Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4To/22/2026 z 20. 5. 2026
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 20. mája 2026, sp. zn. 4To/22/2026, ECLI:SK:KSPO:2026:8719010490.2
Krajský súd Prešov | 4To/22/2026 | ECLI:SK:KSPO:2026:8719010490.2 | 2026-05-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Trestné právo – Majetok
Citované ustanovenia: TZ, § 221 ods. 1 TZ, § 221 ods. 2 TZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1fb9c50b-845d-48bc-99d4-ca997ad4b7a7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8719010490.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Prešov
4To/22/2026
8719010490
20. 05. 2026
JUDr. Rastislav Varga PhD., LL.M., MBA
ECLI:SK:KSPO:2026:8719010490.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M.,
MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Matúša Tarcalu, na neverejnom zasadnutí konanom dňa
20.05.2026 v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/
Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 25.11.2025, sp.
zn. 4T/59/2019, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec
znova prejednal a rozhodol.

vracia

súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 25.11.2025, sp. zn. 4T/59/2019 súd
obžalovaného A. B. uznal za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona účinného
od 06.08.2024, na tom skutkovom základe, že
presne nezisteného dňa v máji 2015 vylákal od poškodenej C. D. zo E. pôžičku vo výške 35.000,- €,
ktorú sa na základe Zmluvy s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky podpísanej dňa
04.06.2015 vo E., okres F., zaviazal splatiť v sume 45.000,- €, a to najneskôr ku dňu 04.11.2016, pričom
v predmetnej zmluve deklaroval, že je jediným budúcim vlastníkom domu číslo XXX na parcele č. XXX/
X, č. XXX/X, zapísanej Katastrálnym úradom v G. H., kde tento dom dal predmetnou zmluvou do zálohu
na zaistenie pohľadávky voči C. D., a to v hodnote, ktorá mala byť stanovená na základe znaleckého
posudku súdneho znalca I. F. E. zo dňa 23.04.2015 na sumu 83.900,- €, avšak požičané peniaze v
dohodnutej lehote, ani doposiaľ nevrátil, uvedenú nehnuteľnosť nikdy nevlastnil, predmetný znalecký
posudok nikdy k zmluve nedoložil a I. F. E. figuroval v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov
Ministerstva spravodlivosti SR ako znalec v odbore Geodézia a kartografia len do 01.09.2004 a nebol
zapísaný v odbore Stavebníctvo, teda obvinený A. B. uviedol poškodenej C. D. nepravdivé skutočnosti
za účelom vylákať od nej pôžičku, pričom už v tom čase vedel, že tú pôžičku nikdy nevráti, čím týmto
svojim konaním spôsobil poškodenej C. D. škodu vo výške 32.250,- €,
Za uvedený skutok obžalovanému uložil podľa § 221 ods. 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024 s
použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon trestu podmienečne odložil.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určil
skúšobnú dobu v trvaní 16 mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému uhradiť poškodenej C. D. škodu vo výške 32.250,- €.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodenú C. D. odkázal so zvyškom jej nároku na civilný proces.
Proti uvedenému rozsudku riadne a včas, podaním doručeným súdu prvého stupňa elektronickými
prostriedkami s kvalifikovaným elektronickým podpisom dňa 02.02.2026, podal odvolanie obžalovaný
prostredníctvom obhajcu. Namietal, že z výpovedí poškodených a svedkov v tomto konaní vyplýva,
že v posudzovanom prípade mala byť zmluva o pôžičke uzatvorená ústnou formou. Po tejto ústnej
dohode mali byť následne odovzdané finančné prostriedky obžalovanému. Podľa výpovede poškodenej
a svedka C. D., až po niekoľkých dňoch po odovzdaní peňazí mala byť uzavretá písomná zmluva, ktorá
je označená ako zmluva s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky. V tejto zmluve
mal obžalovaný ako dlžník vyhlásiť, že na základe záložnej zmluvy je jediným budúcim vlastníkom
nehnuteľnosti (dom s. č. XXX na parc. XXX/X, XXX/X zapísanej katastrálnym úradom v G. H.). Ďalej je
v zmluve uvedené, že dlžník dáva do zálohy k zaisteniu pôžičky vyššie uvedenú nehnuteľnosť, pričom
veriteľ toto právo prijíma. V čl. 4 tejto zmluvy je uvedené, že podľa znaleckého posudku súdneho
znalca I. F. E. zo dňa 23.04.2015 má záloh v dobe uzatvorenia záložnej zmluvy hodnotu 83.000,€. Omyl je rozpor predstavy so skutočnosťou, pričom v zmysle skutkovej podstaty trestného činu
podvodu musí mať aj určitú kvalitu. Nestačí akákoľvek nepravda a musí byť prostriedkom spôsobilým
na oklamanie iného v konkrétnej situácii. Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu
môže preskúmať tvrdenie iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch
aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho považovať za uvádzanie
do omylu v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Rovnako je potrebné brať do úvahy
aj dodržanie tzv. obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná do omylu alebo ktorej omyl chce
páchateľ využiť. Len samotné klamstvo, či nepravdivá skutočnosť nie je sama osebe uvedením do omylu.
Každá osoba je iná, každý vníma tvrdenia a konania iných osôb na základe svojich životných vedomosti
a skúsenosti inak. Obvyklá miera opatrnosti spočíva v tom, že poškodený by mal už v určitých prípadoch
na prvý pohľad rozpoznať, že sa jedná o nepravdivé skutočnosti, resp. môže preskúmať tvrdenia
iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používanými.
Zmluva s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky zo dňa 04.06.2015 zrejme mala
predstavovať zabezpečenie pohľadávky poškodenej zo zmluvy o pôžičke, a keďže v texte sa uvádza
spojenie „dáva do zálohu“, malo sa jednať o záložnú zmluvu. V tomto smere je potrebné uviesť, že
záložný veriteľ sa nestáva vlastníkom založenej veci a nie je ani jej budúcim vlastníkom. V prípade
riadnej záložnej zmluvy vzniká záložnému veriteľovi len právo zrealizovať predaj zálohu a z výťažku
predaja uspokojiť svoju zabezpečenú pohľadávku. Náš právny poriadok nepripúšťa, aby záložný veriteľ
počas trvania záložného práva mohol dať záloh ďalej do zálohu tretej osobe na zabezpečenie svojho
dlhu. Podmienky vzniku záložného práva sú zákonom upravené. Či je niekto vlastníkom nehnuteľnosti
alebo má k nej zriadené záložné právo je ľahko zistiteľné prostredníctvom verejne prístupného
katastrálneho portálu. Aj poškodenej muselo byť zrejmé pri podpise zmluvy s právom na nehnuteľnosť
v prípade nesplatenia pohľadávky zo 04.06.2015, že táto zmluva nemá náležitosti záložnej zmluvy, a
že preto ani nemohlo platne vzniknúť záložné právo, resp. iné zabezpečovacie právo k pohľadávke.
Poškodená v tomto smere zjavne nedodržala obvyklú mieru opatrnosti a predmetná zmluva je neplatným
právnym úkonom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že poškodená zabezpečenie pohľadávky od
obžalovaného ani nežiadala, požadovala iba písomnú zmluvu. Aj svedok C. D. vo svojej výpovedi
uviedol, že so zábezpekou prišiel obžalovaný, oni ju nepožadovali. Zmluva bola podpísaná až po
tom, čo boli finančné prostriedky požičané a odovzdané obžalovanému, teda zmluva o pôžičke medzi
poškodenou a obžalovaným bola uzatvorená ústnou formou. Navyše, obžalovaný v predmetnej zmluve
s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky ani neuviedol poškodenej nepravdivé
údaje, pretože k tam uvedeným nehnuteľnostiam bol dňa 23.04.2016 skutočne vypracovaný znalecký
posudok, č. 73/2015 na stanovenie všeobecnej hodnoty rodinného domu s. č. XXX v katastrálnom
území B., kde cena ohodnocovanej nehnuteľnosti bola stanovená na sumu 83.700,- €, avšak zrejme
len chybou v písaní bolo uvedené nesprávne označenie znalca, ktorý posudok vyhotovil a ktorým
v skutočnosti bol I. J. F.. Podstatné je to, že reálne bol vyhotovený znalecký posudok na ocenenie
nehnuteľnosti a cena uvedená v znaleckom posudku zodpovedala cene, ktorú obžalovaný uviedol
poškodenej v súvislosti s pôžičkou. Obžalovaný nesúhlasí so záverom súdu, že uviedol poškodenej C.
D. nepravdivé skutočnosti za účelom vylákať od nej pôžičku. V konaní bolo preukázané, že obžalovaný
dňa 04.06.2015 skutočne uzatvoril s B. D. záložnú zmluvu na nehnuteľnosť v jej vlastníctve v k.ú B., LV
č. XXX, za účelom zabezpečenia pôžičky poskytnutej obžalovaným B. D.. Zároveň dňa 05.06.2015 bol
zo strany účastníkov záložnej zmluvy podaný návrh na vklad do katastra nehnuteľnosti. Z uvedeného
vyplýva, že ani vyhlásenie obžalovaného o tom, že bude záložným veriteľom vo vzťahu k existujúcej

nehnuteľnosti, nebolo ani zavádzajúce, ani nepravdivé a nemožno v žiadnom prípade dokazovať úmysel
obžalovaného konať v tomto smere voči poškodenej podvodne, resp. nemôže v žiadnom prípade
preukazovať skutočnosť, že obžalovaný už pri podpise zmluvy s poškodenou mal vedieť, že pôžičku
nevráti. Obžalovaný zároveň po výzve z katastra na odstránení nedostatkov a prerušení konania
zabezpečil vyhotovenie dodatku záložnej zmluvy s overeným podpisom B. D. a predložil tento dodatok
na kataster, nakoľko však nedošlo k odstráneniu vád návrhu na vklad záložného práva do katastra
nehnuteľnosti spôsobom určeným katastrom, Okresný úrad Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor toto
konanie zastavil. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že obžalovaný sa o tomto rozhodnutí
reálne nedozvedel, nakoľko mu predmetné rozhodnutie nebolo doručené. Čo sa týka účelu pôžičky v
tomto smere má za to, že bolo preukázané, že poškodená pred uzavretím zmluvy vedela, že tieto financie
budú poskytnuté rodine D.. Aj keď poškodená, jej manžel a jej syn vo svojich výpovediach uviedli, že o
tomto účele pôžičky nič nevedeli, nezaujatá svedkyňa K. L. vo svojej prvotnej výpovedi potvrdila, že on
hovoril v súvislosti s pôžičkou niečo o Rómoch, že im nejak potrebuje pomôcť a že oni na neho prepíšu
dom alebo niečo podobné. Aj skutočnosť, že predchádzajúce pôžičky od poškodenej C. D. pre neho
boli, podľa jej vyjadrení, bezúročne, pričom posledná pôžička vo výške 35.000,- € bola dohodnutá s
úrokom 10.000,- €, nasvedčuje skôr tomu, že peniaze od poškodenej boli poskytnuté rodine D., ktorá
zároveň mala pôžičku vrátiť aj s úrokmi. Taktiež svedok I. D., pri svojej výpovedi dňa 17.12.2018 na
otázku, či má vedomosť, na aký účel mal požičané peniaze, uviedol, že niekomu ich mal požičať ako
zábezpeku a ako zábezpeka mala byť nehnuteľnosť. Taktiež to pripustil aj svedok C. D. pri výpovedi
na hlavnom pojednávaní dňa 11.09.2025, keď uviedol, že to mohlo byť aj tak. Vzhľadom na uvedené je
zrejmé, že sa nedopustil voči poškodenej žiadneho podvodu a jeho odsúdenie je neoprávnené. V tomto
smere poukazuje aj na to, že trestné právo má povahu tzv. ultima ratio, čiže nejakej poslednej možnosti,
inak povedané, ak je možné sa svojho práva domôcť prostriedkami občianskeho, či obchodného práva,
potom je veriteľ povinný využiť najskôr tieto prostriedky. Nič nebránilo poškodenej domáhať sa vrátenia
pôžičky prostredníctvom civilného súdneho konania. Súd priznal poškodenej nárok na náhradu škody
32.250,- €, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia ohľadom nároku na náhradu škody uviedol, že
sa preukázalo, že došlo k vráteniu peňažných prostriedkov v celkovej výške 2.500,- €, a preto bola
spôsobená škoda ustálená na sumu 32.500,- €. Vo vzťahu k tomuto výroku o náhrade škody, okrem
skutočností uvedených vyššie je potrebné poukázať na to, že ak by bolo preukázané bez akýchkoľvek
pochybností, že sa dopustil podvodného konania voči poškodenej, táto by mala nárok na náhradu škody.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že na vrátenie pôžičky poskytol minimálne sumu v rozsahu 3.300,€ (6 splátok po 550,- €), čo však nebolo vzaté do úvahy pri rozhodovaní súdu o povinnosti nahradiť
škodu, a teda tento výrok je nesprávny. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu nie je ani zrejmé, aké splátky
a v akej výške mal súd v tejto veci za preukázané, a ako dospel k sume 2.500,- €.
Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a
dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Prvostupňový súd odvolaním napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania aj
v zmysle pokynu odvolacieho súdu dospel k nepochybnému záveru, že vykonanými dôkazmi bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a hodnotené dôkazy boli získané a
zabezpečené zákonným spôsobom, žalovaný skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný A. B.. Obžalovaný
v podstate spáchanie predmetného skutku a žalované konanie ani nepopieral, keď uvádzal rôzne
dôvody, pre ktoré poškodených požiadal o poskytnutie pôžičky 35.000,- €. Obžalovaný raz tvrdil, že
pôžička mala slúžiť na spoločné podnikanie so synom poškodenej, druhýkrát, že je to pôžička pre
rodinu D.. Na základe výsluchu svedka I. D. a predloženého spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš,
katastrálny odbor, možno aj z časového hľadiska uzavrieť, že obžalovaný A. B. poskytnuté peniaze
od poškodenej bez jej vedomia a súhlasu poskytol rodine D. na úhradu dlhov a zmluvu o zriadení
záložného práva na túto pohľadávku nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľnosti, čo muselo byť
obžalovanému známe. Doplnením dokazovania uvedené závery relevantným spôsobom spochybnené
neboli. Možno konštatovať, že svedkovia sa v podstate zhodli na tom, že obžalovaný si predmetnú
pôžičku mal vybavovať pre účely svojho podnikania v autobazáre, pričom každému bolo zrejmé, že
dobrovoľne, bez vyzvania ponúkol určitú formu zábezpeky. Vedeli o akú sumu pôžičky sa jedná a vedeli
o tom, že časť pôžičky, resp. dohodnutého úroku bude v menších častiach splácať. Na druhej strane,
nebola zistená zhoda v tom, že obžalovaný mal žiadať pôžičku pre nejakého Róma, ktorý mal mať

problémy. Ak to svedkovia pripustili, tak len počas odstraňovania rozporov v ich výpovediach. Taktiež
nie je bez dôsledkov preukázané, kedy v skutočnosti bola pôžička poskytnutá a či to bolo pred alebo po
podpise zmluvy, či naraz alebo po častiach. Svoje stanovisko zmenil svedok C. D. v čase výsluchu pred
súdom, pričom treba brať na zreteľ to, že svedkovia boli vypočúvaní v podstate po desiatich rokoch, kedy
mal byť skutok spáchaný a určite si súvislosti, ktoré nemuseli považovať za dôležité, pamätali lepšie
počas prípravného konania, resp. na začiatku pojednávania pred súdom. K tomu je potrebné dodať, že
poškodená dodržala určitú nevyhnutnú mieru opatrnosti, keď žiadala uzavrieť písomnú zmluvu a privítala
a prijala konanie obžalovaného, ktorý do zmluvy dobrovoľne zakomponoval určitú zábezpeku a súhlasila
s tým, že obžalovaný ponúkol niekoľko alternatív súvisiacich so zabezpečením svojej pohľadávky.
V čase spisovania zmluvy nemohla vedieť, ani tušiť, že formy zabezpečenia záväzku boli zo strany
obžalovaného fiktívne. Úlohou tohto súdu nebolo zisťovať, či je zmluva o pôžičke platná, nikto jej platnosť
ani nenamietal, pre účely tohto dokazovania treba zmluvu považovať za platnú a zo strany poškodenej
možno dôvodne požadovať jej plnenie. Bolo zároveň preukázané, že z hľadiska príjmov je obžalovaný
osobou s nízkymi príjmami a musel vedieť, že nemá reálne možnosti túto pôžičku vrátiť. S peniazmi
nakladal spôsobom, z ktorého mu muselo byť zrejmé, že mu nebudú vrátené, a že on ich reálne v
budúcnosti tiež nebude môcť vrátiť. Vrátenie peňazí nemohla relevantným spôsobom zabezpečiť ani
pochybná zmluva, ktorá nemohla byť na príslušnom úrade zavkladovaná z formálnych dôvodov.
Odvolací súd po oboznámení sa s odvolaním obžalovaného, týmto odvolaním napadnutým rozsudkom,
ako aj obsahom predloženého spisu konštatuje, že v predmetnej trestnej veci došlo k podstatným
chybám konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzalo, najmä preto, že boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby a vznikli pochybnosti o
správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo
vykonať ďalšie dôkazy.
Vo vzťahu k uvedenému krajský súd udáva, že na hlavnom pojednávaní dňa 25.11.2025 bol vyhlásený
rozsudok v mene Slovenskej republiky, ktorým prvostupňový súd uznal obžalovaného za vinného z
prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, na skutkovom základe
v predmetnom rozsudku uvedenom a uložil mu trest odňatia slobody 6 mesiacov s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu 16 mesiacov, povinnosť nahradiť poškodenej C. D. škodu vo výške 32.250,€ a so zvyškom nároku na náhradu škody poškodenú C. D. odkázal na civilný proces. Uvedeného
hlavného pojednávania sa zúčastnil prokurátor, pričom okrem konajúceho samosudcu a zapisovateľky
nebola prítomná žiadna ďalšia osoba, tohto sa nezúčastnil ani obžalovaný A. B., ani žiaden z jeho
obhajcov, ktorými sú H. F. G. a H. H. M. a ani poškodená C. D.. Predchádzajúce hlavné pojednávanie
dňa 18.11.2025 súd konal v neprítomnosti obžalovaného A. B., ale v prítomnosti prokurátora a aj obhajcu
obžalovaného H. H. M., kde po záverečných rečiach odročil hlavné pojednávanie na deň 25.11.2025
o 09.45 hod., pričom prítomní prokurátor, obhajca a splnomocnenec poškodenej zobrali termín na
vedomie, s tým, že obhajca upovedomí obžalovaného a splnomocnenec poškodeného upovedomí
poškodenú.
Podľa § 252 ods. 2 Tr. poriadku v neprítomnosti obžalovaného môže súd hlavné pojednávanie vykonať,
len ak súd má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez
prítomnosti obžalovaného a pritom
a) obžaloba bola obžalovanému riadne doručená a obžalovaný bol na pojednávanie riadne a včas
predvolaný, alebo ak sa predvolanie na hlavné pojednávanie považuje za doručené podľa § 66 ods.
3 alebo 4, aj keď sa o ňom obžalovaný nedozvedel, a z toho dôvodu jemu ustanovený obhajca bol o
hlavnom pojednávaní riadne upovedomený,
b) obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby, pred orgánom činným v
trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obvinený bol
upozornený na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania,
c) obžalovaný bol na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti upozornený,
d) obhajca obžalovaného, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť
na právne úkony je obmedzená, vyhlási, že netrvá na osobnom výsluchu obžalovaného.
Z citovaného zákonného ustanovenia o.i. vyplýva, že hlavné pojednávanie je možné v neprítomnosti
obžalovaného vykonať vtedy, ak obžalovaný bol na toto hlavné pojednávanie riadne a včas predvolaný.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 18.11.2025 vyplýva, že tohto sa obžalovaný nezúčastnil,

konalo sa procesným spôsobom v jeho neprítomnosti s tým, že po jeho odročení súd konštatoval, že
obhajca upovedomí obžalovaného o termíne hlavného pojednávania.
Podľa § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona do vlastných rúk sa doručuje obvinenému obžaloba a predvolanie.
Z ustanovení § 65 a 66 Tr. poriadku vyplýva, akým spôsobom je možné doručovať písomnosti v rámci
trestného konania, pričom z uvedeného je zrejmé, že tieto sa doručujú spravidla poštou, s tým, že z
§ 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona vyplýva, že predvolanie je potrebné doručiť obvinenému do vlastných
rúk, alternatívne je možné doručovať písomnosti aj prostredníctvom útvaru Policajného zboru alebo
obce. Uvedené ustanovenia zároveň upravujú aj postup pri doručovaní tzv. „na fikciu“. Z uvedených
ustanovení upravujúcich doručovanie písomností v Tr. konaní nevyplýva možnosť doručovať predvolanie
na hlavné pojednávanie obžalovanému prostredníctvom obhajcu tak, že tento ho na požiadanie súdu
na termín hlavného pojednávania predvolá. Z uvedeného je tak zrejmé, že prvostupňový súd vykonal
hlavné pojednávanie v predmetnej trestnej veci dňa 25.11.2025 bez splnenia podmienok potrebných na
to, aby toto mohlo byť vykonané v neprítomnosti obžalovaného v zmysle § 252 Tr. poriadku. Zároveň
z obsahu spisu nevyplýva, aby obžalovaný bol na možnosť vykonať toto hlavné pojednávanie v jeho
neprítomnosti upozornený.
Podľa § 252 ods. 4 Tr. poriadku v prípadoch povinnej obhajoby nemožno konať hlavné pojednávanie bez
prítomnosti obhajcu. Ak nejde o prípad povinnej obhajoby a obžalovaný má obhajcu, možno vykonať
hlavné pojednávanie v neprítomnosti obhajcu, len ak s tým obžalovaný súhlasí.
Z citovaného zákonného ustanovenia o.i. vyplýva, že ak nejde o prípad povinnej obhajoby a obžalovaný
má obhajcu možno vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obhajcu, len ak s tým obžalovaný
súhlasí. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že obžalovaný A. B. splnomocnil na zastupovanie v
predmetnej trestnej veci obhajcu Mgr. Petra Lindemana, ako aj obhajcu Mgr. Maroša Ježíka, avšak ani
jeden sa hlavného pojednávania dňa 25.11.2025 nezúčastnil, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by
obžalovaný súhlasil s vykonaním hlavného pojednávania v neprítomnosti obhajcu tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 252 ods. 4 Tr. poriadku. Z obsahu spisu rovnako nevyplýva, aby bol obžalovaný na
hlavné pojednávanie dňa 25.11.2025 riadne a včas predvolaný, ani aby sa tohto zúčastnil, resp. aby
dal súhlas na konanie tohto hlavného pojednávania vo svojej neprítomnosti, a ani aby dal súhlas na
konanie tohto hlavného pojednávania v neprítomnosti obhajcu. Tr. poriadok nerozlišuje medzi hlavným
pojednávaním, na ktorom sa vykonáva dokazovanie a hlavným pojednávaním, na ktorom sa „iba“
vyhlasuje rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu bude potrebné, aby okresný súd uvedené pochybenie
napravil, nakoľko rozsudok prvostupňového súdu bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní, ktoré nebolo
vykonané procesným spôsobom.
Vzhľadom na uvedené pochybenia sa krajský súd bližšie nezaoberal odvolacími námietkami
obžalovaného a procesné strany budú môcť nimi tvrdené skutočnosti namietať aj v ďalšom konaní,
prípadne aj v ďalších nimi podaných opravných prostriedkoch.
Aj napriek konštatovanému považuje krajský súd za potrebné dať do pozornosti prvostupňovému
súdu, aby sa zaoberal obhajobnou námietku obžalovaného, či poškodená C. D. dodržala potrebnú
mieru opatrnosti pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, keď z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že
obžalovaný už v čase pôžičky mal udávať určité skutočnosti o tom, že finančné prostriedky, ktoré si od
poškodených požičiaval, chcel poskytnúť tretej osobe, pričom priamo zo zmluvy označenej ako zmluva
s právom na nehnuteľnosť v prípade nesplatenia pohľadávky vyplýva, že dlžník je na základe záložnej
zmluvy zo dňa 02.06.2015 jediným budúcim vlastníkom tam špecifikovanej nehnuteľnosti, ktorú dáva do
zálohu, teda už z uvedenej zmluvy vyplýva, že dlžník v čase podpisu zmluvy o pôžičke nebol vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti, ale týmto sa mal stať až v budúcnosti. Vzhľadom na uvedené je zároveň
potrebné sa zaoberať aj obhajobou namietanou zásadou ultima ratio, pričom krajskému súdu sa javí
dôvodným aj preveriť skutočnosť, či poškodená C. D. sa vrátenia predmetnej pôžičky domáhala aj v
civilnom konaní a ak áno s akým výsledkom.
Povinnosťou súdu prvého stupňa bude vec v naznačenom smere na hlavnom pojednávaní znovu
prejednať a rozhodnúť až následne, po odstránení krajským súdom vytknutých pochybení a po
vysporiadaní sa so všetkými pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami, resp. po doplnení ďalších
dôkazov, potreba ktorých vyvstane v priebehu konania, bude možné, podľa názoru odvolacieho súdu,

ustáliť stav veci ohľadom výrokov, o ktorých nebudú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom
na rozhodnutie.
Prvostupňový súd je v zmysle § 327 ods. 1 Tr. poriadku viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo
svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd
nariadil. Na základe uvedeného krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. poriadku zrušil
napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.