Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoPr/5/2025 z 23. 4. 2026
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. apríla 2026, sp. zn. 20CoPr/5/2025, ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2
Krajský súd Prešov | 20CoPr/5/2025 | ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2 | 2026-04-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7162486e-4ffb-44dd-87bc-91cd6d54637f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Prešov
20CoPr/5/2025
8720201540
23. 04. 2026
JUDr. Michal Boroň
ECLI:SK:KSPO:2026:8720201540.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpenej JUDr. Martinom Tyčom, advokátom so sídlom Budovateľská
50, 080 01 Prešov, IČO: 55927653, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2,
812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00151866, o vyplatenie náhrady mzdy, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Cpr/9/2023-310 zo dňa 19.09.2025 v spojení
s opravným uznesením č. k. 20Cpr/9/2023-320 zo dňa 24.09.2025, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch I. a III.
II. Priznáva sa žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100
%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred súdom prvej inštancie
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 8.855,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
8% ročne zo sumy 604,61 eura od 11.01.2018 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.09.2018 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.10.2018 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.11.2018 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.12.2018 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.01.2019 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 725,53 eura od 11.01.2019 do zaplatenia
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.02.2019 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 983,50 eura od 11.03.2019 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 443,96 eura od 11.07.2019 do zaplatenia,
8% ročne zo sumy 52,23 eura od 11.07.2019 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 58,78%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. 20Cpr/9/2023-320 zo dňa 24.09.2025 rozhodol takto,
cit.:
,,O p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Cpr/9/2023-310 zo dňa 19.09.2025
v časti označenia právneho zástupcu žalobcu tak, že správne znie:
„ ... právne zastúpenej: JUDr. Martin Tyč, advokát, so sídlom Budovateľská 50, 080 01 Prešov, IČO:
55 927 653 ...“
3.
Vo zvyšnej časti zostáva vyššie uvedený rozsudok nezmenený a toto uznesenie tvorí jeho súčasť.“
4. Rozhodol podľa ustanovení § 79 ods. 1 a 2, § 116 ods. 3, § 103 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1, 2 a 4, § 142
ods. 1 až 3, § 144a ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len ,,Zákonník
práce“).
5. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že po zrušení rozsudku predmetom konania zostalo
rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019, nároku na náhradu
mzdy za nevyčerpanú dovolenku v počte dní 17,5 za rok 2017 vo výške 791,70 eura a v počte dní 30
za rok 2018 vo výške 1.404,90 eura. Predmetom konania zostalo rozhodnúť aj o nároku na náhradu
mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 01.01.2019 do 15.03.2019 v počte 5 dní, napriek tomu,
že odvolací súd to v odôvodnení neuviedol, avšak rozsudok bol zrušený aj v časti 234,17 eura, čo bola
priznaná suma za nevyčerpanú dovolenku od 01.01.2019 do 15.03.2019.
6. Konštatoval, že súd je v danom prípade viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že v období od
02.08.2018 do 15.03.2019 sa pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných ustanovení
Zákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy a povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy v dohodnutom
mieste a čase. Zo záverov odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný v období od právoplatnosti rozsudku
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce, t. j. išlo o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, a preto mu zamestnávateľ mal
poskytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Nárok zamestnanca na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru (§ 79 ods. 1
Zákonníka práce) a nárok na náhradu mzdy v zmysle § 142 Zákonníka práce pre prekážky na strane
zamestnávateľa sú dva samostatné a odlišné nároky. Nároky zamestnanca, s ktorým zamestnávateľ
neplatne zrušil pracovný pomer, sú osobitne upravené v ustanovení § 79 Zákonníka práce a nemožno
ohľadne týchto nárokov použiť všeobecné ustanovenia o náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane
zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi
pokračovať v práci ani po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, vznikajú zamestnancovi za dobu od
právoplatnosti rozhodnutia nárok na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
7. Uviedol, že právny vzťah strán konania sa spravuje okrem Zákonníka práce aj zákonom č. 552/2003
Z.z. o výkone prác vo verejnom záujme a zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. O určení zaradenia zamestnanca do platovej triedy,
platového stupňa, tarifného platu, osobného príplatku, rozhoduje zamestnávateľ (§§ 4 až 7 zák. č.
553/2003 Z.z.). V prípade žalobkyne zamestnávateľ rozhodol o jej zaradení do 10. platovej triedy a 12.
tarifného stupňa, čo vyplýva z Oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.01.2017, pričom
tarifný plat predstavoval sumu 708,50 eura, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,- eur,
spolu 983,50 eura. Novelou č. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 došlo k zvýšeniu tarifného platu na sumu
743,- eur. Novelou č. 318/2018 Z.z. došlo od 01.01.2019 k úprave platových tried, v dôsledku čoho sa
zmenilo zaradenie žalobkyne do 7. platovej triedy a 13. platového stupňa. Uvedené vyplýva z platového
dekrétu zamestnanca zo dňa 15.03.2019, podľa ktorého tarifný plat žalobkyne predstavoval sumu
860,50 eura a osobný príplatok 255,- eur. Z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 3Cdo/31/2008, z 26.02.2009
vyplýva, že súd je iba oprávnený preskúmavať správnosť takéhoto zaradenia zamestnanca do príslušnej
platovej triedy, platového stupňa, tarifného platu a funkčného platu. Zaradenie navrhovateľky do 10.

platobnej triedy (po zmene do 7. triedy) bolo vykonané samotným žalovaným, resp. jeho predchodcom,
t.j. zamestnávateľom, ktorý bol povinný riadne vyhodnotiť kvalifikačné predpoklady na strane žalobkyne.
8. Pri vyčíslení náhrady mzdy za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019 súd prvej inštancie vychádzal
z pravdepodobného zárobku, aký by žalobkyňa dosiahla, a to v najvyššej možnej miere, nakoľko
žalobkyňa v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom
skončení pracovného pomeru nepracovala. Tarifný plat žalobkyne by podľa prílohy č. 1 nariadenia vlády
č. 359/2017 Z.z. od 01.01.2018 činil 743,- eur, osobný príplatok 155,- eur a príplatok za riadenie 120,eur, spolu 1.018,- eur, čo za mesiace august až december predstavuje sumu 5.090,- eur (5x 1.018).
Predmetom konania za uvedené obdobie však zostala suma 4.917,50 eura (5x 983,50), a preto súd
priznal žalobkyni sumu 4.917,50 eura. Tarifný plat žalobkyne by podľa Prílohy č. 3 zákona č. 553/2003
Z.z. počnúc 01.01.2019 činil 860,50 eura (7. platová trieda a 13. platový stupeň) a osobný príplatok
255,- eur, spolu 1.115,50 eura. Za obdobie 01.01.2019 do 15.03.2019 to predstavuje sumu 2.734,77
eura (2x 1.115,50 + 503,77 (1.115,50/31x14)). Predmetom konania za uvedené obdobie však zostala
suma 2.410,96 eura (2x 983,50 + 443,96 (983,50/31x 14). Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni
sumu 7.328,46 eura (7x 983,50 + 443,96).
9. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, tak súd prvej inštancie konštatoval, že
je viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu, podľa ktorého zamestnanec, ktorý bol protiprávne prepustený
má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, resp. peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú
dovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Žalobkyni teda prináleží
náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku za obdobie od 07.06.2017 do 01.08.2018. Pomerná časť
dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru
jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo za obdobie od 07.06.2017 do 31.12.2017 je 12,5 dní
a od 01.01.2018 do 01.08.2018 je 15 dní. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25
dní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle Zákonníka práce.
10. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné
vychádzať z ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako
mzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy je rozhodným obdobím 2.
štvrťrok roka 2017. V rozhodnom období žalobkyňa odpracovala celkovo 488 hodín (40 hodín týždenne).
Priemerný hodinový zárobok tak činí za máj až jún 2017 sumu 6,0461 eura (2.950,50/488 hodín),
náhrada mzdy za rok 2017 je 604,61 eura (6,0461x12,5 dní x 8 hodín) a za rok 2018 (do 01.08.2018)
je 725,53 eura (6,0461x15 dníx8 hodín).
11. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak žalobkyňa
nevykonávala prácu pre prekážku v práci na strane zamestnávateľa, čo sa v zmysle § 144a Zákonníka
práce považuje ako výkon práce. Žalobkyňa teda vykonávala prácu viac 60 dní v kalendárnom roku,
a preto jej vznikol nárok na pomernú časť dovolenky za kalendárny rok. Pomerná časť dovolenky
je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna
dvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo je 4 dni. V zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce patrí
žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy, keďže žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku z
dôvodu skončenia pracovného pomeru. Súd pri výpočte vychádzal z ročného nároku na dovolenku 25
dní, na ktorý mala žalobkyňa nárok v zmysle Zákonníka práce. Rozhodným obdobím je kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy
je rozhodným obdobím 4. štvrťrok roka 2018. Žalobkyňa v rozhodnom období pre prekážku v práci na
strane zamestnávateľa neodpracovala ani jeden deň. Súd teda vychádzal z pravdepodobného zárobku
ako je uvedené vyššie, t.j. zo sumy 1.018,- eur V rozhodnom období pracovný čas prestavoval celkovo
496 hodín (40 hodín týždenne). Priemerný hodinový zárobok tak činí za sumu 6,1573 eura (3.054/496
hodín) Náhrada mzdy za rok 2019 tak činí sumu 197,03 eura (6,1573x4 dníx8 hodín). Spolu tak súd
prvej inštancie priznal žalobkyni sumu 8.855,63 eura (7.328,46+604,61+725,53 +197,03)
12. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012 sp. zn.
6Cdo/248/2010, ktoré bolo neskôr zverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým publikačným
číslom 32/2012 (zväzok 4, ročník 2012, strana 168), z ktorého vyplýva právny záver, že predpokladom
vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného

pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá
na ďalšom zamestnaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru môže
preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol
ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká
splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu
zamestnávateľa so splnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tom prípade vtedy, ak nárok
včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t. j. ak zamestnávateľ
neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas plnenia môže byť
predovšetkým dohodnutý účastníkmi, môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia §
119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné
obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie),
a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na
strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza
preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten, ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala
splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený
pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia §
61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti
skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako
predbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej
v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila
by fikcia, že pracovný pomer skončí platne, aj keby išlo o neplatný úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie
súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka
platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka
práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti
náhrady mzdy. (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/69/2018, obdobne tiež sp. zn. 4Cdo/243/2008, sp.
zn. 2Cdo/76/2011, sp. zn. 5MCdo/8/2012 a sp. zn. 1Cdo/51/2017).
Z citovaných rozhodnutí je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane
do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania
zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať
tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých
mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného
termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká
zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú
na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na
prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/460/2017 zo 4. júla 2017)
13. Ako uviedol odvolací súd tak mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom
termíne, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že splatnosť mzdy nastala na desiaty kalendárny
deň toho-ktorého mesiaca, čo vyplýva zo žaloby. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je
rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so vznikom povinnosti
platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 1 ods.
4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých miezd bola dohodnutá v pracovnej
zmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
mzdy za mesiac august 2018 dňa 11.09.2018 a tak obdobne i so zaplatením miezd za ďalšie mesiace.
S vyplatením náhrady za dovolenku za roku 2017 sa dostal žalovaný do omeškania 11.01.2018, za
rok 2018 11.01.2019 a za rok 2019 11.07.2019. Pokiaľ ide o úrok z omeškania z náhrady mzdy za
nevyčerpanú dovolenku za rok 2019 tak súd prvej inštancie priznal iba zo sumy 52,23 eura, keďže
predmetom konania zostal úrok z omeškania z tejto sumy.
14. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“)
II.

Odvolanie žalovaného
15. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný, z dôvodov uvedených
v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku
súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.
16. Je toho názoru, že žalobkyni patrí náhrada mzdy, z neplatného skončenia pracovného pomeru,
odo dňa kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času keď súd
rozhodol o skončení pracovného pomeru. Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 28.06.2018, č. k.
11Cpr/20/2017-71, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.08.2018 rozhodol, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 26.05.2017 je neplatné a pracovný pomer trvá.
Žalovaný počas celého konania pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobkyňa nepreukázala kedy
oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Citoval z rozhodnutia R 36/1979: „Ak pracovník počas výpovednej lehoty neoznámil organizácii, ktorá mu
dala výpoveď, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru a o náhradu mzdy, potom je tým oznámenie pracovníka voči organizácii, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, nahradené, ale tu rozhoduje, kedy sa doručila kópia žaloby organizácii, a nie to, kedy
sa podala na súde.“
Z vyššie uvedeného podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa môže požadovať náhradu
mzdy najskôr odo dňa 29.09.2017 (t.j. deň kedy bola žaloba v právnej veci vedenej na Okresnom
súde Poprad pod č. k. 11Cpr/20/2017-71 doručená žalovanému: Spojená školu, Kpt. Nálepku 122,
Giraltovce) až do dňa 01.08.2018 (t.j. deň kedy rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 28.06.2018,
č.k. 11Cpr/20/2017-71 nadobudol právoplatnosť). Nestotožnil sa s rozhodnutím, ktorým súd priznal
žalobkyni nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019.
17. Žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na svojom názore, že žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú
dovolenku. Má za to, že keďže žalobkyňa neodpracovala potrebný počet dní, na to aby jej nárok
na dovolenku vznikol, žalobkyni nárok na preplatenie dovolenky nepatrí. Citoval pritom rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2008. Súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil vec a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný k otázke nároku žalobkyne na
nevyčerpanú dovolenku prezentoval svoj názor vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.07.2020.
18. Napriek vyššie uvedenému, žalovaný považoval výpočet súdu za nesprávny. Uviedol, že v režime
výkonu práce vo verejnom záujme sa nezisťuje priemerný zárobok. Zamestnávateľ na pracovnoprávne
účely obsahujúce ustanovenia o priemernom zárobku používa funkčný plat určený podľa zákona č.
553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov priznaný v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
V tejto súvislosti žalovaný uviedol nasledovný výpočet náhrady mzdy žalobkyni za nevyčerpanú
dovolenku:
Rok 2017 – náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je 585,42 , nárok na dovolenku 12,5 dňa - od
07.06.2017 – 31.12.2017 - 6/12 z počtu 25 dní (súd vychádzal z nároku podľa ZP) výpočet náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku: funkčný plat 983,50 eura : 21 pracovných dní v 12/2017 = 46,8333
x 12,5 dňa = 585,42 eura
Rok 2018 – náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je 727,15 eura, nárok na dovolenku 15 dní od 01.01.2018 – 01.08.2018 - 7/12 z počtu 25 dní (súd vychádzal z nároku podľa ZP) výpočet náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku: funkčný plat 1018,00 € : 21 pracovných dní v 12/2018 = 48,4762 x
15 dní = 727,15 eura.
Rok 2019 – náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku je 203,10 eura nárok na dovolenku 4 dní - od
01.01.2019 – 14.03.2019 - 2/12 z počtu 25 dní (súd vychádzal z nároku podľa ZP) výpočet náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku: funkčný plat 1.015,50 eura : 20 pracovných dní v 06/2019 = 50,7750
x 4 dní = 203,10 eura.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozdiel medzi sumou, ktorú priznal súd prvej inštancie a správne
vypočítanou je 144,80 eura.
19. Namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania. Zákonník práce
neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Občiansky zákonník“).

Zákonník práce zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej
časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej
subsidiárnej pôsobnosti je ale zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti.
Vzhľadom na uvedené, žalovaný zastáva názor, že žalobkyňa požaduje úroky z omeškania v rozpore
so zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme Slovenskej republiky.
Právo na náhradu mzdy nemá povahu opakujúcej sa dávky. Priznanie úrokov z omeškania sa viaže
na právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady mzdy nie je
totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú dané dôvody na
nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr.
20. Žalovaný zotrváva na svojom názore, že ak by súd aj nepriznal úrok z omeškania, mohol by tak
urobiť z dôvodu, že priznaná výška náhrady mzdy je dostatočne vysoká, a je tak v súlade so satisfakčnou
funkciou (pre zamestnanca, ktorého pracovný pomer bol skončený neplatne), so sankčnou funkciou (vo
vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý nepostupoval pri skončení pracovného pomeru v súlade so zákonnou
úpravou) a sociálnou funkciou, ktorú má plniť náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru.
21. V prípade, ak by mal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, čo žalovaný v
plnom rozsahu neuznáva, žalovaný namieta priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy
žalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v
prípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového
výmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto).
Zamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t.j. mzda
netto. Žalovaný zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v
prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania
stanovený zo mzdy brutto.
22. Žalovaný v tejto veci poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS/494/2013, v
ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky
náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca
na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
23. Žalovaný záverom zdôraznil, že v zmysle § 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DP“) sú príjmy zo súčasného alebo z predchádzajúceho
štátnozamestnaneckého pomeru príjmami zo závislej činnosti. Podľa § 3 Zákona o DP sú príjmy zo
závislej činnosti predmetom dane, t. j. podliehajú daňovej povinnosti. Podľa § 138 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je vymeriavacím základom zamestnanca, ktorý
vykonáva zárobkovú činnosť (zárobková činnosť je v zmysle § 3 tohto zákona príjem zo závislej činnosti),
príjem plynúci z tejto zárobkovej činnosti okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane alebo sú od
dane oslobodené. Podľa § 128 tohto zákona je zamestnanec platiteľom poistného na nemocenské
poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti a zamestnávateľ aj
platiteľom poistného na úrazové poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity. Zároveň podľa
§ 13 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o
poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je vymeriavacím
základom zamestnanca príjem zo závislej činnosti, v zmysle čoho je na účely tohto zákona zamestnanec
a zamestnávateľ povinný platiť poistné.
Z vyššie uvedených ustanovení zákonov vyplýva, že každý príjem zo závislej činnosti, ak nie je
predmetom dane alebo nie je od dane oslobodený, podlieha dani z príjmu a odvodom poistného na
sociálne poistenie a zdravotné poistenie. To znamená, že nie je možné žiadnej fyzickej osobe vyplatiť
príjem tak, aby z nich zamestnávateľ neodviedol zákonom stanovené zrážky – preddavok na daň a
poistné.
III.
Vyjadrenia strán v odvolacom konaní
24. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Pokiaľ žalovaný svoje odvolanie odôvodňuje
tým, že žalobkyni patrí náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, odo dňa kedy
oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď súd rozhodol o skončení

pracovného pomeru, k uvedenej námietke žalobkyňa uvádza a poukazuje na to, že v konaní bolo
jasne preukázané, že žalobkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
keď zamestnávateľovi preukázateľne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Nemožno preto
dôvodne tvrdiť, že by sa žalobkyňa svojím konaním vzdala pracovného pomeru alebo že by neprejavila
vôľu pokračovať v pracovnom pomere po neplatnom skončení. Skutočnosť, že zásielka obsahujúca
predmetné oznámenie nebola zamestnávateľom v odbernej lehote prevzatá, nemôže ísť na ťarchu
žalobkyne.
25. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa priznania nároku žalobkyne na nevyčerpanú dovolenku sa
žalobkyňa plne stotožnila s odôvodnením súdu prvej inštancie a považuje ho za riadne a vecne
odôvodnené pričom naň v plnom rozsahu odkazuje.
26. Vo vzťahu k námietke žalovaného smerujúcej k priznaniu tzv. zákonných úrokov z omeškania
žalobkyňa uviedla a poukázala na to, že vzhľadom na kogentnú povahu ustanovení § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. je zamestnávateľ v omeškaní povinný
zaplatiť zamestnancovi aj zákonné úroky z omeškania bez potreby osobitného uplatnenia tohto nároku
zamestnancom. Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III.ÚS/460/2017 potvrdil, že táto povinnosť vyplýva
priamo zo zákona a jej účelom je kompenzovať zamestnancovi zníženú hodnotu peňažného plnenia
spôsobenú oneskorenou úhradou.
27. Z týchto dôvodov považuje za nepochybné, že jej vznikol nárok na zaplatenie zákonných úrokov
z omeškania z jednotlivých mesačne splatných súm náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po dni ich
splatnosti až do zaplatenia. Námietka žalovaného, ktorou spochybňuje uplatnenie tohto zákonného
príslušenstva, je preto právne bezdôvodná a v rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR.
28. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a priznal žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu.
29. K vyjadreniu žalobkyne podal odvolaciu repliku žalovaný, ktorý zotrval na svojich odvolacích
námietkach.
IV.
Konanie o odvolaní
30. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených
v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania
žalovaného.
31. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
32. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie 8.855.63
eura s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže nebol napadnutý výrok II.,
ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a preto v odvolacom konaní predmetom nebol
preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.
33. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
34. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len
do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Odvolací súd
prihliadol na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS/78/05).
35. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Vo vzťahu k odvolací námietkam uvádza
nasledovne.
36. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010)
37. K odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala kedy oznámila zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce odvolací súd uvádza a poukazuje na
to, že z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoPr/1/2024-277 z 27.03.2025 (bod č.
15), ako aj z obsahu spisu je preukázané, že žalobkyňa listom z 18.07.2017 oznámila zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Poštová zásielka sa vrátila dňa 01.08.2017 z dôvodu toho, že nebola
prevzatá v odbernej lehote (č. l. 65 - 67 spisu). Zo zápisnice o pojednávaní z 22.03.2023 vyplýva,
že právny zástupca žalobkyne krátkou cestou doručil súdu prvej inštancie obálku v origináli, ktorá má
obsahovať právny úkon, že žalobkyňa trvá na zamestnávaní s tým, že fotokópia je na č.l. 65 - 66 spisu
(rub č. l. 126 spisu). Autentickosť obálky pritom potvrdil aj súd prvej inštancie a založil ju do spisu.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, a preto jej patri náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa potvrdenia Sociálnej
poisťovne zo dňa 22.03.2023 o nemocenských dávkach žalobkyňa poberala nemocenské dávky od
09.06.2017 do 30.09.2017. Teda v čase od 01.08.2017 do 30.09.2017 reálne prácu pre zamestnávateľa
vykonávať nemohla, a preto žalobkyni za uvedené obdobie náhrada mzdy neprináleží. Preto jej vznikol
nárok až od 01.10.2017 (bod 30. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 14.02.2024).
38. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd nesprávne priznal žalobkyni nárok náhradu
mzdy aj za obdobie od augusta 2018 do 15.03.2019 odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o obdobie
od 02.08.2018 do 15.03.2019, to predstavuje úsek od právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru po opätovný začiatok výkonu práce, resp. v tomto prípade do samotného
skončenia pracovného pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom, t.j. od 02.08.2018 do
15.03.2019, kedy bola daná žalobkyni výpoveď z pracovaného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce. V tomto období sa už pracovnoprávne vzťahy vracajú do pôsobnosti všeobecných
ustanovení Zákonníka práce, kedy povinnosťou zamestnávateľa je prideľovať zamestnancovi prácu
podľa pracovnej zmluvy. A povinnosťou zamestnanca je vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy
v dohodnutom mieste a čase. Žalovaný v období od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru do 15.03.2019 prácu neprideľoval podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. išlo o
prekážku v práci na strane zamestnávateľa, a preto mu zamestnávateľ mal poskytnúť náhradu mzdy v
sume jeho priemerného zárobku (body 40. až 42. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).
39. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že žalobkyni nepatrí náhrada za nevyčerpanú
dovolenku odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na body 39. až 42 odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu č. k. 20CoPr/1/2024-277 z 27.3.2025, v rámci ktorých odvolací súd vyhodnotil totožnú
námietku žalovaného za nedôvodnú, cit.:
,,39. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel tomuto nároku s
poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-57/22 z 12.10.2023, ktorý kladne odpovedal
na položenu prejudiciálnu otázku, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 2003/88 vykladať v tom
zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorý dostal protiprávnu výpoveď a

následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v dôsledku zrušenia jeho
prepustenia súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo
dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania, z dôvodu, že počas tohto obdobia
tento pracovník pre zamestnávateľa skutočne nepracoval, keďže mu tento zamestnávateľ nepridelil
prácu, a že počas uvedeného obdobia už má v súlade s vnútroštátnym právom nárok na náhradu mzdy.
40. V zmysle tohto rozhodnutia sa vzťahuje povinnosť členského štátu EÚ zabezpečiť platenú dovolenku
pre každého zamestnanca vyplývajúcu z Článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, t.j. aj pre zamestnancov,
s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer a to v období odo dňa prepustenia do dňa opätovného
nastúpenia do zamestnania, t.j. za čas kedy zamestnanec skutočne nepracoval.
41.Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2008 (podľa ktorého nárok na náhradu
nevyčerpanej dovolenky zamestnancovi neprináleží) s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EU je
tým prekonané, keď z rozhodnutia Súdneho dvora EU jednoznačne vyplýva, že zamestnanec, ktorý bol
protiprávne prepustený má nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok resp. peňažnú náhradu za
nevyčerpanú platenú dovolenku aj keď zamestnanec pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. Členské
štáty sú povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s legislatívou Európskej únie a so závermi
Súdneho dvora Európskej únie.
42. Odvolací súd taktiež poukazuje na spomínaný rozsudok v spojených veciach QH proti Varchoven
kasacionen säd na Republika Balgarija, C-762/18 a CV proti Iccrea Banca SpA, C-37/19 zo dňa
25.06.2020 Súdny dvor EÚ rozhodol o ďalšom nároku zamestnanca v prípade neplatného skončenia
pracovného pomeru, a to nároku na náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku, ktorého výsledok je
aplikovateľný na prejedávanú vec.“
40. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaného, ktorý
namietal
nesprávnosť výpočtu súdu prvej inštancie na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku z dôvodu, že
v režime výkonu práce vo verejnom záujme sa nezisťuje priemerný zárobok, ale zamestnávateľ na
pracovnoprávne účely obsahujúce ustanovenia o priemernom zárobku používa funkčný plat určený
podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov priznaný v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.
41. Žalovaný v odvolaní predložil vlastný výpočet náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, podľa
ktorého rozdiel medzi sumou, ktorú priznal súdu prvej inštancie a správne vypočítanou je 144,80 eura.
Podľa výpočtu predloženého žalovaným v odvolaní, náhrady mzdy žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku
za rok 2017 je vo výške 585,42 eura (nárok na dovolenku 12,5 dňa /od 07.06.2017 – 31.12.2017 6/12 z počtu 25 dní/ - funkčný plat 983,50 eura : 21 pracovných dní v 12/2017 = 46,8333 x 12,5 dňa
= 585,42 eura)
Podľa výpočtu predloženého žalovaným v odvolaní, náhrada mzdy žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku
za rok 2018 je vo výške 727,15 eura (nárok na dovolenku 15 dní (od 01.01.2018 – 01.08.2017 - 7/12 z
počtu 25 dní) - funkčný plat 1.018 eur : 21 pracovných dní v 12/2018 = 48,4762 x 15 dní = 727,15 eura).
Podľa výpočtu predloženého žalovaným v odvolaní, náhrada mzdy žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku
za rok 2019 je vo výške 203,10 eura (nárok na dovolenku 4 dni (od 01.01.2019 – 14.03.2019 - 2/12 z
počtu 25 dní) - funkčný plat 1.015,50 eura : 20 pracovných dní v 6/2019 = 50,7750 x 4 dní = 203,10 eura).
42. Odvolací súd konštatuje, že sčítajúc celkovú náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa
výpočtu žalovaného dostaneme sumu 1.515,67 eura. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
(body 46. a 47. odôvodnenia) vyplýva, že súd prvej inštancie priznal náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za rok 2017 vo výške 604,61 eura, za rok 2018 vo výške 725,53 eur a za rok 2019 vo výške
197,03 eura, čo celkovo predstavuje sumu 1.527,17 eura. Porovnaním obidvoch výpočtov, rozdiel medzi
sumou, ktorú priznal súdu prvej inštancie a vypočítanou žalovaným, nie je 144,80 eura, ale len 11,50
eura. Avšak odvolací súd si všimol, že žalovaný dosadil do svojho výpočtu nesprávnu výšku funkčného
platu za rok 2019, keď správny údaj mal byť 1.115,50 eura (bod 43. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie, č.l. 6 spisu). Za tejto situácie je náhrada mzdy žalobkyne za nevyčerpanú dovolenku za rok
2019 podľa výpočtu predloženého žalovaným 223,10 eura, a celková náhrada za obdobie rokov 2017 až
2019 vo výške 1.535,67 eura. Porovnaním s náhradou za nevyčerpanú dovolenku vypočítanou súdom
prvej inštancie vo výške 1.527,17 eura, by žalobkyni mala byť podľa výpočtu žalovaného s dosadenou
správnou výškou funkčného platu za rok 2019 priznaná náhrada ešte vo vyššej výške, ako priznal súd
prvej inštancie (t.j. o 8,50 eura). Je teda možné konštatovať, že v zmysle tejto odvolacej námietky
žalovaného nebolo rozhodnuté súdom prvej inštancie v jeho neprospech, ak mal podľa jeho vlastného

skutkového tvrdenia zaplatiť na náhradu za nevyčerpanú dovolenku žalobkyni ešte viac, preto bola aj
táto námietka vyhodnotená ako neopodstatnená.
43. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného ohľadne nedôvodnosti nároku žalobkyne na zákonné
úroky z omeškania odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na body 48. až 51. odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu č. k. 20CoPr/1/2024-277 z 27.03.2025, v rámci ktorých sa odvolací súd nestotožnil ani
s argumentáciou žalovaného, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky z omeškania vzhľadom na charakter
uplatneného nároku podľa Zákonníka práce, ani s námietkou, že ak vznikol nárok na úrok z omeškania
tak nie z hrubej mzdy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie v tejto časti a dôvody uvedené žalovaným v odvolaní (totožné ako v odvolaní voči
druhému v poradí rozsudku súdu prvej inštancie) nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé vyvolať
iné objasnenie veci, prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k úrokom
z omeškania. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného v 1/ rade, že ak vznikol nárok na úrok z
omeškania tak nie z hrubej mzdy odvolací súd poukázal na závery prezentované v uznesení tunajšieho
odvolacieho súdu č.k. 22Cop/5/2019-217 z 14.05.2020 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17C/632/2015 zo dňa 23.11.2016. Odvolací súd preto považuje tieto odvolacie námietky žalovaného
za nedôvodné a súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni nárok na zaplatenie zákonných úrokov
z omeškania z jednotlivých mesačne splatných súm náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po dni ich
splatnosti až do zaplatenia.
44. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a súvisiaceho
výroku III. v spojení s opravným uznesením, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom
konaní nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnej žalobkyni
v rozsahu 100 %, ktorá podala vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).