{"guid": "ef301f0f-5cb3-470d-897a-f60e66188b8b:b88dbb0b-6e8a-481c-96ad-c7bea7ed2ddf", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3113207954.2", "spisova_znacka": "8CoZm/21/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoZm/21/2016 z 18. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. októbra 2016, sp. zn. 8CoZm/21/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3113207954.2", "identifikacne_cislo": "3113207954", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2016-10-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1950/191/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 ZZŠ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/191/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/191-1950/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54.odsek-1", "nazov": "§ 54 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-54"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1950/191#paragraf-17", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-54"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b88dbb0b-6e8a-481c-96ad-c7bea7ed2ddf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3113207954.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3113207954.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3113207954.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/21/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207954
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113207954.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Záleskej
v spore žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto,
Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: N. N., bytom U. II. XX/XX, O. nad
I., o zaplatenie zmenkovej sumy 1.415,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 36CbZm/28/2013-93 zo dňa 24. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 1.415,83
Eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny 4,72 Eur a žalovanej náhradu trov konania  nepriznal. V
odôvodnení rozhodnutia  súd  prvej inštancie  uviedol, že  návrh žalobcu na uplatnenie pohľadávky
bol podaný na tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Rozsudkom č.k. 36CbZm/28/2013-33
zo dňa 12.09.2013  súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol poukazom na to, že právo na
vyplnenie blankozmenky nevzniklo v dôsledku absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy, poukazom na
neplatnosť dohody o vyplnení blankozmenky, nemožnosť pôvodného veriteľa takúto zmenku vôbec prijať
podľa § 4 ods. 6 z.č. 258/2001 Z.z. a poukázal na rozpor zmenkového úroku 91,25% ročne so zákonom a
rozhodol o náhrade trov konania. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal
vykonanie iných,  než účastníkmi navrhnutých dôkazov súdom, prekvapivosť rozhodnutia, porušenie
poučovacej povinnosti, nerešpektovanie abstraktného charakteru zmenky súdom a porušenie zásady
kontradiktórnosti. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 8CoZm/34/2013-66 zo dňa
28.05.2015  tak, že rozsudok súdu prvej inštancie  zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie,  a to z
dôvodu chybného procesného postupu súdu prvej inštancie. Pri viazanosti súdu prvej inštancie  právnym
názorom odvolacieho súdu v danej veci (§ 226 O.s.p.) súd prvej  inštancie  prípisom zo dňa 07.10.2015
oznámil obom účastníkom konania, ako sa súdu predbežne javí právne posúdenie veci, oboznámil
účastníkov s tým, že si ex offo vyhotovil kópiu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.10.2009
spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré boli následne založené do predmetného
súdneho spisu, tieto im doručil a poskytol im lehotu na vyjadrenie sa
k predbežnému právnemu posúdeniu a k pripojeným listinám. Zároveň ich osobitne poučil podľa §
120 ods. 4 O.s.p. a ako prílohu doručil i poučenie. Dňa  19.10.2015  bola súdu doručená Odpoveď
žalobcu, v ktorej uviedol, že uvedený postup súdu je mimo režimu Nariadenia č. 861/2007, účastníci



dokazovanie   úverovou zmluvou nenavrhli,  poukazujúc na § 120 O.s.p., podľa ktorého súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi
a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Takisto poukazoval na to, že predmetom konania
je výlučne zmenka, ktorá je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a teda nie je
možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Zároveň poukázal na
Rozsudok NS ČR zo dňa 22.08.2002 sp.zn. 25 Cdo 1839/2000, v ktorom je konštatovaná samostatnosť
a oddelenosť zmenkového záväzku od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku, jeho
neakcesorickosť ako aj nezávislosť zabezpečovacej zmenky na existencii zabezpečenej pohľadávky ako
aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, vydané
v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu, v ktorom boli potvrdené závery žalobcu. Dňa 22.12.2015
doručil žalobca  súdu čiastočné späťvzatie žaloby v časti 0,19% úroku denne od 08.04.2010 do
zaplatenia Žalovaná s čiastočným späťvzatím návrhu vyjadrila súhlas.  Preto súd prvej inštancie
uznesením č.k. 36CbZm/28/2013-88 zo dňa 03.02.2016 v časti  čiastočného späťvzatia návrhu
konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 08.03.2016. Súd prvej inštancie  pri určení
právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval podľa článku 3, článku 19 a článku 25 bod 1 písm.
a) Nariadenia č. 861/2007
a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí
v občianskych a obchodných veciach (Brusel  I) v spojení s § 84 O.s.p. Pri určovaní rozhodného práva
postupoval súd prvej inštancie  podľa § 10 ods. 1 zákona
č. 97/1963 Zb.  o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú
vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, nakoľko jeho použitie zodpovedá
rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.  Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie
preukázané, že dňa 13.10.2009 žalovaná uzatvorila so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35 807
598, Pribinova 25, Bratislava formulárovú predtlačenú zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej
bol žalovanej  poskytnutý úver vo výške
600 Eur (ktoré v deň podpisu zmluvy aj prevzala), ktorý sa žalovaná zaviazala  vrátiť zvýšený
o poplatok 576 Eur (podľa bodu 12 všeobecných podmienok predstavuje tretina poplatku dohodnutý
úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou), spolu sa zaviazala vrátiť 1.176  Eur v 12 mesačných splátkach
po 98 Eur,  počnúc dňom 22.11.2009. V bode 14 všeobecných podmienok je obsiahnutá dohoda  o
vyplnení zmenky, ktorú žalovaná ako vystaviteľ zmenky vystavila v prospech veriteľa POHOTOVOSŤ
s.r.o. (remitent) na zabezpečenie peňažného záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy, v ktorej nebola
vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že
zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite a
dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal
splatný celý dlh v zmysle bodu 4 všeobecných podmienok. Práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu.  Právne vec posúdil súd prvej
inštancie  podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho
zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového
a šekového (ďalej len ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom na článok 2 písm. a/, článok 3 ods.
1, 2, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS, čl. 9, 14 bod 1. Smernice Rady 87/102/EHD, bod
31 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, článok 8 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2005/29/ES. Súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o úvere je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou , napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Obč. zák.
a v danom prípade sa jedná  tiež o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z., za účinnosti
ktorého bola zmluva o úvere uzavretá. V konaní mal súd prvej inštancie  pochybnosť o skutočnom účele
poskytnutia úveru z dôvodu, že v dnešnej dobe nie je výnimkou, ale skôr pravidlom osôb poskytujúcich
úvery, presviedčať, navádzať alebo inak pôsobiť na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel
úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie. Teda aby sa vyznačoval ako účel úveru
účel, ktorý nie je pravdivý. Keďže ide o údaj všeobecný, ktorý vôbec neposkytuje odpoveď na to, aký
súvis  má uzavretie zmluvy s podnikateľskou činnosťou tejto osoby, žalobca má  dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol  poskytnutý  na výkon podnikania  a že dlžník pri uzatváraní zmluvy
konal v rámci podnikateľskej činnosti.  Súd prvej inštancie poukázal  na uznesenie Krajského súdu v
Trnave zo dňa 23.02.2010, sp.zn. 10CoE/5/2010-46, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
28.06.2013, sp.zn. 4CoE/206/2012, Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 10.01.2012, sp.zn.
I.ÚS 1930/11). Súd prvej inštancie  bol v danom prípade tiež toho názoru, že sa nejedná pojmovo
o zmluvu o úvere podľa § 497 Obch. zák., keďže zo zmluvy  jednoznačne  vyplýva, že finančné
prostriedky boli veriteľom dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise zmluvy. Zámer zosnovateľa



zmluvy  uzavrieť zmluvu  výslovne podľa Obch. zákonníka je vedený úmyslom, aby sa nemohli uplatniť
nijaké ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Po preskúmaní zmluvy vrátane jej všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie  k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne
hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä v
ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.) a zároveň je
zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne
zákonnými prostriedkami brániť.  Skutočnosť, že zmluva sa   priečia dobrým mravom, spôsobuje jej
absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo žalobcovi, resp. spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. ako
veriteľovi z uzatvorenej úverovej zmluvy, vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa čl. 14
všeobecných podmienok, z čoho logicky vyplýva, že ak aj zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo
na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné na jej základe sa úspešne domáhať akýchkoľvek
práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008 sp.zn.
4Obo/161/2007). Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že právo na  vyplnenie blankozmenky nemohlo
vzniknúť ani z dôvodu, že dohoda o vyplnení blankozmenky (čl. 14 všeobecných podmienok - jej obsah
a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou podmienkou
podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák. (0,25% úrok denne) a podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Obč. zák. zmenkou
preniesol žalobca povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa ( článok I. § 17 ZZŠ).  Rozhodnutie
by navodilo stav, že žalovaná by na svoj úver poskytnutý vo výške 600 Eur bola povinná uhradiť 236 %
(zmenkovú sumu 1.415,83 Eur) ako aj  každým dňom a rokom narastajúce príslušenstvo.  Vydanie
takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom štáte prípustné
(Nález Ústavného súdu ČR z 13.03.2013, sp.zn. IV. ÚS 1241/12, Nález Ústavného súdu ČR I US 199/11).
Súd prvej inštancie  konštatoval rozpor zmenkového úroku 91,25 % ročne  so zákonom, čo je v rozpore  s
článkom I. § 48 ZZŠ. Poukázal na to, že pokiaľ mal oprávnený zo zmenky na mysli úrokovú doložku podľa
článku I. § 5 ZZŠ, muselo by to byť zo zmenky jednoznačne zrejmé. Pokiaľ by súd akceptoval uvedenie
zmenkového úroku 0,25% denne ako úrokovej doložky podľa článku I.  § 5,  musel by konštatovať
neurčitosť toho údaja, keďže zo zmenky nevyplýva,  z akej sumy sa má tento úrok počítať ani dokedy
(v žalobe žiada žalobca do zaplatenia). Výkladom článku I. § 48 ZZŠ súd prvej inštancie  dospel k
záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné žiadať iba do splatnosti zmenky a od splatnosti pri
nezaplatení zmenky, kedy pôvodný zmenkový záväzok je nahradený záväzkom postihovým, je možné
žiadať zmenkové úroky podľa článku I. § 48 ZZŠ (rozsudok Vrchního soudu v Olomouci sp.zn. 4Cmo
214/2002). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie  podľa  § 142 ods. 1 O.s.p..
Žalovanej  ako úspešnej  účastníčke  konania súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal z
dôvodu, že žalovaná tieto trovy neuplatnila  a nevyčíslila.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie  podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa  postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol,
že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred
súdom. Prekvapivosť rozhodnutia vyplýva zo skutočnosti, že žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no
súd prvej inštancie  uplatnený nárok zamietol. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie
v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich
nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb..  Žalovaná voči forme
a obsahu zmenky nenamietala. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd
prvej inštancie  mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len
z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov
sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná  mohla  na základe
čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal
námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho



konania a rovnosti účastníkov konania  ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd    z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovanej  vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej
ako spotrebiteľa. Žalovaná  sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim
konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností  v tom
smere, aby získal pre žalovanú  dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu
je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces
garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.  Súd prvej inštancie  považoval za nesporné to, že žalovaná  a spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavreli zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaná
uzavrela zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údaje však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov
a súd prvej inštancie si ich vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti nemožno
považovať za nesporné, k týmto skutočnostiam sa účastníci nevyjadrili. Žalobca poukázal na to, že súd
pri odôvodnení vychádzal len zo zaužívanej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach,
čím došlo k porušeniu základného práva na spravodlivý súdny proces a k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie  sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal        a ignoroval predmet sporu, predovšetkým
§ 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná  vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd.
Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia           č. 861/2007
vykonané bez návrhu. Podľa názoru žalobcu nikto v konaní netvrdil, že žalovanej  bol poskytnutý
spotrebiteľský úver, teda nie úver v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a nikto túto skutočnosť
v konaní ani nepreukázal. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie
možnosti konať pred súdom.  V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach  zo dňa 13.06.2014,
sp.zn. 4CoZm/3/2014. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie  zmenil tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu  a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní
vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa  žalovaná  písomne  nevyjadrila.

4. Od 01. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov  a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom  jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP  a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny  podľa § 387 ods. 1 CSP  v celom rozsahu potvrdiť. Odvolací súd tak
rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP  právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.



8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
správne  v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanej
ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných  na  účelné  uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie  podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášal za žalovanú námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivý proces.

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti.  Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia.  V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

11. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

12. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela  v tom, že žalovaná uplatnenú pohľadávku
nerozporovala,  námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť
vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť
dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a  nemá v zásade možnosť
oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre
rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby
dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia).
Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je
zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj  nariadiť ústne pojednávanie, ak
to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd
za správny postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle
ktorej je súd  povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Aj keď vo všeobecnosti  súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali  exekučné tituly
vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom
rozpore  so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z.,  v ktorom je zakotvené



právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý,  zákony a iné všeobecne záväzné
právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a
spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť
orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností  viesť k vydaniu
rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu.  Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach
predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by
súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením
návrhu, (a to aj za situácie, že  by žalovaná  v žalobnej odpovedi  nárok prípadne akceptovala) a bol
oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo
veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

13. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej  domáhal zaplatenia zmenkovej sumy  s príslušenstvom,
ďalej zaplatenia  zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy,
ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

14. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie  došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd prvej inštancie   žalovanú  tlačivom C na odpoveď a spolu s
tlačivom C  jej zaslal žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti  žalovaná prevzala
dňa 15.07.2013. Súdu prvej inštancie žalobnú odpoveď nezaslala. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie
pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom
konania na vyjadrenie s tým, že  súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná
veta O.s.p. platného v čase procesného postupu  vykonal súd prvej inštancie  predbežné právne
posúdenie veci. Zároveň súd prvej inštancie  zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej  poučenie
účastníka konania. Právny zástupca žalobcu  a žalovaná  tieto listiny riadne prevzali.  Pripojením týchto
listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvej inštancie  skutkové zistenia, ktoré posúdil ako
právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s   § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil
rozsudok.

15.  Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie  pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania,   ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a
právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať
aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli  strany sporu  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za
situácie  aká nastala v danom spore. Išlo  vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom
konaní. Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej
vystavila dňa 13.10.2009  žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX.
Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie , pretože vznikli pochybnosti,



či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

16. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie   svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom  spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo  povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto  skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

17. Úlohou  súdov členských štátov EÚ (ďalej  „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri  vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských  štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo  Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci  vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu
k zákonom.

18. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len  „Súdny dvor“ vo veci  Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“. Podľa názoru  ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená\",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či  ustálenou  judikatúrou Európskeho  súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu  členského štátu
a súdu Spoločenstva.

19. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

20. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie  spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu  ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane  akcesorických, neobsahujú nekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu  skúma
nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje  dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok,  smerujúci k ukončeniu  používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov  alebo dodávateľov.

21. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi) umožňovalo  veriteľovi  obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd
je pri použití  vnútroštátneho práva, najmä ustanovení  právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný  vykladať  vnútroštátne právo  v čo najširšom možnom  rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený  touto smernicou
a dosiahol tak  súlad  s článkom  249 tretím odsekom  Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

22. Ochrana spotrebiteľa  ako povinnosť  súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej  existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou
z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla.
Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy,
z ktorej  zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa



Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny  dvor Európskej únie vo viacerých
rozsudkoch týkajúcich sa smernice  93/13 EHS ( C-240-244/98 Oceano  Grupo  Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať  a
limine  (t.j. ak ich  môže skúmať len ex post).  V takých  prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné  i hmotné právo konformne  s právom Európskej únie. Z  ustanovenia    § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania  kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne  ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity  žalovanej  len „vydá
rozsudok „  nestanovuje,  že súd  žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade  súdu prvej inštancie  nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky  je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia  úveru súd prvej inštancie  neporušil koncentračnú
zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvej inštancie
oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho konania ani rovnosť účastníkov.

23. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal
na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho  postavenia a túto nerovnováhu súd môže  odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny  dvor zároveň  judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže  poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie  s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými  klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako vyžadujú  vnútroštátne pravidlá
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51).

24. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora  a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných  podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o.  si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá  osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč.zák.) a ktorých postavenie nie je
možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák.
(§ 54 ods. 1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie  postupoval v súlade s hmotných právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvej
inštancie  dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa §
53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť domáhať sa
zaplatenia neprimeranej vysokej sumy, 0,25 % úroku denne, ako sankcie spojenej s neplnením záväzku.
Súd prvej inštancie  správne vyhodnotil aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm.
l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky preniesol veriteľ povinnosť dôkazného bremena na
spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950 Zb.).

27. Odvolací súd  rovnako ako súd prvej inštancie  zdôrazňuje, že   zmluva o úvere je nielen zmluvou
spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom  úvere  podľa zákona
č. 258/2001 Z.z., na vystavenie ktorej a na prijatie ktorej treba aplikovať § 4 ods. 6 citovaného zákona.
Podľa tohto ustanovenia mohol veriteľ zmenku vystavenú dlžníkom, ktorý mal
v záväzkovom vzťahu postavenie spotrebiteľa, prijať len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku



a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju
dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od 01.01.2008 do 31.12.2010).

28. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky, remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť (pre absolútnu neplatnosť samotnej zmluvy ako aj
neplatnosť dohody o vyplňovacom práve),  ani zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky
nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa
nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom,
pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

29. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie,  vychádzajúc zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaná si v
konaní náhradu trov neuplatnila a tieto jej  ani nevznikli, súd prvej inštancie  žalovanej  náhradu trov
konania  správne nepriznal.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne  správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016  v celom rozsahu potvrdil.

31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396   ods. 1 CSP      v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto jej   ich
odvolací súd nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule    (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je



podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "36CbZm/28/2013", "guid": "c2844996-0c73-4d74-bd8b-ac916b34282c:9d1f2533-91d6-4ed1-b216-e4e72f36f9ce", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}