Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13S/46/2015 z 15. 3. 2016 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 15. marca 2016, sp. zn. 13S/46/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3015200137.2 Krajský súd Trenčín | 13S/46/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3015200137.2 | 2016-03-15 | Rozhodnutie Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d0a37e6e-e454-4ed6-94f1-c22a52e8ac5a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3015200137.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/46/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3015200137
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3015200137.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy
Vékonyovej a JUDr. Eleny Zaťkovej v právnej veci žalobcu: JIMBO invest s.r.o., so sídlom Prievidza,
Ciglianska cesta 18, IČO: 36 749 800, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Námešným, advokátom, so
sídlom Nábrežie Sv. Cyrila 47, Prievidza, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 1100306/1/558728/2014/5048 zo
dňa 19. decembra 2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného
zo dňa 19. decembra 2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín číslo:
9313401/5/4225121/2014/Rud zo dňa 16. septembra 2014, ktorým mu bol v zmysle ust. § 68 ods. 5 a 6
zák.č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške
28 523,26 eur, keď správca dane mu nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume
28 285,90 eur za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2012 a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume
237,36 eura.

Žalobca si uplatnil v 4. štvrťroku 2012 odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa
Stredoslovenská energetika, a.s. za spotrebovanú energiu, a to fa.č. 6317067011,
dodávateľa PTÁČEK - veľkoobchod, a.s. za stavebný a inštalačný materiál fa.č. 1801202748,
1801202721, 1801203125, 1801200386, 1801200410, 1801203387, 1801200418, 1801203484 od
dodávateľa I.. I. K. INGSTAV za dodanie stavebného materiálu výdavkový pokladničný doklad V 12/0140,
výdajový pokladničný doklad V12/0141, výdajový pokladničný doklad V 12/0132 STAVEBNINY F.Š.
Mont, s.r.o., za dodanie stavebného materiálu, výdajový pokladničný doklad V12/0127,
VEKATERM, s.r.o. za stavebný a inštalačný materiál, výdajový pokladničný doklad V12/0121, KSR-
Kameňolomy SR, s.r.o. za dodanie stavebného materiálu a ďalej faktúry od dodávateľa HOSS Prievidza,
s.r.o. Prievidza na dodávku stavebných prác na „IBV novostavby rodin, domu A,B,C“ fa.č. 23/2012,
fa.č. 24/2012, fa.č. 25/2012. Zo všetkých uvedených dokladov si žalobca uplatnil v kontrolovanom
zdaňovacom období právo na odpočítanie dane v súvislosti s investíciou, výstavbou troch rodinných
domov v sume 28 523,26 eur.

Správca dane, ako aj žalovaný mali za to, že z vykonaného dokazovania vyplynuli pochybnosti o
pravdivosti faktúr od dodávateľa - spoločnosti HOOS Prievidza, s.r.o.. Správne orgány dospeli k záveru,
žalobca vierohodne nepreukázal, že zdaniteľné obchody deklarované na faktúrach stavebných prác na
„IBV novostavby rodin. domu A,B,C,“ dodávateľ HOSS Prievidza, s.r.o..



Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca včas podanou žalobou. Namietal, že žalovaný sa
nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami a tým zmaril jeho právo na účinnú obhajobu pred
odvolacím orgánom. Taktiež mal za to, že žalovaný získal protokol ako dôkaz nezákonným postupom
a preto je rozhodnutie z neho vychádzajúce nezákonné. Podľa žalobcu žalovaný v rozpore s obsahom
spisu tvrdí, že kontrolované nákupy na vstupe neboli použité na zdaniteľné predaje žalobcu na výstupe,
neporušil § 49 ods. 2 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z..

Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného má všetky znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodnutia,
bez náležitého odôvodnenia. Žalovaný sa konkrétne nevyporiadal s jeho námietkou ohľadne
nezákonného postupu v súvislosti so získaním protokolu a že kontrolované nákupy na vstupe
boli riadne použité na zdaniteľné predaje na výstupe. K získaniu protokolu nezákonným spôsobom
uviedol, že správca dane nepoužil výzvu podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ktorou by vyzval žalobcu
na vyjadrenie sa k jeho pochybnostiam.

Žalobca taktiež zdôraznil, že skutkový stav a jeho právne posúdenie nedávajú žiadnu oporu pre
vyrubenie rozdielu dane. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania vyplynulo, že kontrolované
nákupy na vstupe (výstavba troch rodinných domov) použil na zdaniteľné predaje na výstupe (prenájom
s DPH), a to nielen ako legitímny podnikateľský zámer, ale už aj reálne v čase kontroly. Vzhľadom
na uvedené neporušil ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, lebo použil predmetné nákupy na
svoje zdaniteľné predaje na výstupe. V celej transakcii bol štandardne uplatnený režim DPH. Sama
skutočnosť, že ide o závislé osoby, nemôže byť ťaživo hodnotená, lebo režim DPH je štandardne
dodržaný. Je taktiež bežnou podnikateľskou praxou, že jeden majiteľ si dve aktivity alokuje do dvoch
rôznych osôb, teda ak rodina W. prevádzkuje v spoločnosti žalobcu výstavbu, prenájom alokovala
do W. Slovakia, s.r.o., pričom ide o bežný podnikateľský prístup. Odmietol, že by uzavretými zmluvami
vznikol umelo reťazec, tak ako to vo svojom rozhodnutí uviedol žalovaný.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že ju žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to,
že ust. § 46 daňového poriadku správcovi dane ukladá povinnosť oznámiť daňovému subjektu svoje
pochybnosti o správnosti, úplnosti dokladov, ktoré predložil. Nestanovuje však formu, akou to má učiniť,
resp. spôsob realizácie takéhoto oznámenia. Taktiež nie sú zákonom stanovené ani náležitosti takejto
výzvy. V predmetnej veci bolo oznámenie o pochybnostiach o pravdivosti faktúr od dodávateľa HOOS
Prievidza, s.r.o. vykonané do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 16.12.2013, pričom takýto spôsob
je v súlade so zákonom.

Ďalej poukázal na to, že výstavba rodinných domov a s tým súvisiace budúce zdaniteľné obchody nie
sú bežným zdaniteľným obchodom, porovnateľným s predajom tovaru. Pri nakladaní s nehnuteľnosťami
či stavbami dochádza k ich zdaňovaniu alebo k oslobodeniu od dane podľa zákona o DPH za určitých,
zákonom stanovených podmienok, ktorých splnenie je potrebné pri daňovej kontrole vierohodne
preukázať. V predmetnej veci žalobca dňa 16.12.2013 predložil zmluvy o nájme, ktoré mali byť uzavreté
zo dňa 1.10.2013, teda deň po vykonanom miestnom zisťovaní. Za týchto okolností žalobca pochybnosti
správcu dane neodstránil. Poukázal na to, že pri obhliadke konanej dňa 30.9.2013 pritom konateľ
žalobcu neuviedol zámer nehnuteľnosť na druhý deň prenajať tieto, a to dokonca spoločnosti, ktorej je
tiež konateľom. Predmetom nájmu pritom boli nedostavané a neskolaudované rodinné domy, ktoré v
tomto stave boli ďalej dané do podnájmu fyzickým osobám.

Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaných
rozhodnutí (§ 7 ods. 2 O.s.p.), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1
O.s.p., § 246a ods. 1 veta druhá O.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutých
rozhodnutí (§ 250i ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu
podľa § 247 ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2
O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p.
argumentum a contrario). Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 250 ods. 2 O.s.p.)
zastúpenou advokátom (§ 250a O.s.p.) v zákonnej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu,
ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 2, §
248 O.s.p.), súd vec prejednal bez pojednávania, nakoľko s tým účastníci súhlasili, a po oboznámení
sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívnych spisov dospel jednohlasne
k záveru, že nakoľko rozhodnutia a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade



so zákonom, nie je možné priznať správnej žalobe úspech. Z tohto dôvodu rozsudkom vyslovil, že sa
žaloba sa zamieta (§ 250j ods. 1 O.s.p.).

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/558728/2014/5048 zo dňa 19. decembra 2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového
úradu Trenčín číslo: 9313401/5/4225121/2014/Rud zo dňa 16. septembra 2014,
ktorým bol žalobcovi v zmysle ust. § 68 ods. 5 a 6 zák.č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov
vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 28 523,26 eur, keď správca dane nepriznal žalobcovi
nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 28 285,90 eur za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok
2012 a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 237,36 eura.

Z administratívneho spisu bolo zistené, že u žalobcu bola vykonaná kontrola na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťrok roku 2012. Žalobca podal za toto zdaňovacie obdobie daňové priznanie, ktorým
deklaroval nadmerný odpočet vo výške 28 285,90 eur. Kontrolou dokladov bolo zistené, že si žalobca
odpočítal daň aj z faktúr od dodávateľa HOOS Prievidza za dodávku stavebných prác na „IBV novostavby
rodin. domu A,B,C“, ďalej od dodávateľov PTÁČEK - veľkoobchod, a.s., I.. I. K. INGSTAV, STAVEBNINY
F.Š. MONT, VEKATERM, s.r.o. a KSR-Kameňolomy SR, s.r.o.. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu
na ústnom pojednávaní správcovi dane oznámila, že vyššie uvedené faktúry dodávateľov súvisia s
investíciou, výstavbou troch rodinných domov. Pokiaľ išlo o účel a dôvody výstavby správcu dane
odkázala priamo na žalobcu.

Štatutár žalobcu potom na ďalšom ústnom pojednávaní uviedol, že žalobca sa zaoberá prenájmom alebo
predajom. Vždy ponúka nehnuteľnosti na predaj, ak sa nenájde záujemca, tak ich prenajíma. Z tohto
dôvodu nevedel, či predmetné nehnuteľnosti, na ktoré sa vyššie uvedené faktúry vzťahujú, budú predané
alebo prenajaté. Poukázal na to, že všetky tri rodinné domy sa stavajú súčasne a teda sú v rovnakom
štádiu rozostavanosti, tesne pred dokončením. Podľa jeho tvrdenia spoločnosť HOOS Prievidza, s.r.o.
má na stavbe zamestnancov a táto spoločnosť prenajíma aj živnostníkov na odbornejšie práce. Takmer
všetok materiál a práce na tieto rodinné domy mala dodať práve spoločnosť HOOS Prievidza, s.r.o..

Napriek tomu, že konateľ dodávateľskej spoločnosti potvrdil realizáciu vykonaných prác, ktoré boli
vyfakturované žalobcovi, správca dane mal na základe výsledkov svojho preverovania, kvalifikované
pochybnosti o pravdivosti týchto faktúr, na základe ktorých si žalobca odpočítal daň v kontrolovanom
zdaňovacom období. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dodávateľ spoločnosti HOOS Prievidza,
s.r.o. (spoločnosť TYNEX, s.r.o.) nevykonáva od septembra 2012 žiadnu ekonomickú činnosť. Z dôvodu,
že bolo preukázané, že k dodaniu v zmysle predmetných faktúr nedošlo tak, ako je na týchto faktúrach
uvedené, nebolo možné priznať odpočítanie z týchto faktúr.

Pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2012 u žalobcu správca
dane dňa 30.9.2012 uskutočnil obhliadku troch rodinných domov, ktorých sa týkajú sporné faktúry.
Zistenia z tejto obhliadky súviseli s odpočítaním dane aj v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2012.
Bolo zistené, že domy neboli ešte dokončené, napriek tomu boli interiéry takmer kompletne zariadené.
V skriniach sa nachádzali osobné veci, v kuchyni boli potraviny a kuchynský servis. Konateľ žalobcu pri
obhliadke neuviedol, že by boli domy prenajaté. Na základe uvedeného, ako aj s poukazom na výpoveď
konateľa žalobcu ohľadne toho, že predmetné rodinné domy budú buď predané alebo prenajímané,
pričom o tomto sa rozhodne po ich dokončení a skolaudovaní, správne orgány, ako aj žalovaný dospeli
k záveru, že žalobca nevyužíva rodinné domy v súvislosti so svojou ekonomickou činnosťou, a tovary a
služby vzťahujúce sa k ich výstavbe, nepoužil na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Na základe
týchto zistení nebolo žalobcovi priznané právo na odpočet dane z pridanej hodnoty za nákup tovarov a
služieb, ktoré mali byť použité v súvislosti s výstavbou troch rodinných domov. O tejto skutočnosti bol
žalobca informovaný na ústnom pojednávaní konanom dňa 16.12.2013. V súvislosti s týmto oznámením,
žalobca správcovi dane doručil dňa 7.1.2014 vyjadrenie k tejto zápisnici, v ktorom namietal, že splnil
všetky podmienky pre odpočítanie dane.

Následne správca dane v rámci daňovej kontroly opakovane vypočul ako svedka konateľa dodávateľskej
spoločnosti HOOS Prievidza, s.r.o., ktorý pri menil svoje výpovede ako aj konateľa spoločnosti TYNEX,
s.r.o. T. C..



Svedok T. C. opakovane potvrdil, že spoločnosť nevystavila pre odberateľa HOOS Prievidza, s.r.o.
žiadne faktúry, s touto firmou nikdy nespolupracovali. Potvrdil, že spoločnosť vykonávala ekonomickú
činnosť a viedla účtovníctvo len do júna roku 2012. Napriek tomu, že konateľ spoločnosti HOOS
Prievidza, s.r.o. súhlasil s konfrontáciou s konateľom spoločnosti TYNEX, s.r.o., výsluchu, na ktorom mali
byť obaja vypočutý sa nezúčastnil. Konateľ spoločnosti HOOS Prievidza, s.r.o. sa opakovane nezúčastnil
dohodnutých stretnutí, nepreberal poštu a menil svoje výpovede.

V súvislosti s inou prebiehajúcou daňovou kontrolou u žalobcu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku
2013 správca dane zistil, že žalobca predložil zmluvy o nájme predmetných rodinných domov zo dňa
1.10.2013. Zmluvy mali teda byť uzavreté deň po vykonaní obhliadky zo strany správcu dane. Na základe
týchto zmlúv žalobca ako prenajímateľ prenajal domy nájomcovi W. Slovakia, s.r.o., zast. konateľom L.
W. (konateľom žalobcu). Na základe zmlúv o podnájme, ktoré boli všetky datované dňa 1.10.2013, boli
domy následne dané do podnájmu fyzickým osobám L. W., ktorý je jediným konateľom žalobcu ako aj
spoločnosti W. Slovakia s.r.o., N. W. ml. a L. S., rod. W..

Správca dane, ako aj žalovaný dospeli k záveru, že pokiaľ by žalobca prenajal rodinné domy priamo
osobám, ktoré ho užívajú ako podnájomníci, potom by bolo takéto plnenie prenájom oslobodené od DPH
a to bez nároku na odpočítanie od dane. Napriek tomu, že formálne došlo k naplneniu zákonných
predpokladov pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane, z obsahu celej transakcie vyplynulo, že jej
účelom bolo získanie daňovej výhody vo forme odpočítania dane. Žalobca je súčasťou umelo
vytvoreného reťazca subjektov, ktorého účelom bolo získanie daňového zvýhodnenia.

Na základe uvedeného rozhodol správca dane rozhodnutím č. 9313401/5/ 4225121/2014/Rud zo dňa
16.9.2014, a žalobcovi v zmysle ust. § 68 ods. 5 a 6 zák.č. 563/2009 Z.z. v znení
neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 28 523,26 eur, keď mu
nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 28 285,90 eur za zdaňovacie obdobie
4. štvrťrok 2012 a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 237,36 eura.

Na základe odvolania žalobcu, žalovaný vyššie uvedené rozhodnutie správcu dane ako vecne správne
potvrdil, pričom vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane a súčasne sa stotožnil s jeho
skutkovými a právnymi závermi. Uvedené rozhodnutie je predmetom súdneho prieskumu.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy
piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zák. č. 222/04 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov právo odpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije
na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže
odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. (ďalej len zákon o DPH) v znení neskorších predpisov právo na
odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm.
a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa
§ 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa §
49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru
platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní
dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ
uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 46 ods.5 zák.č. 563/2009 Z.z., ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim



vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť
údajov riadne preukázal.

Podľa § 45 ods. 1 písm. f) zák.č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a
poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili
svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu,
zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového
subjektu.

V zmysle ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku je protokol o daňovej kontrole jedným z dôkazných
prostriedkov, avšak za predpokladu, že bol získaný v súlade so zákonom.

V predmetnej právnej veci žalobca namietal, že správne orgány získali protokol o daňovej kontrole
nezákonným spôsobom, a to porušením procesného postupu, keď správca dane mal úplne vynechať
obligatórny inštitút výzvy podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na
skutočnosť, že inštitút výzvy podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku nie je možné zamieňať s právom
vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku.

Súd konštatuje, že ustanovenie § 45 ods. 1 zákona upravuje vo všeobecnosti procesné práva
kontrolovaného subjektu, vrátane práva vyjadrovať sa k skutočnostiam zisteným počas daňovej kontroly.
Za účelom ochrany práv daňového subjektu je v ust. § 46 ods. 5 daňového poriadku stanovená povinnosť
správcu dane oboznámiť daňový subjekt s tým, že sú tu pochybnosti o pravdivosti ním predložených
dokladov, pričom ho má súčasne vyzvať, aby sa k uvedenému vyjadril, resp. tieto pochybnosti
odstránil. Uvedená povinnosť je vyjadrením základných zásad správy daní vyjadrených v ust. § 3 ods. 1,
2 daňového poriadku a jej účelom je rovnako naplnenie práva kontrolovaného subjektu vyjadrovať sa k
zisteným skutočnostiam ako aj naplnenie povinnosti správcu dane stanovej v ust. § 24 ods. 2 daňového
poriadku zistiť skutočnosti nevyhnutné pre správu daní čo najúplnejšie.

Žalovaný správne konštatoval, že zákon nestanovuje pre realizáciu povinnosti správcu dane podľa §
46 ods. 5 daňového poriadku žiadnu formu a preto je súd toho názoru, že správca
dane postupoval v súlade s vyššie uvedeným zákonným ustanovením, keď o svojich pochybnostiach
dostatočne jasne a zrozumiteľne žalobcu informoval, čo je zachytené aj v zápisnici o ústnom pojednávaní
zo dňa 16.12.2013. Aj z následného konania a podaní žalobcu je zrejmé, že mu bola známa podstata
pochybností správcu dane. Žalobca mal možnosť k týmto pochybnostiam sa vyjadriť, vysvetliť ich, resp.
predložiť iné dôkazy, ktorými by bol tento stav pochybností odstránil. Za tejto situácie nie je možné
prisvedčiť názoru žalobcu, že správca dane nedodržal zákonom stanovený procesný postup, čo by malo
mať za následok nezákonnosť protokolu o daňovej kontrole. Postupom správcu dane neboli dotknuté
procesné práva žalobcu a bola splnená aj povinnosť správcu dane stanovená ust. § 46
ods. 5 daňového poriadku.

Pokiaľ ide žalobné námietky týkajúce sa práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z nákupu
materiálu a prác potrebných na zhotovenie troch rodinných domov, súd konštatuje, že zákon o DPH
stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Podmienky pre odpočet DPH sú
stanovené v ust. § 49 - 51 zák.č. o DPH. Podľa § 49 ods. 2 zák. o DPH môže platiteľ odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s
výnimkou podľa ods. 3 a 7 zák. o DPH, t.j. keď prijaté plnenia použije na dodávky, ktoré
podliehajú zdaneniu. Bolo teda povinnosťou žalobcu, aby bez pochybností preukázal, že deklarované
zdaniteľné obchody, na základe ktorých uplatnil právo na odpočítanie dane v súvislosti s
výstavbou troch rodinných domov, budú mať priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami.
V čase uplatnenia práva na odpočítanie dane bolo nevyhnutné poznať zámer platiteľa dane.



V predmetnej právnej veci sa k danej otázke vyjadril konateľ žalobcu pred správcom dane tak, že rodinné
domy budú použité na predaj a v prípade, že nebude záujemca o ich kúpu, budú prenajaté.
V zásade vo svojej výpovedi hovoril o štandardnom postupe, aký žalobca používa, teda že prvotne sa
snaží o predaj, následne prichádza na rad prípadný prenájom. Podľa jeho vyjadrenia, vzhľadom na to,
že stavby nie sú dokončené, neboli vyvíjané aktivity za účelom ich predaja, resp. prenájmu. Uvedené
deklaroval pred správcom dane opakovane. Následne bolo pri miestnej ohliadke zistené, že aj keď sú
stavby nedokončené a nie sú skolaudované, boli užívané. Ich interiér bol zariadený, nachádzali sa v
nich osobné veci, potraviny.

Podľa následne predložených dokladov, mala byť deň nasledujúci po obhliadke uzavretá zmluva o
nájme so spoločnosťou W. Slovakia, s.r.o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol L. W., konateľ
žalobcu. Tento nájomca uzavrel ďalej podnájomné zmluvy s fyzickými osobami, a to jednak so samotným
konateľom žalobcu ako aj osobami, ktoré sú rodinne spriaznený s konateľom žalobcu.

Za tejto situácie súd musí prisvedčiť záverom správcu dane a žalovaného, že
predložená zmluva o nájme so spoločnosťou W. Slovakia, s.r.o., ktorá medzičasom zanikla zlúčením, nie
je vierohodná a nepreukazuje, že nadobudnutie nehnuteľností sa viaže k uskutočneniu plnení, s ktorými
je spojený nárok na odpočet dane. Súd rovnako ako správne orgány, poukazuje na to, že k uzavretiu
zmluvy malo dôjsť len deň potom ako správca dane vykonal obhliadku predmetných rodinných domov a
to za situácie, keď domy boli podľa zistení z miestneho šetrenia, už reálne užívané fyzickými osobami.
Konečným užívateľom jedného z domov sa pritom podľa podnájomnej zmluvy z toho istého dňa, stal
aj samotný konateľ žalobcu.

Tento konateľ pritom pri žiadnom zo svojich vyjadrení nedeklaroval svoj úmysel rodinný dom užívať.
Naopak opakovane uvádzal, že prvotne sa žalobca pokúsi domy predať, a ak nebude úspešný tak ich
prenajme. Uviedol, že aktivity ohľadne predaja resp. prenájmu, sa budú realizovať až po dokončení a
skolaudovaní stavieb. Na druhej strane potom ešte pred dokončením stavby sa sám stal jedným z
užívateľov a z podnájomcov rodinného domu. Tento dom si však konateľ žalobcu neprenajal priamo od
žalobcu, ale vytvoril reťazec zmlúv, keď ako konateľ žalobcu uzavrel nájomnú zmluvu so spoločnosťou
W. Slovakia, s.r.o., ktorej bol taktiež konateľom a v rovnaký deň uzavrel podnájomnú zmluvu. Takýto
postup nemá žiadne logické opodstatnenie, okrem získania daňovej výhody tak ako uzavreli správne
orgány v administratívnom konaní.
Žalobca v podanej žalobe namietal, že je bežnou podnikateľskou praxou, že podnikateľ
(rodina W.) alokuje svoje aktivity. V prejednávanom prípade potom žalobca nehnuteľnosti stavia a
spoločnosť W. Slovakia, s.r.o. zabezpečuje ich predaj resp. prenájom. K uvedenému súd uvádza, že ak
u žalobcu bola skutočne takáto prax, nie je zrejmé, prečo tak neuviedol vo svojej výpovedi
pred správcom dane. Ak by tak konal štandardne, nepochybne by takto opísal svoj zvyčajný postup aj
správcovi dane. Okrem toho by takýto postup mal opodstatnenie len za tej situácie, že by bolo potrebné
záujemcov o kúpu resp. prenájom aktívne vyhľadávať. V tomto prípade, však je užívateľom samotný
konateľ žalobcu, takže nebolo potrebné, aby do reťazca vstupoval ďalší subjekt.

Súd sa taktiež nestotožnil so žalobnými námietkami, ktoré smerovali k svojvôli žalovaného a správcu
dane pri rozhodovaní v predmetnej právnej veci, resp.
k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Súd je toho názoru, že žalovaný svoje rozhodnutie
riadne, dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými žalobcovými odvolacími
námietkami. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé z akého skutkového stavu pri svojom rozhodovaní
vychádzal, aké z neho dovodil skutkové závery a ako vec právne posúdil.

Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom,
že sa žaloba zamieta.

Za použitia vyššie citovaného ustanovenia zákona súd vo výroku tohto rozsudku vyslovil, že krajský súd
žaloby zamieta.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).



Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná
zákona č. 757/2004 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v
Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O.s.p./ (z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.