{"guid": "cf506fe2-da9b-46ba-a6c6-2a09dc094723:04f950cc-6e04-450b-a8bc-094cebbaa1ac", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8620200194.2", "spisova_znacka": "1Co/30/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/30/2023 z 27. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 27. júna 2024, sp. zn. 1Co/30/2023, ECLI:SK:KSPO:2024:8620200194.2", "identifikacne_cislo": "8620200194", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.", "sudca_id": 1163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/doc-judr-peter-molitoris-phd-1163", "datum_vydania": "2024-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "4Cdo/103/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "059b98c0-18b6-4389-8e54-a38953e9e327:154014d4-5a8c-47a3-a5a9-b71362b12fc1", "datum": "2026-09-21", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/04f950cc-6e04-450b-a8bc-094cebbaa1ac", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8620200194.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2024:8620200194.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2024:8620200194.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n1Co/30/2023\n8620200194\n27. 06. 2024\ndoc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.\nECLI:SK:KSPO:2024:8620200194.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a sudcov\nJUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom\nC. XXX, právne zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov,\nIČO: 35570722, proti žalovanej: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697\n270, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03\nBratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000\neur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 26. septembra 2022, č. k.\nSK-4C/8/2020-122, takto jednohlasne\nrozhodol:\nPotvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nemajetkovú\nujmu vo výške 110,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v prevyšujúcej vyhovujúcej\nčasti mení rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamieta.\nŽalobkyni voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (do 31.5.2023 Okresný súd Svidník, ďalej len „súd\nprvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozhodol tak, že\n„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.\nIII. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude\nrozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“\n2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 3.2.2020 domáhala proti žalovanej\nzaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur.\n3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri spracovávaní osobných\núdajov žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb\nžalovanou došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade\nna ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).\nV právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-XX-17 sa konštatuje, že\nsprostredkovateľ ELSIG, s.r.o. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii\n\ndokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a\npriezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené\nčíslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie\no predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici\ns označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „D. XXXXXXXX\nORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len\n„archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej\nsídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“\n4. Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s\nbezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000,- eur. Toto\nrozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018. Uvedený skutkový stav je potrebné považovať\nza skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv\nžalobkyne, za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou\nspracovávaním osobných údajov jej klientov. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní\n(v rovine verejného práva) nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa\nzákona o ochrane osobných údajov (ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý\nrad dôvodných pochybností o správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením\nochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Ako uviedol E. F. ako konateľ\nspoločnosti ELSIG, s.r.o. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu osobných údajov\nSR pod č. 01515/2017 v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým bola spoločnosti ELSIG,\ns.r.o. uložená pokuta 5.000,- eur: „Pri preberaní predajne sme uvedenú dokumentáciu našli na predajni\na vedúcemu predajne p. B. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby dokumentáciu prezrel, čo aj\nspravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. B. je uvedený v predchádzajúcich\nvyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy písomne neprebrali a nemali\nsme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek tomu máme za to, že sme\nsa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou, tak ako je uvedené v\npredchádzajúcom odseku“. Predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola\ntakmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove a to napriek tomu,\nže „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii\nArchivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na\npredajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci“. Vyplýva\nto z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v jej podaní zo dňa 14.1.2020 v právoplatne skončenej\nveci vedenej Okresným súdom Svidník pod sp.zn. 6C/29/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove zo dňa 30.3.2021 č.k. 13Co/7/2021-530. Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom\nistom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v\nnajbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na\núčely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp.\nk zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto\nzmluvou“. Ak v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného\nna predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával\npravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia\nsa „len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky. V tejto súvislosti súd prvej\ninštancie dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 24.1.2019\ntýkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého právna veta znie:\n„Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej spoločenskej\npotreby a bez stanoveného účinného systému procesných záruk, akými sú jednoznačné lehoty a\nmožnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na rešpektovanie súkromného života. Účinné\nprocesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň ochrany“.\n(Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36)\n5. Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanou namietanej pasívnej legitimácii konštatoval, že\nobčianskoprávna zodpovednosť žalovanej má objektívny charakter vyplývajúci z ustanovenia §\n11 Občianskeho zákonníka, pričom materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobkyne\nspracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti\ns plnením Zmluvy o pripojení medzi žalobkyňou a žalovanou. Nebolo podstatné, že žalovaná konala\nprostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že písomné dokumenty\n\ns osobnými údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa, krátko ich spracúval obchodný zástupca E. F. G.\na napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil obchodný zástupca ELSIG s.r.o. Podstatné je, že\nišlo o Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident spočívajúci v porušení\nochrany osobných údajov pri plnení Zmluvy o pripojení medzi žalobkyňou a žalovanou.\n6. Súd prvej inštancie konštatoval, že na pasívnu legitimáciu žalovanej nemá vplyv ani rozhodnutie\nÚOOÚ SR z 23.8.2018 č. 00144/2018-Os-21, ktorým bolo konanie o ochrane osobných údajov voči\nžalovanej zastavené, keďže Úrad nezistil porušenie zákona v príčinnej súvislosti medzi vznikom\nbezpečnostného incidentu a plnením zákonných povinností žalovanej. Toto rozhodnutie bolo potvrdené\nrozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4. Uvedené rozhodnutia\nnepatria podľa súdu prvej inštancie medzi rozhodnutia, ktorými by bol súd viazaný, pričom z ich\nobsahu súd zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní proti žalovanej nezaoberal niektorými\nskutočnosťami, ktoré by mohli mať význam pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej.\n7. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú z dôvodu, že\nosobné údaje žalobkyne mali byť neodborne uložené v krabici v sklade predajne žalovanej v Stropkove\ns ďalšími originálnymi dokladmi klientov žalovanej v období od 25.1.2017 do 9.2.2017, kedy ich našiel H.\nA. a došlo k ukončeniu protiprávneho stavu jeho odstránením. Až od tohto dňa začala plynúť premlčacia\ndoba pre účely žalovaného nároku. Bezpečnostný incident je možné hodnotiť ako trvajúci protiprávny\nstav tvoriaci jeden skutok. Žaloba bola podaná na súd dňa 3.2.2020, pričom v zmysle § 101 Občianskeho\nzákonníka začiatok všeobecnej premlčacej doby plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý\nraz. Týmto dňom je deň 10.2.2017 a všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 1002.2020.\nŽaloba teda bola podaná včas.\n8. Podľa súdu prvej inštancie nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovanej, že žalobkyni z bezpečnostného\nincidentu žiadna morálna ujma nevznikla a ani vzniknúť nemohla. Súd sa stotožnil s argumentáciou\npredsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti\nELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým\nbolo zasiahnuté do práv žalobcov, v ktorom táto pomenovala negatívne následky neoprávneného\nsprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj mieru závažnosti\nbezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas trvania\nprotiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. Už samotný počet\ndotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu,\nmiera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene sprístupnených\nosobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobkyne na relutárnu\nsatisfakciu za zásah do jeho práva na súkromie. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia\nje samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, najmä strata kontroly nad osobnými údajmi\na ďalšie riziká, ktoré mohli čo i len viesť k majetkovej alebo nemajetkovej ujme, krádeži totožnosti,\npodvodu, finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo inému\nsociálnemu alebo hospodárskemu znevýhodneniu.\n9. K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že Listina základných práv a slobôd,\nje súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).\nV predmetnej právnej veci došlo sprístupnením osobných údajov žalobkyne v kombinácii: meno,\npriezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a\nvlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné\nsebaurčenie podľa Článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté\ndo súkromia žalobkyne. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú\npodrobne analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl.ÚS 24/10 zo dňa 22.3.2011 bod\nVII. Vyplýva z neho, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor\npre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho\npriestorovej dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou\na verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo\nna rešpekt k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania\njednotlivca o sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca\nrozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností\nmajú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt\n\npráva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný Čl. 10 ods. 3\nListiny.\n10. Žalobkyňa si predmetnou žalobou uplatnila od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n5.000,- eur. Súd zohľadnil vzťahy jednotlivých argumentov, význam chráneného záujmu, špecifiká\nhromadného zásahu do práv veľkého množstva dotknutých osôb a v snahe vyvážiť satisfakčnú\na preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume\n2.500 eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. S ohľadom na požiadavku primeranosti súd prvej\ninštancie zohľadnil pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach\ntrestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súdom priznaná\nsuma zodpovedá približne polovici sumy odškodnenia obetí násilných činov.\n11. O trovách konania rozhodol tak, že súd priznal žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanej v plnom\nrozsahu, pretože výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. O výške trov konania súd\nrozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z\ndôvodov uvedených ust. § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f) a písm. h) CSP.\n13. Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým tento sčasti vyhovel\nžalovanému nároku žalobkyne, a to vo výške 3.300,- eur, ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho\nčasti III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobkyni náhradu trov konania plnom rozsahu.\n14. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 11.3.2020) uplatnila\nnámietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a\nnesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ\nnároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná\npoukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na\nživot, zdravie, občiansku česť, česť, meno a prejavy osobnej povahy nevznikli na základe spotrebiteľskej\nzmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku.\nŽalobkyňa sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto\npráva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské\nprávo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu,\ndo ktorých sa žalobkyňa domáha nemajetkovej ujmy. Následne žalovaná poukázala na rozhodovaciu\nprax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti, pri škodách, ktoré sú\nkryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná\nzmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako\nspory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.\n1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a zároveň tým, že tento súd vo veci\nkonal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného\npráva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto sú dané\nodvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Žalobcovia taktiež neboli zaviazaní ako\nspotrebitelia na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý\nsa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý\nnemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil\nzásadu rovností zbraní, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.\n15. Žalovaná v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania namieta, že súd prvej inštancie na\nzáklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)\na jednak vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Z okolnosti prípadu je viac ako\nzrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne nedošlo až dňa 9.2.2017, kedy\ndokumenty obsahujúce osobné údaje žalobkyne a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici\nv neuzamknutom sklade oznamovateľ I. A., ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli tieto\ndokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo, ale\nbez akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.1.2017 nachádzali.\nPoukázala pri tom na výpoveď svedka p. D. B. pre OO PZ v Stropkove, ako aj na vyjadrenie právneho\n\nzástupcu žalobkyne v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 1C/29/2019, ktorý uvedené\nskutočnosti nepoprel.\n16. Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu\nprvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom\nodôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov\nplatí zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa\na sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje\naj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so\nspracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na\nmieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná\nprávna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti\nza zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom\nzákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti\npriamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne\nprávne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\nh) CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto\nrozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty\nžalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené\npráva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,\npri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností\nvyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných\núdajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že\nlen stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne\nrozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné\npre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke\nprávomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú\notázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo\nzákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a\npresvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd\nprvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá\nza predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie\nza arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.\nŽalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi\nprevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá\nsprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.\nŽalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného\nsubjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo\nadministratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre\npovinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona\nči iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento\nincident a samotná jej pasivita, či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho\nsprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale\nvec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí\ndokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v\nsúvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania\nz okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov\nnebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil\notázku pasívnej legitimácie žalovanej.\n17. Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom\npre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu\nnemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a\nje možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere\nznižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom\nexistencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej\ninštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre\npriznanie nemajetkovej ujmy. Samotná žalobkyňa nerozporovala to, že jej ujma nevznikla, tvrdila len, že\n\nhrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na nemajetkovú ujmu,\nje nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť preukázané\nvšetky predpoklady pre jej priznanie. Súd sa týmto nezaoberal, a preto možno považovať jeho\nrozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.\n18. Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 2.500,- eur za neprimeranú, neadekvátnu,\nneproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k\npriznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky\npeňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení obetí\ntrestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok\nna vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto\npredstavovala v roku 2017 sumu 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané\nnáhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je\nneadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom\nobchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč, aktuálne 408,eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaná poukázala\naj na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, ktorý v totožnom právnom spore I. A. a ďalších 42\nžalobcov priznal každému z nich primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,- eur\nPriznaná náhrada vo výške 2.500,- eur je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.\n19. Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu\nžalobkyne bol jej priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami Civilného\nsporového poriadku, a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. h) CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú v tom, že\ntrovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku a zo strany právneho zástupcu ide o v zásade\ntotožné úkony opakované v skutkovo a právne identických konaniach. V prípade potvrdzujúceho alebo\nzmeňujúceho rozsudku by mal odvolací súd priznať žalobkyni 100 % náhradu trov výlučne z prisúdenej\nsumy, čo by mal odvolací súd uviesť v samotnom výroku rozhodnutia a nielen v jeho odôvodnení.\n20. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n21. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné pri oboch\nnapadnutých výrokoch (I. a III.) a napadnutý rozsudok za vecne správny. Poukázal na to, že rôznymi\nsenátmi Krajského súdu v Prešove už bolo doposiaľ rozhodnuté vo vzťahu k 75 žalobcom tak, že bolo\nzasiahnuté do ich osobnostných práv, teda bolo porušené ich právo na informačné sebaurčenie, čím\nbol právoplatne uznaný základ nimi uplatňovaného nároku. Je preto nezrozumiteľný postoj žalovanej,\nktorá naďalej popiera základ nároku, hoci na všetky jej argumenty už bolo rozhodnuté a žalovaná\nv týchto veciach nepodala dovolanie, okrem otázky trov konania. V tomto smere už rozhodol aj Ústavný\nsúd Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. k. II.ÚS 233/2022-18 sťažnostnú argumentáciu žalovanej\nneprijal a ústavnú sťažnosť zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací\nsúd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch a priznal jej proti žalovanej nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej\ninštancie samostatným uznesením.\n22. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na podanom odvolaní a jeho\ndôvodoch. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník žalovaná poukázala aj na\nrozdielnu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v jeho novších rozhodnutiach vydaných vo veciach sp.\nzn. 17Co/31/2023 a sp. zn. 17Co/32/2023.\n23. Po predložení veci odvolaciemu súdu vec napadla senátu 1Co. Po nástupe predsedníčky senátu\nJUDr. Jany Jančíkovej na materskú dovolenku bola vec v zmysle čl. IV dodatku č. 4 k Rozvrhu práce\nKrajského súdu v Prešove na rok 2024 náhodným výberom pomocou technických a programových\nprostriedkov pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu 11Co odvolacieho súdu.\n24. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení,\nže odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359\n\nCSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle\nzásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s\ntým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne, ako aj na úradnej\ntabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je\nčiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.\n25. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený\na povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie pod\nbodom II. nebol napadnutý odvolaním. Rozhodnutie súdu o zamietnutí v prevyšujúcej časti nadobudlo\nprávoplatnosť a nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu v tejto časti rozsudok\npreskúmavať (§ 226, § 228 ods. 1 CSP).\n26. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte\ns namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav\nsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko\ns prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).\n27. Odvolací súd v tejto veci posudzoval relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu\nk už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických\nveciach pri nezmenenej skutkovej a právnej argumentácii strán sporu.\n28. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP) odvolací súd\nuvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená.\n29. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno\nzaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,\nprávo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo\nnavrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva\nstrany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý\nproces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu\npráv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí\nako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S\nprihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním\nsúdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené\nvšeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľov na spravodlivý proces.\n30. K námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, v rámci ktorej žalovaná poukázala aj na\nrozdielnu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu vo veciach sp. zn. 17Co/31/2023 a sp. zn. 17Co/32/2023\nodvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne\npríslušný súd. Poukazuje pri tom na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, ktorá je v absolútne\nprevažujúcej miere iná, než vyplýva z rozhodnutí, na ktoré poukázala žalovaná. Odvolací súd tu\npoukazuje na závery vyplývajúce z rozhodovacej praxe ústavného súdu, podľa ktorého ,,Ústavný súd\npritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) vyplýva,\nže rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou\nvnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na\nprecedensoch ako prameňoch práva) (IV. ÚS15/2014-77). Pokiaľ ide o samotnú námietku miestnej\nnepríslušnosti významné je v danom prípade to, že predmetom konania je nárok majúci základ v\nporušení práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením\npožiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným pre posúdenie výhrady žalovanej bolo vyhodnotiť\ncharakter takto definovaného nároku v tom zmysle, či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim\ns nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže platiť miestna príslušnosť daná na výber keďže podľa §\n19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého\nnastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa Princípov európskeho deliktného\n\npráva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré predstavujú v interpretačnej rovine podporný\nprameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd\nČeskej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je spôsobená inému jednak škoda\nmajetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo\niných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301 ods.1). Podľa odvolacieho súdu z\nuvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na osobných právach je možné\nsubsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že udalosť únikom dokladov\ns osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s osobnými\ndátami, tj. osobnými právami žalobkyne, čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok na\nnáhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm. b)\nCSP. Tvrdenie žalovanej o miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tak bolo bez relevancie.\nPokiaľ v tejto súvislosti žalovaná namieta, že miestna príslušnosť nebola daná z dôvodu podľa § 19\npísm. d) CSP, odvolací súd konštatuje, že aj pokiaľ by toto tvrdenie bolo pravdivé, pokiaľ boli splnené\npodmienky miestnej príslušnosti súdu podľa § 19 písm. b) CSP, nebol naplnený odvolací dôvod podľa\n§ 365 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.\n31. Pokiaľ žalovaná k nenaplneniu dôvodu určenia miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP tvrdí, že\nv danom prípade nešlo o spotrebiteľský spor, odvolací súd tu poukazuje na správne a udržateľné závery\nsúdu prvej inštancie vyjadrené v bodoch 86. – 90. rozsudku. Odvolacia argumentácia žalovanej nebola\nspôsobilá spochybniť súvis bezpečnostného incidentu so spotrebiteľskej Zmluvy o pripojení uzatvorenej\nmedzi žalobkyňou a žalovanou. Záver zodpovedajúci aplikovateľnosti § 290 CSP na súdenú vec je\nudržateľný aj pri uplatnení zásady adekvátnej príčinnej súvislosti, v zmysle ktorej príčinná súvislosť\nje daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností\nadekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto\npríčiny nebola nastala. Protiprávny úkon pritom nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna\nkauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. (porovnaj napr.\nuznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 zo dňa 31.1.2023). Spotrebiteľský charakter posudzovaného\nprávneho vzťahu je pritom možné vyvodiť aj z primeranej aplikácie záverov, ktoré už odvolací súd\nopakovane judikoval (napr. sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.4.2021). Vo vzťahu k tejto námietke\nje tiež potrebné uviesť, že žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, z ktorých by\nmalo vyplývať, akým konkrétnym spôsobom (s výnimkou miestnej nepríslušnosti súdu a nevyžadovania\nsúdneho poplatku od žalobkyne) tento nesprávny úsudok súdu prvej inštancie znemožnil žalovanej, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý\nproces.\n32. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením\nsúdu prvej inštancie, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné,\nže žalobkyňa vstupovala do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom\nsplnomocnenej osoby a žalovaná aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla\ndo osobnostných práv žalobkyne tým, že nezabezpečila jej osobné údaje pred prípadným zneužitím,\npričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp.zn. 30Cdo2712/2005, nakoľko ide o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, ktorý bol\nspôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy\nsa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ\ntu je jednoznačne preukázané ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných\núdajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na\nochranu osobnosti tak, ako to využila žalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže\nbyť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná,\nktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona\no ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka\nžalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná. Navyše nebyť spotrebiteľskej zmluvy,\nnedošlo by ani k vzniku tohto nároku, porovnaj C-147/16 a C-59/12 - rozsudky Súdneho dvora EÚ (pozri\nuž zmieňované uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.4.2021).\n33. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu\nveci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho\nrozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po\n\nprávnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom\nmedzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže\npríčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v\ndôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá\nvykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy\nsúd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;\npritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to\nvzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán\nsporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré\nboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové\nzistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení\ndôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov\nstrán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,\neventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť\nzistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné\nokolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného\ndôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne\nsprávne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil\nkaždý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,\nak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,\nje zrejmý nesúlad.\n34. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že\nvšetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil správne a majú oporu\nvo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie, nebol zistený žiaden z vyššie uvedených\ndôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.\n35. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli\núčastníci (§ 132 CSP) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy\nhodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade\nnie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti\nten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného\npráva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011,\nsp. zn. 3Cdo/204/2009).\n36. K námietke o nesprávnom právnom posúdení podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd\npoznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne\nzávery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.\n7Cdo/7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti\npriznanej nemajetkovej ujmy.\n37. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobkyňou uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa\nv podstatných záveroch stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Začiatok všeobecnej premlčacej\ndoby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý\nraz, a to je deň 9.2.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú\nokolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom\n10.2.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10.2.2020. Žaloba bola na súd doručená\ndňa 4.2.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa §\n101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“\nvedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať\nprocesom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na podlahe skladu svedkom D. B.. Aj pohľadu\n\nkonkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza\nako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť, či po 25.1.2017 sa\npredmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade\nak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnému\nincidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už\nneboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.\n38. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k\nzáveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy\ndošlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do\njeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na\nzávažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobkyni priznané aj právo na\nnemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti\na v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné,\nže ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa\nznačným spôsobom vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov\nmožno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na Článok 8\nDohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.\nSúčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali\njednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve\npôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to,\naby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade,\nže k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej\nujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako\nnástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj\npri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne\nkonanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa\nsa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik\nzodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny\ndelikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo\npríznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako\nnepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že\nokolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:\n· dĺžka protiprávneho konania,\n· reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,\n· dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,\n· škandalizácia osoby,\n· opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,\n· úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.\n39. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že\nsuma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,\nktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z rozsudku prvoinštančného súdu nevyplýva\njednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri\nroky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobkyni, pričom v danom prípade\nnemožno hovoriť o nejakej škandalizácií žalobkyne, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho\nkonania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby.\nZároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne\nspôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie\nnásledkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa\nnázoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na\nvýznamné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčnosankčnú, je primerané priznať žalobkyni nárok na finančnú náhradu.\n40. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov\nSlovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne\n\npriznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej\núpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom\nodvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu\nsúdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd\npoukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto\nsumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí\nod individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy\nnároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do\nosobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť\no rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur) (§ 12 ods.\n3 Zákona č. 274/2017 Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k jej zásahu\ndo osobnostných práv žalobkyne, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne\nodôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca\n220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody, akými sú napr. škandalizácia žalobkyne, opakovanie, či\nzvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného (či iné vyššie uvedené okolnosti majúce\nvýznam pre výšku náhrady), čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na sumu 110,- eur.\n41. Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí\nuž Krajský súd v Prešove vo veci 13Co/7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu\nprimeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 160)\nvyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní\nnemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.\nNeodklonil sa pritom od názorovej línie tunajšieho súdu v skutkovo identických veciach týkajúcich sa\nžalovanej spoločnosti. (Pozri aj Rozsudok Krajského súdu v Prešove 13Co/30/2022 zo dňa 7.9.2022,\n8Co/41/2022 zo dňa 15.12.2022, 17Co/41/2022 zo dňa 17.12.2022, 17Co/53/2022 zo dňa 24.11.2022,\n2Co/31/2022 zo dňa 18.01.2023, 2Co/32/2022 zo dňa 18.01.2023, 5Co/29/2022 zo dňa 27.10.2022,\n8Co/28/2022 zo dňa 27.10.2022, 8Co/34/2022 zo dňa 27.10.2022, 6Co/3/2023 zo dňa 30.3.2023)\n42. Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co/147/2019,\nktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave,\nkedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto\nboli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v\nprípade žalobkyne. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca\n420,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je\nvzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov\nv digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel\nmusí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné\nrozhodnutie odvolacieho súdu ČR prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej\nrepubliky, ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 9.1.2020.\n43. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal\nsčasti nesprávny právny záver. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 110,- eur potvrdil ako vecne\nsprávny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§\n388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n44. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady\nspravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto\nsúdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,\nbola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec\nzásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.\ndecembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.\n303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd\nSR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou\nproti takému uplatneniu“. (porovnaj IV.ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval\n\nza potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite\nveci bez významu.\n45. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov\nkonania na súde prvej inštancie.\n46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n47. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n48. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých\nvecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník\nz dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol\ndôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.8.2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom tento orgán\nkonštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti\nOrange Slovensko, a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo\n(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis\npovereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou.\n49. Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola\ndôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej\ninštancie.\n50. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,\nako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení z\n24.5.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobkyne v spore o\nochranu proti zásahu do jej osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto situácie\npatrí žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň Ústavný\nsúd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch.\n51. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS\n225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň\nčasť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje\nrozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“\n52. Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp.zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS\n399/2019, III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.\n53. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu\nv Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri\nrozhodovaní o nároku na náhradu trov.\n54. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (advokátskej tarify do 31.12.2023)\nvyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma\n2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto\nnáhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu\ntrov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobkyňa mala vo veci úspech, nakoľko zásah do jej\nosobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený a preto má\nnárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.\n55. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobkyni ako plne úspešnej strane, čo do\nzákladu, patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok\n\no nároku na náhradu trov konania používaných v prípadoch, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu\na kde za plne úspešného sa považuje žalobca vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.\n56. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody\nhodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie\nnáhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak\nmala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať\nosobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.\n57. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu\ntrov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje\nodchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie\n(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania\núspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto\ntrovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza\nani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým\nvytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať\nnáhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad\nrozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu\nk určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS\n303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.\nzn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,\nktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného\nprincípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1.)\n58. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré\núspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide\nkonkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\nods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).\n59. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257\nCSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných\núdajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection\nRegulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679\nz 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto\núdajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie\nEurópskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.\n60. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo vyhlásené 27. apríla 2016. Nariadenia, v schválenom znení,\nsú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté\naj do zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z\n29. novembra 2017. Zákon 18/2018 Z.z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. mája 2018.\nZákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo), 221/2019\nZ.z.).\n61. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany\nosobných údajov. Stanovuje pravidlá ochrany fyzických osôb a pravidlá pre voľný pohyb (ktorý sa nesmie\nobmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň\nochrany fyzických osôb v celej Únii má zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou voľného pohybu osobných\núdajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods.13).\n62. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia\n51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické\núdaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam\nspracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto i. osobné údaje, ktoré odhaľujú\nrasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie; ii. členstvo v\nodborových zväzoch; iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej\n\nbytosti; iv. zdravotné údaje; v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej\nosoby.\n63. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných\núdajov, došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných\núdajov Slovenskej republiky (ÚOOÚ). i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných\núdajov, ktoré sú v uvedené v § 13 a odtiaľ vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v\npolitickej strane alebo hnutí a tiež ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania\nrodného čísla, ako národného identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z.z., a to na základe\nsplnomocňujúceho ustanovenia nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať,\nprávo zverejniť rodné číslo ma iba dotknutá osoba, ktorej sa týka iii. Zo zoznamu citlivých osobných\núdajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a priestupky, ktoré sa stali samostatnou\nkategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.\n64. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400\nnásobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Stropkov a Svidník by zvýhodniť\nporušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom\nspravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy.\n65. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa\npresvedčenia odvolacieho súdu je neakceptovateľné.\n66. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho\nvýkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je\nneakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných\núdajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o\nnáhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti\nneaplikovateľné.\n67. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k\nporušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n68. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na\nrozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní\n(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov\nkonania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad\nna prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane\nsporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).\n69. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovanou tvrdené opakovanie\nveľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobkyne pretože rovnaká\nskutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s\nidentickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny\nzástupca.\n70. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovanej o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa\nspočívajúcom v tom, že žalovaná bola do súdneho konania reálne donútená v dôsledku uplatnenia\nneprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto\nsúdnemu konaniu.\n71. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým\na právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných\ndotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaná stále namietala nielen neprimeranosť\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popierala samotný právny základ nároku dotknutých osôb\na to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť\nnároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaná musí byť dobre vedomá\nvšetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania\n\núspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre\nsporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.\n72. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať\nv tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť\nznášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu\njej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez\nprávneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť\nrozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22).\n73. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie\nzmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne\nporušenie osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.\n74. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods.\n2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni voči žalovanej\nv celom rozsahu s poukazom na úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela\nod úvahy súdu. Na základe judikatúry Ústavného súdu je nepochybné, že žalobkyni patrí plný nárok na\nnáhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bez ohľadu na to, že v konečnom dôsledku jej bola\npriznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj keď táto uplatňovala pôvodne vo výške 5.000,eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu\nnároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku\nsporu. Žalobkyňa bola, čo sa týka základu nároku, plne úspešná, a to čo sa týka prvoinštančného aj\nodvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania.\n75. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "4Cdo/103/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "059b98c0-18b6-4389-8e54-a38953e9e327:154014d4-5a8c-47a3-a5a9-b71362b12fc1", "datum": "2026-09-21", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "4C/8/2020", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6a713595-71db-44b8-955c-12073eb14e3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 z 24. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 120, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.233.2022.1"}, {"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:9e7fc3dd-9423-4377-9857-31485ba42ce0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.397.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 397/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 397/2020 z 10. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-10", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.397.2020.1"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 z 28. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a80d66f-f165-4410-8a5e-62ddb8f78887"}, {"guid": "ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 119/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012 z 16. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-16", "citacie_n": 475, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2b36285-7d3e-4b29-b2dc-8e78143a4958"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "29319620-ae49-426e-a376-1ec9a4c7ffe7:23b1a0f2-bd9e-4ca7-878b-9d76e4e60c7c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1", "spisova_znacka": "7Cdo/89/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/89/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4118202553.1"}, {"guid": "007573f0-3ac9-4579-9751-1b9ef60e90ba:830dd1e4-bee3-47a5-87cc-3ef0bc84611a", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/31/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/31/2023 z 26. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/007573f0-3ac9-4579-9751-1b9ef60e90ba:830dd1e4-bee3-47a5-87cc-3ef0bc84611a"}, {"guid": "b62e4bb7-cc1e-4513-9111-346258e7aabe:ca41ab2e-c117-492f-91a0-842c0ff7c37b", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/32/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/32/2022 z 4. 8. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-08-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b62e4bb7-cc1e-4513-9111-346258e7aabe:ca41ab2e-c117-492f-91a0-842c0ff7c37b"}, {"guid": "771562cc-1cd5-47e2-80bd-1fb2ce1c425f:1a868731-2ad2-4371-9788-6bd46b2c7799", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Co/41/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/41/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/771562cc-1cd5-47e2-80bd-1fb2ce1c425f:1a868731-2ad2-4371-9788-6bd46b2c7799"}, {"guid": "c1d0836c-1c39-4f97-8732-f21432f46ec7:ddd17a64-65d6-4b7b-9df1-f275cac4955b", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/30/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/30/2022 z 31. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-05-31", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c1d0836c-1c39-4f97-8732-f21432f46ec7:ddd17a64-65d6-4b7b-9df1-f275cac4955b"}, {"guid": "ace3c9ac-5e72-4451-b57f-48b6dae4a4b6:e3174450-4d1c-496c-8049-ad2c14a960bc", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/53/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/53/2022 z 26. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-05-26", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ace3c9ac-5e72-4451-b57f-48b6dae4a4b6:e3174450-4d1c-496c-8049-ad2c14a960bc"}, {"guid": "031fcb99-945e-4ea2-8f6f-a37241ae7f67:0b7a3669-ad83-4d12-8678-bc06e04e3e56", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/41/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/41/2022 z 28. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/031fcb99-945e-4ea2-8f6f-a37241ae7f67:0b7a3669-ad83-4d12-8678-bc06e04e3e56"}, {"guid": "f8b4fa5f-2104-47ac-89df-7e04c8961a81:80f2ea06-913c-41d4-87e8-20039ec94111", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8119214259.1", "spisova_znacka": "20CoCsp/6/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoCsp/6/2020 z 28. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-04-28", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8119214259.1"}, {"guid": "731d90e0-b880-4395-874b-127707f4843d:a95077fb-2757-4ef5-9f66-f7c5ef811fd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Co/7/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/7/2021 z 30. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-03-30", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/731d90e0-b880-4395-874b-127707f4843d:a95077fb-2757-4ef5-9f66-f7c5ef811fd2"}], "citovane_v": []}