Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/151/2018 z 7. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. januára 2019, sp. zn. 3Co/151/2018, ECLI:SK:KSPO:2019:8715213347.2 Krajský súd Prešov | 3Co/151/2018 | ECLI:SK:KSPO:2019:8715213347.2 | 2019-01-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e5c5d9a-d4c3-48a7-a24d-dba4a3bea1b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8715213347.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/151/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715213347
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8715213347.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, práv. zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: U. U., O.. XX.XX.XXXX, V. G.. F. XXXX/XX, P., Š.
D. F. E., o zaplatenie 249,93 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 02. 07. 2018, č. k. 12C/443/2015-155 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
vyslovil, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 zákona č. 258/2001 Z.
z., § 100, § 105, § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách.

3. V odôvodnení uviedol, že právny predchodca žalobcu VÚB a. s. (ďalej aj „banka“) so žalovanou
uzatvorili dňa 11. 10. 2005 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB a. s., na základe
ktorej žalovanej bola poskytnutá kreditná karta, ku ktorej bol vedený účet s číslom XXXXXXXX. Je
nesporným, že žalovanej boli na základe úverovej zmluvy poskytnuté finančné prostriedky v celkovej
výške 7 059,71 Eur a žalovaná banke poukázala plnenia 6 809,78 Eur. Listom zo dňa 02. 12. 2012
právny predchodca žalobcu vyhlásil okamžitú splatnosť celého dlžného zostatku a vyzval žalovanú na
uhradenie dlhu v lehote 10 dní. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti predstavovala dlžná istina 4
770,34 Eur. Súd prvej inštancie ustálil, že pohľadávka žalobcovi bola postúpená platne a tiež konštatoval,
že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Banka pohľadávku zosplatnila v súlade s ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách a následne túto postúpila na nového žalobcu. Tento je ako postupca z dôvodu
postúpenia pohľadávky aktívne legitimovaným v spore. Nepochybne žalovaná mala povinnosť úver
čerpaný prostredníctvom kreditnej karty uhrádzať v splátkach, pričom bola dohodnutá výška splátok
a podmienky ich zročnosti. Žalovaná naposledy čerpala finančné prostriedky dňa 19. 07. 2012, od
uvedenej doby úver nečerpala, ani nepoukazovala banke splátky. Žalobca mal preto právo pohľadávku
z neuhradenej splátky úveru po prvýkrát vykonať po uplynutí zročnosti splátky, teda najskôr dňa 01. 09.
2012. Žaloba bola doručená súdu až 20. 11. 2015, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby.
K premlčaniu nároku súd prihliadol z úradnej povinnosti s poukazom na ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z. (viď rozsudok NS SR 3MCdo/14/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Na plynutie premlčacej doby nič nemení



skutočnosť, že banka pohľadávku ako celok zosplatnila až dňa 30. 11. 2012, čo vyplýva z prílohy zmluvy
o postúpení pohľadávky na žalobcu. Z dôvodu premlčania uplatneného nároku súd žalobu zamietol a
náhradu trov konania stranám nepriznal, pretože žalovaná ako úspešná strana si náhradu trov konania
neuplatnila.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc nesprávne
právne posúdenie veci. Poukázal, že právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014
umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením
námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez
stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý
priebeh z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu
došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na
začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do
majetkových práv veriteľa. Žalobca je si vedomý, že súd v čase rozhodovania vychádzal z platného
účinného zákonného ustanovenia, avšak zároveň zastáva názor, že aplikovaním ust. § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa porušil zásadu ustanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Uvedený názor je
podporený aj rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 07. 02. 2018 vo veci vedenej pod sp. zn. PL
ÚS 11/2016, podľa ktorého „ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v
súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“. Podľa Ústavného súdu SR aktuálna právna
úprava svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov,
veriteľov, stavia akoby na stranu tých zlých a spotrebiteľov na stranu ublížených. Podľa Ústavného súdu
SR na ochranu zraniteľnejšieho jednotlivca - spotrebiteľa existujú miernejšie prostriedky najmä formou
právnej pomoci, a preto daná právna úprava nie je nevyhnutná na naplnenie tohto cieľa. Napadnuté
uznesenie v celku prekračuje prach právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva
na súdnu ochranu, a preto napadnuté ustanovenie označil za protiústavné. Vzhľadom na uvedené nie
je podľa názoru žalobcu možno poskytovať ochranu takému postupu súdu, keď na daný prípad síce
aplikoval zákonné ustanovenie, ktoré bolo v čase rozhodnutia súdu platné a účinné, avšak zároveň ide o
ustanovenie, ktoré prekračuje prach právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu, ako aj práva na
súdnu ochranu, a preto Ústavným súdom SR vyhlásené za neústavné. Zároveň možno predpokladať,
že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní bude rozhodnutie Ústavného súdu
SR platné, a teda odvolací súd by mal na túto skutočnosť prihliadať, neposkytnúť ochranu, keď súd
prvej inštancie aplikoval neústavné zákonné ustanovenie a predmetné rozhodnutie zrušiť a vrátiť na
ďalšie konanie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 03. 2018,
č. k. 5Co/628/2016-152, tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11. 07. 2018, č. k.
27Co/62/2018-115. Pokiaľ odvolací súd v skoršom rozhodnutí poukázal na povinnosť prvoinštančného
súdu preskúmať otázku aktívnej vecnej legitimácie, k tomu žalobca uviedol, že súd správne vyhodnotil,
že pohľadávka žalobcovi bola postúpená platne. Žalobca je preto ako postupca z dôvodu platného
postúpenia pohľadávky aktívne legitimovaný v spore. Zároveň poukázal na to, že listom zo dňa 02. 12.
2012 právny predchodca žalobcu vyhlásil zosplatenenie úveru, žalovaný predmetný list neprevzal, preto
bol dňa 07. 12. 2012 uložený na pošte, pričom list je treba považovať za výzvu na úhradu pohľadávky v
zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe vyhovel,
alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1
a 2 CSP bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, aj keď z iných dôvodov ako to uzavrel súd prvej inštancie.



7. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu
(VÚB a. s.) a žalovanou bola uzatvorená zmluva dňa 1. 10. 2005 o vydaní a používaní pôžičkovej karty
A., na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet č.
XXXXXXXXXX. Ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu mala žalovaná schválený úver vo výške 4 200
Eur a bola povinná žalobcovi platiť štandardnú mesačnú splátku vo výške 140 Eur. Podľa zrealizovaných
transakcií žalovaná realizovala výber finančných prostriedkov v období od 04. 01. 2009 do 20. 07. 2012.
Od uvedeného obdobia na úverovom účte sú uvedené už iba štandardné operácie, a to úroky, náklady,
vymáhania do vyhlásenia okamžitej splatnosti, štandardné a sankčné úroky. Žalobca celkom vyčíslil
debetné transakcie vo výške 13 099,66 Eur a kreditné transakcie vo výše 5 054,62 Eur. Dňa 27. 11.
2015 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi VÚB a. s. a EOS KSI Slovensko s. r. o.
(žalobca v tomto konaní).

8. Odvolací súd v prvom rade posúdil správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že
pohľadávka žalobcovi bola platne postúpená, a preto nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu
nebol zistený. S týmto záverom sa však odvolací súd nemôže stotožniť a považuje ho za vecne
nesprávny.

9. Zo spisu vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru,
regulovaného špeciálnou právnou úpravou zákona o bankách (ďalej len „ZoB“).

10. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 3 ZoB podlieha
bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez
bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť.

11. Z ust. § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo
strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má
oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je
nesplácaný dlh po určitú dobu.

12. Z uvedeného vyplýva, žeby bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému
právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v
zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska. V takom prípade by sa spotrebitelia
vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom.
Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa
vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách.

13. Podľa § 92 odsek 8 ZoB, (pôvodne išlo o § 92 ods. 7 ZoB), ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup
banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu
predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka
realizovať pred postúpením pohľadávky. Žalobca však takéto oprávnenie podľa názoru odvolacieho súdu
nemá.



15. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia §
92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne.

16. Zákonné ust. § 92 ods. 8 ZoB hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi,
ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho
peňažného záväzku. Ak zákon hovorí o omeškaní klienta banky so splnením čo i len časti svojho
peňažného záväzku, potom sa nesplnená povinnosť musí rozhodne týkať splatných splátok úveru.
Citované ust. § 92 ods. 8 ZoB umožňuje banke postúpiť pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe, a
to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a potom, čo
je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku.
Žalobca v konaní nepreukázal písomnú výzvu banky adresovanú žalovanej na splnenie dlhu, ktorá musí
predchádzať postúpeniu aspoň 90 dní a ktorá je základným predpokladom pre postúpenie bankovej
pohľadávky. Žalobca totiž nepreukázal, aby banka skutočne doručila takúto výzvu žalovanej. Výzvu na
úhradu dlhu totiž nenapĺňa list zo dňa 02. 12. 2012 označený ako „vyhlásenie predčasnej splatnosti
celého dlžného zostatku“ (č. l. 137 spisu). Žalobca teda v konaní nijako nepreukázal, aby doručil písomnú
výzvu klientovi banky podľa § 92 ods. 8 ZoB adresovanú žalovanej

17. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva
dostala do dispozičnej sféry dlžníka, teda žalovanej. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale
ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou klientovi banky je potrebné dodať, že
vo vzťahu k tejto listine nebolo preukázané, žeby táto písomnosť existovala a žeby bola žalovanej aj
reálne doručená.

18. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že táto podmienka pre platné
postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnená nebola.

19. V kontexte uvedeného je potrebné si uvedomiť, že v zmysle zásad platného civilného procesného
kódexu je to práve žalobca, ktorý nesie dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného
bremena na skutočnosti, ktoré tvrdí. V danom prípade je však zrejmé, že žalobca si dôkaznú povinnosť
nesplnil.

20. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť
preukázaná.

21. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia §
132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a
zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.

22. V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na
strany sporu.

23. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.
Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané



(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov,
je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

24. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je tak zrejmé, že právny predchodca žalobcu
nesplnil zákonom vyžadované podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle zákona o
bankách, v dôsledku čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné.
Nakoľko pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie
je v konaní, v ktorom si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný.

25. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť
aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v
súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého
úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto
oprávnenie by mala banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.

26. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného
konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie
uplatňovať bankovú pohľadávku.

27. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu
poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa. Z dôvodu, že pohľadávka
právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní aktívne
vecne legitimovaný, čo je dôvodom zamietnutia žaloby. Odvolací súd preto už dôvodnosť zamietnutia
žaloby pre premlčanie nepreskúmaval, lebo nedostatok aktívnej vecnej legitimácie uplatňovať bankovú
pohľadávku je dôvodom zamietnutia žaloby.

28. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).

29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, postupom podľa ust. § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no
v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z
čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr
podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne
trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti
civilného súdneho konania.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).