Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/136/2016 z 10. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 10. októbra 2016, sp. zn. 16Cob/136/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3613202191.3 Krajský súd Trenčín | 16Cob/136/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3613202191.3 | 2016-10-10 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: § 53 ods. 4 písm. k) OZ, § 53 ods. 4 písm. l) OZ, § 3 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8a97fcc-081a-4715-ba41-16609c6d3a76 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3613202191.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/136/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202191
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3613202191.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město,
110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému W. J., trvalý pobyt O. XX/
XX, XXX XX N.,
o zaplatenie zmenkového príslušenstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske
č.k. 5Cb/80/2013-92 zo dňa 11. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým zamietol žalobu o
zaplatenie zmenkového úroku v o výške 0,06 % denne zo sumy 717,59 eur od 6.3.2010 do zaplatenia
a vo výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo sumy
717,59 eur od 6.3.2010 do zaplatenia, v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne
zo zmenkovej sumy 717,59 eur od 6.3.2010 do zaplatenia konanie zastavil a o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci
opätovne, keď Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 16Cob/288/2014-78 zo dňa
28.7.2015 rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 5Cb/80/2013-42 zo dňa 24.4.2014 v napadnutej
časti výroku, v ktorej žalobu vo zvyšku zamietol a v časti výroku o náhrade trov konania, zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie viazaný názorom odvolacieho súdu podľa §
226 O.s.p. vec opätovne prejednal a vo veci rozhodol.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu, domáhal proti žalovanému zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo
sumy 717,59 eur od 6.3.2010 do zaplatenia, zákonného 6 % ročného úroku zo sumy 717,59 eur od
9.6.2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,39 eur a náhrady
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky,
ktorú vystavil žalovaný dňa 18.9.2009 na zmenkovú sumu 717,59 eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 6.3.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Zmenka bola vystavená dňa
18.9.2009 (dátum vystavenia) na sumu 717,59 eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovaného



zaplatiť na túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25
% denným úrokom od 6.3.2010. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa.
Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ nezaplatil. Keďže zmenková listina je
opatrená doložkou „bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou.

3. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 24.4.2014 č.k. 5Cb/80/2013-42,
v ktorom okrem iného uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 717,59 eur so 6 %-ným ročným
úrokom zo zmenkovej sumy 717,59 eur od 9.6.2010 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3
% zmenkovej sumy, teda 2,39 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto časti nadobudol
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť dňa 4.6.2014.

4. Žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.12.2015 vzal žalobu v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne späť. V konaní si uplatnil len zmenkový úrok vo
výške 0,06 % denne.

5. Súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti strán sporu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v rozsahu,
v akom o nej doposiaľ nebolo právoplatne meritórne rozhodnuté. Vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov a z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav : Žalobca je indosatár
zmenky vystavenej v Partizánskom dňa 18.9.2009 na zmenkovú sumu 717,59 eur, v ktorej sa žalovaný
zaviazal zaplatiť pri predložení na rad pôvodného zmenkového veriteľa Pohotovosť s.r.o., so sídlom
v Bratislave sumu 717,59 eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 6.3.2010. Miesto splatnosti
zmenky je v sídle pôvodného zmenkového veriteľa. Na zmenke sú doložky „bez protestu“ a „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na rube zmenky sa nachádza indosament, ktorým bola zmenka
prevedená pôvodným zmenkovým veriteľom ako indosantom na žalobcu ako indosatára. Zo zmluvy
o úvere uzatvorenej dňa 18.9.2009 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vyplýva,
že uzavreli spotrebiteľskú zmluvu o úvere, predmetom ktorej bola okrem iného aj dohoda o vyplnení
zmenky (č.l. 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru), podľa ktorej na zabezpečenie peňažného
záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi
zmenky vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky,
prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky.
Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré
veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní za zmenke
remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z úradnej činnosti mu je známe, že spoločnosť Pohotovosť
s.r.o. ako veriteľ uzatvára veľké množstvo spotrebiteľských zmlúv o úvere, ktoré sú zabezpečené
blankozmenkami vystavenými spotrebiteľmi na rad veriteľa. V týchto zmenkách je ustanovený zmenkový
úrok vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne). Pri vykonávaní dôkazov vychádzal súd prvej inštancie
zo zásady upravenej v § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a vykonal aj iné dôkazy, ako navrhli strany sporu,
pretože vykonanie týchto dôkazov považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Dokazovanie
vykonal súd prvej inštancie na pojednávaní, obe procesné strany mali možnosť vyjadriť sa k obsahu
dôkazných prostriedkov a z nich zistených dôkazov.

7. V časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 717,59 eur od 6.3.2010
do zaplatenia súd prvej inštancie konanie zastavil podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p. z dôvodu čiastočného
späťvzatia žaloby. Uviedol, že prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby by bol právne
neúčinný, pretože k späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním vo veci.

8. Na vec aplikoval súd prvej inštancie ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č.
191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu 17.12.2009 a čl. 19, čl. 5 ods. 1 prvá a druhá veta Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkami žalobcu spočívajúcimi v
tom, že vo veci nemalo byť nariadené pojednávanie a konanie malo byť písomné, respektíve v tom, že
ak súd vo veci nariadil pojednávanie, mal to urobiť odôvodneným uznesením. Ustanovenie čl. 5 ods. 1
Nariadenia uvádza, že konanie je síce v zásade písomné, ale ak to považuje súd za potrebné, možno



nariadiť ústne pojednávanie. Súd považoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie, pretože vo veci
bolo potrebné vykonať dokazovanie na objasnenie skutkového stavu. Spôsob a rozsah vykonávania
dôkazov určuje výlučne súd (čl. 9 Nariadenia). Vzhľadom k tomu, že súd ako najvhodnejší a zároveň
najspravodlivejší spôsob vykonania dôkazov považoval ich vykonanie na pojednávaní, na ktorom majú
strany sporu bezprostrednú možnosť vyjadriť sa k dôkazom a zároveň aj reagovať na vyjadrenia druhej
procesnej strany, nariadil vo veci pojednávanie. V zmysle čl. 19 Nariadenia sa konanie riadi procesným
právom slovenským, preto nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie uznesením.

9. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vecnými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie o tej
časti predmetu konania, ktorá ostala jeho predmetom po rozhodnutí krajského súdu. Súd sa najskôr
vysporiadal s námietkami žalobcu, že žalovaný nenamietal kauzálne skutočnosti týkajúce sa vystavenia
zmenky (týkajúce sa dôvodu jej vystavenia). K tomu súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle čl.
I § 17 ods. 2 ZZŠ súd musel skúmať aj vlastný vzťah žalovaného k vystaviteľovi zmenky. Citované
zákonné ustanovenie má procesný charakter (upravuje postup súdu v konaní, v ktorom sa uplatňuje
právo na priznanie plnenia zo zmenky). Zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie do
ZZŠ s účinnosťou od 23.12.2015 doplnené, neobsahuje v čl. II prechodné ustanovenia.
Preto sa toto nové ustanovenie použije aj na toto konanie. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie aj oboznámením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, plnenie
z ktorej bolo zabezpečené zmenkou. Zo zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd zistil, že
žalobca sa domáha proti žalovanému práva zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovací
prostriedok úveru poskytnutého spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. žalovanému ako spotrebiteľovi. Zmenka
bola indosovaná spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. na žalobcu. Zdôraznil, že zmenka je cenným papierom,
ktorým sa zmenkový dlžník zaväzuje majiteľovi zmenky zaplatiť v mieste a v čase uvedenom v zmenke
určenú sumu. Dlžník zo zmenky môže podľa zákona podať námietku proti majiteľovi zmenky, ak však
bola zmenka prevedená, môže podať v zásade námietky týkajúce sa právneho vzťahu s pôvodným
majiteľom proti novému majiteľovi len ak ten pri nadobúdaní zmenky konal v zlej viere alebo sa previnil
hrubou nedbanlivosťou. To však neplatí, ak vznikol záväzok dlžníka v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou. V takom prípade môže majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom a súd v konaní musí na také skutočnosti prihliadnuť
ex offo, aj ak by námietky vznesené neboli. V zmenke bol na základe dohody o vyplnení zapísaný
zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy vyplnenej do zmenky, čo súd prvej inštancie považoval za
rozporné s dobrými mravmi a za dojednanie vychádzajúce z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve. Zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne súd považoval za taký, ktorý je v rozpore s dobrými
mravmi. Vychádzal pritom z toho, že z povahy zmenky, ktorá je zmenkou zabezpečovacou, vyplýva,
že úrok má mať funkciu sankcie sa omeškanie dlžníka so splácaním dlžnej sumy veriteľovi. Má teda
rovnakú funkciu ako zákonný úrok z omeškania. Zákonný úrok z omeškania v čase začatia úročenia
zmenky bol vo výške 9 % ročne. Dohodnutý zmenkový úrok ho prevyšuje viac ako 10-násobne. Takýto
úrok je v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti a je neprimeraným plnením
a obchádzaním zákona.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že zmenkové právo je založené na formálnosti
zmenkových vzťahov, avšak táto formálnosť nesmie v nijakom prípade spôsobovať bezdôvodnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v prospech jednej strany, v tomto prípade
majiteľa zmenky, že je založené na autonómnej vôli subjektov zmenkového práva, avšak aj tu je
potrebné dbať na ochranu práv účastníkov právneho vzťahu vyplývajúcu z iných skutočností (z
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, z verejného záujmu a pod.). Zmenka môže byť uplatnená
medzi subjektmi, ktoré zo svojej povahy nie sú subjektmi rovnými. Takým prípadom môže byť aj
vystavenie zmenky spotrebiteľom ako zabezpečovacieho prostriedku na zabezpečenie svojho záväzku
voči veriteľovi - dodávateľovi. Je potrebné inak posudzovať zmenkový právny vzťah v prípade, keď sú
na oboch jeho stranách rovnocenné subjekty (napríklad podnikatelia) a keď je na jednej strane subjekt
silnejší (veriteľ, majiteľ zmenky) a na druhej subjekt slabší (dlžník, spotrebiteľ). Výkon práv majiteľa
zmenky (hoci v súlade so zákonom zmenkovým a šekovým) môže neprimerane zasiahnuť do práv
zmenkového dlžníka - spotrebiteľa.

11. Súd prvej inštancie uzavrel, že v posudzovanej veci je nepochybné, že žalovaný uzavrel zmluvu
o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. s tým, že jeho záväzok bol zabezpečený
blankozmenkou, ktorá bola neskôr indosovaná na žalobcu. Spoločnosť Pohotovosť s.r.o. v právnom
vzťahu so žalovaným vystupovala ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov.



Táto spoločnosť musela poznať všetky okolnosti uzatváraného právneho vzťahu i zmenkové právo.
Z vlastnej činnosti je súdu známe, že indosácia blankozmeniek vystavených spotrebiteľmi na rad
spoločnosti Pohotovosť s.r.o. na žalobcu nie je pre pôvodného zmenkového veriteľa výnimočná, z
množstva žalobcom podaných žalôb vyplýva, že ju vykonáva systematicky. Táto skutočnosť vyvoláva
pochybnosti o skutočnom účele indosácie zmenky. Došlo ňou totiž k významnej ujme na právach
spotrebiteľa, ktorý nemohol až do 22.12.2015 vznášať kauzálne námietky týkajúce sa pôvodného
právneho vzťahu so spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. voči novému majiteľovi zmenky. Pritom dojednanie
zmenkového úroku vo výške takmer 100 % ročne je okolnosťou, ktorú by dlžník - spotrebiteľ mohol
voči veriteľovi - dodávateľovi namietať. Takýmto spôsobom mohol veriteľ v spotrebiteľských právnych
vzťahoch obísť zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a fakticky znemožniť spotrebiteľovi brániť
sa proti neprijateľným (nekalým) podmienkam v spotrebiteľských zmluvách, ak si voči spotrebiteľovi
vymieni zabezpečenie plnenia zo zmlúv zmenkou, čo považoval súd prvej inštancie za neprípustné.

12. Výkon takého právneho úkonu, hoci v súlade s právom, ktorý by bol zároveň (na podklade iného
právneho predpisu) úkonom protiprávnym, nemôže požívať ochranu súdu (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Nie je možné akceptovať výlučne formalistický výklad práva, ak by sa takým spôsobom
odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť. Podľa názoru súdu je preto potrebné v zmenkových právnych
vzťahoch, v ktorých je zo všetkých okolností zrejmé, že ich subjektom je na jednej strane subjekt,
ktorý bol v pôvodnom (kauzálnom) právnom vzťahu spotrebiteľ, vykladať zákon takým spôsobom, aby
spotrebiteľ nebol ukrátený na svojich právach, ktoré mu priznáva jednak európska legislatíva (napr.
smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ale aj
vnútroštátne právne predpisy, do ktorých je európske právo transponované (napr. Občiansky zákonník,
zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa a pod.). Len taký výklad
zákona totiž bude v súlade s požiadavkou vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa, ktorá je zakotvená okrem
iného aj v Zmluve o fungovaní Európskej únie (čl. 169). Zmenkový úrok vo výške takmer 100 % ročne je
podľa názoru súdu prvej inštancie dojednaný neplatne (pre rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor s
ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka), a keďže ide o neplatnosť absolútnu, súd
na ňu prihliadol ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku, na právny
vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní
plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Skutočnosť, že žalobu v časti o zaplatenie zmenkového
úroku 0,19 % denne vzal žalobca späť, nekonvaliduje neplatnosť dojednania zmenkového úroku 0,25
% denne. Toto dojednanie je neplatné v celom rozsahu, preto nie je možné žalobcovi priznať ani znížený
zmenkový úrok 0,06 % denne. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.

13. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Žalobca
a žalovaný boli v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Súd prvej inštancie prihliadol na to,
že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu vznik trov nevyplýva.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým zamietol zmenkový úrok vo výške 0,06
% denne zo zmenkovej sumy a v časti výroku o náhrade trov konania, podal žalobca v zákonom
stanovenej lehote odvolanie (do 30.6.2016) z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal dokazovanie okrem iného oboznámením
sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaný dokazovanie zmluvou o úvere či ďalšími listinnými
dôkazmi nenavrhli. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní
je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami sporu a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu
vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu, avšak tento postup je možný len
výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie
nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy
musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej
zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov pristupovať
vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj postup
nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu
k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím



iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči
zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia
koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na
ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.
Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd
nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a
neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do
práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na
základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je
účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným
samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými
okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Okresný súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený
vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám
súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak
námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba
prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v
záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť. Súd porušil
poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi a teda v
tejto časti považuje zmenku za čiastočne neplatnú. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že zmenku vystavil
žalovaný, túto dobrovoľne podpísal, pričom išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku
je napísaná na zmenke a bola žalovanému známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný mal vedomosť o
tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku
jednoznačne súhlasil. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002,
sp.zn. 25Cdo 1839/2000, rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.2.2014, sp.zn. 13C/88/2013,
rozsudok Okresného súdu Revúca zo dňa 6.3.2014, sp.zn. 3C/8153/2013, rozsudok Okresného súdu
Martin zo dňa 11.2.2014, sp.zn. 8C/198/2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3.2.2010, sp.zn.
5Co/16/2010. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie
v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

15. K odvolaniu žalobcu doručenému žalovanému dňa 11.5.2015, sa žalovaný nevyjadril.

16. V časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o zaplatenie zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zo zmenkovej sumy 268 eur od 27.8.2010 do zaplatenia zastavené,
nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

17. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

18. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

19. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej
časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo zmenkovej sumy je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho



pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

21. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

22. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

23. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.6.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu
o zaplatenie zmenkového úroku zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s
požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387
ods. 2 CSP).

24. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

25. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

26. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalovaného uvedenými v odvolaní.

27. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým
porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

28. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri



rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

29. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním
informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

30. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3
Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací
súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z
formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej
funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom
procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný
postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých
excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval),
a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre
také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

31. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, zmenkového
príslušenstva, zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia
má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba
vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade



s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku
5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným
sporovým poriadkom.

32. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v
postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzal žalovaný
dňa 31.1.2014. Žalovaný na doručené tlačivo C na odpoveď nereagoval. Súd prvej inštancie v rámci
úradnej činnosti z exekučného spisu sp.zn. 6Er/36/2011 tohto súdu vyhotovil
fotokópiu zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru a založil do spisu v tomto
spore s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením ich obsahu. Predvolanie na
pojednávanie dňa 11.2.2016 prevzal žalovaný dňa 27.10.2015 spolu s poučením podľa § 120 ods. 4
O.s.p. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej
inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.
Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 11.2.2016 v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa
22.10.2015 so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p., z
neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním zo dňa 10.2.2016, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa
11.2.2016, v deň pojednávania. Dôvod neúčasti na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu
(účasť na iných pojednávaniach vo veciach spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako právny zástupca
pred Okresným súdom Galanta), nepovažoval ani odvolací súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo
nutné pojednávanie odročiť, pričom prihliadol na skutočnosť, že návrh právneho zástupcu žalobcu nemá
náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Žalovaný na predvolanie na pojednávanie reagoval písomným
podaním, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa 1.2.2016, v ktorom uviedol, že pojednávania sa nemôže
zúčastniť z dôvodu práceneschopnosti spolu s potvrdením o tejto práceneschopnosti a súhlasil, aby
súd prvej inštancie vec prejednal v jeho neprítomnosti. Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie
veci na pojednávaní dňa 11.2.2016 v neprítomnosti strán sporu, na ktorom vykonal súd prvého stupňa
dokazovanie aj zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami, boli splnené podmienky podľa § 101
ods. 2 O.s.p.

33. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 18.9.2009 žalovaný zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup
súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

34. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

35. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom.



36. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
„oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

37. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

38. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,
pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov.

39. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

40. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10,
Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j.
ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné
i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto
posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

41. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240



až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

42. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

43. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi,
nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý
nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky
prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu
ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

44. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a pokiaľ žiadnemu z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného
práva platného a účinného do 30.6.2016.

45. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP účinného od 1.7.2016 vo zvyšnej časti potvrdil. Rozsudok súdu
prvej inštancie je v napadnutých častiach vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

46. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).