Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoP/52/2014 z 16. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 16. júla 2014, sp. zn. 19CoP/52/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3714201546.2 Krajský súd Trenčín | 19CoP/52/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3714201546.2 | 2014-07-16 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/72071881-2286-4334-8646-30ccf576c1ce Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3714201546.2 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoP/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714201546 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3714201546.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého C. C., nar. XX.XX.XXXX, zastúpeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny G. J., dieťa rodičov B. L., bytom G. J., X. XXXX/ XXX, zastúpenej I.. I. B., advokátom, so sídlom v P., L. XX/XX a C. C., bytom G. J., X. XXXX/XXX, zastúpeného S., o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 26. marca 2014, č.k. 7P/14/2014-227, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zveril mal. C. C., nar. XX.X.XXXX do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov od právoplatnosti rozsudku s tým, že osobnú starostlivosť o maloletého budú rodičia zabezpečovať striedavo v týždňových intervaloch, matka v párnom týždni toho ktorého roku, otec v nepárnom týždni toho ktorého roku tak, že si budú dieťa navzájom odovzdávať v nedeľu o 18:00 hod., matka otcovi na adrese jeho bydliska a otec matke na adrese jej bydliska. Každému z rodičov uložil povinnosť v stanovenom čase odovzdať mal. dieťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča s jeho osobnými vecami a riadne pripravené a rozhodol, že každý z rodičov bude mal. dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Zároveň výživné rodičom neurčil s tým, že bežné výdavky a náklady spojené so starostlivosťou o dieťa budú účastníci konania znášať po jednej polovici. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 36 ods. 1, § 24 ods. 2, 4, § 62 ods. 1 a § 75 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Zákona o rodine s tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rodičia spolu s mal. C., ako aj matkiným synom žili v spoločnej domácnosti do februára 2013 v rodinnom dome otca, kde spoločne zabezpečovali nielen výživu, ale aj výchovu mal. C.. Vzťah mal. C. k obom rodičom je na veľmi dobrej úrovni, potom, ako rodičia spolužitie prerušili, matka sa s oboma mal. deťmi odsťahovala bývať do rodinného domu svojich rodičov v G. J. a od tej doby sa otec s mal. C. pravidelne stýka, pričom starostlivosť o dieťa zabezpečuje aj počas viacerých dní. Ďalej uviedol, že bytové podmienky oboch rodičov, ako aj ich materiálne zabezpečenie je nadštandardné s poukazom na správu opatrovníka v priebehu konania na základe výsledkov vykonaného šetrenia v domácnosti oboch rodičov. V priebehu konania otec uviedol, že ovláda všetky domáce práce ako je varenie, pranie, vie sa o dieťa samostatne postarať, čo v minulosti preukázal tým, že o mal. C. sa staral aj dlhšie časové obdobie bez pomoci matky, naposledy v novembri 2013, keď matka spolu so svojimi rodičmi trávila týždennú dovolenku mimo územia SR. Podľa názoru súdu je v záujme mal. C. nevyhnutné, aby sa citová väzba medzi ním a jeho rodičmi aj naďalej kvalitatívne rozvíjala, a aby sa obaja rodičia, aj pokiaľ nebudú žiť v spoločnej domácnosti, spoločne podieľali na jeho výchove. Je potrebné, aby výchovu mal. C. ako chlapca zabezpečovala nielen matka, ale aj otec, v ktorom dieťa bude vidieť autoritu a v neposlednom rade aj svoj vzor. Mal za to, že pre výchovu dieťaťa obaja rodičia spĺňajú všetky zákonom požadované predpoklady s tým, že otec v priebehu konania deklaroval, že v starostlivosti o mal. C. mu budú pomáhať jeho rodičia, s ktorými má dieťa taktiež vytvorený silný citový vzťah, a že svoje pracovné povinnosti si prispôsobí tejto priorite. Navyše súd poukázal na skutočnosť, že mal. C. už nie je dieťa v útlom veku, navštevuje predškolské zariadenie a prostredie, v ktorom otec býva, bolo len prednedávnom aj jeho domovom. Preto súd na základe uvedených skutočností, stanoviska opatrovníka, ktorý navrhol mal. C. zveriť do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, vychádzajúc predovšetkým zo záujmu mal. C. a rešpektujúc jeho právo na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom, prihliadajúc na prejavený záujem oboch rodičov podieľať sa na jeho výchove, zveril maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, tak ako uviedol vo výroku rozhodnutia. Pri rozhodovaní súd neprihliadol na matkou predložený dôkaz - odborný posudok Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva X., ktorý dňa 24.03.2014 vyhotovila jeho riaditeľka C.. I. Y., špeciálny pedagóg, a ktorým odporučila, aby bol otcovi s mal. C. upravený styk. Uvedené odborné vyjadrenie, ktoré podľa názoru súdu bolo vyhotovené subjektívne len na základe objednávky matky, bez zisťovania stanoviska otca maloletého. Jeho obsah sa pritom nezaoberá ani otázkou možnej striedavej osobnej starostlivosti zo strany oboch rodičov a ani tým, z akého dôvodu je vhodnejšie, aby výchovu maloletého zabezpečovala matka a nie otec, ktorému bolo doporučené len upraviť styk. Výživné rodičom na mal. C. súd neurčil z dôvodu, že čas, po ktorý budú rodičia zabezpečovať výchovu a výživu dieťaťa, je rovnaký a aj zárobkové pomery oboch rodičov, ktoré súd v konaní zistil, sú približne rovnaké. Taktiež sa súdu javilo ako nedôvodné, aby otca zaviazal k povinnosti poukazovať matke sumu 500 Eur na tvorbu úspor dieťaťa z dôvodu, že otec na pojednávaní dňa 26.03.2014 súdu predložil dôkaz - potvrdenie G. o tom, že v uvedenom peňažnom ústave založil v roku 2009 na meno mal. C. termínovaný vklad, ktorého výška k 12.03.2014 predstavuje sumu 12.306,55 Eur, z čoho vyplýva, že otec má záujem na tvorbe úspor pre maloletého, a preto nebolo potrebné, aby mu takáto povinnosť bola ukladaná zo strany súdu. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je predčasné a nesprávne, nakoľko súd nevykonal dokazovanie na zistenie ďalších podstatných skutočností dôležitých pre správne posúdenie záujmov maloletého. Uviedla, že súd skúmal len bytové podmienky, materiálne zabezpečenie rodičov a schopnosť rodičov zabezpečovať starostlivosť o maloletého bez toho, že by zisťoval aj vzájomný vzťah maloletého a jeho rodičov. Mala za to, že súd nezisťoval žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by mohol objektívne posúdiť otázku, či zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je vhodné a v záujme maloletého. Uviedla, že základné podmienky striedavej osobnej starostlivosti sú blízkosť bydlísk oboch rodičov, kvalitný citový vzťah, ochota starať sa o dieťa na strane rodičov a schopnosť spolupracovať a komunikovať vo veci starostlivosti o dieťa, pričom súd na posúdenie kvality citového vzťahu dieťaťa k obom rodičom nevykonal žiadne dokazovanie a túto povinnosť neuložil ani opatrovníkovi, navyše neschopnosť rodičov spolupracovať bola dokazovaním dostatočne preukázaná. Bola toho názoru, že pre posúdenie toho, aká starostlivosť o maloletého zo strany rodičov bude skutočne v jeho záujme, je potrebné vykonať znalecké dokazovanie. Uviedla, že medzi matkou a otcom dochádza opakovane ku konfliktom, pričom otec sa k matke správa hrubo a urážlivo a nerešpektuje aktuálny zdravotný stav maloletého a trvá na stretnutí, aj keď je dieťa choré. Poukázala na vek dieťaťa a s tým súvisiacu citovú väzbu na matku, prevažujúcu potrebu maloletého byť v prítomnosti matky z hľadiska zdravého citového vývoja dieťaťa, ako aj na súrodenecký vzťah maloletého k jeho mal. bratovi S.. Zdôraznila, že prejavom naplnenia práv maloletého na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, ako aj na zachovanie rovnocenného vzťahu k obom rodičom nie je len jeho zverenie do striedavej osobnej starostlivosti, ale aj zverenie do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov za súčasnej úpravy jeho styku s druhým rodičom. Mala za to, že striedanie výchovného prostredia v tak útlom veku maloletého môže mať negatívny dopad na jeho správanie a budúce povahové vlastnosti, ktoré sa v tomto období u neho formujú. Prítomnosť matky maloletému nemôže nahradiť pomoc otcovi zo strany jeho rodičov. Navyše, ak by mal súd prihliadať na ich pomoc, mal by mať zistené aj pomery v rodine otca a ich vzájomné vzťahy. Uviedla, že maloletý má u matky vytvorené svoje zázemie, domov, pričom v tomto veku potrebuje pocit istoty a stabilného domova. Bola presvedčená, že len znaleckým dokazovaním by sa zistili podstatné skutočnosti, ktorými sú najmä citový vzťah maloletého k rodičom, citový vzťah rodičov k maloletému, stanovisko maloletého k striedavej osobnej starostlivosti, povahové vlastnosti rodičov a ich osobnostné predpoklady na výchovu a starostlivosť o maloletého, vzťah medzi maloletým a jeho bratom. Ďalej poukázala na skutočnosť, že maloletý má zdravotné problémy, je dlhodobo v liečbe alergiológa a imunológa, pričom má opakované zápaly ucha, a preto je potrebný neustály dohľad nad jeho zdravotným stavom, ktorý mu zabezpečuje výhradne matka. Otec sa doposiaľ o zdravotné problémy maloletého vôbec nezaujímal a nemá ani riadny prehľad a vedomosti, ako v prípade zdravotných ťažkostí postupovať. Uviedla, že maloletý je na matku veľmi citovo naviazaný, vyžaduje si jej neustálu prítomnosť a po stretnutiach s otcom sa na matku viac upína. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie súdu o vyživovacej povinnosti, kde súd konštatoval len približne rovnaké zárobkové pomery rodičov, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že možnosti a majetkové pomery otca sú oproti matke podstatne širšie a priaznivejšie. Na podporu svojich tvrdení priložila potvrdenie o oznámení o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil C. C., OO PZ v G. J. zo dňa 14.04.2014, čestné vyhlásenie svojich rodičov zo dňa 23.04.2014 a vyjadrenie k zdravotnému stavu maloletého zo dňa 17.04.2014. K podanému odvolaniu matky sa vyjadril opatrovník maloletého ÚPSVaR G. J. a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu. Mal za to, že je v záujme maloletého, aby vyrastal aj v prostredí, ktoré poznal od narodenia. Uviedol, že matka sa na pojednávaní vyjadrila, že maloletý sa s otcom pravidelne stretáva, pričom vzťah otca a maloletého zhodnotila ako dobrý a zodpovedajúci vzťahu rodiča a dieťaťa. Vzhľadom na nízky vek maloletého netrval na jeho vyšetrení u znalca z odboru psychológia. Maloletý má od februára 2014 stabilné rodinné prostredie u oboch rodičov, ktoré mu chcú aj naďalej poskytovať, pričom prostredie u otca je mu známe. Uviedol, že vo veci zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti by bola ideálna dohoda rodičov a v prípade, ak to nebude možné, navrhol znalecké dokazovanie. K podanému odvolaniu matky sa vyjadril aj otec, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Poukázal na prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri jej hľadaní musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodičov. Bol presvedčený, že zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je predovšetkým v jeho záujme, pričom otec je plne spôsobilý zabezpečovať riadnu starostlivosť o maloletého, ktorý má u neho vytvorené optimálne podmienky pre jeho zdravý rozvoj, a to v jeho prirodzenom prostredí. Mal za to, že striedavá osobná starostlivosť zmierni škodlivý dopad na dieťa najmä tým, že matka svojvoľne odišla zo spoločnej domácnosti a vytrhla dieťa z jeho prirodzeného prostredia, zachová sa tak kontinuita vzťahov dieťaťa k obom rodičom, aj k ostatným príbuzným, pričom otec má záujem, aby maloletý čo najmenej vnímal rozchod rodičov. Uviedol, že maloletý si s bratom S. nerozumel a nemali takmer žiadne spoločné záujmy najmä z dôvodu vekového rozdielu 6 rokov, pričom ak bude mať S. záujem, nebude mu brániť v trávení času s maloletým aj v jeho dome, kde má dokonca S. tiež svoju izbu. Zdôraznil, že prípadné psychologické skúmanie maloletého považuje za absolútne nenáležité, nepotrebné a až drastické riešenie, ktoré by mohlo mať negatívny dopad na maloletého. Poprel, že by si styk s maloletým vynucoval aj v dobe, keď to jeho zdravotný stav neumožňuje. Taktiež odmietol akýkoľvek incident s matkou, na základe čoho mala oznámiť spáchanie priestupku na OO PZ a urážlivé, či hrubé správanie k matke. Uviedol, že pokiaľ žil maloletý s otcom v spoločnej domácnosti, nemá vedomosť, že by podstupoval špeciálne a pravidelné vyšetrenia, s výnimkou zápalu stredného ucha. Dal do pozornosti, že maloletý netrpí zdravotnými problémami vážnejšieho charakteru a vždy ide o bežné detské zdravotné komplikácie, ktoré si nevyžadujú osobitný zdravotný režim, či dohľad. Pokiaľ ide o matkou tvrdený silný citový vzťah maloletého k nej a vyžadovanie jej sústavnej prítomnosti, poukázal na dve týždňové dovolenky matky v K. v priebehu piatich mesiacov, a to bez maloletého. Sťahovanie matky v období posledných siedmich rokov štyrikrát taktiež nepovažoval za budovanie stabilného výchovného prostredia. Uviedol, že pri realizácii styku s maloletým ho takmer vždy odovzdáva jej rodinným príslušníkom. Odmietol tvrdenia matky, že rodinné pomery jeho rodičov by mali byť predmetom skúmania súdu, nakoľko sa predovšetkým on ako otec bude osobne starať o maloletého, čomu si vie prispôsobiť aj svoj pracovný čas a pomoc jeho rodičov pri starostlivosti o maloletého považoval za normálne a bežné. Mal za zrejmé, že matka zavádza a klame v snahe zabezpečiť si od otca príjem vo výške 1.500 Eur na realizovanie jej luxusného spôsobu života, pričom práva a povinnosti k maloletému nemôžu byť prostriedkami na naplnenie nedôvodných záujmov niektorého rodiča. Dal do pozornosti, že všetky správy, hodnotenia, trestné oznámenia zabezpečené matkou sú dokazované až po vydaní rozhodnutia súdu prvého stupňa, a ak by boli pravdivé, tak za obdobie života maloletého by sa určite prejavili. Mal za to, že komunikácia medzi rodičmi prebiehala konštruktívne a kultivovane, a čom svedčí aj dohoda rozsahu styku otca s maloletým zo dňa 05.03.2014, čoho dôkazom je uznesenie OS PB o nariadení predbežného opatrenia. Tvrdil, že narušenie schopnosti spolupracovať a komunikovať zo strany matky nastalo až po vyhlásení napadnutého rozsudku v snahe spochybniť ho. Zdôraznil, že citová väzba medzi maloletým, otcom a jeho rodinou je veľmi silná a otcova domácnosť je prostredím, ktoré je maloletému vlastné, nakoľko tam vyrastal. Na záver uviedol, že rozhodovanie o starostlivosti o dieťa je kompromisom, nie ideálnym stavom a ide o hľadanie stavu blízkemu usporiadanej rodiny, aby sa budoval vzťah dieťaťa k obom rodičom. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní matkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného dôvodu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné: Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať, a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa, a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Záujmom dieťaťa teda nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov. Súd pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy rodičov dbá predovšetkým o záujem maloletého. Taktiež dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov a udržovanie pravidelného osobného styku s nimi. Rovnako má súd prihliadnuť aj na citovú orientáciu a zázemie dieťaťa, výchovným schopnostiam a zodpovednosti rodiča, stabilite budúceho výchovného prostredia, k citovým väzbám na starých rodičov, či iných príbuzných, ale aj k hmotnému zabezpečeniu zo strany rodiča, vrátane bytových pomerov. Každý z rodičov sa totiž za určitých predpokladov (ak má o to záujem a je na to spôsobilý) môže nezastupiteľným spôsobom podieľať na postupne sa vyvíjajúcej životnej orientácii dieťaťa, na jeho výchove, čím sa realizuje záujem dieťaťa, ale aj záujem rodiča. V danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie, v rámci ktorého sa predovšetkým zaoberal spôsobilosťou oboch rodičov k výchove maloletého, na základe ktorého zistil, že obidvaja rodičia majú rovnaké predpoklady pre výchovu maloletého, a že o výchovu maloletého majú obaja rodičia záujem. Obaja rodičia v minulosti riadnym spôsobom zabezpečovali výchovu maloletého po stránke citovej, rozumovej a mravnej a o maloletého bolo a je vzorne postarané aj po stránke materiálnej, pričom obaja rodičia sa na jeho výchove podieľali od jeho útleho detstva, nakoľko od narodenia maloletého do februára 2014 žili v spoločnej domácnosti. Vzdialenosť bydliska rodičov je minimálna, takže mal. C. sa zverením do striedavej osobnej starostlivosti nebude meniť výchovné prostredie. Práve naopak, matka odišla zo spoločnej domácnosti a maloletý sa v čase pobytu u otca bude vracať práve do jemu známeho prostredia, v ktorom bol do februára 2014 vychovávaný, a ktoré považoval za svoj domov. Spôsobom striedavej starostlivosti taktiež nedôjde k narušeniu jeho prostredia nielen v rodinách, ale ani v predškolskom zariadení, či v okruhu kamarátov. Navyše otec uznal dôležitosť mal. S., brata maloletého, v živote mal. C., pričom im otec nebude brániť vo vzájomnom kontakte počas jeho starostlivosti o maloletého. Zachovať dieťaťu oboch rodičov je nielen v záujme detí, ale aj oboch rodičov a širšej rodiny z oboch strán. Každé narušenie partnerských vzťahov negatívne zasahuje do psychologickej atmosféry širšej rodiny. Akákoľvek dohoda medzi ex partnermi je pozitívnym signálom toho, že obidvaja rodičia majú vrelý a dobrý vzťah k svojmu dieťaťu a chcú pre neho to najlepšie. Ak sú medzi rodičmi maloletého dieťaťa napäté vzťahy, takéto vzťahy poškodzujú aj dieťa. Podľa vyjadrení rodičov má maloletý dobrý vzťah k obidvom rodičom. Pre odvolací súd je rozhodujúci predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Záujem maloletého nepochybne je, aby bol predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, aby rozpadom ich partnerského vzťahu neprišiel o jedného z nich, pričom rovnomernou starostlivosťou matky a otca bude naplnený aj všestranný rozvoj dieťaťa. Vzhľadom na posun vo vnímaní role otca a matky pri výchove detí, zvýšené zapojenie otcov do starostlivosti o dieťa aj v jeho najmladšom veku už nie je výchova dieťaťa výhradne, ani prevažne v rukách matky, čomu musí zodpovedať aj riešenie situácie, kedy sa manželstvo, resp. partnerstvo rozpadne a je nevyhnutné zabezpečiť následnú výchovu maloletých detí. (porovnaj nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. mája 2014). Pokiaľ ide o námietku matky, že rodičia maloletého od rozchodu spolu nekomunikujú, a teda nie sú schopní spolupracovať a kultivovane komunikovať, odvolací súd uvádza, že nezvládnutú komunikáciu medzi rodičmi ako prekážku zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti nemožno absolutizovať, pretože ani chýbajúca kvalifikovaná komunikácia medzi rodičmi nie je sama osebe prekážkou striedavej starostlivosti (porovnaj nálezy Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 266/2010 zo dňa 18.08.20110 a sp. zn. I. ÚS 2661/2010 zo dňa 02.11.2010, na ktoré možno poukázať vzhľadom na prakticky totožnú právnu úpravu striedavej starostlivosti a podobnú právnu kultúru s ČR). Naviac zo spisu nevyplýva úplná absencia komunikácie matky a otca, aj keď ich vzťah údajne nie je dobrý. Striedavá osobná starostlivosť by mala byť pre rodičov podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili spolu čo najviac spolupracovať a zmeniť svoje správanie voči sebe, nakoľko obaja majú pozitívne citové puto k maloletému. Ak totiž rodičia deklarujú, že chcú svojmu dieťaťu len to najlepšie, mali by podľa toho aj spolu komunikovať, a to práve v záujme maloletého. Striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov. Súd nemôže rezignovať na takýto spôsob výchovy už vtedy, ak jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy nesúhlasí, prípadne, ak majú rodičia medzi sebou nezvládnutú vzájomnú komunikáciu. Najmä, ak je takýto nesúhlas ničím neodôvodnený, resp. nemá vo vzťahu k výchove dieťaťa relevanciu, nemôže o neho oprieť súd svoje rozhodnutie. Odvolací súd zdôrazňuje, že zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jednému z rodičov nesmie byť výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov. Úlohou rodičov by malo byť, aby sa svojím správaním približovali k stavu, aby určité riešenie bolo vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, aby rodičia opustili svoje egoistické záujmy. Každý rodič by si mal byť vedomý toho, že priorita záujmu dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére (v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť a nie je schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý život (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. augusta 2010). Čo sa týka námietky matky k rozsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, odvolací súd poukazuje na vyjadrenie opatrovníka maloletého, ktorý na pojednávaní dňa 26.03.2014 uviedol, že pohovor s maloletým vykonaný nebol z dôvodu, že k vykonaniu pohovoru rodičia nedali súhlas, navyše neodporučil prípadné vykonanie pohovoru maloletého s psychologičkou ÚPSVaR G. J. s ohľadom na jeho vek. Zároveň odporučil dieťa zveriť do striedavej osobnej starostlivosti, čo potvrdil aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky. Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na nízky vek maloletého (X rokov) a jeho citové väzby k obom rodičom, ako aj okolnosti na strane rodičov na zistenie skutkového stavu už nie je potrebné doplniť dokazovanie o znalecký posudok, či iný procesný výsluch maloletého. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 287/2010 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého bez ohľadu na procesné návrhy účastníkov konania je vecou a úlohou zákonného sudcu, aby organizoval súdne konanie, a teda, aby sám riadil aj rozsah a charakter vykonávaného dokazovania tak, aby mal náležite preukázané dôvody svojho rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 287/2010). Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča, alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje (§ 62 ods. 6 Zákona o rodine). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že s ohľadom na zárobkové pomery rodičov, a ako aj na skutočnosť, že maloletý sa bude u rodičov striedať v pravidelných týždňových intervalov, čiže jeho výchovu a výživu budú zabezpečovať v rovnakom časovom období, nie je potrebné a dôvodné určiť výživné zo strany otca na maloletého. Na základe skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu má odvolací súd za to, že životná úroveň maloletého bude u oboch rodičov v zásade rovnaká. Odvolací súd s prihliadnutím na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistil v postupe súdu prvého stupňa pochybenie, v dôsledku ktorého by na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním zistil riadne skutkový stav, na vec aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne a presvedčivo odôvodnil, keď dospel k záveru, že striedavá osobná starostlivosť rodičov o mal. C. je predovšetkým v jeho záujme. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa i s intervalmi striedavej osobnej starostlivosti. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že napadnutý rozsudok nie je nemenným rozhodnutím o úprave výkonu rodičovských práv a povinností za predpokladu zmeny pomerov môže súd k zmene rozhodnutia pristúpiť aj bez návrhu (§ 26 Zákona o rodine); preto je v právomoci súdu prvého stupňa sledovať realizáciu výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému podľa napadnutého rozsudku (napr. prostredníctvom kolízneho opatrovníka, resp. správ od predškolského zariadenia) a v prípade negatívneho vývoja v rozpore so záujmami maloletého pristúpiť aj k zmene rozsudku o striedavej osobnej starostlivosti. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .