{"guid": "d1e3f210-31b0-4480-a2da-95488e7038a6:3af5b918-8197-4511-8dca-5e255203fb60", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3114203404.2", "spisova_znacka": "17CoPr/10/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoPr/10/2015 z 20. 12. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 20. decembra 2016, sp. zn. 17CoPr/10/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3114203404.2", "identifikacne_cislo": "3114203404", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Zdenka Reisenauerová", "sudca_id": 1011, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zdenka-reisenauerova-1011", "datum_vydania": "2016-12-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3af5b918-8197-4511-8dca-5e255203fb60", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3114203404.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3114203404.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3114203404.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/10/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114203404
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114203404.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobkyne: Ing. T. A., trvale bytom
U., P. XX, zast. JUDr. Jiřím Choutkom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Štúrovo námestie 121 proti
žalovanému: P. D. - G. P. SR, zast. L. G. P. D., so sídlom Q., B. 8, IČO: 30 845 572, o zaplatenie
545,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
05. októbra 2015, č. k. 12CPr/2/2014-85, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie     p o t v r d z u j e .

Žalovanému     n e p r i z n á v a     nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím
súdom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia náhrady na návštevu rodiny podľa §
162 ods. 3 písm. c/ zák. č. 346/2005 Z. z. vo výške 545,73 eur s úrokom z omeškania. Mal za to, že
žalobkyňa nespĺňa predpoklady uvedené v § 162 ods. 3, 4, 5, 7 zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe
profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR na zaplatenie tejto náhrady, keď vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že žalobkyňa má svoju rodinu v Trenčíne, keď skutočnú spoločnú domácnosť tvorí
rozvedená žalobkyňa a jej dve maloleté deti v mieste bydliska v Trenčíne, pretože žalobkyňa v Trenčíne
pracuje, býva tu s deťmi a deti v Trenčíne navštevujú základnú školu. Konštatoval, že administratívne
vyznačenie si trvalého a prechodného bydliska v Trenčíne, bývanie v podnájme v Trenčíne, časté
návštevy rodičov, finančná výpomoc rodičov, úhrada nákladov bývania rodičov nemá vplyv na skutočný
úmysel žalobkyne žiť v Trenčíne. Poukázal na to, že návštevy rodičov deťmi, vnúčatami, finančná a
osobná výpomoc medzi nimi je obvyklá, ale medzi takýmito príbuznými nezakladá spoločnú domácnosť.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému nepriznal náhradu
trov konania, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ako odvolací dôvod uviedla ust. § 205 ods. 1 písm. c/ a d/ O.s.p.. Mala za to, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to predovšetkým v tom smere, že svoje
závery oprel výlučne o tvrdenia žalovaného, ktorý ani v najmenšom nemôže poznať, resp. mať vedomosť
o jej osobnom stave a jej sociálnom postavení. Súdu prvej inštancie vytýkala, že si pre svoje potreby
osvojil jej tvrdenia ako finančnú výpomoc rodičom, návštevu rodičov a podobne, ktoré však vo svojich
vyjadreniach a výpovedi nepoužívala. V tomto smere poukazovala na to, že na spoločnej domácnosti sa
podieľa finančne, trávia spolu voľný čas, podieľa sa na spoločných rozhodnutiach ohľadne zabezpečenia
domácnosti, pri zabezpečovaní opráv rodinného domu, nákupe hodnotnejších hnuteľných vecí do



domácnosti a rovnako aj deti v tejto domácnosti tvária svoj voľný čas, ktorý je možný. Z tohto pohľadu
teda nejde o žiadnu finančnú výpomoc  alebo návštevy rodičov, ale ide o spoločné uhrádzanie nákladov
domácnosti a trvalé spolužitie viacerých osôb. Odkaz súdu prvej inštancie na poskytnutie príspevku
na opravu bytu pri presťahovaní ako aj odkaz na poskytnutie príspevku na bývanie, ktorý v žiadnom
prípade nevylučuje následné poberanie cestovných náhrad na návštevu rodiny a navyše má naň nárok v
podstate každý profesionálny vojak, považovala za irelevantný. Bola toho názoru, že súd sa dostatočne
nezaoberal jej argumentáciou, že bola z Prešova do Trenčína premiestnená na výkon štátnej služby nie
na vlastnú žiadosť, v priebehu výkonu jej ďalšej služby je predpoklad jej ďalšieho premiestnenia podľa
potrieb ozbrojených síl SR do iných posádok, ako aj faktom, že je samoživiteľkou. V prípade nájmu
bytu v posádke výkonu jej štátnej služby nie je preto možné hovoriť o trvalom bývaní, ale ide len o
dočasné ubytovanie, pričom posádkové ubytovne v správe rezortu  nemajú vytvorené podmienky pre
ubytovanie žalobkyne a jej maloletých detí. Uviedla, že nájom bytu v Trenčíne predstavuje pre ňu len
dočasnú možnosť na ubytovanie, v žiadnom prípade nejde o zabezpečenie trvalého bývania a vytvorenia
domácnosti; v nájomnom byte nie je ani vlastníčkou vnútorného vybavenia. K svojim rodičom spolu s
deťmi cestuje každý víkend okrem tých týždňov, kedy je ustanovená do systému pohotovosti, teda v
spoločnej domácnosti trávi každú voľnú chvíľku, všetky sviatky a deti prežívajú všetky školské prázdniny
v tejto spoločnosti. Skutkové závery súdu prvej inštancie považovala za nedostatočné aj z dôvodu, že
nevykonal navrhovaný dôkaz výsluchom jej rodičov T. Y. a L. Y., ktorých výsluchom mohol zistiť, resp.
si overiť skutočnosti týkajúce sa fungovania tejto spoločnej domácnosti.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Poukázal
na to, že žalobkyňa v podanom odvolaní uvádza tie isté skutočnosti, ako uviedla v žalobnom návrhu, aj
pred súdom prvej inštancie. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že má spoločnú domácnosť v obci B. spolu
so svojimi rodičmi, sestrou a jej maloletými deťmi z dôvodu, že žalobkyňa si v mieste výkonu štátnej
služby zabezpečila byt, teda bývanie trvalého charakteru (pričom neznamená, že musí ísť o bývanie na
celý život), hoci je vlastníčkou bytu v Prešove, kde má aj trvalý pobyt. Keďže v uvedenom byte v Trenčíne
býva spolu so svojimi deťmi, uhrádza tu všetky náklady na bývanie, stravu, ošatenie a podobne, deti tu
navštevujú školské zariadenia, mal za to, že žalobkyňa skutočne žije v mieste výkonu štátnej služby a
spoločnú domácnosť má v Trenčíne spolu so svojimi deťmi.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový
poriadok, ďalej len CSP) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,
podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolacie námietky žalobkyne vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnila už pred súdom
prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z uvedeného
dôvodu  si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle ust. §
387 ods. 2 CSP odkazuje. Len pre nutnosť vysporiadať sa so všetkými odvolacími námietkami žalobkyne
odvolací súd dodáva nasledovné:

6. Predovšetkým je potrebné uviesť, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým
poriadkom bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne
účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku,
zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, ako aj základných princípov, na
ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, odvolací súd posudzoval v odvolaní uvedené odvolacie
dôvody podľa zákona účinného v čase podania odvolania (zák. č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny
poriadok).

7. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, bolo možné v
zmysle ust. § 205 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.).

8. V prejednávanej veci žalobkyňa v podanom odvolaní uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. c/ a d/ O.s.p..



9. Odôvodnenie odvolania proti rozsudku bolo možné v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odôvodniť
tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal.

10. V preskúmavanej veci žalobkyňa v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že napriek jej návrhu
nevypočul v konaní svedkov T. Y. a L. Y. ako osoby, ktoré so žalobkyňou tvoria spoločnú domácnosť, a
preto nemohol zistiť, resp. si overiť skutočnosti týkajúce sa fungovania ich spoločnej domácnosti.

11. Dokazovanie je časť sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v sporovom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a
nie účastníkov konania. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, preto patrí
vždy výlučne súdu, ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná,  (napr. preto, že sú
pre vec nevýznamné, alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom.

12. V preskúmavanej veci je zo spisu zrejmé, že žalobkyňa už pred súdom prvej inštancie navrhla
vypočuť ako svedkov svojich rodičov T. Y. a L. Y.. Súd prvej inštancie navrhovaných svedkov nevypočul
s odôvodnením, že to nepovažoval za potrebné pre zistenie skutkového stavu veci, pretože skutočnosti,
uvádzané žalobkyňou ohľadne návštev rodičov a finančných úhrad považoval za nesporné, keďže nikto
z účastníkov ich nerozporoval a súd uviedol, že ani on nemal dôvod neveriť žalobkyni, že navštevuje
svojich rodičov s deťmi a finančne im prispieva. Súd prvej inštancie tak vo svojom rozhodnutí riadne
odôvodnil, prečo žalobkyňou navrhovaný dôkaz nevykonal, pričom tak, ako bolo uvedené vyššie, je
vecou súdu rozhodnúť, že účastníkom navrhnutý dôkaz nevykoná, ak to nepovažuje za dôležité pre
rozhodnutie vo veci. Dôležité je, aby súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ozrejmil, prečo navrhnutý
dôkaz nevykonal, čo súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vykonal dostatočným spôsobom,
preto žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odvolací súd nepovažoval
za opodstatnený.

13. Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný žalobkyňou podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), jeho
nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.
(teraz § 191 CSP), podľa ktorého hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

14. V danej veci odvolací súd preskúmaním dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe dôkazov,
ktoré boli v konaní pred ním vykonané, dospel k správnym skutkovým záverom, že z týchto dôkazov
nevyplynulo, že by žalobkyňa mala svoju rodinu v zmysle ust. § 162 ods. 7 zák. č. 346/2005 Z. z. v B. u
svojich rodičov, z dôvodov, na ktoré súd prvej inštancie poukázal svojom rozhodnutí a ktoré dovolací súd
považoval za správne, naopak, aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobkyňa skutočnú spoločnú domácnosť tvorí spolu s jej dvoma maloletými deťmi v Trenčíne, kde
dlhodobo od r. marca 2013 býva, pracuje tu a kde deti navštevujú základnú školu. Z uvedených dôvodov
ani žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., ktorý spočíva v nesprávnych
skutkových záveroch súdu prvej inštancie, nepovažoval odvolací súd za uplatnený dôvodne.

15. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobkyne boli neopodstatnené, preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a §
255  ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, nárok na náhradu trov



odvolacieho konania nepriznal, pretože žalovaný si tento nárok neuplatnil a žiadne trovy odvolacieho
konania mu zo spisu nevyplývajú.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e     j e    p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa  (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)  (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12CPr/2/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}], "citovane_v": []}