Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/31/2012 z 30. 7. 2012 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 30. júla 2012, sp. zn. 19CoE/31/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3808204131.2 Krajský súd Trenčín | 19CoE/31/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3808204131.2 | 2012-07-30 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/623b6d2c-f021-4a79-8118-3e71d89dcce1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3808204131.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/31/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808204131
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3808204131.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: A., s.r.o., so sídlom N., A. XX, IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 86 51 41, proti povinnej M.
O., bytom H. č. XX, o vymoženie 953,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie Okresného súdu Prievidza
zo dňa 20. októbra 2011, č.k. 9Er/587/2008-34 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Uviedol,
že oprávnený návrhom podaným dňa 16.03.2008 navrhol vykonať exekúciu proti povinnej na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp.
zn. SR 8206/07 zo dňa 15.11.2007, ktorý zaväzoval povinnú k zaplateniu 32 061,- Sk s úrokom z
omeškania 0,25 % denne zo sumy 24 018,- Sk od 10.10.2007 do zaplatenia, ako i trov konania 7
992,- Sk. Rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 27.09.2007. I keď vo veci bolo
vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie
trvanie exekúcie a potom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v danej veci je nespôsobilý exekučný titul,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Okresný súd v prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o úvere, ktorá
vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom.
Právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, založený touto zmluvou, súd považoval jednoznačne
za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy mal
okresný súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej
uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnej. Z uvedeného mal súd za
to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ale, že k poskytnutiu
peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky dlžníkovi predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže
s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa
Občianskeho zákonníka. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa
uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Okresný súd taktiež dospel k záveru,
že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle
§ 2 písm. a), resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené konštatovanie má význam pre záver, že zmluva neobsahuje
základné náležitosti uvedené v § 4 ods. 1 cit. zákona, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a
celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom a považuje sa takýto úver za bezúročný a bez poplatkov.
Oprávnený pritom evidentne požadoval od povinnej aj poplatok v sume 13 360,- Sk. Preskúmaním
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), ktoré tvoria neoddeliteľnú časť zmluvy,
konkrétne článku 17 - rozhodcovská doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú zmluvnú podmienku. Uviedol, že možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou je len



zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského
konania aj osobu rozhodcu, oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na
strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ podľa
uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním
žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratila povinná možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu, zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti
riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená
jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinná vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený. Podľa názoru okresného súdu je dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná
nemala možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. ju
odmietnuť. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na
základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice č. 93/13/EHS.
Okresný súd ďalej vyjadril názor, že pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, súd ex offo prihliada na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom, pričom poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 zo dňa 6. októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.
Taktiež uviedol, že podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok
možné za podmienok ustanovených v § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom
súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí
byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Pre
účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa §
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré
vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj
samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje
citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu spĺňa
všetky podmienky tak z pohľadu § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy,
ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň
v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej rozhodcovskej doložky odvodil a na jej základe vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by bola vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti okresný súd v tomto štádiu exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby krajský súd
napadnuté uznesenie zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice vydávané v
rámci acquis communautaire (t. j. v rámci tzv. "európskeho práva") majú len nepriamu záväznosť.



Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský
štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola
Smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci
tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie
sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Nesúhlas vyjadril
aj s tvrdením okresného súdu, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva pôžičke. Čo sa
týka rozhodcovskej doložky, oprávnený uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto
pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinnej, aby spory s oprávneným riešila výlučne v
rozhodcovskom konaní. Namietal, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to
jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS
sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide
teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V
danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky prebieha plne v súlade a na
základe Zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdiť.

Krajský uvádza, že súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti,
či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona o
rozhodcovskom konaní, alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor
konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa
platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné.
Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.



V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú súčasťou
zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo
veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi,
v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem
toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými
v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné
pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný
charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie
spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.
V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to
zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže
na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
a oprávneným je dodávateľ. Ako správne uviedol aj okresný súd, rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje
ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský
úver. Okresný súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej
spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto
zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na
základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Krajský súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .