Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/763/2015 z 17. 5. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 17. mája 2016, sp. zn. 5Co/763/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:1113207232.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/763/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:1113207232.1 | 2016-05-17 | Rozhodnutie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f22286d1-422e-4734-a4e1-c5f6e950e397 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:1113207232.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/763/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113207232
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:1113207232.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci navrhovateľa Centrálny depozitár
cenných papierov SR, a.s., so sídlom Bratislava, 29. augusta 1/A, IČO 31 338 976 proti odporcovi T.
G., bytom D. XXX, v konaní zastúpenému JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom, so sídlom
Bratislava, Nezábudková 22, o zaplatenie 33,19 eur s príslušenstvom takto, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4C/118/2014 - 74 zo dňa 03. júla 2015,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od
odporcu zaplatenia 33,19 eur a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi k rukám advokáta
JUDr. Mariána Ševčíka, CSc. náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Na odôvodnenie
tohto rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal svoj návrh na začatie konania s odôvodnením, že
v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. vedie odporcovi účet majiteľa cenných papierov. Služba "CD-55 -
vedenie účtu majiteľa", je poskytovaná odporcovi za odplatu a cena služby je vypočítaná v zmysle
Cenníka Centrálneho depozitára cenných papierov SR, ktorý bol schválený v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Na základe toho fakturoval navrhovateľ odporcovi poplatok za vedenie
účtu majiteľa - služby "CD-55", a to za rok 2008, v súlade s cenníkom v znení dodatku platnom ku
dňu vystavenia faktúry, ktorý odporca nezaplatil a preto sa jeho zaplatenia navrhovateľ cestou súdu
od odporcu domáha. Súd vo veci vykonal dokazovanie, ktorého výsledky po právnej stránke posúdil
podľa § 56 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch účinného v
čase vzniku právneho vzťahu účastníkov, § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch,
§ 52 ods. 2 a 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 122 ods. 1 až 3 Občianskeho
zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 12.06.2014. Uviedol,
že zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný
vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné podľa
názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora
z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano
Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón
Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje,
že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc
zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci



ktorých je zmluva o vedení účtu majiteľa cenných papierov považovaná za tzv. "absolútny obchod", však
v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Preto bolo potrebné
riadiť sa všeobecnou právnou úpravou. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že predmetný
zmluvný vzťah vznikol 25.4.1993 a v súvislosti s rozhodovaním súdu v tejto veci je potrebné poukázať
na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009 vydaný pod spis. zn. I.ÚS 342/09, v ktorom sa
uvádza: "Režim spotrebiteľských zmlúv (zmlúv na ochranu spotrebiteľa) bol však výslovne upravený
v Občianskom zákonníku až novelou vykonanou zákonom č. 367/2000 Sb., a to s účinnosťou od 1.
1. 2001. Jej cieľom bolo zaistiť harmonizáciu českého zmluvného práva s európskym spotrebiteľským
právom, resp. s aquis communautaire, dosiahnutého v tejto oblasti (pre teraz posudzovanú skutkovú
situáciu sú relevantné najmä smernice Rady 85/577/EHS zo dňa 20.12.1985 o ochrane spotrebiteľa v
prípade zmlúv uzavretých mimo obchodné priestory a smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Východiskom spotrebiteľskej ochrany
je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a
konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu pochádza spravidla od
dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný
moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným znakom tejto novej kogentnej právnej
úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie
vôle. Ústavný súd je presvedčený, že takýchto podmienok je treba cestou výkladu podústavného
práva dosiahnuť i v prípade "de facto" spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím
účinnosti vyššie uvedeného zákona č. 367/2000 Sb., lebo materiálne nahliadané pozícia kontrahenta
uzavierajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa nijako nelíšila od spotrebiteľa
uzavierajúceho zmluvu už v režimu spotrebiteľských zmlúv." Pri podobnosti právnych úprav v Slovenskej
republiky a Českej republiky je uvedený názor v celom rozsahu aplikovateľným aj v Slovenskej republike.
S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 150/2004 Z. z. od 1.4.2004 sa
posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti, a teda aj na predmetnú právnu vec. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané, že dňa 25.04.1993 bol Strediskom cenných papierov SR zriadený
účet majiteľa cenných papierov č. ú. 700031073458 vedený na meno odporcu. Podľa § 99 ods. 8 zák.
č. 566/2001 Z.z., navrhovateľ vedie odporcovi účet majiteľa cenných papierov za odplatu. Na základe
faktúry č. 8000009201, vystavenej za poskytnutú službu CD-55 - vedenie účtu majiteľa cenných papierov
za rok 2008, účtoval navrhovateľ odporcovi poplatok za vedenie účtu v sume 1000,- Sk/33,19 eur.
Predmetná faktúra sa stala splatnou 28.02.2009. Návrh bol navrhovateľom podaný na Okresný súd
Bratislava I dňa 27.02.2013 a dňa 04.04.2014 bol postúpený na Okresný súd Bánovce nad Bebravou.
Súd bol názoru, že v tomto prípade sa jedná spotrebiteľský vzťah, a teda podľa § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sa na takýto vzťah použije ustanovenie zákona, ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Nie
je daný žiadny dôvod, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať ochrana
vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka. Súd nepopiera argumenty, že odplatná zmluva týkajúca
sa cenných papierov je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť Obchodného zákonníka
bez ohľadu na povahu účastníkov konania. Predmetná vec je však tiež o spotrebiteľskej zmluve, ktorá
je regulovaná osobitnou úpravou /zákon č. 634/1992 Zb.. zákon č. 250/2007 Z.z. a ustanoveniami
Občianskeho zákonníka/. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. Je náležité a plne v súlade s
princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo /rozsudok
NS SR vo veci 5MCdo 20/2009/. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu súd nepochyboval a v konečnom
dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom /predtým porovnaj § 23a zákona
č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného
zákonníka/. Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ, odporca ako osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti a preto ide v danom prípade aj o zmluvu spotrebiteľskú. Z tohto
dôvodu neobstojí názor navrhovateľa, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna
úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Vzhľadom na to, že predmetná odplatná zmluva
týkajúca sa cenných papierov má spotrebiteľský charakter, normy obchodného práva sú v takomto
prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Teda aj keby sa vzťah mal s odkazom na zmluvný



typ posudzovať podľa obchodného zákonníka, podľa záverov súčasnej judikatúry by analogicky mala
premlčacia doba pre uplatnenie nároku na odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov voči
spotrebiteľovi plynúť po dobu 3 rokov v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka, pretože je to v
zmysle 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Keďže
otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave
v Obchodnom zákonníku, na premlčanie súd aplikoval § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na
základe námietky premlčania, vznesenej odporcom. Pri určení začiatku plynutia premlčacej doby bolo
potrebné prihliadať na dátum splatnosti faktúry za vedenie účtu č. 8000009201, ktorý bol 28.02.2009.
Nasledujúcim dňom sa právo mohlo vykonať po prvý raz a navrhovateľovi už týmto dňom vznikla
možnosť podať návrh na súd. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej skutočnosti.
Navrhovateľ už dňa 01.03.2009 mohol podať na súd a zároveň od toho dňa začala plynúť 3-ročná
premlčacia lehota. V danom prípade vzhľadom na § 122 a § 101 Občianskeho zákonníka premlčacia
doba uplynula dňom 01.03.2012 /štvrtok/. V tejto lehote navrhovateľ neuplatnil svoje právo na súde.
Návrh bol podaný na súd až dňa 27.02.2013, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby na
vykonanie práva. Odporca vzniesol námietku premlčania, pričom použitie tejto námietky má za následok
zánik celého nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho
premlčané právo nemožno navrhovateľovi súdne priznať. Súd preto návrh zamietol, nakoľko mal za
preukázané, že nárok navrhovateľa je v celom rozsahu premlčaný. Aj keď odporca vznesenú námietku
premlčania priamo neodôvodnil uplynutím 3 - ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka,
súd vzhľadom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 12.06.2014
práve na tento dôvod nemožnosti uplatnenia práva navrhovateľa prihliadol a návrh v celom rozsahu z
dôvodu premlčania práva navrhovateľa zamietol. Odporca vzniesol opodstatnene námietku premlčania,
a jej vznesenie spôsobuje zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, premlčané právo nemožno navrhovateľovi
súdne priznať. Súd preto návrh zamietol, nakoľko mal za preukázané, že nárok navrhovateľa je v celom
rozsahu premlčaný, z ktorého dôvodu sa nezaoberal ďalšími dôvodmi odporcu uvádzanými v priebehu
konania. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému
odporcovi takto priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase
vyhlásenia rozsudku neboli úspešným účastníkom trovy konania vyčíslené a lehota na ich vyčíslenie
trov konania ešte neuplynula, vzhľadom na ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p., súd o trovách rozhodol
i podľa § 151 ods. 7 O.s.p. podľa ktorého ustanovenia, súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť
aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom
alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd
samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Podľa neho súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil. Podľa neho súd prvého stupňa na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, keď odporca v záväzkovom vzťahu s navrhovateľom nemá postavenie
spotrebiteľa. Vychádzajúc z definície spotrebiteľa v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodnom období, bol by odporca spotrebiteľom len ak by v záväzkovom
vzťahu s navrhovateľom nadobúdal veci bežnej spotreby alebo používal služby pre priamu osobnú
spotrebu seba alebo členov svojej domácnosti. Tak to ale nebolo, odporca sa rozhodol zhodnocovať
svoje finančné prostriedky investíciou na kapitálovom trhu nadobudnutím cenných papierov. Takéto
investície dávajú nadobúdateľovi možnosť spolupôsobiť na správe spoločnosti, resp. inej zákonom
určenej osobe v zmysle osobitných predpisov. V tomto prípade odporca nadobudol akcie obchodnej
spoločnosti a podľa Obchodného zákonníka sú s akciami spojené práva akcionára ako spoločníka
podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení a zisku. Neexistuje pritom iné ako
obchodnoprávne využitie odporcom držaných cenných papierov. Je vylúčené, aby mal odporca ako
akcionár - spoločník postavenie spotrebiteľa. Na jeho postavenie a právny vzťah s navrhovateľom musia
byť aplikované ustanovenia Obchodného zákonníka. Na druhej strane ani navrhovateľ nedrží zápisy v
evidencii zaknihovaných cenných papierov pre seba, ale pre majiteľov cenných papierov. Okrem toho
predmetný záväzkový vzťah medzi účastníkmi nevznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy ale priamo zo
zákona - zákon č. 600/1992 Zb., neskôr zákon č. 566/2001 Z.z., pričom tento samotný zákon ustanovoval
použitie Obchodného zákonníka na všetky otázky, ktoré sám neupravoval. V zmysle výslovného znenia
ustanovenia § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch sa vzťah medzi členom centrálneho depozitára
cenných papierov a majiteľom účtu spravuje zákonom o cenných papieroch a Obchodným zákonníkom.
Je to tak vždy, bez ohľadu na povahu oboch účastníkov tohto záväzkového vzťahu. Aj v zmysle § 261
ods. 5 písm. c) Obchodného zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase, sa Obchodným zákonníkom
spravujú záväzkové vzťahy z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov. Táto úprava pritom



umožňuje, aby bol účastníkom obchodnoprávneho vzťahu aj subjekt, ktorý nie je sám podnikateľom. V
zmysle uvedeného mal preto súd prvého stupňa aplikovať na danú vec Obchodný zákonník a to vrátane
úpravy premlčania uplatneného práva navrhovateľa. V prípade takejto správnej aplikácie práva na danú
vec je potom nutné prijať záver, že uplatnené právo navrhovateľa nie je premlčané. Navrhovateľ preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom
rozsahu vyhovie, alternatívne, aby prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa písomne uviedol, že súd prvého stupňa zistil riadne skutkový stav a
pri zisťovaní skutkového stavu navrhovateľ nespolupracoval.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu
si odvolací súd osvojil obsiahle a podrobné dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvého stupňa, ktorý v otázke premlčania uplatneného
práva navrhovateľa aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka z dôvodu, že záväzkový vzťah
medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľský, v ktorom má navrhovateľ postavenie dodávateľa
a odporca postavenie spotrebiteľa. S takýmto právny posúdením veci sa odvolací súd stotožňuje a
považuje ho za správne. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi
podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel
zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že odplatná
zmluva týkajúca sa cenných papierov je absolútnym obchodom, a že na ňu dopadá tretia časť
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. Pre túto vec je však rozhodné,
že predmetný záväzkový vzťah medzi účastníkmi má povahu spotrebiteľskú. Ide o vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Je náležité a plne v súlade s
princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo /porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/20/2009/. S účinnosťou zákona č.
150/2004 Z.z. (1.4.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné
klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovení § 54 ods. 1 ,,
spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského
práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takéto
zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval odporca ako
spotrebiteľ, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj v prípade, že by odporca mal cenné
papiere za účelom dosiahnutia zisku /či už ako podielu akcionára na zisku spoločnosti, alebo v prípade
predaja akcií/ je zrejmé, že tak nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V konaní nebolo nijako
preukázané, že by odporca, fyzická osoba nadobúdal a držal cenné papiere sústavne a za účelom
dosiahnutia zisku, teda že takto vykonával podnikateľskú činnosť. Správne preto súd prvého stupňa
uzavrel, že v danom prípade má odporca postavenie spotrebiteľa a jeho vzťah s navrhovateľom
je vzťahom spotrebiteľským. Odvolací súd preto odmieta názor navrhovateľa, podľa ktorého na
predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva.
Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov má charakter
obchodnoprávny, súčasne ide aj o zmluvu, majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na
spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné
len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa
oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne súd prvého stupňa aplikoval § 100 a
nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania, vznesenej odporcom.



Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
150 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento nepodal
návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, hoci by mu inak náhrada trov odvolacieho konania
ako úspešnému účastníkovi patrila.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .