{"guid": "fc54ab4a-35d1-40f3-978e-803c78375a2f:fcfc8ef0-a479-436d-b1aa-5b2b5e86defa", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3213201505.3", "spisova_znacka": "8Cob/97/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/97/2016 z 25. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 25. októbra 2016, sp. zn. 8Cob/97/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3213201505.3", "identifikacne_cislo": "3213201505", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2016-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcfc8ef0-a479-436d-b1aa-5b2b5e86defa", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3213201505.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3213201505.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3213201505.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/97/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201505
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3213201505.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Záleskej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o. so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 0 Praha 1, IČ 264 29 705, Česká republika, právne
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanému: U. R., bytom K S. XXXX/XX, Q. nad Q., v spore
o zaplatenie zmenkovej sumy 484 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 6Cb/73/2013-113 zo dňa 03. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou na  tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu,  sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy
484  Eur, 0,25 % zmenkového úroku zo zmenkovej sumy,  6 % ročného úroku zo zmenovej sumy,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Ďalej žalobca uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky vystavenej žalovaným  dňa 25.03.2009 na zmenkovú sumu 484 Eur, pričom
sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku. Indosovaná  zmenka je  vistazmenkou s doložkou „ na
platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant  predložil zmenku na zaplatenie, pričom
vystaviteľ doposiaľ žiadnu časť sumy neuhradil. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol  rozsudkom
zo dňa  18.12.2013, ktorý Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu zrušil z dôvodu nepoučenia
účastníkov konania o dôkaznej povinnosti. Následne súd prvej inštancie  poučil účastníkov konania o
ich procesných právach  a oznámil im, že vykoná dokazovanie oboznámením zmluvy o úvere vrátane
všeobecných podmienok. Odvolací súd zároveň rozhodol o čiastočnom späťvzatí návrhu žalobcom a
konanie v tejto časti zastavil.   Keďže sa jedná o cezhraničný spor a bolo potrebné  určiť rozhodné právo,
súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné aplikovať čl. 6 ods.1 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) -
alebo výlučne za spor zo zmenky, vtedy  určí rozhodné právo podľa § 10 ods. 1 a 3 z.č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Nakoľko nebolo medzi účastníkmi  zvolené rozhodné
právo, daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadnom Slovenskej republiky, keďže zmenka bola
vystavená  a aj platobné miesto bolo  určené v Slovenskej republike.  V zmysle  ustálenej judikatúry
je súd povinný ex offo v každom štádiu konania  skúmať, či sa  nejedná  o spotrebiteľský právny
vzťah. Z činnosti je súdu známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. sa  zaoberá
poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je tiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných



veriteľov, ktorý vedie M. banka P. ako iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské úvery.   Súd prvej
inštancie preto vyzval  žalobcu na doloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej bola vystavená zmenka.
Vzhľadom k tomu, že podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 je konanie písomné a žalobca a
žalovaný netrvali na nariadení ústneho pojednávania, súd prvej inštancie pojednávanie nenariadil a
rozhodol na základe  predložených dôkazov.  Z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 25.03.2009
uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. so žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o úvere,
podľa ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 400 Eur, prevzatie ktorých žalovaný potvrdil. V
bode 14 všeobecných podmienok poskytnutia  úveru je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa
ktorej  na zabezpečenie záväzku žalovaného z úverovej zmluvy  tento vystavil  zmenku, v ktorej neboli
vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy.  Zmluvné strany sa dohodli, že
zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najneskôr v deň, kedy sa stane dlh splatný okamžite. Z
vystavenej zmenky súd prvej inštancie zistil, že  zmenka bola vystavená žalovaným  dňa 25.03.2009 na
rad POHOTOVOSŤ, s.r.o., bola splatná pri predložení  s doložkou „ bez protestu“ a „ na platenie predložiť
v lehote 4 rokov  od vystavenia“. V pravom hornom rohu sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práva
vyplývajúce zo zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu.
Právnu vec posúdil súd  prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z. a  zákon
č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového
a šekového (ďalej len ZZŠ). Konštatoval, že v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (spoločné stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia) č. 93/2015 z 20.10.2015, aj keď žalobca ako dôkaz uplatneného nároku
doložil zmenku, súd ex offo preskúmal nárok v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu,  keďže
z okolností prejednávanej veci vyplynula možná súvislosť
s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku. Vzhľadom na  ustanovenie  bodu 17
všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu
čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi
a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu
vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd prvej inštancie  dospel k jednoznačnému
záveru, že zmenka predložená žalobcom  bola vystavená žalovaným ako zabezpečovacia zmenka k
zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s bodom 17 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy bol do zmenky
doplnený dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia týchto údajov (písacím strojom) v porovnaní
s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume vystavenia zmenky (písané rukou). Vo všeobecnosti môže
mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu
alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia
funkcia vylúčená vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanovený v § 4
ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. (v spojení s § 25 ods. 5 zákona
č. 129/2010 Z. z.) - na rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so
spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01.01.2011. Preto súd mohol v danom
prípade považovať zmenku v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanému, len za
zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú  a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu žalovaného.
Predmetom tohto konania je nárok žalobcu, vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným
pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo
zmluvy o úvere. V prvom rade súd považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe ktorej vznikla
pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky.
Súd prvej inštancie ustálil, že  zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, pretože napĺňa znaky
spotrebiteľskej zmluvy  podľa § 52 Obč. zákonníka.  Ide o predtlačenú formulárovú zmluvu, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako
veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Podľa názoru súdu sa v danom prípade
jedná o spotrebiteľský úver, upravený zákonom č. 258/2001 Z. z., a to napriek tomu, že v zmluve o
úvere je zaznačená kolónka účelu úveru \"na výkon podnikania\" (správne malo byť uvedené „na výkon
povolania“). Súd prvej inštancie  mal   dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia úveru. Keďže
pri pochybnostiach
o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, súd musel dospieť k záveru, že dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon podnikania zaťažuje
toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve (\"na výkon povolania\") súdu



preukázaný nebol,  vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely ( uznesenie
Krajského súdu v Trnave z 23.2.2010 sp. zn. 10CoE/5/2010-46, resp.   rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4CoE/206/2012 zo dňa 28.6.2013). Ďalej súd prvej inštancie  vyslovil názor,  že  v
danom prípade  sa nejedná pojmovo o zmluvu o úvere podľa § 497 Obch. zákonníka. Po preskúmaní
celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie  k
záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (dohoda o zrážkach zo mzdy, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, záväzok dlžníka uhradiť
veriteľovi všetky náklady v súvislosti s uplatnením práva, uznanie dlhu, blankozmenka) a zároveň sú
celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky
len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom,
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.
Aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na  vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj
z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná.
Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho aj ako zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti so
spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom o spotrebiteľských úveroch zakázané
až s účinnosťou od 1.1.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto
dátumom nemožno konkrétne zmluvné ustanovenie o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. V danom prípade považuje súd dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k)
Obč. zákonníka. Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona
č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá
dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo
dojednané vôbec nič. Preto pôvodnému remitentovi nevzniklo  právo na vyplnenie blankozmenky, a teda
blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto
ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Vzhľadom
k tomu, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo
mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd
prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. O trovách konania
súd prvej inštancie rozhodol  s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Žalovaný,
ktorý bol v konaní úspešný, si   právo na ich náhradu neuplatnil, preto mu neboli priznané.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa  postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol,
že žalovaný nedoručil súdu žiadnu odpoveď   v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol
preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal ďalej na to, že prvostupňový
súd v odôvodnení rozhodnutia  uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie  oboznámením sa s úverovou
zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný však dokazovanie
úverovou zmluvou, exekučným spisom alebo ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli.  Podľa
§ 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb..  Žalovaný voči forme a obsahu zmenky nenamietal.
Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci.      V danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o
práve na úhradu zmenkovej sumy     a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených
prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a
vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať
ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky
voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na
to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného.
Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov



konania  ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd    z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
žalovaného vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.
Žalovaný sa tejto obrany nedovolával. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností
v tom smere, aby získal pre žalovaného dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie
súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny
proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej  interpretácii príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie
je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným
samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými
okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet
sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie
je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže
robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č.
861/2007 vykonané bez návrhu . S poukazom na zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
žalobca uviedol, že tento zákon pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka, pri ktorej bola limitovaná len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná aj v prostredí spotrebiteľských úverov. Prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v prípade spotrebiteľa, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie
blankozmeniek. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal v závere odvolania na rozhodnutia -
rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo/1839/2000, uznesenie Krajského súdu
v Prešove  zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Poukázal tiež na viaceré súdne  rozhodnutia  podľa rakúskej
a nemeckej  právnej úpravy (sp.zn.  3Ob 546/81 z 09.09.1981 SZ 54/117,  BGH, 25.02.1965 - II ZR
191/62, 1Ob602/87 z 10.06.1987, OGH 1 Ob 270/57 z 08.01.1958 a OGH 5 Ob 275/71 z 25.01.1972
SZ 45/6=EvBI 1972/190 S 352.Navrhol, aby odvolací súd  rozhodnutie súdu prvej inštancie   zmenil tak,
že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi  prizná právo  na náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov  a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom  jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP  a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP  potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP  právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.



8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
správne  v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanému
ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných  na  účelné  uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie  podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivý proces.

10.  Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú  zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti.  Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj  primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia.  V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu; najmä pri
rozhodovaní  o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch  a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

11. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa  posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia  čl. 9 vyplýva, že súd musí
v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým
spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas
súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo
telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

12. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že žalovaný nedoručil súdu
žalobnú odpoveď, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto
mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však principiálne
nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje  zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia
konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné
prostriedky než v ňom uvedené, a  nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi,
napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia
obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať  potrebné
dokazovanie. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny
postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je
súd  povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.  Aj
keď vo všeobecnosti  súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz   na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy  (sudcovia)  dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali  exekučné tituly
vychádzajúce iba



z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore  so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z.,  v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností  viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu.  Je
však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia
oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu,  (a to aj za situácie, že  by žalovaný  v žalobnej
odpovedi  nárok prípadne akceptoval) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov,
pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného
použitia zmenky.

13. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy  s príslušenstvom,
ďalej zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy,
ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.

14. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd prvej inštancie   žalovaného tlačivom
C na odpoveď a spolu s tlačivom C mu zaslal žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované
písomnosti  žalovaný  prevzal, súdu prvej inštancie  žalobnú odpoveď nezaslal.  Z úradnej činnosti súd
prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré zaslal
účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že  súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Právny zástupca
žalobcu  a žalovaný  tieto listiny riadne prevzali.  Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania,
vykonal súd prvej inštancie  skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o
uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods. 1
Nariadenia v spojení s   § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok. Žalobca bol v konaní
riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 100 ods. 1 O.s.p.,
bol  oboznámený s vykonaním dôkazov a tieto listiny mal vo sfére svojej dispozície pred rozhodnutím
vo veci samej.

15. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie  pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania, ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal  možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako tie, ktoré navrhli  strany sporu  za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie  aká
nastala v danom spore. Išlo  vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento
postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie  mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané,
že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa



25.03.2009 žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti
boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie , pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

16. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom  spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého  v prípade   ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo  povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

17. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej  „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri  vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských  štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo  Spoločenstva má tú  zvláštnosť, že mení právomoci  vnútroštátneho súdu  v jeho vzťahu
k zákonom.

18. Rozsudok  Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len  „Súdny dvor“ vo veci  Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej  právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto  právneho
systému vznikajú  jednotlivcom“.  Podľa názoru  ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená\",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či  ustálenou  judikatúrou Európskeho  súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu  súdu  členského štátu
a súdu Spoločenstva.

19. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou  a dosiahol tak súlad s článkom 249  tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

20.  Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno  posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie  spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu  ochrany
spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane  akcesorických, neobsahujú nekalé
podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle  článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu  skúma
nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej  zmluve, čím  sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje  dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej
smernice, pretože takéto  skúmanie môže  mať  odradzujúci účinok,  smerujúci k ukončeniu  používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov  alebo dodávateľov.

21. Ak by vnútroštátne právo  (prípadne jeho  výklad v súdnej praxi)  umožňovalo  veriteľovi  obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo  by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).   Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej alebo osobitnej povahy  na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití  vnútroštátneho práva, najmä ustanovení  právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný  vykladať  vnútroštátne právo  v čo najširšom možnom  rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený  touto smernicou
a dosiahol tak  súlad  s článkom  249 tretím odsekom  Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

22. Ochrana spotrebiteľa  ako povinnosť  súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej  existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou
z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu,  z ktorého zmenka vznikla.



Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy,
z ktorej  zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa
Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny  dvor Európskej únie vo viacerých
rozsudkoch týkajúcich sa smernice  93/13 EHS ( C-240-244/98 Oceano  Grupo  Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
(C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať  a
limine  (t.j. ak ich  môže skúmať len ex post). V takých  prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné  i hmotné právo konformne  s právom Európskej únie. Z  ustanovenia    § 17 z.č. 191/1950 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania  kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne  ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola
vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity  žalovaného  len
„vydá rozsudok„ nestanovuje, že súd  žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade  súdu prvej inštancie  nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky  je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia  úveru súd prvej inštancie  neporušil koncentračnú
zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvej inštancie
oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho konania ani rovnosť účastníkov.

23. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal
na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho  postavenia a túto nerovnováhu súd môže  odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny  dvor zároveň  judikoval,
že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže  poukázať na nekalú
povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie  s ostatnými zmluvami,
vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred
nečestnými  klauzulami pri štandardných produktoch obdobne,  ako vyžadujú  vnútroštátne pravidlá
verejného poriadku, teda vždy za každých okolností  (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod
50,51).

24. Proces podľa Nariadenia  nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.  Zmenka je náročná na formality a aj v
zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných  podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

25. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

26. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie  postupoval v súlade s hmotných právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o jej absolútnej neplatnosti Ako základnú a významnú neprijateľnú
zmluvnú podmienku posúdil súd prvej inštancie dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných
podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka.

27.  Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky, remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť (pre absolútnu neplatnosť samotnej zmluvy ako aj
neplatnosť dohody o vyplňovacom práve),  ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky
nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa
nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom,
pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.



28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie,  vychádzajúc zo zásady zodpovednosti
za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu  ako aj u žalovaného.
Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaný
si v konaní náhradu trov neuplatnil a tieto mu  ani nevznikli, súd prvej inštancie  žalovanému áhradu
trov konania  správne nepriznal.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne  správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016  potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP      v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému   žalovanému  trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto
mu ich   odvolací súd nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule    (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti  tomuto rozsudku  odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Cb/73/2013", "guid": "8fa420aa-865f-4474-accc-48cf95cc54cc:2515b658-2810-4ceb-9374-1f2fc1ace9ee", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 1989, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}, {"guid": "cb2a4f13-4b71-4bd4-80ad-52bf49b9cb18:b3425719-defe-4f6c-a45a-386dbaee5bfa", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cb/73/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/73/2013 z 6. 6. 2016", "sud": "Okresný súd Partizánske", "datum_vydania": "2016-06-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/cb2a4f13-4b71-4bd4-80ad-52bf49b9cb18:b3425719-defe-4f6c-a45a-386dbaee5bfa"}], "citovane_v": []}