{"guid": "40e65ed6-e97c-46e2-a678-f951c9171628:b3248dac-4aaf-43a2-b236-fc3ed8cfcaf6", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3608899999.3", "spisova_znacka": "8Cob/38/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/38/2014 z 19. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 19. decembra 2016, sp. zn. 8Cob/38/2014, ECLI:SK:KSTN:2016:3608899999.3", "identifikacne_cislo": "3608899999", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2016-12-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-580", "nazov": "§ 580 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-580", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-580"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-580"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b3248dac-4aaf-43a2-b236-fc3ed8cfcaf6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3608899999.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3608899999.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3608899999.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/38/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899999
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3608899999.3

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu: B.., s.r.o., so sídlom v I.,
IČO: 46 008 616 (predtým S. s.r.o., so sídlom v I., U. 2,
IČO: 31 375 651), zastúpeného Advokátska kancelária O.. E. s.r.o., so sídlom v I., I. 7, IČO: 36 699 705
proti žalovanej: K. A. - X. XXX, s miestom podnikania I., D. XXX/XX, IČO: 34 583 335, zastúpenému O.. U.
A. O., advokátkou v Z., G. X/B, v spore o zaplatenie 15.249,01 Eur s príslušenstvom o odvolaní žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 24. októbra 2013 č. k. 3Cb/5/2008-886,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná
k povinnosti zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom
z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku
ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur
s príslušenstvom zamietol a čo do trov konania   z r u š u j e   a  vec    v r a c i a   tomuto súdu na
ďalšie konanie.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom
návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil   z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zaviazal súd prvej inštancie  žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi
9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10
Eur s príslušenstvom zamietol. Konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v časti o zaplatenie 19.428,53
Eur s príslušenstvom zastavil. Žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie
uviedol, že právny predchodca súčasného žalobcu sa podaným návrhom domáhal proti žalovanej
zaplatenia 15.249,01 Eur (459.391,80 Sk) s úrokom z omeškania 0,5 %
z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01.11.1998 do zaplatenia a náhrady trov konania na
základe zmluvy uzavretej žalovanou  so spoločnosťou X. a.s., E., ktorá je výhradným zástupcom
na rozširovanie franchisingového systému maloobchodného diskontného predaja potravín na území
Slovenskej republiky pod obchodným označením X. XXXX. Napriek tomu, že pod označením X. XXXX
predajňu žalovaná prevádzkovala a poberala zisk z predaja, neuhradila žalobcovi splatné faktúry v
celkovej výške 31.838,04 Eur (959.152,70 Sk), a to cenu prenájmu, poplatok za obchodné označenie
a franchisingové služby za obdobie 7-9 1998 v celkovej výške 645.452 Sk (faktúra
č. 198070021 za mesiac 7/98 vo výške 275.907,50 Sk, faktúra č. 198080021 za mesiac 8/98 vo výške
256.769,80 Sk a faktúra č. 198090021 za mesiac 9/98 vo výške 112.774,70 Sk), cenu nájmu za prenajaté
technologické zariadenie za obdobie 5-9/98 v celkovej výške



285.261,80 Sk (faktúra č. 198050010 za mesiac 5/98 vo výške 61.743,10 Sk, faktúra
č. 19806009 za mesiac 6/98 vo výške 66 601,80 Sk, faktúra č. 198070024 za mesiac 7/98 vo výške 67
086,90 Sk, faktúra č. 198080010 za mesiac 8/98 vo výške 62.416,40 Sk a faktúra
č. 198090010 za mesiac 9/98 vo výške 27.413,60 Sk) a kúpnu cenu za dodávky tovarov
v celkovej výške 28 438,90 Sk (faktúra č. 398080009 splatná dňa 10.9.1998 vo výške 3.075 Sk, faktúra
č. 298080016 splatná dňa 25.09.1998 vo výške 25.363,90 Sk). Právnym nástupcom pôvodného žalobcu
je spoločnosť B. R.C., s.r.o., so sídlom v I.
v dôsledku zlúčenia spoločností. Žalovaná sa vzájomným návrhom zo dňa 27.06.2001 domáha proti
žalobcovi zaplatenia sumy 23.355,65 Eur (703.611,56 Sk) s úrokom
z omeškania 17,6 % ročne zo sumy 610.974,36 Sk od 01.02.2001 až do zaplatenia, zo sumy 92.637,20
Sk od 29.06.2001 až do zaplatenia a trov konania z dôvodu, že podnájomná zmluva uzavretá medzi
účastníkmi je absolútne neplatná a franchisingová zmluva vôbec nevznikla, lebo nedošlo k jej uzavretiu.
V súvislosti s neplatnosťou zmluvy o podnájme je povinný každý z účastníkov neplatnej zmluvy
vrátiť druhému všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostal. Keďže však plnenie žalobcu v prospech
žalovaného spočívalo v prenechaní nebytových priestorov na užívanie, nie je možné vrátiť si medzi
stranami sporu vzájomne poskytnuté plnenia. Poskytnuté plnenie môže vydať len žalobca. Preto je
povinný vydať plnenie poskytnuté na základe faktúr vystavených na úhradu nájomného za užívané
nebytové priestory a žalovaná, keďže plnenie žalobcu spočívalo vo výkonoch - prenechanie užívania
nebytových priestorov, je povinný žalobcovi poskytnúť peňažnú náhradu zodpovedajúcu obvyklej cene
nájmu nebytových priestorov. žalovaná užívala žalobcom zverené nebytové priestory od 02.02.1998 do
18.09.2000. Žalobca v tomto období vystavil žalovanej na úhradu ceny nájmu nebytových priestorov
faktúry, z ktorých prehľadu vyplýva, že dosiaľ uhradila
z titulu fakturácie podľa neplatnej zmluvy sumu 1.454 262 Sk, a to tak v hotovosti, ako aj zápočtami.
Žalovaná je povinná žalobcovi poskytnúť peňažnú náhradu zodpovedajúcu obvyklej cene nájmu za
nebytové priestory v období od 02.02.1998 do 18.09.1998, ktorá je podľa oslovených realitných
kancelárií v bratislavskom treťom obvode v rozmedzí od
1.000- 1.500 Sk do 2.000 Sk / m2 / rok za skladové priestory a od 2.000 Sk do 4.000 Sk / m2 / rok
za obchodné priestory. Priemerná cena nájmu za nebytové priestory, aké žalovaná užívala v období od
01.02.1998 do 30.09.1998 bola vo výške 2.250 Sk za m2 / rok. Žalovaná užívala podľa zmluvy nebytové
priestory vo výmere 750 m2, čo však nezodpovedá skutočnosti.
V skutočnosti užívala priestory vo výmere 600 m2. Vychádzajúc z uvedenej priemernej ceny nájmu
výmery užívanej plochy je peňažná náhrada, ktorú by mala uhradiť za faktické užívanie priestorov
predajne za obdobie od 02.02.1998 do 18.09.1998 v sume 843.287 Sk. Rozdiel medzi sumou, ktorú
je povinný vydať žalobca žalovanej a peňažnou náhradou, ktorú je povinný zaplatiť žalovaná žalobcovi
predstavuje bezdôvodné obohatenie - majetkový prospech na strane žalobcu, ktorý predstavuje sumu
610.974,36 Sk. Keďže nedošlo
k uzavretiu franchisingovej zmluvy a žalobca mal účtovať nájomné vo výške 2,5 %
z nadobúdacej hodnoty zariadení a nie ako účtoval 1,5 % z mesačných tržieb dosiahnutých
v predajni a cena zariadení je odporcom stanovená odhadom na 700.000 Sk, žalovanej náleží z titulu
bezdôvodného obohatenia suma 92.637,20 Sk z titulu zaplateného nájomného za mesiace marec a
apríl 1998. Žalovaná vzala vzájomný návrh písomným podaním zo dňa 06.12.2001 späť v časti o
zaplatenie sumy 608.416,30 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého zo zmluvy o podnájme
nebytových priestorov zo dňa 02.02.1998. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol najskôr rozsudkom
zo dňa 08.02.2002 č. k. 5Cb/55/99-151 tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 459.391,80
Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania od 01.11.1998
do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 18.372 Sk a trovy právneho zastúpenia v sume 9.340
Sk. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne
uznesením zo dňa 20.08.2003, č. k. 16Cob/70/02-176 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie  zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak z dôvodu, že žalobca opieral svoj nárok o fakturované
sumy jednak z titulu zmluvy o nájme nebytových priestorov (podnájomnej zmluvy) zo dňa 02.02.1998,
ktorej platnosť je spochybnená v osobitnom konaní vedenom toho času na Okresnom súde Bratislava
III a takisto o nároky z franchisingovej zmluvy zo dňa 02.02.1998, uzavretie ktorej žalovaná popiera.
Na základe predložených spisových materiálov bolo zrejmé, že franchisingová zmluva nebola medzi
stranami sporu podpísaná, nakoľko originál doložený žalobcom do spisu obsahuje iba podpis žalobcu a
zo súvisiacej korešpondencie je zrejmé, že ešte v priebehu roka 1998 bol v nej stále žalovaný vyzývaný
na vysporiadanie náležitostí tejto zmluvy. Súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že žalovaná
v priebehu celého konania namietala výšku a dôvodnosť uplatnených pohľadávok, nevykonal
žiadne dokazovanie týkajúce sa dôvodnosti uplatnenia jednotlivých namietaných faktúr. Takisto sa



nevysporiadal s otázkou vznesenia vzájomného návrhu presahujúceho nárok uplatnený žalobcom . Súd
prvej inštancie rozhodoval o nárokoch z tejto zmluvy bez toho, aby sa buď vysporiadal s podaným
návrhom na prerušenie konania a vyčkal na rozhodnutie ohľadne neplatnosti podnájomnej zmluvy, alebo
aby v odôvodnení rozsudku sa vysporiadal
s otázkou platnosti tejto zmluvy, čo môže byť podkladom pre rozhodnutie vo veci. V ďalšom konaní
krajský súd uložil súdu prvej inštancie  znova sa zaoberať a vysporiadať s otázkou platnosti zmluvy
o podnájme zo dňa 02.02.1998 s otázkou obsahu a platnosti franchisingovej zmluvy, ďalej aby sa
zaoberal vzneseným započítacím prejavom žalovanej. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a
zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že návrh je len sčasti dôvodný a vzájomný návrh dôvodný
nie je. Na právny a skutkový stav aplikoval ust. § 275 ods. 1 až 4  Obch.zák.,  § 269 ods. 2 Obch.  zák.,
§ 323 ods. 1 Obch.  zák., § 369 ods. 1 Obch. zák.,  § 387 ods. 1 Obch.  zák.,  § 394 ods. 2 Obch. zák.,
§ 397 Obch. zák., § 402 Obch.  zák.,  § 409 ods. 1 Obch. zák., § 451 ods. 1, 2 Obč.  zák., § 457 Obč.
zák., § 458 ods. 1 Obč.zák., § 720 Obč. zák., § 3 ods. 2, 4,  § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov, § 96 ods. 1 O.s.p. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané  a
medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná prevádzkovala v čase od 02.02.1998 do 18.09.1998
v I. - X., na ulici D. 19 predajňu pod obchodným názvom X. XXXX. Podnájomcom priestorov predajne,
vlastníkom technologického vybavenia predajne a oprávneným zástupcom majiteľa obchodného mena
X. XXXX bol žalobca. Súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.999,55
Eur s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, ktorá suma predstavovala
peňažnú náhradu za užívanie technologického zariadenia za čas, kedy žalovaná užívala predajňu
(9.055,56 Eur) a sčasti cenu tovarových zásob (943,99 Eur). Žalobca si uplatnil žalobou cenu nájmu za
prenajaté technologické zariadenie v sume 285.261,80 Sk
(9.468,96 Eur). Žalovaná so zaplatením ceny prenájmu za technologické zariadenie v sume 272.807,80
Sk, t.j. 9.055,56 Eur súhlasila, a keďže medzi stranami sporu čo to tejto sumy spor nebol, priznal
žalobcovi tento nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie technologického zariadenia
žalovanou. Žalobca si uplatňoval žalobou zaplatenie kúpnej ceny za dodávky tovarov v celkovej výške
28.438,90 Sk, t.j. 943,99 Eur, žalovaná v tejto časti návrh nerozporovala a uviedla, že je ochotná uvedenú
sumu uhradiť, preto ju súd zaviazal
z titulu zaplatenia kúpnej ceny za dodávku tovaru na zaplatenie sumy 943,99 Eur. Žalobca nepreukázal
platné zmluvné dojednanie úroku z omeškania, preto mu súd priznal úrok
z omeškania v zákonnej výške podľa ustanovení Obch. zák. Medzi stranami sporu bolo sporné, či došlo k
platnému uzavretiu podnájomnej zmluvy a franchisingovej zmluvy medzi nimi a aké sú vzájomné nároky
účastníkov zo zmlúv, prípadne aké sú následky neplatnosti uvedených zmlúv. Súd prvej inštancie z
vykonaného dokazovania vyvodil záver, že
k platnému uzavretiu podnájomnej zmluvy a ani k platnému uzavretiu franchisingovej zmluvy medzi
účastníkmi nedošlo. Obe zmluvy mali byť dohodnuté ako navzájom podmienené. Platnosť jednej zmluvy
mala byť predpokladom platnosti druhej a neplatnosť jednej zmluvy mala mať za následok neplatnosť
zmluvy druhej. Je nepochybné, že fanchisingová zmluva predložená žalobcom nie je podpísaná
žalovanou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná so zmluvou v takom znení, v akom ju
predložil žalobca, nesúhlasila a vykonávala kroky smerujúce k dojednaniu franchisingovej zmluvy s iným
obsahom. Z korešpondencie medzi právnou zástupkyňou žalobcu a žalovanou z júla 1998 (č.l. 164,
165 spisu) vyplýva, že žalobca nepovažoval v tom čase franchisngovú zmluvu za uzavretú. Výslovne
uvádzal, že
„v súčasnosti nie je uzavretá franchisingová zmluva“ a vzájomný právny vzťah považujú za
„bezzmluvný“. Žalovaná obchodné priestory, ktoré mal žalobca v podnájme, vrátane tovarového,
technického a interiérového vybavenia užívala, užívala aj know-how žalobcu, avšak len fakticky, bez
toho, aby bola medzi nimi uzavretá platná franchisingová zmluva.
Z konania žalovanej nevyplýva, že by akceptovala návrh žalobcu na uzavretie franchisingovej zmluvy,
naopak vyvíjala aktívnu činnosť na uzavretie fanchisingovej zmluvy s inými podmienkami. Preto z jej
konania nie je možné vyvodiť jej súhlas s návrhom zmluvy a prijatie návrhu. Tvrdenie žalobcu, že
žalovaná obchodnú spoluprácu so  žalobcom akceptovala bez akýchkoľvek výhrad je priamo vyvrátené
vykonaným dokazovaním. Neplatnosť franchisingovej zmluvy má potom za následok aj neplatnosť
zmluvy podnájomnej, hoci tá bola žalovanou riadne podpísaná, keďže ich platnosť mala byť vzájomne
podmienená.      Podnájomná zmluva bola neplatná aj z ďalších dôvodov, a to pre absenciu súhlasu
prenajímateľa s podnájmom. Žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by mal súhlas na prenechanie
nebytových priestorov - predajne do podnájmu žalovanej. Spoločnosť D. s.r.o., od ktorej žalobca svoj
súhlas s podnájmom odvodzuje, nebola prenajímateľom nehnuteľnosti, ale sama bola podnájomcom.
Nájomcom bola spoločnosť L. spol s r.o. Okrem toho žalobca nepreukázal ani súhlas obce (mestskej



časti I. - Rača) s nájmom nebytových priestorov. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzavreté
zmluvy boli neplatné, sú účastníci zmlúv povinní navzájom si vydať všetko, čo z nich nadobudli podľa
ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Keďže zo strany žalobcu plnenie nespočívalo
v peňažnom plnení, ale vo výkonoch (podnájom, nájom vybavenia predajne, know-how), musí sa
mu poskytnúť peňažná náhrada. Súdom priznané plnenie je teda priznané z prevažnej časti z titulu
bezdôvodného obohatenia (iba v malej časti z titulu kúpnej zmluvy, v uvedenej časti ale rozpor medzi
účastníkmi čo do dôvodu ani čo do výšky sumy nebol), nie z titulu franchisingovej, respektíve nájomnej
zmluvy. Súd prvej inštancie  vychádzal pri priznaní náhrady za prenajaté technologické zariadenie
z toho, že žalovaná súhlasila s peňažnou náhradou do výšky žalovanej sumy, pričom táto peňažná
náhrada zodpovedá podľa názoru súdu prijatému bezdôvodnému obohateniu. V časti, v ktorej sa
žalobca domáhal priznania ceny prenájmu, poplatku za obchodné označenie a za franchisingové služby
v celkovej výške 645.452,- Sk (21.425,08 Eur) súd prvej inštancie žalobu  zamietol. Rozhodol tak z
dôvodu, že franchisingová zmluva nebola platne uzavretá, preto nemá žalobca nárok na zaplatenie
uplatnenej sumy. Zmluva bola neplatná, preto má nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Výšku prípadného bezdôvodného obohatenia v tejto časti žalobca v konaní nepreukázal, pričom
žalovaná jeho nárok v tejto časti poprela, preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca  v tejto časti
predmetu konania neuniesol dôkazné bremeno. Súd nemohol vychádzať z hodnoty franchisingu podľa
znaleckého posudku vypracovaného Žilinskou univerzitou, pretože ten vychádzal z predpokladu, že
franchisingová zmluva by bola riadne uzavretá, k čomu ale z viacerých vyššie uvedených dôvodov
nedošlo. Pokiaľ žalobca  tvrdil, že žalovaná v zápisnici z 20.08.1998 uznala svoj záväzok a zaviazala sa
ho uhradiť, súd prvej inštancie tento prejav žalovanej nepovažoval za platný uznávací prejav vo vzťahu
k žalovanému záväzku, pretože neobsahuje výslovné a jednoznačné uznanie záväzku čo do dôvodu
(uvedený je len všeobecne ako „všetky záväzky vzniklé do 01.09.1998“) aj čo do výšky (výška nie je
uvedená vôbec).  Vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie sumy 3.927,10 Eur s príslušenstvom súd
prvej inštancie zamietol a konanie v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil. O
čiastočnom zastavení konania súd rozhodol z dôvodu, že žalovaná v tejto časti vzala vzájomný návrh
späť. O zamietnutí návrhu v časti sumy 3.927,10 Eur súd rozhodol z toho dôvodu, že vzájomný návrh
nepovažoval  za dôvodný. Vychádzal
z toho, že žalovaná užívala priestory predajne, technické vybavenie a aj obchodné označenie
a know-how žalobcu. Žalobca od žalovanej  prijal peňažné plnenie vo výške 1.406.381,80 Sk (46.683,31
Eur) - súd vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania. Je pravda, že obvyklé nájomné za
prenájom nebytových priestorov za predmetné obdobie by bolo v sume 986.827 Sk (t.j. 32.756,65 Eur),
avšak žalovaná  v uvedenom období užívala nielen predajňu, t.j. stavbu, ale aj know-how žalobcu.
Rozdiel medzi zaplatenou sumou a obvyklým nájomným tvorí suma 13.926,65 Eur, avšak tento rozdiel
neberie do úvahy užívanie obchodného mena žalobcu ani ostatné nehmotné plnenia, ktoré žalobca
žalovanej  poskytol (zahŕňajúce napr. zásobenie predajne, systém predaja a skladovania, dodávateľské
zázemie, reklamné služby, kontrolnú činnosť a podobne). Súčasťou bezdôvodného obohatenia sú aj tieto
nehmotné plnenia, ktoré žalovaná pri prevádzke predajne prijala. Prijatie sumy 13.926,65 Eur žalobcom
(t.j. rozdiel medzi zaplateným nájomným a obvyklým nájomným) teda podľa názoru súdu zodpovedá
poskytnutým nehmotným plneniam (know-how) užívaným žalovanou. Preto nie je dôvod, aby žalobca
žalovanej  zaplatil z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 3.927,10 Eur (t.j. sumu 13.926,65 Eur zníženú
o nájomné za HIM a DHIM a za dodaný tovar).
Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vzájomný návrh v časti o zaplatenie 3.927,10 Eur
s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie  rozhodol podľa § 142 ods. 2
O.s.p.. Obe strany sporu  boli v konaní len čiastočne úspešní, preto súd rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, proti výroku súdu prvej inštancie,
ktorým nepriznal žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania a domáhal sa zrušenia časti výroku o
trovách konania a vráteniu veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie, alebo zmeny rozhodnutia
tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.375,39 Eur a trov právneho
zastúpenia vo výške 6.245,42 Eur. Navrhol, aby odvolací súd aplikoval ustanovenie §142 Ods. 3 O.s.p..

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonnej lehote žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu
súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu o zaplatenie 15.249,01 Eur s
príslušenstvom zamietne, žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť žalovanej 3.927,10 Eur s príslušenstvom
a prizná žalovanej právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 3.324,07 Eur.
Žalovaná uviedla v podanom odvolaní, že nemôže súhlasiť s uvedeným rozhodnutím v celom rozsahu



a nesúhlasí ani s jeho odôvodnením, pričom odvolanie odôvodnila ustanoveniami § 205 Ods.2 d) a f)
O.s.p., nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Stotožnila sa so
závermi súdu prvej inštancie, ktorými konštatoval neplatnosť podnájomnej a 20.08.2013 franchisingovej
zmluvy. Poukázala na ustanovenia § 457, § 458 Obč. zák. a rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/104/2008.
Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 457 Obč.zák., a to vzhľadom k
vykonaným dôkazom
a  skutočnostiam uvedeným v priebehu konania. Pri neplatnosti zmluvy sú si jej účastníci povinní
vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostali. Podnájomca je povinný vydať majetkový prospech,
ktorý získal užívaním nebytových priestorov, nájomca prospech získaný zaplatením nájomného.
Výšku bezdôvodného obohatenia je potom potrebné určiť peňažnou sumou, ktorá zodpovedá sumám
vynakladaným obvykle na danom mieste a v čase na užívanie obdobných nebytových priestorov,
spravidla práve formou nájmu, ktorú by podnájomca za obvyklých povinností bol povinný plniť podľa
nájomnej zmluvy. Poukázala na závery znaleckého dokazovania Ing. Milana Ravasa, podľa ktorého
výška nájomného za prenajatý nebytový priestor so zohľadnením rozčlenenia druhu priestoru na
obchodné a skladové priestory v sledovanom období je 986. 872 Sk. Čo sa týka fakturácie žalobcu
a jednotlivých položiek vystavených faktúr za používanie obchodného mena a koncepcie (know how)
poukázala na bod 11.1. návrhu franchisingovej zmluvy a zdôraznila, že súd nesprávne posúdil vykonané
dokazovanie, vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nezohľadnil skutočnosti uvedené v jej vyjadrení zo
dňa 10.05.2013 v článku III. Zotrvala na tvrdení, že žalobcovi uhradila vyššiu sumu než na ktorú má na
základe ustanovenia § 457 Obč.zák. nárok. Tvrdila, že žalobca je povinný jej vrátiť sumu 1.870.746,60
Sk a žalovaná je povinná vrátiť žalobcovi sumu 1.730.344,64 Sk za plnenia žalobcu. Vychádzajúc z
uvedeného je žalobca povinný vrátiť žalovanej sumu 4.328,55 Eur. Zdôraznila, že žiada vrátiť len sumy
za nájomné, ktoré boli fakturované a aj uhradené vo vyššej výške ako je bežné nájomné a že žalobcom
požadovanú úhradu za poskytované služby a obchodné meno napriek neexistencii franchisingovej
zmluvy žalovaná nikdy nenamietala a teda jej úhrada vo výške 1.870.746,60  Sk pokrýva aj nehmotné
plnenia. V  snahe ukončiť dlhoročný spor akceptovala faktúry vystavené žalobcom za know how a
technologické zariadenie. Vždy rozporovala iba časť z vystavených faktúr týkajúcich sa prenájmu.
Zdôraznila, že pre neplatnosť podnájomnej zmluvy má žalobca nárok len na bežné-obvyklé nájomné
a nie na nájomné v zmysle neplatnej podnájomnej zmluvy. Avšak súd prvej inštancie túto skutočnosť
opomenul a aj poprel. Poukázala na rozpor v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie na strane 15
ods. 2 kde konštatoval, že rozdiel medzi zaplatenou sumou a obvyklým nájomným tvorí suma 13.926,65
Eur, ktorý však neberie do úvahy užívanie obchodného mena žalobcu ani ostatné poskytnuté nehmotné
plnenia. Z úhrady žalovanej vo výške 1.870.746,60 Sk predstavuje suma 360.584 Sk sumu rovnajúcu
sa jednému percentu za poskytnuté služby a použitie obchodného názvu. Tým, že súd prvej inštancie
zamietol jej vzájomný návrh žalovanej opätovne uložil povinnosť zaplatiť spomenuté jedno percento a
to bez náležitého odôvodnenia kedy konštatoval, že suma 13.926,65 Eur (rozdiel medzi zaplateným a
obvyklým nájomným) zodpovedá poskytnutým nehmotným plneniam. Žalovaná zdôraznila, že z dôvodov
snahy ukončenia sporu akceptovala sumu uplatnenú žalobcom vo výške 9.999,55 Eur avšak trvala
na doplatení rozdielu do ňou vzájomným návrhom uplatnenej sumy 13.926,65 Eur, ktorý predstavoval
rozdiel úhrady medzi zaplateným a obvyklým nájomným, teda domáhala sa voči žalobcovi rozdielu vo
výške 3.927,10 Eur s príslušenstvom. Čo sa týka úroku z omeškania, poukázala ust. §157 ods. 2 O.s.p. a
namietala nepreskúmateľnosť výšky súdom priznaného úroku omeškania 18,8 % ročne od 01.11. 1998
do zaplatenia a zdôraznila, že rozsudok v tejto časti je nepreskúmateľný, nepresvedčivý neobsahuje
žiadne zdôvodnenie súdu, ani postup pri určovaní predmetnej percentuálnej výšky úroku z omeškania
a to najmä s dôrazom, že úrok sa viaže k neplatne uzatvoreným zmluvám z roku 1998 a od dátumu
kedy žalobca na tento úrok v žiadnom prípade nemohol mať nárok. Čo sa týka trov konania žiadala,
aby súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovenia §142 ods. 1 O.s.p. a priznal jej náhradu trov
konania, pretože v konaní uniesla dôkazné bremeno, preukázala neplatnosť jednotlivých zmlúv a v
snahe ukončiť dlhoročný spor akceptovala sumu 9.999,55 Eur za užívanie technologického zariadenia
a dodania tovaru.

4. Od 1. júla 2016  nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. ( O.s.p. ) .
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je  ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.



6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania podali v zákonnej lehote strany v
spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359    a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňajú popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal  preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.   Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti
posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/
týkajú procesných podmienok.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380        ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výrokoch ktorým bola žalovaná
zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur
s 18,8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, vo výroku ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur
s príslušenstvom zamietol, výrok ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom návrhu žalovanej v
časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil a čo do trov konania, je potrebné zrušiť z
dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

9. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem.

10. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v § 389
ods. 1 písm. a/, b/ CSP. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej
inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia
nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní
pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b/ CSP je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

11. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatnú odvolaciu námietku žalovanej
týkajúcu sa nepreskúmateľnosti a vnútornej rozporuplnosti napadnutého rozhodnutia najmä v časti,
ktorou zamietol ňou uplatnený nárok a rozhodol o úroku z omeškania bez riadneho odôvodnenia.

12. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. platného a účinného procesného predpisu v čase vyhlásenia a písomného
vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie platilo, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Preskúmaním postupu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie vo viacerých častiach nemá náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., Skutočnosť, že súd prvej
inštancie sa relevantným spôsobom  a postupom nevyjadril
v odôvodnení napadnutého rozsudku k neopodstatnenosti a nepriznaniu žalovanou uplatneného nároku,
predstavuje porušenie základných procesných podmienok v konaní pred súdom prvej inštancie a je
jedným z dôvodov pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 389 ods. 1 písm.
a/ CSP.



14. Odvolací súd považuje za potrebné skonštatovať, že pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní  uvádzala,
že toto podáva v celom rozsahu, posúdením obsahu jej odvolania podľa
§ 124 ods. 1 CSP ustálil, že odvolanie nesmeruje proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie,
v ktorej bola žaloba zamietnutá. V odvolaní sa nenachádzajú žiadne odvolacie tvrdenia, ktorým by
túto časť výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napádala a uvádzala dôvody týkajúce sa
vecnej nesprávnosti tejto časti výroku rozsudku a postupu súdu prvej inštancie.  V tejto časti preto
nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na podanie odvolania, nakoľko
ho nenapadol ani žalobca a  tento výrok nemožno zrušiť prípadne ani ako súvisiaci výrok.

15. Predmetom sporu teda ostal nárok žalobcu na zaplatenie vo výške 9.999,55 Eur s príslušenstvom
a vznesená kompenzačná námietka žalovanou.

16. Čo sa týka vzájomného návrhu žalovanej, zo dňa 27.06.2001, ktorým sa voči žalobcovi domáhala
zaplatenia sumy 23.355,65 Eur (703.611,56 Sk) s úrokom z omeškania 17,6 % ročne zo sumy
610.974,36 Sk od 01.02.2001 až do zaplatenia, zo sumy 92.637,20 Sk od 29.06.2001 až do zaplatenia
a trov konania, odvolací súd konštatuje, že po čiastočnom späťvzatí žalovanou na pojednávaní dňa
20.08.2013 v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom, predmetom jej nároku voči žalobcovi
ostala, len suma 3.927.10 Eur spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania 28.06.2001 do zaplatenia,
ktorú bolo možne prejednať v zmysle vtedy platného ust. § 98 O.s.p len ako tzv. kompenzačnú námietku,
pretože nepresahovala výšku žalobcom uplatneného nároku. Súd prvej inštancie preto procesne
pochybil, keď tento nárok žalovanej v ďalšom konaní posudzoval a rozhodoval o ňom  stále ako o
vzájomnom návrhu.

17. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie  týkajúceho sa neplatnosti tak
franchisingovej, ako aj podnájomnej zmluvy, ako aj s právnou kvalifikáciou nároku ako vydania
bezdôvodného obohatenia a nároku na zaplatenie kúpnej ceny. Rovnako považoval za správny záver
súdu prvej inštancie keď žalovanú zaviazal k zaplateniu sumy  9.999,55 Eur, nakoľko ona sama  v
tejto časti nárok pred súdom prvej inštancie nerozporovala a bola ochotná v záujme skončenia sporu
tento uhradiť. Ani z obsahu odvolania nevyplýva skutočnosť, že by v odvolacom konaní začala nárok
rozporovať, zjavne sa domáhala len zohľadnenia zaplatenia rozdielu vo výške 3.927,10 Eur s prísl., ktorý
predstavuje rozdiel medzi zaplateným a obvyklým nájomným. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie nepostupoval správne, keď zamietol vzájomný návrh žalovanej, nakoľko tento mal prejednať a
postupovať pri tomto nároku ako pri kompenzačnej námietke a teda nerozhodovať o ňom samostatným
výrokom oddeleným od žalobcom uplatneného nároku. Zároveň musí odvolací súd konštatovať, že v
tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné
a   vnútorne rozporné v tom kontexte, že v časti nároku týkajúcej sa ceny prenájmu, poplatku za
obchodné označenie a za franchisingové služby, ktorou žalobcom uplatnený nárok zamietal z dôvodov
tak neplatnosti samotnej zmluvy, ako aj pre neunesenie dôkazného bremena výšky uplatneného nároku
žalobcom, pri rozhodovaní o nároku žalobkyne dospel k opačnému záveru, nárok žalobcu mal za
preukázaný a k zamietnutiu jej nároku dospel len  vlastnou úvahou, ktorú riadne a presvedčivo
nezdôvodnil, a ani nevyplýva z vykonaného dokazovania. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné zrušiť
výroky, ktorými bola žalovaná zaviazaná k povinnosti  zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur  a o zamietnutí
návrhu žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom. Úlohou súdu prvej inštancie  bude
preto v ďalšom konaní sa riadnym a presvedčivým spôsobom vysporiadať s kompenzačnou námietkou
vznesenou žalovanou a svoje rozhodnutie o započítaní, prípadne nezapočítaní jej nároku, náležite
zdôvodniť.

18. Odvolací súd zrušil výrok napadnutého rozsudku,  ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom
návrhu žalovanej  v časti o zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil na pojednávaní  dňa
24.10.2013, na ktorom aj rozhodol vo veci samej, z dôvodu, že o tomto čiastočnom späťvzatí žaloby
rozhodol už na pojednávaní dňa 20.08.2013. V tejto časti procesne pochybil, keď nevypracoval  a
nedoručil stranám písomné vyhotovenie rozhodnutia. Na takéto  procesné pochybenie je odvolací súd
povinný prihliadať z úradnej povinnosti, bez ohľadu na skutočnosť či bola namietaná v odvolaní,  nakoľko
ide procesnú  vadu, ktorá  je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv  a základných slobôd.



19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie  žiadnym spôsobom nezdôvodnil ani výšku žalobcovi
priznaného úroku z omeškania vo výške 18,8 % ročne, ani dátum 01.11.1998, od ktorého žalobcovi
tento nárok priznal. V tejto časti je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, nespĺňajúce náležitosti v čase
rozhodovania platného ust. § 157 ods. 2 O.s.p. ani v súčasnosti platného CSP a preto bolo potrebné
rozsudok v tejto časti zrušiť.
20. Pretože rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov ktorým bola žalovaná zaviazaná
k povinnosti zaplatiť žalobcovi 9.999,55 Eur s 18,8 %-ným úrokom
z omeškania ročne od 01.11.1998 do zaplatenia a vo výroku ktorým súd prvej inštancie vzájomný návrh
žalovanej na zaplatenie 3.927,10 Eur s príslušenstvom zamietol nie je z hľadiska odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP správny, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa
§ 391 ods. 1 CSP.  Výrok, ktorým súd prvej inštancie konanie o vzájomnom návrhu žalovanej  v časti o
zaplatenie 19.428,53 Eur s príslušenstvom zastavil, odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 1 písm d) CSP.

21. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP vo
veci nariadi  pojednávanie a opätovne rozhodne. Nedostatky súdneho konania ako vady konania
spočívajúce v procesnom postupe súdu prvého stupňa, tak ako ich odvolací súd zistil a uviedol v tomto
zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvej inštancie v konaní o novom rozhodnutí vo veci. Písomne
vypracuje uznesenie o čiastočnom späťvzatí vzájomného návrhu z pojedávania dňa 20.08.2013 a doručí
ho stranám sporu.  Ako právne významnú skutočnosť posúdi dôvodnosť a  výšku uplatneného nároku
žalobcu  a žalovanej, ktorej uplatnený nárok posúdi ako vznesenú kompenzačnú námietku voči nároku
žalobcu. Riadne a  presvedčivo zdôvodní rozhodnutie o týchto nárokoch tak z hľadiska skutkového ako
aj právneho. Prípadné započítanie vzájomných nárokov strán sporu rovnako podrobne a presvedčivo
odôvodní v novom rozhodnutí o zvyšku žalobcom pôvodne uplatneného nároku, pričom  bude dôsledne
postupovať v súlade s ust. § 580 a nasl. Obč. zák..

22. Odvolací súd zrušil výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov ako výrok viazaný k
meritórnemu rozhodnutiu a preto sa odvolaním žalobcu ani žalovanej nezaoberal. Podľa § 396 ods.
3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci aj o náhrade trov konania, vrátane
trov odvolacieho konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať
zo zásady zodpovednosti za výsledok v sporovom konaní (zásada úspechu), ktorej kritériom je miera
úspechu vo veci zisťovaná u žalobcu aj u žalovaného. Miera úspechu závisí od vzťahu meritórneho
rozhodnutia k žalobnému petitu vo veci samej. Povinnosť nahradiť trovy konania sa týka trov spĺňajúcich
podmienky v rozsahu § 251 CSP.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule    (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cb/5/2008", "guid": "a22f8373-df7e-4afb-a5c4-6a1c0e84b88c:3cc67607-8692-4ee2-8f97-00498c5e930a", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}