Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10To/14/2019 z 1. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 1. októbra 2019, sp. zn. 10To/14/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8718010544.2 Krajský súd Prešov | 10To/14/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8718010544.2 | 2019-10-01 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo, Trestné právo – Sloboda a ľudská dôstojnosť, Život a zdravie Citované ustanovenia: § 183 ods. 1 TZ, § 156 ods. 1 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d7028b64-a299-4f26-9885-940c419265e4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8718010544.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/14/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718010544
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8718010544.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.10.2019, v trestnej veci
proti obžalovanému E. J. pre zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1 Tr. zákona a iné,
o odvolaniach okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn.
4T/80/2018 zo dňa 24.04.2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d), e) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného E. J., nar. X.X.XXXX v H. - J. J., trvale bytom H., A. J. XXXX/XX, t. č. od XX.XX.XXXX
vo väzbe v N. a N. H.,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

- od 3.2.2018 do 28.3.2018 na ubytovni Q. a. s. H. - E. a v byte v H., na ulici H. č. XX, opakovane
zamykal poškodenú A. J., aby nemohla odísť, kľúč jej od vstupných dverí nedal, telefonovať jej umožnil
len za svojej prítomnosti a celkovo päťkrát ju v uvedenom období zbil tak, že niekedy ju udrel otvorenou
dlaňou, po čom spadla na zem a niekedy ju hodil aj na zem a po zemi ťahal a trhal za vlasy, pričom
jej občas vytrhol chumáč vlasov, čím takto svojim konaním poškodenej A. J. spôsobil zranenia a to
zlomeninu 5. rebra vľavo, pomliaždenie hlavy na čele vľavo, pomliaždenie v oblasti očnice obojstranne
viac vľavo, plošné vytrhnutie vlasov v záhlaví a nad čelom vľavo, pomliaždenie v driekovej časti
chrbtice, pomliaždenie ľavého ramena, pomliaždenie ľavého zápästia, pomliaždenie ľavého stehna 3x,
pomliaždenie ľavého predkolenia 2x, s dobou liečenia 21 dní, počas ktorého bol u poškodenej 14 dní
sťažený obvyklý spôsob života,

t e d a

- inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu,

- inému úmyselne ublížil na zdraví,

č í m s p á c h a l



prečin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

Z a t o m u u k l a d á :

Podľa § 183 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 37 písm. h), m), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 26 (dvadsaťšesť) mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný p o v i n n ý zaplatiť poškodenej A. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J., R. XX, škodu vo výške 1.526,40 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný E. J. uznaný za vinného zo zločinu obmedzovania osobnej
slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe,
že
- najmenej od 02.02.2018 do 14.03.2018 na ubytovni Q. a. s. H. - E., kde mal prenajatú izbu a
od 14.03.2018 do 19.00 hod. dňa 28.03.2018 v prenajatom byte v H., na ulici H. č. XX neoprávnene
obmedzoval osobnú slobodu poškodenej A. J. tým spôsobom, že po spoločnom príchode do izby
ubytovne oboch pod vplyvom alkoholu a po umožnenom prenocovaní poškodenej, zamkol vchodové
dvere izby, nasledujúci deň z izby išiel spolu s poškodenou do pohostinstva, kde spolu požívali alkohol
a po návrate do izby ubytovne poškodenú udrel päsťou do oblasti tváre v oblasti ľavého oka, ťahal ju
za vlasy, vytrhol jej chumáč vlasov, na ďalší deň ju v byte zamkol počas celej doby, keď bol v práci, pri
návrate z práce zakúpil alkohol, ktorý spoločne konzumovali a po hádke z dôvodu, že jej telefonoval iný
kamarát, poškodil jej mobilný telefón, umožnil telefonovať zo svojho telefónu iba jej sestre, zakázal jej
priznať miesto svojho pobytu a podmienky pobytu, pri hádkach pod vplyvom alkoholu bil ju po rôznych
častiach tela, zobral jej osobné oblečenie a po presťahovaní sa taxíkom do bytu v Poprade vo večerných
hodinách dňa 14.03.2018 zostala poškodená s ním v byte, pretože sa ho bála, mala modriny okolo
oka, vytrhnuté vlasy, stále jej poskytoval alkohol, svoj nesúhlas s jej komunikáciou vyjadroval sotením
a búchaním do rôznych častí tela poškodenej a keď dňa 28.03.2018 prišiel do bytu vo večerných
hodinách pod silným vplyvom alkoholu a tvrdo zaspal, dvere bytu nechal odomknuté s kľúčmi v zámku,
čo poškodená využila, prostredníctvom SMS požiadala svoju sestru o pomoc a táto sestra I. C. jej
zabezpečila taxík na adrese, ktorú udala poškodená a v čase o 19.00 hod. z uvedeného bytu ušla, čím
takto svojim konaním poškodenej A. J. spôsobil zranenia a to zlomeninu 5. rebra vľavo, pomliaždenie
hlavy na čele vľavo, pomliaždenie v oblasti očnice obojstranne viac vľavo, plošné vytrhnutie vlasov
v záhlaví a nad čelom vľavo, pomliaždenie v driekovej časti chrbtice, pomliaždenie ľavého ramena,
pomliaždenie ľavého zápästia, pomliaždenie ľavého stehna 3x, pomliaždenie ľavého predkolenia 2x, s
dobou liečenia 21 dní.

Za to mu podľa § 183 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 2, § 37 písm. m),
§ 38 ods. 2, ods. 7 Trestného zákona bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov,
pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia.

Súčasne podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný zaplatiť poškodenej A. J.
škodu vo výške 1.526,40 eur.

Proti uvedenému rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania okresný prokurátor i
obžalovaný.

Prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného a to tak proti výroku o vine, ako aj proti
výroku o treste. Svoje odvolanie odôvodnil tak, že má za to, že konanie obžalovaného je potrebné



právne posúdiť spôsobom uvedeným v obžalobe. V tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že §
182 Trestného zákona je chránená osobná sloboda ktoréhokoľvek občana, pokiaľ ide o jeho voľný
pohyb. Pozbavenie osobnej slobody znamená neoprávnený trvalý alebo aspoň dlhotrvajúci zásah do
osobnej slobody, ktorý sa blíži k uväzneniu a oslobodenie z toho zásahu do osobnej slobody je ťažké.
Ide o trváci trestný čin. Vyvolanie a udržovanie protiprávneho stavu sa posudzuje ako jedno konanie,
ktoré trvá tak dlho, ako je udržiavaný protiprávny stav. Zásahy do osobnej slobody, ktoré sú menšej
intenzity, je podľa neho treba posúdiť ako obmedzovanie osobnej slobody podľa § 183 Trestného zákona.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania obžalovaný sa mal skutku dopustiť v období 02.02.2018 -
28.03.2018, t. j. takmer dvoch mesiacov, počas ktorej poškodená nemohla užívať osobnú slobodu, čo
jej znemožňoval predovšetkým jej udržiavaním v stave opitosti, podávaním jej alkoholu uvedomujúc
si jej vysokú alkoholovú závislosť (IV. štádium Jellineka). l keď verbálne proklamoval snahu pomôcť
poškodenej prestať požívať alkohol, jeho faktické správanie bolo v tomto v príkrom rozpore, čo je zrejmé
aj z oboznámených kamerových záznamov predložených práve obžalovaným, ktoré mali svedčiť o jeho
nevine. Má za to, že situácie, na ktoré súd prvého stupňa poukazoval, keď mala poškodená možnosť
sa oslobodiť alebo požiadať o pomoc iné osoby a toto neurobila, a jej vyjadrenia je potrebné hodnotiť
v súvislosti so zisteniami znalca z odvetvia psychiatrie, kde v spolužití obžalovaného a poškodenej
správanie a konanie obžalovaného malo na poškodenú aj napriek jej pitiu negatívny vplyv, v ich
krátkodobom spolužití dominantné postavenie obžalovaného vyústilo do submisívneho, prispôsobivého
a pasívneho správania sa poškodenej s vystupňovanou úzkosťou, strachom a obavami. Má za to, že
práve uvedené v spojení so stavom poškodenej, ktorá bola po požití alkoholických nápojov, umožňujú
kvalifikáciu skutku tak, ako bolo uvedené v obžalobe, čo by malo v konečnom dôsledku vplyv aj na výrok
o treste. Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný v dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že podľa neho
jeho konanie nie je možné posúdiť ani podľa § 183 Trestného zákona, nakoľko z priebehu celého
dokazovania nebolo preukázané, že by poškodená bola akýmkoľvek spôsobom obmedzená na osobnej
slobode. Dokazovanie preukázalo neštandardný a patologický spôsob života poškodenej s ním,
preukázalo časté požívanie alkoholu a s tým súvisiacu zníženú potrebu socializácie s inými osobami,
zníženú potrebu hygieny a postupné upadanie ich domácnosti, nebolo však preukázané, že by nútil
poškodenú požívať alkoholické nápoje a tak ju udržiaval v stave opitosti. Poškodená sama aktívne
požívala alkoholické nápoje (z jej posudku vyplýva, že to robila dlhodobo a opakovane) a to aj bez
jeho ingerencie. Bolo to podľa neho práve naopak, prvé týždne spolužitia ešte chodil do práce, až pod
vplyvom poškodenej a jej spôsobu života odišiel z práce, lebo bol pod vplyvom alkoholu. Už vôbec
nebolo preukázané, že by sa toho mal dopustiť obzvlášť surovým a trýznivým spôsobom a aby tak bolo
možné aplikovať na jeho konanie § 138 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Rovnako bol odsúdený aj
za ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Tu poukazuje na skutočnosť, že sa sčasti
ku konaniu priznal (facky poškodenej), lebo mal obavy zo správania sa poškodenej. Zopakoval, že ich
spolužitie nebolo harmonické, ani bežné, bolo patologické a asociálne, ale on nikdy nenavodil žiadnu
situáciu tak, aby poškodená mala pocit, že je obmedzovaná na osobnej slobode. Aj svedkyňa I. C., ktorá
je sestrou poškodenej, sa vyjadrila, že alkohol požíva nadmieru aj teraz, na pojednávaní dňa 08.11.2018
uviedla, že s nimi nežije, pije ešte viac, opakovane si našla druha, s ktorým sa zdržiava, nechodí do
roboty a vyradili ju aj z úradu práce. Aktuálny stav poškodenej, ktorý je totožný s tým súčasným, je zrejmý
aj z priebehu pojednávaní, kedy poškodená prišla pod vplyvom alkoholu (pojednávanie dňa 11.12.2018
o 10.45 hod., takmer 2 promile). Nie je teda prekážkou pre poškodenú prísť na súdne pojednávanie
v stave opitosti. Podľa jeho názoru nie je preto možné konštatovať, že by opitosť poškodenej, jej stav
a s tým súvisiace pocity hanby pred rodinou bránili zavolať pomoc, keby sa cítila ohrozená. Znalecký
posudok poškodenej konštatoval závislosť od alkoholu v IV. štádiu Jellineka, nie je to však následkom
spolužitia s ním, je to stav, ktorý si - ako vyplýva zo zdravotnej dokumentácie - poškodená privodila
v priebehu posledných 10 rokov, nedokázala abstinovať a sústavne opúšťala liečebne na reverz a
vracala sa k pôvodnému spôsobu života. Obaja, aj on, sú teda viac - menej neúspešní pacienti so
závislosťou od alkoholu (on s klasifikovaným III. stupňom), ťažko možno preto považovať ich spoločné
pitie za niečo iné ako nevyhnutnosť a potláčanie abstinenčných prejavov, a nie za navodzovanie stavu
(či nútenie k pitiu), ktorý by mu umožňoval obmedzovať poškodenú na osobnej slobode. S poukazom
na vyššie uvedené má za to, že nie je správna právna kvalifikácia skutku súdom, a to v prvom rade
preto, že skutok nezodpovedá objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu obmedzovania
osobnej slobody (ťažká prekonateľnosť bránenia), a tiež preto, že nie je vôbec zrejmé, aké situácie
mali byť podkladom pre aplikáciu odseku 2 § 183 Trestného zákona a teda závažnejšieho spôsobu



konania podľa § 138 ods. 1 písm. c) Trestného zákona (surový spôsob konania). Má za to, že požívanie
alkoholických nápojov, resp. skutočnosť, že to poškodenej neznemožnil, nemôže byť považované za
surový spôsob konania, rovnako ako nemožno za surový spôsob konania považovať konanie, ktoré
súd kvalifikoval ako ublíženie na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. S poukazom na vyššie
uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
nové konanie a opätovné rozhodnutie, resp. aby ho spod obžaloby oslobodil v časti týkajúcej sa skutku
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s použitím ust. §
138 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a skutok podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona po jeho posúdení
postúpil na prejednanie príslušnému orgánu.

Obžalovaný doplnil dôvody odvolania aj vlastnými písomnými podaniami, v ktorých predovšetkým
zopakoval obsah svojej výpovede. Ďalej v nich spochybnil svedecké výpovede poškodenej A. J., ktorá
podľa neho bola vypočúvaná pod vplyvom alkoholu, o čom má svedčiť aj skutočnosť, že pod vplyvom
alkoholu a s modrinami sa dostavila tiež na hlavné pojednávanie. Zdôraznil, že k nemu na ubytovňu
sa pýtala sama poškodená, ktorá bola pod vplyvom alkoholu, vyhodili ju pre alkohol z práce a preto
sa bála, že sestra zavolá RZP a skončí tak opäť na psychiatrii v Levoči. Rovnako dobrovoľne u neho
poškodená aj zostala, hoci on chcel, aby odišla. Neobmedzoval ju v pohybe, mala aj vlastný kľúč od izby
ubytovne, a neobmedzoval ju ani v telefonickej či elektronickej komunikácii. Policajti však neprešli celú
jej facebookovú komunikáciu. Za dôležitú svedkyňu, ktorá v konaní vypočutá nebola, považoval jeho
bývalú kolegyňu E. Q., ktorá poškodenej rozčesávala vlasy, sprchovala ju a boli si dôverné kamarátky.
Žiadal doplniť dokazovanie výpismi operátorov Orange a O2 a aj o SMS správach, kde by vyšlo najavo,
že poškodenej zakúpil telefón. V podaní zo dňa 25.07.2019 obžalovaný tiež žiadal, aby bola opätovne
predvolaná I. C., poškodená A. J. a tiež E. Q., ktorá by vedela objasniť dianie na ubytovni a či poškodená
mohla opustiť ubytovňu.

Na základe podaných odvolaní krajský súd ako súd odvolací v súlade s ust.
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil,
že napadnutý rozsudok je síce postihnutý chybami, pre ktoré je potrebné ho zrušiť, ale že zároveň ide
len o také chyby, ktoré je možné napraviť na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní.

V prvom rade je potrebné uviesť, že konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, bolo vykonané
bez podstatných procesných chýb, pričom boli dodržiavané aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku,
ktorými sa má zabezpečiť právo obžalovaného na obhajobu.

V posudzovanej veci boli podľa názoru krajského súdu v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané
dôkazy tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v
rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie. Vykonané dôkazy okresný súd vyhodnotil spôsobom
uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel v podstatných bodoch k správnym
skutkovým záverom. Len z dôvodu potreby overiť si niektoré skutkové zistenia obsiahnuté vo výroku
o vine napadnutého rozsudku odvolací súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie výsluchom
obžalovaného a po zhodnotení aj dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní zistil, že nie všetky
skutkové zistenia napadnutého rozsudku zodpovedajú vykonaným dôkazom.

Takto odvolací súd zistil, že nielen zo svedeckej výpovede poškodenej A. J. a z výpovede obžalovaného,
ale ani zo žiadneho iného pred súdom vykonaného dôkazu nevyplýva, aby obžalovaný poškodenej
umožnil telefonovať zo svojho telefónu iba jej sestre, aby jej zakázal priznať miesto a podmienky svojho
pobytu, alebo aby svoj nesúhlas s komunikáciou poškodenej vyjadroval sotením a búchaním do rôznych
častí tela. Na základe čoho prvostupňový súd takéto skutkové zistenia dal do skutkovej vety výroku o
vine napadnutého rozsudku nie je zrejmé ani z jeho odôvodnenia. Ohľadom týchto zistení teda skutková
veta výroku o vine nezodpovedá odôvodneniu napadnutého rozsudku, ale nezodpovedá ani výsledkom
vykonaného dokazovania.

Súčasne je však potrebné s prvostupňovým súdom súhlasiť, že vykonaným dokazovaním bolo
jednoznačne preukázané, že obžalovaný poškodenú opakovane zamykal z dôvodu, aby nemohla
ubytovňu alebo byt sama opustiť, a tiež že obžalovaný svojím konaním úmyselne spôsobil poškodenej
zranenia majúce charakter ublíženia na zdraví. V tomto smere odvolací súd považuje skutkové zistenia
napadnutého rozsudku za správne a zodpovedajúce vykonaným dôkazom, pričom prvostupňový súd aj



v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal, o ktoré dôkazy uvedené zistenia oprel, akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyrovnal s obhajobou. Aj podľa
odvolacieho súdu tieto zistenia je možné oprieť predovšetkým o svedeckú výpoveď poškodenej A. J.,
svedeckú výpoveď I. C., znalecké posudky z odvetví traumatológia, psychiatria a klinická psychológia,
ale aj o výpoveď obžalovaného.

Obžalovaný totiž síce na jednej strane poprel, aby poškodená nemohla kedykoľvek odísť, no súčasne
na strane druhej priznal, že poškodenú opakovane zamykal tak v ubytovni, ako aj v byte v H. na H.
ulici. Odôvodňoval to tým, že sa o poškodenú bál, aby si niečo neurobila, alebo tým, aby si nešla pre
alkohol. Už z toho je zrejmé, že obžalovaný úmyselne robil opatrenia, aby poškodenej zabránil užívať
osobnú slobodu.

Obžalovaný vo svojej výpovedi rovnako priznal, že raz poškodenú zbil po tvári a urobil jej hematómy.
Podľa znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia aj hematómy na tvári si vyžadovali
liečenie, počas ktorého bola poškodená obmedzená v obvyklom spôsobe života po dobu 14 dní a mali
tak charakter ublíženia na zdraví.

Zo svedeckej výpovede poškodenej A. J. možno vyvodiť, že s obžalovaným sa spoznali na
protialkoholickom liečení v Levoči. Keď pre alkohol dňa 02.02.2018 prišla o prácu, tak telefonovala
obžalovanému, s ktorým spolu pili alkohol, a ktorý ju odviedol k nemu na ubytovňu, kde aj prenocovala.
Nasledujúceho dňa opäť pili alkohol, šli aj do krčmy a keď sa vrátili na ubytovňu, tak ju obžalovaný
fyzicky napadol z dôvodu, že ju kamarát obžalovaného T. pohladkal po ruke. Zbil ju tak, že jej strelil
dlaňou facku a za vlasy ju ťahal po dlážke, pričom jej vlasy vytrhal. Nasledujúci deň ráno šiel obžalovaný
do práce a ju v byte zamkol. Z bytu vyjsť nemohla, lebo nemala kľúče. Mobilný telefón nemala, lebo
ho obžalovaný poškodil a aj potom ďalší zadovážený mobil jej bral. Chcela od neho odísť, ale sa bála,
všetko jej kontroloval, aj facebook. Telefonovať mohla len na hlasný odposluch a len čo jej obžalovaný
povedal. Takto bola u neho až do 28.03.2018, najprv v ubytovni a potom prenajali byt. Niekedy ju zamykal
a niekedy nie, ale v ubytovni ju väčšinou zamykal. Z ubytovne a bytu sa nepokúsila odísť, lebo sa bála,
že niekde stretne obžalovaného a tiež sa hanbila, lebo mala hematómy na tvári a vytrhané vlasy. Počas
toho, čo bola s obžalovaným, ju zbil päťkrát, niekedy jej strelil facku a niekedy ju aj zhodil na zem, ťahal
po zemi a trhal za vlasy. Počas predmetného obdobia boli u nich E. Q., E. T., I. H., majiteľ bytu, deti
obžalovaného a aj policajt, ale o pomoc ich nepožiadala. Ani inak sa zavolať pomoc a ani o odchod
nepokúsila.

Tvrdeniam poškodenej o bránení v užívaní osobnej slobody a v násilníckom správaní sa obžalovaného
k nej zodpovedajú výsledky znaleckého dokazovania z odvetví psychiatria a klinická psychológia. Počas
vyšetrenia znalcami u poškodenej neboli zaznamenané konfabulácie, teda sklon ku nevedomej lži.
Neboli u nej zistené poruchy pamäti, teda mnestický deficit. Podľa znalcov snaha vedome skresľovať
skutočnosti vo svoj prospech je u poškodenej nepravdepodobná, nebol zaznamenaný zmysluplný
dôvod, ktorý by poukazoval na zištnosť zo strany poškodenej. Je vysoko nepravdepodobné, aby
poškodená interpretovala skutočnosti, ktoré uviedla vo svojej výpovedi bez toho, že by ich, ako také,
sama prežila, najmä keď sú pre ňu tak emočne významné. Tendencia ku vedomému klamstvu alebo
vymýšľaniu si nebola u nej potvrdená. Zo znaleckého hľadiska sa preto jej opis vyšetrovaných udalostí
javí ako opis skutočne prežitého. Podľa znalcov správanie a konanie obžalovaného malo na poškodenú
aj napriek jej pitiu negatívny vplyv, v ich krátkodobom spolužití dominantné správanie obžalovaného voči
poškodenej vyústilo do jej submisívneho, prispôsobivého a pasívneho správania sa, s vystupňovanou
úzkosťou, strachom, obavami, ktoré však neviedlo k rozvoju závažnejšej psychickej poruchy, choroby. V
dôsledku agresívneho správania sa obžalovaného poškodená utrpela prechodnú krátkodobú reakciu na
stres s prejavmi úzkosti, strachu, ktorá však odoznela bez následkov na jej duševnom zdraví. K trvalému
poškodeniu duševného zdravia u poškodenej nedošlo, prejavy posttraumatickej stresovej poruchy neboli
zistené. Z výsledkov vyšetrenia osobnosti poškodenej vyplýva, že ona neprovokovala obžalovaného k
tomu, aby konal tak, ako konal. Jej správanie je skôr submisívnejšie, konformnejšie, menej asertívne,
s tendenciou vyhovieť a podriadiť sa iným.

Naproti tomu u obžalovaného znaleckým dokazovaním z odvetvia klinická psychológia bola zistená
patologická osobnostná štruktúra (znaky emočne nestabilnej, dissociálnej osobnosti) v depravačnom
trende pri závislosti na alkohole a s organickým psychosyndrómom. Agresivita sa javí ako jedna z
jadrových zložiek osobnosti. Za preukázané mala znalkyňa slabé humánne a sociálne nastavenie



osobnosti obžalovaného, má menší záujem o ľudí a slabú schopnosť empatie. Je nadmerne
egocentrická, narcistická až asociálna, s citovým chladom a s preferenciou neosobných vzťahov.
V oblasti správania je osobnosť intolerantná. U obžalovaného sú prítomné sklony k afektívnemu a
agresívnemu správaniu, sklony k násilnému správaniu vo všeobecnosti (teda i v stave za triezva), a
predisponuje ho k týmto sklonom jeho depravovaná osobnostná výbava (patologicky emočne nestabilná,
dissociálna osobnosť). Agresivita je jednou z dominantných zložkou jeho patologickej osobnosti.
Uvedené sa o to viac zosilní v stave jeho toxicky zmeneného vedomia a prejaví sa negatívne
navonok vysoko pravdepodobne skôr heteroagresívnym spôsobom konania obžalovaného, s narušenou
sebakontrolou a jeho antisociálnym správaním. Za motivačné predpolie v užšom slova zmysle považuje
znalkyňa u obžalovaného jeho patologickú osobnostnú štruktúru (emočne nestabilná, dissociálna
osobnosť), alkoholovú závislosť, tiež sociálny a osobnostný debakel vo vzťahu k dlhoročne narušeným
primárnym rodinným väzbám, socioekonomický úpadok, stratu pracovného zaradenia a napokon jeho
delikventnú činnosť doposiaľ. Osobnosť obžalovaného vo všeobecnosti vykazuje sklony ku fabuláciám
a konfabuláciám, ktorých úroveň je u neho forenzne-psychologicky na významne vyššom stupni. Jej
tendencia správať sa sociálne žiaduco, resp. disimulačné tendencie sú u osobnosti zvýšené (tzv. lži
skóre nadpriemerné).

Tvrdenia poškodenej o násilnom a agresívnom správaní sa obžalovaného potvrdzujú aj lekárska správa
a znalecký posudok z odvetvia traumatológia a chirurgia. Z nich vyplýva, že v období, počas ktorého
poškodená bývala s obžalovaným, utrpela zlomeninu 5. rebra vľavo, pomliaždenie hlavy na čele vľavo,
pomliaždenie v oblasti očnice obojstranne viac vľavo, plošné vytrhnutie vlasov v záhlaví a nad čelom
vľavo, pomliaždenie v driekovej časti chrbtice, pomliaždenie ľavého ramena, pomliaždenie ľavého
zápästia, pomliaždenie ľavého stehna 3x a pomliaždenie ľavého predkolenia 2x. Pomliaždenie hlavy,
pomliaždenie očnice a vytrhnutie vlasov vzniklo podľa znalca konaním útočníka. Pokiaľ ide o ostatné
zranenia znalec uviedol, že hoci mohli vzniknúť aj pádom poškodenej, tak prevažná väčšina z nich sa
nachádzala v ľavej časti tela, a preto je nepravdepodobné, aby poškodená prevažne v stave opitosti
padala na ľavú stranu, pričom tieto zranenia mali skôr povahu vzniku následkom pôsobenia inej sily,
teda údery päsťou a kopnutie. Tomu zodpovedá aj skutočnosť, že obžalovaný je pravák, vzhľadom na
čo postavením osôb zoči-voči udiera do ľavej časti obete. Liečenie uvedených zranení - zlomeniny rebra
a pomliaždenín po tele si vyžaduje liečenie do 21 dní. Poškodená bola menej závažným spôsobom
obmedzovaná na obvyklom spôsobe života pre zranenia po dobu 14 dní. Pokiaľ ide o bolestné znalec
ho určil na 80 bodov, ktorých hodnota predstavuje celkom 1.526,40 eur.

Skutočnosti plynúce z výpovede poškodenej čiastočne potvrdzuje vo svojej svedeckej výpovedi aj jej
sestra I. C.. Podľa nej poškodená, ktorá bývala u nich, dňa 02.02.2018 odišla do práce, ale domov sa
nevrátila a ani nedala o sebe vedieť, pričom mobilný telefón mala vypnutý. Až 04.02.2018 jej z cudzieho
čísla prišla SMS, podľa ktorej je u E. a je v poriadku, a podobná správa jej prišla aj 06.02.2018. Keďže
poškodená takto nekomunikuje, tak svedkyňa nadobudla dojem, že SMS píše niekto iný. Keď to napísala
do SMS, tak jej následne odpísal obžalovaný. Až keď napísala obžalovanému, že sa už obráti na políciu,
lebo sestra sa neozvala už 3 týždne, tak o 5 minút volala poškodená, ktorá určite nebola úplne opitá,
lebo nebľabotala a bolo ju rozumieť. Dňa 06.03.2018 jej prišla SMS opäť z iného čísla a podľa nej
mali byť poškodená s obžalovaným v Prahe. Keďže sa zase poškodená neozývala, svedkyňa sa opäť
vyhrážala volaním polície, po čom poškodená telefonovala, že sú v Prahe, obžalovaný pracuje a ona
je na ubytovni. Dňa 28.03.2018 okolo 18.26 hod. ju poškodená kontaktovala cez facebook správou v
znení SOS, že nemôže písať, len teraz, kým obžalovaný spí, že je dobitá a má vytrhané vlasy, že chce
ísť preč a ak to obžalovaný uvidí, tak ju zabije, a naliehala na rýchlu pomoc. Preto svedkyňa zavolala
pre poškodenú taxík na ňou uvedené miesto. Následne videla, že skutočne poškodená vyzerá hrozne,
vlasy mala vytrhané a pod očami hematómy.

Spáchanie predmetnej trestnej činnosti obžalovaným spravdepodobňuje aj jeho predchádzajúca
protiprávna činnosť, ktorá svojim spôsobom spáchania zodpovedá spôsobu správania sa obžalovaného
k poškodenej tak, ako ho popisuje poškodená. Takto bol obžalovaný rozkazom Okresného úradu Poprad
č. OU-PP-OVVS-2018/021390 z 21.12.2018 (právoplatným 29.03.2019) uznaný za vinného z priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb., ktorého sa dopustil
tým, že v období od mesiaca december 2016 do januára 2017 v dome na J. ul. č. XXX/XX v obci G.
sa vyhrážal D. G., že ju zabije a taktiež ju fyzicky napadol tak, že ju udieral otvorenou dlaňou ruky po
tvári, pričom jej vytrhol z hlavy chumáč vlasov, zároveň jej dňa 07.02.2017 vylial na ľavú ruku horúcu
kávu, pričom jej nespôsobil žiadne zranenia, ktoré by vyžadovali lekárske ošetrenie, a dňa 09.02.2017



v čase okolo 15.00 hod. počas cesty autobusom z H. do G. sa jej vyhrážal, že „jej chytí hlavu a otrepe
o sklo autobusu“.

Obžalovaný bol odsúdený aj pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)
Tr. zákona, ktorého sa v období najmenej od novembra 2010 do 10.05.2011 dopúšťal voči svojim synom.
Za tento zločin mu bol rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/67/2013 zo dňa 31.05.2016,
právoplatným 03.11.2016, uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon mu bol, za
súčasného určenia probačného dohľadu, podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov. Uložený
mu bol aj zákaz požívať alkoholické nápoje a príkaz podrobiť sa sociálnemu výcviku.

Napokon ani odvolací súd nezistil žiaden motív, ktorý by poškodenú A. J. mohol viesť k tomu, aby
obžalovaného krivo obvinila zo stíhanej trestnej činnosti. Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že motívom by mal
byť strach poškodenej zo sestry a z toho, že ju opäť dá na psychiatriu, tak takéto tvrdenie nemá logický
základ. Poškodená nadmerne požíva alkoholické nápoje denne už viac rokov, pričom aj predtým sa
stalo, že neprespala doma u sestry, ale u nejakého priateľa. Rovnaký spôsob života vedie poškodená aj
po predmetnom skutku obžalovaného. Z výpovedí poškodenej a jej sestry však nevyplýva, aby niekedy
od niektorého z týchto priateľov prišla poškodená taká zbitá, alebo aby ju niekto zamykal, alebo aby pre
niečo také podala trestné oznámenie. Poškodená má plnú spôsobilosť na právne úkony a tak bez jej
súhlasu (prípadne bez súhlasu súdu) ju ani nie je možné držať v ústave.

Na základe uvedeného má odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný
opakovane zamykal poškodenú, aby nemohla opustiť ubytovňu a byt, a že jej fyzickým napádaním
spôsobil zranenia majúce charakter ublíženia na zdraví, teda že sa stal skutok tak, ako je ustálené vo
výrokovej časti tohto rozsudku krajského súdu a že tento skutok ako trestne zodpovedný subjekt spáchal
obžalovaný.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku je vzhľadom na odvolacie námietky prokurátora a obžalovaného
potrebné si najprv ujasniť pojmové znaky trestných činov pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 Tr.
zákona a obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 Tr. zákona.

Podľa § 182 ods. 1 Tr. zákona sa trestného činu pozbavenia osobnej slobody dopustí ten, kto iného
neoprávnene pozbaví osobnej slobody.

Objektom tohto trestného činu je osobná sloboda v zmysle voľného pohybu človeka (vo fyzickom slova
zmysle). Chápaná je ako voľný, ničím neobmedzovaný pohyb človeka, ktorý sa na základe vlastnej
úvahy môže rozhodnúť, kde a po aký čas sa bude fyzicky zdržiavať, resp. kde sa zdržiavať nebude. Za
pozbavenie osobnej slobody možno pritom považovať situácie, keď je osobná sloboda poškodeného
dotknutá takou mierou, že je celkom vylúčené, aby sa samostatne pohyboval (napríklad preto, že
je zviazaný, pripútaný k pevnému predmetu, uzavretý v malom priestore či podobným spôsobom
obmedzený), a to aj po veľmi krátku dobu, pokiaľ nejde o dobu celkom zanedbateľnú. Za pozbavenie
osobnej slobody sa však považujú aj prípady, keď síce osobná sloboda poškodeného nie je konaním
páchateľa celkom vylúčená, pretože poškodený má určitú obmedzenú možnosť pohybu (napríklad v
rámci bytu či objektu, kde je páchateľom držaný proti svojej vôli), ale zároveň takýto zásah do osobnej
slobody poškodeného je trvalý alebo aspoň dlhotrvajúci.

V prípadoch, keď je osobná sloboda poškodeného dotknutá druhým zo zhora naznačených spôsobov
(teda pri trvalejšom zásahu do osobnej slobody, spočívajúcom v jej obmedzení), možno znak
„pozbavenia osobnej slobody“ naplniť pomerne širokou škálou konania páchateľa, resp. miery zásahu
do osobnej slobody poškodeného. Páchateľ môže do osobnej slobody poškodeného zasiahnuť veľmi
výrazne napríklad tým, že ho drží v jednej miestnosti alebo naopak menej výrazným spôsobom, keď
napríklad jeho osobnú slobodu limituje iba hranicami určitého objektu (domu), v rámci ktorého ponechá
poškodenému relatívnu voľnosť pohybu. Miera zásahu do osobnej slobody poškodeného, resp. spôsob
akým je tento zásah realizovaný, sa môže v priebehu času meniť a to až do tej miery, že páchateľ
napríklad za určitých podmienok (spravidla po určitej dobe) umožní poškodenému pobyt mimo objekt, v
ktorom je tento bežne držaný, pričom je však v stálej blízkosti poškodeného, poprípade je v jeho blízkosti
iná osoba, čím je fakticky stále zasahované do osobnej slobody poškodeného.



Trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zákona sa dopustí ten, kto inému
bez oprávnenia bráni užívať osobnú slobodu.

Aj u tohto trestného činu je objektom osobná sloboda v zmysle voľného pohybu človeka. Bránením v
užívaní osobnej slobody je taký zásah do osobnej slobody, ktorým sa znemožňuje alebo obmedzuje
voľný pohyb človeka a zároveň sa mu bráni o svojom pohybe slobodne rozhodovať. Môže ísť o
uzatvorenie osoby v miestnosti alebo v budove, o znemožnenie pohybu zviazaním, zvieraním v náručí,
držaním ramien alebo iným uchopením, zadržovaním a podobne. Bránenie v užívaní osobnej slobody
však musí byť nie ľahko prekonateľné. Dĺžka doby, po ktorú sa sloboda obmedzuje, nie je z hľadiska
naplnenia formálnych znakov tohto trestného činu podstatná. Môže teda ísť o obmedzovanie aj len na
krátku dobu.

Rozhodujúcimi hľadiskami pre rozlíšenie trestných činov pozbavenia osobnej slobody podľa § 182
ods. 1 Tr. zákona a obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zákona sú predovšetkým
povaha zásahu do osobnej slobody poškodeného a dĺžka jeho trvania. Za pozbavenie osobnej slobody a
nielen za obmedzovanie osobnej slobody možno preto považovať napríklad situáciu, keď je poškodený
vystavený zásahu do svojej osobnej slobody núteným pobytom v priestore, v ktorom po dobu jedného
týždňa musel byť najprv v jednej miestnosti a potom po dobu dvoch týždňov v uzavretom dome, v
ktorom bol držaný a strážený, pretože za týchto okolností sa nachádzal už v postavení porovnateľnom
s uväznením. Zásadne platí, že čím je zásah do osobnej slobody poškodeného čo do povahy a
intenzity razantnejší, silnejší a citeľnejší, tým kratšia doba postačí k tomu, aby bol takýto zásah
považovaný za pozbavenie osobnej slobody, a naopak čím menšia je razancia, sila a citeľnosť zásahu
do osobnej slobody poškodeného, tým dlhšia doba je potrebná na to, aby zásah mohol byť posúdený ako
pozbavenie osobnej slobody. Napríklad pri spútaní poškodeného, pri jeho priviazaní k pevnej prekážke,
alebo pri jeho umiestnení do mimoriadne stiesneného priestoru (do suda a podobne) postačí na to, aby
išlo o pozbavenie osobnej slobody, aj veľmi krátka doba, pokiaľ nejde o dobu celkom zanedbateľnú.
Naproti tomu, ak poškodený má v rámci zásahu do svojej osobnej slobody zachovanú určitú možnosť
voľne sa pohybovať v rámci nejakého objektu, v ktorom je proti svojej vôli držaný, napríklad v byte či
dome, potom záver, že ide o pozbavenie osobnej slobody, je podmienený zistením, že takýto zásah bol
trvalý či aspoň dlhotrvajúci.

V predmetnej trestnej veci bolo preukázané, že poškodená bývala s obžalovaným od 02.02.2018 do
28.03.2018. Len opakované uzamknutie poškodenej v byte počas tejto doby však pre naplnenie znakov
trestného činu pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 Tr. zákona nestačí.

Z vykonaného dokazovania totiž nevyplýva, aby po celú uvedenú dobu obžalovaný bránil poškodenej
užívať osobnú slobodu. Sama poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný ju niekedy zamykal
a niekedy nie. Obžalovaný mal spočiatku chodiť do práce a chodiť tiež do krčmy a na nákupy, pričom
vo vedľajších izbách ubytovne, s ktorými mali aj spoločnú chodbu, bývali ďalšie osoby, bolo počuť aj
ich rozhovor. V ubytovni i v byte boli aj okná a poškodená mala k dispozícii internet. Chodili k nim tiež
návštevy (E. Q., E. T., I. H., majiteľ bytu, deti obžalovaného) a dokonca aj policajti. Sťahovali sa i z
ubytovne do bytu a šli na taxíku. Je teda zrejmé, že zásah do osobnej slobody poškodenej nebol takej
povahy a dĺžky trvania, aby ho bolo možné považovať za pozbavenie osobnej slobody. Poškodená mala
totiž dostatok priestoru na to, aby od obžalovaného odišla, ale ona sa o to ani nepokúsila a ani o pomoc
nikoho nepožiadala (až dňa 28.3.2018 sestru elektronickou komunikáciou, pričom obžalovaný spal opitý
v byte a kľúče boli v zámku).

Oporu vo vykonaných dôkazoch nemá tvrdenie prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že obžalovaný poškodenú udržiaval v stave opitosti, aby sa nebola schopná sama voľne
pohybovať. Podľa poškodenej vždy bola schopná chodiť na toaletu sama (okrem jedného dňa) a
neuviedla ani, aby nebola nikdy triezva. Z výpovede poškodenej ani nevyplýva, aby ju obžalovaný
nútil požívať alkohol. Rovnako sestra poškodenej I. C. počas telefónneho hovoru nezistila, aby
bola poškodená opitá, a uviedla, že táto nebľabotala a bolo jej rozumieť. Pokiaľ poškodená počas
predmetného obdobia nadmerne požívala alkoholické nápoje, tak sa nesprávala inak, než tomu bolo
aj v predchádzajúcich rokoch svojho života, počas ktorých denne požívala alkoholické nápoje aj keď
obžalovaného nepoznala (zistenie znalcov z odvetvia psychiatria a klinická psychológia). Rovnaký
spôsob života viedla aj po spáchaní predmetného trestného činu, čo je zrejmé z výpovede jej sestry i zo
skutočnosti, že aj na hlavnom pojednávaní bolo u nej zistené požitie alkoholických nápojov.



Na základe uvedeného je zrejmé, že obžalovaný svojím úmyselným konaním poškodenej A. J. bez
oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a úmyselne jej ublížil na zdraví. Tým po objektívnej i
subjektívnej stránke naplnil všetky znaky prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr.
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona.

Oproti právnej kvalifikácii skutku v napadnutom rozsudku nie je možné súhlasiť s tým, aby trestný
čin obmedzovania osobnej slobody obžalovaný spáchal surovým spôsobom, teda aby ho spáchal
závažnejším spôsobom konania. V prvom rade fyzické násilie obžalovaný na poškodenej nepoužíval
pri páchaní trestného činu obmedzovania osobnej slobody, nakoľko nebolo prostriedkom pri bránení
užívať osobnú slobodu poškodenej. Z výpovede poškodenej a zo znaleckého posudku z odvetvia klinická
psychológia možno vyvodiť, že motívom násilného správania sa obžalovaného k poškodenej bola jeho
žiarlivosť, intolerancia a jeho patologická osobnostná štruktúra (poškodenú zbil prvýkrát, keď ju po ruke
pohladkal T., a neskôr keď niekoho spomenula alebo jej niekto napísal). Rovnaký motív malo aj konanie
obžalovaného, pri ktorom poškodenej kontroloval elektronickú komunikáciu a bol pri jej hovoroch a tým
sa ju snažil sociálne izolovať.

Naviac za surový spôsob spáchania trestného činu sa považuje útok s extrémne vysokou mierou
brutality, ktorá sa výrazne vymyká z bežného rámca vo väčšine trestných činov tohto druhu, pričom
sa nevyžaduje zvýšená trýzeň poškodeného. Z hľadiska bežného ľudského vnímania tento spôsob
vykonania činu je chápaný ako zvlášť nechutný a brutálny. V predmetnej veci sa ale konanie
obžalovaného voči poškodenej svojou brutalitou nevymyká z bežného rámca podobných trestných činov.

Z uvedených dôvodov konanie obžalovaného, ktorým naplnil znaky trestného činu obmedzovania
osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zákona, nie je možné právne kvalifikovať aj ako čin spáchaný
závažnejším spôsobom konania podľa § 183 ods. 2 písm. a) Tr. zákona, pretože nebol spáchaný
surovým spôsobom podľa § 138 písm. c) Tr. zákona, ale ani násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou
inej ťažkej ujmy podľa § 138 písm. d) Tr. zákona. Rovnako prečin ublíženia na zdraví je možné právne
posúdiť len podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona.

Hoci obžalovaný na verejnom zasadnutí nenavrhoval doplniť dokazovanie, odvolací súd hodnotil aj
návrh obžalovaného obsiahnutý v jeho písomnom podaní, v ktorom navrhol doplniť dokazovanie
svedkami I. C., A. J. a E. Q.. Na základe toho dospel k záveru, že takéto doplnenie dokazovania nie je
potrebné. Svedkyňa I. C. a poškodená A. J. už boli v konaní opakovane vypočuté a ani v odvolacom
konaní sa neobjavil žiadny dôvod, pre ktorý by mali byť vypočuté znovu. Skutočnosti, ktoré by podľa
obžalovaného mala objasniť E. Q., už boli zistené inými dôkazmi, najmä výpoveďami obžalovaného a
poškodenej. Ako už bolo uvedené vyššie, aj sám obžalovaný potvrdil, že poškodenú zamykal, no na
strane druhej ani z výpovede poškodenej nie je možné vyvodiť, aby bola pozbavená osobnej slobody.
Preto doplnenie dokazovania dôkazmi navrhnutými obžalovaným by bolo nadbytočným, nemajúcim
význam pre rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d), e) Tr.
poriadku v celom rozsahu zrušil a vo veci sám rozhodol. Skutok pritom upresnil tak, aby zodpovedal
dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní a doplneným výsluchom obžalovaného v konaní pred
odvolacím súdom.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu odvolací súd, vychádzajúc zo zásad ukladania trestov
uvedených v § 34 Tr. zákona a prihliadajúc na účel trestu vyplývajúci z § 34 ods. 1 Tr. zákona, zhodnotil
najmä spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, ako aj osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy.

Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Oproti
prvostupňovému súdu však zistil dve priťažujúce okolnosti. Okrem toho, že obžalovaný už bol pre trestný
čin odsúdený, tak spáchal aj viac trestných činov [§ 37 písm. m), h) Tr. zákona]. Vzhľadom na prevažujúci
pomer priťažujúcich okolností bolo potrebné podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona zvýšiť dolnú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Keďže obžalovaného súd odsudzoval za dva trestné činy, ukladal mu podľa



§ 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný
čin z nich najprísnejšie trestný. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 183 ods. 1 Tr. zákona, ktoré za
trestný čin obmedzovania osobnej slobody ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov až
tri roky. Po úprave podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona súd ukladal úhrnný trest v rámci trestnej sadzby odňatia
slobody 16 mesiacov až tri roky.

Pri individualizácii trestu ďalej odvolací súd prihliadal na to, že obžalovaný poškodenú zamykal
opakovane po dobu takmer dvoch mesiacov, pričom ju obmedzoval aj inak, keď kontroloval jej telefonické
hovory i elektronickú komunikáciu. Počas tejto doby ju päťkrát zbil a spôsobil jej viaceré zranenia, pričom
každé z nich malo charakter ublíženia na zdraví.

Ako už bolo vyššie uvedené, podobnej protiprávnej činnosti sa obžalovaný dopustil aj v minulosti.

Obžalovaný má v odpise registra trestov síce 5 záznamov, no pri prvých štyroch záznamoch sa na
obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený. Naposledy bol odsúdený už spomínaným rozsudkom
Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/67/2013 zo dňa 31.5.2016, právoplatným 3.11.2016, pre zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, za ktorý mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon mu bol, za súčasného určenia probačného
dohľadu, podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov. Uložený mu bol aj zákaz požívať alkoholické
nápoje a príkaz podrobiť sa sociálnemu výcviku. Je teda zjavné, že obžalovaný predmetnú trestnú
činnosť páchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, pričom porušoval aj uložený zákaz požívať
alkoholické nápoje.

Dopustil sa aj troch priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č.
372/1990 Zb., pri ktorých fyzicky napadol iné osoby, z toho v dvoch prípadoch šlo o ženy.

Z vykonaného dokazovania možno skonštatovať, že obžalovaný nevedie usporiadaný spôsob života, je
nezamestnaný, keď o posledné zamestnanie prišiel pre alkohol. Je rozvedený a deti, pre týranie ktorých
bol odsúdený, sú umiestnené v detskom domove.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa odvolacieho súdu účel trestu, ktorým je ochrana spoločnosti
pred páchateľom, možné v prípade obžalovaného dosiahnuť úhrnným trestom odňatia slobody v polovici
upravenej trestnej sadzby vo výmere 26 mesiacov.

Keďže v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdeného trestného činu obžalovaný nebol vo
výkone trestu odňatia slobody, tak pre výkon uloženého trestu ho odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Rovnako ako prvostupňový súd obžalovanému odvolací súd tiež uložil povinnosť nahradiť poškodenej
škodu spôsobenú trestnou činnosťou, spočívajúcou v zistenom bolestnom, v sume 1.526,40 eur.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a sám vo veci rozhodol
rozsudkom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.