{"guid": "50f7eba3-a69b-4863-9e1d-cf28a8bae026:626b22fb-01ae-497f-8477-47a8ce036db1", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3511210352.1", "spisova_znacka": "17CoP/59/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoP/59/2012 z 10. 7. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 10. júla 2012, sp. zn. 17CoP/59/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3511210352.1", "identifikacne_cislo": "3511210352", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2012-07-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75", "nazov": "§ 75 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-75", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-75"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/36#paragraf-75"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/626b22fb-01ae-497f-8477-47a8ce036db1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3511210352.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3511210352.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3511210352.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoP/59/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511210352
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3511210352.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Emílie Zimovej vo veci starostlivosti súdu o O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
ako matka a o maloletú B. Z., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny E. A. E. K., deti O. Z., bytom E. A. E. K., A. S. XXXX/X a O. Z., bytom E. A. E. K., A. S. XXXX/
X, právne zastúpený O.. K. T., bytom I. Z. O. XXX, E. A. E. K., o návrhu otca na zníženie vyživovacej
povinnosti, na odvolanie otca detí proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 12.
apríla 2012, č. k. 4P/65/2011-44 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej bol zamietnutý návrh otca na
zníženie vyživovacej povinnosti na mal. B.,      p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov    n e m á     p r á v o    na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým  rozsudkom  súd  prvého stupňa zamietol návrh otca na zníženie vyživovacej povinnosti
na maloletú B., konanie o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti na O. Z. zastavil a vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, že otec sa domáhal zníženia
vyživovacej povinnosti na deti O. a B. zo sumy 5.000,- Sk mesačne na minimálne výživné na obe
deti. Následne zobral svoj návrh späť voči už plnoletej O. a preto z tohto dôvodu súd konanie v tejto
časti v zmysle § 96 O.s.p. zastavil. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 62, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania mal súd
za preukázané, že návrhu otca na zníženie výživného nie je možné vyhovieť. Vychádzal z ustanovenia
§ 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého  pri určení výživného prihliadne súd aj na tzv. potencionálny
príjem, t.j. príjem, ktorý by mohol povinný dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností.
Vek otca maloletých detí síce hovorí v danom prípade v jeho prospech, avšak zdravotný stav, vzdelanie,
prax a najmä znalosť anglického jazyka, o ktorý je v súčasnosti veľký záujem, sú dobrými predpokladmi
na to, aby si otec maloletej  prácu našiel.  Navyše  nepredložil žiadne doklady, ktoré by preukazovali jeho
príjem vo K. I., a nesplnil si zákonnú povinnosť podať daňové priznanie za roky, kedy pracoval, a súdu
neuviedol meno agentúry, resp. spoločnosti, ktorá ho zamestnávala.  Nepreukázal, akým spôsobom bol
ukončený jeho pracovný pomer. Len so samotnými tvrdeniami otca, bez dôkazov,  s poukazom aj na
vyjadrenia matky maloletej, sa súd nemohol uspokojiť. Zamietavé  rozhodnutie súd odôvodňuje aj tým,
že obaja rodičia sú vlastníkmi garáže v hodnote 6.000 Eur, pričom podielové spoluvlastníctvo k tejto
nemajú doposiaľ  vysporiadané. Rovnako nie je vyporiadaná ani hodnota členského podielu v bytovom
družstve, ktorý užíva matka s maloletými deťmi. Otec maloletej sa svojich nárokov domáha  v konaní
vedenom na súde pod sp.zn. 7C/230/2011. Súd sa preto priklonil k názoru opatrovníka, podľa ktorého
nie je v záujme maloletej, aby vyživovacia povinnosť otca bola znížená. I keď je zrejmé, že otec maloletej
nemá v súčasnosti žiaden pravidelný príjem, a na strane maloletej sa od ostatnej úpravy výživného v



septembri  2008 zvýšili životné náklady súvisiace s nárastom cien potravín, ošatenia a školských potrieb,
a navyše ani doposiaľ určené výživné nezodpovedá veku a potrebám maloletej B.. Pri rozhodovaní o
znížení vyživovacej povinnosti je pre súd  prvoradý  záujem dieťaťa. Zamietnutie návrhu na zníženie
výživného bude pre otca motivujúcim stimulom k intenzívnejšiemu hľadaniu si práce. Keďže konanie
mohlo začať i bez návrhu, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie otec detí a to proti výroku, ktorým bol zamietnutý jeho
návrh na zníženie vyživovacej povinnosti na mal. B.. Poukázal na tú skutočnosť, že hospodárska kríza
zasiahla aj krajinu, kde pracoval, to znamená K. I.. Keďže navrhovateľovi sprostredkovávala prácu len
pracovná agentúra, nemal túto prácu stálu a prakticky každý týždeň čakal, či bude pracovať aj ďalej
alebo nie. Z objektívnych príčin a po viacnásobných pokusoch nájsť si inú prácu v zahraničí, aj vzhľadom
k tomu, že mu narastal dlh v tejto krajine, sa rozhodol pre návrat na Slovensko na konci roka 2010.
Navrhovateľ je od 04.01.2011 riadne zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a splnil všetky
povinnosti, zúčastňuje sa každého školenia organizovaného úradom práce a zúčastnil sa aj každého
pohovoru, ktorý mu úrad práce sprostredkoval. Súd síce uznal, že vek otca hovorí v jeho prospech a
poukázal tiež na znalosť anglického jazyka. Je pravdou, že navrhovateľ ovláda plynule anglický jazyk,
avšak ani toto mu doteraz nepomohlo pri nájdení práce, keď firmy v tomto regióne neprihliadajú pri
ponuke tých druhov prác, ktoré ponúkajú, na znalosť cudzieho jazyka. Navrhovateľ, otec maloletej, B. si
vždy  poctivo plnil vyživovaciu povinnosť voči svojím deťom aj nad rámec určenej súdom Problémy s jej
plnením začal mať až po tom, čo nebol schopný platiť si svoje základné životné potreby. Nemá nárok ani
na dávku v hmotnej núdzi. Pokiaľ súd poukázal na spoluvlastníctvo garáže a družstevného bytu, uviedol,
že matka maloletej ako spoluvlastníčka garáže bezdôvodne odmieta predať túto garáž. Zmarila tento
predaj z dôvodu, aby dostala navrhovateľa do ťaživej finančnej situácie. Býva totiž ako bezdomovec v
tejto garáži, pričom na základné prežitie (potraviny) mu niekedy prispeje synovec. Navrhovateľ nemá
objektívne žiadne prostriedky na plnenie vyživovacej povinnosti viac ako 75 eur na jedno z dvoch detí.
Naskytuje sa tak otázka, komu inému by mal súd určiť minimálne výživné, ak nie človeku, ktorý je
prakticky bezdomovec a napriek tomu stále spolupracuje s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny pri
hľadaní zamestnania. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, týkajúcej sa vyživovacej povinnosti otca na mal. B., zmenil a znížil jeho vyživovaciu
povinnosť na sumu 26 eur mesačne.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril opatrovník, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť, nakoľko je v záujme maloletého dieťaťa.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila matka maloletej, ktorá poukázala na tú skutočnosť, že otec
je stále majiteľom garáže a túto garáž užíva iba pre svoje potreby. Taktiež je tu ďalšia nehnuteľnosť,
a to neodkúpený 3-izbový družstevný byt, na ktorého podiel si tiež robí nárok. Po príchode predal
auto T., ktoré spoločne priviezli z Q.. Za získané peniaze nezaplatil deťom ani jedno výživné a všetko
si nechal pre seba. Zmluvu v škole, v ktorej učí, má iba do 30.06.2012 a od tohto dátumu sa bude
hlásiť na sociálnom úrade. Dôvodom ich rozvodu bola tá skutočnosť, že otec detí dlhodobo nepracoval,
gembloval, stávkoval v E.,  v X., a prehral nekonečné množstvo peňazí. Nepracoval od roku 1999 do roku
2007 a prácu si ani nehľadal. To, či výpoveď bola daná z jeho strany alebo zo strany zamestnávateľa,
nepreukázal, pričom adresu a telefónne číslo agentúry, cez ktorú bol zamestnaný, má, po anglicky vie,
a preto nevidí žiadny dôvod, prečo ich nekontaktoval a nevyžiadal si potvrdenie, že o prácu prišiel. V Q.
na jej naliehanie pracoval 10 rokov na polovičný úväzok a dôchodok bude dostávať práve z tejto krajiny
a preto je len veľmi A. pravdepodobnosť, že by si našiel prácu na Slovensku. Súd musí brať do úvahy
aj tú skutočnosť, že ani ona nebude mať v lete príjem a možno od septembra ani druhé zamestnanie
nezoženie. Potom kto bude deti financovať? Žiadala preto v konečnom dôsledku, aby výživné na B.
nebolo znížené.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne  správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.



Súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a
v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že súd
prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie ne porovnanie pomerov na strane maloletej, ako aj
na strane oboch rodičov od poslednej úpravy o výživnom, kedy naposledy o vyživovacej povinnosti otca
bolo rozhodované v roku 2008 s tým, že otec sa zaviazal platiť na výživu v tom čase maloletej O. sumou
2.700,- Sk mesačne a na výživu mal. B. sumou 2.300,- Sk mesačne. Matka v tom čase pracovala s
priemerným čistým príjmom vo výške 8.605,- Sk a ďalší príjem mala z podnikateľskej činnosti, v priemere
vo výške 13.993,-  Sk a otec detí pracoval vo K. I. s priemerným príjmom cca 720 GBP týždenne. Maloletá
bola v tom čase žiačkou základnej školy. V súčasnosti maloletá navštevuje 9. ročník základnej školy,
matka je zamestnaná, s tým, že na základe daňového priznania je príjem matky za rok 2011 vo výške
587,83 eur mesačne.

Súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na okolnosti návratu otca z K. I., ako aj na tú
skutočnosť, z akého dôvodu vo K. I. prišiel o prácu. Faktom je, že otec bol dobrovoľne nezamestnaný
v čase od 01.09.1985 do 03.01.2011 a od 04.01.2011 bol zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie bez nároku na dávku v hmotnej núdzi, prípadne podporu v nezamestnanosti. Odvolací
súd sa preto plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý poukázal na ustanovenie § 62
Zákona o rodine, v ktorom sa konštatuje, že každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy
životného minima s tým, že v náväznosti na § 75 ods. 1 Zákona o rodine súd je povinný prihliadať na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného aj vtedy, ak sa povinný bez dôležitého dôvodu
vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku a majetkového prospechu.

V prejednávanej veci je nesporné, že otec maloletej po celý čas tvrdil, že prácu v I. zanechal preto, že
nemal ďalšie pracovné príležitosti od agentúry. Na druhej strane však súdu neposkytol žiadny relevantný
dôkaz o svojom tvrdení. Na to, aby preukázal svoje tvrdenie,  stačilo, aby zadovážil potvrdenie od
agentúry, u ktorej naposledy pracoval, že skutočne táto nebola schopná mu poskytnúť ďalšiu prácu, a
práve táto skutočnosť bola dôvodom jeho odchodu z K. I..  Pokiaľ tak neurobil, odvolací súd konštatuje,
že súd prvého stupňa správne posúdil túto procesnú situáciu podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, tzn. že
súd prvého stupňa správne vychádzal z takého príjmu, aký by bol otec naďalej dosahoval vo K. I., pokiaľ
by tam bol pracoval, tzn. cca 720 libier týždenne. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že otec maloletej
ani k podanému odvolaniu relevantný dôkaz o dôvode skončenia pracovného pomeru v I. nepredložil.

Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 24 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm.
a/ O.s.p., kedy v prejednávanej veci sa jedná o konanie, ktoré mohlo začať i bez návrhu, a preto pre
odvolacie konanie platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie     n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4P/65/2011", "guid": "1db4915c-aef3-4a63-b7a5-b2510ed55378:598dda03-0778-4048-8f6a-f0421aa0c09d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}