{"guid": "0a9474ef-a70e-48b9-8541-3ef4028ef991:8c45f7ff-439e-440d-b961-66877d02e2f9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2", "spisova_znacka": "19Co/167/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/167/2012 z 25. 7. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 25. júla 2012, sp. zn. 19Co/167/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2", "identifikacne_cislo": "3109225229", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2012-07-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-144.odsek-7", "nazov": "§ 144 ods. 7 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-144.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-144"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-144"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8c45f7ff-439e-440d-b961-66877d02e2f9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/167/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109225229
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3109225229.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa Z. G., bytom K., P. XXX,
zastúpeného Z.. X. U., M., so sídlom v V., E. X proti odporcovi P. E. - M., X. XXX/X, N. Y., IČO: XX
XXX XXX, zastúpený S.. V. W., M., so sídlom K., T. XX, o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18. januára
2012, č.k. 6C/229/2010-101, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 je neplatné a náhrady mzdy. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 24.10.2008 ako vodič motorového vozidla. Listom zo dňa 09.08.2009, označením ako „rozviazanie
pracovného pomeru“, odporca navrhovateľovi oznámil, že s ním okamžite rozväzuje pracovný pomer
z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 10.09.2009 odporca navrhovateľovi
oznámil, že zrušenie pracovného pomeru je neplatné a zároveň ho vyzval, aby nastúpil do práce dňa
14.09.2009 o 06:30 hod. v prevádzke firmy I. XX, ktorú výzvu navrhovateľ prevzal dňa 14.09.2009. Listom
zo dňa 23.09.2009 odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce s odôvodnením, že navrhovateľ do práce v mieste výkonu práce podľa pracovnej
zmluvy nenastúpil a toto jeho správanie odporca považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Za absenciu na pracovisku považoval neprítomnosť v dňoch 16.09.2009, 17.09.2009, 18.09.2009,
21.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009. Vo svojom liste odporca navrhovateľovi tiež oznámil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo s poukazom na ust. § 74 Zákonníka práce prerokované so
zamestnaneckou radou dňa 23.09.2009, pričom táto uznesením č. 5/2009 s ním vyjadrila súhlas. Z
potvrdenia o prerokovaní zamestnaneckej rady odporcu dňa 23.09.2009 vyplynulo, že bol daný súhlas s
okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s navrhovateľom,
ktorá skutočnosť vyplýva i z prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľa a
potvrdili ju tiež pred súdom prvého stupňa svedkovia Z. L., Y. E. a H. K.. Súd prvého stupňa považoval
na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že navrhovateľ v dňoch uvedených v okamžitom
skončení pracovného pomeru bol opakovane neprítomný v práci a za spornú okolnosť považoval, či
išlo o ospravedlniteľnú alebo neospravedlniteľnú absenciu, keď navrhovateľ tvrdil, že na neprítomnosť
v práci mal závažné osobné dôvody, ktorými bolo sprevádzanie mal. dieťaťa na lekárske ošetrenie dňa
16.09.2009 a vlastná práceneschopnosť. Konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a
skutočnosti ním tvrdené nepreukázal nielen svojmu zamestnávateľovi, ktorému vôbec neoznámil dôvody



brániace jeho nástupu do zamestnania v čase ich existencie pred okamžitým skončením pracovného
pomeru, avšak ani následne potom, čo mu zo strany odporcu bolo doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru a tieto nepreukázal ani pred súdom prvého stupňa. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 70, § 74, § 237 ods. 1, § 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce
účinného v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1, § 151 ods. 7 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100
% ním uplatnených účelne vynaložených trov. Na podanie, doručené súdu dňa 01.02.2012, spolu s
potvrdenkou o neplatnosti elektronického podpisu po úplnom overení neprihliadol, nakoľko bolo súdu
doručené až po rozhodnutí v predmetnej veci.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie,
alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Upozornil na
skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, sp. zn. 4Co/316/2011 zo dňa 02.02.2012 zmenil
rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom, sp. zn. 6C/68/2010 zo dňa 19.07.2011 tak, že
jeho návrh na určenie neplatnosti rozviazania jeho pracovného pomeru zamietol. Mal za to, že pokiaľ
jeho pracovný pomer právoplatne zanikol dňa 09.08.2009, nie je dôvod a možnosť pracovný pomeru
ukončovať, preto je okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 neplatné, nakoľko
pracovný pomer neexistuje, ktorú skutočnosť musí súd zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že nemal
možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedkov, ktorí boli na pojednávaní dňa 18.01.2012 vypočutí a rovnako k
záznamu z prerokovania pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009. Tvrdil, že konanie je postihnuté aj inou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom súdu sa mu odňala
možnosť konať pred súdom, keď súd prvého stupňa nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p., nakoľko
po prednesení návrhu a príprave pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možno považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a
ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Takýto postup súdu nevyplýva zo zápisníc z pojednávania. Najzávažnejšie pochybenie súdu prvého
stupňa videl v tej skutočnosti, že súd sa opomenul zaoberať povinnosťou zamestnávateľa ustanovenou v
§ 144 ods. 7 vtedy platného Zákonníka práce, podľa ktorého o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie
práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže
zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd. Ďalej uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru zo
dňa 23.09.2009 bola neospravedlnená neprítomnosť v dňoch 16. až 18.09.2009 a následne                      21.
až 23.09.2009. Zámerne z dôvodu procesnej taktiky jeho právny zástupca neupozorňoval na túto
povinnosť pred výsluchom uvedených svedkov, aby sa títo nemohli cielene na túto okolnosť pripraviť.
Z výpovede svedkov vyplýva, že nedošlo k dohode medzi zamestnávateľom (odporcom) a zástupcom
zamestnávateľa o tom, že v prípade navrhovateľa išlo o neospravedlnené zameškanie práce. Uviedol,
že je potrebné v danom prípade odlišovať prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru v
zmysle § 74 Zákonníka práce a dohodu medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov v zmysle §
144 ods. 7 Zákonníka práce. Odporca jednoznačne nepreukázal, že by k dohode medzi ním a odborovým
orgánom došlo, ani skutočnosť, že by o tomto rozhodol súd. Z tohto dôvodu mal za to, že rozsudok súdu
prvého stupňa trpí nesprávnym právnym posúdením veci.

Odporca, ktorému bolo doručené odvolanie navrhovateľa prostredníctvom jeho zástupcu, sa k
podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

V danej veci sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 23.09.2009 je neplatné a náhrady mzdy.

Z obsahu spisu a úradnej činnosti odvolacieho súdu vyplynulo, že odporca doručil navrhovateľovi prvé
rozviazanie pracovného pomeru dňa 09.08.2009, ktorého neplatnosť napadol navrhovateľ na súde a o



jeho návrhu Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozhodol čiastočným rozsudkom zo dňa 19.07.2011,
č.k. 6C/68/2010-109 tak, že určil, že rozviazanie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi
listom zo dňa 09.08.2009 je neplatné. Čiastočný rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
bol Krajským súdom v Trenčíne zmenený rozsudkom zo dňa 02.02.2012, č.k. 4Co/316/2011-129 tak, že
rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského
súdu vyplýva, že medzi účastníkmi konania došlo k zhodnému prejavu vôle zotrvať v pracovno-
právnom vzťahu za nezmenených podmienok, a preto pracovný pomer medzi účastníkmi trval a nebol
daný naliehavý právny záujem na určení jeho neplatnosti, keď vychádzal z vykonaného dokazovania,
z ktorého zistil, že odporca ako zamestnávateľ, ktorý doručil navrhovateľovi okamžité rozviazanie
pracovného pomeru listom zo dňa 09.08.2009, toto svoje podanie listom zo dňa 10.09.2009 uznal
za neplatné a vyzval odporcu, aby nastúpil do práce dňa 14.09.2009. Navrhovateľ písomne oznámil
odporcovi ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a preto došlo k zhodnému
prejavu vôle oboch účastníkov zotrvať v pracovnom pomere.

Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní dôvodil, že jeho pracovný pomer zanikol dňa 09.08.2009 a
poukazoval na citované rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, ktorý zamietol jeho návrh na určenie
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru zo dňa 09.08.2009 a tvrdil, že nebolo možné zo strany
odporcu s ním okamžite skončiť pracovný pomer dňa 23.09.2009, nakoľko tento pracovný pomer
neexistoval, bola jeho námietka vzhľadom na obsah citovaného rozhodnutia krajského súdu absolútne
nedôvodná.

Navrhovateľ uplatnil odvolaciu námietku, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, vzhľadom
na to, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom a svedeckým výpovediam realizovaným na pojednávaní dňa
18.01.2012.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 18.04.2011, navrhovateľ
zásielku súdu neprevzal, jeho zástupca na pojednávaní dňa 18.04.2011 ospravedlnil neúčasť
navrhovateľa s odôvodnením, že tento je šofér a 4 mesiace s ním nekomunikoval, pokúšal sa s
ním telefonicky spojiť, ale bezúspešne. Okresný súd pojednávanie odročil na termín 29.06.2011 a
uložil zástupcom účastníkov, aby zabezpečili prítomnosť účastníkov na nariadenom pojednávaní. Na
pojednávaní dňa 29.06.2011 sa ustanovil zástupca navrhovateľa, ktorý oznámil, že navrhovateľovi listom
aj telefonicky oznámil, že vo veci je nariadené pojednávanie, navrhovateľ sa na pojednávanie bez
ospravedlnenia neustanovil. Okresný súd pojednávanie odročil na 10.10.2011 s tým, že zástupcovi
navrhovateľa uložil povinnosť zabezpečiť účasť navrhovateľa na nariadenom pojednávaní. V dôsledku
ospravedlnenia odporcu bol stanovený nový termín pojednávania na deň 18.01.2012, ktorého sa
nezúčastnil navrhovateľ a jeho zástupca, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil podaním zo dňa 16.01.2012 a
z dôvodu hospodárnosti navrhli, aby súd pojednával v ich neprítomnosti. Uvedené podanie navrhovateľa
bolo do spisu založené dňa 01.02.2012, po výsledku overovania neplatnosti podpisu, nakoľko sa jednalo
o elektronické podanie.

O procesnú vadu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., spočívajúcu
v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi
realizovať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom. Takýmto právom účastníka občianskeho
súdneho konania je právo na prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom (článok 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). To ale
neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka, možnosť byť prítomný na
súdnom konaní však musí účastníkovi vždy poskytnúť.

Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka na súdnom konaní
Občiansky súdny poriadok zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak nie je ustanovené inak, aby na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je
potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, kedy sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 1, 2 O.s.p.). Je potom na
účastníkovi, či svoje právo využije. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie



pojednávania, môže súd vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne
pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p. ).

V prejednávanej veci bol postup súdu prvého stupňa v súlade s citovaným ustanovením § 101 ods.
2 O.s.p., umožňujúcom súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý sa napriek riadnemu
predvolaniu neustanovil na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Z tohto predpokladu vychádza i ust. § 119 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sa pojednávanie môže odročiť
len z dôležitých dôvodov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
samo o sebe nezahŕňa žiadosť o odročenie pojednávania. Pokiaľ súd prvého stupňa za týchto okolností
vo veci pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa a jeho zástupcu (ktorí svojím podaním,
doručeným súdu po vyhlásení rozsudku vo veci samej súhlasili s pojednávaním v ich neprítomnosti),
neporušil tým žiadne právo navrhovateľa, ktoré mu ako účastníkovi konania patrí.

Navrhovateľ v podanom odvolaní ďalej namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa ust. § 118
ods. 2 O.s.p., čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z ust. § 118 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že po vykonaní úkonov podľa ods. 1 (prednesenie návrhu, doplnenie
návrhu, oboznámenie výsledkov prípravy pojednávania) predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné
považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18.01.2012 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil návrh na
začatie konania (navrhovateľ ani jeho zástupca neboli prítomní), oznámenie zo dňa 10.09.2009 na č.l. 4,
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009 na č.l. 5, oznámenie a výzvu na prideľovanie
práce podľa pracovnej zmluvy navrhovateľa odporcovi zo dňa 05.09.2009, stanovisko navrhovateľa z
č.l. 51, zápisnice z pojednávaní, oznámenie Sociálnej poisťovne - ústredie, záznam z prerokovania
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnanca Z. G., ktoré sa uskutočnilo dňa 23.09.2009,
ďalší obsah spisového materiálu. Následne súd prvého stupňa pristúpil k výsluchu odporcu a výsluchu
svedkov Z. L., Y. E., H. K., oboznámil čiastočný rozsudok vo veci, sp. zn. 6C/68/2010 zo dňa 19.07.2011,
následne umožnil účastníkom právo záverečnej reči, návrhy na doplnenie dokazovania.

Za takéhoto procesného postupu súdu prvého stupňa na pojednávaní vo veci samej nemohol odvolací
súd konštatovať, že došlo k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Je potrebné vychádzať
zo skutočností, že úprava priebehu pojednávania v občianskom súdnom konaní je stále len rámcová,
hoci poslednou novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z. bol upravený
postup súdu po začatí konania, a tým i posilnené právo na spravodlivý proces. Postup súdu prvého
stupňa na pojednávaní dňa 18.01.2012 v spojení s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. nemohol odvolací súd
považovať za odňatie možnosti navrhovateľovi konať pred súdom.

Za najzávažnejšie pochybenie súdu prvého stupňa navrhovateľ v odvolaní uviedol  skutočnosť, že súd sa
opomenul zaoberať povinnosťou zamestnávateľa stanovenou v § 144 ods. 7 Zákonníka práce účinného
v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Podľa ust. § 144 ods. 7 Zákonníka práce, účinného do 01.09.2011, o tom, či ide o neospravedlnené
zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k
dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd.

Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.09.2009,
ktoré realizoval odporca z dôvodu jeho neospravedlnenej neprítomnosti v práci v dňoch 16. až
18.09.2009 a následne 21. až 23.09.2009, považoval za platné bez toho, aby v konaní bolo preukázané,
že došlo k dohode medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, že v danom prípade ide o
neospravedlnené zameškanie práce.



Z okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo
dňa 23.09.2009, ktorým odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer, vyplýva, že
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že navrhovateľ napriek výzve
na nastúpenie do práce, ktorú prevzal dňa 14.09.2009, až do dňa 23.09.2009 nenastúpil do práce v
mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, ktoré správanie odporca považuje za závažné porušenie
pracovnej disciplíny s poukazom na základné povinnosti zamestnanca podľa § 81 písm. b) Zákonníka
práce. Za absenciu na pracovisku považoval odporca neprítomnosť navrhovateľa v práci v dňoch
16.09.2009, 17.09.2009, 18.09.2009, 21.09.2009, 22.09.2009 a 23.09.2009.

Absencia je neprítomnosť zamestnanca na pracovisku a jeho neúčasť na výkone práce. Zákonník práce
používa namiesto termínu absencia termíny prekážka v práci a neprítomnosť v práci.

Základnými povinnosťami vyplývajúcimi z pracovného pomeru sú na strane zamestnanca povinnosť
osobne vykonávať v pracovnej zmluve dohodnutú prácu na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce
a v zamestnávateľom určenom pracovnom čase podľa pokynov zamestnávateľa vydaných v súlade s
právnymi predpismi a na ich základe s kolektívnou zmluvou a na strane zamestnávateľa prideľovať
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, kontrolovať jej výkon vrátane kontroly dodržiavania
určeného pracovného času a v určenom čase poskytovať zamestnancovi za ním vykonanú prácu
dohodnutú mzdu. Porušenie týchto povinností vyvoláva rôzne právne následky v závislosti od toho, ktorá
z ich zložiek nebola splnená. V záujme zachovania právnej istoty účastníkov pracovno-právnych vzťahov
a budovania korektného pracovného prostredia je žiaduce, aby obe zainteresované strany pristupovali
k plneniu svojich povinností zodpovedne, aby prejavy ich vôle boli jasné, určité a zrozumiteľné,
aby nevyvolávali pochybnosti o tom, čo nimi ten-ktorý účastník chcel dosiahnuť, a aby uplatnenie
práva jedného z nich bezdôvodne nepostihovalo záujmy druhého účastníka, t. j., aby jeden účastník
nerealizoval svoje právo na úkor druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu.

Z ustálenej judikatúry a súdnej praxe vyplýva, že absenciu (neprítomnosť) zamestnanca v práci
možno kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny, a to nielen v prípade, že sa jedná o
neospravedlnenú absenciu, ale i v prípade, že zamestnanec dodatočne hodnoverne preukáže, že
hodnotenie neospravedlnenej neprítomnosti v práci nie je dané, ale jeho postup (zamestnanca) v
súvislosti s neprítomnosťou v práci možno napriek tomu  považovať za porušenie pracovnej disciplíny.
Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny treba posudzovať na základe viacerých skutočností súvisiacich
s individuálnymi pomermi, v akých sa zamestnanec v danom okamihu nachádzal, najmä s celkovým
prístupom zamestnanca k plneniu pracovných povinností, obsahom jeho pracovnej činnosti a možným
vznikom následkov, vrátane zhodnotenia okolností, za ktorých by k takémuto porušenie pracovnej
disciplíny došlo.

V danej veci odvolací súd nepovažoval za významné, či neprítomnosť navrhovateľa v práci je
potrebné považovať za ospravedlniteľnú, resp. ospravedlnenú neprítomnosť v práci. Podstatnou v
danej veci je skutočnosť, či neprítomnosť navrhovateľa v práci mala za následok porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), ktorá skutočnosť je dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Hodnotenie intenzity porušenia
pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie
zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne. Je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho
uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu sám túto hypotézu v ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
vymedzil a posúdil, či sa zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade
kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri takýchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba
špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru.

Pokiaľ súd prvého stupňa vyhodnotil opakovanú neprítomnosť navrhovateľa v práci za porušenie
pracovnej disciplíny závažným spôsobom s tým, že poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľ neoznámil
zamestnávateľovi dôvody brániace jeho nástupu do zamestnania v čase ich existencie pred okamžitým



skončením pracovného pomeru a ani následne potom, čo mu bolo doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru a dôvody neprítomnosti v práci nepreukázal ani v tomto súdnom konaní, považoval
preto jeho neprítomnosť za závažné porušenie pracovnej disciplíny, nebolo možné jeho posúdeniu
nič vytknúť. Mylne sa totiž navrhovateľ domnieval, že ku skončeniu pracovného pomeru v danej veci
došlo z dôvodu neospravedlniteľnej absencie navrhovateľa v práci, keď zo zrušujúceho prejavu odporcu
jednoznačne vyplýva iba konštatovanie absencie (neprítomnosti) na pracovisku bez špecifikácie, či sa
jedná o ospravedlnenú alebo neospravedlnenú neprítomnosť, ktorú považoval za závažné  porušenie
pracovnej disciplíny, s ktorým skutkovým záverom sa súd prvého stupňa stotožnil.

Je potrebné tiež zdôrazniť, že citované ustanovenie § 144 ods. 7 Zákonníka práce bolo zákonom č.
257/2011 s účinnosťou od 01.09.2011 zo Zákonníka práce vypustené a následne doplnené ust. § 144a
ods. 6 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce,
rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov.

Z týchto dôvodov nepovažoval krajský súd odvolanie navrhovateľa v danej veci za dôvodné, a preto
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

I keď bol odporca v odvolacom konaní úspešný a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 224
ods. 1 O.s.p. mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania
nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu náhrada trov
odvolacieho konania nebola priznaná (§ 151 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov prvostupňového konania
rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 151 ods. 7, ods. 8 O.s.p.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/229/2010", "guid": "93bfa2ff-004d-4bd8-953e-660604d855a9:8695707d-c76a-425f-b29e-1596f7ee6f84", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "e53057cc-7e6b-40a8-bcfc-02858b7f71aa:b5dd5681-5366-42e2-ac45-faf9e0b69f6c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2011:7709203759.1", "spisova_znacka": "4Co/316/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/316/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7709203759.1"}], "citovane_v": []}