{"guid": "d640b082-76f2-4e44-a3c9-340ae8be6713:3c053721-de76-42b3-b20c-952aab570794", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1", "spisova_znacka": "8CoE/284/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/284/2011 z 15. 7. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 15. júla 2012, sp. zn. 8CoE/284/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1", "identifikacne_cislo": "3211203252", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Eva Bíróová", "sudca_id": 1284, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-biroova-1284", "datum_vydania": "2012-07-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3c053721-de76-42b3-b20c-952aab570794", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/284/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211203252
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3211203252.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: M. D., bytom E. XX, o vymoženie 1 758,17 eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
č.k. 3Er/486/2011-34 zo dňa 28. októbra 2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie  súdu  prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora       JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex. por. Svoje rozhodnutie
odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2010-1670, vydaného dňa 28.10.2011,
ktorým bol povinný zaviazaný na plnenie zo zmluvy o bežnom účte (ďalej len „zmluva“), uzavretej dňa
22.12.2003 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorej súčasťou boli aj Všeobecné
obchodné podmienky (ďalej len „ VOP“). Súd uviedol, že základnou črtou štandardných spotrebiteľských
zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Zmluva, na základe ktorej bol oprávneným úver
poskytnutý povinnému, túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli VOP, ktoré povinný ovplyvniť
nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Na predmetnú zmluvu sa
tak vzťahuje právny režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa časti 4.9 Rozhodcovská doložka a riešenie
sporov, bod 4.9.1. VOP sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri
vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v
rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave a to podľa
Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Podľa bodu 4.9.2. VOP má síce klient právo
odmietnuť uvedenú rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok
alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu, avšak v danom prípade mal súd za to, že
ide iba o formálnu možnosť odmietnuť rozhodcovskú doložku, keďže súhlas so VOP dal povinný vo
formulárovej zmluve a nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok.
Ak povinný pri podpise zmluvy neodmietne rozhodcovskú doložku, stráca možnosť kedykoľvek v
budúcnosti obrátiť sa na iný ako rozhodcovský súd, teda nemá možnosť obrátiť sa na všeobecný súd
a musí sa podriadiť rozhodcovskému rozhodnutiu, a to aj napriek tomu, že v prípade zmluvy o bežnom
účte je dôvodné predpokladať jej dlhé trvanie. Takto postavená možnosť odstúpenia od rozhodcovskej
doložky je teda len formálna, nezmeniteľná v budúcnosti a výber súdu je časovo obmedzený na 30
dní, pričom vznik sporov a výber spôsobu ich riešenia nastáva spravidla až v budúcnosti, nie už pri
uzavretí zmluvy. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo



podrobiť sa všetkým VOP. Na základe uvedených dôvodov mal za to, že boli splnené podmienky na
zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon
exekúcie.. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008. Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Obč. zák. z
dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného
zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. Ustanovenie
§ 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu
nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.
Takýmto ustanovením je aj § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré  umožňuje
exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto
ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského
rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný
v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje
prekážku vykonania exekúcie a exekučný súd je na ne povinný prihliadať od začiatku konania. Jediným
obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa
nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods.
1 písm. a) v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní]. Ďalej súd uviedol, že
podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách \"Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok\". V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu
vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci
C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho
poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje interpretačné pravidlo smernica Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj
rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA,
Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98),
José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98).
V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení
národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať
ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. Súd taktiež citoval z uznesenia
Súdneho dvora  vo veci C-76/10 (bod 51) a konštatoval, že podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993  má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51
rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku  treba považovať za ochranu na úrovni
vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých
štát musí bezvýhradne trvať. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej
pozície v slabšom postavení a má  spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom
akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných
podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna  a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa
dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza
Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).  Súdny dvor opakovane konštatoval,
že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu ako nekalú. Smernica Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách
a štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu  ísť aj nad rámec  týchto podmienok. Naopak, ak by súd
nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti
súdu a musel by odklon  odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných
veciach ( rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko). Priemerný spotrebiteľ má problém porozumieť a v
krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce z rokovacieho poriadku rozhodcovského



súdu. Súd má zároveň dôvodné obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane
rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu nečíta, príp. sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy
nepracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak by za takéhoto stavu
oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry
súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej
podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek
explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo  a žeby len  ,,odklepol\" nútené
postihnutie majetku povinného. Podľa názoru súdu tak ako banky, tak aj nebankové inštitúcie majú
na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na
rozdiel  a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z.
z. o platobných službách). Súd preto zamietol  žiadosť  súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Ex. por.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie
súdom prvého stupňa. Uviedol, že podľa jeho názoru exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej právomoci, ktorú mu zveruje Exekučný poriadok. Účelom exekučného konania je nútený
výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom
alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať
súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc
rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom
prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v
rozpore s ustálenou judikatúrou ESD. Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v  ust. § 45 ods.
1 písm.  c/ zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie
rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade
s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok
ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho
dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu,
rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny
súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale
tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom
na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva zo súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého
by  exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý
síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva
oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že  v období do 31.12.2007 bola zmluva  o úvere  upravená
len v Obchodnom zákonníku a zák.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až § 54  Obč. zák. sa na ňu
nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej
dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Uplatnil si i trovy odvolacieho konania 57,69 eur.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Vec podrobne preskúmal
a  stotožňuje sa so závermi súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje v zmysle  ust. § 219 ods. 2 O.s.p.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu zo dňa 22.12.2003 je potrebné posudzovať
podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam
práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave
spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany
a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany.
Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré



podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú
neplatné.

Je zrejmé, že právne skutočnosti, zakladajúce vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom nastali pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka - zák.č
150/2004 Z.z., ktorá harmonizovala slovenský právny poriadok s európskym právom v oblasti ochrany
spotrebiteľa a zároveň pred vstupom SR do Európskej únie (1.5.2004), čo znamená, že v tom čase
na území SR nepôsobilo komunitárne právo. Súd prvého stupňa mal teda  prioritne na vec aplikovať
slovenské hmotné právo, platné a účinné ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t.j. ku
dňu uzavretia zmluvy. Tento záver však nezbavuje vnútroštátne orgány, vrátane súdov, povinnosti
eurokonformného výkladu, implementujúceho príslušný komunitárny predpis pred pristúpením štátu do
EÚ. Z materiálneho hľadiska pozícia zmluvnej strany, uzatvárajúcej zmluvu pred účinnosťou novely
zák.č. 150/2004 Z.z. sa nelíšila od spotrebiteľa, uzavierajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských
zmlúv. Eurokonformný výklad slovenských právnych noriem pre obdobie pred pristúpením je teda
prípustný  s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu a harmonizáciu slovenského práva
s platným právom európskych spoločenstiev. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje i na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, ktorá rozšírila povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva mimo
rámec pôsobnosti noriem komunitárneho práva (rozsudok zo dňa 13.11.1990 C-106/89 Marleasing SA
v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA\", rozsudok zo dňa 16. 12. 1993 C-334/92 Teodoro
Wagner Miret v. Fondo de Garantía Salarial alebo rozsudok zo dňa 14. 7. 1994 C-91/92 Paola Faccini
Dori a Recreb Srl), ako i na nález Ústavního soudu ČR zo dňa 6.11.2007 sp.zn. II. ÚS 3/2006. a
uznesenie Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 29.9.2005 sp.zn. 2Afs 92/2005, a to i vzhľadom na
blízkosť právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

Na základe uvedeného potom súd prvého stupňa zmluvu o úvere opodstatnene  posudzoval okrem
iného aj  z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993.

V postupe prvostupňového súdu nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej
pasivity povinného. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdiť podľa  § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Er/486/2011", "guid": "d806c434-659e-4003-9577-d9733f001e80:daa399e8-c499-44b7-9b7b-b111fb6ed067", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "50341cc1-4320-4349-9fba-822555880918:6b4de81b-18f6-49cf-9345-5484c1e67806", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Er/486/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3Er/486/2011 z 4. 5. 2012", "sud": "Okresný súd Ružomberok", "datum_vydania": "2012-05-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/50341cc1-4320-4349-9fba-822555880918:6b4de81b-18f6-49cf-9345-5484c1e67806"}], "citovane_v": []}