Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoKR/9/2014 z 21. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. júna 2016, sp. zn. 8CoKR/9/2014, ECLI:SK:KSTN:2016:3110231668.2 Krajský súd Trenčín | 8CoKR/9/2014 | ECLI:SK:KSTN:2016:3110231668.2 | 2016-06-21 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Reštrukturalizácia Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 206 ods. 1 ZKR, § 120 ods. 2 ZKR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cebc902-599d-42bd-8404-bb5a36982d53 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3110231668.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoKR/9/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110231668
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110231668.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu H. s.r.o. so sídlom X. svätej C. XXB/XXXX, V., IČO 34 137 645, práv. zast. E.. H.
F., advokátom, J. č. XX, V., IČO 36 837 857 proti žalovaným 1/ G. úrad X., pobočka X. B., F.
č. 1, X. B., 2/ O. riaditeľstvo SR, Z. XX, L. L. a 3/ G. úrad V., F.X, V., v konaní o určenie, že pohľadávka
nie je prednostná, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. januára 2014
č. k. 36Cbi/92/2010-107, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/, 2/, 3/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa v žalobe proti žalovaným 1/, 2/ domáhal určenia,
že pohľadávka žalovaných 1/, 2/ v sume 32.625,30 Eur
z rozhodnutia žalovaného 1/ č. 631/230/33927/10/Mt zo dňa 19.05.2010, ktoré bolo potvrdené
žalovaným 2/ č. 1/224/12429-115328/2010/992128 zo dňa 25.11.2010, nie je voči žalobcovi prednostná
pohľadávka. Uviedol, že dňa 17.03.2008 bola u žalobcu začatá daňová kontrola pre daň z pridanej
hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - august
2007. Protokol o výsledku zistenia z predmetnej daňovej kontroly zo dňa 21.04.2010 bol so žalobcom
prerokovaný dňa 14.05.2010. Dňa 19.05.2010 vydal žalovaný 1/ dodatočný platobný výmer na daň
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007 na sumu 32 625,30 Eur, ktorý bol žalobca
povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti dodatočného platobného výmeru. Voči
predmetnému dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie. O odvolaní žalobcu rozhodol
žalovaný 2/ dňa 25.11.2010 (rozhodnutie žalobca prevzal dňa 06.12.2010), ktorým potvrdil napadnuté
rozhodnutie žalovaného 1/. Okresný súd Trenčín dňa 08.09.2010 začal reštrukturalizačné konanie voči
žalobcovi podľa zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011. Prijaté uznesenie bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku č. 178/B/2010 dňa 16.09.2010. Okresný súd Trenčín uznesením č. k.
29R/5/2010-605 zo dňa 04.10.2010, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 194B/2010 dňa
08.10.2010, povolil reštrukturalizáciu žalovaného. Pohľadávky, ktoré vznikli v období pred začatím
reštrukturalizačného konania (t.j. pred vydaním uznesenia o začatí reštrukturalizácie, teda pred
16.09.2010), je potrebné prihlásiť spôsobom stanoveným v ust. § 121 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení účinnom od 31.12.2011. Žalovaný 1/ však predmetnú sumu - pohľadávku v



sume 32 625,30 Eur neprihlásil do reštrukturalizačného konania žalobcu a túto pohľadávku považuje
za prednostnú. Žalobca však je toho názoru, že sporná pohľadávka vznikla v čase pred začatím
reštrukturalizačného konania žalobcu, pretože sa týka obdobia mesiaca august 2007. Medzi účastníkmi
konania vznikol spor v otázke, či vyššie označená pohľadávka v sume 32 625,30 € vznikla do začatia
reštrukturalizačného konania žalobcu alebo vznikla po jeho začatí. Zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011 otázku momentu vzniku spornej pohľadávky nerieši.
Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov vo svojej ôsmej časti zakotvuje osobitné ustanovenia
pre konkurz a reštrukturalizáciu. Vychádzajúc z § 95 ods. 7, 8 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a z faktu, že daňová kontrola u žalobcu bola vykonaná a ukončená v období pred začatím
i povolením reštrukturalizačného konania, možno dospieť k záveru, že sporná pohľadávka mala byť
predmetom prihlasovania do reštrukturalizácie žalobcu, a teda že nie je prednostná. Ustanovenie
§ 95 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov však stotožňuje moment splatnosti
daňovej pohľadávky s momentom jej vzniku, čím vo všeobecnosti zvýhodňuje postavenie správcu
dane voči postaveniu ostatných konkurzných veriteľov, resp. reštrukturalizačných veriteľov. Zvýhodnenie
postavenia žalovaných 1/, 2/ žalobca videl v tom, že žalovaní 1/, 2/ si v podstate sami určujú moment
vzniku daňových pohľadávok, čím sami určujú a môžu ovplyvniť ich charakter v reštrukturalizačnom
konaní, čo ostatným veriteľom zákonná úprava neumožňuje. Účelom zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii je komplexné riešenie úpadku dlžníka a všetkých jeho dlhov z minulých období. V
tomto smere považoval žalobca uvedené ustanovenie zákona za protiústavné a žiadal súd, aby pred
rozhodnutím vo veci samej toto konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) prerušil. Poukazoval pritom na
§ 1, § 6 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011 a čl. 20 ods.
1, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR. Uviedol, že každý môže byť vlastníkom bez
akejkoľvek diskriminácie a súčasne s tým nikto nemôže byť ako vlastník diskriminovaný
v porovnaní s inými vlastníkmi. Ide o Ústavou SR garantované práva mať vlastníctvo vecí
a majetok, t.j. majetkové a iné práva a nerušene ich užívať. Základným cieľom čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR
je ochrana osôb (právnických aj fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Konkurzné
a reštrukturalizačné konanie je osobitným typom občianskeho súdneho konania (§ 196 zák. č. 7/205 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011). Aj v tomto type občianskeho súdneho
konania platí ústavná zásada rovnosti strán, v zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
účinnom do 31.12.2011 vyjadrená v § 6. Je to prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, bližšie ju
charakterizuje § 18 prvá veta O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie. Čl. 46 Ústavy SR je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných
orgánov SR, príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiely druhej hlavy
Ústavy SR (čl. 46 až čl. 50). Vzťahuje sa tak na konanie pred súdmi, ako aj na konanie pred inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej moci, ako to Ústavný súd SR poznamenal v rozhodnutí IV. ÚS
240/08-29. „Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok
a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny
súd.“ (PL.ÚS 43/95) „Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci
účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú
a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán.“ Ust. § 95 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov však zvýhodňuje
postavenie správcov dane voči postaveniu ostatných konkurzných veriteľov, resp. reštrukturalizačných
veriteľov v občianskom súdnom procese, nakoľko umožňuje správcom dane posúvať moment
vzniku už raz vzniknutej daňovej pohľadávky, a tým obchádzať zmysel a účel konkurzného, resp.
reštrukturalizačného konania. Takéto zvýhodňovanie je neprípustné. Naliehavý právny záujem v zmysle
§ 80 písm. c) O.s.p. v tomto konaní žalobca videl v tom, že bez takéhoto určenia žalobca nevie, či je
predmetnú pohľadávku povinný uhradiť, resp. či má alebo mala byť predmetom reštrukturalizačného
plánu žalobcu a zároveň sa nevystavovať riziku neuhrádzania svojej prednostnej pohľadávky, čím by
maril svoje reštrukturalizačné konanie. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení zo dňa 28.04.2011 uviedol,
že žalobca patril v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v
znení neskorších predpisov z dôvodu svojho predchádzajúceho sídla L. cesta XX, V. do 26.08.2010 do
miestnej príslušnosti G.radu X. B.. Dňom 27.08.2010 došlo k zmene sídla žalovaného na adresu X. R.
C. XXB/XXXX, V., čím sa v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, okrem
dane z motorových vozidiel v zmysle § 90 ods. 2 zákona č. 582/2004 o miestnych daniach



a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov
stal miestne príslušným správcom dane žalobcu G.rad V.. Týmto dňom začal aj proces delimitácie z
miestnej príslušnosti G. úradu X. B. na miestnu príslušnosť G. úradu V.. Počas tohto procesu, ak dôjde
u daňového subjektu
k zmene miestnej príslušnosti, príslušný správca danej vykoná len neodkladné úkony
a odstúpi spisový materiál správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušný tak, ako to upravuje
ustanovenie § 3 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný 1/ vyjadril presvedčenie, že z dôvodu zmeny miestnej
príslušnosti nemôže G. úrad X. B. vystupovať v mene Slovenskej republiky ako účastník konania a v
danom štádiu procesu sa nemôže a nevie vyjadriť
k predmetu žaloby, keďže v konaní o prednostnej pohľadávke nekonal a nemôže konať vzhľadom na
miestnu príslušnosť G.radu V.. V písomnom vyjadrení zo dňa 09.05.2011 žalobca navrhol, aby súd
pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpila Slovenská republika - G. úrad V. ako žalovaný
3/, a to z dôvodu, že dňom 27.08.2010 došlo k zmene sídla spoločnosti na adresu X. čím sa v zmysle
§ 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. stal miestne príslušným správcom dane žalobcu G. úrad V.. V zmysle
§ 3 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti,
príslušný správca dane vykoná len neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál správcovi dane,
ktorý sa stal miestne príslušným. Z opatrnosti ponechal žalobu i voči žalovanému 1/. Uznesením č.k.
36Cbi/92/2010-71 zo dňa 16.05.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.05.2011, Okresný súd Trenčín
pripustil vstup žalovaného 3/ do konania. Žalovaný 2/ sa k žalobe nevyjadril. Žalovaný 3/ žiadal žalobu
v plnom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že miestne príslušný správca dane žalovaného ako daňového
subjektu prihlásil do reštrukturalizačného konania žalobcu všetky daňové pohľadávky, ktoré vznikli pred
povolením reštrukturalizácie, teda do 08.10.2010. Podľa § 95 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov v znení neskorších predpisov na účely reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje:
1. nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných
zákonov a ďalej aj taká daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená
správcom dane; 2. sankcia, ak mohla byť vyrubená do povolenia reštrukturalizácie. Daňová pohľadávka
32.625,30 Eur na dani z pridanej hodnoty bola žalobcovi vyrubená dňa 19.05.2010 dodatočným
platobným výmerom G. úradu X. B. č. 631/230/33927/10/Mt. Proti tomuto dodatočnému platobnému
výmeru podal žalobca dňa 08.06.2010 odvolanie, o ktorom rozhodlo G. riaditeľstvo SR rozhodnutím
č. 1/224/12429-115328/2010/992128-r dňa 25.11.2011. Toto rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa
06.12.2010 a vykonateľným 21.12.2010, pohľadávka sa stala zároveň splatnou dňa 21.12.2010. Lehota
na prihlasovanie pohľadávok v reštrukturalizácii uplynula dňa 09.11.2010. Správca dane je povinný
pri prihlasovaní daňových pohľadávok postupovať v zmysle ustanovení § 95 a 95a zákona o správe
daní a poplatkov a prihlásiť do reštrukturalizačného konania tie daňové pohľadávky, ktoré vznikli
do povolenia reštrukturalizácie. Vo veci predmetnej daňovej pohľadávky 32.625,30 € prebiehalo v
čase prihlasovania pohľadávok odvolacie konanie na nadriadenom orgáne správcu dane. Rozhodnutie
(dodatočný platobný výmer), ktorým bola táto pohľadávka vyrubená, nebolo teda právoplatné a
samotná pohľadávka nebola splatná. Podľa § 95 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňová
pohľadávka, ktorá bola splatná v deň povolenia reštrukturalizácie, alebo po povolení reštrukturalizácie,
sa považuje sa daňovú pohľadávku vzniknutú po povolení reštrukturalizácie (teda za prednostnú
pohľadávku, ktorá sa neprihlasuje do reštrukturalizačného konania a nepôsobia na ňu účinky začatia
reštrukturalizačného konania, ani sa nezahŕňa do reštrukturalizačného plánu). V súlade s týmto
ustanovením správca dane neprihlásil pohľadávku 32.625,30 Eur do reštrukturalizačného konania, ale
považuje ju za prednostnú pohľadávku dlžníka - žalovaného. Žalobca v žalobe uviedol, že sporná
pohľadávka vznikla v čase pred začatím reštrukturalizačného konania, pretože sa týka obdobia mesiaca
august 2007. Tohto obdobia sa však týkala len daňová kontrola, na základe ktorej výsledku (protokolu)
bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty dodatočným platobným výmerom G.radu
X. B. č. 631/230/33927/10/Mt zo dňa 19.05.2010. Tento dodatočný platobný výmer však nebol v
čase prihlasovania daňových pohľadávok do reštrukturalizačného konania právoplatným a pohľadávka
nebola ani splatná. Uznesením č.k. 36Cb/92/2010-79 zo dňa 23.04.2013, ktoré v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoKR/17/2013-94 zo dňa 27.08.2013 nadobudlo právoplatnosť
16.05.2013, Okresný súd Trenčín návrh žalobcu zo dňa 14.12.2010 na prerušenie konania zamietol. Súd
prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom poverenej zástupkyne žalovaných 2/, 3/, oboznámením
sa so žalobou, protokolom G.radu X. B.
č. 631/320/23445/10/Tá, Cá zo dňa 21.04.2010 o výsledkoch zistenia z daňovej kontroly, dodatočným
platobným výmerom G. úradu X. B. č. 631/230/33927/10/Mt zo dňa 19.05.2010 na daň z pridanej
hodnoty, rozhodnutím G. riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/224/12429-115328/2010/992128-r zo dňa



25.11.2010, uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 29R/5/2010-605 zo dňa 04.10.2010, písomným
vyjadrením žalovaného
1/ zo dňa 28.04.2011, písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 09.05.2011, písomným vyjadrením
žalovaného 2/ zo dňa 13.05.2011, odvolaním žalobcu zo dňa 10.05.2013 proti uzneseniu. Z protokolu
G.radu X. B. č. 631/320/23445/10/Tá,Cá zo dňa 21.04.2010 o výsledku zistenia z daňovej kontroly u
kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu s predmetom - daň z pridanej hodnoty za kontrolované
obdobie august 2007 súd prvého stupňa zistil, že daňový subjekt nepodal za kontrolované obdobie
dodatočné daňové priznanie. Nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní predstavoval sumu
2.086.231,- Sk. Nadmerný odpočet zistený správcom dane predstavoval sumu 1.103.361,- Sk. Rozdiel
dane bol 32.625,30 Sk (982.870,- Sk). Dňa 19.05.2010 vydal G. úrad X. B. dodatočný platobný výmer
na daň z pridanej hodnoty č. 631/230/33927/10/Mt, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007
v sume 32.625,30 Eur. Rozdiel dane bol žalobca povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto dodatočného platobného výmeru. Dôvodom vyrubenia rozdielu dane bolo porušenie
§ 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov platiteľom - žalobcom tým, že v zdaňovacom období august 2007 uplatnil
právo na odpočítanie dane z faktúry vyhotovenej obchodnou spoločnosťou
R. J., spol. s r.o. za sprostredkovanie obchodu a montážnych prác, ktoré uskutočnené
nebolo, a teda právo na odpočítanie dane nevzniklo. Proti tomuto dodatočnému platobnému
výmeru podal včas odvolanie žalobca. G. riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č.
1/224/12429-115328/2010/992128-r zo dňa 25.11.2010 potvrdilo dodatočný platobný výmer na daň
z pridanej hodnoty č. 631/230/33927/10/Mt zo dňa 19.05.2010. Uznesením Okresného súdu Trenčín
č.k. 29R/5/2010-601 zo dňa 08.09.2010, s účinkami zverejnenia ku dňu 17.09.2010, bolo začaté
reštrukturalizačné konanie žalobcu. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 29R/5/2010-605 zo dňa
04.10.2010 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu. Na skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval §
206 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z., § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2011, ust. § 95
ods. 1,5,7, § 38 ods. 1, § 44 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do
01.01.2010, ust. § 19 ods. 2, § 49 ods. 2zák. č. 222/2004 Z.z.. Konštatoval, že prednostné pohľadávky
predstavujú
v zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011
jednu zo základných skupín pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní. Nemusia sa uplatňovať
prihláškou. Okrem iných, ide o pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného
konania. Žalovaný 3/ - správca dane si v reštrukturalizácii žalobcu uplatnil ako prednostnú pohľadávku
zaplatenie rozdielu na dani z DPH za august 2007, ktorý bol žalobcovi vyrubený označeným dodatočným
platobným výmerom na základe výsledkov daňovej kontroly, obsiahnutých v predmetnom protokole zo
dňa 21.04.2010. Z uvedeného je zrejmé, že podľa § 95 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov v znení účinnom do 01.01.2010 sa táto pohľadávka na účely reštrukturalizácie považuje za
daňovú pohľadávku, nakoľko ide o nezaplatenú daň, pri ktorej vznikla povinnosť zaplatiť ju
v dôsledku vzniku daňovej povinnosti definovanej v § 19 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Vznik tejto daňovej povinnosti bol zistený pri daňovej
kontrole u žalobcu ako daňového subjektu za kontrolované obdobie august 2007, ktorou bol preverený
nadmerný odpočet a bol zistený rozdiel dane oproti podanému daňovému priznaniu v sume 32 625,30
Eur. Na základe zistenia, že vznikla daňová povinnosť žalobcu, správca dane vyrubil predmetným
dodatočným platobným výmerom rozdiel dane. Vzhľadom k tomu bola žalovaným 3/ v reštrukturalizácii
žalobcu uplatnená vyrubená daňová pohľadávka. Pre uplatnenie predmetnej daňovej pohľadávky v
reštrukturalizácii žalobcu ako prednostnej pohľadávky je v zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o
konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov rozhodujúce, či táto daňová pohľadávka vznikla po
začatí reštrukturalizačného konania, teda po zverejnení uznesenia o začatí reštrukturalizačného konania
žalobcu v Obchodnom vestníku (účinky zverejnenia ku dňu 17.09.2010). Označený dodatočný platobný
výmer bol vydaný 19.05.2010. Týmto platobným výmerom správca dane určil výšku rozdielu dane a
jej splatnosť, ktorá mala nastať do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti dodatočného platobného
výmeru. Dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť 21.12.2010, teda v čase po začatí
reštrukturalizačného konania.
Z uvedeného je zrejmé, že predmetná vyrubená daňová pohľadávka vznikla po začatí
reštrukturalizačného konania, a teda je prednostnou pohľadávkou v reštrukturalizácii žalobcu. Túto
skutočnosť potvrdzuje aj to, že táto vyrubená daňová pohľadávka sa v zmysle § 95 ods. 1 zák.
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 01.01.2010 považuje za daňovú



pohľadávku vzniknutú po povolení reštrukturalizácie, keďže jej splatnosť na základe dodatočného
platobného výmeru nastala až po povolení reštrukturalizácie, pričom povolenie reštrukturalizácie je
štádium reštrukturalizačného konania nasledujúce za splnenia zákonných podmienok až po začatí
reštrukturalizačného konania. Je pravdou, že správca dane zistil výšku rozdielu dane už v protokole o
vykonaní kontroly, ktorá bola ukončená pred začatím reštrukturalizačného konania. Avšak s ohľadom na
to, že správca dane rozdiel dane vyrubil predmetným dodatočným platobným výmerom, a teda v čase
začatia reštrukturalizačného konania išlo už o vyrubenú daňovú pohľadávku, nemohol si ju správca dane
v reštrukturalizácii žalobcu uplatniť ako nevyrubenú daňovú pohľadávku prihláškou. Vzhľadom k
uvedeným skutočnostiam v zmysle citovaných zákonných ustanovení súd prvého stupňa zamietol
v celom rozsahu žalobu ako nedôvodnú. Zároveň podotkol, že pre uplatnenie daňovej pohľadávky
ako prednostnej pohľadávky v reštrukturalizácii je rozhodujúci jej vznik, ktorý musí nastať po začatí
reštrukturalizačného konania. Nie je rozhodujúce, či ide o daňovú pohľadávku vzniknutú po povolení
reštrukturalizácie, ktorú definuje ust. § 95 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení
účinnom do 01.01.2010. Súd prvého stupňa
v danej veci skúmal vznik daňovej pohľadávky vo vzťahu ku začatiu reštrukturalizačného konania v
zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2011
a § 95 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 01.01.2010, pričom s
ohľadom na vyrubenie daňovej pohľadávky dodatočným platobným výmerom a jej stanovenú splatnosť
dospel k záveru, že ide o pohľadávku vzniknutú po začatí reštrukturalizačného konania. Z uvedeného
je zrejmé, že ustanovenie § 95 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom
do 01.01.2010 sa netýkalo veci, a preto súd v danej veci nepovažoval za potrebné zistiť stanovisko
Ústavného súdu SR k jeho prípadnému rozporu s Ústavou Slovenskej republiky. Okrem toho, rozpor
uvedeného zákonného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky nebol v konaní ani preukázaný.
V tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa na odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Trenčín
č.k. 36Cbi/92/2010-79 zo dňa 23.04.2013, ktoré bolo vydané v tejto veci. Žalobu proti žalovaným 1/,
2/ súd prvého stupňa zamietol i z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/, 2/ v
tomto konaní, nakoľko správcom žalovanej daňovej pohľadávky je žalovaný 3/, a to i napriek tomu, že
dodatočný platobný výmer bol vydaný a potvrdený žalovanými 1/, 2/. Taktiež uvádzanie označenia štátu
v označení žalovaných 1/, 2/, 3/ v žalobe súd považoval za nadbytočné, nakoľko v zmysle § 5 ods. 3
písm. a), ods. 6 zák. č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
v znení neskorších predpisov daňový úrad má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania
a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti, pričom vykonáva správu daní podľa
osobitného predpisu. Z vyjadrení účastníkov konania je zrejmé, že žalovaná daňová pohľadávka bola v
reštrukturalizácii žalobcu uplatnená žalovaným 3/. Žalovaní 1/, 2/, 3/ mali vo veci plný úspech, preto im
v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania. Toto právo si v konaní neuplatnili,
a preto súd žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol odvolaciemu súdu, aby
prerušil odvolacie konanie a v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., návrh postúpil Ústavnému súdu SR
na zaujatie stanoviska a následne napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a
priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania. V odvolaní namietal porušenie ust. § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. a dôvodil, že Okresný súd Trenčín dňa 08.09.2010 začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi
podľa zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
178B/2010 zo dňa 16.09.2010. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 04.10.2010 č.k. 29R/5/2010-605
povolil reštrukturalizáciu žalovaného. Toto uznesenie bolo zverejnené v obchodnom vestníku 194B/2010
zo dňa 08.10.2010. Žalovaný v prvom rade predmetnú pohľadávku vo výške 32.625,30 Eur neprihlásil
do reštrukturalizačného konania v zmysle § 121 zák. č. 7/2005 Z.z. ako pohľadávku, ktorá vznikla pred
začatím reštrukturalizačného konania a túto považuje za prednostnú. Žalobca je toho názoru, že sporná
pohľadávka vznikla pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu pretože sa týka mesiaca august
2007. Dôvodil, že medzi účastníkmi je sporné či táto pohľadávka vznikla do začatia reštrukturalizačného
konania alebo po jeho začatí. Zák. č. 7/2005 Z.z. účinný do 29.06.2011 otázku momentu vzniku spornej
pohľadávky nerieši. Zák. č. 511/1992 Zb. účinný do 29.12.2010 vo svojej ôsmej časti zakotvoval osobitné
ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu v ust. § 95 ods. 7 a 8 tohto zákona. Vychádzajúc z
týchto ustanovení a z faktu, že daňová kontrola u žalobcu bola vykonaná pred začatím a povolením
reštrukturalizačného konania možno vyvodiť, že mala byť predmetom prihlásenia do reštrukturalizácie
žalobcu a teda, že nie je prednostná. Poukázal na rozporné ust. § 95 ods. 5 zák. č. 511/1992, ktorý
za moment vzniku pohľadávky stanovuje, že daňová pohľadávka ktorá bola splatná v deň vyhlásenia
konkurzu alebo v deň povolenia reštrukturalizácie sa považuje za daňovú pohľadávku vzniknutú po



vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie. Toto ustanovenie stotožňuje moment splatnosti
daňovej pohľadávky s momentom jej vzniku, čím zvýhodňuje postavenie správcov dane voči postaveniu
ostatných konkurzných či reštrukturalizačných veriteľov. Zvýhodnenie postavenia správcu dane videl
žalobca v tom, že títo si v podstate sami určujú moment vzniku daňových pohľadávok, čím sami
určujú a môžu ovplyvniť ich charakter v reštrukturalizačnom konaní, čo ostatným veriteľom zákonná
úprava neumožňuje. Toto ustanovenie považoval žalobca za protiústavné, preto požiadal súd aby pred
rozhodnutím vo veci samej toto konanie v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil, a návrh postúpil ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Pri
svojej argumentácii vychádzal z § 1 ZKR , § 6ZKR článku 12 ods. 1, 2, článku 13 ods. 3, článok 20
ods. 1 ústavy SR. Dôvodil, že konkurzné a reštrukturalizačné konanie je osobitným typom občianskeho
súdneho konania, v ktorom platí ústavná zásada rovnosti strán. Táto rovnosť sa v zmysle čl. 47 ods. 2,
ods. 3 ústavy zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie
ich povinností. Ustanovenie § 95 ods. 5 zák.č 511/1992 Zb. však zvýhodňuje postavenie správcov
voči ostatným veriteľom pričom takéto zvýhodňovanie je neprípustné. Možnosť ovplyvňovať moment
vzniku daňovej pohľadávky je zapríčinený možnosťou daňového orgánu ovplyvňovať jej splatnosť
dôsledkom čoho je, že úpadca sa voči starým dlhom neoddlžuje nakoľko kedykoľvek počas i po skončení
reštrukturalizačného konania môže daňový orgán dorubiť star daň s novou lehotou splatnosti, čím
pretransformuje pôvodne prehlasovanú pohľadávku na pohľadávku prednostnú.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril len žalovaný v treťom rade, ktorý navrhol odvolaciemu súdu
napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zastával názor, že odvolanie proti napadnutému
rozsudku nie je dôvodné. Poukázal na to, že žalobca v priebehu konania netvrdil, že žalovaný 3/
pri posúdení momentu vzniku pohľadávky a jej charakteru ako prednostnej pohľadávky postupoval
v rozpore so zákonom naopak sám konštatoval že ust. § 95 ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. stotožňuje
moment splatnosti pohľadávky s momentom jej vzniku, ak ustanovuje že daňová pohľadávka splatná po
povolení reštrukturalizácie sa považuje za daňovú pohľadávku vzniknutú po povolení reštrukturalizácie.
Medzi stranami teda nebolo sporné, že žalovaný 3/ posúdil charakter pohľadávky ako prednostnej v
súlade so zákonom. Namietal len rozpor tohto ustanovenia s ústavou. Popieral tvrdenie žalobcu, že
predmetné ustanovenie umožňuje správcom dane ovplyvňovať moment splatnosti daňovej pohľadávky.
Tú určuje zákon a v zásade je splatná v lehote na podanie daňového priznania. V prípade vyrubenia
dane rozhodnutím správcu dane rovnako zákon určuje lehotu, v ktorej je vyrubená daň splatná. Možnosť
ovplyvniť jej splatnosť má len daňový subjekt a to podaním opravného prostriedku, ako to bolo v
tomto prípade. Žalobca podaním odvolania sám spôsobil posun splatnosti pohľadávky a moment
jej vzniku na účely reštrukturalizačného konania. Poukázal na názor vyslovený Krajským súdom v
Nitre sp. zn. 15CoKR/6/2011. Zdôraznil, že pohľadávka nevznikla v auguste 2007, teda pred začatím
reštrukturalizačného konania. Uvedeného obdobia sa týkala iba daňová kontrola na základe výsledkov
ktorej, bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane priznanej v daňovom priznaní a zistenej správcom dane.
Daňová pohľadávka bola splatná a v súlade s § 95a ods. 5 zák. č 511/1992 Zb. vznikla po povolení
reštrukturalizácie , čím sa v zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. považuje za prednostnú pohľadávku,
čo nespochybnil ani žalobca. Žalovaný 3/ považoval za potrebné dodať, že prípadné dorubenie
starej dane nie je svojvoľné, dochádza k nemu iba pri zistení porušenia zákona daňovým subjektom,
nepriznania alebo neodvedenia dane, či porušenia inej zákonnej povinnosti, ktoré môže byť správnym
deliktom alebo vykazovať znaky skutkovej podstaty trestného činu. Daňový subjekt má možnosť proti
rozhodnutiu správcu dane podať opravný prostriedok prípadne žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu. Námietka žalobcu týkajúca sa rovnosti účastníkov konania, je preto
v tomto kontexte irelevantná, nakoľko sa týka rovnakého procesného postavenia účastníkov konania,
rovnakých procesných práv a povinností. Žalobca neuviedol žiaden dôvod, ktorý by preukazoval, že
správca dane má výhodnejšie procesné postavenie ako ostatní veritelia.

Žalobca v odvolacom konaní navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p, nakoľko sa domnieval, že § 95 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. zvýhodňuje postavenie
správcov dane voči ostatným konkurzným veriteľom, nakoľko správca dane si sám určuje moment vzniku
daňových pohľadávok, čím môžu ovplyvniť ich charakter v reštrukturalizačnom konaní, čo ostatným
veriteľom zákon neumožňuje, pričom zároveň poukázal na to, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký obsah a význam (Čl. 20 Ústavy SR) a na rovnosť účastníkov podľa Čl. 47 Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,



že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Návrh na prerušenie konania vznesený žalobcom v odvolacom konaní odvolací súd zamietol,
pričom zhodne s názorom súdu prvého stupňa vysloveným v uznesení zo dňa 23.apríla 2013 č.k.
36Cbi/92/2010-79 uvádza nasledovné. Prekážky postupu konania sú taxatívne uvedené v ust. § 107
až 111 O.s.p.. Prerušiť konanie podľa druhej vety ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno len
vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou,
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie
účastník konania.
(R 106/1998). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako i
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (I.ÚS
53/2010). Rovnosť účastníkov nemožno chápať absolútne, ale relatívne, to znamená, že každý subjekt,
na ktorý dopadá právna norma, sa môže domáhať rovnakého zaobchádzania voči ostatným subjektom,
na ktoré takisto dopadá totožná právna norma. V uvedenom prípade ide o ustanovenie § 95 zákona č.
511/1992 Zb., pod ktorý spadajú správcovia dane. Teda tieto subjekty majú voči sebe rovnaké práva,
tykajúce sa prihlasovania pohľadávok. Porušenie ústavného princípu rovnosti by nastalo v prípade,
ak by nerovnosť subjektov nesledovala primerané a legitímne ciele. V tomto prípade zvýhodnené
postavenie štátu je legitimizované tým, že štát či štátna moc za účelom zabezpečenia dodržiavanie
práv a vynucovania povinnosti potrebuje mať na svoj chod aj dostatok finančných prostriedkov. Bez
týchto prostriedkov by bolo ohrozené toto zabezpečovanie dodržiavania práv a vynucovania povinností
prostredníctvom štátnej moci i samotný chod štátu, čím by bolo ohrozené napĺňanie jeho funkcií i vlastný
zmysel štátu. Rovnako sa odvolací súd nedomnieva, že by uvedené ustanovenie porušovalo právo na
majetok. Uvedené ustanovenie pre potreby daňového práva len vytvára nevyvrátiteľnú domnienku kedy
záväzok vznikol, čím bližšie špecifikuje, ktoré daňové pohľadávky sa musia prihlásiť prihláškou,
a ktoré nie.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a
že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..jk

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania a zistil, že prvostupňový súd vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a
zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver a vec správne právne posúdil, keď žalobu z
ním uvedených dôvodov zamietol. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal
námietkami žalobcu totožnými s tými, ktoré opätovne uviedol v odvolaní a náležite svoje rozhodnutie
odôvodnil. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť a odvolací súd na jeho odôvodnenie v podrobnostiach
odkazuje.

Náhradu trov odvolacieho konania úspešným žalovaným 1/,2/ 3/ nepriznal, hoci v zmysle § 224 ods.
1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. by im patrila; žalovaní si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnili a zo spisu im žiadne trovy nevyplývajú (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.