Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoZm/48/2016 z 21. 11. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. novembra 2016, sp. zn. 16CoZm/48/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3113207951.2 Krajský súd Trenčín | 16CoZm/48/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3113207951.2 | 2016-11-21 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29c7e8be-fc83-4382-95d5-c07fa2f91cec Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3113207951.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoZm/48/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207951
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113207951.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu
CD Consulting s.r.o. so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká
republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému M. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom K. M. XXXX/X, C., t.č. V. R. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy 688,53 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 39CbZm/28/2013-99
zo dňa 24. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne p r i p ú š ť a ,
v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie
z a s t a v u j e . Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 688,53 eur s príslušenstvom
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca podal žalobu,
ktorou sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 688.53 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25
% denne zo sumy 778,53 eur od 30.05.2011 do 08.04.2011, zo sumy 698,53 eur od 09.04.2011 do
19.05.2011, zo sumy 688,53 eur od 20.05.2011 do zaplatenia,
s 6,00 % úrokom zo sumy 778,53 eur od 02.09.2010 do 08.04.2011, zo sumy 698,53 eur od 09.04.2011
do 19.05.2011, zo sumy 688,53 od 20.05.2011 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 1/3 percenta
zmenkovej sumy. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Pri určení právomoci, vecnej a
miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 2 bod 1 Nariadenia č. 44/2001 o
príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí
v občianskych a obchodných veciach (Brusel I). Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej
inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
(ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko
jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, keď iná dohoda účastníkov konania
o voľbe rozhodného práva v konaní nebola preukázaná. Súd prvej inštancie konštatoval, že ide o
cezhraničný spor a hodnota pohľadávky nepresahovala 2 000 eur Posúdil predmetný spor z procesného
hľadiska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007. S poukazom na článok 5
bod 1 Nariadenia č. 861/2007 mal súd prvého stupňa za to, že ústne pojednávanie pre rozhodnutie veci
bolo potrebné a preto nariadil pojednávanie.



2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 02.10.2009 žalovaný uzatvoril
s právnym predchodcom žalobcu, so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova
25, Bratislava (ďalej len veriteľ) zmluvu o úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému úver v
sume 400 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok v sume
392 eur, spolu v sume 792 eur v 12 mesačných splátkach po 66 eur. Súčasťou zmluvy o úvere boli
všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z predloženej zmenky je zrejmé, že bola vystavená v Trenčíne
dňa 02.10.2009 na sumu 778,53 eur, obsahuje vyhlásenie vystaviteľa, že za zmenku zaplatí na rad
Pohotovosť sumu 778,53 eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 30. mája 2009. Miesto splatenia je
určené ako Pohotovosť, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava. Na zmenke je tiež uvedená doložka bez protestu
a na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia a v pravej dolnej časti nad podpisom vystaviteľa
zmenky obsahuje zmenka identifikačné údaje v podobe mena a priezviska, trvalého bydliska a rodného
čísla. Na rube zmenky je vyznačený indosament v znení „namiesto nás na rad CD Consulting s.r.o., s
označením sídla spoločnosti, ktorý je podpísaný indosantom.

3. Súd prvej inštancie posúdil právnu vec podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len
ZZŠ) a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. návrh podaný
navrhovateľom nie je dôvodný.
V zmysle platných právnych predpisov a judikatúry (napr. rozhodnutie ESD sp. zn.
C-419/2011, rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10) je súd povinný v každom štádiu konania
a v každom druhu konania z úradnej povinnosti skúmať, či sa v tej ktorej konkrétnej veci nejedná o
spotrebiteľský právny vzťah, a teda či sa na daný právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského
práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Keďže tak súd musí robiť v každom druhu konania,
vzťahuje sa táto povinnosť aj na konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo zmenky. O to viac, keď
už z úradnej činnosti súdu je známa skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľa - spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s. r. o., v prospech ktorej žalovaný zmenku vystavil a ktorá ju prijala, vykonáva
svoju činnosť prevažne poskytovaním spotrebiteľských úverov a tiež je vedená v registri veriteľov
a podregistri iných veriteľov vedených Národnou bankou Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca
spotrebiteľské a iné úvery. Preto sa súd prvého stupňa napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov
zaoberal aj kauzou, t. j. dôvodom vzniku zmenky. Dôvodom vzniku zmenky je zmluva o úvere, ktorú si
súd v rámci vykonávania dokazovania zaobstaral. Po preskúmaní tejto zmluvy dospel súd prvého stupňa
k záveru, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia.
Je to predtlačená formulárová zmluva, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah.
Účastníkmi zmluvy sú na jednej strane dodávateľ, ktorého reprezentuje spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s. r. o. a na strane druhej spotrebiteľ, ktorým je žalovaný. Bližšie súd predmetný úver vyhodnotil ako
spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahuje právna úprava zákona č. 258/2001 Z. z. V kontexte tohto
zákona môže byť spotrebiteľom len osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V danom prípade bol síce úver poskytnutý na
výkon povolania, avšak na tomto mieste možno konštatovať, že účel úveru uvedený v zmluve je zo
strany veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa právnemu režimu spotrebiteľských úverov.
Je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel použitia poskytnutého úveru, a preto v
prípade pochybností, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah, dôkazné bremeno spočíva práve na
ňom (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.02.2010, sp. zn. 10CoE/5/2010). Dodávateľ musí
bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, preukázať nespotrebiteľský charakter zmluvy. Za
bezpečné preukázanie nemožno v žiadnom prípade považovať len všeobecný údaj o poskytnutí úveru
na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie žalovaného a aký konkrétny
súvis s týmto povolaním žalovaného vôbec uzavretie konkrétnej zmluvy má. Keďže veriteľ (dodávateľ)
toto nepreukázal, súd prvého stupňa na túto okolnosť neprihliadol a považoval predmetnú zmluvu za
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a v širšom slova zmysle za zmluvu spotrebiteľskú. V neprospech veriteľa
(dodávateľa) svedčí aj fakt, že sa snažil vylúčiť použitie ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
spotrebiteľské zmluvy voľbou Obchodného zákonníka. Použitie ustanovení Občianskeho zákonníka
upravujúcich problematiku spotrebiteľský zmlúv má prednosť pred voľbou použitia iných právnych
predpisov, konkrétne Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že súd predmetnú zmluvu vyhodnotil
ako spotrebiteľskú, zaoberal sa ďalej skúmaním neprijateľnosti zmluvných podmienok obsiahnutých
v zmluve, a to v rámci ochrany spotrebiteľa, ktorú je povinný ex offo spotrebiteľovi poskytovať. Po
preskúmaní zmluvy mal súd za to, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom
narušená rovnováha medzi právami



a povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen, v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne
len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť.
Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak,
zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach
bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru
a pod., ale žiadne práva dlžníka a samé práva a výhody veriteľa a žiadne povinnosti veriteľa. Vzhľadom
na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy ako aj
na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou, výška ktorého predstavuje 68 %
z celého objemu úveru pri splatnosti v 12-tich mesačných splátkach, sa celá zmluva (jej obsah i účel)
prieči dobrým mravom. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo právnemu predchodcovi žalobcu - spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. - ako veriteľovi z uzatvorenej úverovej zmluvy vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky podľa
čl. 14 VPPU, z čoho logicky vyplýva, že ak aj zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej
vyplnenie nevzniklo), nie je možné sa na základe nej úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007). Keďže v dôsledku neplatnosti zmluvy
nevzniklo veriteľovi právo vyplniť vystavenú blankozmenku, zmenka nevznikla, a preto veriteľ nemal v
čase indosamentu zmenky na žalobcu práva a povinnosti zo zmenky. Vzhľadom k tomu nemohol práva
zo žalovanej zmenky previesť na žalobcu, nakoľko ich sám nemal (uznesenie Ústavného súdu SR I.
ÚS 50/2010-11 zo dňa 10.02.2010). Blankozmenka nie je skutočnou zmenkou, ale len jej zárodkom.
Zmenkou sa stáva až po jej vyplnení. Keďže v danom prípade nemohla byť blankozmenka pre neplatnosť
zmluvy vyplnená, nemôže byť ani zdrojom práv
a povinností jej účastníkov. Súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na to, že súd
prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom
a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. V danej
veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva
len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov
sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe
čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal
námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania
a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovaného vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako
spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojim konaním
ju prakticky uznal. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby
získal pre žalovaného dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom
štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa
čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V odvolaní ďalej uviedol, že prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych
právnych predpisov ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov na práva Európskej
únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu
a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je
abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať
inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet
sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie
je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak



v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu
povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007
vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie
možnosti konať pred súdom. Žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený
nárok zamietol. Podľa názoru žalobcu konštatovanie súdu prvého stupňa, podľa ktorého je žalovaný
podnikateľom, ale úver mu bol zo strany pôvodného majiteľa zmenky poskytnutý nie na podnikanie,
ale ako spotrebiteľský úver, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je založené na domnienke a
presvedčení súdu, ktoré nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom súdu prvého
stupňa, že na zmenke napísaný zmenkový úrok sa prieči dobrým mravom, žalobca uviedol, že zmenku
vystavila žalovaný, túto dobrovoľne podpísal. Sadzba zmenkového úroku 0,25 denne bola žalovanému
známa v čase vystavenia zmenky a s takouto sadzbou žalovaný súhlasil.
V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn.
25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi
prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
6. Písomným podaním, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa 22.12.2015, zobral žalobca žalobu v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo zmenkovej sumy z uplatneného zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy žalobu späť. Z dôvodu späťvzatia žalobca žiada, aby
súd priznal zmenkový úrok len v časti 0,06 % denne zo zmenkovej sumy.

7. Žalovaný prevzal čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom dňa 25.10.2016, na ktoré reagoval tak, že s
čiastočným späťvzatím súhlasí a náhradu trov konania si neuplatňuje.

8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

9. Podľa § 370 ods. 1 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie
žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Podľa ods. 3
tohto ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov
primerane.

10. Podľa § 370 ods. 2 C.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Pretože žalovaný nevyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd na
základe procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 C.s.p., že boli splnené podmienky pre aplikáciu
ustanovenia § 370 C.s.p. ods. 1, 2 a 3. Odvolací súd pripustil čiastočné späťvzatie žaloby, rozsudok
súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil
a konanie zastavil.

11. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti na v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a §
380 ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti je
potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom



prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

14. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu
zamietol a žalovanej ako úspešnej strane konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo
odôvodnil. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho
dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na
spravodlivý proces.

16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

17. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si
dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov
v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom
( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval
ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok



sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach
predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd
vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol
dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to
bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu
(a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval), a bol oprávnený
aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo
veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

18. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 688,53 eur, zmenkového úroku
0,25 % denne z konkrétnej zmenkovej sumy za konkrétne obdobie do zaplatenia, 6 % ročného úroku
z konkrétnej zmenkovej sumy za konkrétne obdobie do zaplatenia, zmenkovej odmeny a náhrady
trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu
písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to
navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom.
Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v
ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom. Kľúčovými cieľmi európskeho konania
vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými
v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
v cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k
spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý
treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným
spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu
9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho
procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu,
v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania
vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa
súdu ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to
poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd
musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

19. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď
a spolu s tlačivom C zaslal súd prvého stupňa žalovanému žalobu a poučenie účastníka konania. Z
úradnej činnosti súd prvého stupňa pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením.
Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. vykonal súd prvého stupňa predbežné právne posúdenie veci.
Zároveň súd prvého stupňa zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému poučenie účastníka
konania. Právny zástupca žalobcu prevzal tieto listiny dňa 06.11.2015. Tieto listiny boli doručené aj
opatrovníkovi žalovaného, ktorý potvrdil prevzatie svojim podpisom dňa 04.11.2015 (v určitom štádiu
konania bol žalovanému ustanovení opatrovník). Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania,
vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o
uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 24.11.2015, na ktorom aj vyhlásil
rozsudok.

20. V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Je potrebné postupovať v súlade



s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne v § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016
ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím vo veci samej poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

21. Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia
a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania, pričom
postupoval v súlade s § 120 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016, a účastníkov konania poučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť
má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený. V nadväznosti na oznámenie súdu
adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené
dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj
v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo
označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvej inštancie musí
splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky
nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej.

22. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 a ktoré
pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom
uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016.
Citované zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci
konania, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká nastala v danom spore. Ide vlastne
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možné ho
využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého
stupňa mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 02.10.2009 žalovaný zmenku, na líci ktorej
sa nachádza číslo zmluvy 308100044. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej
inštancie podľa
§ 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016, pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

23. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,
ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí
skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espa?ol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd
nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd
vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd
v prípade pasivity žalovaného len "vydá rozsudok", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací
súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. Pripojením zmluvy o úvere



a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvého stupňa neporušil koncentračnú zásadu, a tým,
že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil a
tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania a ani rovnosť účastníkov konania.

24. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z
dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku teda vždy za každých okolností (porov.
C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

25. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

26. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľkotisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých
dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako
zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na
žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

27. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade
s hmotných právom, keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú
podmienku posúdil súd prvej inštancie dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok
poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka,
nakoľko prijatím zmenky preniesol veriteľ povinnosť dôkazného bremena na spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a
§ 17 zákona č. 191/1950 Zb.).

28. Odvolací súd považuje za potrebné v danej veci dodať, že zmluva o úvere je nielen zmluvou
spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z., na vystavenie
ktorej a na prijatie ktorej treba aplikovať § 4 ods. 6 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia mohol
veriteľ zmenku vystavenú dlžníkom, ktorý mal v záväzkovom vzťahu postavenie spotrebiteľa, prijať
len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny
poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením, veriteľ
nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj
v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od 1.1.2008 do 31.12.2010).
V danom prípade spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. poskytla žalovanému úver vo výške 400 eur a po
vyplnení zmenky (dohoda o vyplnení zmenky podľa článku 14 všeobecných podmienok) sumou 778,53
eur a dátumu začiatku úročenia zmenkovej sumy zmenku rubopisom previedla na žalobcu. Odvolací
súd konštatuje, že zmenka bola vyplnená podstatne vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa zákonné
ustanovenie, pretože daný spotrebiteľský úver treba považovať pre absenciu podstatných náležitostí
zmluvy
o spotrebiteľskom úvere za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov (absencia RPMN).

29. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky,
remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani



zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca,
ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom
zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore
s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. účinného od 01.07.2016 vo zvyšnej časti potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).