Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Co/88/2015 z 17. 7. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 17. júla 2016, sp. zn. 8Co/88/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3112226041.3 Krajský súd Trenčín | 8Co/88/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3112226041.3 | 2016-07-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ded4561-d8ba-438d-afd6-7dc3debb5b0f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3112226041.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/88/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226041
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226041.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 15C/175/2012-77
zo dňa 19. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu , ktorým sa domáhal náhrady
majetkovej škody 125 Eur a nemajetkovej ujmy 256,32 Eur a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní zaevidovanom u súdneho exekútora
sp.zn. EX 12611/2011, ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nerozhodol exekučný súd do 15 dní od doručenia žiadosti podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 26.01.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné
konanie začalo dňa 09.09.2010. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 139 dní. Ako dôkaz na podporu svojich
tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre
uvedené exekučné konanie vedené medzi žalobcom a L. Q. ako povinným, pre vymoženie peňažnej
pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 3291524.
V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 Eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené



s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 Eur. Celkovo vynaložil žalobca vo
veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 125 Eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd
postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom
stanovenú dobu. Zároveň žalobca ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcu dôsledkom
jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Žalobca nárok vypočítal alikvotným pomerom 55 Eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej
doktríny ústavného súdu teda 660 Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac. Žalobca uviedol,
že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Žalovaný sa
k návrhu žalobcu písomne nevyjadril. Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 15C 175/2012-24 zo dňa
24.09.2013 návrh zamietol, žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol na základe listinných
dôkazov, navrhnutých žalobcom a zistil, že neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zároveň z exekučného spisu vyplynulo, že dňa
03.08.2011 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 19.08.2011 tak, že exekučné konanie
zastavil. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 4Co/1035/2013-48 zo
dňa 30.09.2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že
súd prvej inštancie podľa názoru krajského súdu odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom tým, že
vo veci nenariadil pojednávanie, nedoručil účastníkom poučenie o procesných právach a povinnostiach
podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Krajský súd uložil súdu prvej inštancie , aby vo veci nariadil pojednávanie
a na základe vykonaného dokazovania opätovne vo veci rozhodol. Súd prvej inštancie vo veci vytýčil
pojednávanie na 19.12.2014. Účastníci boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili
sa ho. Žalobca e-mailom zo dňa 12.12.2014 zaslal súdu prvej inštancie návrh na zrušenie pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď žalobca v podanom návrhu na
začatie konania namietal zaujatosť sudcov Okresného súdu Trenčín, no zatiaľ Krajský súd v Trenčíne o
tejto námietke nerozhodol. Tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania
podľa § 119 ods. 1 O.s.p., pretože Krajský súd v Trenčíne o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom
rozhodol uznesením č.k. 4NcC/72/2012-10 zo dňa 19.10.2012, ktorým nevylúčil sudcu z prejednávania
veci. Žalobca mal reálnu možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom súd vykonal dokazovanie v
zmysle zásady priamosti a ústnosti. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, nežiadal o
odročenie pojednávania. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec
prejednal a rozhodol
v neprítomnosti účastníkov. Z vykonaného dokazovania a zo spisu sp.zn. 60Er/2321/2011 súd prvej
inštancie zistil, že dňa 03.08.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod
sp. zn. 12611/11 v prospech žalobcu v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu
zápisnične spísaného u exekútora dňa 24.05.2011 proti povinnému L. Q., za účelom vymoženia 940,05
Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR 01900/10 zo dňa 08.04.2010. Okresný súd
Trenčín uznesením č.k. 60Er/2321/2011-11 zo dňa 19.08.2011 zastavil exekučné konanie podľa §
103, § 104 ods. 1 O.s.p., pretože zistil, že na Okresnom súde Trenčín sa viedlo exekučné konanie
tých istých účastníkov o vymoženie 940,05 Eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu -
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn.
SR 01900/10 zo dňa 08.04.2010 pod spis. zn. 60Er/3060/2010. Vo veci bolo rozhodnuté uznesením súdu
č. k. 60Er/3060/2010 zo dňa 10.12.2010, a to tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola zamietnutá. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.12.2010. Následne bolo exekučné konanie
zastavené uznesením súdu
č. k. 60Er/3060/2010-27 zo dňa 09.03.2011; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.2011. Ide
o vec právoplatne rozhodnutú a neodstrániteľnú podmienku konania. Uznesenie Okresného súdu



Trenčín č.k. 60Er/2321/2011-11 zo dňa 19.08.2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 13.09.2011. Na zistený
skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Zo spisu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 60Er 2321/2011 bolo preukázané, že dňa 03.08.2011 bola na Okresný súd
Trenčín doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd vydal dňa 19.08.2011 uznesenie, ktorým nerozhodol tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol,
ako tvrdil žalobca v návrhu, ale exekučné konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci, keďže žalobca
na základe totožného exekučného titulu navrhoval vykonať exekúciu proti tomu istému povinnému za
účelom vymoženia rovnakého plnenia. Boli tým vyvrátené tvrdenia žalobcu v návrhu, že exekučný
súd rozhodol až dňa 26.01.2011 a omeškanie predstavovalo viac ako 139 dní. Súd poukazuje na to,
že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota 15 dní
od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal
exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V prospech správnosti takéhoto výkladu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku svedčí aj nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013,
podľa ktorého sa lehota 15 dní vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekútora
na vykonanie exekúcie v zmysle jeho žiadosti, nevzťahuje sa na negatívne rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí, že nie sú splnené podmienky konania a zastaví konanie. Žiadne ustanovenie Exekučného
poriadku nestanovuje exekučnému súdu lehotu na rozhodnutie pre prípad, že súd exekučné konanie
zastaví pre nesplnenie procesných podmienok. Pretože exekučný súd uznesením nevydal poverenie na
vykonanie exekúcie, ale exekučné konanie zastavil, nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na
rozhodnutie, a tým ani nesprávny úradný postup. Uvedený záver platí bez ohľadu na to, či sa navrhuje
vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku alebo iného exekučného titulu. Súd prvej
inštancie po vykonanom dokazovaní
v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel, že zo strany exekučného súdu nedošlo
k namietanému nesprávnemu úradnému postupu ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak
žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto súd
prvej inštancie ani nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.01.2014, ktorý doručil súdu žalobca. Z uvedených
dôvodov súd prvej inštancie nerozhodoval o základe veci medzitým iným rozsudkom tak, ako to žalobca
navrhoval, nepriznal žalobcovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.,
v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne vynaložených trov konania
proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže žalovaný si trovy konania nevyčíslil a zo spisu
mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok, nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom
konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť



(§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci
nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto
okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a
rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania
odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Správanie súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca
taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil
toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania
zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo
porušené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Žalobca súdu
prvej inštancie vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdajov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvej inštancie napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvej inštancie dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvej inštancie nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec
tomuto súdu na opätovné prejednanie.



3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len
CSP ), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,
zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade
s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje ( §
387 ods. 2 CSP).

9. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie
bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania
sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania
odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne
otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd. Z obsahu
spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného
súdu Trenčín JUDr. Denisovi Vékonymu. O jeho nevylúčení z prejednania a rozhodnutia veci bolo
rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 č.k. 4NcC/72/2012-10. Dňa
30.10.2014 v súlade so zmenou rozvrhu práce došlo k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a
rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín Mgr. Petrovi Hvizdošovi, ktorý v exekučnej veci sp.zn.
60Er 2321/2011 nekonal ako zákonný sudca, z ktorej vychádza návrh žalobcu o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Nebola tak zistená žiadna z okolností, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl.
O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Odvolací súd v konaní nezistil žiadne
skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani
z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného
sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvej inštancie svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto
skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej
veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd
vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

10. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 19.12.2014, na ktorom
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.



11. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie konštatuje, že postup tohto súdu
zodpovedal všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil
žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu
vyjadril. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie,
vykonal súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému. Predvolanie na
pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, ani nežiadal o odročenie pojednávania.
Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil a navrhol zrušenie pojednávania. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 19.12.2014
splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov konania.

12. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súd prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

13. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a
dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie je tvrdenie
žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri zachovaní zákonnej
lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane právneho zástupcu
žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný pojednávanie zrušiť
alebo odročiť. V čase pojednávania teda na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval
dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p., účinného
do 30.06.2016, umožňovalo súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť
sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny. Zo skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvej inštancie neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.

14. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom
rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný
inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný
prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a
následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami
sporu. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej



podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať
poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť
štátu.

15. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Vychádzajúc z jeho
jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje
dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín
v konaní sp.zn. 60Er/2321/2011. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na
preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval
ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným L. D.
pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere č. 3291524 ( EX12611/2011). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať,
že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. v tomto konaní vydanie uznesenia o zastavení konania exekučným súdom v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,
disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

16. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu
na súdnu ochranu.

17. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. vydanie rozhodnutia o zastavení konania . Lehota 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie sa týka len prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a poverenie vydá.

18. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..



19. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

20. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa
17.1.2014, ktorý predložil žalobca.

21. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktoré vykonal súd tento súd v súlade s príslušnými ustanoveniami vtedy platného Občianskeho súdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a
predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdenia žalobcu nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvody takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvej inštancie v danej veci.

23. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,
vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje
tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu
ich odvolací súd nepriznal.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)



- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).