Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/120/2011 z 1. 2. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 1. februára 2012, sp. zn. 19Co/120/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3710210223.2 Krajský súd Trenčín | 19Co/120/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3710210223.2 | 2012-02-01 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 52 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/53fbcb8f-5e43-421c-8c8f-439ae7748758 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3710210223.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/120/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710210223
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3710210223.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa S. K. K., B., so sídlom C. XX,
C., P.: XX XX XX XX proti odporcom 1) Z. S., bytom S., X. Z. XXX, 2) Z. S., bytom S., S. XXXX/XX, 3) Z.
Z., bytom Z. XX, o zaplatenie 3.201,70 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Považská Bystrica, č.k. 10C/220/2010-32 zo dňa 26. januára 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Mení výrok o trovách prvostupňového konania tak, že odporcovia 1), 2), 3) sú povinní navrhovateľovi
spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania 192 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom uložil odporcom 1), 2), 3) povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi 3.201,70 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.096,18 eur od 01.10.2010
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov. Vo zvyšujúcej časti návrh
zamietol. Odporcom 1), 2), 3) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne trovy
konania 192 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov. Pri rozhodovaní
vychádzal zo zistenia, že zmluvou o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX bola s odporcami 1), 2), 3)
uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 12.08.2008, v súlade s ktorou
navrhovateľ poskytol odporcom mimoriadny medziúver vo výške 2.788,29 eur. Odporcovia 1) a 2)
sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho úveru 8,49 % ročne pravidelnými
mesačnými splátkami vo výške 23,50 eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy sa odporcovia 1) a 2)
zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné vklady vo výške 10,62 eur. Po pridelení
cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa odporcovia 1) a 2) zaviazali splácať stavebný úver vrátane
úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 34,12 eur. Odporca 3) prevzal
ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja odporcovia 1), 2). V
článku 7 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité
splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených vo Všeobecných podmienkach pre stavebné sporenie pre fyzické osoby. Podľa
všeobecných podmienok navrhovateľ má právo odstúpiť od zmluvy, ak dôjde k porušeniu akejkoľvek
zmluvnej povinnosti zo strany stavebného sporiteľa, alebo ak je stavebný sporiteľ v omeškaní s viac
než dvoma splátkami alebo jednou splátkou dlhšie ako 3 mesiace. Z dôvodu podstatného porušenia



zmluvnej povinnosti odporcami 1) a 2) s omeškaným splácaním, navrhovateľ listom zo dňa 24.03.2010
odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a vyzval odporcov 1) a 2) na okamžité
vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v 7-dňovej lehote.
Podľa článku 7 bod 8 zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere bolo dojednané, že po
odstúpení od tejto zmluvy má veriteľ právo účtovať pri stavebnom úvere 3 % ročne úrok z omeškania
nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu a pri medziúvere 5 % ročne úrok z omeškania
nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
navrhovateľ oprávnene pristúpil k odstúpeniu od zmluvy a k vymáhaniu celej dlžnej sumy. Súd prvého
stupňa navrhovateľovi priznal popri istine aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.10.2010 do
zaplatenia a vo zvyšku nárok navrhovateľa zamietol. Konštatoval, že uplatnený nárok bol v tejto časti v
zjavnom rozpore s § 54 Občianskeho zákonníka a ustanovením 1 písm. e) Prílohy smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s poukazom na
to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy
alebo jej zmeny. Uviedol, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru, uzavretá medzi účastníkmi
konania dňa 12.08.2008, túto podmienku spĺňa, jej súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré odporcovia ovplyvniť nemohli. Úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v
ust. § 369 Obchodného zákonníka a v ust. § 517 Občianskeho zákonníka. Kým Obchodný zákonník v
čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov pri jej dojednaní zmluvnými stranami neobmedzoval, Občiansky
zákonník neumožňoval priznať vyššiu výšku úrokov z omeškania, než ako to vyplývalo z § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. Dospel k záveru, že úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku
bola pre spotrebiteľa výhodnejšia, v zmysle súčasnej judikatúry žiadaný dojednaný úrok z omeškania vo
výške 13,49 % ročne je vyšší v porovnaní s úrokom pri aplikácii výhodnejšej právnej úpravy obsiahnutej
v Občianskom zákonníku, preto navrhovateľovi v zmysle § 517 v spojení s § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. patrí úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.10.2010 do zaplatenia. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania.

Proti rozsudku v časti výroku, ktorým bol žalobný návrh zamietnutý, podal v zákonnej lehote odvolanie
navrhovateľ, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a odporcom 1), 2), 3) uložil zaplatiť
navrhovateľovi 3.201,70 eur s 13,49 % úrokom z omeškania zo sumy 3.096,18 eur od 01.10.2010
do zaplatenia, ako aj trovy konania 192 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov. Namietal nesprávne
právne posúdenie veci, keď uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Zdôraznil, že
navrhovateľ poskytol odporcom 1) a 2) produkty stavebného úveru. Predmet a účel poskytnutého úveru
je v úverovej zmluve obmedzený na účely vyplývajúce zo zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení
na financovanie bytových potrieb na území SR, t. j. v súčasne platnej legislatíve úvery poskytované na
financovanie nehnuteľností nespĺňajú kritériá spotrebného úveru, resp. spotrebiteľskej zmluvy. Zmluva o
mimoriadnom medziúvere zo dňa 12.08.2008 sa riadi režimom Obchodného zákonníka, je absolútnym
obchodom a nevzťahuje sa na ňu právna úprava § 54 Občianskeho zákonníka, resp. Smernica 93/13/
EHS. Vyslovil názor, že zo samotnej podstaty účelu úverovej zmluvy nemožno aplikovať na vzťah
navrhovateľa a odporcov ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, keďže účel úveru nemá spotrebný
charakter. Podľa súčasnej platnej legislatívy nepatria zmluvy s týmto účelom medzi spotrebiteľské
zmluvy. Pokiaľ by aj bolo možné na predmetný právny vzťah aplikovať ust. § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, je navrhovateľ toho názoru, že súd musí skúmať, či ide o podstatné prevýšenie
odplaty za spotrebiteľské úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Výška úrokovej
sadzby nie je neprijateľná. Spôsob stanovenia úroku z omeškania považuje navrhovateľ za korektný a
v súlade s ustanoveniami úverovej zmluvy a Obchodného zákonníka.

Odporca v 3. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa
súhlasí.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, v ktorej bol žalobný návrh
zamietnutý, je potrebné potvrdiť a vo výroku o náhrade trov konania zmeniť.



V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáha zaplatenia uplatnenej istiny s príslušenstvom titulom
zaplatenia mimoriadneho medziúveru poskytnutého na základe uzatvorenej zmluvy o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 12.08.2008. Odporca 3) k uvedenej zmluve pristúpil z titulu
ručiteľského záväzku. Odporcovia 1), 2) dohodnutý úver nesplácali, preto navrhovateľ od zmluvy odstúpil
a žiadal o vrátenie finančných prostriedkov.

Odporcovia 1), 2) pohľadávku v primeranej lehote po uplynutí doby poskytnutej navrhovateľom na
plnenie nezaplatili, finančné prostriedky v danej lehote navrhovateľovi nevrátili, svoju povinnosť,
vyplývajúcu z ručenia, si nesplnil ani odporca 3). Navrhovateľ vzhľadom na to žiadal od odporcov 1), 2),
3) plnenie vo výške 3.201,70 eur s 13,49 % úrokom z omeškania z istiny 3.096,18 eur od 01.10.2010
do zaplatenia s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
odporcov. Okresný súd uplatnenému žalobnému návrhu vyhovel čiastočne a odporcom 1), 2), 3) uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 3.201,70 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 3.096,18 eur od 01.10.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov. Vo zvyšujúcej časti
návrh navrhovateľa zamietol. Nakoľko odvolanie navrhovateľa smerovalo len proti tej časti rozsudku, v
ktorej bol návrh navrhovateľa zamietnutý, len v tejto časti bol rozsudok prvostupňového súdu predmetom
odvolacieho prieskumu podľa § 206 ods. 2 O.s.p., keďže ostávajúca časť nadobudla
právoplatnosť.

Navrhovateľ podaným odvolaním nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého uplatnený
nárok navrhovateľa v časti úroku z omeškania vo výške 13,49 % ročne bol v zjavnom rozpore s § 54
Občianskeho zákonníka a ustanovením 1 písm. e) prílohy smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že ide o návrh na priznanie právom
nedovoleného plnenia, ktorý je v rozpore s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995. Zdôraznil, že navrhovateľ poskytol odporcom 1) a 2) produkty stavebného úveru/medziúveru
na základe zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zastával názor, že v súčasne platnej legislatíve úvery
poskytované na financovanie nehnuteľností nespĺňajú kritériá spotrebného úveru, resp. spotrebiteľskej
zmluvy, zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 12.08.2008 sa riadi režimom
Obchodného zákonníka a právna úprava § 54 Občianskeho zákonníka, resp. Smernica 93/13/EHS sa
na nich nevzťahuje. Domnieva sa, že zo samotnej podstaty účelu úverovej zmluvy nemožno aplikovať na
vzťah navrhovateľa a odporcov ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, účel úveru nemá spotrebný
charakter. Uplatnený nárok nie je v rozpore so zákonom, a preto bol v celom rozsahu uplatnený dôvodne.

Z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že navrhovateľ vytýka súdu prvého stupňa nesprávne právne
posúdenie veci, ktoré spočívalo v aplikácii výlučne ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľskej zmluvy, v
dôsledku čoho opomenul riadiť sa režimom Obchodného zákonníka.

Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platný v čase uzatvorenia zmluvy v danom prípade)
v ust. § 2 písm. a) definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej
forme. Pod písm. b) citovaného zákonného ustanovenia stanovuje, že zmluvou o spotrebiteľskom
úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnúť peňažné prostriedky, vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom. V § 1 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch je vymedzené, že
predmetný zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich
alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a
ich údržbu.

V danom prípade odvolací súd súhlasí s názorom odvolateľa, že zmluva o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere uzavretá medzi účastníkmi nemá charakter spotrebiteľského úveru (§ 1 ods. 2
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch). Inštitút ochrany spotrebiteľa, na ktorý správne poukazuje
prvostupňový súd , sa však vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah (zmluvu), ktorý sa uzavrie medzi
spotrebiteľom a dodávateľom, Spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka platného



v čase uzavretia zmluvy je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou.

Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len ako „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má
posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa vnútroštátneho práva sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54
ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1
prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského
práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte Európskej únie
minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS.

Podstatnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo, či súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď navrhovateľovi priznal úrok z omeškania len vo výške 9 % ročne od 01.10.2010 do zaplatenia a nie
v uplatnenej výške 13,49 % ročne (dohodnutej) podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že dohodnutý úrok z omeškania
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je neprijateľnou podmienkou úverovej (spotrebiteľskej)
zmluvy.

Súd prvého stupňa správne posúdil, že navrhovateľ úrok z omeškania z dlžnej sumy uplatňoval vo výške
13,49 % ročne v rozpore s úpravou podľa občianskeho práva (§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z z. a §
517 OZ), túto podmienku vyhodnotil ako neprijateľnú.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti, ktorým bola žaloba zamietnutá, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Nakoľko vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania okresný súd nedôvodne navrhovateľovi
priznal popri solidárnom plnení aj plnenie, v zmysle ktorého plnením jedného z odporcov zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov, v tejto časti odvolací súd výrok o náhrade trov konania
zmenil a odporov zaviazal k solidárnemu plneniu.



O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1, § 152 ods. 1, §
224 ods. 1 O.s.p. a odporcom, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .