{"guid": "4828ff84-e2c2-4b8f-b2f8-dff6d06fbe31:23a9bf69-bf52-4b06-a89a-78a242304cfb", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:2607205599.2", "spisova_znacka": "17Co/219/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/219/2011 z 10. 1. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 10. januára 2012, sp. zn. 17Co/219/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:2607205599.2", "identifikacne_cislo": "2607205599", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2012-01-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Kúpna zmluva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-588", "nazov": "§ 588 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-588", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-588"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-588"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/23a9bf69-bf52-4b06-a89a-78a242304cfb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:2607205599.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:2607205599.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:2607205599.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/219/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607205599
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:2607205599.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr.
Aleny Radičovej a JUDr. Gabriely Janákovej, v právnej veci navrhovateľa: D. P., živnostník, so sídlom H.
XXX, XXX XX O., B. Z., IČO: XXXXXXXX, zastúpený G.. Z. C., advokátom so sídlom I. Y. X, XXX XX X.,
proti odporkyni: D. D., nar. XX. X. XXXX, bytom O. XXX/XX, U. J., zastúpenej G.. D. J., W.., advokátom
so sídlom v Y., P. XX, o zaplatenie 180 000,- Kč istiny a prísl., na odvolanie odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19. mája 2011, č.k. 9C/70/2008-225, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 180 000,- Kč,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy,  za
dobu od 1. 7. 2007 do zaplatenia. Zároveň jej uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo
výške 1865,36 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním,
že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy o predaj motorového vozidla B. B. a to za
kúpnu cenu 180 000,- Kč. Skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy mal preukázané najmä
z toho, že odporkyňa  prevzala vozidlo a faktúru na sumu 180 000,- Kč aj keď listom zo dňa 21. 2.
2007 namietala, že kúpna cena bola už zaplatená. Vyslovil názor, že ak by nebola uzatvorená kúpna
zmluva medzi účastníkmi, odporkyni nič nebránilo, aby vystavenú faktúru vrátila ako neodôvodnenú,
resp. vrátila predmetné vozidlo. Tú skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k dohode o
kúpnej cene, potvrdili svedkovia N. P. a D. D., ktorí zhodne vypovedali, že sa pred nimi odporkyňa
vyslovila, že cenu vozidla zaplatí. Obaja svedkovia potvrdili, že bola dohodnutá kúpna cena vo výške
180 000,- Kč. Okrem toho uvádzala aj samotná odporkyňa, že pri definitívnom rozchode sa rozprávali
účastníci o započítaní kúpnej ceny vozidla na vyživovaciu povinnosť navrhovateľa na spoločného syna, s
čím navrhovateľ nesúhlasil. Súd sa podrobnejšie nezaoberal pravosťou duplicitných faktúr predložených
účastníkmi konania, pretože tieto doklady nie sú dokladmi platobnými, ale len evidenčnými v rámci
účtovníctva a ich existencia nemá priamy vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, nakoľko vystavenie faktúry
nie je podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy. Okrem toho odlišnosti predložených faktúr nepovažoval
v konaní za právne významné, pretože obe znejú na kúpnu cenu 180 000,- Kč, pričom splatnosť
faktúry predloženej navrhovateľom je 31. 12. 2006 a odporkyne 2. 11. 2006. Keďže navrhovateľ sa
domáha úrokov z omeškania z istiny od 1. 1. 2007, nepovažoval za nevyhnutné sa zaoberať, ktorá
faktúra je pravá, resp. či došlo k splatnosti kúpnej ceny už 2. 11. 2006. Čo sa týka doložiek na
faktúrach, keď len navrhovateľova faktúra obsahuje výhradu, že kupujúci sa stane vlastníkom predmetu
kúpy          po zaplatení kúpnej ceny, konštatoval, že táto doložka nebola jediným dôkazom, na základe
ktorého by dôvodil, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená kúpna zmluva. Odporca namietal



tvrdenie odporkyne, že kúpna cena bola vyplatená prostredníctvom jej matky v lete v roku 2002. Z
výpovede svedkyne D. D. zistil, že túto svedeckú výpoveď nie je možné považovať za hodnovernú,
pretože samotné vozidlo bolo prvý krát v P. zaevidované dňa 22. 1. 2003 a k prevodu na odporkyňu
došlo až v novembri 2006. Z uvedeného vyvodil, že tvrdenie odpokyne v tomto smere je účelové, s
úmyslom zbaviť sa svojej povinnosti zaplatiť kúpnu cenu za prevzaté vozidlo, pretože v čase, kedy
mala byť zaplatená kúpna cena, predmetné vozidlo ešte neexistovalo. Okrem toho, medzi účastníkmi
konania nebolo sporné, že žili ako druh a družka, spoločne hospodárili a odporkyňa investovala
svoje finančné prostriedky do spoločného bývania. Neakceptoval ani tvrdenie odporkyne, že prevod
osobného motorového vozidla bol predmetom vzájomného finančného vysporiadania, keďže účastníci
konania neboli manželia, ich spoločný majetok nemohol byť súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Do úvahy neprichádzalo ani vzájomné započítanie pohľadávok, pretože investície vložené
odporkyňou do spoločného bývania - nehnuteľnosti, boli vložené do majetku matky navrhovateľa, teda
subjektu, voči ktorému vzájomné započítanie pohľadávok nebolo v tomto prípade možné. Vo vzťahu
k námietke aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa poukázal, že návrh bol podaný správne, pod
obchodným menom navrhovateľa, s prideleným identifikačným číslom. Nezistil žiadne pochybenie ani
pri predmete podnikania navrhovateľa, keď v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol držiteľom oprávnenia
na kúpu tovaru za účelom jeho ďalšieho predaja a na údržbu motorových vozidiel a ich príslušenstva.
Z účtovnej dokumentácie predloženej navrhovateľom zistil, že v daňovom priznaní za rok 2005 je pod
položkou 23 vyznačený nákup vozidla, pod položkou 24 oprava. V daňovom priznaní za rok 2006 je
pod položkou 10 vyznačený predaj vozidla. Považoval za nadbytočné na tieto skutočnosti vypočuť
účtovníčku navrhovateľa D. U. a vykonať znalecké dokazovanie z odboru účtovníctva. Na základe takto
zistených skutočností konštatoval, že nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany odporkyne,
a preto ju rozsudkom zaviazal na zaplatenie kúpnej ceny, spolu príslušenstvom, ktoré bolo určené v
súlade s § 3 Nariadenia č. 87/1995 Z.z., platného v rozhodnom čase.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
odporkyňa, ktorá navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní
vyčítala súdu prvého stupňa, že sa dôsledne nepridržiaval právneho záveru vysloveného Krajským
súdom v Trenčíne v zrušujúcom uznesení zo dňa 3. 5. 2010. Vykonal síce dokazovanie vo veci
existencie, resp. neexistencie kúpnej zmluvy výsluchom svedka, ktorého navrhol navrhovateľ, ale
ktorý nepotvrdil jeho tvrdenie o uzavretí zmluvy. Tento dôkaz súd vyhodnotil nesprávne a nie je
pravdivý záver, že sa žalovaná vyjadrila v tom slova zmysle, že kúpila auto od navrhovateľa.  Súd
oprel svoj názor o nepriamy dôkaz vo veci predmetnej faktúry, ale tento dôkaz nie je overený ako
dôveryhodný, nakoľko jestvujú k tejto veci sa vzťahujúce až dve faktúry, pričom ani jedna nebola
predmetom právnej analýzy súdu a navyše navrhovateľ ani jednu nemá vo svojom účtovníctve. Za
nedôveryhodný z hľadiska spravodlivosti považoval názor súdu prvého stupňa a jeho úvahu vo veci
účtovnej dokumentácie za r. 2005, nakoľko sám navrhovateľ na súde doslovne uviedol, že sa v tejto
veci nevie vyjadriť, že túto skutočnosť nemôže súdu žiadnym spôsobom vysvetliť, nakoľko to môže
z odborného pohľadu povedať len jeho účtovníčka p. D. U.. Návrh odporkyne prednesený dňa 19. 5.
2011 na pojednávaní, ktorá navrhovala výsluch tejto osoby ako svedkyne, bol nedôvodne zamietnutý.
Nejedná sa o nadbytočnosť, ale presné zistenie skutkového stavu v intenciách uznesenia Krajského
súdu Trenčín.  Vyčítala súdu prvého stupňa, že nevenoval náležitú pozornosť tej skutočnosti, že auto
bolo v P. kúpené ako „totálka“ a bolo opravené, pričom si túto skutočnosť neoveril listinným dôkazom o
jeho oprave, pričom je pravdou to, že bolo opravované osobou, ktorá podľa vyjadrenia odporkyne nemala
k tomu oprávnenie a opravu zo svojich prostriedkov pre nefunkčnosť  financovala odporkyňa. Dal do
pozornosti, že súd nesprávne vyhodnotil účtovníctvo navrhovateľa, nakoľko v jeho účtovníctve uvedená
suma nefiguruje ako pohľadávka, ktorá by dala vecné a právne zdôvodnenie pre podanie žaloby. V tomto
smere poukázala na odborné stanovisko, ktoré sa nachádza v súdnom spise p. U. E..  Považuje za
nedôveryhodnú výpoveď matky odporkyne, pričom uveril výpovedi matky navrhovateľa, ale pre takýto
záver nemal žiadne opodstatnenie, nakoľko matka navrhovateľa  prevzala peniaze investované do jej
nehnuteľnosti a sama svedkyňa nepresne uvádzala, že budovala uvedenú nehnuteľnosť. Na dôkazy
vo forme pripojených fotografií nevedela odpovedať. Nepovažovala za pravdivé toto tvrdenie, nakoľko
uvedená nehnuteľnosť bola predmetom dedenia zo strany jej matky (starej matky navrhovateľa) a s
týmito prostriedkami - investovania matka žalobcu súhlasila. Úvahy súdu o tom, ktorý právny poriadok
je rozhodný pre konanie vo veci samej vzhľadom na to, že navrhovateľ žaloval svoju bývalú družku ako
občianku SR, ktorá po opustení  spoločnej domácnosti bývala u svojich rodičov, vzhľadom na zásadu
hospodárnosti súdneho konania považoval za bezpredmetnú. Dala do pozornosti, že žalobca požadoval
14 %-ný úrok z omeškania a súd prvého stupňa v časti prevyšujúcej 9,5 %-ný návrh nezamietol.



Navrhovateľ vo svojom vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol
rozsudok okresného súdu  potvrdiť. Vyslovil názor, že prvostupňový súd v celom rozsahu riadne zistil
skutkový stav, na jeho základe vec správne posúdil a rozhodol. Poukázal na to, že spor trvá od r. 2007 a
počas celého obdobia odporkyňa  neuvádzala pravdu, dokonca úmyselne klamala, aby sa vyhla svojej
povinnosti zaplatiť navrhovateľovi riadne a včas za vec - osobné motorové vozidlo, ktoré od navrhovateľa
prevzala a užíva.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto v súlade
s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a na zdôraznenie správnosti dopĺňa:

Predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 12. 11. 2009, č.k. 9C/70/2008-108, bolo
zrušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 5. 2010, č.k. 17Co/50/2010-127. Podľa
odôvodnenia uznesenia krajského súdu  mal súd prvého stupňa doplniť dokazovanie na tú skutočnosť,
kto bol navrhovateľom predmetnej kúpnej zmluvy o predaji motorového vozidla B. B., kto podával
ponuku, či a akým spôsobom bola akceptovaná a to pokiaľ ide o kúpnu cenu a výšku. Ďalej sa mal
súd prvého stupňa zaoberať aj obranou odporkyne, ktorá poukazovala na to, že predmetné motorové
vozidlo bolo predmetom vzájomného finančného vyporiadania po ukončení spolužitia účastníkov.

Zo spisu vyplýva, že  súd prvého stupňa po zrušení prvostupňového rozhodnutia doplnil dokazovanie
podľa návrhov účastníkov.  Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne N. P. a D. D..

Svedkyňa N. P. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne uviedla, že  mala vedomosť o tom, že navrhovateľ
odpredal predmetné motorové vozidlo svedkyni a bola prítomná pri tom, keď vystavil faktúru, pričom
sama ho upozorňovala, aby auto odporkyni nedaroval, ale predal.

Taktiež svedok D. D. vypovedal o svojej vedomosti o predaji motorového vozidla od navrhovateľa, nad
čím vyslovil počudovanie, keďže  vozidlo odovzdal bez toho, aby bola zaplatená kúpna cena. Výslovne
potvrdil,   že mu povedala odporkyňa, že auto už je na ňu zapísané, ale ešte ho nemá zaplatené.  Na
otázku sa odporca vyjadril, že odporkyňa mu povedala, že kúpila auto od D. (navrhovateľ). Zo spisu
ďalej nevyplýva, že  by  odporkyňa uniesla dôkazné bremeno týkajúce sa svojej obrany o tom, že
predmetné motorové vozidlo bolo jej odovzdané zo strany navrhovateľa titulom vzájomného finančného
vyporiadania, predovšetkým, aké jej finančné nároky boli voči navrhovateľovi hodnotou predmetného
motorového vozidla kompenzované. Uviedla, že pôvodne malo dôjsť k započítaniu  výživného, s čím
navrhovateľ nesúhlasil. Poukazovala aj na to, že vložila finančné prostriedky do nehnuteľnosti patriacej
matke navrhovateľa. Vzhľadom na to, že sa jedná o osobu odlišnú od účastníkov konania súd prvého
stupňa vyvodil správny záver o tom, že sa nemohlo jednať o započítanie takýchto nárokov.  Odporkyni
sa tak v konaní po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím súdom nepodarilo spochybniť
tvrdenia navrhovateľa, na základe ktorých uplatňoval voči nej svoj nárok a ktoré sa týkali kúpnej zmluvy
motorového vozidla zn. B. B., ani preukázať, že predmetné motorové vozidlo jej odovzdal navrhovateľ
titulom vyporiadania vzájomných nárokov.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odvolacom konaní bol tak úspešný navrhovateľ, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak náhradu týchto trov
si neuplatnil spôsobom upraveným v ust. § 151 ods. 1 O.s.p., a preto mu neboli priznané.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e     j e      p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/70/2008", "guid": "406b7b08-8666-4530-83a5-b82debb5c236:69bbe732-2a64-4a4d-8130-0f82ad01bb64", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}