{"guid": "de4003cf-48cc-4ca9-ad47-0dbba6f2fcda:368c83d8-eab0-4328-9cc7-056b0cc1e977", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2", "spisova_znacka": "4CoE/126/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/126/2011 z 29. 9. 2011", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. septembra 2011, sp. zn. 4CoE/126/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2", "identifikacne_cislo": "3511200485", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2011-09-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/368c83d8-eab0-4328-9cc7-056b0cc1e977", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/126/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511200485
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3511200485.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CETELEM Slovensko a.s., so sídlom Bratislava,
Panenská 7, IČO: 35787783, zastúpeného JUDr. Markom Czompolym, advokátom so sídlom Bratislava,
Ventúrska 16, proti povinným 1/ Q. P., bytom B. T. B. P., O. XX a 2/ T. P., bytom B. T. B. P., O. XX, o
vymoženie 768,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 25. januára 2011, č.k. 4Er/35/2011-8 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa         z r u š u j e     a  vec mu v r a c i a        na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Romana Fogta,
Exekútorský úrad so sídlom v Leviciach  o udelenia poverenie na vykonanie exekúcie (EX 64/2011) zo
dňa 12.01.2011. V odôvodnení uviedol, že oprávnený podal dňa 22.12.2010 na exekútorský úrad vyššie
uvedeného súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému o vymoženie pohľadávky
vo vyššie uvedenej výške priznanej rozhodcovským rozhodnutím stáleho rozhodcovského súdu  sp. zn.:
1 KRS/530/2010 zo dňa 03.11.2010. Podaním zo dňa 12.01.2011 súdny exekútor požiadal exekučný
súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre vyššie uvedenú sumu. V predmetnej exekučnej veci
súd zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere  zo dňa 11.09.2008 uzavretej medzi
oprávneným a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a subsidiárne ako spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv
uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedená zmluva o úvere je v zmysle vyššie citovaných
ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
pretože bola uzavretá medzi veriteľom ( t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide
o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy  o  spotrebiteľskom  úvere  vo  forme  úveru)  a spotrebiteľ  sa
zaväzuje   poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 2 a
3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady, kedy nejde o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá
exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom.
Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu,
ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré
by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj
bez návrhu. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní má nielen vo vzťahu
k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam



Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku
za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo
k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda
nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a)
alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho
nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie
uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku  ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný súd ja tak povinný už v tejto fáze
konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v prípade, že ich zistí, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Jediným obmedzením exekučného súdu je, že
vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti
exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods.1 písm. a, v spojení s ods. 2  zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Tento postup je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti
exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný súd je povinný dbať o to, aby trovy
exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov boli čo najmenšie. Výklad, podľa
ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, keď je zjavné, že exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom
rozpore. Takýto postup je napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08  - Asturcom
Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého Smernica Rady 93/13/EHS zo
dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný. Súd zistil, že vo všeobecných obchodných podmienkach  je obsiahnutá
neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach §
53 Občianskeho zákonníka ako inštitút predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho
práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky ( z.
č. 568/2008 Z. z. účinný od 01.01.2008), takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve,
bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým
spôsobom ako slovenský právny poriadok, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými
mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať
plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku  v spojení s §
45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť
súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho
poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené
aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA,



Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98),
José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98).
V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení
národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať
ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. V konkrétnej exekučnej veci
aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od
01.04.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, treba mať na zreteli o.i. bod 1 písm. q) prílohy
vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo
účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dôvodil, že exekučný súd v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, ak aj tým, že vec nesprávne právne posúdil a tiež, že opätovným meritórnym posudzovaním
úverovej zmluvy došlo k vadám konania podľa § 205 ods. 2 O.s.p. Posúdenie rozhodcovskej doložky
exekučným súdom ako neprijateľnej podmienky považoval za právny nonsens, keďže nemožnosť
procesnej obrany zo strany účastníka už začatého rozhodcovského konania u iného subjektu, na ktorom
sa toto konanie nevedie, vyplýva už z logiky veci. Dohoda o alternatívnom režime rozhodcovského
konania a možnosti podania žaloby na všeobecný súd pre spory vyplývajúce z danej zmluvy o úvere má
ten zmysel, že si žalobca, ktorým môže byť tak úverový veriteľ ako aj úverový dlžník,  môže vybrať, resp.
pre akým súdom sa bude svojho nároku domáhať. Úvahu súdu o tom, že v praxi to býva dodávateľ,
resp. veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, považoval za ničím nepodloženú
špekuláciu súdu, ktorá je naviac z hľadiska posudzovania platnosti rozhodcovskej doložky právne
irelevantná, keďže súd rovnako ako ani oprávnený nevie správanie povinného ako spotrebiteľa v tomto
smere predvídať ani ovplyvniť. Vytýkal súdu nesprávny výklad ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, keď zmyslom tohto ustanovenia nie je zákaz dohovárania režimu rozhodcovského konania
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale zákaz dohody o výlučnej povinnosti spotrebiteľa žalovať
svoj nárok voči dodávateľovi na rozhodcovskom súde, ktorou by došlo k absolútnemu zamedzeniu
prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu s nárokmi, ktoré mu prináležia. Ďalej namietal, že súd
v odôvodnení svojho uznesenia nekonkretizuje, v čom konkrétne by mala spočívať nerovnováha v
právach a povinnostiach v súvislosti s implementáciou rozhodcovskej doložky do zmluvy. Mal za to,
že dohoda o rozhodcovskej doložke nie je dohodou v prospech jednej zo strán, keďže nemá žiadny
hmotno-právny rozmer a súd tiež nesprávne interpretuje povahu a dopady smernice Rady č. 93/13/
EHS, lebo vo svojich úvahách implicitne vychádza z jej priameho účinku, čo nie je možné ani s
ohľadom na zásady európskeho práva považovať za správne. Zdôraznil, že slovenské znenie smernice
je nesprávnym prekladom anglického znenia smernice a tento nesprávny preklad je vzhľadom na
vtedajšie postavenie Slovenskej republiky mimo EÚ a pravidlá záväznosti autentických prekladov znenia
predpisov do jednotlivých jazykov EÚ pre súd nezáväzný. Podľa správneho prekladu textu smernice
je zrejmé, že podľa európskeho práva je neprijateľnou podmienkou len taká rozhodcovská doložka,
ktorá spotrebiteľa núti žalovať svoj nárok na rozhodcovskom súde, ktorý svoju činnosť nevykonáva v
medziach upravených právnymi predpismi. V podmienkach slovenského právneho poriadku by tomu tak
bolo v prípade, keby sa na činnosť rozhodcovských súdov nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov,
najmä ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd však spĺňa
základné predpoklady pre výkon  svojej činnosti podľa ust. § 12 a nasl. tohto zákona. Argumentáciu
súdu založenú a priori na nemožnosti povinného brániť svoje práva v konaní pred rozhodcovským
súdom navyše považoval za nesprávnu a priamo odporujúcu zneniu tohto zákona, ktorý jasno a
zrozumiteľne upravuje povinnosti rozhodcovského súdu voči účastníkom konania. Právo povinného
brániť svoje práva v konaní na rozhodcovskom súde je zachované v takom istom rozsahu, ako v konaní
na všeobecných súdoch. Vytýkal exekučnému súdu, že neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorým by
zdôvodnil pochybenie rozhodcovského súdu v konaní. Napáda navyše exekučným súdom vymienenú
právomoc na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, keď platnosť zmluvy vrátane platnosti
rozhodcovskej doložky a oprávnenosti uplatnených nárokov už bola riadne preskúmaná  rozhodcom v
konaní na rozhodcovskom súde. Apeloval na odvolací súd, aby sa v odôvodnení  vyporiadal aj s otázkou
príslušnosti a právomoci exekučných súdov na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy,



vrátane vyporiadania sa so skutočnosťou, že postupom exekučného súdu je vec opakovanie meritórne
preskúmavaná napriek tomu, že o veci rozhoduje len vyšší súdny úradník a nie sudca. Vychádzal z toho,
že zákon o rozhodcovskom konaní nestanoví žiadne osobitné pravidlo, preto je možné konštatovať,
že rozsah prieskumnej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v
štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom
všeobecných súdov. V tomto smere poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 16.06.2009, sp. zn. 4 Cdo
159/2009. Mal za to, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle
§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a len žaloba
o zrušenie rozhodcovského rozsudku predstavuje zákonom normovanú výnimku z pravidla účinkov
právoplatného rozsudku, s presne vymedzenými podmienkami, procesnými pravidlami a osobitným
právnym následkom. Bez zvláštnej zákonnej úpravy tak nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru,
že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučným súdom všeobecne vecne
skúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, a osobitne aj samotné konanie vedúce k jeho vydaniu.
V tejto súvislosti poukázal aj na   riešenie tejto otázky českým Najvyšším súdom zo dňa 30.10.2009, sp.
zn. 33 Cdo 2675/2007. Vzhľadom k tomu, že platná úprava na jednej strane umožňuje rozhodovanie
sporov rozhodcovskými súdmi a na druhej strane exekučný súd odopiera umožniť vykonateľnosť
takéhoto rozhodnutia, považoval za nepochybné, že dochádza k porušovaniu ústavne chráneného
práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Mal za to, že exekučný súd pochybil, keď
posúdil rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve ako neprijateľnú, a na tomto základe zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci takýto záver súdu nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň namietal aj
tú skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie smeroval voči povinným 1/ a 2/, avšak rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia smeruje len voči jednému povinnému, pričom súd prvého stupňa
druhého povinného opomenul. Žiadal, aby Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd potvrdí
rozhodnutie exekučného súdu, žiadal, aby pripustil dovolanie k otázke, či je exekučný súd oprávnený
vecne preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, vrátane skúmania
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve z hľadiska právnej úpravy na ochranu
spotrebiteľa, ako aj ďalších hmotnoprávnych podmienok vydania rozhodcovského rozsudku, ďalej o
otázke, či je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluvy neprijateľnou podmienkou a tiež o otázke,
či postupom exekučného a odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom
za účelom podania návrhu na nútený výkon právoplatného a vykonateľného rozhodnutia.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.).

Podľa ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci súdny exekútor podaním zo dňa 12.01.2011 požiadal
exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinným 1/ a 2/. Súd prvého stupňa
napadnutým uznesením o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodol tak, že túto žiadosť zamietol, avšak len vo vzťahu k povinnému 1/, pričom je zrejmé, že s
povinným 2/ ako s účastníkom konania nekonal.

Súd prvého stupňa tak svojím postupom odňal povinnému 2/ ako účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/
ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.



Súd prvého stupňa bude povinný v ďalšom konaní riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým
je viazaný  (§ 226 O.s.p.) a o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 12.01.2011 rozhodnúť vo vzťahu k povinnému 1/ ako aj povinnému 2/.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Er/35/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "de8f6632-0bb6-4265-bd07-92e67a67e110:3e9f0bee-4602-41c4-a8bf-2ac7255aaf8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Er/35/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4Er/35/2011 z 3. 1. 2012", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2012-01-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de8f6632-0bb6-4265-bd07-92e67a67e110:3e9f0bee-4602-41c4-a8bf-2ac7255aaf8a"}], "citovane_v": []}