Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/70/2016 z 6. 9. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 6. septembra 2016, sp. zn. 3To/70/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3216010004.1 Krajský súd Trenčín | 3To/70/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3216010004.1 | 2016-09-06 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo, Trestné právo, Trestné právo – Život a zdravie, Sloboda a ľudská dôstojnosť, Iné práva a slobody Citované ustanovenia: § 319 TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/19ff1b22-8695-48f4-9536-75a88c1b63f8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3216010004.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/70/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3216010004
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3216010004.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Dušan Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému E. F., nar. X.X.XXXX
v T. nad T., trvale bytom T. nad T., Ul. J.E. XXX/XX, trestne stíhanému pre zločin porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 1, 3 písm. a/ Tr.zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, e/ Tr.zák., pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1
Tr.zák., na verejnom zasadnutí, konanom dňa 7. septembra 2016, prejednal odvolanie obžalovaného E.
F. proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp.zn. 3T/2/2016 zo dňa 14. júna 2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 14. júna 2016, sp.zn. 3T/2/2016, bol
obžalovaný E. F. uznaný vinným zo zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 3 písm. a/
Tr.zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, e/ Tr.zák., z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Tr.zák. a z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr.zák. na tom skutkovom základe,
že dňa 13.10.2015 v čase asi o 15.00 hod. pod vplyvom alkoholu prišiel v Bánovciach nad Bebravou na
ulici B. č. XXXX/X k vchodovým dverám bytu č. XX na X. poschodí, v ktorom býva jeho sestra D. U., nar.
XX.X.XXXX, zazvonil na zvonček, na čo mu sestra D. U. otvorila vchodové dvere, vošiel bez oprávnenia
dovnútra, zavrel za sebou vchodové dvere a napriek jej nesúhlasu zotrval vo vnútri v byte a na chodbe
a v kuchyni jej začal nadávať, biť ju päsťami do tváre a do tela, škrtil ju pod krkom, na čo poškodená
spadla na zem, kde ju ešte bil a hovoril jej, že ju zabije, aj keď si to odsedí, len aby mal od nej pokoj, čím
poškodenej spôsobil pomliaždenie hrudníkovej steny obojstranne s podliatinami, pomliaždenie nadlaktia
vpravo s podliatinami, pomliaždenie tváre a krku s odreninami a podliatinami, pre ktoré zranenia bola
citeľne obmedzená na bežnom spôsobe života po dobu 7-10 dní, najmä na pohybe, pre bolesti pravého
ramena, tváre, krku a hrudníka, ako aj pri sťaženom dýchaní a pri osobnej hygiene.
Za to bol odsúdený podľa § 194 ods. 3 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr.zák. s prihliadnutím na §
38 ods. 2 Tr.zák., § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Tr.zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3
roky, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. podmienečne odložený
za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2
Tr.zák. bola obžalovanému určená skúšobná doba probačného dohľadu na 4 roky. Podľa § 51 ods. 2
Tr.zák. s použitím § 51 ods. 4 písm. a/ Tr.zák. súd obžalovanému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze
nepriblížiť sa k poškodenej D. U., nar. XX.X.XXXX na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať
sa v blízkosti obydlia poškodenej.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ihneď po jeho vyhlásení na
hlavnom pojednávaní bol napadnutý odvolaním obžalovaného, ktoré odvolanie podal do zápisnice o
hlavnom pojednávaní. V dodatočne podanom písomnom odôvodnení obžalovaný poukázal na to, že
od hlavného pojednávania ubehla doba viac ako mesiac, než mu bolo doručené písomné vyrozumenie
rozsudku. Poukázal na to, že pred hlavným pojednávaním žiadal sudcu, aby mu udelil bezplatného



právnika. Nebolo mu vyhovené, hoci mu advokátka M. povedala, že má na to plný nárok. K uplatnenému
nároku na bezplatnú obhajobu doplnil všetky potvrdenia, okrem výdavkov na zdravotnú starostlivosť,
ktoré výdavky na lieky podľa lekárskeho predpisu je ťažké zdokladovať. Obžalovaný ďalej namietal
správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu v súvislosti so za vinu mu kladeným
ublížením na zdraví a nebezpečným vyhrážaním, ktorého sa nedopustil. Obžalovaný v dôvodoch
odvolania zopakoval priebeh činu zhodne, ako pri svojich výpovediach počas doterajšieho trestného
stíhania s tým, že poškodená nehovorila pravdu o skutku. Obžalovaný poukázal aj na zaobchádzanie s
ním počas jeho zadržania políciou v súvislosti s predmetným skutkom, pričom namietal, že si nemohol
overiť, čo sa fotí v rámci dokumentovania stôp na tele poškodenej. Obžalovaný zdôraznil, že sa cíti
byť nevinný, v žiadnom prípade poškodenej neublížil a ani sa jej nijako nevyhrážal. Poškodená mu
otvorila dvere bytu dobrovoľne, aj keď vedela, kto je za nimi. Dôvodom neprimeraného správania sa
poškodenej voči obžalovanému sú majetkové spory ohľadom dedičstva rodičovského domu, pričom
poškodená v rámci toho zasiela osočujúce listy, k čomu navrhol vypočuť nevestu poškodenej a svatku,
ktorému návrhu okresný súd nevyhovel. Obžalovaný ďalej považoval za potrebné poukázať na to, že
jeho sestra (poškodená) celý život pracovala v nemocnici. Má vynikajúce vzťahy s lekármi, ktorí sa
neštítili napísať nepravdivé lekárske správy ako dôkazy, čo všetko jej mal obžalovaný údajne spôsobiť a
ktoré zranenia jej obžalovaný nemohol spôsobiť z dôvodu následkov svojich predchádzajúcich šiestich
operácií nôh. Obžalovanému tiež nie je jasné, prečo sestra odmietla podrobné lekárske vyšetrenie, keď
bola v takom kritickom stave. Sestra mu zo života urobila peklo a obžalovaný má z nej neopísateľný
strach, lebo je schopná urobiť všetko pre to, aby ho dostala do väzenia. Z tejto obavy sa rozhodol predať
rodičovský dom a odísť natrvalo z Bánoviec do Prievidze, kde si kúpil byt. Obžalovaný ďalej vyjadril
názor, podľa ktorého konajúci sudca okresného súdu je voči nemu zaujatý, čo obžalovaný vyvodzoval
zo skutočnosti, že sudca nevyhovel návrhu obžalovaného podrobiť jeho a poškodenú vyšetreniu na
detektore lži. Obžalovaný poukázal na to, že sa nepreukázala ani pravdivosť tvrdení poškodenej, že
obžalovaný holduje alkoholu. V závere obžalovaný poukázal na to, že podľa neho do dnešného dňa
neboli preukázané a predložené žiadne relevantné dôkazy o jeho vine. Preto žiada krajský súd o
dôkladné prešetrenie tohto nezmyselného prípadu, ktorý zinscenovala jeho sestra. Je nevinný v plnom
rozsahu a jeho prioritou je očistiť svoje meno od vykonštruovaných nezmyslov. Na základe toho navrhol,
aby boli on a jeho sestra vyšetrení na „detektore lži“ a aby boli predvolaní MUDr. Gyuttment, MUDr.
Staš, MUDr. Jurák, MUDr. Tvarožková, nevesta poškodenej E. U., svatka poškodenej pani R., probačný
a mediačný úradník, psychiater MUDr. Kostar, aby bola predložená kompletná dokumentácia údajných
zranení a aby poškodená predložila doklady k sieťkam na oknách jej bytu.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril aj prokurátor. Vo vyjadrení uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje na rozdiel od obžalovaného za spravodlivý, zákonný a dôvodný. Rovnako sa
nestotožňuje s tvrdeniami obžalovaného v súvislosti s nezákonným postupom, či už vyšetrovateľa
PZ v prípravnom konaní alebo konajúceho sudcu v konaní pred súdom. Pokiaľ ide o obžalovaným
navrhované dôkazy, prokuratúra tak, ako súd, je toho názoru, že nesúviseli so stíhaným skutkom,
vykonať ich by bolo nadbytočné a neprimerane by to predlžovalo trestné konanie. Súd mal v čase
rozhodovania dostatočne preukázaný skutkový stav už vykonaným dokazovaním. Poškodená zotrvala
v podstatných skutočnostiach na svojej výpovedi z prípravného konanie, jej tvrdeniam nasvedčovali i
zabezpečené lekárske správy v súlade s vypracovaným znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva,
odvetvia chirurgie a podporne i výpoveď svedkyne R. E.. Obžalovaný sám priznal, že pred skutkom
pil alkohol a takisto sám priznal, že neoprávnene vošiel do sestrinho bytu a zotrval tam proti jej vôli.
Prokurátor navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr.por., na podklade
podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 317
ods. 1 Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem
vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti
v uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je
dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním napadnutých
výrokov rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania obžalovaného vyplýva, že v podanom odvolaní



namieta neustanovenie mu obhajcu z dôvodu jeho nemajetnosti a že vo veci rozhodoval voči nemu
zaujatý sudca.

Na základe preskúmania veci odvolací súd zistil, že na žiadosť obžalovaného z dôvodu tvrdenej
nemajetnosti ešte v prípravnom konaní opatrením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 16.10.2015, sp.zn. 0Tp/430/2015, bol obžalovanému postupom podľa
§ 40 ods. 2 Tr.por. ustanovený obhajca z radov advokátov (D.. W. M.). Keďže sudca pre prípravné
konanie dodatočne zistil, že obžalovaný má pravidelný mesačný príjem vo výške 425,58 €, je vlastníkom
hnuteľného a nehnuteľného majetku a má na vkladnej knižke sumu 5.014,69 €, opatrením zo dňa
11.11.2016, sp.zn. 0Tp/430/2015 podľa § 40 ods. 6 Tr.por. zrušil ustanovenie obhajcu z dôvodu, že
obžalovaný mal dostatočné prostriedky, aby uhradil trovy obhajoby.

Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený postup bol v danom prípade odôvodnený a správny, pričom
novej žiadosti obžalovaného o ustanovenie obhajcu z dôvodu nemajetnosti by mohlo byť vyhovené
jedine za súčasného preukázania podstatnej zmeny jeho pomerov obžalovaným, čo obžalovaný
následne nepreukázal. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu
námietku, ktorou obžalovaný správnosť nevyhovenia jeho opakovanej žiadosti o ustanovenie obhajcu
z dôvodu nemajetnosti.

Pokiaľ obžalovaný namietal zaujatosť konajúceho sudcu okresného súdu, ktorú vyvodzoval z
nevyhovenia návrhu na vyšetrenie obžalovaného, ako aj jeho sestry na „detektore lži“, k tomuto odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že obžalovaný odôvodňoval svoj názor o zaujatosti sudcu procesným
postupom sudcu, ktorý procesný postup podľa § 32 ods. 6 Tr.por. nemôže byť dôvodom pre vylúčenie
sudcu podľa § 31 Tr.por. S poukazom na uvedené a na to, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvody zaujatosti konajúceho sudcu, uvedené v ustanovení
§ 31 Tr.por., odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaním obžalovaného namietanú zaujatosť
konajúceho sudcu okresného súdu.

Keďže odvolací súd nezistil v postupe predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku ani chyby
odvolaním obžalovaného nevytýkané, ktoré by však odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Tr.por., bolo pristúpené k preskúmaniu zákonnosti a odôvodnenosti samotných výrokov rozsudku
okresného súdu, napadnutých odvolaním obžalovaného.

Z obsahu odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že obžalovaný namietal správnosť skutkových
zistení okresného súdu preto, že okresný súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania a na
základe nevyhovenia návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania mal správne dospieť k záveru,
že pravdivá je výpoveď obžalovaného, nie výpoveď poškodenej.

Odvolací súd k obžalovaným namietanému hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom považuje
za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje
ustanovenie § 2 ods. 12 Tr.por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v
trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o
mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné
hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány
činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie.
Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno
preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné
presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa
§ 2 ods. 12 Tr.por., to znamená že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré je založené
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí logicky
odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr.por. zrušiť
napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade
s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom. V
takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť žiadnu vadu
v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/ Tr.por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné
dodať aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho súdu správne



zistený, pretože súd prvého stupňa by nehodnotil správne, teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12
Tr.por. dôkazy vykonané vo veci samej, môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa len na to, v
ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať. Nesmie však udeľovať
záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.
V intenciách vyššie uvedených právnych záverov odvolací súd pristupoval aj k preskúmavaniu správnosti
postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s ustálením skutkových
okolností, na základe ktorých okresný súd dospel k záveru o vine obžalovaného zo spáchania skutku,
pre ktorý na neho bola podaná obžaloba. Z vyššie uvedených právnych záverov vyplýva, že odvolací
súd bol povinný zamerať svoju prieskumnú povinnosť na postup okresného súdu pri hodnotení s tým,
že odvolací súd nebol oprávnený sám vykonávať hodnotenie dôkazov, teda dávať stanoviská, ktorý
dôkaz je pravdivý a ktorý nie, keďže dôkazy v odvolacom konaní nevykonával, pričom v prípade zistenia
nesprávneho postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov, v dôsledku ktorého by bol odôvodnený
záver o nesprávnosti skutkových zistení okresného súdu, by odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Tr.por.
nemohol sám rozhodnúť o inom skutkovom stave veci, ako to navrhoval obžalovaný v odôvodnení svojho
odvolania.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd svoj záver o preukázaní, že sa skutok stal
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, vyvodil z výpovede
poškodenej, proti ktorej výpovedi stála čiastočne odlišná výpoveď obžalovaného. Okresný súd tak stál
pred úlohou posúdiť pravdivosť dvoch proti sebe stojacich výpovedí na základe obsahu ostatných
vykonaných dôkazov. Okresný súd k riešeniu uvedenej otázky v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol nasledovné:
„Z výpovede obžalovaného ako aj poškodenej ako aj z úradného záznamu príslušníkov OO PZ
Bánovce nad Bebravou zo dňa 13.10.2015 vyplýva, že v čase skutku, t.j. po 15:00 hod do bytu
poškodenej vošiel obžalovaný. Obžalovaný bol podľa vlastnej výpovede jednak pod vplyvom alkoholu
(z merania cca 1 hod. po skutku vyplýva ešte úroveň alkoholu v krvi 0,75 promile) a taktiež ako sám
uviedol "rozhorčenom" stave, keď jednak negatívne vnímal jeho prebiehajúce konanie o vysporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželkou ako aj list od poškodenej, ktorý našiel toho dňa v poštovej
schránke. Obžalovaný sám pripustil, že nežiadal poškodenú o otvorenie vchodových dverí do bytového
domu, nakoľko nepredpokladal, že by mu ich otvorila. Súd výpoveď obžalovaného v časti, kde uviedol,
že do bytu poškodenej sa dostal bez toho aby on s týmto vyslovil nesúhlas a ona sama mu ich celé
otvorila po tom, čo je povedal, kto je, považoval za nedôveryhodnú. Sám obžalovaný jednak pripustil,
že poškodená by mu vchodové dvere do bytového domu neotvorila, taktiež v prípravnom konaní
vypovedal ohľadom tejto okolnosti podstatne odlišne, keď uviedol, že počul ako kľúčom poškodená
zvnútra odomkla, dvere poodchýlila asi na 30 cm, do medzery vopchala hlavu a opýtala sa ho, čo chce.
On násilím dvere otvoril, normálne ich potlačil, aby sa dostal dnu a vošiel na chodbu, pričom poškodená
mu vravela, že si to neželá a má ísť preč. Pričom pri odstraňovaní týchto rozporov uvádzal, iba že
výpoveď na hlavnom pojednávaní je pravdivá a v čase výpovede z prípravného konania tomu neprikladal
dôležitosť. Sám obžalovaný však vo svojej výpovedi dokonca aj potvrdil, že následne dochádzalo zo
strany poškodenej k tomu, aby ho vyzývala, aby jej byt opustil čo on neurobil, pričom toto jeho konanie
samo o sebe napĺňa znaky zločinu porušovania domovej slobody. V časti konania obžalovaného, kde sa
mal dopustiť prečinu ublíženia na zdraví je zo záverov znaleckého dokazovania zrejmé, že zranenia sú
spôsobené aktívnym konaním subjektu a ich vznik teda nebol pasívny ( jednoduchý pád na zem a pod.).
Z výpovede obžalovaného aj poškodenej je zrejmé, že v čase skutku sa nachádzali v byte poškodenej
iba obžalovaný a poškodená. Obžalovaný sám vo svojej výpovedi nevedel vysvetliť pôvod zranení u
poškodenej, pripúšťal iba, že ju po vchode bo bytu držal oboma rukami za hlavu, následne popri nej
prešiel v chodbe, na čo poškodená spadla na zem a neskôr ju oboma rukami odťahoval za hruď z okna.
Obžalovaný nespochybňoval, že od jeho príchodu do bytu poškodenej do príchodu príslušníkov PZ sa
poškodená nedostala do kontaktu s inou osobou. Obžalovaný vo svojej výpovedi spochybňoval samotný
vznik resp. existenciu zranení, avšak táto je objektivizovaná nielen lekárskymi správami (ktorých
zaujatosť obžalovaný spochybňuje iba z dôvodu, že poškodená v minulosti v predmetnej nemocnici
pracovala), ale aj fotodokumentáciou pri výsluchu poškodenej zo dňa 13.10.2015, ktorá aspoň čiastočne
zachytáva lokalizáciu a rozsah zranení poškodenej v tvárovej časti. Súdny znalec v znaleckom posudku
potvrdil, že k vzniku zranení mohlo dôjsť tým spôsobom, ako vo svojej výpovedi uvádza poškodená a
práve naopak na druhú stranu síce pripúšťa vznik niektorých zranení spôsobom uvádzaným vo výpovedi
obžalovaným (niektoré oderky na tvári držaním hlavy poškodenej obžalovaným), avšak vylučuje pasívny
vznik zranení napr. jednoduchým pádom poškodenej, ktorý vo svojej výpovedi uvádza obžalovaný.
Znalec taktiež uvádza, že najzávažnejšie zranenia a to pomliaždeniny v oblasti hrudníka museli byť



spôsobené opakovanými tupými údermi do oblasti hrudníka majúcimi dokonca strednú intenzitu ( čo by
aj podľa znalca zodpovedalo poškodenou uvádzaným viacerým kopom obžalovaného, prípadne úderom
päsťou ). Súd preto v tejto časti taktiež považoval výpoveď poškodenej za dôveryhodnú a výpoveď
obžalovaného o skutkovom priebehu za nedôveryhodnú. Súd za irelevantné považuje obžalovaným
tvrdené skutočnosti, že poškodená mala na nasledujúci deň po skutku sa prechádzať po Bánovciach nad
Bebravou a tak nemohlo u nej vzniknúť poškodenie zdravia v takom rozsahu ako to vyplýva zo záverov
znaleckého dokazovania, nakoľko obmedzenia v bežnom spôsobe života uvádzané znalcom neboli také,
aby poškodenej neumožňovali prechádzanie sa po verejných priestranstvách ( keďže jej pohyb nebol
znemožnený, iba pre bolesti na ňom bola obmedzená). V časti skutku nebezpečného vyhrážania súd
poukazuje jednak na výpoveď poškodenej, ktorá jednoznačne popísala presnými výrazmi hrozby, ktoré
jej obžalovaný adresoval, pričom obžalovaným opakovaná hrozba že aj keď bude sedieť, že ju zabije,
jednoznačne po obsahovej stránke spĺňa vyhrážku smrťou takým spôsobom, že to mohlo u poškodenej
vyvolať obavu o jej život a zdravie. Skutočnosť, že poškodená reálne aj pociťovala obavu o svoj život sa
prejavila aj v jej správaní, keď si snažila privolať pomoc volaním na susedov, ale aj z časti jej výpovede na
hlavnom pojednávaní, keď uviedla, otvorila okno, chcela kričať von aby jej ľudia prišli pomôcť a taktiež,
že z výrazu obžalovaného v tom čase išla hrôza. Obžalovaný vyslovenie akýchkoľvek vyhrážok popiera,
aj keď nepopiera existenciu slovného konfliktu, keď uviedol, že na poškodenú skríkol: " pre ktorého krista
mi zo života robíš peklo," a že si myslel, že prídu susedia, keďže z bytu bol krik a kričal aj on. Podporne v
tejto časti súd o dôveryhodnosti výpovede poškodenej utvrdzuje aj výpoveď svedkyne E. z prípravného
konania, ktorá síce samotné vyhrážky nepočula, ale počula veľký krik, nadávky, buchot a nárek, ktorý
vychádzal z bytu p. D. U., a pre ktorý svedkyňa následne privolala príslušníkov PZ, pričom potom sa už
na chodbe bytového domu nenachádzala a tak ani reálne tieto vyhrážky počuť nemohla. Súd bral do
úvahy aj závery znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatria u obžalovaného, z ktorých vyplynulo, že
obžalovaný je emočne nestabilnou osobou s nízkou frustračnou toleranciou, ktorý na menej štandardné
situácie reaguje neuroticky, anxiózne depresívne a somatizujúco. V čase skutku u neho mohol byť prudký
afekt zlosti potencovaný vplyvom alkoholu na báze instabilnej poruchy osobnosti, ktorá je neuroticky
štruktúrovaná.“

Na základe preskúmania takto vysvetleného postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných
dôkazov vo vzťahu k zisteniu, či sa skutok, ktorý je predmetom obžaloby, stal, odvolací súd dospel k
záveru, že postup okresného súdu bol súladný s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.por. Ako vyplýva z vyššie
citovaného, okresný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o pravdivosti
výpovede poškodenej, pričom nepochybne tieto vysvetlenia majú úplnú oporu v obsahu spisového
materiálu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por.
vyplýva, z akého dôvodu okresný súd nevyhovel návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania.
Keďže vyššie citované vysvetlenie postupu okresného súdu pri hodnotení dôkazov podľa názoru
odvolacieho súdu vychádza z obsahu vykonaných dôkazov a zároveň dáva vysvetlenie o vnútornom
presvedčení okresného súdu, založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo,
ako aj v ich súhrne a okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia urobil logicky odôvodnené úplné
skutkové závery, odvolací súd nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1
písm. b/ Tr.por.

Za správny a odôvodnený považuje odvolací súd aj postup okresného súdu v súvislosti s odmietnutím
návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu,
podľa ktorého obžalovaným navrhované výsluchy osôb sú zjavne nepotrebné. V tejto súvislosti odvolací
súd považuje za potrebné poukázať na to, že obžalovaným navrhované výsluchy osôb sa celkom
zjavne netýkajú priamo okolností samotného skutku, o priebehu ktorého existuje verzia obžalovaného
proti verzii poškodenej, ale uvedené návrhy sa týkajú len ďalších okolností, ktoré by mali podľa
názoru obžalovaného potvrdzovať jeho tvrdenie, že poškodená klame. Podľa názoru odvolacieho súdu,
ktorý je súladný s názorom okresného súdu, obsahy výpovedí obžalovaným navrhovaných osôb by
nemohli objektívne priniesť také skutočnosti, majúce rozhodný vplyv na posúdenie toho, či poškodená
klame, pretože aj zistenie prípadných sklonov alebo motívov ku klamstvu, by samé osebe nemohli
byť okolnosťami pre vyvodenie odôvodneného záveru, že poškodená v danom prípade nevypovedala
pravdivo o skutku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že vo všeobecnosti podľa
ustálenej súdnej praxe ani prípadné závery znalcov v trestnom konaní o existencii osobnostných, resp.
chorobných sklonov vypočúvanej osoby ku klamstvu nemôžu byť samé osebe dôvodom pre vylúčenie
pravdivosti výpovede takejto osoby v konkrétnom trestnom konaní, keďže samotné osobnostné sklony
ku klamstvu nemôžu znamenať, že vypočúvaná osoba v konkrétnom prípade v trestnom konaní



nevypovedá pravdu. Odvolací súd poukazuje pritom na to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku poukázal na konkrétne skutočnosti, o ktoré oprel svoj záver o pravdivosti verzie skutku,
prezentovanej poškodenou, ktoré skutočnosti majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a
ktoré vysvetlenia odvolací súd považoval za súladné s postupom súdu pri voľnom hodnotení vykonaných
dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr.por.

Odvolací súd v súvislosti s návrhom obžalovaného na vyšetrenie na polygrafe (tzv. „detektore lži“)
považuje za potrebné uviesť, že toto navrhované vyšetrenie je súdnou praxou považované za
neprípustný (nezákonný) dôkazný prostriedok, ktorého výsledky nie je možné použiť ako dôkaz v konaní
pred súdom. Preto odmietnutie tohto návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania okresným súdom
považoval odvolací súd za správne a súladné s ustanovením § 119 ods. 2 Tr.por.

Podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd na základe správne zisteného skutkového stavu veci
skutok tiež správne právne posúdil ako zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 3 písm.
a/ Tr.zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, e/ Tr.zák. K obrane obžalovaného aj v dôvodoch
odvolania, týkajúcej sa súhlasu dotknutej osoby so vstupom do jej obydlia, odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť to, že účelom ustanovenia § 194 Tr.zák. je chrániť jedno zo základných práv
každého, upraveného v čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ustanovenia obydlie
je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Z doslovného
znenia uvedenej ústavnej úpravy vyplýva, že do obydlia iného možno vstúpiť jedine v prípade udelenia
súhlasu osoby bývajúcej v obydlí takým spôsobom, že to nevzbudzuje akúkoľvek pochybnosť o navonok
prejavenej vôli. Odvolací súd rešpektuje, že takýto súhlas možno udeliť aj konkludentne (mlčky).
Konkludentné konanie oprávnenej osoby, vyjadrujúce súhlas, však musí byť vyjadrené takým spôsobom,
aby nevznikla akákoľvek pochybnosť o prejavenom súhlase oprávnenej osoby so vstupom do jej obydlia.
Z uvedeného dôvodu v takomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemôže bez ďalšieho platiť, že
mlčanie oprávnenej osoby pri otvorení dverí bez ďalšieho by znamenalo účinné vyjadrenie jej súhlasu
so vstupom iného do jej obydlia. Preto akákoľvek pochybnosť o prejavenej vôli oprávnenej osoby sa
musí vykladať v prospech ochrany práva dotknutej osoby na nedotknuteľnosť jej obydlia. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd nemohol stotožnil s názorom obžalovaného, že ním v konaní prezentované
okolnosti jeho vstupu do obydlia poškodenej by v danom prípade oprávňovali obžalovaného vojsť do
obydlia poškodenej S poukazom na správne skutkové zistenia okresného súdu z vyššie uvedených
dôvodov odvolací súd považoval za správne aj právne posúdenie skutku ako prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr.zák.

Keďže odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené na základe odvolania obžalovaného nezistil dôvod
na zrušenie výroku napadnutého rozsudku o vine obžalovaného, v zmysle § 317 ods. 1, 2 Tr.por.
preskúmal aj nadväzujúce výroky o treste z hľadiska prípadnej existencie chýb v zmysle § 371 ods. 1
Tr.por., keďže odvolaním obžalovaného neboli osobitne vytýkané chyby výrokov napadnutého rozsudku
o uloženom treste.

Z hľadiska preskúmavania výrokov o treste napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné
poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr.por. dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na
to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť,
j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,



l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo
zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu,
že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,
m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote
uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania výroku o treste napadnutého rozsudku z uvedených dôvodov odvolací súd
v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v ustanovení §
371 ods. 1 Tr.por. Odvolací súd aj vzhľadom na dôvody odvolania obžalovaného považuje za potrebné
zdôrazniť, že okresný súd správne ukladal úhrnný trest za viac trestných činov podľa § 41 ods. 1 Tr.zák,
ktorý trest sa ukladá podľa trestnej sadzby toho trestného činu, sadzba ktorého je z viacerých trestných
činov najprísnejšia. V danom prípade je najprísnejšou sadzba za zločin porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 3 Tr.zák. (odňatie slobody na 3 až 8 rokov), pričom trestná sadzba za trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. je 6 mesiacov až 2 roky odňatia slobody a trestná sadzba
za trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr.zák. je do jedného roka odňatia slobody.
Z uvedeného dôvodu pri prípadnej absencii viny obžalovaného aj zo spáchania prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr.zák. by
tiež prichádzalo do úvahy ukladanie trestu obžalovanému za spáchanie zločinu porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 3 Tr.zák., za spáchanie ktorého je v osobitnej časti Trestného zákona určená
trestná sadzba 3 roky až 8 rokov odňatia slobody.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolania zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. S poukazom na vyššie
uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Preto rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.