Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/258/2012 z 5. 8. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 5. augusta 2012, sp. zn. 2CoE/258/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3210204085.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/258/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3210204085.1 | 2012-08-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a6b096e-7be3-4925-b59d-14aebb297b13 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3210204085.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/258/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210204085
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mészáros
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210204085.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803 so
sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, proti povinnému: O. N., bytom Z. I. Z., Z. č. XX, o vymoženie
346,04 € s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou č.k. 4Er/1070/2010-33 zo dňa 07. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Ex. por., § 52, § 53,
§ 54 Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie, Rajská č. 15/A, Bratislava , sp. zn. : II/2010 - 48 zo dňa 02.09.2010.
Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú predchodca oprávneného
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Tatra banka, a.s. ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 31.05.2003
Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu , ktorá
má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj
s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa posúdil predmetný
právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania
zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na
základe uvedeného mal súd prvého stupňa jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na
právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou
obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a
poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu sú aj Všeobecné obchodné podmienky G. Z.,
a.s., ktoré v článku 4.9. Rozhodcovská doložka a riešenie sporov uvádzajú nasledovné:

4.9.1. Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní
bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej "Rozhodcovský súd")
jedným rozhodcom, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie
Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v
stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze.



4.9.2. Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní odo dňa
účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s
bankou.

4.9.3. Bez ohľadu na dohodu obsiahnutú v bode 4.9.1. sa banka a klient dohodli, že banka je oprávnená
vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s
nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej Republike. V takomto prípade sa banka
a klient podriaďujú právomoci všeobecného súdu.

4.9.4. Ak sa banka a klient nedohodli inak, riadia sa právne vzťahy medzi nimi právom Slovenskej
republiky a vzájomné spory, ktoré by z týchto vzťahov vznikli, s výnimkou sporov s určenou právomocou
rozhodcovského súdu, je príslušný prejednávať a rozhodovať všeobecný súd.

Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd prvého stupňa opiera o to,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj
v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy
ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna,
to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom
pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku
aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES, a to najmä citované ustanovenia,
ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok
práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného
výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame
dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho
súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom
právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň
ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca
upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje
dobrým mravom. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania
sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola
samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať
sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. S
poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý mal za to, že súd prvého stupňa v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Ex. por.. Uviedol,



že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného
súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po
uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak
sú splnené dôvody podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, exekučný
súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Súd, ktorý koná vo veci
exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je vecne príslušný konať
vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré
zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci
o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie.
Platný právny poriadok exekučnému súdu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Práve absencia takejto právomoci exekučného
súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah
do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Vznikla by situácia keby oprávnený ako aj
povinná boli viazaný právoplatným rozhodnutím, bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti
oprávneného priznané právo nútene vymôcť. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR. Pri výklade významu § 45 ods. 1 písm.
c/ zákona o rozhodcovskom konaní treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného
konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom tohto prieskumu je zistiť, či
povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Dôvodom na zastavenie exekučného konania
v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť
niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku.
Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2675/2007 zo
dňa 30.10.2009. Poukázal na bod 37 rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08. Podľa Súdneho dvora
zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie
procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež, aby exekučný súd úplne
nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na
rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia
C- 40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy
iných rozhodnutí. Z európskeho práva nemožno vyvodzovať za súčasného právneho stavu záver,
podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu
spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako podľa oprávneného
z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné
priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola
narušená zásada rovnocennosti. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované
len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Namietaným postupom a rozhodovaním
súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho
pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu,
a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Cieľom § 53 ods. 4 písm. r/
Obč. zákonníka je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť
spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom
konaní vo výške 25,10 eur s DPH pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za
úkon právnej služby vo výške 15,94 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške
9,16 eur s DPH (podanie odvolania).



Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219
ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho
súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a
na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona v danej veci, a to predovšetkým § 57 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v platnom
znení, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, a na túto právnu úpravu nadväzujúcich
právnych noriem ako zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, smernice Rady
Európskych spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a ďalšej súvisiacej legislatívy je napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne a
aj náležite odôvodnené.

Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere
je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim
oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle
§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky tie zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok exemplifikatívne vymedzuje
neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v
prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok,
rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorý súd považuje ako celok za neprijateľnú
a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne exekúciu zastavil.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .