Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/526/2011 z 21. 2. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 21. februára 2012, sp. zn. 19CoE/526/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3811208628.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/526/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3811208628.1 | 2012-02-21 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/28045178-7321-430d-a4f0-e7bcd9a56ff0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3811208628.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/526/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811208628
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3811208628.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Procházka & partners, spol. s r.o.,
Búdkova 4, Bratislava, IČO: 36 854 948, proti povinnému Y. S., K. S. XXX/XX, V., o vymoženie 2.379,96
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 26.
júla 2011, č.k. 16Er/1684/2011-33, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia. Uviedol, že návrhom zo dňa 17.05.2011 sa oprávnený domáhal vykonania
exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr.
Richardom Földešom dňa 09.02.2011, sp.zn. II/2009-4708. Okresný súd svoje rozhodnutie posúdil podľa
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kedy preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu dospel súd k záveru, že exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť
podklad na vykonanie exekúcie. Súd z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 22.11.2003 bola
medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatra banka, a.s.) a povinným uzavretá Zmluva o vydaní
a používaní kreditnej karty (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej bola povinnému poskytnutá kreditná
karta. Oprávnený nadobudol pohľadávku voči povinnému na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 14.11.2006. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu
medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu a na tento právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Preskúmaním VOP, konkrétne bodu 4.9.1 - 4.9.4 VOP, súd vzhliadol v takto ustanovenom zmluvnom
dojednaní nekalú podmienku. Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy
uzatvoriť platnú rozhodcovskú doložku. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom
konaní jednostranná, pretože samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať.
Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory budú riešené
rozhodcovským súdom. Nič na obsahu zmluvnej podmienky nerieši ani bod 4.9.2. VOP, podľa ktorého
povinný môže v lehote 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku. Táto lehota
je nedostatočná, nakoľko len zriedka dochádza k sporom v lehote 30 dní po uzatvorení zmluvy. Nejedná
sa o také právo spotrebiteľa, ktoré by spôsobilo vyrovnanie práv medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom,
ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože
tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka neplatná.



Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Okresný súd vyslovil názor, že súd pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo prihliada na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v
zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal okresný súd do pozornosti
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 06.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu
smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť
aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu
rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za
podmienok upravených v ustanoveniach § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom
súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov
rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada
z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21.11.2002, Cofidis uviedol,
že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý
uzavrel s predajcom, alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý
charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu
nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje,
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo
prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta.
Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od možnosti výberu riešenia
sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu,
rozhodcu, ktorý rozhodcovský rozsudok preskúmava až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany
v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za
neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne
dohodnutá a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom
vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných
práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej rozhodcovskej doložky odvodil a následne na jej základe
vydal exekučný titul, nemožno také rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to
oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla
byť v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia.

Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie oprávnený. Namietal, že exekučný súd vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci v otázke právomoci exekučného súdu vecne preskúmať rozhodcovský rozsudok pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ako aj v otázke údajného rozporu
dojednanej rozhodcovskej doložky so zákonom, a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmať exekučný titul pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zároveň platí, že záver o
existencii takejto právomoci nie je možné vyvodiť z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ani pri tom
najextenzívnejšom výklade úniového práva a príslušnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej
únie. Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je
v štádiu konania, keď exekučný súd preskúmava žiadosť o vydanie poverenia, totožný s rozsahom jeho
preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom súdu. Po tom, ako bola voči povinnému nariadená
exekúcia (t.j. po tom, ako mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie) preskúmavacia právomoc
exekučného súdu spočíva v možnosti zastaviť exekúciu, pričom vo vzťahu k rozhodcovským súdom je



širšia ako vo vzťahu k rozsudkom súdov, pretože ratione materiae sa vzťahuje nie len na dôvody podľa
§ 57 Exekučného poriadku, ale aj na dôvody podľa § 40 písm. a) alebo b) a podľa § 45 ods. 1 písm. c)
Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal pritom na uznesenie NS SR zo dňa 16.06.2009, sp.zn. 4Cdo
159/2009. Oprávnený ďalej vyjadril presvedčenie, že keď exekučný súd odôvodňuje materiálny prieskum
rozhodcovských rozsudkov potrebou eurokonformného výkladu smernice Rady 93/13/EHS, činí tak v
bezprostrednom rozpore s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a sám vytvára nebezpečenstvo
vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú postupom v rozpore s úniovým právom.
Tak z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Asturcom, ako ani z akéhokoľvek iného nie
je možné vyvodiť záver o oprávnenosti exekučného súdu nerešpektovať vnútroštátnymi pravidlami
vymedzený rozsah svojej preskúmavacej pôsobnosti v konkrétnom procesnom štádiu. Predpokladom
oprávnenia súdu preskúmať exekučný titul z hľadiska hmotného práva je teda ustanovenie § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, toto oprávnenie sa však môže realizovať len z dôvodov a spôsobom
tam ustanovených, pričom zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia medzi ne
nepochybne nepatrí. Oprávnený okresnému súdu ďalej vyčítal, že jeho záver o rozpore dojednania
rozhodcovskej doložky s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj s úniovým právom je
založený na aplikácii neplatných právnych noriem. Zmluva, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok, bola uzatvorená dňa 23.11.2003, pričom ustanovenia o ochrane spotrebiteľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka boli do slovenského právneho poriadku zavedené s účinnosťou od 01.04.2004.
Z uvedeného je zrejmé, že právna úprava § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nebola v čase uzatvorenia
Zmluvy platná a účinná a v dôsledku toho nemôže byť predmetná rozhodcovská doložka neplatná pre
rozpor s právnymi normami, ktoré sa na ňu nevzťahovali. Dojednanie rozhodcovskej doložky nemohlo
byť v rozpore s v tom čase neplatnými právnymi normami (§ 52 a nasl. OZ) a súčasne ani neodporovalo
a nemohlo odporovať dobrým mravom, keďže zákon o platobnom styku banke ukladal povinnosť
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že spory z
platobného styku, ktoré medzi nimi vzniknú pri vykonávaní definovaných obchodov, budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní určeným stálym rozhodcovským súdom. Záverom oprávnený namietal, že
exekučný súd v žiadnom rozsahu nerešpektoval procesné práva oprávneného navrhnúť dôkazy a
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom. Z pohľadu oprávneného išlo o kabinetné
rozhodnutie exekučného súdu, v konaní pred ktorým nemal oprávnený žiadnu relevantnú možnosť ani
uplatniť vlastné návrhy na dokazovanie, ani vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Takéto konanie celkom
zjavne nespĺňa základné parametre riadneho súdneho konania podľa požiadaviek Ústavy, Dohovoru
o ochrane ľudských práv a Charty základných ľudských práv. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal,
aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že udelí súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie, resp. aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby krajský súd povinnému uložil povinnosť zaplatiť oprávnenému
trovy odvolacieho konania vo výške 93,55 eur.

Povinný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,
pretože je vo výroku vecne správne.

V danom prípade okresný súd vo veci dôvodne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj
ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a
vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002
Z.z. umožňuje súdu príslušnému na výkon rozhodnutia, alebo exekúcie zastaviť výkon rozhodcovského
rozsudku, alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/,
b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. V danom prípade súd
prvého stupňa zistil nedostatky v rozhodcovskom konaní podľa § 45 ods. 2 v spojení s §
45 ods. 1 písm. c/ v čase pred udelením poverenia. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 tretia veta
v takomto prípade ukladá súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Podľa
ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamieta právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.



Za nesprávne právne posúdenie nie je možné považovať tú skutočnosť, že procesná forma výroku
rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v tomto štádiu konania totožná so
zákonným znením ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., pretože uvedeným postupom sa v konečnom
dôsledku docieli zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika sa stala členom Európskej únie až od 01.05.2004,
je potrebné konštatovať, a to i s poukazom na judikatúru ESD ohľadne temporálneho pôsobenia
práva EÚ, že okresný súd mal prioritne na vec aplikovať slovenské hmotné právo, platné a účinné
ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t.j. ku dňu uzavretia zmluvy. Na druhej strane nie
je vylúčený eurokonformný výklad slovenských právnych noriem pre obdobie pred pristúpením, a to
s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu a harmonizáciu slovenského práva s platným
právom európskych spoločenstiev. Z tohto dôvodu zohľadnenie Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo
dňa 5. apríla 1994 súdom prvého stupňa vo veci nezakladá odvolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci. Po preskúmaní veci však krajský súd konštatoval, že i pri aplikácii výlučne
vnútroštátnych predpisov predstavuje rozhodcovská doložka v predmetnej zmluve prekážku vydania
poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.

Z obsahu exekučného spisu krajský súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 22.11.2003, je štandardnou formulárovou,
resp. typovou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase
jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s.
inkorporované do zmluvy. V čase uzavretia zmluvy (23.11.2003) právny predpis definoval pojem typová
zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho
škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VOP, ktoré sú súčasťou
zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená v neprospech spotrebiteľa.
Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru
je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Vec je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p.,
ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Odvolací súd poukazuje i na
skutočnosť, že dojednanie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, ktorý vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, by v súčasnosti predstavovalo neprijateľnú,
a teda neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Okresný súd
preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora, pretože je v rozpore
so zákonom (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa) a je zo zákona neplatná (§ 39
Občianskeho zákonníka).



V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto
nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.

Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .