Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/37/2012 z 20. 2. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 20. februára 2012, sp. zn. 17CoE/37/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3107200971.1
Krajský súd Trenčín | 17CoE/37/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3107200971.1 | 2012-02-20 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 45 ods. 1 ZRK, § 57 ods. 1 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/67c805a4-15c5-444e-b327-b9ece74b687d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3107200971.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/37/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107200971
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3107200971.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova
25, Bratislava, proti povinnej: U. H. L., bytom C. XXXX/X, N. D. N., o vymoženie 547,70 eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou,
č.k. 2Er/2395/2008-30 zo dňa 15. decembra 2011, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa  vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju  podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2   zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že na návrh oprávneného
bolo súdnemu exekútorovi vydané poverenie na  vykonanie exekúcie proti povinnému na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp.zn. SR 4320/06 zo
dňa 09.10.2006. Konštatoval, že v danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý bol
vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou.
Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu
vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž
prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Vychádzal zo zistenia, že oprávnený ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 27.03.2006
Zmluvu o úvere  vo formulárovej podobe, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy  s poukazom  na § 52
a nasl. Obč.zák. a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako s fyzickou osobou
nepodnikateľom. Na základe uvedeného uzavrel, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi
účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) , ktoré v
článku 17 upravujú rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, Karloveské rameno
č. 8, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
Súd citoval ust. § 52 ods. 1,2, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods.  5, § 54 ods. 1 Obč.zák., čl.
169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1,3 smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal i na
rozsudky Súdneho dvora (ES)  vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero a vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 38. Súd uviedol, že ustanovenie § 53 ods. 4 Obč.zák. obsahuje



exemplikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorý je zo strany
zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti,
že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala
nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou
v spotrebiteľskej zmluve. Spotrebiteľ  sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj VPPÚ. Povaha zmluvy je adhézna, spotrebiteľ
ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred
pripravený.  Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré
so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES. Použitie ustanovení
smernice sa opiera o nepriamy účinok  práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov,
ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom  minimálne takú úroveň ochrany, aká
je stanovená  smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné
ustanovenia smernice  a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou
smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj
o stanovisko Súdneho dvora (ES)  vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom
vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným.
Zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval,  je podnikateľský subjekt
založený za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvu uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní
zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude,
aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých
bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. S poukazom na
ust. § 57, § 58 Ex. por. uzavrel, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania,
ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Súd je preto povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. V danom prípade
rozhodnutie oprel práve o neexistenciu relevantného exekučného titulu. Rozhodcovský rozsudok síce
v zmysle § 35 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nadobúda účinky rozsudku súdu, ale
zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného
odporuje dobrým mravom. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie nemožno
preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný účinok. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v
podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a
voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, z materiálnej právoplatnosti
existujú v závažných dôvodoch výnimky. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný
súd je pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať,
či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Ex.por., či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a)
alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom,



že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v
celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu,
ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť
cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v
záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.  Význam rozhodcovskej doložky je osobitný,
pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom
dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom
procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom, vrátane princípu dobrých
mravov, je plne opodstatnená. Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ
ňou nie je viazaný a  táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Obč.zák. ako aj v
rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol
tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o
úvere boli v zmysle Obč.zák. spotrebiteľskými zmluvami len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zmluvu o úvere uzavretú s povinným
nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože úvery poskytuje podľa § 497 a nasl. Obch.zák.,
ktorý zmluvný vzťah sa podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obch.zák. vždy spravuje Obchodným zákonníkom.
Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že v zmluve o úvere obsiahnutá rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou, keďže predmetná doložka umožňuje obom stranám riešiť spory zo zmluvy
buď pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. V závislosti od druhu podanej žaloby tak
do úvahy prichádzalo buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom, a preto sa
nemožno stotožniť so závermi súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. V danej veci
ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá nevyžaduje od povinného, aby spory riešil len v
rozhodcovskom konaní, pričom i podľa odbornej literatúry (Magál, M. - Kubina, P.: rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008 č. 4, str. 616 a nasl.) nevýhradná rozhodcovská
doložka nebude dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo
znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, pričom takýto úmysel zákonodarcu
z § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák. nevyplýva. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné aj podľa
európskeho práva, pričom v zmysle citovanej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského
konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, t.j. rozhodcovské konania ad hoc bez príslušného
právneho podkladu. Pripomenul, že judikatúra ESD nechráni spotrebiteľa, ktorý bol vo veci úplne
pasívny (rozsudok C-243/08 Pannon, bod 33, rozsudok C-40/08 Asturcom, bod 47).  Povinná bola v
rozhodcovskom konaní pasívna, nezaslala rozhodcovskému súdu žalobnú odpoveď, hoci jej výzva na
ňu bola doručená. Rozhodcovské konanie prebehlo v písomnej forme a povinná mala možnosť vyjadriť
sa k veci, čo však neurobila.

Povinná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdiť. Odvolací súd vec preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného
súdu. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného



titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, ROcio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,
uzavretá medzi povinnou a oprávneným dňa 27.03.2006 je štandardnou formulárovou zmluvou.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným
túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru („VPPÚ“), ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už
vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a
v priebehu  konania nebolo oprávneným tvrdené a ani preukázané, že úver poskytol povinnej za iným
účelom ako na priamu spotrebu. Z tohto dôvodu je v prvom rade  na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom  nutné aplikovať spotrebiteľské právne normy,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa
27.03.2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle  zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Je nepochybné, že povinná je a v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, pričom zmluvu
podpísala ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných
prostriedkov,  pričom posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje
ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy,



na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm.
b/ citovaného zákona.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne
nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou,
kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza,
aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie
nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca
1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov.
Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Na zreteľ treba
vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto  treba vykladať
tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako
oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého
stupňa  vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť spôsobilým exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy,
ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak
by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa  potvrdil ako
vecne správne.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto
uznesenie prijal jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie     n i e     j e    p r í p u s t n é .