{"guid": "3ac92b85-0c48-40f0-a8df-96401271093b:eb9d2210-4711-4c0e-96d9-4c05607a0fcb", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2", "spisova_znacka": "19Co/23/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/23/2016 z 20. 4. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 20. apríla 2016, sp. zn. 19Co/23/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2", "identifikacne_cislo": "3110228263", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2016-04-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb9d2210-4711-4c0e-96d9-4c05607a0fcb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/23/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110228263
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110228263.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery
Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľov 1/ L. všetci zastúpení JUDr. O.
advokátkou so sídlom N. XX/X, T. proti T. H., občanovi SR, bytom I. XXX/XX-XX, R. A., zastúpenému
JUDr. U. T., advokátkou so sídlom U. XX/XX, N. D. o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 26C/348/2010-110 zo dňa 09. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom (druhým v poradí) určil, že navrhovateľ 1/ je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností zapísaných pre k. ú. R. A., na LV č. XXXX ako parc. P. č. XXXX, zastavané plochy a
nádvoria o výmere XXX m2 a rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. CKN č. XXXX v
podiele 1/2.  Určil, že navrhovatelia 2/ a 3/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných
pre k. ú. R. A., na LV č. XXXX ako parc. P. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX
m2 a rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. CKN č. XXXX v podiele 1. Rozhodol,
že                      o  trovách konania  rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku. Právne vec posúdil súd podľa príslušných ustanovení hmotného práva, zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy medzi navrhovateľmi a X.
C., t.j. k XX.XX.XXXX, a to podľa § 657 , § 35 ods. 2 ,§ 37 ods. 1 , § 41a ods. 2, § 46 ods. 1, § 50a ods.
1, § 151a, 151b, § 588,  § 553 ods. 1, ods. 2                          (v znení účinnom do 31.12.2007)  a §
80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia
ako dlžníci uzavreli s X. C. ako veriteľom dňa 10.02.2005 zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo
poskytnutie pôžičky vo výške 1.300.000,- Sk, ktorú sa dlžníci zaviazali spoločne a nerozdielne vrátiť
do jedného roka odo dňa podpisu zmluvy. Uvedenú sumu X. C. požičala navrhovateľom na to, aby
vyplatili úver v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., nakoľko im hrozil výkon záložného práva k predmetným
nehnuteľnostiam. S ohľadom na rozporné tvrdenia navrhovateľa 1/ a svedkyne C. o výške pôžičky,
vychádzal súd z uzavretej písomnej zmluvy o pôžičke a mal za to, že predmetom pôžičky bola suma
1.300.000,- Sk,  poskytnutá v hotovosti pri podpise zmluvy. Pre zabezpečenie vrátenia požičanej
sumy uzavreli navrhovatelia ako budúci predávajúci s X. C. ako budúcou kupujúcou dňa 10.02.2005
zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností za kúpnu cenu
1.300.000,- Sk. Dňa 30.03.2005 uzavreli navrhovatelia ako predávajúci s X. C. ako kupujúcou kúpnu
zmluvu, ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností za kúpnu cenu 1.300.000,- Sk. V čl.
IV. tejto kúpnej zmluvy si zmluvné strany dohodli, že navrhovatelia ako predávajúci majú právo od
zmluvy odstúpiť, ak v lehote jedného roka odo dňa podpisu kúpnej zmluvy vrátia kupujúcej kúpnu
cenu vo výške 1.300.000,- Sk. Svedkyňa X. C. najprv uviedla, že zmluvou o pôžičke chcela pomôcť
navrhovateľovi 1/ pred hroziacou exekúciou v tom smere, aby neprišiel o dom a následne tvrdila, že
navrhovateľ 1/ chcel predmetné nehnuteľnosti predať. Vzhľadom k tomu, že zmluva o pôžičke a zmluva



o budúcej kúpnej zmluve boli uzavreté v rovnaký deň a taktiež z dôvodu, že požičaná suma je totožná s
budúcou kúpnou cenou za predmetné nehnuteľnosti a vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľa 1/ a prvotné
vyjadrenie svedkyne X. C. mal súd za to, že budúca kúpna zmluva mala slúžiť len na zabezpečenie
vrátenia požičanej sumy X. C. navrhovateľmi, pričom zo zhodných vyjadrení navrhovateľov vyplynulo,
že predmetné nehnuteľnosti nechceli predať, mali len ručiť nehnuteľnosťou, ktorej boli spoluvlastníkmi
za splácanie pôžičky. Kúpna cena im nikdy vyplatená nebola. Výpoveď svedkyne X. C. o tom, že bola
oslovená, že navrhovateľ 1/ chce dom predať, považoval za nepravdivé, a to najmä s prihliadnutím na
jej predchádzajúce tvrdenie o tom, že sa snažila pôžičkou pomôcť navrhovateľovi 1/, ktorému hrozilo,
že pre exekúciu príde o dom. Dospel k záveru, že navrhovatelia ako predávajúci nemali v úmysle
uzavretím kúpnej zmluvy trvalo scudziť predmetné nehnuteľnosti, ale poskytnúť X. C. zabezpečenie
vrátenia pôžičky, o čom svedčí aj ustanovenie článku IV. kúpnej zmluvy, a to zriadením záložného
práva alebo zabezpečovacím prevodom práva. Z tohto dôvodu uzavretá kúpna zmluva nebola ako
právny úkon uzavretá vážne, a preto je absolútne neplatná. Z vyjadrení navrhovateľov a aj X. C., z
obsahu kúpnej zmluvy, vyplynulo, že kúpna zmluva bola uzavretá ako zabezpečenie splnenia záväzku
navrhovateľov zo zmluvy o pôžičke. Kúpnou zmluvou uzavretou medzi navrhovateľmi a X. C. mal byť
zastretý iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), a to zriadenie záložného práva podľa § 151a Obč.
zák. alebo zabezpečovací prevod práva v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o náležitosti
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1 Cdo 58/2008 zo dňa 25.07.2009 dospel  k záveru, že kúpna zmluva neobsahuje
záväzok, ktorý je zabezpečovaný a dojednanie, že ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na
veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa
uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené
právo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Taktiež
neobsahuje určenie spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho
prevodu práva. Zohľadnil tak výpoveď navrhovateľa 1/, ktorý  síce uviedol, že s veriteľkou sa dohodli, že
v prípade, že by dlh nesplácal riadne, prevedie si po uplynutí jedného roka nehnuteľnosť na seba,  avšak
vzhľadom na ustanovenie § 553 Obč. zák., ktorý vyžaduje písomnú formu pre zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva, považoval súd takéto tvrdenie navrhovateľa za irelevantné a zmätočné, keďže X. C.
bola vlastníčkou sporných nehnuteľností na základe predmetnej kúpnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že
kúpna zmluva neobsahuje podstatné náležitosti  zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, dospel súd
k záveru, že  právny úkon -zabezpečovací prevod práva- nemá všetky podstatné náležitosti podľa §
553 Obč. zák. v znení účinnom k 30.03.2005, preto ho považoval za neplatný. Mal za to, že kúpna
zmluva v posudzovanej veci mala slúžiť ako zabezpečovací inštitút a nie ako právny úkon zakladajúci
záväzkovo-právny vzťah. Predmetné nehnuteľnosti v predmetnom zmluvnom vzťahu teda vystupujú ako
záloh zabezpečujúci splnenie záväzku zo zmluvy o pôžičke.                                K realizácii
uvedeného zabezpečovacieho inštitútu v prípade nesplnenia záväzku navrhovateľov malo dôjsť tak,
že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prejde na veriteľku zo zmluvy o pôžičke. Uviedol, že úpravu
realizácie záložného práva , ktoré je právom vecným,                     je  nutné považovať  za úpravu kogentnú,
zmluvnú voľnosť obmedzujúcu. Záložný veriteľ teda nemá možnosť realizovať záložné právo spôsobom
odchylným od zákonnej úpravy podľa ustanovenia § 151f ods. 1 Obč. zák. Uspokojenie zo zálohu mohol
záložný veriteľ dosiahnuť iba predajom zálohu v rámci súdneho výkonu rozhodnutia alebo exekúcie
uskutočňovanej súdnym exekútorom. Nemôže si zmluvne upraviť, že k uspokojeniu jeho pohľadávky
dôjde tým, že záloh sám predá, alebo že na neho prejde vlastnícke právo                              k zálohu.
Dojednanie kúpnej zmluvy za účelom, aby pohľadávka záložného veriteľa bola uspokojená tak, že na
neho prejde vlastnícke právo k zálohu, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie záložného práva,
ktorý nie je zákonom dovolený, a dopadá preto na neho ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.
K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov poukázal  na
zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej
z nepráva nemôže vzniknúť právo (uznesenie  Ústavného súdu SR  z 10. februára 2010 sp. zn. I.
ÚS 50/10.)Neplatný právny úkon  nemá právne následky, aké má platný právny úkon.  Ak je prvotná
kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci X. C. vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho
prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (N. J. a odporcu) vlastnícke právo, ktoré by malo
byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho
úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane
vlastníckeho práva, hoci dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu
uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou,
podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Vzhľadom na obranu odporcu,
vyporiadal  sa s námietkou ohľadne splatenia pôžičky tak, že mal za to, že navrhovateľ 1/ dlh doposiaľ



neuhradil. Čo sa týka splatenia  pôžičky Ing. N. J. z dôvodu, že C. mala J. pohľadávku postúpiť, toto
tvrdenie navrhovateľa v konaní preukázané nebolo, keďže svedok poprel postúpenie pohľadávky X. C..
Ohľadne prevodu sporných nehnuteľností X. C. pred lehotou splatnosti pôžičky súd uviedol, že vzhľadom
na účel kúpnej zmluvy, ktorým nebol trvalý prevod vlastníckeho práva, ale len zabezpečenie pohľadávky,
konala X. C. v rozpore s dobrými mravmi.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v
celom rozsahu zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie je diametrálne odlišné od predchádzajúceho rozhodnutia,
ktorého právny základ vychádzal z iného právneho názoru, ktorý nevyvrátil ani odvolací súd pri svojom
zrušujúcom rozhodnutí. Súdu vytýka neúplné zistenie skutkového stavu veci, ktorý si nekriticky a bez
bližšieho vecného zdôvodnenia osvojil závery a tvrdenia navrhovateľa 1/ bez toho, aby vychádzal
zo skutočnosti, že bolo úmyslom navrhovateľa 1/ vyvolať stav právnej neistoty a poškodzovať práva
iných subjektov. Nedostatočným spôsobom sa vyporiadal s obranou odporcu, vyjadrením svedka J. a
navrhovateľov 2/ a 3/. Neodstránil zrejmé rozpory vo vyjadreniach svedka a navrhovateľa 1/ vo vzťahu
k žiadosti navrhovateľa 1/ o odkúpenie sporných nehnuteľností. Rozhodnutie je zmätočné, sporné,
nenastoľuje stav právnej istoty a neodstraňuje existujúce rozpory. Uviedol, že navrhovateľ 1/ mal v roku
2005 vážne finančné problémy, hrozilo mu, že bude vykonaná dražby na „jeho dom“, preto s X. C. uzavreli
zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo požičanie sumy 1.300.000,- Sk, ktorú sumu navrhovateľ 1/
prevzal a následne uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a po viac ako mesiaci, bez akéhokoľvek
odôvodnenia aj kúpnu zmluvu. Zo zmluvy o budúcej zmluve je zrejmé, že vlastníci, predávajúci majú vôľu
uzavrieť zmluvu, na základe ktorej bola uzavretá kúpna zmluva. Zdôraznil, že predávajúci neprejavili
vôľu uzavrieť dohodu, predmetom ktorej by bol len dočasný prevod práva, alebo by v nej existovala
zmienka o práve spätnej kúpy a už vôbec nie zmienka o možnom záložnom práve. K týmto úvahám
viedla len teoretická konštrukcia možných úvah navrhovateľa 1/, ktorý po 9 rokoch od uzavretia sporných
zmlúv a doterajšiemu nesplneniu záväzku, vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke, sa rozhodol označiť jeho
skoršie právne úkony za neplatné. Uviedol, že z nepochopiteľných dôvodov súd niekoľko stranovými
teoretickými úvahami a analýze vôle zmluvných strán dospel k záveru, že kúpna zmluva, uzavretá medzi
navrhovateľmi 1/, 2/ a 3/ a X. C. je neplatná pre jej rozpor so zákonom a dobrými mravmi, a preto išlo
nesporne o simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý iný právny úkon, a to zriadenie záložného
práva alebo zabezpečovací prevod práva. Namietal, že súd sa nezaoberal podstatnou zmlúv a všetkými
právnymi inštitútmi, ktoré mali účastníci zmlúv k dispozícii na to, aby si vzájomné práva a povinnosti
upravili. R. 1/ až 3/ sa nikdy nedovolali neplatnosti právnych úkonov, nikdy neodstúpili od zmlúv aj napriek
zmenám v osobe vlastníka, o ktorých minimálne navrhovateľ 1/ vedel, keďže platil splátky pôžičky
svedkovi J.. Namietal, že prvostupňový súd napriek pokynom nadriadeného súdu sa nezaoberal tým,
prečo navrhovatelia uzavreli kúpnu zmluvu mesiac po uzavretí zmluvy o pôžičke, hoci mali možnosť
počkať, či si bude budúca kupujúca uplatňovať  práva z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve v zmysle
ust. § 50a Občianskeho zákonníka. Zotrval na názor, že tvrdenia o nedostatku vôle, zastretom právnom
úkone a výkone záložného práva v zmysle ust. § 553 Občianskeho zákonníka a § 151j Občianskeho
zákonníka sú právne irelevantné a nepreukázané a súd analýzou týchto inštitútov v spojení s kúpnou
zmluvou dospel k nesprávnym právnym záverom a vec nesprávne právne posúdil . V prípade, že by
súd, hoc aj len v časti, dospel k inému záveru, bolo jeho povinnosťou predovšetkým chrániť práva
dotknutého, dobromyseľne konajúceho odporcu. Mal za to, že odporca pri nadobudnutí vlastníckeho
práva konal v súlade s dobrými mravmi a v dobrej viere v zápis na liste vlastníctva. V prospech odporcu
jednoznačne svedčí ustálený princíp ochrany právnej istoty a ochrany vlastníckeho práva. Naproti tomu
navrhovatelia zneužívajú právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde, aby tak oddialili výkon práva
odporcu. Odporca totiž ani pri vynaložení maximálneho úsilia a pri najvyššie možnej opatrnosti nemohol
predpokladať, že by mohol niekto uplatňovať vlastnícke právo voči veci, ktorú nadobúda do vlastníctva.
Na podporu svojej argumentácie poukázal na stanovisko sudcov Najvyššieho súdu Českej republiky,
uverejnené v stanovisku občiansko-právneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 19.04.2006 Cpjn 201/2005: „S princípom právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva je
v rozpore taký výklad ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého stráca súčasný
vlastník riadne nadobudnuté vlastnícke právo len v dôsledku toho, že dodatočne odpadol právny dôvod,
na základe ktorého nadobudol vlastníctvo k veci ktorýkoľvek z jeho právnych predchodcov. Práva a
povinnosti, ktoré vznikajú z právneho vzťahu, sa preto týkajú len jeho účastníkov. Preto sa nemôžu týkať
tretích osôb, ak tieto osoby nadobudli vlastnícke právo v súlade so zákonom, a to znamená, že svoje



právo nadobudli v dobe, keď ich právny predchodca bol ešte vlastník.“ Záverom vyslovil, že by bolo
krajne nespravodlivé neposkytovať ochranu právam, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere.

Navrhovatelia sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného
súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Vo veci bolo rozhodnuté bez
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti, rozhodné pre posúdenie veci, v potrebnej miere vykonal dokazovanie a preukázaný
skutkový stav dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky vo veci
samej sú totožné s námietkami, ktoré boli uplatnené pred súdom prvého stupňa, súd prvého stupňa
sa s týmito riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal a tieto preto nemohli privodiť zmenu
napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno podľa §
205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami v tomto zákonnom ustanovení uvedenými. Odporca
uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., má výhrady voči skutkovým a
právnym záverom súdu prvého stupňa, nakoľko tvrdí, že tvrdenia o nedostatku vôle , zastretom právnom
úkone a výkone záložného práva sú právne irelevantné a nepreukázané, navrhovatelia 1) až 3) sami a
dobrovoľne uzavreli kúpnu zmluvu so všetkými náležitosťami a súd z nepochopiteľných dôvodov dospel
k záveru, že kúpna zmluva medzi navrhovateľmi a X. C. je neplatná pre jej rozpor so zákonom a dobrými
mravmi, uzavretou zmluvou jej účastníci zastierali iné právne úkony.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvody na odvolanie, ktoré odporca v podanom odvolaní
uplatnil, nie sú dané.

V snahe posilniť neúplný apelačný systém v sporovom konaní Občiansky súdny poriadok  odvolacie
dôvody  vymedzuje taxatívne. Odvolací dôvod uplatnený podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je
daný, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci. Tým
sa spravidla považuje  porušenie procesných ustanovení o dokazovaní, a to v prípade , že súd
vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na
ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z vykonaného dokazovania nevyplynula,  opomenutie
rozhodnej skutočnosti, ktorá v konaní vyšla najavo a logický rozpor  v hodnotení dôkazov.

V danom prípade z napadnutého rozhodnutia  iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie  veci nevyplynula. Pri svojich skutkových zisteniach prvostupňový súd  vychádzal len
z tých skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Každý dôkaz  prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia popísal a podrobne uviedol, čo z každého vykonaného dôkazu vyvodil.
Pri rozhodovaní prihliadol na všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil podľa zásad stanovených v  §
132  O.s.p. Z rozhodnutia nemožno vyvodiť, že súd uprednostnil argumentáciu navrhovateľov pred
argumentáciou odporcu, ako je v odvolaní namietané. Z hodnotenia dôkazov  logický rozpor nevyplýva.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Odporca namieta, že konajúci
súd pochybil pri vyhodnocovaní predmetného skutkového stavu, nakoľko sa nezaoberal vyjadreniami
odporcu, svedka J. a navrhovateľov 2/ a 3/ a ich strohé vyjadrenia a závery z nich vyplývajúce, nijako
nezdôvodnil a nevyhodnotil. Súdu tiež vytýka rozpory vo vyjadrení svedka a navrhovateľa 1/ vo vzťahu
k žiadosti navrhovateľa 1/ o odkúpenie sporných nehnuteľností, ktoré súd neodstránil.

Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., jeho uplatnením možno súdu prvého
stupňa vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právny posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Úlohou odvolacieho súdu je v prípade odvolania, odôvodneného



nesprávnym právnym posúdením veci, posúdiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil
správny právny predpis, a či ho aj správne interpretoval.

Okresný súd v danom prípade potom, ako dospel k záveru, že navrhovatelia preukázali naliehavý právny
záujem na určení vlastníctva, ktorý bol daný tým, že zápis údajov o vlastníctve nehnuteľností v katastri
nehnuteľností je možné uskutočniť len na základe meritórneho rozhodnutia súdu, vyhovel žalobnému
návrhu a určil, že navrhovateľ 1) je podielovým spoluvlastníkom žiadaných nehnuteľností v podiele 1-
ica a navrhovatelia 2) a 3) sú bezpodielovými spoluvlastníkmi žiadaných nehnuteľností v podiele 1-ica.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 30.03.2005,
uzavretá medzi navrhovateľmi ako predávajúcimi a X. C. ako kupujúcou, nebola ako právny úkon
uzavretá vážne, a preto je absolútne neplatná podľa § 35 ods. 2 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. So
záverom súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy sa odvolací súd stotožňuje, súhlasí
so záverom súdu prvého stupňa, že zmluvné strany - navrhovatelia v právnej pozícii predávajúcich
a X. C. v právnej pozícii kupujúcej nemienili dosiahnuť prevod nehnuteľností na kupujúci. Ich vôľa
nesmerovala k predaju nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca nedôvodne namieta, že
súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenie vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z tvrdení
navrhovateľa, ktoré si nekriticky a bez bližšieho zdôvodnenia  osvojil. Súd prvého stupňa každý vykonaný
dôkaz uviedol v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia a podrobne rozviedol, čo z neho vyplýva,
resp. čo z neho vyvodil. Hodnotenie vierohodnosti dôkazov v rámci hodnotenia ich pravdivostnej hodnoty
je právom súdu. V prejednávanej veci prvostupňový súd prihliadol na listinné dôkazy - predloženú
zmluvu o pôžičke, zmluvu o zmluve budúcej a kúpnu zmluvu zo dňa 30.03.2005, vzal do úvahy výsluchy
účastníkov konania a svedkov X. C. a N. J.. Zohľadnil okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o
pôžičke, ktorú X. C. v sume rovnajúcej sa kúpnej cene za prevod nehnuteľností poskytla navrhovateľovi
1) s tým, že mala vedomosť o tom, že navrhovateľ 1) mal v minulosti finančné problémy, hrozila mu
exekúcia, v dôsledku ktorej by prišiel o dom a ona sa snažila v tomto smere navrhovateľovi 1) pomôcť,
preto s ním zmluvu o pôžičke uzatvorila. S. sa logickým argumentom poskytnutie pôžičky v prípade
hrozby exekúcie s tým, že svedkyňa X. C. pristúpila k zmluve o pôžičke z dôvodu, aby si navrhovateľ
1) mohol vyplatiť svoj dlh voči banke, a aby neprišiel z toho dôvodu o dom. Naopak  nelogickou  je
argumentácia, že bola oslovená, že navrhovateľ 1) chce predať z tohto dôvodu dom. Svedkyňa totiž
prvotne uzatvorila s navrhovateľmi zmluvu o pôžičke a až následne , v priebehu nasledujúceho mesiaca,
kúpnu zmluvu. Súd vzal do úvahy, že zmluva o pôžičke a zmluva o budúcej kúpnej zmluve boli uzavreté
v rovnaký deň. Zohľadnil, že požičaná suma je suma totožná s kúpnou cenou v zmluve o budúcej kúpnej
zmluve. Vzal do úvahy vyjadrenie navrhovateľa 1) a prvotné vyjadrenie svedkyne X. C., že budúca
kúpna zmluva mala slúžiť len na zabezpečenie vrátenia požičanej sumy s tým, že navrhovatelia 2) a
3) výslovne uviedli, že predmetné nehnuteľnosti predať nechceli a kúpna zmluva mala slúžiť len ako
záruka na splácanie pôžičky. K vyjadreniu svedkyne X. C. o tom, že bola oslovená s tým, že navrhovateľ
1) chce dom predať, súd priradil nepravdivostnú hodnotu, a to s ohľadom na jej pôvodné vyjadrenie,
že sa pôžičkou snažila navrhovateľovi 1) pomôcť, keďže mu hrozilo, že pre exekúciu príde o dom.
Pri vyvodenom závere, že kúpna zmluva je neplatná, vzal do úvahy, že navrhovatelia ako predávajúci
nemali v úmysle uzavretím kúpnej zmluvy trvalo scudziť predmetné nehnuteľnosti, ale poskytnúť X.
C. zabezpečenie vrátenia pôžičky, čo vyvodil aj z článku IV. kúpnej zmluvy, v ktorom dojednali  právo
odstúpenia od tejto kúpnej zmluvy s poskytnutím potrebnej súčinnosti na spätný zápis vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností.
Kúpna zmluva, uzavretá podľa § 588 Občianskeho zákonníka, je dvojstranným právnym úkonom,
pozostávajúci z návrhu a prijatia návrhu, spočívajúci vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch
vôle dvoch strán, na základe ktorých predávajúcemu vznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu
odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú
cenu. Účelom kúpnej zmluvy je prevod vlastníckeho práva za dohodnutú kúpnu cenu.

V posudzovanom prípade úmysel navrhovateľov a úmysel X. bol pri uzavretí kúpnej zmluvy rozdielny.
Úmysel kupujúcej X. C. nadobudnúť do vlastníctva za dohodnutú kúpnu cenu nehnuteľnosti, obsiahnuté
v kúpnej zmluve zo dňa 30.03.2005, nebol preukázaný. Platí totiž, že kúpna zmluva, ktorá bola uzavretá
s cieľom, aby pohľadávka veriteľa bola v prípade, že nebude dlžníkom vyrovnaná uspokojená tým, že
na veriteľa prejde vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy, je neplatná (rozsudok Najvyššieho súdu
sp. zn. 2MCdo/2/2006 zo dňa 01.11.2009).

V posudzovanej veci neboli splnené podmienky predvídané v § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého, ak právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak zodpovedá



vôli účastníkov, a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Súd prvého stupňa správne považoval uzavretú
kúpnu zmluvu za simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatný, a ktorým mal byť zastretý iný
právny úkon - zmluvy o zriadení záložného práva alebo zabezpečovacieho prevodu práva, ktoré súd tiež
posúdil ako neplatné právne úkony (§ 553 Občianskeho zákonníka a § 151a ods. 1, § 151b Občianskeho
zákonníka), ku ktorému právnemu posúdeniu odvolacie námietky odporcu nesmerovali, majúc za to, že
predávajúci navrhovatelia a kupujúca Ivone Valášková uzavreli dňa 30.03.2005 platnú kúpnu zmluvu.

S prihliadnutím na zásadu platnú pri prevodoch nehnuteľností, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac
práv, než sám mám, v prípade, ak je neplatný prevod nehnuteľností, je neplatný aj nasledujúci prevod, a
to bez ohľadu na dobromyseľnosť osoby na strane nadobúdateľa, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú
námietku odporcu, že prvostupňový súd určením vlastníctva v prospech navrhovateľov poprel existenciu
a platnosť skôr nadobudnutých a navrhovateľmi 1/ až 3/ akceptovaných práv.

Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky,  že odporcovi svedčí ústavný princíp ochrany právnej istoty a
ochrany vlastníckeho práva, na rozdiel od navrhovateľov, ktorí zneužívajú právo domáhať sa ochrany
svojich práv na súde, aby tak oddialili výkon práva odporcu, že odporca ani pri vynaložení maximálneho
úsilia nemohol predpokladať, že by mohol niekto uplatňovať vlastnícke právo voči veci, ktorú nadobúda
do vlastníctva, že v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcom nebolo pochybností o tom, že
predávajúci je vlastníkom sporných nehnuteľností, ani tieto podľa názoru odvolacieho súdu nie sú
spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku.

Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie
konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje
právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade
považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon nemá právne
následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľností.
I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných
nadobúdateľov, svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá
viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva
a povinnosti oprávneného držiteľa. Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne
následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila
vlastníkovi nehnuteľností účinne uplatňovať svoje absolútne právo, inými slovami; pokiaľ zápis v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri nehnuteľností
( rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 5MCdo/12/2011 zo dňa 29.04.2014).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ tak, ako tomu bolo v danom prípade, kúpna zmluva nezaložila
prevod vlastníckeho práva na X. C., nemohla X. C. ďalej platne previesť nehnuteľnosti na X.. J. a
nemohlo ďalej dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na odporcu.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26C/348/2010", "guid": "e37c4fd5-0b7e-4926-a6de-c43368ca0fb3:f3afee20-2636-4e39-b508-145eddfccd18", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "a225481b-135c-4ed4-bb3b-dfd553b65f12:da2f6fee-f978-49c2-81be-c75a155ca4fe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9011899244.1", "spisova_znacka": "5MCdo/12/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/12/2011 z 28. 4. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-04-28", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9011899244.1"}], "citovane_v": []}