{"guid": "ffdf7bc6-5796-4656-926c-a3ea95309d1a:471574e2-426a-4e3f-b8dc-9cc75f8f0fb5", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4", "spisova_znacka": "7Co/13/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/13/2025 z 23. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. septembra 2025, sp. zn. 7Co/13/2025, ECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4", "identifikacne_cislo": "8719204292", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Branislav Breza", "sudca_id": 294, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-breza-294", "datum_vydania": "2025-09-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Nájom a podnájom nebytových priestorov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/471574e2-426a-4e3f-b8dc-9cc75f8f0fb5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n7Co/13/2025\n8719204292\n23. 09. 2025\nJUDr. Branislav Breza\nECLI:SK:KSPO:2025:8719204292.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov\nJUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu Q. N., nar.\nXX.XX.XXXX, bývajúceho v T. D., S. č. XX/X, právne zastúpeného JUDr. Petrom Behúňom, advokátom\nso sídlom v Poprade, na Námestí sv. Egídia č. 44, proti žalovaným: 1/ Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej\nv M., na ul. S. č. XXX/XX a 2/ U. S., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v M., na ul. S. č. XXX/XX, právne\nzastúpeným JUDr. Helenou Knopovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, na ul. Štúrovej č. 20, o určenie\nneplatnosti nájomnej zmluvy a o vypratanie nehnuteľnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 11.10.2024 č. k. 10C 42/2019 - 613, takto\nrozhodol:\nPotvrdzuje rozsudok.\nŽalovaným v 1. a 2. rade sa priznáva voči žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v konaní domáhal vyslovenia neplatnosti zmluvy o nájme zo\ndňa 01.12.2016 uzatvorenej medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanou v 1. rade ako nájomkyňou\na ďalej povinnosti vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. A., a to parciel č. XXXX/X\n- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 536 m2, č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere\n108 m2, č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 605 m2, č. XXXX/X - zastavaná plocha\na nádvorie o výmere 306 m2, ako aj neskolaudovaných rozostavaných stavieb postavených na týchto\nparcelách.\n3. Občiansky zákonník v § 663 a nasl. upravuje nájomnú zmluvu a práva a povinnosti prenajímateľa,\nnájomcu, ako aj ostatné otázky týkajúce sa vzniku nájomného vzťahu, jeho zániku, užívania\npredmetu nájmu, či otázky nájomného ako odplaty za užívanie predmetu nájmu. Nájomná zmluva je\nkonsenzuálnou zmluvou, t.j. vzniká v okamžiku, kedy sa zmluvné strany dohodnú na jej obsahu. Jej\núprava v Občianskom zákonníku je všeobecná a platí pre celú sféru súkromného práva bez ohľadu na\nprávny status jej subjektov, pričom podstatou nájomnej zmluvy je prenechanie cudzej veci za odplatu\nnájomcovi, aby ju nájomca dočasne užíval alebo aby z nej bral aj úžitky. Nájomná zmluva vzniká\nza podmienok dohodnutých medzi zmluvnými stranami v písomnej forme avšak zákon nevylučuje aj\nuzavretie nájomnej zmluvy v ústnej forme. Ak sa žalobca domáha vyslovenia neplatnosti nájomnej\nzmluvy, musí preukázať aj dôvod neplatnosti nájomnej zmluvy. Povinnosťou žalobcu tak je poukázať na\nto z akého dôvodu žiada vysloviť neplatnosť, či platnosť právneho úkonu (nájomnej zmluvy), teda či je\n\nnájomná zmluva neplatná pre formálne alebo obsahové náležitosti, a teda či je neplatná pre rozpor s\ndobrými mravmi, pre výšku odplaty, pre dôvod jej uzavretia alebo to vyplýva z iných skutočností.\n4. V konaní žalobca poukazoval na to, že nájomnú zmluvu so žalovanou v 1. rade nikdy neuzatvoril a\nnikdy nepodpísal. Dôkazné bremeno takéhoto tvrdenia, teda, že nepodpísal nájomnú zmluvu, zaťažuje\nv tomto prípade žalobcu. Nepreukázanie tejto skutočnosti v konaní nemôže byť na ťarchu nájomcov.\nAk nájomná zmluva neexistuje, táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti nájomnej\nzmluvy, pretože nemožno žiadať, aby súd vyslovil neplatnosť nájomnej zmluvy, teda právneho úkonu,\nktorý nikdy nevznikol. Žalobca sa v takom prípade môže v konaní domáhať vyslovenia neexistencie\nnájomnej zmluvy. V konaní sa však žalobca nedomáhal vyslovenia neexistencie nájomnej zmluvy, ale\nvyslovenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že tento právny úkon neuzavrel, avšak túto skutočnosť\nnepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno.\n5. Svedkovia navrhnutí žalobcom, a to U. B., B. O., Y.. A. W., či B. Q. uvádzali len nepresne, že nevedia\no nájomnej zmluve. Väčšinou vedeli len o skutočnosti, že žalovaní majú dohodnuté odkúpenie určitých\nnehnuteľností do jedného roka.\n6. Na strane druhej svedkovia navrhnutí žalovanými vo svojich tvrdeniach poukazovali na existenciu\nurčitej nájomnej zmluvy a platenie nájomného. Väčšina z nich videla ako dával žalovaný v 2. rade\nfyzicky bankovky žalobcovi a uvádzali tiež, že bolo spomínané, že si prišiel žalobca pre nájom, pričom\nviacerí z nich uvádzali, že žalovaní mali so žalobcom určitý presne vymedzený termín, ako to nazývali,\npričom žalobca ako bolo uvádzané viacerými svedkami, si prišiel opakovane pre peniaze s formuláciou\n„aby mu dali na baketku“, pričom takto to opisovala aj svedkyňa M. H., ktorá z kasy priamo na pokyn\nvedúceho, teda žalovaného v 2. rade vyplatila žalobcovi cenu 500 eur, pretože jej bolo povedané, že si\nžalobca prišiel pre nájom. Pri vyplácaní nájmu bola aj A. W., ktorá opísala, že bola osobne prítomná pri\nvyplácaní. Vyplácanie videl aj svedok M. R., či U. V., a teda z množstva nepriamych dôkazov v spojení s\nkópiou nájomnej zmluvy rozporovanou žalobcom, bola ustálená existencia nájomného vzťahu a úhrad\nnájomného plateného formou hotovosti, a to do rúk priamo žalobcovi a v niekoľkých iných prípadoch\nbol nájom vyplácaný doma u žalobcu, ako uvádzal svedok B. S., a teda z uvedených dôvodov je možné\nkonštatovať, že procesná obrana žalovaných spočívajúca aj vo vypočutí navrhnutých svedkov prevážila\ndôkazy, ktoré v konaní produkoval žalobca a ktorých počet bol jednak menší a to aj čo do listinných\ndôkazov a jednak mali slabšiu výpovednú hodnotu. Výpovede svedkov navrhovaných žalovanými boli\npresnejšie a v tomto smere pre súd smerodajné.\n7. Svedecké výpovede sa u viacerých svedkov zhodovali aj v tvrdení, že medzi žalobcom a žalovanými\nbola ústna dohoda o neskoršom odpredaji rozostavaných nehnuteľností spolu s pozemkami, a to po ich\ndokončení, ako to vyplýva z výpovede svedkov U. V., M. R., B. S., A. W., B. J., ale aj z výpovede svedkov\nnavrhnutých samotným žalobcom, a to Mgr. U. B., B. O. i svedka Ing. A. W. a napokon i svedka B. Q.. Aj\nuvedené svedectvá ako nepriamy dôkaz poukazujú na existenciu určitej ústnej dohody medzi sporovými\nstranami, ktorej predmetom malo byť užívanie nehnuteľností a ich následné odkúpenie žalovanými a\ntoto užívanie sa uskutočňovalo za odplatu, teda nájomné poskytované priamymi platbami žalovanými\ndo rúk žalobcu.\n8. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi procesnými stranami\nbola uzavretá ústna nájomná zmluva, lebo žalobca súdu v konaní nepreukázal opak, a to s poukazom\nna kópiu nájomnej zmluvy predloženú v konaní. Keby aj žalobca bol v konaní preukázal, že písomná\nnájomná zmluva neexistuje, z nepriamych dôkazov vyplýva existencia ústnej nájomnej zmluvy s\nobsahom takým ako to vyplýva z nájomnej zmluvy zo dňa 01.12.2016 a aj vyplácanie odplaty za užívanie\nobjektov nepriamo potvrdzuje existenciu nájomného vzťahu, teda nájmu, na ktoré poukazovali viacerí\nsvedkovia navrhovaní žalovanými, a to jednak M. H., M. R., B. S., A. W., ale i B. J., W. V. a W. V..\n9. Žalovaní v konaní predložili fotokópiu nájomnej zmluvy zo dňa 01.12.2016 uzatvorenej medzi\nžalobcom a žalovanou v 1. rade, v zmysle ktorej boli nehnuteľnosti prenajaté žalobcom na dobu určitú, a\nto do 01.12.2026 za mesačné nájomné vo výške 500 eur. Žalobca, ani žalovaní nepredložili súdu originál\nnájomnej zmluvy, a to každý z nich z iného dôvodu. Čo sa týka žalobcu, tento tvrdil, že takúto zmluvu\nnikdy nepodpísal, že sa jedná o plagiát a ani ho nemá k dispozícii, Žalovaní poukazovali na to, že im\nžalobca za asistencie súkromnej bezpečnostnej služby vnikol do obývaných priestorov a pravdepodobne\nspolu s inými dokladmi im bol originál nájomnej zmluvy odcudzený.\n\n10. Písomnú nájomnú zmluvu predloženú vo fotokópii nebolo možné preskúmať znalcom z oblasti\npísmoznalectva, o čo sa súd v konaní pokúsil, avšak pre absenciu originálu zmluvy s originálmi podpisov\noboch strán to možné nebolo. Z dokazovania pritom nevyplynul jednoznačný záver o tom, aby písomná\nzmluva nebola medzi stranami sporu uzavretá alebo že by bola neplatná. Aj napriek tomu však dôkazy\nsvedčili skôr o uzavretej písomnej zmluve, ako o jej neexistencii. Súd prvej inštancie v konaní dospel k\njednoznačnému záveru, že žalovanými bola preukázaná minimálne ústa nájomná zmluva.\n11. Pri preukazovaní platenia odplaty za užívanie nehnuteľností v zmysle § 671 od. 1 Občianskeho\nzákonníka, teda pri platení nájomného, sa vychádzalo zo svedeckých výpovedí, ktoré sa zhodovali v\nplatbách nájomného v hotovosti do rúk žalobcu, a to z výpovede M. R. (pri platení nájomného bol 3x ako\nsvedok), ďalej z výpovede R. V., M. S., A. W., ale i M. H. (čašníčky, ktorá dala žalobcovi z kasy 500 eur „na\nbagetku“), ale i z výpovede svedka W.a V.ho. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ďalšie nepriame\na podporné dôkazy doložené žalovanými, a to jednak platenie dane z nehnuteľností, súhlasy na prípojky\nenergií, i povolenia príslušných úradov (č.l. 91, 95, 96, 107, 109, 110, 111 a 112 spisu). Aj nepriame\ndôkazy, a to napríklad pripojenie žalovaných do distribučnej siete SPP so súhlasom žalobcu (č.l. 90, 91\nspisu) svedčí o existencii nájomného vzťahu rovnako ako iné súhlasy dané žalobcom i splnomocnenia\npre žalovaných, ako nepriame a podporné dôkazy, ktoré všetky boli súdom prvej inštancie vyhodnotené\nv zmysle ust. § 187 C.s.p. v nadväznosti na ust. § 191 ods. 1 C.s.p.\n12. Za účelové sa považovalo tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca dal nehnuteľnosti do užívania\nžalovaným v 1. a 2. rade bez akejkoľvek odplaty. V konaní bol zistený opak. Žalovaní preukázali\nexistenciu prinajmenšom ústnej nájomnej zmluvy, ako aj platenie odplaty za užívanie vo forme\nhotovostných platieb žalobcovi.\n13. Aj keď žalobcovia nepreukázali pravidelné platby nájomného v zmysle ust. § 671 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, v priebehu trvania užívania nehnuteľnosti po dlhšie časové obdobie preukazovali faktické\nplatenie nájomného do rúk priamo žalobcu a následne neskoršími podacím hárkami na pošte\npoukazovali na zasielanie platieb nájomného za obdobie rokov 2020 až 2021 (č.l. 578 až 601 spisu).\n14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako neopodstatnenú zamietol.\n15. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 255 ods. 1 C.s.p.\n16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok\nzrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej\nobrany alebo ďalšieho procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napádané rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\n17. Žalobca sa so žalovanými nikdy nedohodol na obsahu nájomnej zmluvy, ani o výške odplaty za\nprenechanie veci na užívanie, ani na ostatných podstatných náležitostiach nájomnej zmluvy. Na skutkový\nstav sa nesprávne aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce nájomnú zmluvu. Zo\nznaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 20.11.2024 vypracovaného znalcom Ing. B. Q. jednoznačne\nvyplýva, že údajným predmetom nájmu mali byť jednotlivé pozemky s parcelnými číslami XXXX/X,\nXXXX/X, XXXX/X, XXXX/X a stavby, a to rodinný dom, ricochetové centrum a bazénová hala. Z\nuvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal samotným predmetom nájmu a\nnesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom sa jedná o nebytové priestory, resp. o\npriestory, ktoré nie sú určené na bývanie. Na vec mali byť aplikované príslušné ust. zákona č. 116/1990\nZb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.\n18. V zmysle znaleckého posudku všeobecná hodnota nájmu predmetných nehnuteľností by ročne činila\nprinajmenšom sumu vo výške 50.758,81 eur za rok 2017, pričom za rok 2023 by bol nájom predstavoval\nsumu vo výške takmer 56.000 eur, čo mesačne predstavuje čiastku približne 4.666 eur. Je nemysliteľné,\nže by bol žalobca niekedy súhlasil s prenájmom týchto nehnuteľností za nájomné vo výške 500 eur za\nmesiac a následne, že by súhlasil s ich predajom za kúpnu cenu 150.000 eur, tak ako sa uvádza v\n\nnájomnej zmluve. Neexistuje akýkoľvek argument, ktorý by bol schopný logickým spôsobom odôvodniť\ntakýto údajný krok žalobcu, ktorým by sám seba ukrátil o pol milióna eur na hodnote týchto nehnuteľností.\nŽalobca by nikdy nedal predmetné nehnuteľnosti do nájmu za sumu 500 eur mesačne. Naopak, z\nvykonaného dokazovania dokonca zo svedeckých výpovedí svedkov na strane žalovaných vyplynulo,\nže svedkovia uvádzajú rôzne výšky platenia nájomného, niekedy 500 eur, inokedy 1.000 eur, preto\nprvoinštančný súd nemohol konštatovať, že výška odplaty bola ustálená a nesporná.\n19. Okrem toho, od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej\nskutočnosti. V tomto prípade bolo povinnosťou súdu náležite svoje rozhodnutie odôvodniť a riadne\nuviesť argumenty, prečo žalobu zamietol. Je objektívne nemožné preukazovať negatívnu skutočnosť niečo, čo sa nestalo, niečo čo neexistuje. V tomto prípade sa presúva dôkazné bremeno na žalovaných,\nktorí opak nepreukázali. Bolo teda jednoznačne úlohou súdu spoľahlivo bez pochybností a domnienok\nspravodlivo rozhodnúť o veci. Z uvedeného dôvodu je rozsudok arbitrárny, predčasný a nesprávny, čo\nmá za následok porušenie procesných práv žalobcu a jeho práva na spravodlivý proces.\n20. Žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.\n21. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu\ns konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie\nžalobcu nie je opodstatnené.\n22. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený\nsprávny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych\nzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia\nprvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.\n23. Pokiaľ ide o námietky žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces s týmito nie je možné\nsa stotožniť.\n24. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.\n25. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra\n2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nzakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o\nskutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.\n26. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v\npreskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila\ndruhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len\ncelkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo\nk vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.\n27. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n\n28. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých\nprvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.\n29. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale\npre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a\npredstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol\nv súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného\nrozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci\nznemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti\nna konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu\nrozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie\nvšak konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n30. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých\nspočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných\nprincípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania\nvykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.\n31. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 C.s.p. Vychádzajúc z tohto\nustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť\nkaždého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.\n32. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich\npravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný\nprávnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a\nprostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti.\nInak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz\nsvojho opaku.\n33. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno\nspočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti\nprináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov\nnavrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo\nnedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky\nunesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie\nzodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných\ndôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k\nuplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania\ndôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu\naj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný\nskutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,\nktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné\nbremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.\n34. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, bol to práve žalobca, ktorý v podanej žalobe\nspochybnil existenciu nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalovanými v 1. a 2. rade. Ak nájomnú zmluvu\nzo dňa 01.12.2016 označil za falzifikát spracovaný dodatočne zo strany žalovaných, bolo na žalobcovi,\naby tieto svoje tvrdenia hodnoverným spôsobom preukázal. V tomto smere tak ako na to správne\npoukazuje prvoinštančný súd, si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a teda v spore neuniesol svoje\n\ndôkazné bremeno. Záver o uzatvorení nájomnej zmluvy minimálne v ústnej forme má preto oporu vo\nvykonanom dokazovaní.\n35. Za správnu nemožno považovať ani námietku žalobcu o potrebe aplikácie ustanovení zák. č.\n116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov na prejednávanú vec. Zákon č. 116/1990 Zb.\nvymedzuje predmet svojej úpravy v ust. § 1 tak, že sa vzťahuje: a) na nebytové priestory, ktorými sú\nmiestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely\nako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu; b) na\nbyty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. Predmetom občianskoprávnych\nvzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory (§ 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z ust. §\n1 zák. č. 116/1990 Zb. je však zrejmé, že zákon sa vzťahuje len na nebytové priestory a za určitých\nokolností aj na byty. Nevzťahuje sa však na predmety občianskoprávnych vzťahov uvedené v § 118 ods.\n1 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je len samozrejmé, že je rozdiel medzi uvedenými predmetmi,\na preto treba rozlišovať nebytové priestory na jednej strane a nehnuteľné veci na strane druhej. Z ust.\n§ 1 zák. č. 116/1990 Zb. teda v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by sa tento zákon vzťahoval aj\nna zmluvy o nájme nehnuteľností (pozemkov alebo budov), a to bez ohľadu na to, že súčasťou týchto\nnehnuteľností môžu byť i nebytové priestory (čo je takmer vždy pravidelné). K tomuto záveru dospel\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 31.03.2003 vydanom vo veci MCdo\n251/02.\n36. V danej veci neboli predmetom nájmu nebytové priestory, ale išlo o súbor nehnuteľností\npozostávajúci z pozemkov a rozostavaných stavieb. Za takejto situácie aplikácia ust. § 663 a nasl.\nObčianskeho zákonníka upravujúcich nájomnú zmluvu na prejednávanú vec bola opodstatnená.\n37. Právne bezvýznamnou je tiež námietka žalobcu vo vzťahu k záveru o ustálenosti a nespornosti výšky\nnájomného. Z ust. § 663 Občianskeho zákonníka vyplýva, že medzi pojmové znaky nájomnej zmluvy\npatrí okrem iného aj odplatný charakter zmluvy, pričom dotknuté ustanovenie medzi povinné znaky\nnájomnej zmluvy nezaraďuje už dojednanie o konkrétnej výške odplaty. Naopak nájomnú zmluvu možno\nuzavrieť aj bez dohody o výške nájomného, o čom svedčí aj znenie § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka,\nz ktorého vyplýva, že nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase\nuzatvorenia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Preto aj v prípade\nak medzi žalobcom a žalovanými nebola dojednaná výška nájomného (ktorá však dojednaná bola),\nnemalo by to za následok neexistenciu, či neplatnosť nájomnej zmluvy. Odplata sa pri nájomnej zmluve\noznačuje ako nájomné, pričom absencia dojednania o výške nájomného neznamená ešte neplatnosť\nnájomnej zmluvy.\n38. Vo vzťahu k znaleckému posudku č. XX/XXXX zo dňa 20.11.2024 je potrebné zdôrazniť, že tento bol\npredložený do spisu až potom, čo súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 11.10.2024 vyhlásil\ndokazovanie za skončené a následne žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V tejto súvislosti je\nprávne významné ust. § 154 C.s.p., podľa ktorého prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej\nobrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.\n39. Zákonná koncentrácia konania upravená v ust. § 154 C.s.p. predstavuje objektívnu časovú hranicu\npre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte\nsprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej\nobrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, samozrejme,\nak súd neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania. V rámci pripomienkového konania k novej právnej\núprave predkladateľ zdôraznil, že možnosť ďalšieho dokazovania po vyhlásení uznesenia, ktorým sa\ndokazovanie končí, v civilnom sporovom poriadku neprichádza do úvahy.\n40. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako\nvecne správny potvrdil.\n41. Zároveň v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade bola priznaná náhrada trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade so ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods.\n2 C.s.p s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.\n42. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 C.s.p.).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/42/2019", "guid": "b26bd7a4-de3e-4520-aa39-c17e1ddc4e85:b740326c-c74d-4922-81a9-8339ada6c3ce", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}