Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoZm/83/2015 z 12. 7. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. júla 2016, sp. zn. 8CoZm/83/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3113207959.2 Krajský súd Trenčín | 8CoZm/83/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3113207959.2 | 2016-07-12 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 39 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6286e5ed-68b6-40da-b7f0-2c0d821d19a0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3113207959.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/83/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113207959
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113207959.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha
1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: U. H., bytom F. W. XXX, I. - W., o zaplatenie
zmenkovej sumy 912,13 Eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 39CbZm/79/2013-65 zo dňa 15. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne zo zmenkovej sumy, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie v
tejto časti z a s t a v u j e.

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 912,13 Eur s
príslušenstvom, zmenkovej odmeny a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške
912,13 Eur spolu so zmenkovým úrokom a zmenkovej odmeny vo výške 3,04 Eur. Súčasne žiadal i
náhradu trov konania. Pri určení právomoci, vecnej
a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 2 bod 1 Nariadenia
č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych
a obchodných veciach (Brusel I). Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu, keď iná dohoda účastníkov
konania o voľbe rozhodného práva v konaní nebola preukázaná. Súd prvej inštancie konštatoval, že ide
o cezhraničný spor a hodnota pohľadávky nepresahovala
2.000 Eur. Posúdil predmetný spor z procesného hľadiska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a
rady (ES) č. 861/2007. S poukazom na článok 5 bod 1 Nariadenia č. 861/2007 mal súd prvej inštancie za
to, že ústne pojednávanie pre rozhodnutie veci bolo potrebné, a preto nariadil pojednávanie. Za účelom
rozhodnutia vo veci vykonal súd dokazovanie oboznámením zmenky vystavenej dňa 22.10.2009, zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.10.2009 a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré si
zabezpečil zo spisu zn. 61Er/118/2011. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané,
že dňa 22.10.2009 žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere



č. XXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej úver v sume 350 Eur. Žalovaná sa zaviazala
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok v sume 346 Eur, spolu
v sume 696 Eur v 12 mesačných splátkach po 58 Eur. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Z predloženej zmenky je zrejmé, že bola vystavená v U. dňa 22.10.2009
na sumu 912,13 Eur, obsahuje vyhlásenie vystaviteľa, že za zmenku zaplatí na rad Pohotovosť sumu
912,13 Eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 08.04.2010. Miesto splatenia je určené ako Pohotovosť,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava. Na zmenke je tiež uvedená doložka bez protestu a na platenie predložiť
v lehote 4 rokov od vystavenia. Vystaviteľkou zmenky je U. H., bydliskom F. W. XXX, I.- W., r.č. XXXXXX/
XXXX. Zmenka je vystaviteľkou podpísaná a vyplýva z nej číslo úverovej zmluvy XXXXXXXXX. Na
rube zmenky je vyznačený indosament, podľa ktorého sa namiesto pôvodného veriteľa POHOTOVOSŤ,
s. r. o. stáva novým veriteľom
CD Consulting, s. r. o., so sídlom K červenému dvoru 3269/25a, Praha, Česká republika, IČO 26429705.
Súd prvej inštancie posúdil právnu vec podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len
ZZŠ) a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Konštatoval,
že návrh podaný navrhovateľom nie je dôvodný. V zmysle platných právnych predpisov a judikatúry
(napr. rozhodnutie ESD sp. zn. C-419/2011, rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10) je súd povinný v každom
štádiu konania
a v každom druhu konania z úradnej povinnosti skúmať, či sa v tej ktorej konkrétnej veci nejedná o
spotrebiteľský právny vzťah, a teda či sa na daný právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského
práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Keďže tak súd musí robiť v každom druhu konania,
vzťahuje sa táto povinnosť aj na konanie, v ktorom sa uplatňuje právo zo zmenky. O to viac, keď
už z úradnej činnosti súdu je známa skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľa - spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s. r. o., v prospech ktorej žalovaný zmenku vystavil a ktorá ju prijala, vykonáva svoju
činnosť prevažne poskytovaním spotrebiteľských úverov a tiež je vedená v registri veriteľov a podregistri
iných veriteľov vedených T. ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské a iné úvery. Preto sa súd
prvej inštancie napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov zaoberal aj kauzou, t. j. dôvodom vzniku
zmenky. Dôvodom vzniku zmenky je zmluva o úvere, ktorú si súd v rámci vykonávania dokazovania
zaobstaral. Po preskúmaní tejto zmluvy dospel súd prvej inštancie k záveru, že sa jedná o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Je to predtlačená formulárová zmluva, pri
ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Účastníkmi zmluvy sú na jednej strane dodávateľ,
ktorého reprezentuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o. a na strane druhej spotrebiteľ, ktorým je
žalovaný. Bližšie súd predmetný úver vyhodnotil ako spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahuje právna
úprava zákona č. 258/2001 Z. z. V kontexte tohto zákona môže byť spotrebiteľom len osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V
danom prípade bol síce úver poskytnutý na výkon povolania, avšak na tomto mieste možno konštatovať,
že účel úveru uvedený v zmluve je zo strany veriteľa (dodávateľa) špekulatívny v snahe vyhnúť sa
právnemu režimu spotrebiteľských úverov. Je vecou veriteľa (dodávateľa), aby preukázal skutočný účel
použitia poskytnutého úveru, a preto v prípade pochybností, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah,
dôkazné bremeno spočíva práve na ňom (uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 23.02.2010, sp.
zn. 10CoE/5/2010). Dodávateľ musí bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, preukázať
nespotrebiteľský charakter zmluvy. Za bezpečné preukázanie nemožno v žiadnom prípade považovať
len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku,
aké je povolanie žalovanej a aký konkrétny súvis s týmto povolaním žalovanej vôbec uzavretie
konkrétnej zmluvy má. Naviac sama žalovaná uviedla, že úver si zobrala pre potreby svojho dieťaťa, čím
jednoznačne poprela, že by si úver brala v súvislosti so svojím povolaním. Súd prvej inštancie na túto
okolnosť neprihliadol a považoval predmetnú zmluvu za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v širšom slova
zmysle za zmluvu spotrebiteľskú. V neprospech veriteľa (dodávateľa) svedčí aj fakt, že sa snažil vylúčiť
použitie ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy voľbou Obchodného
zákonníka. Použitie ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich problematiku spotrebiteľský zmlúv
má prednosť pred voľbou použitia iných právnych predpisov, konkrétne Obchodného zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie predmetnú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú, zaoberal
sa ďalej skúmaním neprijateľnosti zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve, a to v rámci ochrany
spotrebiteľa, ktorú je povinný ex offo spotrebiteľovi poskytovať. Po preskúmaní zmluvy má súd za to, že
zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen,
v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka a pod.)



a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník
aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných
strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie
za porušenie povinností v neprimeraných výškach - napr. zmluvná pokuta 312 Eur bez ohľadu na
výšku poskytnutého úveru a pod., ale žiadne práva dlžníka a samé práva a výhody veriteľa a žiadne
povinnosti veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých
ustanoveniach zmluvy ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, výška ktorého predstavuje 98,85 % z celého objemu
úveru pri splatnosti v 12- tich mesačných splátkach, sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým
mravom. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z
toho dôvodu nemohlo právnemu predchodcovi navrhovateľa - spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. - ako
veriteľovi z uzatvorenej úverovej zmluvy vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky podľa čl. 14 VPPU, z
čoho logicky vyplýva, že ak aj zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie nevzniklo),
nie je možné sa na základe nej úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 06.05.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007). Keďže v dôsledku neplatnosti zmluvy nevzniklo veriteľovi
právo vyplniť vystavenú blankozmenku, zmenka nevznikla, a preto veriteľ nemal v čase indosamentu
zmenky na žalobcu práva a povinnosti zo zmenky. Vzhľadom k tomu nemohol práva zo žalovanej zmenky
previesť na žalobcu, nakoľko ich sám nemal (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 50/2010-11 zo dňa
10.02.2010). Blankozmenka nie je skutočnou zmenkou, ale len jej zárodkom. Zmenkou sa stáva až po jej
vyplnení. Keďže v danom prípade nemohla byť blankozmenka pre neplatnosť zmluvy vyplnená, nemôže
byť ani zdrojom práv
a povinností jej účastníkov. Súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol
súd prvej inštancie s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.. V danom prípade súd prvej inštancie žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na to, že
súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným
spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli.
Podľa § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou , čo znamená,
že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci
navrhli. V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej
príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia)
a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba
vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť
námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný
na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú.
Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov
konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto
obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám
iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je
v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces
garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov ako aj nesprávnej interpretácii
príslušných právnych predpisov na práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe
indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú,
ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani
podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal



a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú
z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1
O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia
č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje
odňatie možnosti konať pred súdom. S poukazom na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
žalobca uviedol, že tento zákon pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka, pri ktorej bola limitovaná len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná aj v prostredí spotrebiteľských úverov. Prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v prípade spotrebiteľa, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie
blankozmeniek. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 13.06.2014, sp.zn. 4CoZm/3/2014. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

4. V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca písomným podaním zo dňa 21.12.2015, ktoré bolo
Okresnému súdu Trenčín doručené dňa 22.12.2015 a Krajskému súdu v Trenčíne preposlané, žalobu
čiastočne späť, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne a žiadal priznať len 0,06% denný zmenkový úrok z
jednotlivých súm za v žalobe uvedené obdobia.

5. Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu žalovanej s výzvou, aby sa v lehote 10
dní vyjadrila, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaná na výzvu súdu zo dňa 22.03.2016 v
písomnom vyjadrení uviedla, že súhlasí s čiastočným späťvzatím návrhu žalobcom.

6. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 370 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. CSP v platnom znení (ďalej len CSP), ak je žaloba vzatá
späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací
súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd späťvzatie nepripustí, ak s tým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti,
použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

8. Nakoľko žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom súhlasila, odvolací súd na
základe procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť, konštatoval bez nariadenia
pojednávania postupom podľa 385 ods. CSP, že boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia §
370 ods. 1, 2 a 3 CSP, a preto pripustil čiastočné späťvzatie žaloby tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti na podklade podaného
odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo zvyšnej časti je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací
súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.



10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

12. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanému
ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje ( §
387 ods. 2 CSP).

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášal za žalovanú námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivý proces.

14. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

15. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti
konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany
o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym
spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvom
elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi,
ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

16. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že žalovaná uplatnenú pohľadávku
nerozporovala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť
vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť
dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť
oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre
rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby
dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom
(čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou
hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť



ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd za správny postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a
kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia), dostali do postavenia, aby len
automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.
Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2
z.č. 385/2000 Z.z. v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie
nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom
postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak
nemôže, za žiadnych okolností, viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok
založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva,
šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala
byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné
vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k
uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou
aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho
štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné
princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý
odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by
možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym
pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám
o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese
podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že žalovaná
v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala), a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných
dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne
neprimeraného použitia zmenky.

17. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom, ďalej
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak
to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

18. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd pôvodného opatrovníka žalovanej tlačivom C na odpoveď
a spolu s tlačivom C zaslal súd prvej inštancie poučenie, ktoré prevzala žalovaná dňa 04.07.2013
a na tieto nereagovala. Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že
súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa § 100 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného v čase
procesného postupu vykonal súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci. Zároveň súd prvej
inštancie zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej poučenie účastníka konania. Právny zástupca
žalobcu poučenie prevzal dňa 02.07.2013 a žalovaná dňa 04.07.2013. Pripojením listín bez návrhu
účastníkov konania, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne meritórne rozhodol. Žalobca preto nemôže tvrdiť, že
napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím.

19. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné



dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie
aká nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní.
Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej
vystavila dňa 22.10.2009 žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX.
Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie , pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne
i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

20. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvého stupňa svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

21.Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

22. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

23. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

24. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú
nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7
uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo
dodávateľov.

25. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom



splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

26. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,
ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné
i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu
a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil
ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho konania a ani
rovnosť účastníkov konania.

27. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z
dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností
(porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

28. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

29. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere , obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej
zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi



zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom
práve, ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.
Žalobca , ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia
titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý
nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

31. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej.
Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaná
si v konaní náhradu trov neuplatnila a tieto jej ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanej náhradu trov
konania správne nepriznal.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 vo zvyšnej časti potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto jej ich
odvolací súd nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).