{"guid": "a1955b84-6a0b-4191-97da-181f97dc169f:b521daf5-8cd8-4be2-9e17-931b491a8ae3", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3105234332.4", "spisova_znacka": "6Co/1063/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/1063/2015 z 27. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 27. septembra 2016, sp. zn. 6Co/1063/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3105234332.4", "identifikacne_cislo": "3105234332", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Sopúch", "sudca_id": 995, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-sopuch-995", "datum_vydania": "2016-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2016/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 zákona č. 160/2016 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2016/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2016/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2016/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b521daf5-8cd8-4be2-9e17-931b491a8ae3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3105234332.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3105234332.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3105234332.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/1063/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3105234332
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3105234332.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márii Vrtochovej v spore žalobcu LANAP, s.r.o., so sídlom Bánovce nad
Bebravou, Inovecká 975/21, IČO 34 138 668, zastúpeného JUDr. Jozefom Bičanom, advokátom, so
sídlom Trenčín, M. R. Štefánika 120 proti žalovanému F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. nad R., 5.
apríla XXX/XX, zastúpenému JUDr. Viliamom Vaňkom, advokátom, so sídlom Bánovce nad Bebravou,
Radlinského 578/11 o zaplatenie 53.110,27 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 3C/22/2008-675 zo dňa 26. augusta 2015,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo výrokoch II. a IV.    p o t v r d
z u j e .

Žalobca    m á    nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 37.100,51 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy  37 100,51 eur od 23.10.2004 do zaplatenia zastavil /
výrok I./, žalovanému uložil povinnosť  zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.958,38 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 11.958,38 eur od  23.10.2004 do zaplatenia, to všetko do 3
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia /výrok II./, vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol /výrok
III./ a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému k rukám advokáta JUDr. Viliama Vaňka náhradu
trov konania vo výške 51,28 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku /výrok IV./.

2. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podal na súde prvej
inštancie žalobu o zaplatenie 65.723,96 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. Dňa 19.04.2011 súd
vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 16.009,76 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od  23.10.2004 do zaplatenia
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania žalovaného bol tento rozsudok
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/165/2011-305 zo dňa 19.02.2013 zrušený a vec vrátená
na ďalšie konanie s odôvodnením, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený v
tom, prečo súd v prejednávanej veci nevychádzal so záverov znaleckého posudku o odbornej otázke
v zmysle § 127 ods. 1 O.s.p. v spojení s §33 písm. d) zákona č. 382/2004 Z.z.. Ďalej odvolací
súd uložil povinnosť súdu prvej inštancie ujasniť si na základe doterajších skutkových zistení, podľa
ktorých konkrétnych ustanovení platného právneho poriadku sa posudzuje náhrada škody konateľa
voči spoločnosti založená na zodpovednostnom vzťahu podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka,
najmä spôsob a rozsah náhrady škody, pričom v tejto súvislosti odvolací súd dal do pozornosti súdu



prvej inštancie aj ustanovenia § 757 Obchodného zákonníka. Úlohou prvoinštančného súdu bude
najmä ustáliť, či žalobcom uplatnený nárok je možné podriadiť pod skutočnú škodu a vychádzať zo
všeobecnej ceny veci hodnoty, alebo ide o ušlý zisk, ktorý vyžaduje preukázanie, že by tento zisk bol
skutočne a reálne dosiahnutý konkrétnou operáciou poškodeného, nebyť konania škodcu. Po uvedenom
zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu vzal žalobca svoju žalobu späť najprv v časti o zaplatenie
12.613,69 eur s príslušenstvom a potom v časti o zaplatenie 37.100,51 eur s príslušenstvom. Súd
preto konanie v časti o zaplatenie 37.100,51 eur s príslušenstvom zastavil výrokom I. napadnutého
rozsudku pre späťvzatie žaloby a v časti o zaplatenie 12.613,69 eur s príslušenstvom zastavil konanie
už predtým, samostatným uznesením č.k. 3C/22/2008-338 zo dňa 04.11.2013. Vo veci samej súd
vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalovaný ako jeden z konateľov spoločnosti žalobcu kúpnou
zmluvou zo dňa 5.5.2004 previedol na kupujúceho R. C. nehnuteľnosť - pozemok parc. č. 243 zastavané
plochy a nádvoria o výmere 733 m2 nachádzajúci sa v k. ú. Bánovce nad Bebravou zapísaný na
LV č. 2203 za kúpnu cenu 250.690,- Sk /8.321,38 eur/ určenú podľa všeobecnej hodnoty uvedenej v
znaleckom posudku č. 42/2004 vypracovaného znalcom Ing. Ondrejom Žofčinom zo dňa 03.05.2004.
Vklad kúpnej zmluvy bol Správou katastra Bánovce nad Bebravou povolený dňa 03.06.2004 pod č.
V 327/2004. Zo znaleckého posudku č. 42/2004 vypracovaného znalcom Ing. Ondrejom Žofčinom
z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností vyplýva, že všeobecná
hodnota spornej nehnuteľnosti /pozemku/ - parc. č. 243 v k. ú. Bánovce nad Bebravou bola vypočítaná
polohovou diferenciáciou a určená vo výške 250.690,- Sk. Zo znaleckého posudku č. 9/2009 v konaní
vypracovaného znalcom Ing. Ľubomírom Danišom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby,
odhad hodnoty nehnuteľností a odhad hodnoty stavebných prác vyplýva, že všeobecná hodnota spornej
nehnuteľnosti /pozemku/ - parc. č. 243 v k. ú. Bánovce nad Bebravou bola vypočítaná polohovou
diferenciáciou a určená vo výške 11.588,73 eur, t.j. po zaokrúhlení 11.600,- eur /349.461,60 Sk/. Z
vyjadrenia mesta Bánovce nad Bebravou zo dňa 21.01.2011 vyplýva, že mesto odpredalo parc. č.
78/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 315 m2, parc. č. 78/2 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 31 m2 v k. ú. Bánovce nad Bebravou v zmysle uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa
22.02.2005 za 1.200,- Sk za m2 a parc. č. 963 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.017 m2 v
zmysle uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa 14.12.2004 za cenu 900,- Sk za 1 m2. Z listiny mesta
Bánovce nad Bebravou zo dňa 25.08.2014 označenej ako \"Žiadosť o poskytnutie uzemnoplánovacej
informácie\" vyplýva, že par.č. 243 sa nachádza v širšom centre mesta a podľa územného plánu mesta
platnom v máji 2004 bolo jej funkčné využitie zakreslené ako občianska vybavenosť. Zo znaleckého
posudku č. 85/2004 vypracovaného znalcom Jánom Hrebíčkom vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty
majetku Daňového riaditeľstva, a to - pozemku parc. č. 215/1, 215/2, 215/3 a 215/4 na ul. Andreja
Kmeťa v k. ú. Bánovce nad Bebravou vyplýva, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti bola vypočítaná
polohovou diferenciáciou vo výške 2.802.292,56 Sk. Jednalo sa pritom o pozemky - zastavané plochy
a nádvoria - 215/1 o výmere 599 m2 za cenu 1.239.714,36 Sk, zastavané plochy a nádvoria - 215/2
o výmere 232 m2 za cenu 480.156,48 Sk, zastavané plochy  a nádvoria - 215/3 o výmere 511 m2
za cenu 1.057.586,04 Sk a zastavané plochy a nádvoria - 215/4 o výmere 12 m2 za cenu 24.835,68
Sk. Svedok G. U. v konaní pred súdom uviedol, že v r. 2003 chcel rozšíriť pôsobnosť svojej firmy a
urobiť nejaký polyfunkčný objekt aj v Bánovciach nad Bebravou. V tom čase zistil, že je voľný v centre
mesta lukratívny pozemok, ktorý vlastnila spoločnosť žalobcu. S pánom M., konateľom žalobcu,  rokovali
ohľadom uzavretia kúpnej zmluvy. Bolo to v marci 2003. On navrhoval za m2 cenu 800,- Sk avšak táto
cena sa konateľom firmy nepozdávala, a preto ponuku zvýšil na 1000,- Sk m2, ani na tejto cene sa však
nedohodli. Svedok Ing. Y. C. v konaní pred súdom uviedol, že v období r. 2004 pracoval v spoločnosti
Omega Plus, s.r.o., v ktorej bol zamestnancom. Niekedy na jar alebo v lete 2004 rokoval s pánom D.
- konateľom spoločnosti žalobcu, ohľadne odkúpenia pozemku v širšom centre mesta za Slovenskou
sporiteľňou. Nakoľko mali na kúpu pozemku voľných 500.000 Sk, a preto žalobcovi ponúkli 700,- Sk
za m2. Žalobca požadoval za pozemok viac, a preto kúpu nezrealizovali. Svedkyňa Ing. C. D. v konaní
pred súdom uviedla, že v r. 1997 založila spoločnosť Omega Plus s.r.o., preto k rokovaniu so žalobcom
muselo dôjsť niekedy v rokoch 2002-2003. V tom čase chcela kúpiť hotové priestory alebo pozemok,
na ktorom chcela vybudovať obchodné centrum. Preto zisťovali, kde sa nachádzajú voľné pozemky v
Bánovciach nad Bebravou. Tento pozemok mal výhodnú polohu, lebo bol v centre mesta.  Rokovania
sa zúčastnila spolu s Ing. C. v budove Technických služieb s konateľom spoločnosti Ing. D. a bola jej
ponúknutá kúpna cena 1.200 Sk za m2. Pre ňu to bola neprijateľná cena a zdala sa jej premrštená,
nakoľko mala vedomosť, že v tom čase sa v okolí centra mesta predávali pozemky za 700,- Sk za m2.
Svoju ponuku zvýšila na 900,- Sk za m2, avšak ani túto ponuku žalobca neakceptoval. Svedkyňa ďalej
uviedla, že má vedomosť, že v tom čase sa predávali ešte pozemky v širšom centre mesta /na Dubničke
v oblasti garáží/ za 700,- Sk za m2 a v časti kde stojí teraz obchodné centrum Kaufland za 700,- Sk



za m2. Znalec Ing. Ľubomír Daniš v konaní pred súdom uviedol, že vykonal dňa 7.10.2009 obhliadku
pozemku, urobil fotodokumentáciu a vypracoval znalecký posudok na základe vyhlášky 492/2004 o
stanovení všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a zároveň popri tejto vyhláške zisťoval ceny pozemkov, za
ktoré boli v r. 2004 reálne predané na území širšieho centra mesta. Jediným relevantným dokladom,
kde sa dala zistiť cena na základe realizovaného predaja boli uznesenia Mestského zastupiteľstva
mesta Bánovce nad Bebravou. Na základe týchto údajov, uvedenú cenu zistil metódou polohovej
diferenciácie, vzhľadom k tomu, že ju nemohol zistiť na základe porovnávacej metódy jednotlivých
ponúk skutočného predaja, nakoľko k tejto metóde by musel mať aspoň 3 ponuky predaja v rovnakej
lokalite mesta a tieto sa mu nepodarilo zohnať. K dispozícii mal len jednu relevantnú  ponuku, ktorá
sa zrealizovala - mesto predávalo pozemok vedľa Sporiteľne v r. 2004, pozemok pod FARBY-LAKY
a bol odpredaný za 500,- Sk za m2. Našiel len túto jednu porovnateľnú ponuku. Pokiaľ ide o ponuky
uvádzané svedkami v tomto konaní, tak sa mohlo o nich rozprávať, ale sa nezrealizovali. Na základe
poznania a posúdenia danej lokality určil povyšujúci aj redukujúci faktor na štandardnú hodnotu 1. K
znaleckému posudku, doručenému zo strany Daňového riaditeľstva SR znalec uviedol, že podstatné je,
či sa pozemok za danú cenu skutočne predal alebo nie a nie jeho ohodnotenie. Pozemok mesta bol
zaujímavejší z toho pohľadu, že ľudia tadiaľ prechádzajú peši a pozemok navrhovateľov je v uličke a
ľudia ho obchádzajú. Osobne sa pridržiaval pri vypracovávaní posudku predpisov a metód ako i poznania
konkrétnych skutočností prípadu. Kúpnopredajná zmluva bola realizovaná na základe posudku, kde
cena bola stanovená ešte nižšie ako ním ohodnotená cena. Žalobca uviedol, že predmetný pozemok
chceli používať na spoločenské akcie, burzy, predaje, drobnochovy, ďalej ako tržnicu alebo chceli tam
postaviť polyfunkčný dom. Keby tieto zámery zlyhali, tak ho chceli predať, ale nie za takúto cenu ako
to predal žalovaný. Nekonalo sa valné zhromaždenie ohľadom tohto pozemku, ani to nepovažovali za
potrebné, pretože nebolo o ničom rozhodnuté. V prípade že by došlo k dohodnutiu kúpy alebo predaja
bolo by valné zhromaždenie zasadlo a o tejto otázke jednalo. Keď sa dozvedeli že o tento pozemok je
záujem dali vypracovať posudok , mali informatívny posudok spravený, na základe toho vedeli o cenovej
relácii tohto pozemku. Vypracoval ho p. T., ktorý nezávisle od tohto robil znalecký posudok o celej tej
časti, predávali sa aj iné pozemky, išlo o p. T., ktorý vypracoval znalecký posudok daňovému riaditeľstvu,
bolo len na šmíraku spravené, to nebol oficiálny znalecký posudok. To bolo len pre ich informáciu ako
sa pohybujú ceny a pohybovalo sa to okolo sumy od 800 do 2000,- Sk za m2. Svedok R. C. vo výpovedi
uviedol, pozemok kúpil, chcel na ňom niečo vybudovať, ale potom sa mu veci skomplikovali a upustil od
toho. Kupoval ho od žalobcu asi v roku 2004 za kúpnu cenu nejakých 250 000,- Sk. Zaplatil túto kúpnu
cenu cez bankový účet. Pozemok neskôr v tom istom roku previedol, pretože sa mu skomplikovali veci a
potreboval financie, previedol ho pánovi L. za 280 000,- Sk. Za žalobcu rokoval ohľadom kúpnej zmluvy
s pánom A.-žalovaným. Čo sa týka ceny, trval na tom, aby bol vypracovaný znalecký posudok. Keď
prišiel znalecký posudok zdala sa mu cena vysoká, pokúšal či sa nedá znížiť. Nakoniec sa dohodli, že
by to vedeli zrealizovať za to, čo znalec napísal. Pozemok bol holý, boli na ňom betónové kocky alebo
to bolo zaliate betónom. Bolo to ohradené plotom, plot nebol murovaný, myslí, že to bolo pletivo. Celý
pozemok bol ohradený pletivom ale bol tam aj prístup, nevie čo tam predtým bolo. Či bola na pozemku aj
nejaká šachta alebo žumpa  si nepamätal. Žalovaný mu povedal, že tak ako to vidí je to celé na predaj.
Dal vypracovať znalecký posudok, keď uzatváral kúpnu zmluvu s pánom L.. Svedok Ing. A. Q., ktorý
vypracoval list zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého vychádzal ustanovený znalec Ing. N. T. pri vypracovaní
znaleckého posudku č. 32/2014 vo svojej výpovedi na otázku čo sa pod  pojmom občianska vybavenosť
myslí uviedol, že stručne by sa dalo povedať že ide o obchody, polyfunkčné objekty, kombinácia
funkcií ako napr. bývanie. Pojem občianska vybavenosť bol použitý z dôvodu, že na územnom pláne
mesta, grafickom podklade, mape, sa parcela č. 243 nachádzala v zóne ktorá bola vyznačená týmto
spôsobom využitia. Jednou z možností ktorú možno zahrnúť pod občiansku vybavenosť je objekt
polyfunkčný, ktorý v sebe kombinuje rôzne funkcie využitia ako sú napr. bývanie a služby, služby myslené
ako obchod, kancelárie firmy a podobne. Vo veci bol ustanovený znalec Ing. Dušan Hrbatý, ktorého
úlohou bolo preskúmať znalecký posudok č. 9/2009 vypracovaný znalcom Ing. Ľubomírom Danišom zo
dňa 19.10.2009, znalecký posudok č. 42/2004 vypracovaný znalcom Ing. Ondrejom Žofčinom zo dňa
03.05.2004 a znalecký posudok č. 85/2004 vypracovaný znalcom Jánom Hrebíčkom zo dňa 04.11.2004
a v prípade ak týmito znaleckými posudkami došlo k nesprávnemu stanoveniu všeobecnej hodnoty, ceny,
určiť všeobecnú cenu - trhovú hodnotu nehnuteľnosti a jej súčastí a príslušenstva, nachádzajúcej sa v k.
ú. Bánovce nad Bebravou, zapísanej /v čase podpísania kúpnej zmluvy dňa 05.05.2004/ na LV č. 2203
ako zastavané plochy a nádvoria parc. č. 243 o výmere 733 m2 a to ku dňu podpísania kúpnej zmluvy
zo dňa 05.05.2004. V znaleckom posudku znalec Ing. Dušan Hrbatý uvádza, že znalecký posudok
č. 9/2009 je metodicky vypracovaný v súlade s vyhláškou č. 492/2004, výsledná všeobecná hodnota
nehnuteľnosti je však ovplyvnená nesprávnou voľbou koeficientu ponižujúcich a povyšujúcich faktorov, z



čoho vyplynula nízka zistená jednotková cena všeobecná hodnota pozemku p.č. 243. Znalecký posudok
č. 42/2004 je metodicky vypracovaný v súlade s vyhláškou č. 86/2002, výsledná všeobecná hodnota
nehnuteľnosti je však ovplyvnená nesprávnou voľbou koeficientu ponižujúcich a povyšujúcich faktorov a
tiež nesprávnou voľbou koeficientu intenzity využitia /kv/, z čoho vyplynula nízka zistená jednotková cena
všeobecná hodnota pozemku p.č. 243. Znalecký posudok č. 85/2004 je metodicky vypracovaný v súlade
s vyhláškou č. 492/2004, výsledná všeobecná hodnota nehnuteľnosti je však ovplyvnená neprimerane
vysokou voľbou koeficientu ponižujúcich a povyšujúcich faktorov, z čoho vyplynula neprimerane vysoká
zistená jednotková cena všeobecná hodnota pozemku p.č. 243. Znalec za použitia porovnávacej metódy
určil všeobecnú cenu pozemku p.č. 243 vo výške 615.640,- Sk t.j. 20.436,- eur a za použitia metódy
polohovej diferenciácie všeobecnú cenu pozemku 610.948,17 Sk t.j. 20.279,76 eur. Pred súdom znalec
Ing. Dušan Hrbatý k znaleckému posudku č. 32/2014 tiež uviedol, že nesprávna voľba koeficientu
povyšujúcich a ponižujúcich faktorov v prípade všetkých troch znaleckých posudkov spočívala v tom, že
ide o rohovú parcelu aj v zmysle definície vyhlášky podľa ktorej medzi povyšujúce faktory patria rohové
parcely pre obchodné účely. Uviedol, že určite by nepoužil koeficient 1,00, takýto koeficient by použil pri
pozemkoch v bežnej časti mesta ktorá nie je ani v centre mesta, ale ani na okraji mesta.  Nesprávna
voľba koeficientu intenzity využitia pozemku v znaleckom posudku č. 42/2004 ktorý použil pán Q., 0,95
zodpovedá lokalitám rodinné domy s nižším štandardom vybavenia, obytné domy s podštandardným
vybavením, troj, štvor podlažné nebytové stavby na výrobu a služby s malým technickým vybavením,
využívané poľnohospodárske stavby. Položka 4 ktorá má koeficient 1,05 až 1,10 ktorú on /znalec
Ing. Dušan Hrbatý/) použil je blízka centru mesta z titulu, že tu boli už postavené nové domy alebo
zrekonštruované, obytné domy s malými bytmi, byty v osobnom vlastníctve a so skladovými priestormi, tri
päť podlažné, viacpodlažné nebytové stavby so štandardným technickým vybavením, to je položka č. 4,
ktorú on použil a túto použil aj znalec Ing. Ľubomír Daniš, s ktorou sa stotožňuje. Taktiež znalec uviedol,
že využitie tohto pozemku - na obchodné účely konzultoval na Mestskom úrade v Bánovciach nad
Bebravou. Bol za pánom Q., ktorý má na starosti územný plán, má na starosti pre klientov, občanov aby
vyložil a vysvetlil územný plán. Podklady ktoré mu pán Q. poslal tvoria prílohu znaleckého posudku. Ide
o list Mesta Bánovce podpísaný primátorom ktorý vyhotovoval pán Q. zo dňa 25.08.2014. Na otázku či
by ovplyvnilo určenie všeobecnej hodnoty pozemku parc. č. 243, ak by boli na ňom betónové kocky, bolo
to zaliate betónom, ohradené plotom s predpokladom že plot nebol murovaný, išlo o pletivo uviedol, že
vo veľmi malom rozsahu, odhaduje do 5 % maximálne. Samozrejme v prípade že by tam bol pozostatok
základov ktoré by bolo treba odstrániť, to je mínusom. Zároveň uviedol, že by nevedel určiť všeobecnú
hodnotu nehnuteľnosti par. č. 243 na základe takejto charakteristiky, museli by tam byť výmery  a v
kúpnej zmluve nebolo nič o tomto príslušenstve písané. Na otázku, či vie o tom že pozemok ktorý
oceňoval, že tam začína pešia zóna, znalec uviedol, že blízko toho pozemku začína pešia zóna, je
to rozdiel. Je to zhruba 100 metrov, keď berie stred oceňovaného pozemku. Majiteľ ktorý tam prikúpil
pozemok a postavil tam dom nepostavil dom na obchod, čo svojím spôsobom potvrdzuje že je to bokom
od pešej zóny. Znalec vo výpovedi uviedol, že bežný človek pokiaľ nepozná oceňovaciu vyhlášku nie je
schopný zo znaleckého posudku posúdiť či znalec použil správne tieto ponižujúce a povyšujúce faktory.
Postupoval z hľadiska metodiky, iné riešenie tam nebolo. Zobral do hodnotenia len zmluvy ktoré boli
relevantné. Relevantné zmluvy našiel štyri v roku 2004. Tri boli z mesta Bánovce nad Bebravou, jedna
bola z katastra, je to prevod medzi súkromnými vlastníkmi, kde bol cena o niečo vyššia. Skúmal akým
spôsobom mesto robilo tieto predaje. Zistil som že to bolo štandardným spôsobom v zmysle zákonov
a to takým spôsobom, že najprv na základe žiadosti budúceho kupujúceho za súhlasu príslušných
komisií sa nechal spraviť znalecký posudok ako podklad pre rozhodnutie zastupiteľstva. Zastupiteľstvo
hlasovaním rozhodlo o odpredaji pozemku. Je to nespochybniteľný spôsob, nie je možné vylúčiť kúpne
zmluvy mesta z porovnávacej metódy. Porovnávacia metóda je pred metódou polohovej diferenciácie
uprednostnená aj v poradí vo vyhláške. Neznamená to však že metóda polohovej diferenciácie je zlá.
Je dobrá vtedy keď znalec má dostatok údajov o pohybe cien. Znalec Ing. Dušan Hrbatý uviedol, že
si stojí  za svojim výpočtom porovnávacej metódy a zdôvodnil, že všetky štyri porovnávané lokality
osobne navštívil, vyhotovil fotodokumentáciu a zhodnotil ich využitie, pričom o parcele č. 9/2 môžem
konštatovať, že sa jedná o vnútroblok za obchodom s potravina COOP Jednota ktoré sa v súčasnosti
využívajú ako parkovisko. Jedná sa o menej atraktívnu polohou ako parc. 243 a to z dvoch dôvodov. Za
prvé že je to vnútroblok, teda nie je v priamom kontakte s ulicou a za druhé je tam veľmi problémová
výstavba z dôvodu že je limitovaná výškou a odstupovými vzdialenosťami. Výstavba je obmedzená
podľa môjho názoru len na jednopodlažnú budovu ktorá by netienila ostatným a boli by dodržané
odstupové vzdialenosti. Muselo by sa zbúrať všetko čo je dookola aby sa tam reálne mohla nejaká
väčšia budova stavať. Čo sa týka druhej lokality 254/2, t.j. špecifický prípad v tom, preto tam použil
aj výnimočný koeficient 2,0 ako fyzický faktor možnosť výstavby a to z dôvodu, že tu je majetkový



problém z toho dôvodu, že pozemok je iného majiteľa a skolaudovaná stavba je iného majiteľa. Tým
pádom môže mať záujem odkúpiť pozemok len majiteľ stavby. Nie je pravdepodobné že by to kúpil
iný než majiteľ stavby.  Ten koeficient je výnimočný a použil  to z toho dôvodu že je tam majetkový
nesúlad, pozemok je iného majiteľa, stavba je iného majiteľa. Za normálnych okolností by mal byť
majiteľ pozemku aj majiteľom budovy. Znižuje to predajnosť pozemku, nie je tam trhová súťaž čo sa
týka odpredaja pozemku. Čo sa týka pozemkov 246/1 a 246/2, zotrváva na svojom stanovisku, nie je
pravda čo je vo vyjadrení žalovaného, a to že pozemok bez ohľadu na zastavanie pokiaľ je v súlade
s pozemným plánom, musí sa posudzovať ako by sa na ňom malo ešte len stavať. Toto nikde nie
je napísané a keby toto platilo, neexistovala by trhová cena. Znalec uviedol, že má znižujúci vplyv
na cenu pozemku to, že je na ňom postavená staršia budova. To je zistené trhom z dôvodu, že do
tej nehnuteľnosti bude v krátkej budúcnosti potrebná investícia. Posledná situácia, to je ten súkromný
predaj. Nesúhlasil so stanoviskom, že oproti parcele č. 243 sa jedná o horší polohový faktor, v plnom
rozsahu zotrval na svojom stanovisku v posudku k týmto pozemkom. Vychádza sa z toho že ako základ
sa berie predajná cena, ktorá sa upravuje vo vzťahu k parcele, s ktorou sa porovnáva. To znamená,
že výsledok toho porovnania je vlastne aká by bola cena parcely 243 podľa kúpnej ceny parcely,
s ktorou sa porovnáva. Následne sa robí zo všetkých štyroch porovnávaných parciel priemer, preto
je porovnávacia metóda presnejšia ako metódy polohovou diferenciáciou. Žalovaný pri výsluchu dňa
07.07.2015 uviedol, že ho spoločnosť žalobcu neinformovala o skutočnostiach, že sú osoby, ktoré majú
záujem o odkúpenie pozemku parc. č. 243. Valné zhromaždenie spoločnosti LANAP, ktorého predmetom
by bol podnikateľský zámer s pozemkom parc. č. 243 alebo odpredaj pozemku parc. č. 243 sa nekonalo.
Zmluvu dňa 05.05.2004 podpisoval. Keď podpisoval zmluvu bol spoločníkom aj konateľom spoločnosti
žalobcu. Podpísal spoločenskú zmluvu o založení spoločnosti a  poznal obsah tejto zmluvy. Po skončení
prevádzky tržnice sa uvedená parcela sporadicky využívala pri rekonštrukcii hotela Arkádia a miestnej
komunikácie Záfortňa. Po skončení týchto prác priestory tejto \"tržnice\" ostali prázdne, postupne došlo
k odcudzeniu kovových častí z priestoru, brán a podobne a pokiaľ tam boli prenosné zariadenia vo
forme unimo buniek, tie boli následne odvezené mimo tohto priestoru. Priestor chátral, zdržiavali sa
tam rôzne asociálne živly, ďalšie využitie v nejakom investičnom zámere nebolo plánované, preto sa
v tom čase rozhodol tento pozemok ako nepotrebný odpredať určenou cenou na základe znaleckého
posudku. Nepožiadal o zvolanie valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu o jeho zámere odpredať
tento pozemok po tom ako mal vypracovaný znalecký posudok, ani pre odpredaji ani pri kúpe. Pri
kúpe pozemku bol prítomný okrem neho, pri jednom jednaní so zástupcami Slovenskej sporiteľne Ing.
B., pretože zo strany predajcu bola uskutočnená verejná súťaž zverejnená v regionálnom týždenníku.
Ostatné technicko-právne záležitosti zrealizoval samostatne. V súvislosti s určením ceny tohto pozemku
sa obrátil na jedného znalca. V súvislosti s určením ceny sa neinformoval napr. na meste, za akú cenu
sa v tom čase takéto nehnuteľnosti predávajú. Podľa ustanovenia článku IV bod 2 spoločenskej zmluvy
žalobcu, valné zhromaždenie je najvyšším orgánom spoločnosti. Rozhoduje o všetkých zásadných
otázkach týkajúcich sa spoločnosti samej, jej činnosti s tým, že: podľa bodu e) v uvedenom článku valné
zhromaždenie rozhoduje najmä o schválení majetkových dispozícií vyhradených na schválenie valnému
zhromaždeniu. Podľa bodu p) toho istého článku rozhoduje valné zhromaždenie o predaji nehnuteľností
alebo ich zaťažení vecných bremenom. Podľa čl. XI spoločenskej zmluvy bod 4/ konateľ je povinný konať
vo všetkých záležitostiach s náležitou starostlivosťou. Je povinný postupovať v súlade so spoločenskou
zmluvou a s rozhodnutím valného zhromaždenia.
3. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil podľa § 135a ods. 1 až 3, § 369
ods. 1, § 373, § 378, § 379, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 398, § 757 Obchodného zákonníka
účinného v čase rozhodnom pre posúdenie veci, podľa prílohy č. 3 bod B vyhlášky č. 86/2002 Z.z. o
stanovení všeobecnej hodnoty majetku.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania skúmal, či právo
žalobcu na náhradu škody nie je premlčané. Žalobca sa podanou žalobou, ktorú doručil súdu dňa
22.12.2005 domáha náhrady škody od žalovaného ako konateľa spoločnosti žalobcu, ktorý porušil
svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti a to z dôvodu že dňa 05.05.2004 uzatvoril kúpnu zmluvu,
na základe ktorej spoločnosť žalobcu previedla vlastníctvo k nehnuteľnosti-pozemku parc. č. 243 na
R. C., bez toho aby o tom rozhodlo valné zhromaždenie spoločnosti žalobcu. O tejto skutočnosti sa
žalobca mohol dozvedieť  potom ako bol vklad vlastníckeho práva povolený príslušným katastrálnym
úradom /03.06.2004/, vzhľadom na verejnosť údajov katastra nehnuteľnosti. Tým, že žalobca podal
žalobu na súd už dňa 22.12.2005 svoje právo na náhradu škody uplatnil včas. Súd ja názoru, že pre
posúdenie včasnosti uplatnenia práva nie je rozhodujúce kedy v priebehu konania účastník, v tomto
prípade žalobca, uviedol podľa ktorých konkrétnych ustanovení zákona si právo na náhradu škody
uplatňuje. Z podanej žaloby doručenej súdu dňa 22.12.2005 je zrejmé, že žalobca sa voči žalovanému



domáha náhrady škody v uvedenej výške. Z dôvodu, že žalobca svoje právo uplatnil na súde pred
uplynutím lehoty uvedenej v § 397 Obchodného zákonníka, k premlčaniu jeho práva na náhradu škody
nedošlo.
5. Následne súd prvej inštancie po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania podľa vyššie
uvedených ustanovení právnych predpisov dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná.
Základnou podmienkou výkonu funkcie konateľa je výkon tejto funkcie s odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých  spoločníkov. Konateľ musí pritom pri rozhodovaní
zohľadniť všetky dostupné informácie, ktoré sa týkajú predmetu rozhodovania. Predpokladom vzniku
zodpovednosti konateľa za škodu je vznik samotnej škody, porušenie povinnosti pri výkone funkcie
konateľa a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Zodpovednosť konateľa
za škodu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a konateľ zodpovedá za vzniknutú škodu
bez ohľadu na to či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie. Vo všeobecnosti možno vyvodiť záver,
že štatutárny orgán zodpovedá za vzniknutú škodu spoločnosti, ak konal neodborne, ak postupoval v
rozpore s pokynmi spoločnosti a svojím nesprávnym postupom spôsobil spoločnosti škodu. Zároveň
musí byť splnená podmienka, že jeho konanie nebolo v záujme spoločnosti a všetkých spoločníkov. V
danom prípade súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný v postavení konateľa /ale i spoločníka/
žalobcu porušil svoju povinnosť tým, že v rozpore s jeho povinnosťou uvedenou v spoločenskej
zmluve uskutočnil predaj nehnuteľnosti, ktorý vopred neoznámil valnému zhromaždeniu a konal bez
jeho súhlasu, vedomia a hlavne rozhodnutia valného zhromaždenia. Priamo v spoločenskej zmluve je
pritom rozhodovanie o predaji nehnuteľností vyhradené valnému zhromaždeniu. Súd v ďalšom skúmal,
či týmto protiprávnym konaním konateľa vznikla žalobcovi škoda a v akej výške. Žalobca uviedol,
že sa domáha náhrady skutočnej škody a ušlého zisku, náhrady skutočnej škody vo výške určenej
znaleckým posudkom č. 32/2014 znalcom Ing. Dušanom Hrbatým, ktorým bolo určené, že všeobecná
hodnota nehnuteľnosti predstavuje 20.436 eur a tým v čase predaja pozemku, spôsobil žalobcovi
škodu vo výške 12 114,62 eur, keďže sumu kúpnu cenu 250 690 Sk /8.321,38 eur/ poukázal na účet
žalobcu. Zároveň uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca mohol pozemok predať
minimálne 1 000 Sk za m2. V takomto prípade by cena predstavovala 733 000 Sk, čo je 24 331,14
eur, od ktorej po odpočítaní výšky kúpnej ceny skutočne poukázanej na účet žalobcu, výška škody
predstavuje 16 009,76 eur. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že konaním - protiprávnym
konaním žalovaného vznikla žalobcovi škoda, a to skutočná škoda, pretože zo znaleckého posudku Ing.
Dušana Hrbatého, všeobecná hodnota nehnuteľnosti, ktorej prevod vlastníckeho práva bol predmetom
kúpnej zmluvy medzi žalobcom, za ktorého konal žalovaný, bez predchádzajúceho rozhodnutia valného
zhromaždenia žalobcu, bola v čase podpísania tejto kúpnej zmluvy 610.948,17 Sk t.j. 20.279,76 eur, čo
pre nehnuteľnosti o výmere 733 m2 predstavuje 27,67 eur za m2 a žalovaný ako konateľ sa s kupujúcim z
tejto zmluvy zo dňa 05.05.2004 dohodol na kúpnej cene vo výške 250 690 Sk t.j.8 321,38 eur  čo je 11,35
eur za m2  t.j. dohodol kúpnu cenu nižšiu ako bola všeobecná hodnota tejto nehnuteľnosti. Ako konateľ
spoločnosti mal konať s odbornou starostlivosťou, bol povinný zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť
všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Vo výpovedi uviedol, že v súvislosti
so stanovením ceny sa obrátil na jedného znalca,  neinformoval za akú cenu sa v tom čase takéto
nehnuteľnosti predávajú, z čoho súd konštatuje že ako konateľ nekonal s odbornou starostlivosťou. Z
uvedeného dôvodu potom súd vyvodil záver, že žalovanému muselo byť zrejmé pri zachovaní aspoň
minimálnej starostlivosti, ktorú od neho možno požadovať z titulu jeho funkcie, že predaj nehnuteľnosti
za kúpnu cenu tak, ako bol žalovaným zrealizovaný, nie je v súlade zo záujmami spoločnosti žalobcu,
a preto súd neuznal dôvody liberácie konania žalovaného spočívajúce v tom, že predal nehnuteľnosť
za cenu určenú podľa znaleckého posudku a že bežný človek nie je schopný posúdiť zo znaleckého
posudku, či znalec správne použil faktory, a teda správne určil všeobecnú hodnotu majetku. Tu súd
poukazuje na skutočnosť, že nekonal v postavení bežného človeka, nekonal sám za seba a ale za
právnickú osobu, za spoločnosť s viacerými spoločníkmi, v postavení konateľa a s výkonom tejto
funkcie konateľa súhlasil. Týmto svojím konaním žalobcovi-spoločnosti v postavení jej konateľa spôsobil
škodu, ktorá spočívala v zmenšení majetku spoločnosti, tým, že tento majetok žalobcu - pozemok
previedol za nižšiu hodnotu ako bola jej všeobecná hodnota. Aj keď vychádzal pri dohadovaní ceny
zo znaleckého posudku, vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že táto bola znalcom Ing.
Ondrejom Žofčinom ale i znalcom Ing. Ľubomírom Danišom určená nesprávne, pričom zo znaleckého
posudku č. 32/2014 Ing. Dušana Hrbatého táto nesprávnosť spočívala v použití koeficientu ponižujúcich
a povyšujúcich faktorov a koeficientu intenzity využitia. S týmito závermi znaleckého posudku č. 32/2014
sa súd stotožnil a to aj z dôvodu, že práve tento znalec /a len tento znalec/ za účelom jeho vypracovania
zabezpečil podklady /tvoriace jeho prílohovú časť/ potrebné pre jeho vypracovanie t.j. pre určenie
všeobecnej ceny vzhľadom na jeho umiestnenie v meste a spôsob využitia. Súd pri určení ceny-



všeobecnej hodnoty vychádzal z ceny určenej znalcami metódou polohovej diferenciácie, a to z dôvodu,
že v konaní mal preukázané /výpoveďou znalca Ing. Ľubomíra Daniša/ ale i samotným kontrolným
znaleckým dokazovaním znalcom Ing. Dušanom Hrbatým, že v čase vypracovania znaleckého posudku
znalcom Ing. Ondrejom Žofčinom inú metódu nebolo možné použiť, v dôsledku nedostatku /v konaní
nebola preukázaná existencia minimálne troch prevodov v čase keď Ing. Ondrej Žofčinom znalecký
posudok vypracoval/ zrealizovaným prevodov obdobných nehnuteľností. Všetky právne úkony, ktoré
slúžili pre stanovenie všeobecnej ceny nehnuteľnosti znalcovi Ing. Dušanovi Hrbatému porovnávacou
metódou  boli uzatvorené a zrealizované potom /28.06.2004, 8.6.2004,24.06.2004,6.8.2004/, ako bola
kúpna zmluva podpísaná a znalecký posudok Ing. Ondrej Žofčinom vypracovaný. Z tohto dôvodu súd
pri určení všeobecnej ceny nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 05.05.2004
vychádzal z ceny, ktorá bola určená metódou polohovej diferenciácie a z vyššie uvedených dôvod pre
nahradenie skutočnej škody vychádzal zo znaleckého posudku č. 32/2014 Ing. Dušana Hrbatého.  Čo
sa týka tvrdenia žalobcu, že tak znalec Ing. Ondrej Žofčina i znalec Ing. Ľubomír Daniš nezohľadnili pri
určení všeobecnej ceny pozemku parc.č. 243 to, že išlo o pozemok, kde bola stavba, bol vybetónovaný,
bolo tam oplotenie, betonáž, súd poukazuje na výpoveď znalca Ing. Dušana Hrbatého, ktorý uviedol, že
určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti by vo veľmi malom rozsahu,  odhaduje do 5 % maximálne
ovplyvnila skutočnosť, ak by na pozemku parc. 243 boli betónové kocky, bolo to zaliate betónom, bolo to
ohradené plotom s predpokladom že plot nebol murovaný, išlo o pletivo /čo vyplýva z výpovede svedka
R. C./, pričom uviedol, že v prípade že by tam bol pozostatok základov tieto by bolo treba odstrániť,  a
to je mínusom. Zároveň uviedol, že by nevedel určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti par. č. 243 na
základe takejto charakteristiky pretože, by musel poznať výmery  a v kúpnej zmluve nebolo nič o tomto
príslušenstve písané. Žalobca svoje tvrdenia o ich existencii /tohto príslušenstva pozemku/ v konaní
žiadnym spôsobom nepreukázal. Všeobecná hodnota predmetu prevodu  kúpnej zmluvy - pozemok
parc. č. 243 bola znalcom Ing. Dušanom Hrbatým za použitia metódy polohovej difereciácie určená vo
výške 610.948,17 Sk t.j. 20.279,76 eur, od ktorej súd odpočítal výška kúpnej ceny skutočne poukázanej
na účet žalobcu /250.690,- Sk/. Výška skutočnej škody tak predstavuje sumu 11.958,38 eur.
6. Žalobca sa okrem skutočnej škody domáhal aj ušlého zisku. V priebehu konania žalobca tvrdil,
že chceli predmetný pozemok používať na spoločenské akcie, burzy, predaje, drobnochovy, ako
tržnicu alebo chceli by postaviť stavbu ako polyfunkčný dom, avšak za účelom preukázania týchto
tvrdení nepredložil súdu žiaden dôkaz. Súd poukázal na to, že v zmysle vtedy platnej a účinnej
spoločenskej zmluvy žalobcu, o koncepcii podnikateľskej činnosti a jej zmenách rozhodovalo valné
zhromaždenie, pričom žalovaný ako spoločník /člen valného zhromaždenia spoločnosti s ručením
obmedzeným/ žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že žiadne valné zhromaždenie, ktorého predmetom by
bol podnikateľský zámer s pozemkom parc. č. 243 sa nekonalo a valne zhromaždenie o takejto koncepcii
podnikateľskej činnosti žalobcu nerozhodlo. Z vykonaného dokazovania výsluchom žalovaného ale aj
výsluchom svedka R. C. mal súd za preukázané, že žalobca ani v čase, kedy ku škode došlo žiadne
podnikateľské aktivity na tomto pozemku nevykonával. Taktiež nebolo preukázané, že žalobca vykonával
podnikateľskú činnosť nákup, predaj nehnuteľností. V závere konania žalobca uviedol, že sa domáhal
náhrady ušlého zisku spočívajúceho v tom, že tento pozemok mohol predať minimálne za cenu 1 000
Sk za m2. V konaní vypočutí svedkovia síce potvrdili, že v rozhodnom období mali vedomosť o tom,
že žalobca zamýšľa odpredať spornú nehnuteľnosť a za týmto účelom vyvolali s ním rokovania. Každý
zo svedkov potvrdil, že žalobcovi núkali za predaj nehnuteľnosti od 700,- do 1000, - Sk za m2, avšak
žalobca danú nehnuteľnosť napriek týmto ponukám odmietol predať z dôvodu, že žiadal za nehnuteľnosť
vyššiu kúpnu cenu. Súd  v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v zmysle spoločenskej zmluvy
žalobcu o predaji nehnuteľností rozhoduje valné zhromaždenie a žalobca nepredložil dôkaz o tom, že
valné zhromaždenie rozhodlo alebo rozhodovalo o predaji pozemku parc. č. 243 za takýchto podmienok
t.j. za cenu 1000,- Sk za m2 a tento predaj aj valné zhromaždenia schválilo. Súd je toho názoru, že ak by
k takémuto rozhodnutiu valného zhromaždenia došlo /a za situácie, že žalovaný potom dňa 05.05.2004
uzatvoril kúpnu zmluvu/ jednalo by sa o skutočnú škodu a nie o úšlý zisk, keďže v takomto prípade
by došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, pretože nebyť konania žalovaného žalobca by inak obdržal
inú /vyššiu/ kúpnu cenu. Aj keď sa žalobca za účelom výšky škody opieral o  znalecký posudok č.
85/2004 vypracovaný Ing. Jánom Hrebíčkom, súd poukázal na záver znaleckého posudku Ing. Dušana
Hrbatého, že všeobecná cena v prípade týmto znaleckým posudkom ohodnocovaných nehnuteľností
bola nesprávna, ktorú skutočnosť preukazuje, aj to, že za cenu určenú týmto znaleckým posudkom
nehnuteľnosti neboli odpredané, pretože sa nenašiel žiadny záujemca.  Po takto vykonanom dokazovaní
mal súd výšku skutočnej škody preukázanú znalcom Ing. Dušanom Hrbatým, ktorý určil všeobecnú
hodnotu tejto nehnuteľnosti na sumu na sumu 20.279,76 eur  /610.948,17 Sk/, od ktorej bola odpočítaná



výška kúpnej ceny skutočne poukázanej na účet žalobcu /250.690,- Sk/ a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol.
7. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením škody, ktorá vznikla žalobcovi jeho
protiprávnym konaním v období júna r. 2004, súd priznal žalobcovi aj právo na úrok z omeškania v
súlade s § 369 Obchodného zákonníka /nakoľko si žalobca uplatnil nižší úrok, súd priznal úrok v takto
uplatnenej výške, t.j. 12%/. I keď ku vzniku škody došlo v júni r. 2004, žalobca uplatnil svoj nárok až
od 22.10.2004 a súd nemôže ísť vo svojom rozhodovaní nad rámec návrhu, žalobcovi priznal nárok na
úrok z omeškania až od tohto dátumu.
8. Súd v konaní nevykonal dokazovanie návrhmi žalovaného - predložením daňového priznania žalobcu
za rok 2004 vrátane účtovej závierky, zápisnice z valného zhromaždenia žalobcu v roku 2005, a to z
dôvodu, že  ich považoval z hľadiska dôkazného za nepodstatné, pretože vykonanie týchto dôkazov
nemá vplyv na vyvrátenie podmienok zodpovednosti žalovaného ako konateľa žalobcu za škodu a
vzniku škodu a  na určenie samotnej výšky škody. Taktiež súd nevykonal navrhnutý dôkaz, výsluch
svedka Ing. F. Daniša, a to z dôvodu, že táto osoba bola v konaní vypočutá v postavení znalca a ako
znalec podal písomný znalecký posudok a tento bol predmetom preskúmania iným znalcom. Taktiež
nevykonal navrhnutý dôkaz, aby súd vo veci ustanovil ústav za účelom posúdenia správnosti určenia
všeobecnej hodnoty jednotlivými znalcami, pretože nemal pochybnosti o záveroch znalca, ktorý bol
v konaní ustanovený za účelom preskúmania znaleckých posudkov č. 42/2004, 9/2009 a 85/2004
vypracovaných znalcami Ing. Ondrej Žofčín, Ing. Ľubomír Daniš a Ing. Ján Hrebíček.
9. Súd vzhľadom na preukázanú majetkovú situáciu žalovaného, ktorý preukázateľne nedisponuje
príjmom, aby mohol uloženú povinnosť splniť v lehote 3 dní uložil žalovanému podľa § 160 ods. 1 O.s.p.
splniť povinnosť nahradiť škodu žalobcovi v dlhšej lehote.
10.  O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 151 ods. 1 a 7, § 146 ods. 2 veta prvá a § 142 ods.
3 O.s.p.. O trovách konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené t.j. v časti o zaplatenie sumy 37
100,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy  37 100,51 eur od 23.10.2004
do zaplatenia a v časti o zaplatenie 12.613,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne
zo sumy 12.613,69 eur od 23.10.2004 do zaplatenia rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.. O
otázke, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, možno uvažovať len z hľadiska
procesného a posudzovať ju podľa procesného výsledku. Z procesného hľadiska je teda zavinenie
žalobcu na zastavení konania späťvzatie žaloby. Súd bol toho názoru, že žalobca tým, že zobral žalobu
v časti späť zavinil, že konanie sa muselo zastaviť a je preto povinný uhradiť trovy konania žalovanému.
Pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania súd vychádzal z toho, že konanie bolo zastavené v časti
o zaplatenie istiny celkom 49.714,20 eur.  Žalovaný má v tejto časti právo na náhradu trov konania, čo
celkom predstavuje k uplatňovanému nároku žalobcu 75,64 %. Žalobca bol úspešný v zostávajúcej časti
istiny,  t.j. vo výške 16.009,76 eur /t.j. 24,36 %/ a v tejto časti má právo na náhradu trov konania podľa
§ 142 ods. 3 O.s.p., pretože rozhodnutie o výške plnenia /v zostávajúcej časti/ záviselo od znaleckého
posudku. Na základe týchto skutočností a ustanovení O.s.p.  je žalobca povinný nahradiť žalovanému
trovy konania vo výške 51,28 % /75,64-24,36/. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku
neboli trovy konania účastníkom, ktorému bolo priznaná náhrada trov konania  vyčíslené a  lehota na ich
vyčíslenie trov konania ešte neuplynula,  súd o trovách rozhodol aj podľa § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že po
právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.
11.  Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca i žalovaný.
12. Žalobca svoje odvolanie smeroval do výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov
konania. Podľa neho v tejto časti súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodnutí z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie síce správne uviedol, že o náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p., ale toto ustanovenie nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie pri určení výšky
náhrady škody, ktorú žalobcovi priznal vychádzal zo znaleckého posudku č. 32/2014, ktorý bol v konaní
podaný. Žalobca zobral svoju žalobu v časti, ktorá predstavuje rozdiel medzi pôvodne žalovanou sumou
náhrady škody a sumou škody, ktorá bola určená znaleckým posudkom späť až po tom, čo bol tento
znalecký posudok podaný. Žalobca teda svojím čiastočným späťvzatím žaloby len sledoval vývoj sporu
a čiastočné späťvzatie žaloby nezavinil, keď ani nemohol vedieť v akej výške bude škoda stanovená na
podklade znaleckého posudku. Ak by aj právny názor súdu prvej inštancie bol správny, mal súd prvej
inštancie pri určení pomery úspechu účastníkov vziať do úvahy okrem žalovanej, resp. priznanej istiny
náhrady škody aj úroky z omeškania, ktoré pri priznanej sume náhrady škody dosahujú rozsah istiny.
Týmto spôsobom by bol pomer úspechu účastníkov určený odlišne. Žalobca preto žiadal, aby odvolací
súd vo výroku IV. o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného
zaviaže na náhradu trov konania žalobcu.



13. Žalovaný svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie smeroval proti výroku II., ktorým mu
bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11.958,38 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 12 % ročne zo sumy 11.958,38 eur od  23.10.2004 do zaplatenia, to všetko do 3 mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia ako aj proti výroku IV. o náhrade trov konania. Poukázal na to,
že žalobca si vo svojej žalobe uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške
65.723,96 eur spolu s úrokom z omeškania a žalobu odôvodnil tým, že škoda mu bola údajne spôsobená
pri predaji nehnuteľností, ktorá bola predaná za cenu 8.321,38 eur, pričom táto nehnuteľnosť mala podľa
názoru žalobcu hodnotu minimálne 69.707,23 eur. Žalobca odôvodňoval ďalej svoju žalobu tým, že
nehnuteľnosť bola predaná bez súhlasu valného zhromaždenia a nebol vopred predložený znalecký
posudok. Na pojednávaní dňa 27. 6. 2007 žalobca zotrval na podanom návrhu s tým, že upresnil, že po
právnej stránke si svoj nárok uplatnil podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že výšku škody
si odvodzuje z ústnych informácií od znalcov o všeobecnej cene nehnuteľnosti. Navrhol vykonať dôkaz
znalcom, ktorý by určil všeobecnú cenu nehnuteľnosti a súčasne potvrdil, že má k dispozícii znalecký
posudok číslo 42/2004 na ocenenie nehnuteľnosti v čase predaja žalovaným. Na pojednávaní dňa 8.
12. 2010 žalobca v rozpore so svojím predchádzajúcim tvrdením, že nemá iné dôkazy, o ktoré by oprel
vyčíslenú náhradu škody, uviedol, že existujú svedkovia, ktorí môžu dosvedčiť, že v čase rozhodnom mali
záujem odkúpiť predmetnú nehnuteľnosť za sumu 46.481,49 eur. Ich mená neuviedol na pojednávaní,
ale až v podaní zo dňa 13. 12. 2010, t.j. takmer 5 rokov po podaní žaloby. Táto skutočnosť vážne
spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu. V konaní sa nepreukázalo tvrdenie žalobcu, podľa ktorého
nemenovaný svedkovia mali záujem o kúpu predmetnej nehnuteľnosti za cenu 46.481,49 eur. Neskôr
označení svedkovia uviedli podstatne nižšie údajnej ponuky. Pri výsluchu týchto svedkov bolo okrem
iného zistené, že ani jeden z nich nekomunikoval so žalovaným a ich komunikácia sa sústredila iba na
iných konateľov žalobcu, ktorí však o svojich rokovaniach vôbec žalovaného ani valné zhromaždenie
spoločnosti neinformovali. Žalovaný navrhol v konaní vykonať dôkazy predložením daňového priznania
žalobcu za rok 2004, zápisnice z valného zhromaždenia v roku 2005 ale tieto dôkazy súd prvej
inštancie nevykonal bez dostatočného zdôvodnenia. Dôvody nevykonania týchto dôkazov prvoinštančný
súd uviedol len v rozsudku, avšak tento postup považuje žalovaný za protiprávny, nespravodlivým a
nezodpovedajúci ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd mal o nevykonaní týchto dôkazov rozhodnúť
priamo na pojednávaní, kde mal návrh žalovaného zamietnuť. Súd však iba konštatoval, že dôkazy
nevykoná, nerozhodoval o tom. Navrhnuté dôkazy sú pritom významné, nakoľko s nimi môže preukázať
aj to, že valné zhromaždenie spoločnosti žalobcu schválilo účtovnú závierku a teda v podstate aj
príjem z predaja predmetnej nehnuteľnosti a teda voči postupu žalovaného ako konateľa pri predaji
nehnuteľnosti nemalo žiadne výhrady, čo v podstate znamená konvalidáciu úkonu žalovaného ako
konateľa. Čo sa týka právnej zodpovednosti žalovaného, súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení
§ 135 a ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka. Takýto postup súdu by bol odôvodnený, ak by žalobca
neuplatňoval svoj nárok v konaní podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Žalobca až na
pojednávaní dňa 23.1.2014 uviedol, že uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle ustanovení § 373
Obchodného zákonníka. Podstatné je aj to, že na pojednávaní dňa 23.1.2014 žalobca uviedol že
uplatňuje skutočnú škodu a ušlý zisk, pričom vôbec nešpecifikoval výšku týchto dvoch rozdielnych
nárokov. Súd prvej inštancie posudzoval celý prípad podľa ustanovení Obchodného zákonníka a teda v
rozpore s uplatňovaným nárokom v rozsahu, v ktorom žalobca zotrval až do 23.1.2014. V napadnutom
rozsudku sa súd prvej inštancie s touto otázkou vysporiadal nie príliš presvedčením spôsobom tak,
že pre posúdenie včasnosti uplatneného práva nie je rozhodujúce, kedy v priebehu konania účastník
uviedol, podľa ktorých konkrétnych ustanovení zákona si právo na náhradu škody uplatňuje. Takýto
záver je podľa žalovaného nesprávny a bol by v súlade s právnym poriadkom iba vtedy, pokiaľ by
žalobca uplatňoval iba náhradu škody bez toho, aby uviedol právny základ svojho nároku, čo sa v
danom prípade nestalo. Vychádzajúc z toho že žalobca uplatňoval svoj nárok podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, považuje žalovaný celý nárok žalobcu za premlčaný.  Žalovaný nespochybňuje, že súd
mohol nárok po právnej stránke posúdiť aj podľa iných noriem ako bolo žalobcom navrhované a
podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie než akého sa žalobca dovolával, ale pre
posúdenie premlčania má žalovaný za to žalobca sa pôvodne domáhal úplne iného typu plnenia a jeho
nové podanie, po premlčacej dobe, treba posudzovať ako novo uplatnený nárok. Súd prvej inštancie
považoval za preukázané, že žalovaný porušil spoločenskú zmluvu, čl. IV ods. 2 písm. p ), podľa,
ktorého valné zhromaždenie rozhoduje o predaj nehnuteľnosti. Žalovaný túto skutočnosť nepopiera ale
od začiatku konania uvádzal, že v čase predaja nehnuteľnosti nemal k dispozícii spoločenskú zmluvu.
Pre úplnosť žalovaný ďalej uvádza, že v spoločenskej zmluve nie je jednoznačne určené, či si má
konateľ zabezpečiť súhlas s predajom nehnuteľností pred predajom alebo následne. Samotné porušenie
spoločenskej zmluvy, interného obmedzenia, neznamená ešte, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu.



Žalovaný má aj za to, že v konaní nebola riadne preukázaná škoda, ktorú mal žalobcovi spôsobiť, najmä
pokiaľ ide o jej výšku. Súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecnej hodnoty predmetnej nehnuteľnosti
určenej metódou polohovej diferenciácie v znaleckom posudku číslo 32/2014, ktorý podal znalec Ing.
Dušan Hrbatý. V tomto znaleckom posudku súdny znalec spochybnil spôsob a výšku určenia všeobecnej
hodnoty predmetnej nehnuteľnosti tak ako bola uvedená v znaleckých posudkoch, ktoré vypracoval Ing.
Ondrej Žofčin aj Ing. Ľubomír Daniš. Znalec uviedol, že v týchto posudkoch boli nesprávne použité
povyšujúce a ponižujúce faktory dôležité pre určenie ceny, pričom výška určenia týchto faktorov je v
kompetencii znalca a bežný človek nie je schopný posúdiť zo znaleckého posudku, či znalec správne
použil tieto faktory a teda či správne určil všeobecnú hodnotu majetku. Vo vzťahu k tomuto súd
prvej inštancie zaujal stanovisko, že žalovaný nekonal postavením bežného človeka, nekonal sám za
seba, ale za právnickú osobu. Toto stanovisko je minimálne rozporné, pretože postavenie konateľa
vo vzťahu k hodnoteniu takého právneho predpisu akým je vyhláška o určovaní všeobecnej hodnoty
a závery znaleckého posudku nie je špecifické a konateľ ako taký nemá žiadne osobitné oprávnenia
ani možnosti, aby posudzoval tieto skutočnosti. Naviac ak bol znalecký posudok podaný na základe
objednávky spoločnosti žalobcu  nesprávny, mohla sa spoločnosť žalobcu domáhať svojich nárokov voči
znalcovi, ak bola presvedčená, že súdny znalec porušil svoju povinnosť. Žalovaný ďalej poukázal na
to, že v tomto konaní boli predmetom hodnotenia posudky troch súdnych znalcov, z ktorých každý mal
súdom priznané oprávnenie na vypracovanie znaleckého posudku a tým aj určenie všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti. Znalec Ing. Hrbatý vo vzťahu k posudzovaným ostatným znaleckým posudkom a ich
rozdielne uvádzaným porušujúcich a ponižujúcich faktorov,  a či pri určovaní týchto faktorov zohrával
úlohu aj subjektívny názor znalca a či pre určenie týchto faktorov je daný právny rámec uviedol, že toto
je otázka, ktorú by mohol zodpovedať znalecký ústav. Žalovaný v nadväznosti na to navrhol vykonanie
takéhoto dôkazu, avšak súd prvej inštancie jeho návrh neakceptoval. Ani o tomto však nerozhodol, iba
skonštatoval, že  takýto dôkaz nevykoná, čo považuje žalovaný za nesprávne. Žalovaný ďalej považuje
za nesprávne aj to, že súd prvej inštancie výšku škody určil sumou, ktorá sa rovná všeobecnej hodnote
nehnuteľnosti určenej znalcom Ing. Hrbatým po odpočítaní sumy získanej speňažením nehnuteľnosti.
Tento záver nemá oporu v žiadnom právnom predpise.  Je nesporné, že žalobca nadobudol predmetnú
nehnuteľnosť za cenu 7.006,99 eur a predal ho za cenu 8321,38 eur. Už len z tohto údaja je zrejmý
nesprávny záver súdu o tom, že konaním žalovaného došlo k zmenšeniu majetku spoločnosť. Žalovaný
sa domnieva, že určenie výšky škody sa v hodnotenom prípade nemôže odvíjať určenia všeobecnej
hodnoty nehnuteľnosti zo strany znalca, a to v poradí už tretieho, a po desiatich rokov po realizácii
kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že žalovaný podpísal kúpnu zmluvu v mene spoločnosti žalobcu bez súhlasu
valného zhromaždenia nie je ešte právnou skutočnosťou, ktorá zakladá a preukazuje vznik škody. Je to
síce porušenie spoločenskej zmluvy ale k samotnému zmenšeniu majetku žalobcu nedošlo. Žalovaný
nehnuteľnosť predal za cenu, ktorá bola v podstate vyššia ako bola jej nadobúdacia cena. Pred samotnou
transakciou žalovaný nechal vypracovať znalecký posudok  a ním určenú  hodnotu nehnuteľností
ako cenu akceptovali obidve zmluvné strany. Nebolo preukázané, že žalovaný mal alebo mohol mať
informácie o tom, že reálna kúpna cena alebo všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti mohli byť
vyššie a zo žiadneho právneho predpisu ani internej normy žalobcov nevyplývalo, že by sa žalovaný
mal obrátiť na viac ako jedného znalca. Žalovaný ako konateľ postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s
odbornou starostlivosťou, keď si zaobstaral pred odpredajom nehnuteľnosti znalecký posudok. Žalovaný
namieta aj správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. V danom prípade je
zrejmé, žalobca zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie celkom 49.714,20 eur s príslušenstvom,
čo predstavuje 75,64 % z predmetu konania. Nesprávne je však tvrdenie súdu, že žalobca bol úspešný
v zostávajúcej časti istiny vo výške 16.009,76 eur,  t.j. vo výške 24,36 % z predmetu konania. Uvedená
suma predstavuje rozdiel medzi pôvodne uplatňovaným nárokom a hodnotou čiastočného zastavenia
konania, ale z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca bol úspešný iba vo výške 11.958,38
eur, čo v pomere k pôvodne uplatňovanému nároku je 17,83 % a vo vzťahu k nároku vo výške 16.009,76
eur, priznaný nárok 11.958,38 eur predstavuje 74,69 % a iba táto časť nároku závisela od znaleckého
posudku. Z  tejto časti sa však náhrada trov pre žalovaného nepriznávala a tiež ani žalobcovi. Z
uvedeného je zrejmé, že súdom určená výška náhrady trov konania žalovaného je nesprávna a nemá
oporu v žiadnom ustanovení právneho predpisu. Naviac žalovaný spochybňuje, či v predmetnom spore
bolo namieste použitie § 151 ods. 7 O.s.p.. Na základe týchto skutočností navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku II. zmenil tak, že zamieta žalobu žalobcu a vo výroku IV. zaviazal
žalobcu na náhradu trov konania žalovaného, prípadne aby v napadnutých výrokoch rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
14. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomne. Uviedol, že s dôvodmi odvolania žalovaného
nesúhlasí. Čo sa týka uplatnenej náhrady škody, predpokladom vzniku zodpovednosti konateľa za



škodu je vznik samotnej škody, porušenie povinnosti pri výkone funkcie konateľa a príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Všetky tieto skutočnosti, ako správne konštatoval súd
prvej inštancie, boli v konaní preukázané. V tomto kontexte bola aj náhrady škody voči žalovanému
uplatňovaná, kde žalobca poukázal na text žaloby. Pokiaľ žalovaný tvrdí žalobca na pojednávaní dňa
27.6.2007 uplatňoval náhradu škody voči žalovanému podľa § 420 Občianskeho zákonníka, tak tu išlo
zdôvodnenie uplatnenej náhrady škody za ťahač, ohľadne ktorého nároku bola neskôr žaloba vzatá
späť, čo je v zápisnici aj výslovne uvedené. Súd prvej inštancie teda správne zhodnotil podľa akých
ustanovení žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil žalobcovi. Čo sa týka svedeckých výpovedí
ohľadne cien pozemkov, tvrdenia žalovaného sú nepravdivé a zavádzajúce. Už na pojednávaní dňa
27.6.2007 štatutárny zástupca žalobcu Ing. Igaz uviedol, že pri výške škody za odpredaj pozemku
vychádzali z ponúk na odkúpenie predmetného pozemku, avšak išlo len o ústne ponuky a na požiadanie
súdu môžu oznámiť subjekty, ktoré mali o kúpu predmetnej nehnuteľnosti záujem. Mená svedkov,
ktorých žalobca navrhol vypočuť, bližšie konkretizoval žalobca do zápisnice o pojednávaní  dňa 8.2.2010,
pretože dovtedy, od pojednávania, ktoré sa konalo dňa 27.6.2007, neprebehlo žiadne pojednávanie
vo veci. Čo sa týka výhrad žalovaného voči znaleckému posudku Ing. Hrbatého, menovaný znalec vo
svojom znaleckom posudku dostatočným spôsobom preskúmal a vyhodnotil znaleckú úlohu, ktorá mu
bola súdom prvej inštancie určená a tiež v dostatočnom rozsahu na pojednávaní na dotazy súdu a
účastníkov konania obšírne vysvetlil podaný znalecký posudok. Z tohto dôvodu nebolo potrebné vo veci
vykonávať žiadne ďalšie znalecké dokazovanie ako sa dožaduje žalovaný. Čo sa týka náhrady trov
konania žalobca nesúhlasí s dôvodmi, ktoré žalovaný uvádza vo svojom odvolaní. Podľa žalobcu mal
súd aplikovať vo veci náhrady trov konania predmetnom spore ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p., pretože
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Žalobca uplatňoval náhradu škody v takej
výške aká je uvedená v žalobe a nemohol od začiatku od začiatku sporu vedieť, a to aj vzhľadom na
ponuky, v akej výške bude stanovená cena podľa znaleckého posudku. Pri rozhodnutí o náhrade trov
konania by sa tak malo jednoznačne aplikovať ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi by malo
byť priznaná plná náhrada trov konania, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku.
15.  Odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, účinného od 01.júla 2016 /ďalej len „CSP“/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo výrokoch II. a
IV. je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
16. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán vyplynuli, neopomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri
rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový
stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom
rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam strán sporu dodáva
nasledovné:
17.  Žalobca si v spore uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie náhrady škody, ktorú mu žalovaný
spôsobil predajom nehnuteľnosti - hore označeného pozemku za kúpnu cenu, ktorá bola nižšia ako
trhová cena nehnuteľnosti, pričom predaj uskutočnil bez vedomia a súhlasu ostatných spoločníkov a
konateľov spoločnosti žalobcu ako aj bez rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu, tak
ako to upravuje spoločenská zmluva.
18. Uvedeným spôsobom /odhliadnuc od tiež uplatneného nároku na náhradu škody za predaný
motorového vozidla - ťahača, v ktorej časti vzal žalobca v priebehu sporu svoju žalobu späť/ žalobca po
skutkovej stránke dostatočným spôsobom vymedzil svoj uplatnený nárok, predmet sporu. Žalobca nemá
právnu povinnosť žalobou uplatnený nárok po právnej stránke kvalifikovať a aj v prípade, že to urobí,
nie je súd jeho právnou kvalifikáciou viazaný. Viazanosť súdu je daná len vymedzením podstatných
skutkových okolností od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok, tak ako sú tieto uvedené v jeho žalobe. Je
teda len úlohou súdu, aby skutkový stav tvrdení v žalobe a  zistený vykonaným dokazovaním subsumoval
pod relevantné ustanovenia právnych noriem. Právne zdôvodnenie uplatneného nároku žalobcom v
žalobe alebo neskôr v priebehu sporu súd nezaväzuje a neobmedzuje ho vo vlastnom právnom posúdení
veci, vrátane prípadnej námietky premlčania uplatneného nároku žalobcu.
19.  Odvolací súd v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného považuje za potrebné uviesť, že súd
prvej inštancie veľmi podrobne odôvodnil, na základe akých konkrétnych dôkazov dospel ku skutkovým a
právnym záverom, že žalovaný ako konateľ spoločnosti žalobcu porušil spoločenskú zmluvu, keď predaj



pozemku patriaceho spoločnosti žalobcu uskutočnil bez súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti a
že kúpna cena tejto nehnuteľnosti, ktorú žalovaný v mene spoločnosti žalobcu s kupujúcim dojednal bola
nižšia ako jej všeobecná hodnota, čím bola žalobcovi spôsobená škoda a že medzi uvedeným konaním
žalovaného a škodou žalobcu je príčinná súvislosť. S týmito závermi súdu prvej inštancie sa odvolací
súd v plnej miere zhoduje.
20. Námietky žalovaného proti týmto záverom sú irelevantné. Znenie spoločenskej zmluvy spoločnosti
žalobcu jednoznačne vyžaduje, aby o predaji nehnuteľnosti rozhodlo valné zhromaždenie /čl. IV bod
2/ a je len logické, že takéto rozhodnutie musí predchádzať samotnému právnemu úkonu scudzenia
nehnuteľnosti a nemôže byť až následné, ak si má valné zhromaždenie spoločnosti zachovať vplyv na
dispozíciu s nehnuteľným majetkom spoločnosti. Ak sa žalovaný bráni tým, že spoločenskú zmluvu, ktorá
stanovovala pôsobnosť valného zhromaždenie rozhodovať o predaji nehnuteľností, nemal k dispozícii,
považuje odvolací súd takúto obranu za  celkom nedôvodnú. Žalovaný túto spoločenskú zmluvu ako
spoločník uzatváral, sám uviedol, že ju čítal a ako konateľ spoločnosti žalobcu, ak len mal konať s
odbornou spôsobilosťou ako mu to ukladá ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, si mal
byť vedomý všetkých oprávnení i obmedzení, ktoré spoločenská zmluva pre orgány spoločnosti /valné
zhromaždenie i konateľov/ stanovovala.
21.  Rovnako aj námietky žalovaného proti určeniu výšky škody žalobcu neboli dôvodné. Výška škody
bola v tomto spore určená ako rozdiel medzi predajnou cenou nehnuteľnosti, ktorú dojednal za žalobcu
žalovaný a všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti v danom čase, ktorú určil v konaní ustanovený znalec.
Tvrdenia svedkov o ponúkaných cenách za odpredaj nehnuteľnosti, ktorých svedkov žalovaný namieta,
neboli brané pri rozhodovaní súdu prvej inštancie, pri vyčíslení škody žalobcu, do úvahy. Znalecký
posudok súdom ustanoveného znalca Ing. Hrbatého je presvedčivý, vnútorne nerozporný, pričom znalec
sa v ňom i pri výsluchu dôsledne a obšírne vyjadril k správnosti ostatných znaleckých posudkov, ktoré
strany v konaní predložili. Tak ako súd prvej inštancie ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti
o správnosti všeobecnej hodnoty predmetnej nehnuteľnosti, ktorú menovaný znalec určil v podanom
znaleckom posudku č. 32/2014. Poukaz žalovaného na skutočnosť, že kúpnou zmluvou, ktorú dojednal
bola predmetná nehnuteľnosť odpredaná za vyššiu kúpnu cenu ako bola tá, za ktorú ju spoločnosť
žalobcu predtým kúpila, nie je namieste a nemá na určenie výšky škody žiadny vplyv. Nie je dôležité, za
akú kúpnu cenu spoločnosť nehnuteľnosť nadobudla, či v akej hodnote ho vedie v účtovníctve. Podstatné
je, že ak má byť odpredaj nehnuteľnosti pre spoločnosť výhodný, resp. nemá jeho realizáciou utrpieť
spoločnosť na majetku žiadnu škodu, musí byť nehnuteľnosť z majetku spoločnosti odpredaná aspoň
za cenu rovnajúcu sa jej všeobecnej hodnote v čase predaja, ktorá všeobecná hodnota predstavuje
najpravdepodobnejšiu cenu v danom mieste a čase, ktorú by sa mala dosiahnuť na trhu v podmienkach
voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou
i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou. Žalovaný v mene
spoločnosti žalobcu za takúto cenu predmetnú nehnuteľnosť tretej osobe preukázane nepredal.
22. Odvolací súd je nakoniec rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že medzi porušením
povinností žalovaného ako konateľa spoločnosti žalobcu a vznikom škody na majetku žalobcu v podobe
odpredaja jeho nehnuteľnosti za kúpnu  cenu nižšiu ako bola všeobecná hodnota nehnuteľnosti,
je priama príčinná súvislosť. Žalovaný ako konateľ spoločnosti žalobcu si mal pred odpredajom
predmetnej nehnuteľnosti zabezpečiť rozhodnutie valného zhromaždenia spoločnosti. Okrem toho
bolo zákonnou povinnosťou žalovaného ako konateľa spoločnosti žalobcu postupovať pri výkone
svojej funkcie s odbornou starostlivosťou. Žalovaný teda mohol a mal predniesť zámer odpredať
nehnuteľnosť spoločnosti tretej osobe valnému zhromaždeniu spoločnosti žalobcu, kde by nepochybne
bol v súvislosti s týmto zámerom konfrontovaný so skutočnosťou preukázanou v konaní, že existovali
záujemcovia o kúpu danej nehnuteľnosti, ktorí ponúkali za ňu vyššiu kúpnu cenu. Žalovaný, ak by
vykonával svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, mohol a mal zisťovať, či všeobecná hodnota
nehnuteľnosti, ktorá bola určená nesprávnym znalecký posudkom, ktorý si zabezpečil, zodpovedá
skutočne trhovej cene obdobných nehnuteľností v danom mieste a čase. Mohol a mal tak napríklad
osloviť realitné kancelárie, sledovať inzerciu, či sa dopytovať na cenu nehnuteľností v rámci obchodných
vzťahov, do ktorých nepochybne spoločnosť žalobcu vstupovala. Ak by žalovaný vyššie uvedeným
spôsobom postupoval, mohol zistiť, že ním dojednávaná kúpna cena nehnuteľností je nižšia ako
všeobecná hodnota nehnuteľnosti. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že ako bežný človek nemohol zistiť
nesprávnosť faktorov použitých znalcom na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti v zabezpečenom
znaleckom posudku, tak odvolací súd naopak uvádza, že práve táto skutočnosť, teda, že sa žalovaný
v spôsobe určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti nevyznal, mala žalovaného primäť k tomu, aby
konajúc s odbornou starostlivosťou, ktorú možno od neho požadovať, si určenie všeobecnej hodnoty
v zabezpečenom znaleckom posudku preveril. Žalovaný však takto nepostupoval a uspokojil sa s



nesprávne určenou všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti, ktorú potom dojednal ako kúpnu cenu. Z
uvedeného nevyhnutne vyplýva, že medzi konaním žalovaného ako konateľa žalobcu a škodou, ktorá
žalobcovi pri odpredaji predmetného pozemku vznikla je priama príčinná súvislosť, a žalovaný tak za
škodu žalobcu zodpovedá.
23. Nakoniec, pokiaľ ide o žalovaným namietaný postup súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaniach
v spore nerozhodol, že vo veci nevykoná ďalšie dôkazy podľa návrhu žalovaného, ani tu odvolací
súd nezistil taký nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý by mohol mať vplyv na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., v znení platnom a účinnom v čase
konania a rozhodovania súdu prvej inštancie, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V predmetnom spore žalovaný na
pojednávaniach na výzvu súdu prvej inštancie navrhol doplnenie dokazovania - predložením daňového
priznania žalobcu za rok 2004 vrátane účtovej závierky, zápisnice z valného zhromaždenia žalobcu
v roku 2005, výsluch svedka Ing. Ľubomíra Daniša a ustanovenie znaleckého ústavu za účelom
posúdenia správnosti určenia všeobecnej hodnoty predmetnej nehnuteľnosti jednotlivými znalcami.
Súd prvej inštancie tieto navrhnuté dôkazy nevykonal, pričom žalovanému na pojednávaniach podľa
obsahu zápisníc uviedol, že tieto dôkazy nevykonaná a dôvod uvedie v rozhodnutí o veci samej, čo aj
dôsledne urobil. Súd teda o nevykonaní týchto, žalovaným navrhnutých, dôkazov nerozhodol /napríklad
uznesením vyhlásenom na pojednávaní vo veci/, takže konal v rozpore s § 120 ods. 1 O.s.p.. Podľa
odvolacieho súdu však uvedená skutočnosť, že súd prvej inštancie o tom, že žalovaným navrhnuté
doplnenie dokazovania nevykoná, nerozhodol uznesením ale toto strane na pojednávaní len oznámil,
nemôže mať sama osebe vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku a ani týmto postupom
nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Ani skutočnosť, že súd prvej inštancie
neakceptoval návrh žalovaného na vykonanie dokazovania, nemôže sama osebe viesť k záveru o
porušení práv žalovaného, či k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku. Zásah do práva
na spravodlivý súdny proces by v tejto súvislosti podľa odvolacieho súdu bolo možné konštatovať len
vtedy, ak by záver súdu prvej inštancie o nevykonaní  žalovaným navrhovaných dôkazov bol zjavne
neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bola strana sporu
postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana. Konanie súdu prvej inštancie však
takéto vady nevykazuje a odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje z dôvodmi, ktoré súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku uviedol ako dôvody, pre ktoré neakceptoval návrhy žalovaného na doplnenie
dokazovania.
24.  Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, ani tu odvolací súd
nezistil žiadne pochybenie. Podľa § 151 ods. 7 O.s.p., v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj
tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom
alebo percentom; po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd
samostatným uznesením. Pre aplikáciu uvedeného ustanovenia zákon nekladie konajúcemu súdu
žiadne osobitné podmienky. Konajúci súd mal tak možnosť podľa vlastného uváženia rozhodnúť
o náhrade trov konania len tým spôsobom, že v konaní úspešnému účastníkovi konania priznal
náhradu trov konania určenú zlomkom alebo percentom a po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia by
o samotnej výške trov rozhodol samostatným rozhodnutím. Ak súd prvej inštancie takúto zákonnú a
bezpodmienečnú možnosť rozhodnutia o náhrade trov konania v tomto spore využil, nijako tým neporušil
práva strán sporu a jeho rozhodnutie je správne.
25. Pokiaľ ide o samotné priznanie náhrady trov konania žalovanému voči žalobcovi vo výške 51,28 %,
aj toto rozhodnutie je vecne správne. Žalobca pôvodne svojou žalobou žiadal od žalovaného zaplatenie
65.723,96 eur s príslušenstvom. V priebehu konania vzal svoju žalobu v časti o zaplatenie celkom
49.714,20 eur s príslušenstvom späť, čím zavinil procesne zastavenie konania v tejto časti. V zmysle
§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. tak má žalovaný v tejto časti konania právo na zaplatenie náhrady trov
konania voči žalobcovi. Nie je pritom rozhodujúce, že výška žalobcovi priznaného plnenia rozsudkom
súdu prvej inštancie závisela od znaleckého posudku /ak by sme aj ponechali bokom uplatnený nárok
žalobcu na zaplatenie náhrady škody za predaný ťahač, v ktorej časti vzal žalobca bez ďalšieho svoju
žalobu späť, takže v tejto časti by nijako neprichádzala do úvahy aplikácia § 142 ods. 3 O.s.p./, pretože
v časti o zaplatenie 65.723,96 eur s príslušenstvom bolo konanie zastavené pre späťvzatie žaloby. V
takýchto prípadoch sa náhrada trov konania riadi ustanovením § 146 ods. 2 O.s.p.. Podľa prvej vety
tohto ustanovenia účastník, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, je povinný hradiť jeho trovy.
Zavinenie zastavenia sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku.
Zavinením zastavenia konania je i späťvzatie žaloby. Podľa druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p. však je



povinný hradiť trovy konania žalovaný, ak bola žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, vzatá späť pre
správanie žalovaného vo vzťahu k požiadavkám žalobcu, pričom obidve tieto podmienky, t.j. dôvodnosť
žaloby a správanie žalovaného musia byť splnené súčasne. O dôvodnosti podania žaloby je treba
uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že
žaloba je podaná dôvodne najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcom uplatnený nárok
uspokojí. V tomto spore to bol práve žalobca, ktorý procesne, čiastočným späťvzatím žaloby, zavinil
zastavenie konania, pričom je zrejmé, že svoju žalobu nevzal čiastočne späť z toho dôvodu, že by
žalovaný jeho nárok aspoň čiastočne uspokojil. Bolo teda namieste pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v zastavenej časti konania aplikovať ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a pre zavinenie
žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie 49.714,20 eur s príslušenstvom priznať žalovanému
v tejto časti právo na náhradu trov konania.
26. V časti konania, kde súd prvej inštancie meritórne o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol, teda v
časti o zaplatenie 16.009,76 eur je zase potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať
ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.. Celý uvedený zostávajúci nárok žalobcu predstavoval nárok na náhradu
škody spôsobenej žalobcovi žalovaným odpredajom pozemku za cenu nižšiu ako bola všeobecná
hodnota tejto nehnuteľnosti. Výška plnenia - náhrady škody tak nepochybne závisela od znaleckého
posúdenia všeobecnej hodnoty predmetnej nehnuteľnosti a preto, bez ohľadu na len čiastočný úspech
žalobcu v tejto časti, má žalobca právo v tejto časti konania na plnú náhradu trov konania proti
žalovanému podľa § 142 ods. 3 O.s.p..
27. Keďže každá zo strán sporu má právo na náhradu trov konania len v niektorej z častí konania, bolo
namieste, analogicky podľa § 142 ods. 2 O.s.p., že súd prvej inštancie náhradu trov konania pomerne
rozdelil, teda že priznal náhradu trov konania žalovanému, ktorý mal právo na náhradu trov konania
v pomerne väčšej časti.  V pomere k celému predmetu sporu mal žalovaný právo na náhradu trov
konania v časti, ktorá predstavuje 75,64 % /zastavenie v časti 49.714,20 eur v pomere k predmetu sporu
65.723,96 eur/ a žalobca v časti, ktorá predstavuje 24,36 % /časť o zaplatenie 16.009,76 eur, v ktorej
bolo meritórne rozhodnuté v pomere k predmetu sporu 65.723,96 eur/. Žalovaný má tak proti žalobcovi
právo na náhradu trov konania vo výške 51,28 % /75,64 % - 24,36 %/, ako o tom správne rozhodol súd
prvej inštancie.  Pre určenie pomeru v akom má ktorý z účastníkov právo na náhradu trov konania nebolo
dôležité zohľadniť popri istine uplatneného nároku žalobcu aj jeho príslušenstvo - úroky z omeškania,
ako to požadoval v odvolaní žalobca. Je totiž nepochybné, že tak ako by sa mali zohľadniť úroky z
omeškania v časti konania, kde bolo žalobe žalobcu vyhovené, bolo by rovnako potrebné ich zohľadniť
aj v časti konania, ktorá bola pre späťvzatie žaloby žalobcom zastavená. Príslušenstvo pohľadávky by
tak muselo byť zohľadnené nielen na prospech žalobcu ale aj na prospech žalovaného, takže by k
odlišnému pomeru úspechu strán v spore v zásade nedošlo.
28. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach vo
výrokoch II. a IV. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní /vo veci samej/ úspešnému žalobcovi odvolací súd
priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/22/2008", "guid": "a90561d7-266f-4b06-a437-9d6974969600:bc36e0ba-38ae-4817-a4cf-b5b292f541fb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "a395bb80-d2a8-4626-9664-15248488d0eb:b01d29ea-59c3-4a0c-bf2f-e5b0268c10e8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2011:7107233825.1", "spisova_znacka": "6Co/165/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/165/2011 z 27. 11. 2011", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2011-11-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7107233825.1"}], "citovane_v": []}