{"guid": "d8281fb6-0a4e-4c12-a244-841b260d5ff9:0b57cb69-228e-41eb-82d1-253965ac3482", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3209201191.2", "spisova_znacka": "5Co/426/2013", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/426/2013 z 26. 8. 2014", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 26. augusta 2014, sp. zn. 5Co/426/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3209201191.2", "identifikacne_cislo": "3209201191", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2014-08-26", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b57cb69-228e-41eb-82d1-253965ac3482", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3209201191.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3209201191.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3209201191.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/426/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209201191
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3209201191.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a členiek JUDr.
Emílie Zimovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci v právnej veci navrhovateľky H. R., trvale bytom
T. - V., R. XXX/XXC, zast. N. T., advokátom so sídlom D. nad D., R. XXXX/XX, proti odporcovi T. D.,
trvale bytom T. - U., D. XXX/X, zast. Mgr. K. D., advokátom so sídlom T., A. N., N. I. X/B, o vyporiadanie
BSM po rozvode manželstva, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 24. júna 2013, č.k. 3C/60/2009-253, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa      p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov    n e m á    právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vyporiadal bezpodielové vlastníctvo manželov po rozvode tak, že
určil, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania  pripadá  do výlučného
vlastníctva odporcu:  nehnuteľnosť zapísaná v KN Správou katastra Trenčín, zapísaná na LV č. XXXX,
k.ú. H. I. ako parcela reg. C, a to parc. č. XXXXX-orná pôda o výmere 1271 m2 v hodnote 2.580 eur
a zostatok úveru poskytnutý Slovenskou sporiteľňou a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č.
0274368654 zo dňa 19.07.2007 vo výške, a to ku dňu rozvodu manželstva vo výške 5.855,20 eur a ku
dňu 24.06.2013 vo výške 2.180,12 eur.  Z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov
konania   pripadá do podielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu v podiele každý v 1/2-
ici- motorové vozidlo zn. F. N. X,X D. AB,  U. XXXXXXXXXXXXXX rok výroby 31.01.2001. Odporcovi
uložil povinnosť  zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie podielu sumu 1.290 eur  do troch dní odo dňa
právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Navrhovateľke uložil povinnosť  zaplatiť odporcovi sumu 1.825,67
eur do troch dní odo dňa právoplatnosti výroku tohto rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a o trovách štátu rozhodne samostatným
rozhodnutím.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov po rozvode, ktoré zaniklo na základe Rozsudku Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou č.k. 3C/162/2008-58 zo dňa 28.08.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.10.2008.

Keďže účastníci sa nedohodli o vyporiadaní majetku v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, rozhodol o
jeho vyporiadaní súd. Pritom sa riadil zásadou, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Súd mal v konaní
za preukázané, že navrhovateľka a odporca počas trvania manželstva nadobudli na základe Kúpnej
zmluvy zo dňa 09.07.2001 medzi predávajúcim X. D. a navrhovateľkou a odporcom ako kupujúcimi
nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, ktorá má všeobecnú hodnotu 2.580 eur, ktoré skutočnosti v
konaní prestali byť sporné.



Rovnako nebolo medzi účastníkmi sporné, že počas manželstva nadobudli motorové vozidlo F. N.,
sporným zostala len skutočnosť ako, z akých finančných prostriedkov toto motorové vozidlo nadobudli.
Navrhovateľka tvrdila, že z našetrených peňazí a z predaja motorového vozidla zn.  W., odporca uviedol,
že kúpa motorového vozidla bola financovaná z pôžičky, ktorú mu poskytol A. F. vo výške 140.000,-
Sk v júni v roku  2007. Počas konania nebola medzi účastníkmi jednoznačná zhoda, aká bola kúpna
cena tohto motorového vozidla, z dôvodu, že písomná kúpna zmluva nebola, uvedené uviedol odporca a
výška kúpnej ceny  nevyplýva, ani z výpovede svedka S. D., ktorý manželom zabezpečoval dovoz vozidla
zo zahraničia a veci okolo toho, pričom uviedol že si nepamätá ani kúpnu cenu a ani či sa spisovala
kúpna zmluva. Súd pri určení výšku kúpnej ceny motorového vozidla vychádzal zo zhodných tvrdení
navrhovateľky a odporcu, pričom navrhovateľka uviedla, že kúpna cena bola vo výške 100.000-110.000,-
Sk a odporca  vo výške od 110.000-120.000,-Sk, pričom z odstupom času vo svojich výpovediach kúpnu
cenu vždy navyšoval. Súd tak ustálil kúpnu cenu vo výške 110.000,-Sk, t.j. vo výške, v ktorej sa výpovede
účastníkov zhodujú. Taktiež súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpna cena
bola vyplatená z pôžičky, ktorú poskytol odporcovi A. F.. Navrhovateľka svoje tvrdenie, že kúpna cena
motorového vozidla F. N. bola hradená v hotovosti, že peniaze mali našetrené doma, prípadne z predaja
motorového vozidla nepreukázala. Jej tvrdenia súd považoval za rozporné, keď uvádzala, že peniaze
mali našetrené doma, pričom následne uviedla, že nemala prístup k ničomu, zo všetkými prostriedkami
disponoval výlučne odporca, alebo keď uviedla, že mali dostatok peňazí našetrených, pretože odporca
dostal od vojska aj odstupné, keď prechádzal z civilu do služby, nevie to však preukázať, pretože s
peniazmi výlučne disponoval odporca. Na základe toho dospel súd k názoru, že nemohla vedieť koľko
mali našetrené, a či to bolo toľko, koľko bola kúpna cena motorového vozidla F. N.. Súd na základe
vykonaného dokazovania si osvojil aj tvrdenie odporcu, že finančné prostriedky  (za účelom vrátenia
pôžičky), ktorá bola poskytnutá odporcovi ako jednému z manželov bola veriteľovi - A. F. vrátená z
úveru, ktorý si zobral odporca v Slovenskej sporiteľni a.s., na základe Zmluvy o splátkovom úvere č.
0274368654 dňa 19.07.2007. Súd uvedenú pôžičku zahrnul do masy vyporiadavaného BSM, pretože
je možné aplikovať na ňu ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka, keďže tieto finančné prostriedky
boli jednému z manželov poskytnuté počas trvania manželstva. Súd však pri posudzovaní tejto pôžičky
aplikoval ustanovenia § 3 a § 150 Občianskeho zákonníka, a to na základe nasledovných dôvodov.
Jednoznačne mal súd v konaní preukázané, že odporcovi boli finančné prostriedky poskytnuté potom,
ako manželia nežili spolu. Z rozvodového rozsudku vyplýva, že sa tak stalo v máji 2007. Tvrdenia
odporcu, že to tak nebolo a že opustil domácnosť v júli 2007, alebo na jeseň 2007 či začiatkom roka 2008
považoval za účelové vzhľadom ku dňu uzavretia Zmluvy o splátkovom úvere. V čase keď bol odporcovi
poskytnutý úver od Slovenskej sporiteľne a.s., ale už aj pôžička  od svedka A. F., musel vedieť aká
je kúpna cena tohto motorového vozidla, a že finančné prostriedky, ktoré presahujú výšku tejto kúpnej
ceny nemôžu byť použité na ich spoločný majetok, keďže v tom čase už nežili v spoločnej domácnosti.
Súd toto konanie odporcu považoval v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, nič nebránilo odporcovi
požičať si od A. F. finančné prostriedky a v Slovenskej sporiteľni uzatvoriť úver len vo výške kúpnej ceny
motorového vozidla, keďže už ako  manželia nežili v spoločnej domácnosti, čo však neznamenalo, že
neboli povinní zaplatiť kúpnu cenu motorového vozidla, v zmysle faktúry zo dňa 24.04.2007 vystavenej
na meno navrhovateľky a ďalšie náklady v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva v súdom ustálenej výške
110.000,- Sk. Tvrdenia odporcu o tom, ako mali byť zostávajúce finančné prostriedky (tie, ktoré neboli
vrátené) použité odporca nepreukázal. Súd tu poukazuje na odporcovu výpoveď, v pri ktorej najskôr
uviedol, že ich použil okrem na kúpu motorového vozidla, na kúpu pneumatík, údržbu auta a zvyšok
zostal v domácnosti, položil ich na poličku a nevie, kde sú, pričom neskôr uviedol, že  sa použili na kúpu
nábytku do bytu. Rovnako odporca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia, že navrhovateľka o
tom, že mu má byť poskytnutý úver v Slovenskej sporiteľni vo výške 200.000,- Sk vedela a že zmluvu
nepodpísala preto, že ju nechceli pustiť z práce. Navrhovateľka všetky tieto jeho tvrdenia poprela a
odporca svoje tvrdenia nepodložil ani jedným dôkazom, z ktorého dôvodu súd v tejto časti odporcovi
neuveril. Taktiež neboli preukázané ani tvrdenia navrhovateľky, že peniaze z úveru boli použité odporcom
na kúpu motorového vozidla N.. Na základe svedeckej výpovede matky odporcu mal súd  preukázané,
že motorové vozidlo  zn. VW N. odporcovi požičala, pričom toto motorové vozidlo nadobudla spolu z
manželom za ich spoločné peniaze.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva
manželov tvoriaceho - nehnuteľnosť zapísaná v KN Správou katastra Trenčín, zapísaná na LV č. XXXX,
k.ú. H. I. ako parcela reg. C, a to parc. č. XXXXX-orná pôda o výmere 1271 m2 v hodnote 2.580 eur
prikázal odporcovi, ktorý o túto nehnuteľnosť prejavil záujem a zostatok úveru poskytnutý Slovenskou



sporiteľňou a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo dňa 19.07.2007 (vo výške
ku dňu rozvodu manželstva vo výške 5.855,20 eur a ku dňu 24.06.2013 vo výške 2.180,12 eur), ktorý
úver bol vo vyššej miere použitý na iný ako spoločný majetok a ktorý úver za trvania manželstva bol
poskytnutý odporcovi, bez toho aby navrhovateľka o jeho poskytnutí vedela. Keďže o motorové vozidlo
zn. F. N. X,X D. AB,  U. XXXXXXXXXXXXXX rok výroby 31.01.2001 ani jeden z manželov neprejavil
záujem, súd rozhodol tak, že toto prikázal do ich podielového spoluvlastníctva, každému v jednej polovici,
keďže vychádzal zo zásady, že podiely oboch manželov sú rovnaké.

V zmysle ust. § 150 Občianskeho zákonníka je odporca povinný nahradiť to, čo sa zo spoločného
majetku (z poskytnutého úveru, okrem kúpnej ceny za motorové vozidlo zn. F. N. vo výške 110.000,- Sk
t.j. 3.651,33 eur) vynaložil na jeho ostatný majetok, keďže odporca nepreukázal, že by zostatok úveru
použil na získanie určitej majetkovej hodnoty, ktorá by potom patrila do BSM a kedy by súd na ňu pri
vyporiadaní BSM prihliadol. Súd preto nezarátal na ťarchu navrhovateľky polovicu celého zostatku úveru
poskytnutého Slovenskou sporiteľňou a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo
dňa 19.07.2007 vo výške ku dňu rozvodu manželstva vo výške 5.855,20 eur a ktorý úver v celom rozsahu
od rozvodu manželstva spláca odporca, ale len polovicu sumy 110.000,- Sk (3.651,33 eur), ktorá bola
použitá z tohto poskytnutého úveru za účelom nadobudnutia spoločného majetku - motorového vozidla
za F. N. t.j. 1.825,67 Eur  (podľa zásady, že podiely oboch manželov sú rovnaké) a uložil navrhovateľke
túto sumu odporcovi zaplatiť.

Keďže súd vychádzal z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké, odporca je zasa povinný nahradiť
navrhovateľke polovicu hodnoty nehnuteľnosti, ktorú pri vyporiadaní nadobudol do vlastníctva t.j. 1.290
eur. Na základe týchto skutočností súd uložil povinnosť navrhovateľke odporcovi zaplatiť túto sumu.
Lehotu na plnenie určil  podľa ust. § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.).

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania nepriznal, keďže účastníci konania mali vo veci úspech pomerný, každý z
účastníkov získal polovicu hodnoty vecí patriacich do BSM.  O trovách štátu si súd vyhradil rozhodnúť
samostatným uznesením podľa ust. § 151 ods. 6 O.s.p..

Proti rozsudku podali  v zákonnej lehote prostredníctvom svojich právnych zástupcov navrhovateľka i
odporca.

Navrhovateľka v odvolaní žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patrí nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX  a
motorové vozidlo zn. F. N., tieto prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, a zároveň odporcovi uložil
povinnosť na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov zaplatiť navrhovateľke sumu 2.040 eur v lehote
do troch dní odo dňa právoplatnosti výroku tohto rozsudku. V odvolaní uviedla, že pokiaľ ide o rozsah
bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, prvostupňový súd správne ustálil, že do ich bezpodielového
spoluvlastníctva patrí nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, ako aj motorové vozidlo zn. F. N. X,X D.
AB. Nesprávne však ustálil, že do bezpodielového spoluvlastníctva patrí aj zostatok  úveru poskytnutý
Slovenskou sporiteľňou a.s. na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo dňa 19.7.2007.
Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že s odporcom nežili v spoločnej domácnosti od mája 2007,
pričom predmetnú zmluvu odporca uzavrel dňa 19.7.2007, teda v čase kedy už nežili v spoločnej
domácnosti a o tomto úvere nemala žiadnu vedomosť. Ide o úver poskytnutý odporcovi na jeho potreby,
z ktorého je zaviazaný výlučne len on sám a tento preto nepatrí do BSM. Tvrdenia odporcu, že tento úver
bol použitý na spoločné potreby nie sú pravdivé a zo strany odporcu len účelové, čo vyplýva aj z jeho
stále meniacich sa vyjadrení. Pokiaľ odporca tvrdí, že časť úveru bola použitá na splatenie pôžičky od A.
F., ktorý mu mal údajne požičať peniaze na kúpu motorového vozidla F. N., prvostupňový súd uveril týmto
tvrdeniam odporcu len na základe výpovede svedka A. F., ktorý je bývalým spolužiakom a súčasným
spolupracovníkom odporcu. Vôbec však neprihliadol na rozpory uvádzané odporcom vo svojej výpovedi.
V súvislosti s kúpou motorového vozidla F. N. odporca raz uvádzal, že vozidlo bolo kupované výlučne
z finančných prostriedkov pôžičky od A. F., inokedy zase tvrdil, že na kúpu predmetného vozidla F. N.
boli použité aj finančné prostriedky získané predajom motorového vozidla zn. W., pričom raz tvrdil, že
tento predali za 8.000,-Sk, inokedy tvrdil, že vozidlo W. predali za 1.000 Eur. Naopak súd za rozporné



považoval jej tvrdenia ohľadne pôvodu finančných prostriedkov použitých na kúpu motorového vozidla
F. N., avšak v jej tvrdeniach  nevidí žiadne rozpory. Je pravdou, že na časť kúpnej ceny predmetného
vozidla  mali peniaze našetrené doma a na zvyšnú časť kúpnej ceny mali peniaze získané z predaja
motorového vozidla zn. W., čo zhodne s ňou tvrdil aj odporca. To, že boli v inkriminovanom období
schopní nasporiť určitú sumu peňazí vyplýva aj z pripojeného spisu Okresného súdu v Bánovciach nad
Bebravou o rozvode ich manželstva. Nasporené peniaze neboli uložené na účte, ale u nich doma, prístup
k nim však nemala, pretože odporca jej to nedovolil, avšak vie, že motorové vozidlo zn. F. N. bolo hradené
z týchto finančných prostriedkov. Jej tvrdenia ohľadne kúpy motorového vozidla F. N., preto nepokladá
za rozporné. Odporca si skutočnosť, že kúpna cena vozidla F. N. bola hradená z pôžičky od A. F. a
následne prefinancovaná úverom od Slovenskej sporiteľne vymyslel. Vychádzajúc z tejto preukázanej
skutočnosti, že s odporcom nežili v spoločnej domácnosti od mája 2007 je teda nesporné, že odporcovi
boli údajné finančné prostriedky od A. F. poskytnuté až potom, ako  spolu nežili. Poukázala tiež na
ďalšie rozpory vyplývajúce z vyjadrení odporcu v súvislosti s úverom od Slovenskej sporiteľne, a.s..
Prvostupňový súd však napriek týmto rozporuplným vyjadreniam odporcu uveril odporcovým tvrdeniam,
že časť finančných prostriedkov získaných od Slovenskej sporiteľne, a.s. bola použitá na splatenie
pôžičky od A. F.. Na druhej strane prvostupňový súd správne vyhodnotil dokazovanie, pokiaľ ide o
použitie zvyšnej časti finančných prostriedkov od Slovenskej sporiteľne, a.s., keď mal za to, že odporca
svoje tvrdenia o tom, že zvyšnú časť peňazí použil tiež na spoločné potreby nepreukázal. Ak by však aj
akceptovala záver súdu, že finančné prostriedky z úveru od Slovenskej sporiteľne, a.s. použil odporca
na splatenie pôžičky poskytnutej A. F., nemôže patriť zostatok úveru od Slovenskej sporiteľne, a.s. do
BSM, keďže tak úver ako aj údajnú pôžičku od A. F. čerpal výlučne odporca. Správnosť tohto záveru
nijako nespochybňuje to, že pôžička od F. bola použitá na zakúpenie veci patriacej do BSM. Vzhľadom
na uvedené zdôraznila, že zostatok úveru od Slovenskej sporiteľne, a.s. nemôže za žiadnych okolností
patriť do BSM, pričom nesprávny záver súdu v tomto smere sa premietol do nesprávneho rozhodnutia
o vyporiadaní BSM. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadne prikázania vecí patriacich
do masy BSM, tomu ktorému z účastníkov, nemala výhrady voči tomu, že prvostupňový súd prikázal
nehnuteľnosť parc. č. XXXXX do výlučného vlastníctva odporcu. Namieta však rozhodnutie súdu prvého
stupňa ohľadne motorového vozidla F. N., resp. prikázanie tohto motorového vozidla do podielového
spoluvlastníctva oboch účastníkov, pretože je toho názoru, že takéto vyporiadanie nie je vôbec účelné.
Jediným argumentom súdu prvého stupňa týkajúcim sa rozhodnutia o prikázaní motorového vozidla F.
N. do podielového spoluvlastníctva účastníkov je podľa písomných dôvodov rozsudku ten, že ani jeden
z účastníkov nemá o vozidlo záujem. Uvedená skutočnosť však nemá pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva žiadny význam a súdu nebráni, aby prikázal predmetné vozidlo do výlučného vlastníctva
len jedného  z bývalých manželov. Vzhľadom k tomu, že motorové vozidlo od jeho kúpy užíval výlučne
len odporca a toto sa od kúpy až do súčasnosti nachádza v garáži u rodičov odporcu, ako aj vzhľadom
na to, že odporca nijakým spôsobom nespolupracoval s ňou ohľadne vybavenia evidenčného čísla na
toto vozidlo, by bolo podľa nej spravodlivé, keby súd prikázal vozidlo F. N. do výlučného vlastníctva
odporcu. Pokiaľ prvostupňový súd určil predmetné vozidlo do podielového spoluvlastníctva účastníkov z
toho dôvodu, že nebola určená zostatková cena tohto vozidla či už dohodou účastníkov alebo znalcom,
nepostupoval správne, pretože v danom prípade pripadá do úvahy stanovenie zostatkovej ceny vozidla
na základe voľnej úvahy súdu. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 136 O.s.p.. V zmysle ustálenej
súdnej praxe cenu vozidla navrhovala stanoviť voľnou úvahou súdu, pričom sa zdá logické, aby na
základe takejto úvahy stanovil jeho hodnotu, tak ako bola pôvodne dohodnutá účastníkmi konania
na pojednávaní konanom dňa 13.09.2010, t.j vo výške 1.500 eur. Pre prípad, že by Krajský súd v
Trenčíne ako odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd uveril odporcovým tvrdeniam, že časť úveru
od Slovenskej sporiteľne, a.s. bola použitá na splatenie údajnej pôžičky od A. F., ktorá bola použitá na
kúpu veci patriacej do BSM, tak potom je potrebné  v danom prípade rozhodnúť v súlade s ustálenou
súdnou judikatúrou. V tomto smere poukázala napr. na rozhodnutie R 57/1970, R 42/1972, R 43/1974. Z
vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že k zníženiu hodnoty motorového vozidla nedošlo v dôsledku
toho, že by toto vozidlo, hoci len čiastočne, opotrebovala užívaním ona. Teda, ak by aj odvolací súd
posúdil, že úver od Slovenskej sporiteľne, a.s. bol z časti použitý na kúpu veci patriacej do BSM,
tak by mal túto skutočnosť premietnuť do svojho rozhodnutia určujúceho výšku sumy na vyrovnanie
spoluvlastníckych podielov v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou najvyššieho súdu, teda pri stanovení
náhrady nákladov vynaložených z výlučných prostriedkov odporcu by mal vychádzať z výšky týchto
nákladov, avšak redukovanej podľa pomeru, v akom došlo k zníženiu hodnoty veci. Podotkla, že túto
právnu úvahu nepremietla v navrhovanom odvolacom petite.



Odporca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, a to v časti výroku
I. a v časti III. výroku tak, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania
pripadá do výlučného vlastníctva odporcu  nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX, v hodnote 2.580
eur; z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania pripadá do podielového
spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu v podiele každý v 1/2-ici motorové vozidlo zn. F. N. a
zostatok úveru poskytnutý Slovenskou sporiteľňou a.s., a to ku dňu rozvodu manželstva vo výške
5.855,20 eur, a zároveň navrhovateľke uloží povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 2.927,60 eur do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V odvolaní uviedol, že v súdnom konaní považoval za
jednoznačne preukázané, že pôžička mu bola poskytnutá za trvania manželstva t.j. dňa 19.07.2007.
Takisto je nesporná výška pôžičky 200.000,- Sk (6.638,78 eur). Občiansky zákonník explicitne v znení
ustanovenia § 143 ustanovuje, čo všetko je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Súčasne
však ustanovuje taxatívne výnimky, ktoré ustanovujú, čo je z bezpodielového vlastníctva vylúčené.
Navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že by z časti pôžičky vynaložil nejakú jej časť na
svoj ostatný majetok. Tvrdenia navrhovateľky, že si mal údajne za zvyšnú časť pôžičky kúpiť osobné
motorové vozidlo N. sa žiadnym spôsobom nepreukázali. Mal zato, že súd v tomto prípade na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď na danú skutočnosť súčasne
aplikoval § 143 OZ a § 3 a § 150 OZ. Mal zato, že poskytnutie pôžičky pre potreby rodiny nemožno
v žiadnom prípade považovať za zásah do práv a oprávnených záujmov iných a už vôbec nejde o
konanie contra bonos mores. Aj z vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, že navrhovateľka
nemala prehľad o spoločných financiách v BSM, jej tvrdenia boli rozporné, a preto poskytnutie pôžičky
na splatenie inej pôžičky od p. F., ktorá bola poskytnutá v súdom priznanej výške 140.000,- Sk ako je
aj uvedené v odôvodnení rozsudku a táto ústna zmluva bola uzatvorená za trvania manželstva, keď
manželia žili v spoločnej domácnosti. Vybavenie pôžičky bolo teda nevyhnutným konaním odporcu, aby
mohol uhradiť, čo zo spoločného majetku vynaložil na kúpu spoločného motorového vozidla. Čo sa týka
použitia zvyšnej časti pôžičky, mal zato, že v tomto konaní dostatočne preukázal, ako bola zvyšná časť
pôžičky použitá, vzhľadom na uplynutý čas už však nemal k dispozícii doklady o nadobudnutí ďalších
spoločných vecí, na ktoré bola vynaložená zvyšná časť pôžičky. Vzhľadom na vykonané dokazovanie
je však zrejmé, že disponoval všetkými rodinnými finančnými prostriedkami rodiny, staral sa o rodinu
a rovnako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie všetkých spoločných vecí v zmysle § 150 OZ druhá
veta, pričom ale súd na túto skutočnosť žiadnym spôsobom pri vyporiadaní neprihliadol. Za zavádzajúce
považuje tvrdenie, že o poskytnutej pôžičke navrhovateľka nevedela. Poukázal na ustanovenia § 145
ods. 1 OZ, pričom poskytnutie pôžičky v sume 200.000,- Sk nemožno považovať za bežnú záležitosť,
z čoho vyplýva, že navrhovateľka musela s poskytnutím tejto pôžičky súhlasiť, inak by išlo o neplatný
právny úkon. Rovnako v zmysle § 145 ods. 2 OZ vyplýva, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných
vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne, tzn. v danom prípade, ak by on
prestal splácať a pôžičku, veriteľ - Slovenská poisťovňa, a.s. by bola oprávnená vymáhať túto pôžičku
spoločne a nerozdielne od odporcu a navrhovateľky v 1/2. On teda pôžičku splácal i za navrhovateľku.
Rozdelenie pôžičky poskytnutej ako celok, ktorá bola poskytnutá počas trvania manželstva, a ktorá
jednoznačne patrí do masy BSM zo strany súdu pokladal za neprimeraný a arbitrárny zásah do jeho práv.

Navrhovateľka sa následne vyjadrila k odvolaniu odporcu, kde uviedla že pokiaľ ide o rozsah
bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, prvostupňový súd správne ustálil, že do ich bezpodielového
spoluvlastníctva patrí nehnuteľnosť ako aj osobné motorové vozidlo zn. F. N.. Nesprávne však ustálil a
nesprávne to tvrdí aj odporca v podanom odvolaní, že do ich bezpodielového spoluvlastníctva patrí aj
zostatok úveru poskytnutý odporcovi Slovenskou sporiteľňou, a.s.. To, prečo zostatok úveru poskytnutý
odporcovi nepatrí do BSM uviedla v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, preto v tomto smere
len odkazuje na jej vyjadrenie uvedené v podanom odvolaní. Opätovne však zdôraznila, že ak by  aj
akceptovala záver súdu prvého stupňa, že finančné prostriedky z úveru od Slovenskej sporiteľne, a.s.
použil odporca na splatenie pôžičky poskytnutej A. F., nemôže patriť zostatok úveru od Slovenskej
sporiteľne, a.s. do BSM, keďže tak úver ako aj údajnú pôžičku od A. F. čerpal výlučne odporca. Správnosť
tohto záveru nijako nespochybňuje to, že pôžička od A. F. bola použitá na zakúpenie veci patriacej do
BSM. Nemožno súhlasiť s odporcom, že s poskytnutím úveru musela súhlasiť, pretože by inak išlo o
neplatný právny úkon. V tomto smere poukázala na početnú súdnu judikatúru, napr. rozsudok NS ČSR
zo dňa 21.12.1973, sp. zn. 3Cz 57/73 (Z IV str. 495). Ak teda odporca považuje jej tvrdenie

o tom, že o poskytnutej pôžičke odporcu nevedela za zavádzajúce odôvodňujúc to tým, že na uzavretie
predmetnej zmluvy sa vyžadoval jej súhlas, je takýto jeho argument celkom bez významu. Celkom s



určitosťou môže povedať, že o zmluve o splátkovom úvere so Slovenskou sporiteľňou, a.s.  nevedela
a ani na uzavretie takejto zmluvy nedala súhlas, čo je aj logické, keďže k uzavretiu tejto zmluvy došlo
preukázateľne v čase kedy  už s odporcom nežili v spoločnej domácnosti. Zavádzajúce a účelové
je tvrdenie odporcu, že úver zo Slovenskej sporiteľne a.s. použil na ich spoločné potreby, keďže
úver zo Slovenskej sporiteľne, a.s. nebol ani čiastočne použitý na spoločné potreby. Ohľadne použitia
finančných prostriedkov zo Slovenskej sporiteľne, a.s. už odporca uviedol viacero rozporných vyjadrení,
čo len ukazuje, že ohľadne použitia týchto finančných prostriedkov neuvádza pravdu. Súd prvého
stupňa napriek tomu uveril tvrdeniu odporcu, že časť finančných prostriedkov získaných zo Slovenskej
sporiteľne, a.s. použil na splatenie pôžičky od A. F., čo v podanom odvolaní aj namieta. Pre prípad, že by
ale odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd tvrdeniu odporcu, že finančné prostriedky od Slovenskej
sporiteľne, a.s. použil na ich spoločné potreby uveril, potom by mal túto skutočnosť premietnuť do svojho
rozhodnutia určujúceho výšku sumy na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov v súlade s judikatúrou
najvyššieho súdu, na ktorú  poukázala v podanom odvolaní, teda pri stanovení náhrady nákladov
vynaložených z výlučných prostriedkov odporcu  by mal vychádzať z výšky týchto nákladov avšak
redukovanej podľa pomeru, v akom došlo k zníženiu hodnoty veci. Pre tento prípad potom navrhovala
stanoviť zostatkovú hodnotu motorového vozidla F. N. v súlade s ust. § 136  O.s.p. voľnou úvahou súdu.
S poukazom na uvedené navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu l. stupňa zmenil tak,
ako to navrhla v podanom odvolaní.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné
ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci
rozhodol, keď vyporiadal bezpodielové vlastníctvo manželov po rozvode tak, že určil, že z vecí patriacich
do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania  pripadá  do výlučného vlastníctva odporcu
nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXX v hodnote 2.580 eur a zostatok úveru poskytnutý Slovenskou
sporiteľňou a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo dňa 19.07.2007 vo výške,
a to ku dňu rozvodu manželstva vo výške 5.855,20 eur a ku dňu 24.06.2013 vo výške 2.180,12 eur.
Ďalej správne určil, že z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania pripadá
do podielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu v podiele každý v 1/2-ici- motorové vozidlo
zn. F. N. 1,2 Benz AB,  U. XXXXXXXXXXXXXX rok výroby 31.01.2001 a súčasne správne odporcovi
uložil povinnosť  zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie podielu sumu 1.290 eur  a navrhovateľke uložil
povinnosť  zaplatiť odporcovi sumu 1.825,67 eur.

Na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa mal aj odvolací súd za preukázané,
že navrhovateľka a odporca počas trvania manželstva nadobudli na základe Kúpnej zmluvy zo dňa
09.07.2001 medzi predávajúcim X. D. a navrhovateľkou a odporcom ako kupujúcimi nehnuteľnosť
zapísanú na LV č. XXXX, a ktorá má všeobecnú hodnotu 2.580 eur, ktoré skutočnosti v konaní nakoniec
neboli sporné.  Ďalej mal odvolací súd za preukázané, a čo nebolo tiež  medzi účastníkmi sporné, že
počas manželstva nadobudli motorové vozidlo F. N., pričom sporným zostala len skutočnosť ako, z
akých finančných prostriedkov a za akú kúpnu cenu toto motorové vozidlo nadobudli. Navrhovateľka
tvrdila, že z našetrených peňazí a z predaja motorového vozidla zn.  W., odporca uviedol, že na kúpu
motorového vozidla bola financovaná z pôžičky, ktorú mu poskytol A. F. vo výške 140.000,- Sk v júni
v roku  2007. Vzhľadom k tomu, že počas konania pred súdom prvého stupňa teda nebola medzi
účastníkmi jednoznačná zhoda, ani v tom aká bola kúpna cena tohto motorového vozidla, súd prvého
stupňa správne preto pri určení výšky kúpnej ceny motorového vozidla vychádzal zo zhodných tvrdení
navrhovateľky a odporcu, pričom správne ustálil kúpnu cenu vo výške 110.000,-Sk, t.j. vo výške, v ktorej
sa výpovede účastníkov zhodujú.

Odvolací súd ďalej zhodne so súdom prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že kúpna cena bola vyplatená z pôžičky, ktorú poskytol odporcovi A. F., pričom ani podľa



odvolacieho súdu navrhovateľka svoje tvrdenie, že kúpna cena motorového vozidla F. N. bola hradená
v hotovosti, z peňazí, ktoré mali mať doma našetrené, prípadne z predaja motorového vozidla
nepreukázala a jej tvrdenia i odvolací súd považoval za rozporné, a to s poukazom na jej výpovede, keď
raz uvádzala, že peniaze mali našetrené doma pričom následne uviedla, že nemala prístup k ničomu,
so všetkými prostriedkami disponoval výlučne odporca, alebo keď uviedla, že mali dostatok peňazí
našetrených, pretože odporca dostal od vojska aj odstupné, keď prechádzal z civilu do služby, nevie to
však preukázať, pretože s peniazmi výlučne disponoval odporca. Na základe toho dospel i odvolací súd
k názoru, že nemohla vedieť koľko mali našetrené, a či to bolo toľko, koľko bola kúpna cena motorového
vozidla F. N.. Teda v tejto časti navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno.

Odvolací súd si na základe vykonaného dokazovania ďalej osvojil tak ako súd prvého stupňa tvrdenie
odporcu, že finančné prostriedky  (za účelom vrátenia pôžičky), ktorá bola poskytnutá odporcovi ako
jednému z manželov bola veriteľovi - A. F. vrátená z úveru, ktorý si zobral odporca v Slovenskej sporiteľni
a.s., na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 dňa 19.07.2007, a preto súd prvého stupňa
uvedenú pôžičku správne zahrnul do masy vyporiadavaného BSM, keďže je možné aplikovať na ňu
ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka, keďže tieto finančné prostriedky boli jednému z manželov
poskytnuté počas trvania manželstva. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že ide o úver poskytnutý
odporcovi potom, ako nežili v spoločnej domácnosti, a to na jeho potreby, z ktorého je zaviazaný výlučne
len on sám a tento preto nepatrí do BSM, odvolací súd uvádza, že v danom prípade by sa mohlo jednať
len o relatívnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40a v spojení s § 145 OZ, kedy vzhľadom na výšku
úveru a pomerov na strane účastníkov možno konštatovať, že takýto úkon odporcu nemožno považovať
za bežnú vec. Navrhovateľka však platnosť tohto úkonu do troch rokov nenamietala (§ 100, 101 OZ),
teda ide o úkon platný, pričom súd prvého stupňa skutočnosť, že predmetnú zmluvu odporca uzavrel v
čase, kedy už nežili v spoločnej domácnosti a o tomto úvere nemala žiadnu vedomosť, zohľadnil tým, že
nezarátal na ťarchu navrhovateľky polovicu celého zostatku úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľňou
a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo dňa 19.07.2007, ale len polovicu sumy
110.000,- Sk (3.651,33 Eur), ktorá bola použitá z tohto poskytnutého úveru za účelom nadobudnutia
spoločného majetku - motorového vozidla za F. N., t.j. 1.825,67 eur.

Ďalej súd prvého stupňa pri posudzovaní tejto pôžičky  správne aplikoval ustanovenia § 3 a § 150
Občianskeho zákonníka, a to  z dôvodov, že jednoznačne bolo v konaní preukázané, že odporcovi boli
finančné prostriedky poskytnuté potom, ako manželia nežili spolu, pričom v čase keď bol odporcovi
poskytnutý úver od Slovenskej sporiteľne a.s., ale už aj pôžička  od svedka A. F., musel vedieť aká
je kúpna cena motorového vozidla, a že finančné prostriedky, ktoré presahujú výšku tejto kúpnej ceny
nemôžu byť použité na ich spoločný majetok, keďže v tom čase už nežili v spoločnej domácnosti. Preto
i odvolací súd toto konanie odporcu považoval v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko nič
nebránilo odporcovi požičať si od A. F. finančné prostriedky a v Slovenskej sporiteľni uzatvoriť úver len
vo výške kúpnej ceny motorového vozidla, keďže už ako  manželia nežili v spoločnej domácnosti, čo
však neznamenalo, že neboli povinní zaplatiť kúpnu cenu motorového vozidla, v zmysle faktúry zo dňa
24.04.2007 vystavenej na meno navrhovateľky a ďalšie náklady v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva v
súdom ustálenej výške 110.000,- Sk. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že tvrdenia odporcu o tom
ako mali byť zostávajúce finančné prostriedky (tie, ktoré neboli vrátené) použité, odporca nepreukázal.
Teda v tejto časti zase neuniesol dôkazné bremeno odporca.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa potom správne zo zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov tvoriaceho - nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX v hodnote
2.580 eur prikázal odporcovi, ktorý o túto nehnuteľnosť prejavil záujem a zostatok úveru poskytnutý
Slovenskou sporiteľňou a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo dňa 19.07.2007,
ktorý úver bol vo vyššej miere použitý na iný ako spoločný majetok a ktorý úver za trvania manželstva
bol poskytnutý odporcovi, bez toho aby navrhovateľka o jeho poskytnutí vedela.

Čo sa týka motorového vozidla zn. F. N. X,X D. AB,  U. XXXXXXXXXXXXXX rok výroby 31.01.2001,
keďže o ani jeden z manželov oň neprejavil záujem, s prihliadnutím i na skutočnosť, že ani jeden z
manželov ho preukázateľne neužíval, súd prvého stupňa správne rozhodol tak, že toto prikázal do ich



podielového spoluvlastníctva, každému v jednej polovici, keďže vychádzal zo zásady, že podiely oboch
manželov sú rovnaké.

Odvolací súd konštatuje, že ak za trvania manželstva vznikol dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z
manželov, ktorý napríklad vo vlastnom mene uzavrel zmluvu o pôžičke, a ak sa takto získané peniaze
použili na kúpu určitej veci, t.j. bola za ne získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota - za
splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 OZ aj bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke
platne uzavretá - do bezpodielového spoluvlastníctva. Na záväzok manžela, ktorý takto zaobstaral
peniaze, ktoré je povinný vrátiť (či už ako plnenie zo zmluvy o pôžičke alebo ako neoprávnený majetkový
prospech v prípade, keď zmluva o pôžičke nebola uzavretá platne), a ktorý ich v skutočnosti vynaložil
na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. To, čo
každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, mu má uhradiť zo spoločného majetku
druhý manžel, avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorý každému z nich patrí
z bezpodielového spoluvlastníctva (R 57/1970).

Vzhľadom na vyššie uvedené a s poukazom na ust. § 150 Občianskeho zákonníka, preto súd prvého
stupňa správne odporcovi uložil povinnosť nahradiť to, čo sa zo spoločného majetku (z poskytnutého
úveru, okrem kúpnej ceny za motorové vozidlo zn. F. N. vo výške 110.000,- Sk t.j. 3.651,33 eur) vynaložil
na jeho ostatný majetok, keďže odporca nepreukázal, že by zostatok úveru použil na získanie určitej
majetkovej hodnoty, ktorá by potom patrila do BSM a kedy by súd na ňu pri vyporiadaní BSM prihliadol.
Súd prvého stupňa, preto správne nezarátal na ťarchu navrhovateľky polovicu celého zostatku úveru
poskytnutého Slovenskou sporiteľňou a.s. na základe  Zmluvy o splátkovom úvere č. 0274368654 zo dňa
19.07.2007, ale len polovicu sumy 110.000,- Sk (3.651,33 eur), ktorá bola použitá z tohto poskytnutého
úveru za účelom nadobudnutia spoločného majetku - motorového vozidla za F. N. t.j. 1.825,67 eur  (podľa
zásady, že podiely oboch manželov sú rovnaké) a uložil navrhovateľke túto sumu odporcovi zaplatiť.

Keďže súd prvého stupňa vychádzal z toho že podiely oboch manželov sú rovnaké, správne odporcovi
zasa uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke polovicu hodnoty nehnuteľnosti, ktorú pri vyporiadaní
nadobudol do vlastníctva, t.j. 1.290 eur.

Čo sa týka námietky navrhovateľky, že v prípade ak by aj bol odporca finančné prostriedky od
Slovenskej sporiteľne, a.s. použil na ich spoločný majetok- auto F. N., potom by mal súd túto skutočnosť
premietnuť do svojho rozhodnutia určujúceho výšku sumy na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov v
súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, teda pri stanovení náhrady nákladov vynaložených z výlučných
prostriedkov odporcu  by mal vychádzať z výšky týchto nákladov avšak redukovanej podľa pomeru, v
akom došlo k zníženiu hodnoty veci -  motorového vozidla F. N., odvolací súd konštatuje, že v danom
prípade nie je možné aplikovať judikatúru, na ktorú navrhovateľka poukázala, nakoľko motorové vozidlo
F. N. bolo prikázané navrhovateľke a odporcovi do podielového spoluvlastníctva, každému v podiele 1/2,
teda redukcia v tomto prípade nie je možná, nakoľko každý z nich zostal spoluvlastníkom veci, teda táto
vec nebola prikázaná do výlučného vlastníctva len jednému z manželov, preto by v danom prípade bola
redukcia neúmerná a zaťažovala by len jedného z manželov.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd námietky navrhovateľky a odporcu uvádzané v odvolaní
považoval za neopodstatnené, a čo sa týka judikatúry, na ktorú poukazovala navrhovateľka v odvolaní,
ako už odvolací súd konštatoval vyššie, táto sa nevzťahuje na tento konkrétny prípad, ktorý je predmetom
tohto konania, nakoľko táto posudzovala iné prípady, odlišné od tohto prípadu, a preto rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že
žiadnemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko obaja boli v tomto konaní
úspešní len čiastočne.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e      j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/60/2009", "guid": "0261c194-667b-4e85-a0e5-c643f2e2603f:f2aab468-1d13-471b-b320-2cfb4835c574", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}