{"guid": "7d001361-2c06-4147-acfe-4206d56102b7:7162486e-4ffb-44dd-87bc-91cd6d54637f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2", "spisova_znacka": "20CoPr/5/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoPr/5/2025 z 23. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. apríla 2026, sp. zn. 20CoPr/5/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2", "identifikacne_cislo": "8720201540", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr Michal Boroň", "sudca_id": 76, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michal-boron-76", "datum_vydania": "2026-04-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/553", "nazov": "zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/553", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/553-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7162486e-4ffb-44dd-87bc-91cd6d54637f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Prešov\n20CoPr/5/2025\n8720201540\n23. 04. 2026\nJUDr. Michal Boroň\nECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu\nJUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom\nD. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpenej JUDr. Martinom Tyčom, advokátom so sídlom Budovateľská\n50, 080 01 Prešov, IČO: 55927653, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2,\n812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00151866, o vyplatenie náhrady mzdy, o odvolaní\nžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Cpr/9/2023-310 zo dňa 19.09.2025 v spojení\ns opravným uznesením č. k. 20Cpr/9/2023-320 zo dňa 24.09.2025, takto\nrozhodol:\nI. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch I. a III.\nII. Priznáva sa žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100\n%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred súdom prvej inštancie\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:\n„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 8.855,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške\n8% ročne zo sumy 604,61 eura od 11.01.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 725,53 eura od 11.01.2019 do zaplatenia\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia,\n8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.\n\nIII. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 58,78%, o ktorých výške bude\nrozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“\n2. Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. 20Cpr/9/2023-320 zo dňa 24.09.2025 rozhodol takto,\ncit.:\n,,O p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Cpr/9/2023-310 zo dňa 19.09.2025\nv časti označenia právneho zástupcu žalobcu tak, že správne znie:\n„ ... právne zastúpenej: JUDr. Martin Tyč, advokát, so sídlom Budovateľská 50, 080 01 Prešov, IČO:\n55 927 653 ...“\n3.\nVo zvyšnej časti zostáva vyššie uvedený rozsudok nezmenený a toto uznesenie tvorí jeho súčasť.“\n4. Rozhodol podľa ustanovení § 79 ods. 1 a 2, § 116 ods. 3, § 103 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1, 2 a 4, § 142\nods. 1 až 3, § 144a ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len ,,Zákonník\npráce“).\n5. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že po zrušení rozsudku predmetom konania zostalo\nrozhodnúť o nároku na náhradu mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019, nároku na náhradu\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku v počte dní 17,5 za rok 2017 vo výške 791,70 eura a v počte dní 30\nza rok 2018 vo výške 1.404,90 eura. Predmetom konania zostalo rozhodnúť aj o nároku na náhradu\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2019 do 15.03.2019 v počte 5 dní, napriek tomu,\nže odvolací súd to v odôvodnení neuviedol, avšak rozsudok bol zrušený aj v časti 234,17 eura, čo bola\npriznaná suma za nevyčerpanú dovolenku od 01.01.2019 do 15.03.2019.\n6. Konštatoval, že súd je v danom prípade viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že v období od\n02.08.2018 do 15.03.2019 sa pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení\nZákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej\nzmluvy a povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom\nmieste a čase. Zo záverov odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný v období od právoplatnosti rozsudku\no neplatnosti skončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3\nZákonníka práce, t. j. išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, a preto mu zamestnávateľ mal\nposkytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.\nNárok zamestnanca na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru (§ 79 ods. 1\nZákonníka práce) a nárok na náhradu mzdy v zmysle § 142 Zákonníka práce pre prekážky na strane\nzamestnávateľa sú dva samostatné a odlišné nároky. Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ\nneplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce a nemožno\nohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane\nzamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi\npokračovať v práci ani po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, vznikajú zamestnancovi za dobu od\nprávoplatnosti rozhodnutia nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce.\n7. Uviedol, že právny vzťah strán konania sa spravuje okrem Zákonníka práce aj zákonom č. 552/2003\nZ.z. o výkone prác vo verejnom záujme a zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých\nzamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. O určení zaradenia zamestnanca do platovej triedy,\nplatového stupňa, tarifného platu, osobného príplatku, rozhoduje zamestnávateľ (§§ 4 až 7 zák. č.\n553/2003 Z.z.). V prípade žalobkyne zamestnávateľ rozhodol o jej zaradení do 10. platovej triedy a 12.\ntarifného stupňa, čo vyplýva z Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.01.2017, pričom\ntarifný plat predstavoval sumu 708,50 eura, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,- eur,\nspolu 983,50 eura. Novelou č. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 došlo k zvýšeniu tarifného platu na sumu\n743,- eur. Novelou č. 318/2018 Z.z. došlo od 01.01.2019 k úprave platových tried, v dôsledku čoho sa\nzmenilo zaradenie žalobkyne do 7. platovej triedy a 13. platového stupňa. Uvedené vyplýva z platového\ndekrétu zamestnanca zo dňa 15.03.2019, podľa ktorého tarifný plat žalobkyne predstavoval sumu\n860,50 eura a osobný príplatok 255,- eur. Z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 3Cdo/31/2008, z 26.02.2009\nvyplýva, že súd je iba oprávnený preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej\nplatovej triedy, platového stupňa, tarifného platu a funkčného platu. Zaradenie navrhovateľky do 10.\n\nplatobnej triedy (po zmene do 7. triedy) bolo vykonané samotným žalovaným, resp. jeho predchodcom,\nt.j. zamestnávateľom, ktorý bol povinný riadne vyhodnotiť kvalifikačné predpoklady na strane žalobkyne.\n8. Pri vyčíslení náhrady mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019 súd prvej inštancie vychádzal\nz pravdepodobného zárobku, aký by žalobkyňa dosiahla, a to v najvyššej možnej miere, nakoľko\nžalobkyňa v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom\nskončení pracovného pomeru nepracovala. Tarifný plat žalobkyne by podľa prílohy č. 1 nariadenia vlády\nč. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 činil 743,- eur, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,eur, spolu 1.018,- eur, čo za mesiace august až december predstavuje sumu 5.090,- eur (5x 1.018).\nPredmetom konania za uvedené obdobie však zostala suma 4.917,50 eura (5x 983,50), a preto súd\npriznal žalobkyni sumu 4.917,50 eura. Tarifný plat žalobkyne by podľa Prílohy č. 3 zákona č. 553/2003\nZ.z. počnúc 01.01.2019 činil 860,50 eura (7. platová trieda a 13. platový stupeň) a osobný príplatok\n255,- eur, spolu 1.115,50 eura. Za obdobie 01.01.2019 do 15.03.2019 to predstavuje sumu 2.734,77\neura (2x 1.115,50 + 503,77 (1.115,50/31x14)). Predmetom konania za uvedené obdobie však zostala\nsuma 2.410,96 eura (2x 983,50 + 443,96 (983,50/31x 14). Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni\nsumu 7.328,46 eura (7x 983,50 + 443,96).\n9. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, tak súd prvej inštancie konštatoval, že\nje viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu, podľa ktorého zamestnanec, ktorý bol protiprávne prepustený\nmá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, resp. peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú\ndovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Žalobkyni teda prináleží\nnáhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 07.06.2017 do 01.08.2018. Pomerná časť\ndovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru\njedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo za obdobie od 07.06.2017 do 31.12.2017 je 12,5 dní\na od 01.01.2018 do 01.08.2018 je 15 dní. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25\ndní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle Zákonníka práce.\n10. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné\nvychádzať z ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako\nmzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného\nzamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci\nštvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy je rozhodným obdobím 2.\nštvrťrok roka 2017. V rozhodnom období žalobkyňa odpracovala celkovo 488 hodín (40 hodín týždenne).\nPriemerný hodinový zárobok tak činí za máj až jún 2017 sumu 6,0461 eura (2.950,50/488 hodín),\nnáhrada mzdy za rok 2017 je 604,61 eura (6,0461x12,5 dní x 8 hodín) a za rok 2018 (do 01.08.2018)\nje 725,53 eura (6,0461x15 dníx8 hodín).\n11. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak žalobkyňa\nnevykonávala prácu pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa, čo sa v zmysle § 144a Zákonníka\npráce považuje ako výkon práce. Žalobkyňa teda vykonávala prácu viac 60 dní v kalendárnom roku,\na preto jej vznikol nárok na pomernú časť dovolenky za kalendárny rok. Pomerná časť dovolenky\nje za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna\ndvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo je 4 dni. V zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce patrí\nžalobkyni za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy, keďže žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku z\ndôvodu skončenia pracovného pomeru. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25\ndní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle Zákonníka práce. Rozhodným obdobím je kalendárny\nštvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy\nje rozhodným obdobím 4. štvrťrok roka 2018. Žalobkyňa v rozhodnom období pre prekážku v práci na\nstrane zamestnávateľa neodpracovala ani jeden deň. Súd teda vychádzal z pravdepodobného zárobku\nako je uvedené vyššie, t.j. zo sumy 1.018,- eur V rozhodnom období pracovný čas prestavoval celkovo\n496 hodín (40 hodín týždenne). Priemerný hodinový zárobok tak činí za sumu 6,1573 eura (3.054/496\nhodín) Náhrada mzdy za rok 2019 tak činí sumu 197,03 eura (6,1573x4 dníx8 hodín). Spolu tak súd\nprvej inštancie priznal žalobkyni sumu 8.855,63 eura (7.328,46+604,61+725,53 +197,03)\n12. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012 sp. zn.\n6Cdo/248/2010, ktoré bolo neskôr zverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým publikačným\nčíslom 32/2012 (zväzok 4, ročník 2012, strana 168), z ktorého vyplýva právny záver, že predpokladom\nvzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného\n\npomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá\nna ďalšom zamestnaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru môže\npreto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol\nďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká\nsplnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu\nzamestnávateľa so splnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tom prípade vtedy, ak nárok\nvčas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t. j. ak zamestnávateľ\nneposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas plnenia môže byť\npredovšetkým dohodnutý účastníkmi, môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia §\n119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné\nobdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie),\na to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na\nstrane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza\npreto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala\nsplatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.\nSamotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený\npracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia §\n61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti\nskončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako\npredbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej\nv tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila\nby fikcia, že pracovný pomer skončí platne, aj keby išlo o neplatný úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie\nsúdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka\nplatnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka\npráce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti\nnáhrady mzdy. (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/69/2018, obdobne tiež sp. zn. 4Cdo/243/2008, sp.\nzn. 2Cdo/76/2011, sp. zn. 5MCdo/8/2012 a sp. zn. 1Cdo/51/2017).\nZ citovaných rozhodnutí je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane\ndo omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania\nzákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády\nSlovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho\nzákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať\ntak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých\nmesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného\ntermínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká\nzamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú\nna prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na\nprosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. (Uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/460/2017 zo 4. júla 2017)\n13. Ako uviedol odvolací súd tak mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom\ntermíne, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že splatnosť mzdy nastala na desiaty kalendárny\ndeň toho-ktorého mesiaca, čo vyplýva zo žaloby. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je\nrovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so vznikom povinnosti\nplatiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 1 ods.\n4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých miezd bola dohodnutá v pracovnej\nzmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením\nmzdy za mesiac august 2018 dňa 11.09.2018 a tak obdobne i so zaplatením miezd za ďalšie mesiace.\nS vyplatením náhrady za dovolenku za roku 2017 sa dostal žalovaný do omeškania 11.01.2018, za\nrok 2018 11.01.2019 a za rok 2019 11.07.2019. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z náhrady mzdy za\nnevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak súd prvej inštancie priznal iba zo sumy 52,23 eura, keďže\npredmetom konania zostal úrok z omeškania z tejto sumy.\n14. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods.\n2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“)\nII.\n\nOdvolanie žalovaného\n15. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný, z dôvodov uvedených\nv ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku\nsúdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.\n16. Je toho názoru, že žalobkyni patrí náhrada mzdy, z neplatného skončenia pracovného pomeru,\nodo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času keď súd\nrozhodol o skončení pracovného pomeru. Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 28.06.2018, č. k.\n11Cpr/20/2017-71, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018 rozhodol, že okamžité skončenie\npracovného pomeru zo dňa 26.05.2017 je neplatné a pracovný pomer trvá.\nŽalovaný počas celého konania pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy\noznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.\nCitoval z rozhodnutia R 36/1979: „Ak pracovník počas výpovednej lehoty neoznámil organizácii, ktorá mu\ndala výpoveď, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného\npomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie pracovníka voči organizácii, že trvá na ďalšom\nzamestnávaní, nahradené, ale tu rozhoduje, kedy sa doručila kópia žaloby organizácii, a nie to, kedy\nsa podala na súde.“\nZ vyššie uvedeného podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa môže požadovať náhradu\nmzdy najskôr odo dňa 29.09.2017 (t.j. deň kedy bola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom\nsúde Poprad pod č. k. 11Cpr/20/2017-71 doručená žalovanému: Spojená školu, Kpt. Nálepku 122,\nGiraltovce) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 28.06.2018,\nč.k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Nestotožnil sa s rozhodnutím, ktorým súd priznal\nžalobkyni nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019.\n17. Žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na svojom názore, že žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú\ndovolenku. Má za to, že keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby jej nárok\nna dovolenku vznikol, žalobkyni nárok na preplatenie dovolenky nepatrí. Citoval pritom rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2008. Súd prvej inštancie nesprávne právne\nposúdil vec a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný k otázke nároku žalobkyne na\nnevyčerpanú dovolenku prezentoval svoj názor vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020.\n18. Napriek vyššie uvedenému, žalovaný považoval výpočet súdu za nesprávny. Uviedol, že v režime\nvýkonu práce vo verejnom záujme sa nezisťuje priemerný zárobok. Zamestnávateľ na pracovnoprávne\núčely obsahujúce ustanovenia o priemernom zárobku používa funkčný plat určený podľa zákona č.\n553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene\na doplnení niektorých zákonov priznaný v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.\nV tejto súvislosti žalovaný uviedol nasledovný výpočet náhrady mzdy žalobkyni za nevyčerpanú\ndovolenku:\nRok 2017 – náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je 585,42 , nárok na dovolenku 12,5 dňa - od\n07.06.2017 – 31.12.2017 - 6/12 z počtu 25 dní (súd vychádzal z nároku podľa ZP) výpočet náhrady\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku: funkčný plat 983,50 eura : 21 pracovných dní v 12/2017 = 46,8333\nx 12,5 dňa = 585,42 eura\nRok 2018 – náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je 727,15 eura, nárok na dovolenku 15 dní od 01.01.2018 – 01.08.2018 - 7/12 z počtu 25 dní (súd vychádzal z nároku podľa ZP) výpočet náhrady\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku: funkčný plat 1018,00 € : 21 pracovných dní v 12/2018 = 48,4762 x\n15 dní = 727,15 eura.\nRok 2019 – náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je 203,10 eura nárok na dovolenku 4 dní - od\n01.01.2019 – 14.03.2019 - 2/12 z počtu 25 dní (súd vychádzal z nároku podľa ZP) výpočet náhrady\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku: funkčný plat 1.015,50 eura : 20 pracovných dní v 06/2019 = 50,7750\nx 4 dní = 203,10 eura.\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že rozdiel medzi sumou, ktorú priznal súd prvej inštancie a správne\nvypočítanou je 144,80 eura.\n19. Namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania. Zákonník práce\nneupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Občiansky zákonník“).\n\nZákonník práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej\nčasti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej\nsubsidiárnej pôsobnosti je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia\nObčianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti.\nVzhľadom na uvedené, žalovaný zastáva názor, že žalobkyňa požaduje úroky z omeškania v rozpore\nso zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme Slovenskej republiky.\nPrávo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky. Priznanie úrokov z omeškania sa viaže\nna právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je\ntotiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na\nnepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr.\n20. Žalovaný zotrváva na svojom názore, že ak by súd aj nepriznal úrok z omeškania, mohol by tak\nurobiť z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou\nfunkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo\nvzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou\núpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru.\n21. V prípade, ak by mal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, čo žalovaný v\nplnom rozsahu neuznáva, žalovaný namieta priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy\nžalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v\nprípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového\nvýmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto).\nZamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t.j. mzda\nnetto. Žalovaný zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v\nprípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania\nstanovený zo mzdy brutto.\n22. Žalovaný v tejto veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS/494/2013, v\nktorom Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky\nnáhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca\nna súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces.\n23. Žalovaný záverom zdôraznil, že v zmysle § 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DP“) sú príjmy zo súčasného alebo z predchádzajúceho\nštátnozamestnaneckého pomeru príjmami zo závislej činnosti. Podľa § 3 Zákona o DP sú príjmy zo\nzávislej činnosti predmetom dane, t. j. podliehajú daňovej povinnosti. Podľa § 138 zákona č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je vymeriavacím základom zamestnanca, ktorý\nvykonáva zárobkovú činnosť (zárobková činnosť je v zmysle § 3 tohto zákona príjem zo závislej činnosti),\npríjem plynúci z tejto zárobkovej činnosti okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane alebo sú od\ndane oslobodené. Podľa § 128 tohto zákona je zamestnanec platiteľom poistného na nemocenské\npoistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti a zamestnávateľ aj\nplatiteľom poistného na úrazové poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity. Zároveň podľa\n§ 13 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o\npoisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je vymeriavacím\nzákladom zamestnanca príjem zo závislej činnosti, v zmysle čoho je na účely tohto zákona zamestnanec\na zamestnávateľ povinný platiť poistné.\nZ vyššie uvedených ustanovení zákonov vyplýva, že každý príjem zo závislej činnosti, ak nie je\npredmetom dane alebo nie je od dane oslobodený, podlieha dani z príjmu a odvodom poistného na\nsociálne poistenie a zdravotné poistenie. To znamená, že nie je možné žiadnej fyzickej osobe vyplatiť\npríjem tak, aby z nich zamestnávateľ neodviedol zákonom stanovené zrážky – preddavok na daň a\npoistné.\nIII.\nVyjadrenia strán v odvolacom konaní\n24. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Pokiaľ žalovaný svoje odvolanie odôvodňuje\ntým, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, odo dňa kedy\noznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď súd rozhodol o skončení\n\npracovného pomeru, k uvedenej námietke žalobkyňa uvádza a poukazuje na to, že v konaní bolo\njasne preukázané, že žalobkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce,\nkeď zamestnávateľovi preukázateľne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Nemožno preto\ndôvodne tvrdiť, že by sa žalobkyňa svojím konaním vzdala pracovného pomeru alebo že by neprejavila\nvôľu pokračovať v pracovnom pomere po neplatnom skončení. Skutočnosť, že zásielka obsahujúca\npredmetné oznámenie nebola zamestnávateľom v odbernej lehote prevzatá, nemôže ísť na ťarchu\nžalobkyne.\n25. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa priznania nároku žalobkyne na nevyčerpanú dovolenku sa\nžalobkyňa plne stotožnila s odôvodnením súdu prvej inštancie a považuje ho za riadne a vecne\nodôvodnené pričom naň v plnom rozsahu odkazuje.\n26. Vo vzťahu k námietke žalovaného smerujúcej k priznaniu tzv. zákonných úrokov z omeškania\nžalobkyňa uviedla a poukázala na to, že vzhľadom na kogentnú povahu ustanovení § 517 ods. 2\nObčianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. je zamestnávateľ v omeškaní povinný\nzaplatiť zamestnancovi aj zákonné úroky z omeškania bez potreby osobitného uplatnenia tohto nároku\nzamestnancom. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.ÚS/460/2017 potvrdil, že táto povinnosť vyplýva\npriamo zo zákona a jej účelom je kompenzovať zamestnancovi zníženú hodnotu peňažného plnenia\nspôsobenú oneskorenou úhradou.\n27. Z týchto dôvodov považuje za nepochybné, že jej vznikol nárok na zaplatenie zákonných úrokov\nz omeškania z jednotlivých mesačne splatných súm náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po dni ich\nsplatnosti až do zaplatenia. Námietka žalovaného, ktorou spochybňuje uplatnenie tohto zákonného\npríslušenstva, je preto právne bezdôvodná a v rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR.\n28. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdil a priznal žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu.\n29. K vyjadreniu žalobkyne podal odvolaciu repliku žalovaný, ktorý zotrval na svojich odvolacích\nnámietkach.\nIV.\nKonanie o odvolaní\n30. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)\npreskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených\nv ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania\nžalovaného.\n31. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v\nktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie\nodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal\nsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a\npovinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.\n32. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I.\nnapadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie 8.855.63\neura s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže nebol napadnutý výrok II.,\nktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a preto v odvolacom konaní predmetom nebol\npreskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.\n33. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n34. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný\nako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len\ndo uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom\n\nvymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Odvolací súd\nprihliadol na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS/78/05).\n35. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený\nsprávny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych\nzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia\nprvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Vo vzťahu k odvolací námietkam uvádza\nnasledovne.\n36. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že\nprávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010)\n37. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že\ntrvá na ďalšom zamestnávaní podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce odvolací súd uvádza a poukazuje na\nto, že z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoPr/1/2024-277 z 27.03.2025 (bod č.\n15), ako aj z obsahu spisu je preukázané, že žalobkyňa listom z 18.07.2017 oznámila zamestnávateľovi,\nže trvá na ďalšom zamestnávaní. Poštová zásielka sa vrátila dňa 01.08.2017 z dôvodu toho, že nebola\nprevzatá v odbernej lehote (č. l. 65 - 67 spisu). Zo zápisnice o pojednávaní z 22.03.2023 vyplýva,\nže právny zástupca žalobkyne krátkou cestou doručil súdu prvej inštancie obálku v origináli, ktorá má\nobsahovať právny úkon, že žalobkyňa trvá na zamestnávaní s tým, že fotokópia je na č.l. 65 - 66 spisu\n(rub č. l. 126 spisu). Autentickosť obálky pritom potvrdil aj súd prvej inštancie a založil ju do spisu.\nZ uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť podľa § 79 ods. 1 Zákonníka\npráce, a preto jej patri náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil\nžalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa potvrdenia Sociálnej\npoisťovne zo dňa 22.03.2023 o nemocenských dávkach žalobkyňa poberala nemocenské dávky od\n09.06.2017 do 30.09.2017. Teda v čase od 01.08.2017 do 30.09.2017 reálne prácu pre zamestnávateľa\nvykonávať nemohla, a preto žalobkyni za uvedené obdobie náhrada mzdy neprináleží. Preto jej vznikol\nnárok až od 01.10.2017 (bod 30. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14.02.2024).\n38. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd nesprávne priznal žalobkyni nárok náhradu\nmzdy aj za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019 odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o obdobie\nod 02.08.2018 do 15.03.2019, to predstavuje úsek od právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru po opätovný začiatok výkonu práce, resp. v tomto prípade do samotného\nskončenia pracovného pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom, t.j. od 02.08.2018 do\n15.03.2019, kedy bola daná žalobkyni výpoveď z pracovaného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a)\nZákonníka práce. V tomto období sa už pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných\nustanovení Zákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu\npodľa pracovnej zmluvy. A povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy\nv dohodnutom mieste a čase. Žalovaný v období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia\npracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. išlo o\nprekážku v práci na strane zamestnávateľa, a preto mu zamestnávateľ mal poskytnúť náhradu mzdy v\nsume jeho priemerného zárobku (body 40. až 42. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).\n39. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú\ndovolenku odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na body 39. až 42 odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu č. k. 20CoPr/1/2024-277 z 27.3.2025, v rámci ktorých odvolací súd vyhodnotil totožnú\nnámietku žalovaného za nedôvodnú, cit.:\n,,39. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel tomuto nároku s\npoukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22 z 12.10.2023, ktorý kladne odpovedal\nna položenu prejudiciálnu otázku, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom\nzmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a\n\nnásledne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v dôsledku zrušenia jeho\nprepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo\ndňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania, z dôvodu, že počas tohto obdobia\ntento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu tento zamestnávateľ nepridelil\nprácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym právom nárok na náhradu mzdy.\n40. V zmysle tohto rozhodnutia sa vzťahuje povinnosť členského štátu EÚ zabezpečiť platenú dovolenku\npre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/\nES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, t.j. aj pre zamestnancov,\ns ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer a to v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného\nnastúpenia do zamestnania, t.j. za čas kedy zamestnanec skutočne nepracoval.\n41.Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2008 (podľa ktorého nárok na náhradu\nnevyčerpanej dovolenky zamestnancovi neprináleží) s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EU je\ntým prekonané, keď z rozhodnutia Súdneho dvora EU jednoznačne vyplýva, že zamestnanec, ktorý bol\nprotiprávne prepustený má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok resp. peňažnú náhradu za\nnevyčerpanú platenú dovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Členské\nštáty sú povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s legislatívou Európskej únie a so závermi\nSúdneho dvora Európskej únie.\n42. Odvolací súd taktiež poukazuje na spomínaný rozsudok v spojených veciach QH proti Varchoven\nkasacionen säd na Republika Balgarija, C-762/18 a CV proti Iccrea Banca SpA, C-37/19 zo dňa\n25.06.2020 Súdny dvor EÚ rozhodol o ďalšom nároku zamestnanca v prípade neplatného skončenia\npracovného pomeru, a to nároku na náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku, ktorého výsledok je\naplikovateľný na prejedávanú vec.“\n40. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaného, ktorý\nnamietal\nnesprávnosť výpočtu súdu prvej inštancie na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku z dôvodu, že\nv režime výkonu práce vo verejnom záujme sa nezisťuje priemerný zárobok, ale zamestnávateľ na\npracovnoprávne účely obsahujúce ustanovenia o priemernom zárobku používa funkčný plat určený\npodľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom\nzáujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov priznaný v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.\n41. Žalovaný v odvolaní predložil vlastný výpočet náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, podľa\nktorého rozdiel medzi sumou, ktorú priznal súdu prvej inštancie a správne vypočítanou je 144,80 eura.\nPodľa výpočtu predloženého žalovaným v odvolaní, náhrady mzdy žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku\nza rok 2017 je vo výške 585,42 eura (nárok na dovolenku 12,5 dňa /od 07.06.2017 – 31.12.2017 6/12 z počtu 25 dní/ - funkčný plat 983,50 eura : 21 pracovných dní v 12/2017 = 46,8333 x 12,5 dňa\n= 585,42 eura)\nPodľa výpočtu predloženého žalovaným v odvolaní, náhrada mzdy žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku\nza rok 2018 je vo výške 727,15 eura (nárok na dovolenku 15 dní (od 01.01.2018 – 01.08.2017 - 7/12 z\npočtu 25 dní) - funkčný plat 1.018 eur : 21 pracovných dní v 12/2018 = 48,4762 x 15 dní = 727,15 eura).\nPodľa výpočtu predloženého žalovaným v odvolaní, náhrada mzdy žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku\nza rok 2019 je vo výške 203,10 eura (nárok na dovolenku 4 dni (od 01.01.2019 – 14.03.2019 - 2/12 z\npočtu 25 dní) - funkčný plat 1.015,50 eura : 20 pracovných dní v 6/2019 = 50,7750 x 4 dní = 203,10 eura).\n42. Odvolací súd konštatuje, že sčítajúc celkovú náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa\nvýpočtu žalovaného dostaneme sumu 1.515,67 eura. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie\n(body 46. a 47. odôvodnenia) vyplýva, že súd prvej inštancie priznal náhradu mzdy za nevyčerpanú\ndovolenku za rok 2017 vo výške 604,61 eura, za rok 2018 vo výške 725,53 eur a za rok 2019 vo výške\n197,03 eura, čo celkovo predstavuje sumu 1.527,17 eura. Porovnaním obidvoch výpočtov, rozdiel medzi\nsumou, ktorú priznal súdu prvej inštancie a vypočítanou žalovaným, nie je 144,80 eura, ale len 11,50\neura. Avšak odvolací súd si všimol, že žalovaný dosadil do svojho výpočtu nesprávnu výšku funkčného\nplatu za rok 2019, keď správny údaj mal byť 1.115,50 eura (bod 43. odôvodnenia rozsudku súdu prvej\ninštancie, č.l. 6 spisu). Za tejto situácie je náhrada mzdy žalobkyne za nevyčerpanú dovolenku za rok\n2019 podľa výpočtu predloženého žalovaným 223,10 eura, a celková náhrada za obdobie rokov 2017 až\n2019 vo výške 1.535,67 eura. Porovnaním s náhradou za nevyčerpanú dovolenku vypočítanou súdom\nprvej inštancie vo výške 1.527,17 eura, by žalobkyni mala byť podľa výpočtu žalovaného s dosadenou\nsprávnou výškou funkčného platu za rok 2019 priznaná náhrada ešte vo vyššej výške, ako priznal súd\nprvej inštancie (t.j. o 8,50 eura). Je teda možné konštatovať, že v zmysle tejto odvolacej námietky\nžalovaného nebolo rozhodnuté súdom prvej inštancie v jeho neprospech, ak mal podľa jeho vlastného\n\nskutkového tvrdenia zaplatiť na náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobkyni ešte viac, preto bola aj\ntáto námietka vyhodnotená ako neopodstatnená.\n43. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného ohľadne nedôvodnosti nároku žalobkyne na zákonné\núroky z omeškania odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na body 48. až 51. odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu č. k. 20CoPr/1/2024-277 z 27.03.2025, v rámci ktorých sa odvolací súd nestotožnil ani\ns argumentáciou žalovaného, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky z omeškania vzhľadom na charakter\nuplatneného nároku podľa Zákonníka práce, ani s námietkou, že ak vznikol nárok na úrok z omeškania\ntak nie z hrubej mzdy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku\nsúdu prvej inštancie v tejto časti a dôvody uvedené žalovaným v odvolaní (totožné ako v odvolaní voči\ndruhému v poradí rozsudku súdu prvej inštancie) nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé vyvolať\niné objasnenie veci, prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k úrokom\nz omeškania. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného v 1/ rade, že ak vznikol nárok na úrok z\nomeškania tak nie z hrubej mzdy odvolací súd poukázal na závery prezentované v uznesení tunajšieho\nodvolacieho súdu č.k. 22Cop/5/2019-217 z 14.05.2020 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.\nzn. 17C/632/2015 zo dňa 23.11.2016. Odvolací súd preto považuje tieto odvolacie námietky žalovaného\nza nedôvodné a súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni nárok na zaplatenie zákonných úrokov\nz omeškania z jednotlivých mesačne splatných súm náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po dni ich\nsplatnosti až do zaplatenia.\n44. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a súvisiaceho\nvýroku III. v spojení s opravným uznesením, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.\n45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.\n1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom\nkonaní nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnej žalobkyni\nv rozsahu 100 %, ktorá podala vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne\nsúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,\nktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).\n22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nDovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.\n2 CSP).\nPodanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu\ntreba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného\npredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné\ndoručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20Cpr/9/2023", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "50b50847-4b8b-4d77-81c1-d055d5357f65:c9038e3a-a986-4fdd-961c-ac8a3d0cbc00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5407203486.1", "spisova_znacka": "8Cdo/69/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/69/2018 z 24. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5407203486.1"}, {"guid": "d5bdfc41-4c46-4228-a296-34da2f7c4fa6:a7799e82-9a01-464c-8f81-2cf8c8f0a2ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6708206879.3", "spisova_znacka": "5MCdo/8/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/8/2012 z 3. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-03", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6708206879.3"}, {"guid": "c6a4b078-e2fc-4de8-90e7-8952a90e182d:bfb3b467-c2d2-451a-a054-362f625f358e", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/20/2017", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Cpr/20/2017 z 28. 6. 2018", "sud": "Okresný súd Poprad", "datum_vydania": "2018-06-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c6a4b078-e2fc-4de8-90e7-8952a90e182d:bfb3b467-c2d2-451a-a054-362f625f358e"}], "citovane_v": []}