovane poukazoval na skutočnosť, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nie je predmetom poistného krytia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čo aj vo svojich vyjadreniach
rozsiahlo a podrobne zdôvodnil. Súd prvej inštancie sa s touto rozsiahlou argumentáciou žalovaného v
1.rade vysporiadal v bodoch 54. až 67. odôvodnenia, kde sa s názorom žalovaného v 1.rade nestotožnil,
pričom vychádzal najmä z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 6Co/40/2016- 184
zo dňa 25. 07. 2017 a poukázal aj na závery uznesenia Ústavného súdu SR I.ÚS 474/2016-17 zo
dňa 17.08.2016.  S citovanými závermi však žalovaný v 1.rade nesúhlasil. Konštatoval, že  rozsah
poistného krytia povinného zmluvného poistenia nie je neobmedzený, čo vyplýva priamo zo Zákona
o povinnom zmluvnom poistení. Rozsah poistného krytia treba vykladať s ohľadom na znenie zákona
a nie s ohľadom na dôvody, pre ktoré sa povinné zmluvné poistenie zriadilo. Ak pritom zákonodarca
nezahrnul niektorý typ škody,  nemožno ho v zákone nachádzať iba z dôvodu, že by s ohľadom na
ekonomický tlak a prípadnú právnu neistotu dotknutých osôb, v zákone zahrnutý mal byť. V tejto
súvislosti  poukázal žalovaný v 1.rade na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a  Nález sp. zn.
PL. ÚS 2/2013 zo dňa 12. 11.  2014 uviedol, z ktorého citoval a zároveň na Nález Ústavného súdu
III. ÚS 72/2010. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne
z ich doslovného znenia. Súd však musí zároveň prihliadať na účel zákona, systematickú súvislosť
jeho ustanovení a požiadavku ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Konanie orgánov štátu na
základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy
a to bez akejkoľvek výnimky v právnom štáte napĺňa princípy ústavnosti, zákonnosti a právnej istoty a je
nevyhnutným predpokladom zaistenia účinnej ochrany základných práv a slobôd a vylúčenia svojvôle
v činnosti štátnych orgánov. Požiadavka na tieto atribúty právnych noriem sa spája s uplatňovaním
princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
poukázal žalovaný na rozhodnutia Ústavného súdu PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS
1/04, PL. ÚS 6/04 alebo PL. ÚS 8/04. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/168/2009, sp. zn. 3Cdo/301/2012 a sp.zn. 8Cdo/219/2016, z ktorých celkom zjavne vyplýva, že
metódami gramatického, autentického,  ako aj systematického výkladu Zákona o povinnom zmluvnom
poistení,  ako aj Občianskeho zákonníka možno dospieť k jednoznačnému záveru a to, že Zákon o
povinnom zmluvnom poistení nezahŕňa do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia
nároky pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu plne potvrdili závery vyslovené už v skoršom rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Následne žalovaný citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011 so záverom, že poľa súčasnej platnej
právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv  usmrtením blízkej osoby
uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Následne citoval žalovaný z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo/139/2011  zo dňa 30.10.2012, z ktorého vyplýva, že rozsah poistenia zodpovednosti zakotvuje v § 4
zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu  spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla,  v ktorom však náhrada nemajetkovej ujmy zahrnutá nie je. Zároveň žalovaný



poukázal na písomné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR predkladané v zmysle článku 23 Štatútu
Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, z ktorého tiež citoval. Zároveň žalovaný v 1.rade konštatoval,
že neopomína tú skutočnosť, že Súdny dvor EÚ vydal v roku 2013 rozsudok vo veci Haasová (C
-22/12).  Označený rozsudok však na výklade slovenského práva nič nemení, čo už podrobne popisoval
v priebehu konania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 31.03.2016 sp.zn. 3Cdo/301/2012, z odôvodnenia ktorého tiež citoval. Žalovaný v zmysle judikatúry,
na ktorú poukázal zastáva názor, že v zmysle  existujúcej právnej úpravy, ako aj jej výkladu náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zahrnutá do rozsah poistného krytia povinného zmluvného
poistenia. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová uviedol, že keďže slovenské právo neupravuje
takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci
úpravy zodpovednosti poistného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku
zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia, a preto rozsudok Haasová nie je v danej
veci aplikovateľný. Argumentácia žalovaného v 1.rade ohľadom neexistencie jeho pasívnej legitimácie v
tomto konaní je plne v súlade so závermi Najvyššieho súdu SR a opačné závery súdu prvej inštancie sú
preto nesprávne. Súd prvej inštancie v bode 22.uviedol, že na poslednom pojednávaní právny zástupca
žalobcov vo vzťahu k obrane žalovaného v 1.rade ohľadom neexistencie jeho pasívnej vecnej legitimácie
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu III. ÚS/666/2016 zo dňa 11.10.2016, v ktorom sa Ústavný
súd údajne argumentačne vysporiadal s touto právnou otázkou, ako aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn.  3Cdo/301/2012. K uvedeným otázkam predložil na pojednávaní právny
zástupca žalovaného v 1.rade  rozsiahle písomné vyjadrenie, kde sa podrobne vyjadril k formálnym,
ako aj obsahovým nedostatkom uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR. Súd prvej inštancie v
bode 23. odôvodnenia rozsudku však iba stroho konštatuje, že uvedené vyjadrenie bolo žalovaným v
1.rade predložené a že tomuto podaniu zodpovedal aj ústny prednes na pojednávaní. V odôvodnení
sa súd  prvej inštancie k tomu žiadnym spôsobom nevyjadril, dokonca ani neuvádza podstatný obsah
vyjadrenia na rozdiel od podrobného opisu prednesov žalobcov. Zároveň žalovaný v 1.rade uviedol,
že prípadný nedostatok transpozície Smerníc nemôže pôsobiť v neprospech fyzickej alebo právnickej
osoby spoliehajúcej sa na záväznosť platných a účinných noriem vnútroštátneho právneho poriadku.
Opačný názor, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie je preto nesprávny.  Od jednotlivca (súkromnej
spoločnosti) nemožno spravodlivo požadovať, aby sa riadil podľa smernice, ktorá bola nesprávne
alebo neskoro implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku. Súd prvej inštancie sa hranicami
eurokonformného výkladu, ako aj ich aplikáciou v rozsudku nejako nezaoberal. Žalovaný v 1.rade sa
následne zaoberal problematikou eurokonformného  contra legem vnútroštátneho práva. Vnútroštátne
súdy by sa mali pri rozpore vnútroštátneho práva a smernice pomocou výkladových metód uplatniteľných
vo vnútroštátnom práve pokúsiť vyložiť uplatniteľné ustanovenia vnútroštátneho práva tak, aby bolo
v súlade s cieľmi smernice. Súdy pritom nemajú zároveň povinnosť dospieť ku konečnému výkladu
vnútroštátneho práva tak, aby bolo v súlade s cieľmi smernice, pokiaľ to vnútroštátne výkladové metódy
neumožňujú. Ak takýto výklad možný nie je, zrejme v takom okamihu nastáva situácia, v ktorej by
bola nepriama aplikácia smernice „contra legem“. Pokiaľ ide o znenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
381/2001 Z. z., tento zahŕňa do rozsahu poistného krytia „škodu na zdraví“. Z uvedeného je zrejmé,
že do rozsahu krytia spadajú škody, ktoré vzniknú vo sfére zdravia poškodeného. Ak by sme pritom
aj pojem škoda širšie vyložili ako ujmu, rovnako by v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001
Z. z. išlo iba o ujmu vo sfére zdravia poškodeného. Zásah do osobnostných práv nemožno považovať
za zásah do zdravia v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. Pojem „škoda na zdraví“
totiž nemožno extenzívne vyložiť tak, že doň spadá aj nemajetková ujma za zásah do súkromného a
rodinného života bez toho, aby došlo k popretiu významu slova „zdravie“.  Eurokonformný výklad má
svoje limity, pričom jedným zo zásadných obmedzení je princíp právnej istoty, ktorý musí byť aj v prípade
eurokonformného výkladu dodržaný. Zároveň žalovaný v 1.rade konštatoval, že súd prvej inštancie
neprihliadol na princípy pri eurokonformnom výklade Zákona o povinnom zmluvnom poistení a zároveň,
že je nepochybné, že k škodnej udalosti v danej veci došlo ešte predtým ako bol vydaný rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová. Obmedzenie uplatnenia priameho účinku smerníc voči jednotlivcovi
bolo významnou mierou motivované práve princípom právnej istoty. Bolo by preto absurdné, aby tieto
obmedzenia boli obchádzané prostredníctvom účinku nepriameho. Povinnosť vnútroštátneho súdu
odvolávať sa na obsah smernice pri výklade príslušných pravidiel jeho vnútroštátneho práva dosahuje
limit, keď takýto výklad vedie k tomu, že jednotlivcovi je uložená povinnosť stanovená smernicou,
ktorá nebola transponovaná alebo konkrétnejšie, keď má na základe smernice a pri absencii zákona
prijatého na jej vykonanie za následok stanovenie alebo sprísnenie trestnoprávnej zodpovednosti
osôb, ktoré konajú v rozpore s ustanoveniami uvedenej smernice. Ako dôkaz poukázal žalovaný v
1.rade na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-168/1995, z ktorého citoval.  Súd prvej inštancie však nijako



nevzal do úvahy hranice eurokonformného výkladu zákona judikované Súdnym dvorom EÚ, v dôsledku
čoho rozhodol nesprávne (body 55.-61. Rozsudku). Žalovaný následne uviedol, že ak by bol v danej
veci potrebný eurokonformný výklad Zákona o povinnom zmluvnom poistení, bol by neprípustný z
dôvodu, že tento výklad smeruje contra legem, porušuje princíp právnej istoty aj zákazu retroaktivity
a zároveň vedie k vzniku povinnosti súkromného subjektu na základe smernice, čím sa obchádza
zákaz priameho účinku smerníc na súkromné subjekty. Následne žalovaný v 1.rade namietal, že výška
náhrady nemajetkovej ujmy, priznaná súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku  je neprimerane
vysoká. Určenie konkrétnej výšky náhrady musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu
a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd prvej inštancie v bode 71. neuviedol žiadne
konkrétne mimoriadne okolnosti, ktorými by sa práve tento prípad odlišoval od iných prípadov, na ktoré
žalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach už poukazoval, v ktorých zahynuli maloleté deti alebo v ktorých
maloleté deti prišli o rodičov a v týchto prípadoch boli priznané oveľa nižšie náhrady, ako napadnutým
rozsudkom. Vo veľkej časti odôvodnenia rozsudku súd  len opisuje skutkové tvrdenia žalobcov, ich
subjektívne veľmi zlé prežívanie vzniknutej situácie, samotnú závažnosť a nenapraviteľnosť vzniknutej
ujmy, ktorú žalovaný  v 1.rade nespochybňuje, avšak táto nemôže byť hlavným kritériom pre priznanie
tak vysokej náhrady v peniazoch. Ani nevhodný prístup žalovaného v 2.rade  ako vinníka uvedenej
nehody, na ktorý poukazuje súd v bode 77. odôvodnenia rozsudku, ktorý sa pozostalým neospravedlnil,
nepripúšťal si akúkoľvek zodpovednosť a správal sa aj na pojednávaniach bez akejkoľvek empatie a
elementárnej ľudskosti, nemôže byť sankcionovaný priznaním tak vysokej náhrady nemajetkovej ujmy.
O to viac však tento nevhodný a iste morálne odsúdeniahodný prístup žalovaného v 2.rade nemôže
dopadať na žalovaného v 1.rade. Na oveľa nižšie sumy priznávané súdmi v obdobných konaniach
žalovaný v 1.rade už poukazoval vo svojich vyjadreniach v priebehu konania. Výška týchto náhrad
pritom nebola vždy limitovaná petitom žalôb. Žalovaný v 1.rade poukázal na rozsudok  Najvyššieho
súdu SR zo dňa 04.04.2012 sp.zn.:5Cdo 244/2011, kde priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom
predstavovala sumu vo výške 30.000,- Eur a súrodencovi sumu vo výške 10.000,- Eur z pôvodne
žiadaných 66.387,84 Eur pre rodičov a 33.193,92 Eur pre súrodenca, alebo uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo/292/2009 zo dňa 07.12.2009, ktorým bolo odmietnuté dovolanie a predošlým
konaním bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a rodinného
života spôsobeného smrťou manžela vo výške 200.000,- Sk, čo je 6.638,78 Eur z pôvodne žiadaných
183.562,37 Eur. Najvyšší súd SR uviedol, že vzhľadom na uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy vo výške
5.530.000,- Sk, teda 183.562,37 Eu,  zmyslom zadosťučinenia nie je zábezpeka, zdroj obživy, či náhrada
príjmov; nemôže ísť ani o neprimerané obohatenie. Platí pravidlo, podľa ktorého výška relutárnej náhrady
nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením osoby dotknutej neoprávneným zásahom a súčasne by
nemala byť pre pôvodcu neoprávneného zásahu jednoznačne likvidačná. Ide o Nález Ústavného súdu
ČR zo dňa 06.03.2012, sp.zn. I.ÚS 1586/09. Napokon aj obete úmyselných násilných trestných činov a
pozostalí po nich sú podľa zákona č. 215/2006 Z.z. odškodňované maximálnou sumou predstavujúcou
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, t.j. v súčasnosti 21.750,-Eur.  Ak teda pri smrti spôsobenej
úmyselným, dokonca násilným trestným činom zákon priznáva obetiam, resp. pozostalým po nich
maximálne sumu 21.750,- Eur, náhrada za smrť spôsobenú konaním z nedbanlivosti by mala byť nižšia.
Nepochybne ide v prípadoch úmyselných násilných trestných činov o závažnejšie konanie páchateľa,
ako je to pri dopravnej nehode zavinenej z nedbanlivosti. Ak chcel súd prvej inštancie rozsudkom zvrátiť
doterajšiu rozhodovaciu prax súdov, resp. posunúť vyššie limity náhrady nemajetkovej ujmy, neodôvodnil
v tomto rozsudku dostatočne, čím konkrétne je uvedený prípad natoľko odlišný oproti obdobným
prípadom. Rozhodne nemožno súhlasiť ani s tým, že súd prvej inštancie pri určovaní  výšky náhrady
nemajetkovej ujmy prihliadol ako uvádza v bode 71. na výšku bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, t.j. 241.851,- Eur, ktorá by mohla byť uplatnená za života poškodeného. Pritom však na
nevyplatení tejto náhrady za života poškodeného sa podieľala najmä dĺžka trestného konania v uvedenej
veci, kde vinník nehody najprv prejavoval záujem uzavrieť dohodu o vine a treste, neskôr popieral
akúkoľvek zodpovednosť, pričom k smrti poškodeného došlo 01.09.2013 a žalovaný v 2.rade bol
právoplatne uznaný za vinného až 30.01.2014. Súd prvej inštancie zaviazal na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalovaného v 1.rade a žalovaného v 2.rade solidárne, čiže spoločne a nerozdielne.
Žalovaný v 1.rade poukázal na skutočnosť, že o pasívnu solidaritu nemôže ísť v tom prípade, keď sa
zodpovednosť viacerých zodpovedných subjektov riadi rôznymi režimami zodpovednosti. Napriek tomu,
že žalovaný v 1.rade je presvedčený o tom, že nie je pasívne legitimovaným subjektom, žalobcovia
odvodzujú pasívnu legitimáciu žalovaného v 1. rade ako poisťovne ustanovením § 15 ods. 1 Zákona
o povinnom zmluvnom poistení.  U žalovaného v 2.rade odvodzujú žalobcovia základ svojho nároku
z ustanovení Občianskeho zákonníka § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka. Ak súd mal za to,  že
žalovaný v 1.rade je pasívne legitimovaný, nemal ho zaviazať spolu so žalovaným v 2.rade solidárne,



nakoľko  zo žiadneho právneho predpisu aplikovateľného v tomto konaní takýto záver nemožno vyvodiť.
Poškodený si môže sám zvoliť v zmysle ust.§ 15 ods.1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení, či podá
žalobu voči škodcovi, teda poistenému alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom naraz. V tejto súvislosti
poukázal žalovaný v 1.rade na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa zo dňa 15.05.2013 sp.
zn.: 15Co171/2012. Následne žalovaný v 1.rade namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.  Súd prvej inštancie vykonával dokazovanie ohľadom spoluzavinenia
poškodeného v dôsledku nepoužitia ochrannej prilby predpísaným spôsobom. Pri dokazovaní sa opieral
o svedecké výpovede svedkov, ktorí videli poškodeného v čase pred nehodou, avšak nie bezprostredne
pri nehode, ďalej o výpovede svedkov, ktorí poznali obvyklé zvyklosti poškodeného v nosení prilby a
potvrdili, že poškodený bol svedomitý, dôsledný a vždy používal prilbu. Tieto skutočnosti súd považoval
za rozhodujúce pre preukázanie toho, že poškodený mal v čase nehody prilbu na hlave a mal ju
aj zapnutú, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku. Avšak zo znaleckého posudku znalca z odboru
dopravy C.. E. zo dňa 28.02.2013 vyplýva, na čo opakovane poukazoval žalovaný v 1.rade  v priebehu
konania, že znalec dospel k záveru o tom, že poškodený nemal v čase nehody prilbu riadne zapnutú.
Tento záver znalec vyvodil najmä z veľmi malého poškodenia prilby pri nehode a z nepoškodeného
upínacieho mechanizmu, čo nasvedčovalo tomu, že prilba spadla z hlavy poškodeného ešte pred
nárazom na vozovku práve preto, že nebola riadne zapnutá.  U.. B. uviedol vo svojich posudkoch, resp.
výpovediach, že správne použitá prilba výrazne znižuje pravdepodobnosť takých ťažkých zranení hlavy,
aké utrpel poškodený. U.. F. pri svojom výsluchu dňa 24.05.2013 dokonca uviedol, že ako je zrejmé z
vyšetrovacieho spisu, v čase nehody poškodený nemal na hlave riadne upevnenú ochrannú prilbu, čo je
najväčšou príčinou vzniku závažných mozgových zranení. Hoci ako uvádza súd prvej inštancie v bode
31.11 odôvodnenia, z predmetného vyjadrenia znalca nie je jasné a konkrétne špecifikované, akú časť
vyšetrovacieho spisu zobral za základ pre toto svoje konštatovanie, keďže ani v znaleckom posudku
C.. E. nie je výslovne konštatovaný záver, že poškodený nemal na hlave riadne upevnenú ochrannú
prilbu, hoci tento záver z obsahu posudku a z výpovede znalca C.. E. jednoznačne vyplýva, možno
oprávnene usudzovať, že znalec U.. F. dospel k tomuto záveru na základe veľmi ťažkých zranení hlavy
poškodeného v spojitosti s veľmi malým poškodením prilby, ktoré konštatoval vo svojom posudku C..
E..   Podľa názoru žalovaného v 1.rade súd vyhodnotil uvedené skutočnosti nesprávne a v prospech
poškodeného. Zvyklosti poškodeného s používaním prilby a výpovede svedkov, ktorí videli poškodeného
pred nehodou s nasadenou prilbou na hlave považoval súd prvej inštancie nesprávne za dôležitejšie pri
dokazovaní tejto otázky, ako závery znalca C.. E., vychádzajúce z malého fyzického poškodenia prilby.
Jednoznačné preukázanie správneho, či nesprávneho použitia prilby navrhovali žalovaný v 1.rade  a
žalovaný v 2. rade zistiť  ďalším znaleckým dokazovaním, ktoré však súd zamietol, pričom to dostatočne
neodôvodnil  v bode 74. odôvodnenia.  Otázka správneho použitia prilby poškodeným však bola
zásadnou otázkou pre posúdenie spoluzavinenia poškodeného a teda aj pre určenie výšky náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorých sa domáhajú žalobcovia. Nevykonaním tohto navrhnutého
dôkazu teda súd znemožnil dôkladné objasnenie jednej z rozhodujúcich skutočností, potrebných pre
jeho rozhodnutie a týmto postupom dospel aj k nesprávnemu skutkovému zisteniu o správnom použití
ochrannej prilby poškodeným. Zároveň žalovaný v 1.rade namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia  a
poukázal na znenie ust.§ 220 ods.2 a 3 C.s.p. V rozsudku sa v rozpore s ust.§ 220 C.s.p. neuvádza
ako súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného v 1.rade týkajúcu sa hraníc prípustnosti eurokonformného
výkladu  právneho priadku Slovenskej  republiky (poukazovanie žalovaného v 1.rade na neprípustnosť
tzv. eurokonformného výkladu z dôvodu, že je contra legem, že odporuje princípom právnej istoty a
podobne). Ak už pritom súd prvej inštancie dospel k záveru o potrebe tzv. eutrokonformného výkladu
o povinnom zmluvnom poistení, mal odôvodniť, že tento výklad bol v danom prípade v limitoch jeho
prípustnosti tak, ako ich stanovuje súdna prax Súdneho dvora Európskej únie alebo nie a na základe
toho odôvodniť výrokovú časť rozsudku.  To sa však nestalo. Rovnako sa súd vôbec nevvsporiadal
s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Je zrejmé, že súd prvej inštancie sa odklonil od
stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej do rozsahu poistného krytia povinného
zmluvného poistenia nepatria nároky pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento svoj odklon nijako relevantne neodôvodnil. Nie je zrejmé
na základe ktorého na základe ktorého relevantného ustanovenia európskej legislatívy pristúpil súd k
eurokonformnej interpretácii zákona o povinnom zmluvnom poistení. Súd ani nevysvetlil, ako dotknuté
smernice a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová (C- 22/12) účinkujú na horizontálne vzťahy
povinného zmluvného poistenia. Na základe uvedeného je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov.



14. Zároveň žalovaný v 1.rade navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.c/ C.s.p.   Z dôvodu
jednoznačného odstránenia pochybností pri stanovení odpovede na otázku zásadného právneho
významu, ktorá je predmetom tohto konania, žalovaný v 1.rade navrhol, aby konajúci súd toto konanie
v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c/ C.s.p. prerušil a aby sa obrátil na Súdny dvor EÚ s
prejudiciálnou otázkou v nasledovnom znení: „Je možné s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 (Katarína Haasová / Rastislav Petrík, Blanka Holingová), ako aj s
prihliadnutím na princípy právnej istoty a zákazu retroaktivity vykladať či. 1 ods. 1 smernice Rady 84/5/
EHS v spojení s či. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS tak, že na ich základe je vnútroštátny súd oprávnený
uložiť poisťovni v rámci poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
povinnosť poskytnúť pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej poisteným poistné plnenie
spočívajúce v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich práva na rodinný a súkromný
život napriek tomu, že vnútroštátne právo (čo v prípade Slovenskej republiky opakovane potvrdila
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) takýto nárok nezahŕňa do rozsahu poistného
krytia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, v dôsledku
čoho poisťovne v poistných zmluvách nezahrnuli tento nárok do rozsahu poistného krytia poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a teda s týmto nárokom ani
nekalkulovali pri určení výšky poistného na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel“?

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný v 2.rade a to proti výroku
II., IV., V. a VII. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust.§ 365 ods.1 písm.b/, c/, d/, e/, f/ a h/ C.s.p.
Žalovaný v 2.rade namietal, že to, že došlo k dopravnej  nehode ešte neznamená, že všetky následky
uvedené v žalobe boli spôsobené výlučne osobou žalovaného v 2.rade. Poukázal na znalecké posudky
spracované v trestnom konaní, a to znalecký posudok č. 61/2013 spracovaný znalcom C.. E. E., v ktorom
sa znalec vyjadroval k technickej časti vzniku dopravnej nehody, kde na str.108 predmetného znaleckého
posudku je konštatované, že vodič Babetty R. M. ochrannú prilbu značky Awina, ktorá mala rozopnutý
mechanizmus upínania, ktorý nebol nijako poškodený, nemal v čase príchodu ani v čase nárazu na
hlave ochrannú prilbu s tým, že na povrchu prilby boli len mierne otery z laku. K dopadu prilby na povrch
vozovky nemohlo dôjsť v čase, keď ju mal vodič mopeda nasadenú na hlave. V danom prípade by
vzhľadom na rozsah poranení hlavy bola prilba poškodená výraznejšie. Prilba musela dopadnúť na cestu
samostatne a musela vodičovi mopedu buď odpadnúť z hlavy, resp. z inej časti tela bezprostredne pred
dopadom hlavy vodiča M. na povrch vozovky. Na str. 109 znalec konštatuje že vodič mopedu Babetta
nemal počas svojej jazdy na hlave riadne upevnenú ochrannú prilbu. Nemožno považovať za správne
s tým, že je otázkou iného znalca zo znaleckého odboru, či by bol rozsah poranení hlavy vodiča M.
taký, ako je uvedený v iných znaleckých posudkoch, pokiaľ by ochranná prilba bola riadne upevnená na
hlave vodiča v priebehu nehodového deja. Zároveň žalovaný v 2.rade poukázal na znalecký posudok
znalca U.. E. F., ktorý spracoval tiež pre potreby trestného konania. V predmetnom znaleckom posudku
sú charakterizované zranenia, ktoré utrpel poškodený, pričom pri dopočutí predmetného znalca dňa
24.05.2013 znalec jednoznačne poukázal na  skutočnosť, že pokiaľ by mal poškodený R. M. v čase
nehody na hlave dôsledne a správne pripevnenú ochrannú prilbu, k týmto závažným poraneniam mozgu
by u neho nemuselo dôjsť. Pri dopočutí znalec C.. E. E. dňa 26.07.2013 v predmetnom trestnom
konaní konštatuje, že na zadnej časti ochrannej prilby vodiča mopedu po nehode nebol zistený žiadny
plastový čierny oter, ktorý by nasvedčoval kontakt pravého vonkajšieho spätného zrkadla vozidla s
ochrannou prilbou a konštatuje, že mierne povrchové mechanické poškodenia prilby nemohli vzniknúť v
uvedenom rozsahu pri dopade prilby na povrch cesty v čase, kedy by ju mal vodič mopeda umiestnenú na
hlave, ale len jej voľným samostatným dopadom na povrch cesty. Vyhodnotenie spoluzavinenia nenašiel
žalovaný v 2.rade ani v žalobe ani v rozsudku súdu prvej inštancie. Je pravdou, že v trestnom konaní
bola určená zodpovednosť za konanie osoby žalovaného v 2rade, avšak vzťahu k náhrade škody a
vzťahu spoluzodpovednosti vodiča Babbety, ktorý sa nevenoval ani súd prvej inštancie pri vydávaní
trestného rozkazu ani pri rozhodovaní o majetkovej, resp. nemajetkovej ujme. V zmysle platnej právnej
úpravy je potrebné jasne, konkrétne a špecifickým spôsobom určiť spôsob spoluzavinenia obidvoch
osôb s ohľadom na vznik škody, ktorá sa stala s tým, aby bolo zrejmé, kto a akým spôsobom sa
podieľal nielen na vzniku dopravnej nehody, ale aj na vzniku zranení, v dôsledku ktorých potom došlo k
poškodeniu zdravia poškodeného a následne k zhoršeniu zdravotného stavu. V tomto smere navrhoval
žalovaný v 2.rade vykonať znalecké dokazovanie v rámci konania o uplatnení majetkovej a nemajetkovej
ujmy, ktorý návrh bol žalovanému v 2.rade zamietnutý. Je toho názoru, že práve nevykonanie tohto
dôkazu spôsobilo odvolací dôvod, že nesprávnym procesným postupom mu súd znemožnil, aby boli
uskutočnené jeho práva v takej miere, že v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.



Súd prvej inštancie  z trestného spisu podľa  názoru žalovaného v 2.rade jednoznačne vytrhol len
konštatovanie, ktoré hovorilo v prospech žalobcov, ktoré si žalobcovia vypichli do svojej žaloby bez
vyhodnotenia kompletného stavu vzniku dopravnej nehody a bez vyhodnotenia základnej stránky pre
uplatnenie náhrady škody. Súd prvej inštancie  vo svojom odôvodnení v bodoch 13.,14.,17. vzal do
úvahy výpovede svedkov, ktorí mali vidieť poškodeného na úplne inom mieste v úplne inom čase a tieto
svedecké výpovede pojal do odôvodnenia rozsudku v snahe a pokuse akýmsi spôsobom zasanovať
porušenie povinnosti poškodeného v tom smere, že v čase nehody a dopravnej kolízie nemal prilbu
na hlave s tým, že svedecké výpovede týchto svedkov vzhľadom na to, že boli vykonané v úplne
iných časových pásmach a miestach, sú podľa môjho názoru pre dokazovanie nepoužiteľné a viac-
menej vyrobené pre potreby žalobcov pre uplatnenie nárokov v predmetnom spore. Súd námietky
žalovaného v 2.rade, ktoré  v predmetnom konaní viackrát opakoval síce krátkym spôsobom zaevidoval
do bodu 11. a 24. odôvodnenia rozsudku a do určitej miery zdokumentoval, avšak s týmito sa v
rámci vyhodnotenia dokazovania žiadnym spôsobom nevyporiadal. Už na prvých pojednávaniach mal
žalovaný v 2.rade uviesť, že nie je pravdou tvrdenie žalobcov, pretože on ako účastník dopravnej
nehody  videl, že nebohý mal ochrannú prilbu zavesenú na riadidlách na pravej strane, po náraze
prilba odletela do priekopy asi do vzdialenosti 6 až 7 metrov. S podanou žalobou preto absolútne
nesúhlasil. Nebohý prešiel do odbočovacieho pruhu a nabúral žalovanému v 2,.rade do bočných dverí.
V civilnom konaní poukázal na tú skutočnosť, že má za to, že  nič nezavinil. Uvedomuje si síce, že
v predmetnej veci bol vydaný trestný rozkaz, avšak celkovo namietal spôsob vyhodnocovania nehody
a vyšetrovanie predmetnej nehody. Po nehode policajti napísali len pár riadkov, vodičský preukaz
žalovanému v 2.rade zadržaný nebol. Tento mu bol za zvláštnych okolností zadržaný až po 2,5 roku.
V predmetnom spise sa nenachádzali podklady, ktoré som podpisoval žalovaný v 2.rade, z týchto bol
v spise len jediný doklad. Na poslednom pojednávaní  potvrdil žalovaný v 2.rade tú skutočnosť, že
nebohý R. M. na hlave prilbu vôbec nemal, pri nehode žalovanému v 2.rade  buchol do pravého boku,
spadol na ľavý bok s motorkou, prilbu mal zavesenú na prednom pravom riadidle na babette. Ako
spadol, tak prilba išla v smere jazdy asi 100 m. Tvrdenia žalobkyne, ako aj iných účastníkov v tom
smere, že poškodený mal mať prilbu nasadenú sú neadekvátne, títo reálny priebeh dopravnej nehody
nevideli. V bode 24 odôvodnenia rozsudku sám, ako aj cestou právneho zástupcu uviedol žalovaný v
2.rade tú skutočnosť, že žalobcovia pre potreby uplatnenia náhrady škody z predmetného trestného
spisu vytrhávajú len skutočnosti, ktoré sú pre uplatnenie ich nárokov vhodné. Výpovede svedkov a
znalcov v trestnom konaní jednoznačne svedčia o porušení zákonnej povinnosti poškodeného mať
na hlave ochrannú prilbu, pričom práve v príčinnej súvislosti s porušením tejto základnej povinnosti
poškodeného došlo k závažnejšiemu poškodeniu zdravia poškodeného. Očití svedkovia, ktorí boli na
mieste nehody bezprostredne po nej, zhodne potvrdili, že poškodený nemal na hlave prilbu, teda porušil
svoju zákonnú povinnosť. Spôsob vyhodnotenia porušenia tejto zákonnej povinnosti nie je zrejmá z
celého odôvodnenia rozsudku. Rozsudok síce chronologicky konštatuje a opisuje spôsob výpovede
jednotlivých svedkov, avšak neobsahuje zložku vyhodnotenia jednotlivých vykonaných dôkazov, ako
aj odôvodnenia právnych názorov vo vzťahu k spoluzavineniu poškodeného, pretože súd sa s touto
otázkou nikde v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. Nevysporiadaním sa a neodôvodnením zo strany
dôkazov súd jednak vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a jednak dospel k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, pretože v spore rozhodoval v rozpore s platnou právnou úpravou. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný v 2.rade na ust.§ 441 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na požadovanú
výšku nemajetkovej ujmy žalobcovia v konaní nijako nepreukázali zvýšenie nepriaznivých následkov
smrti poškodeného. Žalovaný v 2.rade bol za spáchaný trestný čin riadne a právoplatne odsúdený.
Uplatnenie a prisúdenie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške vo vzťahu k jeho osobe ako žalovaného
v 2.rade považuje za príliš vysoké. Má za to, že súd v rámci celého dokazovania nevyhodnotil skutočnosti
a dokonca nevykonal dokazovanie vo vzťahu k vzťahom žalobcov a poškodeného. V odôvodnení
rozsudku jednoznačne len pojal do odôvodnenia tvrdenia jednostranne konštatované žalobcami v
žalobe, ktoré však tento ďalej neskúmal. Vo svojej výpovedi v bode 11.odôvodnenia žalovaný v
2.rade poukázal na tú skutočnosť, že podľa jeho informácií spolužitie žalobcov a poškodeného nebolo
také, ako to prezentovali žalobcovia v uvedenej žalobe,  ako je bez vykonania dôkazov pojaté aj do
jednotlivých ustanovení odôvodnenia rozsudku.  Má za to, že prisúdenie nemajetkovej ujmy v určenej
výške tak, ako bola špecifikovaná súdom, je príliš vysoká. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy tú
skutočnosť, že podľa  vedomostí žalovaného v 2,.rade žalobkyňa v 1. rade nežila i poškodeným v
dobrom spoločenskom zhodnotení a ostatní žalobcovia žijú svoje vlastné životy veľmi vzdialení a ďaleko
od bydliska poškodeného s tým, že ich kontakty s poškodeným v čase pred nehodou bolo možné
špecifikovať len ako kontakty skôr nárazové, náhodile, ako pravidelné. Je zrejmé, že jedna z rodín žije
v zahraničí, druhá v V. dlhodobo a komplexne pre výkon vlastných povolaní tieto rodiny žijú svoj život



a ich spôsob života nekoliduje celkom s ich prehláseniami vykonanými v žalobe, ako aj v rámci celého
súdneho konania. V tejto oblasti súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie a len pojal do odôvodnenia
rozsudku jednoznačné konštatovanie žalobcov uvedené v žalobe. Vyhodnoteniu a pravdivosti týchto
tvrdení v rámci vyhodnotenia dôkazov  nevenoval žiadnu pozornosť. V zmysle platnej právnej úpravy
a judikatúry súdy priznávajú nemajetkovú ujmu rodičom a manželom nebohých, výnimočne vnukom a
deťom v prípade spolužitia v spoločnej domácnosti a dennodennom kontakte s nebohým, pričom tu
takýto dennodenný kontakt neexistoval vzhľadom na bydliská žalobcov a na realizáciu ich života, na čo
už poukázal vyššie. Poukázal som aj na tú skutočnosť, že jemu ako žalovanému sa po nehode zmenil
život neželaným smerom. Napriek jeho odsúdeniu sa jeho život nevrátil do zabehnutých koľají a po
celý zvyšok života bude niesť svoje bremeno s tým, že je zrejmé, že nehodu nespôsobil úmyselne,
ale z nedbanlivosti a to s poukázaním aj na spoluzavinenie a nedodržanie základných povinností zo
strany poškodeného, ktoré spôsobili zranenia, ktoré v dôsledku celej dopravnej nehody mali fatálne
následky. Zároveň poukázal na vyjadrenia žalovaného v 1. rade, ktorý špecifikuje tak právny stav, ako
aj skutkový stav a pripája sa k jeho vyjadreniam čo sa týka zistení uplatnenia rozsahu nemajetkovej
ujmy žalobcami, ktorú hodnotí ako neadekvátnu a celkovú hodnotu nemajetkovej ujmy za neprimerane
vysokú minimálne vzhľadom na okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva, a to tiež s poukázaním na
skutočnosť, že poškodený pri dopravnej nehode nepoužil ochrannú prilbu, čo bolo dôvodom pre vznik
rozsiahleho poškodenia jeho zdravia. Zároveň žalovaný v 2.rade poukázal na ustálený záver znaleckého
dokazovania, o ktoré  sa oprel už v úvode odvolania, že k úmrtiu poškodeného síce došlo z dôvodov
rozsiahlych zranení, ale z úplne iných zdravotných dôvodov, čo žalobcovia neuvádzajú vo svojej žalobe
a čo súd tiež v rámci špecifikácie uznania základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nerozoberá.
Uvedené skutočnosti nemali vplyv na spôsobenie dopravnej nehody, ale nepochybne  museli podstatne
zhoršiť následky dopravnej nehody a teda aj vznik rozsiahlejšej škody na zdraví poškodeného. Všetky
tieto vyššie uvedené skutočnosti navrhol v rámci vykonania dokazovania riadne preskúmať, zhodnotiť a
vyhodnotiť v rámci dokazovania pre ustálenie miery spoluzavinenia pre vznik škody a pre vznik rozsahu
zranení. Preto má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje také procesné skutkové a právne
vady, pre ktoré je potrebné tento rozsudok rozsahu zrušiť. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok
podľa ust.§  389 ods. 1, písm. b/ a c/ C.s.p. v celom rozsahu a zároveň navrhol, aby vzhľadom na
potrebu doplnenia dokazovania podľa § 391 ods.1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konane
a doplnenie dokazovania. Uplatnil si aj trovy odvolacieho konania. K tomu odvolací súd poznamenáva
čo uviedol aj vyššie, že odvolanie bolo podané žalovaným v 2.rade proti výroku II., IV., V. a VII.

16. K odvolaniu žalovaného v 2.rade sa vyjadril žalovaný v 1.rade. Konštatoval, že žalovaný v 2.rade vo
svojom odvolaní poukazuje najmä na spoluzavinenie poškodeného podobne ako žalovaný vo svojom
podanom odvolaní. Zo znaleckého posudku znalca z odboru dopravy C.. E. č. 61/2013 vyplýva, že
poškodený nemal v čase nárazu hlavy na ceste ochrannú prilbu, keďže na povrchu prilby boli len
jemné otery z laku, preto k dopadu prilby na povrch vozovky nemohlo prísť v čase, keď ju mal
poškodený na hlave, keďže v takom prípade by vzhľadom na rozsah poranenia hlavy poškodeného
bola prilba poškodená výraznejšie. Ďalej znalec konštatoval, že upínací mechanizmus prilby bol po
nehode rozopnutý a nebol nijako poškodený. V uvedenom znaleckom posudku teda znalec dospel k
záveru, že poškodený v čase nehody nemal na hlave riadne upevnenú prilbu, teda nepoužil prilbu
predpísaným spôsobom. Rovnako žalovaný v 2.rade správne poukazuje na to, že aj zo znaleckého
posudku znalca U.. F. a z jeho výsluchu v trestnom konaní dňa 24.05.2013 vyplýva, že znalec
konštatoval, že pokiaľ by mal poškodený na hlave riadne upevnenú prilbu, k tak závažným poraneniam
mozgu by u neho  nemohlo dôjsť. Rovnako sa žalovaný v 1.rade stotožňuje aj s názorom žalovaného
v 2.rade, podľa ktorého súd prvej inštancie neposudzoval dôsledne všetky skutočnosti, ktoré boli
podstatné pre posúdenie spoluzavinenia poškodenia poškodeného a pri hodnotení dôkazov vo väčšej
miere prihliadal na skutočnosti tvrdené žalobcami vyznievajúce v prospech poškodeného, bez ohľadu
na vyššie uvedené závery znalcov. Postupom súdu teda došlo podľa názoru oboch žalovaných k
nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ohľadom otázky
spoluzavinenia poškodeného. Ďalej vo svojom odvolaní žalovaný v 2.rade poukazuje na to, že súdom
prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká.  Deti poškodeného v čase
nehody boli už dospelé, samostatné, žili ďaleko od poškodeného a neboli s ním v časom kontakte. V
obdobných prípadoch sú súdmi priznávané oveľa menšie sumy náhrady nemajetkovej ujmy a to aj vtedy,
ak sa jedná o osoby žijúce v spoločnej domácnosti. Aj tieto skutočnosti sú v súlade s tým, čo uviedol
žalovaný v 1.rade vo svojom odvolaní, preto sa s nimi tiež plne stotožňuje. Preto žalovaný v 1.rade
rovnako ako žalovaný v 2.rade navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.



17. K odvolaniu žalovaných v 1. a 2.rade zaslali  vyjadrenie žalobcovia. K nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci pasívnej legitimácie žalovaného v 1.rade a nepreskúmateľnosti rozsudku žalobcovia
uviedli, že sú toho názoru, že súd prvej inštancie podal k ust. § 4 ods.2 písm. a/ Zákona o povinnom
zmluvnom poistení vyčerpávajúci a dostatočný výklad v odseku 54. ž  61. odôvodnenia rozsudku.
Tento výklad je v súlade s ustálenou konštantnou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyjadrenou napríklad v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 666/2016
zo dňa 11.10.2016, ktoré bolo publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 50/2016. Žalovaný v 1.rade v časti I. - 1.1 tvrdí, že jazykový, gramatický význam pojmu
„škoda“ zahŕňa výlučne majetkovú ujmu.   Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v 1.rade si v tejto
časti svojej argumentácie zamieňa jazykový výklad pojmu „škoda“ s ust.§ 4 ods.2 Zákona o povinnom
zmluvnom poistení so systematickým výkladom, keď odkazuje na ust. Občianskeho zákonníka. Zdrojom
jazykového výkladu by mali byť najmä slovníky všeobecného slovenského jazyka a pravidlá spisovného
slovenského jazyka, ktorým zákonodarca vyjadruje svoju vôľu, resp. komunikuje právne normy v
zákonoch a iných právnych predpisov. Jazykový lexikálny významu pojmu „škoda“ vychádzajúc najmä z
výkladových slovníkov po roku 2000 je hmotná alebo iná strata spôsobená poškodením, znehodnotením
niečoho.  Synonymický jej zodpovedajú slová strata, ujma, úbytok, úhon a či neprospech. Určitý
významový rozdiel  medzi pojmami ujma a škoda možno pozorovať iba v slovníku slovenského jazyka
(1959-1968), podľa ktorého sa škoda chápe skôr ako hmotná strata, zatiaľ čo ujma sa spája so slovami
fyzická, duševná. Je však potrebné dodať, že aj podľa tohto slovníka sú škoda a ujma požadované za
synonymá. Zákon o povinnom zmluvnom poistení bol vyhlásený dňa 04.09.2001. Jazykový argument
- výklad sám o sebe svedčí extenzívnemu výkladu pojmu škoda v ust.§ 4 ods.2 písm.a/ Zákona o
povinnom zmluvnom poistení. Systematickým výkladom vymedzujeme význam vykladaného pojmu
alebo ustanovenia buď z postavenia, zariadenia určitého ustanovenia v konkrétnom právnom predpise
s ohľadom na vzájomné vzťahy predmetných ustanovení a legislatívnu techniku zákonodarcu alebo tiež
z postavenia vykladaného ustanovenia v konkrétnom právnom odvetví, ako aj s ohľadom na iné právne
odvetvie.  Zákon o povinnom zmluvnom poistení neobsahuje definíciu pojmu „škoda“.  Definíciu, resp.
chápanie pojmu „škoda“ sa v jednotlivých právnych predpisoch a právnych odvetviach rozlišuje.  Trestný
zákon rozumie pod pojmom „škoda“ tak majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu. Z ust.§ 1 ods.1 a 2 Zákona
o povinnom zmluvnom poistení možno vyvodiť, že povinné zmluvné poistenie je súčasťou občianskeho
práva. Zákon o povinnom zmluvnom poistení je nepochybne vo vzťahu k Občianskemu zákonníku vo
vzťahu špeciality. Občiansky zákonník neobsahuje legislatívnu definíciu pojmu „škoda“. Túto definíciu
však možno vyvodiť implicitne.  Tu možno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že z ust.§ 442
ods.1 Občianskeho zákonníka a iných možno vyvodzovať istú implicitnú diferenciáciu medzi pojmami
„ujma a škoda“ v Občianskom  zákonníka, kde škoda má skôr majetkovú povahu. Avšak z ust.§ 444
Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že aj pojem „škoda“ v ponímaní Občianskeho zákonníka má aj
svoj nemateriálny charakter. Aj iné osobitné predpisy občianskeho práva vnímajú pojem „škoda“ odlišne
ako Občiansky zákonník. Napríklad pojem „škoda“ v zákone č. 514/2003 Z.z.  je v zmysle ust.§ 17 ods.1
a3 potrebné vykladať tak, že obsahuje majetkovú ujmu (zákonom o zodpovednosti za škodu označovanú
ako skutočná škoda a ušlý zisk, ako aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú v peniazoch. Systematický
argument nevylučuje, že pojem „škoda“ v ust.§ 4 ods.2 písm.a/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení je
potrebné vykladať odlišne ako pojem „škoda“ v ust.§ 441 ods.1 Občianskeho zákonníka. K teologickému
výkladu  žalobcovia uviedli, že účelom poistenia je uspokojenie majetkovej potreby (inými slovami  -
úhrady vzniknutej straty, ujmy alebo poškodenia) poisteného v prípade, že došlo k poistnej udalosti.
Účelom povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bude teda
poskytnutie dostatočnej likvidity poistenému na to, aby dokázal uhradiť uplatnené nároky zo strát, škôd,
ktoré spôsobil prevádzkou motorového vozidla. Ak teda sa dospeje k záveru, že prevádzkou motorového
vozidla je poistený spôsobilý spôsobiť škodu - nemajetkovú ujmu poškodeným, ktorú je súčasne povinný
podľa právneho poriadku nahradiť, tak s ohľadom na účel povinného zmluvného poistenia je nevyhnutné,
aby náhrada tejto škody, ujmy bola jednoznačne krytá povinným zmluvným poistením. Žalobcovia
poukázali aj  na koherenčný výklad - eurokomformný výklad pojmu „škoda“. V tejto súvislosti poukázali
na rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie Haasová vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013 a 30.odsek
rozsudku M-arqusAlmeida vo veci C-300/10 zo dňa 23.10.2012, z ktorých citoval. Zároveň citoval aj z
rozsudku Drozdov vo veci C-277/12 zo dňa 24.10.2013. Žalobcovia  na základe uvedených rozhodnutí
Súdneho dvora sú toho názoru, že článok 3 ods.1 Smernice Rady č. 72/166EHS z 24.04,1972, článok
1 ods.1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30.12.1983 a článok 1 ods.1 tretej Smernice Rady
č. 90/232/EHS zo dňa 14.05.1990 je potrebné vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie musí kryť aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách,



ak jej náhradu pripúšťa proti poistenému vnútroštátne právo na základe občianskej zodpovednosti.
Žalovaný v 1.rade vo svojom odvolaní spochybňuje aj naplnenie podmienok pre uplatnenie nepriameho
účinku smerníc. Tvrdí, že výklad pojmu „škoda“ ako nemateriálna ujma je samo o sebe výkladom contra
legem. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na chápanie slovného spojenia „škoda“, resp. „ujma na
zdraví“ vyjadreného v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi. V ust.§ 2 písm. b/ tohto zákona  a rovnako aj v aktuálne účinnom ust.§ 2 písm.j/ zákona č.
274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov sa uvádza, že na účely tohto zákona sa rozumie ujmou na
zdraví ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví alebo smrť spôsobená trestným činom spáchaným inou
osobou, morálna škoda spôsobená trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívania spáchanými inou osobou.  Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno považovať výklad
súdu prvej inštancie za výklad contra legem. Žalovaný v 1.rade sa dovoláva princípu právnej istoty a
zákazu retroaktivity. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na skutočnosť, že Súdny dvor vo vzťahu k
výkladu príslušných smerníc zotrváva na svojom konštantnom výklade, nedošlo k zmene jeho názoru.
Rozhodovacia činnosť všeobecných súdov vo vzťahu k aplikácií ust.§ 4 ods.2 písm. a/ Zákona o
povinnom zmluvnom poistení bola rozdielna a neumožňovala ani pred prijatým rozsudku Súdneho dvora
Haasová vo veci C- 22/12 vytvárať legitímne očakávania. Krátko po prijatí rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011, konkrétne dňa 08.11.2011 Krajský súd v
Prešove inicioval prejudiciálne konanie, ktorého výsledkom bol rozsudok C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Po
prijatí uvedeného rozsudku ostáva judikatúra naďalej nejednotná, pričom významná časť sa priklonila
k potrebe eurokomformného  pojmu „škoda“ v ust. § 4 ods.2 písm.a/ Zákona o povinnom zmluvnom
poistení. Žalobcovia konkrétne uviedli o ktoré rozhodnutia sa príkladmo jedná. Po prijatí uvedeného
rozsudku Súdneho dvora sa ustálila aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky a
v tejto súvislosti poukázali žalobcovia na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS
474/2016 zo dňa 22.03.2016, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 646/2015 zo
dňa 16.12.2015.  Vzhľadom na uvedené sú žalobcovia toho názoru, že žalovaný v 1.rade nemohol
nadobudnúť legitímne očakávania, ktoré by v predmetnom prípade mali dostať prednostnú ochranu
pred princípom rovnosti a spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k žalobcom. K neprípustnosti
ukladania povinnosti súkromným subjektom eurokomformným výkladom  poukázali žalobcovia na to, že
zákaz ukladania povinnosti súkromným subjektom je typický pre priamy účinok smernice. V prípade tzv.
nepriameho účinku smernice, ktorý vyžaduje eurokomformný výklad, teda výklad národného práva tak,
aby bol dosiahnutý cieľ komunitárnej normy je situácia odlišná. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 440/2011 zo dňa 11.10.2012 publikované
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 44/2012, z ktorého citovali,
že povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie sa nazýva nepriamy účinok.
Rozlišuje sa nepriamy účinok nápravný, nepriamy účinok určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok.  Z
prílohy Zákona o povinnom zmluvnom poistení bod 1.až 7.je zrejmé, že príslušné smernice boli v danom
zákone implementované a javí sa preto, že pojem „škoda“ je v súlade s predmetnými smernicami, avšak
viacznačný.  Eurokomformný výklad má v tomto prípade charakter určujúceho nepriameho účinku.  V
tejto súvislosti poukázali žalobcovia znova na rozhodnutie  Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
440/2011 zo dňa 11.10.2012, z ktorého citovali. Zároveň zhrnuli, že nepriamym účinkom smernice (najmä
však určujúci a potvrdzujúci) možno uložiť jednotlivcovi povinnosť a to obzvlášť vtedy, ak nie je výklad
contra legem a ide o konanie jednotlivca proti jednotlivcovi. Žalovaný v 1.rade sa v časti I. - 1.1.3 svojho
odvolania snaží navodiť dojem, že ustálená rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít svedčí
jeho tvrdeniam.  Svoju argumentáciu zakladá na uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4Cdo/198/2009 zo dňa 20.04.2011, uznesení sp.zn . 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016 a uznesení
sp.zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15.05.2017. Zároveň poukazuje na vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti
SR v zmysle článku 23 štatútu Súdneho dvora vo veci C - 22/12. Argumentácia vyjadrením Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky je v danom prípade bezpredmetná, nakoľko toto vyjadrenie bolo
podkladom pre rozsudok C-22/12.  Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo/168/2009 zo dňa
20.04.2011 bolo pomerne rýchlo odmietnuté všeobecnými súdmi, čoho dôkazom je iniciovanie konania
o prejudiciálnej otázke Krajským súdom v Prešove dňa 08.11.2011.  Po rozsudku C-22/12 a nasledujúcej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov možno konštatovať, že ide o prekonané rozhodnutie. Vadou
predmetného rozhodnutia je tiež, že nezohľadňuje európsko-právny rozmer ust. § 4 ods.2 písm.a/
Zákona o povinnom zmluvnom poistení. K uzneseniu Najvyššieho súdu SR 3Cdo/301/2012 zo dňa
31.03.2016 poukázali žalobcovia na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v
uznesení sp.zn. III.ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016.



18. K uzneseniu sp.zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15.05.2016 žalobcovia uviedli, že ani v tomto rozhodnutí
nebola meritórne riešená kardinálna otázka nepriameho účinku smernice pomocou eurokonformného
výkladu. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný rešpektovať ustálenú prax Ústavného súdu
Slovenskej republiky a v prípade, že sa od nej chce odkloniť je potrebné, aby svoj odklon odôvodnil.
Takýto výklad podporuje aj ust. § 193 druhá veta C.s.p. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
ustálenej rozhodovacej praxi dospel k záveru, že výklad pojmu škoda v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o
povinnom zmluvnom poistení, ktorým je pod pojem škoda zahrnutá nemajetková ujma, nie je arbitrárny,
svojvoľný ani nesprávny. Preto nezasahuje do práva žalovaného v 1. rade na spravodlivý proces. Podľa
názoru žalobcov argument judikatúrou svedčí extenzívnemu výkladu pojmu škoda v ust. § 4 ods. 2
písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Nesprávnemu právnemu posúdeniu pasívnej solidarity
žalovaného v 1. a žalovaného v 2. rade žalobcovia uviedli, že sú si vedomí existencie nejednotnej
judikatúry všeobecných súdov ohľadom pasívnej solidarity žalovaných v predmetných sporoch. Zároveň
poukázali na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Nitre i na rozsudok
Krajského súdu v Nitre, sp.zn. 7Co/187/2014 zo dňa 26.11.2015 s tým, že aj prípadná vada rozsudku
súdu prvej inštancie pri formulácii výroku v zásade nespochybňuje vecnú správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie a odôvodňuje len formálnu zmenu výroku. Zároveň žalobcovia citovali ustanovenie §
511 ods. 1 a § 822 a § 823 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia tvrdili, že solidarita je v tomto prípade
daná povahou plnenia. Zároveň poukázali na rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp.zn. 8Co/470/2014
zo dňa 28.05.2015. Zároveň žalobcovia poukazovali na konštatovanie v komentári Civilného sporového
poriadku s tým, že naopak v prípadoch tzv. nedielnych záväzkov podľa hmotného práva, pôjde vždy
o procesné spoločenstvo nerozlučné. Preto sú toho názoru, že v predmetnej časti je rozsudok súdu
prvej inštancie zákonný. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy je podľa názoru žalobcov zrejmé, že
po zistení konkrétnych skutkových okolností na určenie výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
správne aplikoval ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ods. 71. Odvolací súd viazaný žalovaným
v 1.rade vymazaným rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi by mal podľa názoru žalobcov tento
odvolací dôvod zamietnuť. Nakoľko však nepreskúmateľnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie
vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy, napáda aj žalovaný v 2.rade žalobcovia sa k tejto
otázke vyjadrili tak, že výška nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu, ktorá je limitovaná ust.
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a súčasne princípom primeranosti. Prieskum voľnej úvahy by sa
mal vždy obmedziť na preskúmanie dodržania jej limitov, na preskúmanie dostatočnosti odôvodnenia a
zrušenie zjavne neprimeraných svojvoľných, či arbitrárnych rozsudkov. Odvolacie a dovolacie súdy by k
preskúmaniu voľnej úvahy mali vždy pristupovať reštriktívne, akceptujúc fakt, že zákonodarca explicitne
umožnil sudcovi, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a jeho závažnosť, určiť ujmu podľa
jemu vlastnej úvahy. Žalobcovia sú toho názoru, že odôvodnenie výšky nemajetkovej ujmy v rozsudku
súdu prvej inštancie je dostatočné a náležite podložené vykonaným dokazovaním. Výška nemajetkovej
ujmy sa v rozhodovacej praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky pohybuje v rozmedzí od 2.000,-
do 100.000,- Eur na osobu v závislosti od konkrétnych okolností prípadu a tiež miery spoluzavinenia.
Žalobcovia poukázali na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/658/2014 zo dňa 21.05.2015,
keď tento súd priznal pozostalému manželovi nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- Eur. Neexistuje
niečo ako ustálená výška nemajetkovej ujmy, a to nielen v slovenskom, ale celkovo v európskom
právnom priestore. Zhoda je v zásade na tom, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností a výšku
nemajetkovej ujmy je potrebné zdôvodniť. Javí sa preto, že rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto
časti preskúmateľný, ujma je odstupňovaná podľa intenzity zásahu a nie je ani zjavne neprimeraná na
naše pomery. Ak žalovaní spochybňujú predvídateľnosť výšky nemajetkovej ujmy a jej vypočítavania,
ide o úvahy de lege ferenda. Tie prislúcha riešiť zákonodarcovi, nie konajúcemu súdu. Je nepochybne
potrebné tiež zdôrazniť, že R. M. bol vo výbornej telesnej kondícii, vykonával všetky práce, športoval a
tiež pracoval. Išlo o človeka, ktorého smrť a strata bola pre jeho rodinu obzvlášť bolestivá, nečakaná.
Bolo tiež svedeckými výpoveďami preukázané, že medzi žalobcami a R. M. bol intenzívny, rodinný
a súkromný život, pričom jeho strata ich výrazne zasiahla. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na
zápisnicu z pojednávania dňa 29.10.2015 a 12.11.2015. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že k dopravnej
nehode došlo krátko 5-6 mesiacov po smrti matky žalobkyne a v čase zdravotných komplikácií svokra
žalobcu v 2.rade. Pre žalobcov bolo obzvlášť stresujúce a zaťažujúce, sledovať milovaného človeka
chradnúť a zomierať 10 mesiacov, a to bez nádeje na zmenu zdravotného stavu či vyliečenia. Žalovaný
v 2. rade ako pôvodca nehody sa nikdy žalobcom neospravedlnil, neprejavil ľútosť, práve naopak,
žalovaný v 2.rade naďalej zomrelého R. M. aj po smrti osočuje, ohovára, že šoféroval opitý, že spôsobil
dopravnú nehodu, napriek záverom trestného konania. Ak bol žalovaný v 2.rade toho názoru, že je
navrhovaná nemajetková ujma pre neho likvidačná, bol povinný preukázať súdu svoje majetkového
pomery, z ktorých by tak bolo možné vyvodiť. Nemožno na žalobcov v 1. až 7.rade prenášať dôkazné



bremeno na preukazovanie skutočnosti v prospech žalovaného v 2.rade. Je faktom, že žalovaný v
2.rade súdu prvej inštancie svoje majetkové pomery nepreukázal, tak nie je z čoho vyvodzovať, že
priznaná nemajetková ujma je preňho likvidačná. Zároveň žalobcovia zdôraznili, že dôkazné bremeno
na preukázaní spoluzavinenia poškodeného spočíva vždy na škodcovi, v tomto prípade na žalovanom
v 1. a 2.rade. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 7Co/131/2012
zo dňa 16.05.2012. Vyplýva to tiež z povahy veci nakoľko poškodený môže preukázať neexistenciu
svojho spoluzavinenia. Zohľadňujúc vyššie uvedené princípy sú žalobcovia toho názoru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je zákonný a náležite odôvodnený. C.. E. vo svojom znaleckom posudku nikde
explicitne neuvádza, že by R. M. nemal na hlave prilbu, práve naopak, pričom dospel k záveru, že
prilba sa od hlavy R. M. oddelila pri náraze pred jeho pádom na vozovku. Sporným sa javí preto len
skutočnosť, či táto prilba bola alebo nebola riadne upevnená. Na otázku právneho zástupcu žalobcov
či je vylúčené, že by došlo k strhnutiu prilby zmenou rýchlosti pohybu, znalec na pojednávaní dňa
13.01.2016 uviedol: „Myslím, že nie. Neviem ako by mal byť upnutý ramienok. Zrejme pri voľno upnutí
by prilba mohla.“ Tvrdenia znalca týkajúce sa upnutia prilby boli vyvodzované z pokusu, kde znalec
vychádzal z toho, že má porovnateľnú výšku ako R. M., čo však nebola pravda (zápisnica o výsluchu
zo dňa 26.07.2013, str. 2, vyjadrenia žalobcov zo dňa 19.05.2016). Znalec identifikoval príčinu nehody v
nedostatočnom bočnom odstupe vozidla Opel a nie v prilbe alebo vedení V. R. M.Ú., inými slovami znalec
nekonštatoval spoluzodpovednosť R. M. za dopravnú nehodu. Zo svedeckých výpovedí jednoznačne
vyplýva, že R. M. mal krátko pred nehodou na hlave prilbu a tiež to, že vždy chodil s prilbou riadne
upnutou. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na svedecké výpovede. L. M. po nehode vypovedal,
že R. M. videl krátko pred nehodou, mal na chrbte plecniak, na hlave červenú ochrannú prilbu, ktorú
mal pod bradou zapnutú. Vyplýva to z č.l. 28 spisu 6T/1/2014. O tom, že mal R. M. červenú prilbu pred
nehodou vypovedal v trestnom konaní aj svedok Z. M. na č.l. 26 a D. M. na č.l. 23. Súd prvej inštancie bol
viazaný výrokom rozhodnutia trestného súdu v konaní sp.zn. 6C/1/2014 podľa ust. § 193 C.s.p. Súčasné
tvrdenia žalovaného v 2.rade o priebehu a príčinách nehody boli v konaní náležite vyvrátené, ako to
vyplýva zo samotného rozsudku súdu prvej inštancie a nemajú oporu ani vo vykonanom dokazovaní,
ani v dokazovaní vykonanom v trestnom konaní. Reflektujúc uvedené, nemožno považovať hodnotenie
dôkazov súdom prvej inštancie za excesívne. Spoluzavinie R. M. žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade
nepreukázali. Pokiaľ ide o znalecký posudok U.. E. F. žalobcovia poukázali na ods. 31.11 rozsudku súdu
prvej inštancie kde sa s ním náležite vyporiadal. K výpovedi MUDr. K. B. zo dňa 12.11.2015 žalobcovia
uviedli, že sú toho názoru, že tvrdenia prezentované žalovaným v 1. a 2.rade sú vytrhnuté z kontextu.
Zároveň žalobcovia opísali priebeh pojednávania a výpovede U.. B. a jeho odpovede na otázky. Zároveň
dodali, že používanie open-face je v súlade so slovenskou legislatívou. Takéhoto charakteru bola aj
prilba R. M.. Nemožno preto tvrdiť, že by žalovaní preukázali percentuálnu účasť tvrdeného riadneho
neupevnenia prilby na zranenia R. M.. Zároveň sú žalobcovia toho názoru, že zamietnutie návrhu
žalovaného v 1.rade a žalovaného v 2.rade na znalecké dokazovanie nemožno považovať za nesprávne.
Žalobcovia opísali priebeh pojednávania dňa 29.10.2015, čo uviedol žalovaný v 1.rade a žalovaný v
2.rade, kde žalovaný 19.09.2001 uviedol, že považuje dokazovanie v tejto otázke za dostatočné, ak
by ho napriek tomu súd nepovažoval za preukázané, potom sa pripája k návrhu právneho zástupcu
žalovaného v 2.rade na nariadenie znaleckého dokazovania na objasnenie tejto otázky. Žalovaný v 2.
rade svoj návrh na znalecké dokazovanie formuloval obdobne, a to na poslednom pojednávaní dňa
19.09.2017, hoci mal na to celé 3 roky prebiehajúceho konania. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalovaní
v 1. a 2.rade netrvali na nariadení znaleckého dokazovania, nakoľko v skutočnosti ním dokazované
považovali za preukázané. Nariadenie znaleckého dokazovania ponechali na úvahu súdu. Nemožno
preto zamietnutie návrhu považovať za arbitrárne alebo nezákonné, obzvlášť vtedy, keď takýto návrh
znesie až po 3 rokoch od začiatku konania po vyzvania záverečnej reči. Z vykonaného dokazovania
totiž vyplynula objektívna nemožnosť preukázať správne použitie prilby R. M.. S prilbou totiž už pred
príchodom C.. E. a príslušného policajta zjavne bolo manipulované, preto žalobcovia navrhli rozsudok
potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19. Žalobcovia sa vyjadrili aj k návrhu žalovaného v 1.rade na prerušenie konania podľa ust. § 162
ods. 1 písm. c) C.s.p. Považovali ho za nedôvodný. Uviedli, že v predmetnom prípade ide o návrh
na iniciovanie fakultatívneho konania o predbežnej otázke. Je teda plne na úvahe odvolacieho súdu
či tomuto návrhu vyhovie alebo nie. Judikatúra súdneho dvora špecifikovala situácie, za ktorých nie
je potrebné, aby vnútroštátny súd inicioval konanie o predbežnej otázke, ak tieto výnimky platia pre
obligatórne konanie, tak argumentum a priori, resp. argumentum maiori ad minus platia aj pre iniciovanie
fakultatívneho konania. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie súdneho dvora v rozsudku CILFIT vo veci
C-283/81 zo dňa 06.10.1982, z ktorého citovali. Otázka ktorú sformuloval žalovaný v 1.rade už bola v



časti týkajúcej sa európskeho práva náležite viacnásobne a jednoznačne zodpovedaná súdnym dvorom,
a v jeho predchádzajúcej judikatúre v zmysle doktríny acta eclaire, nie je preto potrebné ani účelné
súdnemu dvoru predmetnú otázku položiť. Zároveň žalobcovia považujú formuláciu prejudiciálnej otázky
za zavádzajúcu. V tejto súvislosti poukázali na podstatnú časť rozsudku súdneho dvora Haasová vo
veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013, z ktorého citovali. Zároveň osobitne odkázali na závery súdneho dvora
obsiahnuté v bode 55-58 odseku rozsudku Haasová vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Na základe
uvedeného so zdôraznením fakultatívnosti podania návrhu na konaní o predbežnej otázke a tiež  s
ohľadom na doktrínu acta eclaire a zaujíma rýchlosti konania navrhli, aby odvolací súd s rozhodnutím vo
veci samej vydal podľa ust. § 262 ods. 3 C.s.p. nasledovné uznesenie. Súd návrh žalovaného v 1.rade
na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. zamieta.

20. K vyjadreniu žalovaného v 1.rade k odvolaniu žalovaného v 2.rade zaslali vyjadrenie žalobcovia.
K znaleckému posudku C.. E. odkázali na svoje vyjadrenie zo dňa 12.01.2018 a osobitne zdôraznili,
že znalec C.. E. sa vo svojom znaleckom posudku nezaoberal pripnutím, resp. upnutím prilby R.
M. a explicitne neuvádza, že by žalovaný nemal prilbu alebo že by túto prilbu nemal riadne upnutú.
Ak žalovaní spochybňujú výpovede svedkov, ktorí videli R. M. pred nehodou a súčasne svedčili aj o
zvyklostiach R. M.Ú. pri jazde na motocykli, nie je žalobcom zrejmé, na čom sú tieto ich úvahy založené.
Predmetní svedkovia neboli počas súdneho konania súdom prvej inštancie relevantne spochybnení.
K návrhu na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania žalobcovia uviedli, že odkazujú na svoje
vyjadrenie z 12.01.2018 označeného ako k návrhu na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. K
znaleckému posudku U.. F. odkázali na ods. 31.11 rozsudku súdu prvej inštancie v predmetnej veci,
kde sa s ním súd prvej inštancie náležite vyporiadal. K výške priznanej nemajetkovej ujmy uviedli, že
podľa ich názoru je táto výška primeraná a riadne odôvodnená s tým, že výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy sa v obdobných prípadoch v rozhodovacej praxi všeobecných súdoch Slovenskej
republiky pohybuje v rozmedzí od 2.000,- do 100.000,- Eur na osobu. Je potrebné zohľadniť, že R. M.
malo byť vyplatené v dôsledku nehody bolestné a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 241.851,- Eur. Žalobcovia preukázali existenciu významných a silných rodinných vzťahov medzi
nimi a R. M.. Zároveň R. M. bol preukázateľne v čase nehody vo výbornej telesnej kondícii, vykonával
všetky práce, športoval, a tiež pracoval. Išlo o človeka, ktorého smrť a strata bola pre jeho rodinu
obzvlášť bolestivá a nečakaná. V dopravnej nehode došlo k zložitej rodinnej situácii krátko po smrti
matky manželky R. M. a v čase zdravotných komplikácií svokra syna R. M.. Pre žalobcov bol obzvlášť
stresujúce a zaťažujúce sledovať milovaného človeka chradnúť a zomierať 10 mesiacov. Žalovaný v
2.rade sa ako pôvodca nehody nikdy žalobcom neospravedlnil, neprejavil ľútosť, práve naopak, žalovaný
v 2.rade naďalej zomrelého R. M. aj po smrti osočuje a ohovára. Preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok
ako vecne správny potvrdil v plnom rozsahu. Súčasne si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a v 2. rade v plnom rozsahu.

21. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný v 1. rade. Namietal, že nemožno súhlasiť s názorom
žalobcov, že súd 1. inštancie podal k ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
vyčerpávajúci a dostačujúci výklad v bode 54 až 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaný v
1. rade naďalej trvá na tom, že jazykový (gramatický) výklad pojmu škoda v našom Občianskom práve
zahŕňa výlučne majetkovú ujmu nie iné ujmy, či dokonca ujmy iných osôb, čo jednoznačne uznáva
teória aj súdna prax. Poukázal na viackrát citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011. Zároveň na R55/1971 z ktorého vyplýva, že za škodu v zmysle
Občianskeho práva sa považuje každá majetková (materiálna, hmotná) ujma (strata), ktorú možno
objektívne vyjadriť peniazmi. Občiansky zákonník nezahŕňa pod pojem škody nemajetkovú ujmu. Tato sa
podľa platného právneho stavu odškodní len v prípadoch osobitne stanovených v § 444, kde sa uvádza,
že pri škode na zdraví sa odškodňujú aj bolesti a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia. Keďže
pojem „škoda“ je pojmom právnym je potrebné vychádzať z významu, aký má tento pojem práve v našom
právnom poriadku v teórií práva a v príslušných právnych odvetviach. Úplne irelevantné je poukazovanie
žalobcov na ustanovenie § 124 Trestného zákona z ktorého vyplýva, že pre potreby Trestného práva
sa pod pojmom škoda rozumie tak majetková ako aj nemajetková ujma. Odlišnosť inštitútov škody a
nemajetkovej ujmy neprimerane žalobcovia zľahčujú až na istú implicitnú diferenciáciu medzi nimi, kde
škoda má skôr majetkovú povahu. Úplne irelevantné je aj poukazovanie žalobcov na inú definíciu škody
v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Argumenty
žalobcov sú celkom irelevantné pri riešení otázok týkajúcich sa Občianskeho práva a povinného
zmluvného poistenia, nie iných právnych odvetví, či významu slov v neprávnom všeobecnom spisovnom



jazyku. Ak by aj žalovaný v 1. rade nesúhlasil so záverom, že je z akéhokoľvek dôvodu nevyhnutné, aby
aj náhrada nemajetkovej ujmy bola krytá povinným zmluvným poistením. Aktuálna vnútroštátna právna
úprava túto náhradu v povinnom zmluvnom poistení nepokrýva a v zmene tohto stavu by mohlo dôjsť
iba zmenou tejto právnej úpravy. Okrem toho žalobcovia opakovane účelovo prezentujú nemajetkovú
ujmu ako istý poddruh škody. Z neexistencie rozumného dôvodu neupravenia nejakej otázky v zákone,
predsa podľa názoru žalovaného v 1. rade nemožno odvodiť, že táto otázka upravená je o to viac, že
takéto chápanie by bolo v rozpore s významom pojmov škoda a ujma v Občianskom práve a s výslovným
znením zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný v 1. rade trvá naďalej na názore podľa ktorého
ak by aj akceptoval, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení je
potrebné vykladať ako ujma na zdraví nemožno pod neho zahrnúť ujmu spôsobenú porušením práva
na rodinný a súkromný život blízkych osôb, obete dopravnej nehody. Takýto výklad by bol jednoznačne
contra legem. Pokiaľ sa týka úvahy žalobcov, ktorý uvádzajú aj definíciu pojmov škoda a ujma na zdraví
v zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a zákonom
č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, kde sa uvádza, že na účely tohto zákona sa rozumie
ujmou na zdraví aj morálna škoda spôsobená trestných činom znásilnenia, sexuálneho znásilnenia
alebo sexuálneho zneužívania, tak aj táto definícia sa týka ujmy na zdraví iba obete trestného činu nie
nemajetkovej ujmy blízkych osôb obete. Preto podľa názoru žalovaného v 1. rade je poukazovanie na
túto definíciu irelevantné a zavádzajúce. Zároveň žalovaný v 1. rade konštatoval, že v bode 1.42 svojho
vyjadrenia sa žalobcovia snažia spochybniť fakt, že eurokonformný výklad použitý súdom prvej inštancie
porušuje princípy právnej istoty a zákazu retroaktivity ako základné princípy právneho štátu. K tomu
žalovaný v 1. rade uviedol, že s uvedenými otázkami sa dôsledne vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojich rozhodnutiach a dospel k jednoznačnému záveru, že ani prijatie rozsudku vo
veci Haasová na posudzovaní uvedených otázok nič nemení. K odlišným záverom ústavného súdu
a k zásadným formálnym aj obsahovým nedostatkom jeho uznesenia sp.zn. III.ÚS 666/2016, ako aj
k úlohám ústavného súdu pri výklade hmotnoprávnych otázok sa žalovaný podrobne vyjadril už v
priebehu konania na čom aj naďalej trval. Otázka zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pre pozostalé
blízke osoby obetí dopravných nehôd nie je otázkou ústavného práva o ústavnosti, ale jednoznačne
hmotnoprávnou otázkou, ktorú musia spoľahlivo vyriešiť všeobecné súdy a najvyššia súdna autorita v
ich sústave - najvyšší súd, ktorý tak vyššie uvedenými rozhodnutiami aj urobil a to s jednoznačným
záverom, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch príbuzných po obetiach dopravnej nehody nie
je predmetom krytia povinného zmluvného poistenia. Podľa názoru žalovaného v 1. rade súd prvej
inštancie nemal zaviazať žalovaných ako solidárnych dlžníkov, keďže zo žiadneho právneho predpisu
aplikovateľného v tomto konaní takýto záver nemožno vyvodiť. Ako uvádzajú aj žalobcovia vo svojom
vyjadrení výška nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu, ktorá však je limitovaná ustanovením
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a súčasným princípom primeranosti. Práve s ohľadom na princíp
primeranosti sa nemôže voľná úvaha súdu vymykať z rozumných hraníc a nemôže byť neobmedzená,
je pritom pochopiteľné, že by mala zohľadňovať sumy priznávané súdmi v Slovenskej republike v
obdobných prípadoch. Žalovaný v 1. rade je toho názoru, ako je aj zrejmé z jeho odvolania, že súd 1.
inštancie okolnosti prípadu neposudzoval správne, a že z okolností prípadu nevyplýva opodstatnenie tak
vysokej priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovia sa nedomáhajú  náhrady za ich zlé prežívanie,
čo je vždy jednoznačne subjektívne, ale náhrady za zásah do ich rodinného a súkromného života,
teda za nevyhnutné zmeny, ktoré v ich živote nastali v dôsledku smrti poškodeného. Od žalovaného
v 1. rade nemožno žiadať, aby produkoval dôkazy vyvracajúce výpovede žalobcov, ak také dôkazy
neexistujú. Žalovaný v 1. rade trvá na tom, že súd prvej inštancie výpovede žalobcov nesprávne
vyhodnotil a vyvodil z nich nesprávne závery. Nespochybňuje, že vzťahy žalobcov  s poškodenými
boli dobré, avšak trvá na tom, že smrťou poškodeného nedošlo až tak k intenzívnemu zásahu do
práv žalobcov, ktorý by odôvodňoval priznanie tak vysokej peňažnej náhrady. Súd musí posudzovať
okolnosti vždy zachovávajúc objektivitu a nenechať sa ovplyvňovať emóciami, čo nebolo v tomto prípade
zachované, keď aj v napadnutom rozsudku sa poukazuje na nevhodné správanie žalovaného v 2.
rade na pojednávaní a jeho nedostatok empatie voči žalobcom. Žalovaný v 1. rade naďalej trvá na
tom, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká. Žalovaný
v 1. rade zároveň poukázal na svoje tvrdenie v odvolaní, že znalec U.. F. pri svojom výsluchu dňa
24.05.2013 vypovedal, ako je zrejmé z vyšetrovacieho spisu, že v čase nehody poškodený nemal na
hlave riadne upevnenú ochrannú prilbu, čo je najväčšou príčinou závažných mozgových zranení. U.. F.
už svoj posudok nemohol bližšie objasniť vzhľadom na svoj dlhodobo veľmi nepriaznivý zdravotný stav
znemožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé,
že súd prvej inštancie vyhodnotil uvedené skutočnosti nesprávne a v prospech poškodeného a určite
to nemožno považovať za náležité vyporiadanie sa s výpoveďou U.. F., ako uvádzajú žalobcovia v



svojom vyjadrení. Žalovaný v 1. rade trvá na tom, že ďalšie navrhované znalecké dokazovanie, ktoré súd
zamietol bolo dôležité pre posúdenie spoluzavinenia poškodeného a teda aj pre určenie výšky náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorých sa domáhajú žalobcovia. Nesprávny a špekulatívny je
aj názor žalobcov uvedený v ich vyjadrení podľa ktorého z vykonaného dokazovania tiež vyplynula
objektívna nemožnosť preukázať správne použitie prilby R. M.. Preto žalovaný v 1. rade rovnako ako
v podanom odvolaní navrhuje zrušiť rozsudok a vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie v ním
napadnutej časti.

22. Po nahliadnutí do spisu zaslali žalobcovia odvolaciu dupliku k odvolacej replike žalovaného v 1. rade.
Zotrvali v plnom rozsahu na doterajších podaniach a vyjadreniach najmä na argumentáciu obsiahnutej
v podaní označenom ako vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 1. a v 2. rade zo dňa 12.01.2018. K
otázke gramatického výkladu  pojmu škoda a k výkladu contra legem žalobcovia uviedli, že nemožno
považovať záver, že pojem škoda v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 ods. 1 zákona
o povinnom zmluvnom poistení zahrňuje aj nemajetkovú ujmu za excesívny. Súčasne zdôraznili, že
ak slovo škoda umožňuje výklad v zmysle, že zahrňuje aj nemajetkovú ujmu tento výklad nemôže byť
považovaný za výklad contra legem. K všeobecnému teologickému výkladu žalobcovia uviedli, že pokiaľ
o ňom hovoria majú tým na mysli uprednostnenie takej významnej alternatívy slova škoda, ktoré viac
zodpovedá účelu právnemu predpisu a právnej vety v ktorých sa nachádza. V prejednávanom prípade
svedčí práve účel právnej normy a na základe neho zvolený variant výkladu pojmu škoda v ustanovení
§ 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení názoru súdu prvej
inštancie a žalobcov. K tvrdenému zákazu retroaktívneho pôsobenia judikatúry žalobcova uviedli, že
žalovaný v 1. rade zamieňa pojmy a ich význam. Zákaz retroaktivity sa vzťahuje na právne normy
tvorené zákonodarcom. Zmenou judikatúry dochádza k zmene právneho názoru na právny predpis.
Zmena judikatúry pôsobí retroaktívne, pričom takéto pôsobenie je v zásade prípustné.  Žalovaný v
1. rade neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali výnimočnosť jeho situácie a odklon
od princípu retroaktívneho pôsobenia judikatúry. Pri eurokonformnom výklade - nepriamom účinku
európskeho práva možno ukladať povinnosti aj súkromným subjektom a to najmä vtedy, ak ide o
určujúci alebo potvrdzujúci nepriamy účinok smernice. Súdu prvej inštancie nemožno vyčítať, že sa pod
vplyvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová, ustálenej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, zmenenej judikatúry všeobecných súdov a zohľadňujúc aj argumentáciu žalobcov
odchýlil od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v čom toto svoje odchýlenie
náležite odôvodnil. Zaviazanie žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom náhradu
trov konania a uplatnenú nemajetkovú ujmu spoločne a nerozdielne v situácií, keď povinnosť plniť oboch
žalovaných právne existuje na oboch stranách samo o sebe nespôsobuje žalovanému v 1. rade žiadnu
ujmu na právach ani mu nepridáva žiadne povinnosti nad rámec právnej úpravy. Preto je odvolanie
v tejto časti z týchto dôvodov podané neoprávnenou osobou. Podľa názoru žalobcov v predmetnom
prípade je možné preskúmavať vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy len či bola náležite a prijateľne
odôvodnená. Na základe skutočností uvedených vo vyjadrení žalobcov k odvolaniu žalovaných sú títo
názoru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je v tejto časti dostačujúce. Zároveň zdôraznili,
že nemajetková ujma a jej priznanie neplní len kompenzačnú funkciu, ako neustále uvádza žalovaný
v 1. rade, ale tiež sankčnú (odradzujúcu) funkciu. Zároveň poukázali na znenie článku 9 ods. 1 písm.
a/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009 u poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti. Čo sa týka znaleckého dokazovania žalobcovia zotrvali na svojom pôvodnom vyjadrení.
Zo znaleckého posudku C.. E. ako aj z jeho nasledujúcej výpovede dňa 13.01.2016 nemožno vyvodiť,
že by zomrelý R. M. nemal v čase nehody na hlave prilbu a nevyplýva z toho ani, že by prilba R. M. bol
nesprávne upnutá. Naopak z ďalších vykonaných dôkazov vyplýva, že R. M. mal v čase nehody na hlave
pripevnenú prilbu. Obdobne zo znaleckého posudku U.. E.Ó. F., ako aj z výpovede U.. K. B. nemožno
vyvodzovať to, čo tvrdia žalovaní. Ani z jedného z týchto posudkov totiž nemožno vyvodiť percentuálnu
účasť tvrdeného, ale nepreukázaného nedostatočného upevnenia prilby na zranenia R. M., pričom znalci
nemali dostatok podkladov na to, aby sa k tejto otázke mohli vyjadriť. Preto žalobcovia zotrvali na svojom
návrhu tak, ako to uviedli vo vyjadrení k odvolaniu  žalovaného v 1. a žalovaného v 2. rade.

23. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril znova žalovaný v 1. rade. Trval na svojej doterajšej argumentácií,
že škoda na zdraví v žiadnom prípade nezahŕňa aj nemajetkovú ujmu blízkych osôb. V rozpore s
názorom žalobcov zo všetkých doteraz uvedených argumentov vyplýva práve opak, t.j. pojem škoda
na zdraví použitý v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o povinnom zmluvnom poistení a to ani v
spojení s ustanovení § 15 ods. 1 tohto zákone nazhŕňa nemajetkovú ujmu blízkych osôb spôsobenú



zásahom do ich práva na súkromie a rodinný život, opačný výklad je jednoznačne contra legem.
Žalovaný v 1. rade ďalej zotrval na svojom názore, ktorý prezentoval už v priebehu konania podľa ktorého
účel ustanovení zákona o povinnom zmluvnom poistení nemožno chápať ako rozhodujúce kritérium a
zmysel získaný teologickým výkladom nemožno nadradiť nad zmysel vyplývajúcich z doslovného znenia
zákona. Čo sa týka ustálenej judikatúry ustálenou je práve judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (rozhodnutie sp.zn. 4Cdo/168/2009, 3Cdo/301/2012, 8Cdo/2019/2016) na ktorú opakovane
poukazuje žalovaný v 1. rade podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby obetí
dopravných nehôd nie je krytá z povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona o povinnom zmluvnom
poistení. Úvahy žalobcov o retrospektívnom  pôsobení zmenenej judikatúry teda nie sú vôbec na mieste,
keďže zmene judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedených otázkach ani nedošlo a to
ani v jeho rozhodnutiach vydaných po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-E22/12 (Haasová)
zo dňa 24.10.2013. Nedostatky uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 666/2016 z
11.10.2016,  na ktoré sa odvolávajú žalobcovia už pritom žalovaný v 1. rade podrobne rozobral. Uvedené
uznesenie je zmätočné a intelektuálne nepoctivé. Jedným z jeho problémov je, že vo svojom odôvodnení
sa pokúša extenzívne vyložiť pojem škoda v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení tak, že je
ním rozumieť „ujmu“. Následne však už Ústavný súd SR v analýze nepokračuje a nijako nevysvetľuje
akým výkladovým zázrakom možno do pojmu škody/ujmy na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z.z. zahrnúť aj nemajetkovú ujmu za zásah do súkromného a rodinného života a § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalovaný v 1. rade poukázal na to, že právne vyriešenie otázky
zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby obetí dopravných nehôd nie je otázkou
ústavného práva o ústavnosti, ale jednoznačne hmotnoprávnou otázkou a práve riešenie tejto otázky zo
strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy nižšieho stupňa smerodajné. Preto žalovaný
v 1. rade v napadnutej časti navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov
konania žalovanému v 1. rade.

24. Následne žalobcovia zaslali stanovisko k vyjadreniu žalovaného v 1. rade a požiadali opravu chyby
v písaní čo do narodenia žalobkyne v 3. rade. Žalobcovia považovali za vhodné osobitne sa vyjadriť
len k jednému z nosných argumentov žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení
tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrenej v konkrétnych
rozhodnutiach náhrada nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby obetí dopravných nehôd nie je
krytá z povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení. Ide o nesprávny
argument, keďže judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ktorú žalovaný v 1. rade odkazuje
je prekonaná novšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej
republiky. V tejto súvislosti považoval žalobca za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 6Cdo/206/2017 zo dňa 27.02.2018 z ktorých citoval a konštatoval, že možno dospieť k
záveru, že správnosť argumentácie žalobcov vo vzťahu ku kardinálnej otázke a to pasívnej legitimácie
žalovaného v 1. rade konštatuje aj ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Otázka bola v judikatúre uzatvorená a vyriešená v prospech právneho názoru presadzovaného
žalobcami. Zároveň žiadali žalobcovia o opravu dátumu narodenia žalobkyne v 3. rade, ktorá sa nemala
narodiť dňa XX.XX.XXXX  ako uviedli v žalobe, ale dňa 06.07.1973.

25. K stanovisku žalobcov zaslal vyjadrenie žalovaný v 1. rade. Trval naďalej na tom, že podľa
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/168/2009,
3Cdo/301/2012, 8Cdo219/2016 náhrada nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby obetí
dopravných nehôd nie je krytá z povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona o povinnom zmluvnom
poistení v zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Mcdo/1/2016 obsahovali viacero nesprávnych záverov okrem iného
aj ten, že spornú otázku krytia náhrady nemajetkovej ujmy pre pozostalé blízke osoby po obetiach
dopravných nehôd povinným zmluvným poistením už vyriešil Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení sp.zn. III.ÚS 666/2016, z čoho najvyšší súd nesprávne odvodil aj nemožnosť predloženia veci
na rozhodnutie veľkému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pritom v bode 24. odôvodnenia
rozsudku najvyšší súd sám pripomína, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je článkom sústavy
všeobecných súdov a nie je ani štvrtou inštanciou slúžiacou posudzovaniu námietok účastníkov súdnych
konaní pred všeobecnými súdmi voči právnemu posúdeniu veci takýmito súdmi, avšak v rozpore s
tým ďalej uvádza, že za stavu vyslovenia sa už vystavenia ústavným súdom spôsobom opísaným
pod bodom 33. považuje za nepredstaviteľné, aby tu ešte existoval priestor pre opätovné zaoberanie
sa príslušnou otázkou zo strany veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nesprávne



závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Mcdo/1/2016 a v uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 666/2016, o ktorý sa tento rozsudok opiera, ako aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/206/2017 rozhodne nemožno považovať
za „obraznú vnútroštátnu bodku“ v  diskusií k otázke krytia náhrad nemajetkovej ujmy pre pozostalé
blízke osoby po obetiach dopravných nehôd povinným zmluvným poistením a otázke pasívnej vecnej
legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu tejto nemajetkovej ujmy. Práve v judikatúre najvyššieho
súdu na ktorú poukázal žalovaný v 1. rade boli uvedené otázky Najvyšším súdom Slovenskej republiky
podrobne riešené a závery týchto rozhodnutí sú aj logicky a argumentačne poctivo odôvodnené. Preto
rozhodnutia 6Mcdo/1/2016 a 6Cdo/206/2017 nemožno považovať za spôsobilé prekonať ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky začínajúcu rozhodnutím sp.zn. 4Cdo/168/2018.

26. Uznesením č.k. 5Co/42/2018-915 zo dňa 15.11.2018 odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na
postup podľa § 224 C.s.p. Odvolací súd konštatoval, že podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove
dňa 07.11.2018 žalobcovia zaslali stanovisko k vyjadreniu žalovaného v 1.rade zo dňa 04.10.2018,
zároveň žiadali o opravu chyby v písaní a to konkrétne čo do dátumu narodenia žalobkyne v 3.rade.
Žalobcovia uviedli, že v súdnych písomnostiach, ako aj celkovo v súdnom spise sa žalobkyňa v 3.rade
označuje ako R. T., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX X. V.. V tejto súvislosti žiadali odvolací súd
o opravu chyby v písaní, keďže dátum narodenia žalobkyne v 3. rade je 06.07.1973. Súd prvej inštancie
uviedol dátum narodenia žalobkyne v 3. rade tak  ako to uviedla sama v žalobe na deň 06.07.1976. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdí, že sa narodila 06.07.1973, bude potrebné, aby súd prvej inštancie vyžiadal doklad
od žalobkyne o jej skutočnom narodení tak, aby záhlavie rozsudku i s uvedením dátumu narodenia
zodpovedalo skutočnosti.

27. Uznesením č.k. 21C/156/2014-930 zo dňa 24.01.2019 súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 21C/156/2014-722 zo dňa 19.10.2017 tak, že správne označenie žalobkyne
v 3. rade je: „R. T.M., narodená XX.XX.XXXX, bytom F. XX, V..“ Súd prvej inštancie konštatoval, že právny
zástupca žalobcu zaslal súdu fotokópiu občianskeho preukazu,  z ktorého je zrejmé, že dátum narodenia
žalobkyne v 3. rade je XX.XX.XXXX. Keďže bola zistená nesprávnosť v písomnom vyhodnotení rozsudku
súd prvej inštancie v zmysle § 224 C.s.p. rozhodol o jeho oprave.

28. Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove i stranám, ktoré o to požiadali dňa 29.11.2019 a
zistil, že odvolania žalovaných v 1. a v 2. rade sú čiastočne dôvodné.

29. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, ako aj právnym posúdením uplatneného nároku o náhradu nemajetkovej
ujmy súdom prvej inštancie a následne uplatnením odvolacích námietok žalovaných v 1.a  2.rade
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v konaní správne. Správne zistil skutkový
stav vo veci a vec aj správne právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie iba
nesprávne určil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú priznal jednotlivým žalobcom. Aj keď možno prisvedčiť
žalobcom, že priznanie nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom Občiansky zákonník
neustanovuje maximálnu a ani minimálnu výšku finančného zadosťučinenia, toto musí byť primerané.
Jeho zmyslom nie je byť finančnou zábezpekou, zdrojom obživy ani náhradou príjmu a nemôže ani
viesť k neprimeranému obohacovaniu. V zmysle vlastnej úvahy za primeranú finančnú náhradu po
zhodnotení dôkazov tak ako to urobil súd prvej inštancie a ním zisteného skutkového stavu, majúc za
to, že priznaná výška vybočuje z rámca riadneho rozumného uvažovania, odvolací súd má za to, že
žalobkyni v 1.rade patrí nemajetková ujma vo výške 40.000,- Eur, žalovaným v 2.a 3.rade vo výške
po 10.000,- Eur a žalovaným v 4., 5., 6. a 7.rade nemajetková ujma každému po 1.000,- Eur.  Čo do
priznanej majetkovej ujmy, v tejto časti súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne vo veci
rozhodol, keď žalobe vyhovel aj čo do príslušenstva pohľadávky. Čo do príslušenstva ani relevantné
námietky zo strany žalovaných v odvolacom konaní predložené neboli.

30. Pri určení konkrétnej výšky náhrady súd musí vychádzať z konkrétneho prípadu a  toto rozhodnutie
musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Ani odvolací súd si neosobuje právo priblížiť sa k
reálnej strate a bolesti žalobcov spôsobenej predmetnou dopravnou nehodou. Finančné prostriedky v



akejkoľvek výške nie sú spôsobilé zhojiť nezvratný následok. Preto výšku nemajetkovej ujmy odvolací
súd ustálil v súlade s existujúcou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Zohľadnil, že ide
o situáciu, keď obeťou dopravnej nehody bol manžel, otec a starý otec žalobcov. Závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy posúdil odvolací súd najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Strata
manžela žalobkyne v 1.rade, otca žalobcov v 2.a 3.rade a starého otca žalobcov v 4., 5., 6. a 7. rade bola
nečakaná, tragická a žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a nenávratne pretrhla
doterajšie väzby. Žalobcovia stratili možnosť realizovať a rozvíjať svoj život vo vzťahu k manželovi, otcovi
a starému otcovi. Odvolacie námietky žalovaného v 2.rade, že existovali problémy medzi žalobcami a
ich nebohým príbuzným, ktorý bol obeťou dopravnej nehody neboli žiadnym spôsobom preukázané.
Z výsledkov vykonaného dokazovania, tak ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie vyplýva,
že poškodený R. M. bol až do času dopravnej nehody napriek svojmu veku vo výbornej telesnej
kondícií, vykonával všetky práce, športoval, bicykloval, lyžoval, čo žalobcovia dokumentovali aj v žalobe
priloženými fotografiami a pravidelne chodil do práce do miestnej firmy P. a.s., kde vykonával údržbárske
práce na základe dohody o pracovnej činnosti, o čom žalobcovia predložili potvrdenia zamestnávateľa.
Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že zostala sama, poukázala aké sú jej výdavky dnes a to, že
950,- Eur, ona má príjem po zvýšení za tri roky 540,- Eur, je posúdenie podľa jej názoru smiešne. Žili
v spoločnej domácnosti 46 rokov, nerozvádzali sa, nebili sa, nemali rozdelené spálne ani rozdelené
účty, mali iba jeden účet v banke. Deti tak ako sa dalo často chodili, prázdniny u nich trávili vnuci,
takisto deti. Podľa názoru žalobkyne i podľa názoru odvolacieho súdu ani Bratislava nie je ďaleko.
Z výsluchu žalobkyne v 1.rade zároveň vyplýva, že jej manžel učil vnukov lyžovať v G., z toho majú
fotografie. Preto má odvolací súd za to, že odvolacia námietka žalovaného v 2.rade, že vzťahy medzi
žalobcami a poškodeným neboli také ako ich opisujú nie je dôvodná. Uvedené skutočnosti v konaní
neboli preukázané i keď možno prisvedčiť žalovanému v 2.rade, že uvedeného z jeho strany by bolo
ťažké preukazovať. Odvolací súd má však za to, že pokiaľ by boli problémy v rodine, uvedené v priebehu
konania by vyšlo najavo. To sa však nestalo. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, odvolací súd vychádzal
z toho, že výška úrazového poistenia pri usmrtení blízkej osoby, ktorá bola  zamestnancom pri dopravnej
nehode a mala byť predmetom poistného krytia, aj keď podľa iného zákona, je maximálne 46.480,40 Eur.
Od tejto sumy odvolací súd odvíjal  svoju úvahu o výške nároku nemajetkovej ujmy a dospel k záveru, že
túto je spravodlivé priznať vo výške 40.000,- Eur  vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade a nie 50.000,- Eur ako
to urobil súd prvej inštancie. Preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Odvolací súd stále vychádzal zo
skutkového stavu vo vzťahu žalobkyne v 1.rade s poškodeným tak, ako to zistil súd prvej inštancie a v
plnom rozsahu na takto zistený skutkový stav poukazuje. Čo sa týka nároku žalobcov v 2.a  3.rade ako
detí poškodeného, odvolací súd vychádzajúc tiež zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
a má za to, že je spravodlivé  každému z nich priznať po 10.000,- Eur. Vo vzťahu k žalobcom v 4., 5., 6.
a 7.rade je  spravodlivé vzhľadom na to, že ide o vnúčatá poškodeného priznať im každému po 1.000,-
Eur. Preto vo zvyšku žalobu zamietol.

31. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o
spravodlivosti. Primárnym významom náhrady nemajetkovej ujmy je zmiernenie nepriaznivého následku
neoprávneného zásahu. Nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom
slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať
a vyčísliť.

32. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete\"
podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade
Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková
v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Pokiaľ má náprava
kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd.
Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je
potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej
tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke
pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých,
Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky
konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež
spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I.
ÚS 2844/14).



33. Odvolací súd poukazuje na závery judikatúry vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy.
Rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 13C/126/2010-267 z 1. októbra 2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 40.000,- Eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného
subjektu (fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č.k. 8C/264/2013-223 z 28. októbra 2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť
manželke zomrelého vo výške 20.000 Eur. L.. E. Š., P.. sa vo svojom článku „Náhrada nemajetkovej
ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného, stav a východiská“ publikovanom v časopise Bulletin
slovenskej advokácie č. 9/2017 na str. 6-19 venuje skúmaniu a prehľadu súdnych rozhodnutí týkajúcich
sa náhrady nemajetkovej ujmy. Diverzita prístupov žalobcov je najmarkantnejšia v uplatnených sumách
náhrady nemajetkovej ujmy. Prirodzene najpočetnejšie sú žaloby pozostalých, prevažne maloletých detí
(33), ktoré si uplatnili náhrady od 100, 66, 50, 49, 33, 22, 10 až do 8 tisíc Eur. Pozostalých 7 manželov si
uplatnilo náhrady zhruba od 200, 100, 90, 83, 70, 40, 10 až do 8 tisíc Eur. Manželom priznané náhrady
sa pohybujú vo výškach od 100, 70, 50, 45, 40, 33, 26, 23, 22,20, 10, 8, 6, 5 až do 4 tisíc Eur. Náhrady
priznané maloletým deťom sú od 100, 35, 23, 22, 15,13, 10, 8, 6 až do 5 tisíc Eur.

34. Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobkyne v 1.rade  je daná  okolnosťami, za ktorých
došlo k porušeniu práv,  k usmrteniu manžela i okolnosťami jeho hospitalizácie a zdravotného stavu
po úraze až do jeho smrti. Podľa názoru odvolacieho súdu priznaná výška nemajetkovej ujmy 40.000,-
Eur zodpovedá  požiadavke primeranosti a proporcionálnej náhrady utrpenia žalobkyne v 1.rade. Tak
je to aj vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3.rade, kde odvolací súd zohľadnil, že títo nebývali s poškodeným
v spoločnej domácnosti, ale existovali tam citové väzby a zároveň vzájomná pomoc tak zo strany
žalobcov v 2.a 3.rade vo vzťahu k poškodenému, ako aj naopak. Vo vzťahu k vnúčatám poškodeného,
teda žalobcom v 4.až 7.rade odvolací súd zohľadnil ich vek a zároveň to, že vodiacami parametrami
proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritérium
priznávania odškodnenia tak, aby bol dosiahnutý cieľ kompenzácie. Podľa názoru odvolacieho súdu je
výška odškodnenia vo vzťahu k žalobcom v 4. až 7.rade vo výške 1.000,-Eur vzhľadom na okolnosti
prípadu a skutkový stav zistený súdom prvej inštancie primeraná.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy akceptoval odvolací súd
odvolacie námietky žalovaných v 1.a 2.rade, že táto nebola primeraná i vzhľadom na rozhodovaciu prax
súdov Slovenskej republiky k tejto otázke tak, ako ho popísal odvolací súd vyššie.

36. Vo vzťahu k námietke pasívnej legitimácie žalovaného v 1.rade odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6MCdo/1/2016
zo dňa 31.07.2017. Odvolací súd súhlasí s názorom, že pri výklade aplikácií právnych predpisov
nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným
znením zákona, ale sa od  neho smie odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,
systematická súvislosť  a podobne. I podľa názoru odvolacieho súdu rozširujúci výklad pojmu
„škoda“ pre účely zodpovednostného zákona je aj ústavne konformným, pretože zmierňuje, respektíve
odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t.j. poistením pri pracovných úrazoch a
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že tak ako uviedol vyššie, pri stanovení hranice nemajetkovej
ujmy vychádzal z hranice stanovenej pri zákonnom úrazovom poistení. Podľa názoru odvolacieho
súdu je žalovaný v 1.rade, tak ako to vyriešil súd prvej inštancie, pasívne legitimovaným vo veci.
Odvolací súd súhlasí s názorom Najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/1/2016
zo dňa 31.07.2017 uviedol, že dôvodom, pre ktorý v čase prejednávanej veci neprichádza do úvahy
predloženie veci veľkému senátu bolo to, že v čase nasledujúcom po rozhodnutiach Najvyššieho súdu
sp.zn. 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012  a zároveň predchádzajúcom rozhodovaní v prejednávanej
veci spornú právnu otázku riešil a tiež vyriešil Ústavný súd SR.  Tento skutočne vo viacerých
ním posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní namietajúcich  porušenie základných práv
rozhodnutiami všeobecných súdov ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa
zákona o povinnom zmluvnom poistení. V rámci odôvodnenia uznesenia z 11.10.2016 sp.zn. III. ÚS
666/2016 uzavrel, že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2011 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom
interpretovateľný excenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania



cieľov relevantnej unijnej  regulácie. Aj keď to žalovaný v 1.rade v rámci odvolania i vyjadrení
rozporuje, i odvolací súd má za to, že takýto záver je potrebné považovať za „obraznú vnútroštátnu
bodku“  s diskusiou na tému krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu
nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a pasívnej legitimácie
povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi.

37. Z dôvodov uvedených vyššie preto odvolací súd neakceptoval odvolaciu námietku žalovaného v
1.rade o nedostatku jeho pasívnej legitimácie a zároveň mal za to, že nie je namieste prerušiť konanie
podľa ust.§ 162 ods.1 písm.c/ C.s.p., a preto návrh žalovaného v 1.rade na prerušenie konania zamietol.
Niet dôvod podávať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie.
Otázka je podľa názoru odvolacieho súdu vyriešená.

38. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného v 2.rade  čo do spoluúčasti poškodeného a zamietnutia
návrhu na doplnenie dokazovania navrhnuté žalovanými v 1. a 2.rade znaleckým dokazovaním na
určenie miery spoluzodpovednosti poškodeného na vzniku škody nepoužitím prilby poškodeným,
odvolací súd uvádza, že plne súhlasí s výsledkami vykonaného dokazovania i so záverom súdu prvej
inštancie, že vykonanie znaleckého dokazovania by bolo neúčelné vzhľadom na už vykonané znalecké
dokazovanie a jeho nariadenie nie je odôvodnené preukázaným skutkovým stavom. Na skutkový stav
zistený súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje v plnom rozsahu a súhlasí ako súd prvej inštancie
uvedené vyhodnotil.

39. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku II. o povinnosti
žalovaných v 1.a  2.rade zaplatiť žalobkyni v 1.rade majetkovú  ujmu v sume 7.446,33 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne od 03.12.2014 do zaplatenia  a nemajetkovú ujmu v sume 40.000,-
Eur a povinnosti žalovaných v 1. a 2.rade  zaplatiť žalobcom v 2. a 3.rade každému nemajetkovú
ujmu v sume 10.000,- Eur a o povinnosti žalovaných v 1. a 2.rade zaplatiť žalobcom v 4., 5., 6. a 7.
rade nemajetkovú ujmu každému po 1.000,- Eur okrem časti týkajúcej sa spôsobu splnenia záväzku
žalovanými (§ 387 ods.1,2 C.s.p.).

40. Odvolací súd má za to, že odvolacia námietka žalovaných čo do uloženia povinnosti obom žalovaným
ako spoločnej a nerozdielnej je dôvodná. Právny základ nároku voči každému zo žalovaných je iný,
preto v danom prípade bolo namieste zohľadniť odvolacie námietky žalovaných a zmeniť rozsudok vo
výroku o spôsobe plnenia záväzku žalovanými tak, že prisúdené sumy sú žalovaní v 1.a  2.rade povinní
zaplatiť žalobcom v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému žalovanému. Odvolací súd vychádzal z toho, že plniť
spoločne a nerozdielne konzumuje uloženie povinnosti tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému žalovanému. Preto nerozhodoval ultra petitum, pokiaľ v
tejto časti rozsudok zmenil. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti zahŕňa v sebe zamietnutie žaloby
vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade nad sumu 40.000,- Eur, teda čo do sumy 10.000,- Eur,  vo vzťahu k
žalovaným v 1.a 2.rade nad sumu 10.000,- Eur, teda u každého po 10.000,- Eur a vo vzťahu k žalobcom
v 4., 5., 6,. a 7.rade nad sumu 1.000,- Eur, teda u každého po 9.000,- Eur. Zároveň zahŕňa v sebe
aj zamietnutie žaloby o určenie záväzku spoločne a nerozdielne. Ide o zamietnutie žaloby vo zvyšku
napadnutej časti (§ 388 C.s.p.).

41. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§ 255 ods.1
C.s.p. Odvolací súd priznal úspešným žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho
konania vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2.rade v plnej výške z prisúdenej sumy s tým, že o výške nároku
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Odvolací súd aj keď vo vzťahu k priznanej sume
7.446,33 Eur sa jedná o majetkovú ujmu má  za to, že vzhľadom na charakter žaloby a pomer majetkovej
ujmy k ujme nemajetkovej  je spravodlivé priznať žalobcom nárok na náhradu trov konania z prísudku
a výpočet výšky trov konania nekomplikovať.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa  § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a)  dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/156/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:4d7ef2ec-de3c-4623-9524-9ebccbb4aea4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.474.2016.1"}, {"guid": "ussr:27f864a4-f369-4385-90b4-1b482a31f619", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.646.2015.1"}, {"guid": "ussr:46c8d461-abcd-4e6c-8603-c7d653a4ad4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2013 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:46c8d461-abcd-4e6c-8603-c7d653a4ad4c"}, {"guid": "ussr:8e1473ff-8422-447a-be93-0e1d330e4433", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 440/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 440/2011 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8e1473ff-8422-447a-be93-0e1d330e4433"}, {"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "ba024811-3828-45ea-89f4-8a41d64c1922:fa081e80-96a4-42b0-9802-279fa88327ce", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2", "spisova_znacka": "5Co/41/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/41/2019 z 11. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-12-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8714212844.2"}, {"guid": "76f83230-04ed-4d7a-a707-6de712211003:01125db7-f0bc-4638-8538-6b6c402a00cc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7214224202.1", "spisova_znacka": "6Co/40/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/40/2016 z 22. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-05-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7214224202.1"}, {"guid": "1fa1664e-e40d-4c26-b7b3-e254ea9d09e3:b439b8f2-b9bc-471a-b35c-714f30ad47c6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2", "spisova_znacka": "24Co/368/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/368/2015 z 30. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-30", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2"}, {"guid": "58055105-1860-4641-94d3-891d56d952eb:d7c00f9e-d638-428a-aafa-fe9c5ffd8002", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112212319.1", "spisova_znacka": "4Co/658/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/658/2014 z 20. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-05-20", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112212319.1"}, {"guid": "9b876dae-274d-421d-b836-82654d5477ae:748f3dc0-8c48-4e34-b271-5bf677173649", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5112233814.2", "spisova_znacka": "8Co/470/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/470/2014 z 26. 8. 2014", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2014-08-26", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5112233814.2"}, {"guid": "21d532e0-4551-40d2-b9e2-3ebe81a19cdd:05ed73dc-a4d3-47b9-bb6b-ce8b2934c465", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6909208770.2", "spisova_znacka": "15Co/171/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/171/2012 z 14. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-05-14", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6909208770.2"}, {"guid": "b3efb2b3-d57b-44d9-b69b-f13d02178b6b:7bbdc3bb-5ac1-4d56-8d3e-944632addac6", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5110217586.1", "spisova_znacka": "7Co/131/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/131/2012 z 15. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-05-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110217586.1"}], "citovane_v": []}