{"guid": "c08e6783-5b4d-4390-a20e-2ddc04831a06:240a0cdd-0b40-44e5-9002-662d0c2632b0", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3714211769.2", "spisova_znacka": "5Co/973/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/973/2015 z 30. 8. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 30. augusta 2016, sp. zn. 5Co/973/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3714211769.2", "identifikacne_cislo": "3714211769", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2016-08-30", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/240a0cdd-0b40-44e5-9002-662d0c2632b0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3714211769.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3714211769.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3714211769.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/973/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714211769
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3714211769.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu MUDr. U. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.
nad V., V. XXX/XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. ROJKO, s.r.o., so sídlom Považská
Bystrica, Železničná 90/12 proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2 o náhradu škody spôsobenú nezákonným a
nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Považská
Bystrica č.k. 10C/241/2014-140 zo dňa 29. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací  súd  rozsudok  súdu  prvej inštancie vo výrokoch o zastavení konania proti žalovanej
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave a o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave   z r u š u j e .

V zostávajúcich častiach odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie                             p o t v r d z u j e  .

Žalobca    m á    proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej
Generálnou prokuratúrou SR v Bratislave povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.883,43 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.883,43 eur od 01.04.2014 do zaplatenia, konanie proti
žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti  SR v Bratislave zastavil,
konanie v časti o zaplatenie 84,52 eur zastavil, žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej Generálnou
prokuratúrou SR v Bratislave uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o
ktorých súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením a žalovanej -
Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti  SR v Bratislave náhradu trov konania
nepriznal. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca požiadal súd, aby zaviazal žalovanú
- Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti k zaplateniu 2.967,95 eur  z titulu
náhrady škody spôsobenej nezákonným a nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá škoda mu mala vzniknúť
nezákonným a nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov v trestnom konaní, v ktorom bol
žalobca právoplatným rozhodnutím súdu oslobodený spod obžaloby prokurátora. V priebehu konania,
písomným podaním súdu doručeným dňa 16.04.2015, žalobca upravil návrh tak, že za žalovanú  bude
konať alternatívne Generálna prokuratúra SR. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že
uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru Považská Bystrica, Úrad justičnej a kriminálnej
polície ČVS: ORP 8/ OdV- PB-2006 zo dňa 19.01.2006  vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a uznesením
ČVS: ORP - 8/ OdV - PB-2006 zo dňa 28.03.2007 vzniesol obvinenie proti žalobcovi pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 224 ods.1, 2 Trestného zákona. Dňa 10.04.2007 podal žalobca proti uvedenému
uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra v Považskej Bystrici uznesením, č.k 2Pv 18/06 zo dňa
09.05.2007 ako nedôvodnú zamietla. Dňa 20.10.2008 Okresná prokuratúra Považská Bystrica pod



sp.zn. 2Pv 18/06-78, podala na žalobcu obžalobu pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods.1, 2
Trestného zákona na Okresný súd Považská Bystrica na tom skutkovom základe, že ako službukonajúci
lekár - chirurg neštátneho zdravotníckeho zariadenia s.r.o. Zdravie Púchov, po tom, čo dňa 20.06.2002
asi o 18.30 hod. prijal na ošetrenie a pozorovanie pre úraz hlavy P. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá utrpela
pri dopravnej nehode toho istého dňa asi o 17.40 hod. v Lednických Rovniach, zranenie - otras mozgu, v
dôsledku ktorého bola v krátkodobom bezvedomí, ďalej tržnú ranu ľavého obočia, oderku nad jarmovým
oblúkom vpravo, pomliaždenie pravého ramena, pomliaždenie ľavého zápästia a pomliaždenie panvy,
po RTG zranených častí tela a príslušných odberoch krvnej vzorky, ako aj po podaní náležitých liečiv/
magnézia a Osyphyllinu do žily a Novalgin proti bolesti, ako aj po napojení na monitorovacie zariadenie
životne dôležitých funkcií na oddelení JIS tohto zariadenia, nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, že
sa poškodená P. T. neustále sťažovala na pretrvávajúcu bolesť hlavy, pričom mala aj nepravidelnú akciu
srdca od 48-100 pulzov za minútu a ako druho atestovaný lekár - chirurg so 16 ročnou praxou v tomto
odbore, dôsledne nevyhodnotil a nezvážil poúrazový vývoj u tejto pacientky v súvislosti s otrasom mozgu,
ktorý utrpela pri úraze hlavy, po upozornení službukonajúcou zdravotnou sestrou toho istého dňa, t.j.
20.06.2002 o 20.50 hod. nevenoval náležitú pozornosť zhoršenému zdravotnému stavu poškodenej,
ktorá sa sťažovala v tomto čase na náhle a prudké bolesti hlavy, na tŕpnutie pravej časti tváre a potenie
sa, pričom mal vedomosť aj o tom, že neustále pretrváva u nej nepravidelná akcia srdca, túto situáciu
riešil naordinovaním lieku proti bolesti hlavy Dolsinu o objeme 50 mg, hoci tento liek je v kontraindikácii
práve pri úrazoch hlavy, pre jeho nežiadúce účinky, nepostrehol včas a adekvátne, že náhle zhoršený
zdravotný stav P. T. je nutné riešiť vyšetrením hlavy prostredníctvom CT a napriek tomu, že následne po
aplikácii Dolsinu, pacientka zvracala, opäť túto situáciu žiadnym spôsobom neriešil a poškodenú odoslal
na CT vyšetrenie hlavy až dňa 21.06.2002 o 00:34 hod., teda po siedmych hodinách od vzniku úrazu,
kedy opäť po upozornení službukonajúcou zdravotnou sestrou poškodenú vyšetril a zistil, že má širokú
pravú zrenicu, ktorá nereagovala na osvit, že už je v bezvedomí, po čom bola odoslaná na CT vyšetrenie
do NsP Považská Bystrica, pričom bolo zistené, že P. T. utrpela epidurálny hematóm /krvácanie medzi
lebečnú kosť a mozgový obal, v dôsledku poškodenej cievy, ktorá krvácala/ a to v takom rozsahu, že
napriek následnému operačnému zákroku v dôsledku nedokrvenia časti mozgu, toto zranenie vyústilo
do vigílnej kómy, v ktorej sa nachádza poškodená do dnešného dňa, pričom podľa znaleckého posudku
MUDr. Petra Bačinského, znalca - neurochirurga, v prípade, že by bola poškodená odoslaná na CT
vyšetrenie hlavy a následne operovaná v čase, keď jej zdravotný stav bol kritický, t.j. dňa 20.06.2002
o 20.50 hod., jej zdravotný stav by bol minimálne podstatne lepší.  Okresný súd Považská Bystrica
vydal dňa 04.12.2008 trestný rozkaz č.k. 1T 134/2008-337, proti ktorému dňa 11.12.2008 podal žalobca
odpor. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica  č.k. 1T 134/2008-419 zo dňa 03.11.2010 súd
žalobcu oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom. Z vykonaného dokazovania
nebolo preukázané, že by žalobca ako obžalovaný vedel, že môže spôsobom uvedeným v Trestnom
zákone  porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a že sa bez primeraných dôvodov
spoliehal, že k porušeniu alebo ohrozeniu nedôjde. Taktiež nebolo preukázané, že nevedel, že svojim
konaním môže takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom, vzhľadom na okolnosti a na
svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Podľa špecializovaných odborníkov, znalcov i ostatných
listinných dôkazov žalobca /obžalovaný/ vykonal v danom okamihu, kedy on rozhodoval o liečbe
pacientky, všetko, čo ako odborný lekár vykonať mal. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23To
12/2011-443 zo dňa 18.09.2012 bolo odvolanie prokurátorky zamietnuté ako nedôvodné a odvolanie
poškodenej zamietnuté ako podané neoprávnenou osobou. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 18.09.2012. Žiadosťou zo dňa 27.11.2013 sa žalobca domáhal na Ministerstve
spravodlivosti SR predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym a
nezákonným úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a žiadal, aby Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR,  mu uhradila škodu vo výške 2.967,95 eur, ktorá mu
vznikla v trestnom konaní titulom ušlej mzdy vo výške 375,48 eur, cestovného 75,80 eur, nákladov
dokazovania za znalecký posudok č. 5/2009 prof. MUDr. O. Masára, CSc. 697,20 eur a znalecký posudok
č. 273/2009 MUDr. M. Kováča vo výške 326,70 eur a trov obhajoby vo výške 1.492,77 eur. Listom
zo dňa 05.12.2013 Ministerstvo spravodlivosti SR postúpilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
Generálnej prokuratúre SR s tým, že podľa údajov žalobcu ku škode malo dôjsť v dôsledku nezákonného
konania orgánov činných v trestnom konaní, kde dozor nad ich činnosťou vykonával prokurátor, ktorý aj
podal obžalobu, a preto v zmysle § 4 ods.1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z.z., sa za orgán zodpovedný
za predbežné prerokovanie nároku považuje Generálna prokuratúra SR. Na základe žiadosti zo dňa
13.12.2013 bol žalobca vyzvaný Generálnou prokuratúrou SR na doplnenie podania - z akého titulu sa
domáha nároku na náhradu škody a akým spôsobom škoda vznikla. Žalobca v zmysle výzvy podanie
doplnil listom označeným ako „Doplnenie žiadosti o náhradu škody podľa zákona 514/2003 Z.z.“. Dňa



03.03.2014 Generálna prokuratúra SR vrátila žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody Ministerstvu spravodlivosti SR s poukazom na  4 ods.1 písm. k) zákona č. 514/2003 Z.z  s
účinnosťou do 31.12.2008, podľa ktorého boli príslušné o náhrade škody konať tri orgány verejnej
moci, a to Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo spravodlivosti SR  a Generálna prokuratúra SR. Keďže
predmetnú žiadosť uplatnil žalobca na Ministerstve spravodlivosti, je toto príslušné konať vo veci. Listom
zo dňa 21.03.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR vrátilo žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu
škody Generálnej prokuratúre SR z dôvodu, že táto žiadosť nemôže byť prerokovaná Ministerstvom
spravodlivosti SR s tým, že v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 01.01.2013. Poukázalo na skutočnosť, že súd nesie zodpovednosť za  zákonnosť
súdnej fázy trestného konania. V tomto prípade súdu nemožno pripisovať zodpovednosť za vznesenie
obvinenia, keďže v prípravnom konaní nesie zodpovednosť za škodu vyšetrovateľ a prokurátor, pričom
na tomto fakte nič nemení ani prípadné oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. Prijatie obžaloby
súdom nemôže zakladať príslušnosť ministerstva ako orgánu konajúceho v mene štátu, podľa § 4
ods. písm. a) prvý bod. a už vôbec nie podľa § 4 ods.2 cit. zákona. Na základe Vyrozumenia zo dňa
27.03.2014 Generálna prokuratúra SR  oznámila žalobcovi, že zotrváva na právnom názore  v liste zo
dňa 03.03.2014 a má za to, že nie je príslušná konať o jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Z uvedených dôvodov jeho nárok neprerokuje. Uvedené zistené skutočnosti súd
posúdil podľa § 1 písm. a), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 a § 4, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2 a 3, § 27 ods.1, § 27b ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3
určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe alebo d) nesprávnym úradným postupom. Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 citovaného
zákona, je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, a to pre
jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Najvyšší súd v uznesení 4M Cdo 15/2009 interpretoval toto
ustanovenie tak, že nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska teleologického výkladu
vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení /zmene/ tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Zákon č. 514/2003
Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.
Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti
za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto
prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod
obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred
prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou žiadosťou),zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.\" Vzhľadom na uvedené je potrebné, s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a tiež dôvody, vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorúby ako poškodený mal
mať nahradenú. Avšak tento právny nárok treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo
všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 vyššie uvedeného zákona č. 514/2003 Z.z. „Ak má
byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prihliadnuť, že štát
nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa
ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo\". Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo



53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti /zákonnosti/ začatia /vedenia/ trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek
zmene právnej úpravy stále použiteľné. Tento výklad je nutné použiť aj pre tento prípad. Vyšetrovateľ
na základe zistených skutočností začal proti žalobcovi trestné stíhanie, vzniesol obvinenie, prokurátor
zamietol sťažnosť žalobcu proti vzneseniu obvinenia, podal obžalobu a následne rozsudkom okresného
súdu, v spojení s uznesením krajského súdu bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Tým sa
trestné  konanie skončilo, podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a týmto je potom daná
nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia a rovnako tak zamietnutie
sťažnosti a podanie obžaloby prokurátorom. Keďže bol žalobca spod obžaloby oslobodený, súd zo
zhora uvedených dôvodov ustálil, že žalobca má podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo
na náhradu škody spôsobenej  nezákonným rozhodnutím. Ďalej súd uviedol, že pasívna legitimácia
účastníka konania - Slovenskej republiky je nespochybniteľná. Posúdenie, ktorý orgán je príslušný konať
v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska predmetu sporu. Otázka, ktorý orgán štátu
vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovanej konať, nie je otázkou pasívnej
legitimácie žalovanej, zistené nedostatky v zastúpení žalovanej majú povahu nedostatku procesných
podmienok konania /R 48/1967/. Predmetnú žalobu podal žalobca proti žalovanej, v mene ktorej koná
príslušný orgán v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom je povinnosťou žalobcu označiť tento orgán.
Žalobca pôvodne označil Ministerstvo spravodlivosti SR, u ktorého zároveň podal žiadosť o prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti
žalobcu nevyhovelo z dôvodu jeho nepríslušnosti a žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre. V priebehu
konania žalobca označil alternatívne za žalovanú Slovenskú republiku - Generálna prokuratúra.  Súd
vychádzal z ustanovení § 1 písm. a)  a § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.  a mal za  nepochybné,
že pasívne legitimovaným je v tomto konaní Slovenská republika a bolo vecou žalobcu označiť aj
zastupujúci orgán, keďže predmetom konania bola náhrada škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená
nezákonným rozhodnutím. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje, ktorý orgán koná v mene
štátu.  V danom prípade bolo preukázané, že  k nezákonnému rozhodnutiu, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní došlo jednak rozhodnutím vyšetrovateľa, ktorý vydal uznesenie o začatí
trestného stíhania a vzniesol obvinenie proti žalobcovi a jednak rozhodnutím prokurátora, ktorý zamietol
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia a podal obžalobu.  Na základe uvedeného súd
podľa § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru, že orgánom príslušným konať v
mene žalovanej - Slovenskej republike je Generálna prokuratúra SR. Bez pochybnosti v prejednávanej
veci žalobca označil správne štát za subjekt, ktorý zodpovedá za škodu, ktorá mu bola spôsobená.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca označil na žalovanej strane ako účastníka konania Slovenskú
republiku /štát/ viackrát a zároveň označil viacero orgánov verejnej moci vystupujúcich v jej mene,
súd z dôvodu právnej istoty podľa § 104 ods.2 O.s.p. konanie proti Slovenskej republike zastúpenej
orgánom nepríslušným konať v jej mene v danej veci, teda proti Ministerstvu spravodlivosti,  zastavil,
keďže žalobca neodstránil tento procesný nedostatok konania. Pokiaľ ide o samotnú výšku škody a
jej náhradu, súd uviedol, že predpokladmi na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody. Nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú svojou povahou občiansko-
právne nároky, o ktorej rozhodujú súdy v občiansko-súdnom konaní. Právna úprava kladie význam na
predbežné prerokovanie nároku s ústredným orgánom. Až potom ako predbežné prerokovanie neviedlo
k uspokojeniu nároku, môže sa žalobca obrátiť so svojím nárokom na súd. Po vykonanom dokazovaní
súd dospel k záveru, že boli splnené predpoklady na priznanie náhrady škody žalobcovi spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa citovaného zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd mal za preukázané, že žalobca
žiadosťou zo dňa 27.11.2013 žiadal Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré následne postúpilo žiadosť
príslušnému orgánu - Generálnej prokuratúre SR, o prerokovanie nároku na náhradu škody titulom
vzniknutých osobných nákladov - ušlej mzdy vo výške 375,48 eur, cestovného vo výške 75,80 eur
v celkovej výške 451,28 eur, nákladov dokazovania - úhrada za znalecký posudok č. 5/2009 znalca
prof. MUDr. O. Masára, CSc. vo výške 697,20 eur, úhrada za znalecký posudok č. 273/2009 znalca
MUDr. M. Kováča vo výške 326,70 eur a trov obhajoby 1.492,77 eur, ktorej žalovaná nevyhovela.
Súd mal za nepochybne zistené z pripojeného spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1T
134/2008, že žalobca mal v danom konaní splnomocneného právneho zástupcu JUDr. Stanislava Rojku,
na základe plnej moci zo dňa 10.11.2008. Z pripojeného spisu vyplýva, že právny zástupca skutočne
vykonal nevyhnutné úkony. Ako dôvodne uplatnenú teda súd priznal žalobcovi náhradu škody titulom trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní pred Okresným súdom Považská Bystrica, sp.zn. 1T 134/2008 v
celkovej uplatnenej výške 1.492,77 eur, a to za 4 úkony právnej služby á 1.588,- Sk/52,71 eur /prevzatie



a príprava zastúpenia dňa 10.11.2008, štúdium spisu dňa 13.11.2008, písomné podanie na súd zo dňa
01.12.2008, podanie odporu proti trestnému rozkazu dňa 11.12.2008/ v zmysle § 12 ods.3 písm. a),
§ 14 ods.1 písm. a), c), d) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008,  4 x náhradu
hotových výdavkov  á 190 sk/6,30 eur. Ďalej mu priznal v zmysle § 14 ods.1 písm. b, c, d vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. účinnej do 31.05.2009 - 1 úkon právnej služby á 57,95  eur /porada s klientom dňa
21.04.2009/ a 1 úkon právnej pomoci á 115,90 eur /účasť na hlavnom pojednávaní dňa 27.04.2009 v
čase od 8:15 hod. do 10:54 hod./, ďalej podľa § 14 ods.1 písm. c vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
účinnom do 31.05.2010 mu priznal odmenu za 3 úkony právnej pomoci á 57,95 eur /písomné podanie
znalcovi prof. Masárovi dňa 13.07.2009, písomné podanie znalcovi MUDr. Kováčovi dňa 03.09.2009,
písomné podanie na súd 16.11.2009/. V zmysle § 14 ods.1 písm. b, c, d vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej
do 30.06.2013, mu priznal odmenu za 2 úkony právnej pomoci á 120,22 eur /účasť na pojednávaní dňa
28.06.2010 v čase od 8:30 hod. do 12:20 hod. a účasť na pojednávaní dňa 03.11.2010 v čase od 13:00
hod do 15:30 hod./, 1 úkon právnej pomoci á 60,11 eur /písomné podanie na súd zo dňa 25.10.2010/,
2 úkony právnej pomoci á 63,58 eur /štúdium spisu dňa 06.09.2012 a účasť na verejnom zasadnutí
Krajského súdu v Trenčíne dňa 18.09.2012/, ďalej za 1 úkon právnej pomoci á 42,39 eur /porada s
klientom dňa 13.09.2012/ a náhradu hotových výdavkov za úkony vykonané v roku 2009 - 5 x á 6,95
eur, za úkony vykonané v roku 2010 -3 x 7,21 eur a za úkony vykonané v roku  2012 - 3 x á 7,63 eur.
Ďalej mu v zmysle § 16 ods.4 uvedenej vyhlášky priznal cestovné za cestu z Považskej Bystrice do
Trenčína a späť dňa 06.09.2012, ktorú si uplatnil vo výške 1/2-ice teda vo výške 11,639 eur /0,183 eur
x 45 km/ + /45 km x 0,061 eur x 1,240 eur/ a za cestu z Považskej Bystrice do Trenčína a späť na
pojednávanie dňa 18.09.2012 vo výške 23,278 eur /0,183 eur x 90 km/ + /90 x 0,061 x 1,240 eur/. V
zmysle § 17 ods.1 uvedenej vyhlášky mu priznal za uvedené cesty náhradu za stratu času vo výške
25,42 eur /2 x 12,71 eur/   za cestu zo dňa 06.09.2012, ktorú si uplatnil vo výške 1/2-ice a za cestu zo
dňa 18.09.2012 vo výške 50,84 eur /4 x 12,71 eur/. Keďže je advokát platiteľom DPH, odmena a hotové
výdavky boli zvýšené podľa § 18 ods.3 uvedenej vyhlášky o 20 % DPH. Vykonanie uvedených úkonov
mal súd za preukázané z pripojeného trestného spisu a považoval ich za účelne vynaložené a správne
vyúčtované. O vykonaní uplatnených porád s klientom a ich účelnosti súd nemal pochybnosti vzhľadom
na zložitosť trestnej veci, ďalej vzhľadom na skutočnosť, že sa vykonávali bezprostredne /5 až 6 dní/
pred vytýčeným termínom hlavného pojednávania, ako aj s poukazom na čestné vyhlásenie žalobcu
zo dňa 16.10.2015, v ktorom čestne prehlásil, že uplatnené úkony boli skutočne vykonané tak, ako boli
vyúčtované.  Uhradenie vyššie špecifikovaných trov právneho zastúpenia žalobcom na účet právneho
zástupcu JUDr. Rojka mal súd za preukázané z výpisov z bankového účtu,  na základe úhrady zo dňa
27.04.2009 vo výške 372,15 eur /čl. 122 spisu/, zo dňa 19.11.2009 vo výške 154,46 eur /čl. 123 spisu/
a zo dňa 14.01.2013 vo výške 966,16 eur /čl. 124 spisu/, teda v celkovej výške 1.492,77 eur. Ďalej súd
priznal ako dôvodne uplatnenú žalobcovi náhradu škody titulom vynaložených nákladov dokazovania
vo výške 1.023,90 eur , t.j. odmeny za podaný znalecký posudok č. 5/2009 prof. MUDr. O. Masára, CSc.
vo výške 697,20 eur a odmeny za znalecký posudok č. 273/2009 MUDr. M. Kováča vo výške 326,70
eur, ktoré boli uhradené dňa 16.11. 2009 právnym zástupcom žalobcu JUDr. Rojkom, čo mal súd za
preukázané výpisom z bankového účtu /čl. 117, 118/ na základe  vyúčtovania znalcov /čl. 119, 120/
a následne refundované žalobcom na účet právneho zástupcu JUDr. Rojku dňa 19.11.2009 /čl. 121/.
Žalobca si tiež dôvodne uplatnil náhradu škody titulom vynaložených osobných nákladov - cestovného vo
výške 47,53 eur na  hlavné pojednávania v Považskej Bystrici dňa 27.04.2009 /čl. 346 trestného spisu/,
dňa 28.06.2010 /čl. 402 trestného spisu/, dňa 03.11.2010 /čl. 416 trestného spisu/ a verejné zasadnutie
na Krajskom súde v Trenčíne dňa 18.09.2012 /čl. 437 trestného spisu/. Vzdialenosť Bánovce nad
Bebravou - Považská Bystrica a späť v uplatnenej výške 80,32 km/1 trasa, podľa www.vzdialenosti.sk,
zodpovedá skutočnej vzdialenosti. Žalobca spolu vykonal 6 ciest na trase Bánovce nad Bebravou -
Považská Bystrica a späť x 80,32 km, čo spolu predstavuje 481,92 km.  Vzdialenosť Bánovce nad
Bebravou - Trenčín a späť žalobca uplatnil vo výške 29,68 km/1 trasa, čo podľa www.vzdialenosti .sk
zodpovedá skutočnej vzdialenosti. Spolu  žalobca vykonal 2 cesty na trase Bánovce nad Bebravou
- Trenčína,  teda 2 x 29,68 km, čo spolu predstavuje 59,36 km. Celková  vzdialenosť, ktorú žalobca
vykonal predstavuje 541,28 km, pri použití motorového vozidla vo vlastníctve manželky žalobcu zn.
Hyundai ev.č.  BN 359BI, so spotrebou 6,1 l/100km, čo mal súd za  preukázané z osvedčenia o evidencii
vozidla /čl. 110 spisu/. Žalobca použil benzín Natural 98 v priemernej cene 1,44 eur/liter, čo mal súd
za preukázané z internetového portálu  www. benzin. sk /apríl 2009 - cena benzínu - 1,154 eur,  jún
2010 - 1,431 eur, november 2010 - 1,407 eur,  september 2012 - 1,758 eur, t.j priemer 1, 437 eur po
zaokrúhlení 1,44 eur/. Žalobca si tak správne uplatnil cestovné vo výške 47,53 eur /541,28 km x 0,061
eur  x 1,44 eur/, ktoré mu súd v žiadanej výške priznal. Ďalej súd priznal žalobcovi osobné náklady
titulom ušlej mzdy vo výške 319,23 eur. Z pripojeného trestného spisu mal súd za preukázané, že



žalobca sa zúčastnil hlavného pojednávania v Považskej Bystrici dňa 27.04.2009 /čl. 346 trestného
spisu/ v trvaní od 8:15 hod. do 10:54 hod. Z výplatnej pásky /čl. 115 spisu/ súd zistil, že výška priemernej
hodinovej náhrady mzdy žalobcu v mesiaci apríl 2009 predstavovala sumu 10,35 eur, čo pri 8 hodinovom
pracovnom čase predstavuje nárok na náhradu mzdy vo výške 8 x 10,35 eur teda 82,80 eur, ďalej sa
zúčastnil hlavného pojednávania v Považskej Bystrici dňa 28.06.2010 v trvaní od 8:30 do 12:20 hod. /
čl. 402 trestného spisu/, pričom z výplatnej pásky /čl.113 spisu/ vyplýva, že výška priemernej hodinovej
náhrady mzdy žalobcu v mesiaci jún 2010 bola vo výške 11,12 eur, čo pri  8 hodinovom pracovnom
čase predstavuje nárok na náhradu mzdy vo výške 8 x 11,12 eur, teda  88,96 eur. Ďalej sa zúčastnil
hlavného pojednávania v Považskej Bystrici dňa 03.11.2010 v trvaní od 13:00 hod. do 15:30 hod. /čl.
416 trestného spisu/ , pričom z výplatnej pásky /čl.116 spisu/ vyplýva, že výška priemernej hodinovej
náhrady mzdy žalobcu v mesiaci november 2010 bola 10,67 eur, čo pri 8 hodinovom pracovnom čase
predstavuje nárok na náhradu mzdy vo výške 85,36 eur. Žalobca sa ďalej zúčastnil verejného zasadnutia
na Krajskom súde v Trenčíne dňa 18.09.2012 v trvaní od 10:00 hod. do 11:25 hod. /čl. 437 trestného
spisu/, pričom z výplatnej pásky /čl.114 spisu/ vyplýva, že v mesiaci september 2012 výška priemernej
hodinovej náhrady mzdy žalobcu bola 7,7641 eur, čo pri 8 hodinovom pracovnom čase predstavuje nárok
na náhradu mzdy vo výške 8 x 7,7641 eur, teda 62,11 eur. Pokiaľ žalovaná namietala nepreukázanie ušlej
mzdy, súd uvádza, že v tomto smere sa žalobca nachádza nie z vlastnej viny v dôkaznej núdzi, keďže
potvrdenie zamestnávateľa o výške ušlej mzdy nemohol v tomto konaní predložiť v dôsledku objektívnej
skutočnosti - zániku zamestnávateľa Spoločnosti Zdravie, a.s. Púchov. V tejto súvislosti súd považoval
za potrebné uviesť, že dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť účastníka konania
za to, že v konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci
samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v
takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre
nečinnosť účastníka /v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkovi ustanovením § 120 ods.
1 O.s.p./ alebo vôbec /objektívne vzaté/ nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného
bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné
bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze /neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné
prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti/. Záver o tom, že
účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní
vykonané, neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka, ale ani o tom, že by boli
nepravdivé.  V danom prípade mal súd za preukázané, že žalobca sa v rozhodných dňoch zúčastnil
pojednávaní, ktoré sa konali mimo miesta jeho bydliska/pracoviska. Vzhľadom na vzdialenosť, ktorú
musel žalobca absolvovať z miesta bydliska na pojednávania a dĺžku trvania pojednávaní je objektívne
nemožné, aby žalobca vrátil do zamestnania a odpracoval určený pracovný čas. Žalobca súdu predložil
výplatné pásky, z ktorých jednoznačne vyplýva výška náhrady mzdy za deň. Zároveň dňa 16.10.2015
čestne prehlásil, že mu uplatnená mzda ušla. Vzhľadom na uvedené, súd uveril jeho tvrdeniu, že do
práce v uvedené dni nenastúpil a následne mu priznal ušlú mzdu v uplatnenej výške. Celkom tak súd
priznal žalobcovi nárok na náhradu škody v uplatnenej výške 2.883,43 eur.  Žalobca si uplatnil aj 5,25
% ročný úrok z omeškania zo žalovanej sumy 2.883,43 eur, od 01.04.2014 do zaplatenia. Podľa § 517
ods. 1 veta prvá  a ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. súd
priznal žalobcovi ako dôvodne uplatnený  zákonný 5,25 % úrok z omeškania /základná úroková sadzba
ECB 0,25 % zvýšená o 5 percentuálnych bodov/ z priznanej sumy od 01.04.2014, kedy bola odporkyňa
preukázateľne v omeškaní s plnením s poukazom na posledný list Generálnej prokuratúry zo dňa
27.03.2014, v ktorom žalobcovi oznámila, že jeho nárok neprerokuje.  O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.. Žalobca mal v konaní  úspech čiastočný,
avšak súd mu priznal plnú náhradu trov, keďže mal neúspech v pomerne nepatrnej časti. Žalobca
pôvodne žaloval žalovanú na zaplatenie sumy 2.967,95 eur s príslušenstvom a po začatí konania vzal
späť žalobu čo do sumy 84,52 eur a ďalej žiadal priznať sumu 2.883,43 eur s príslušenstvom, ktorú
sumu mu súd ako dôvodne uplatnenú priznal. Jeho úspech tak predstavuje 97,15 % a neúspech 2,
85 %, čo predstavuje nepatrnú časť, a preto mu súd priznal  proti neúspešnej žalovanej - Slovenskej
republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, o
ktorých výške súd rozhodne podľa § 151 ods.7 O.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením. Keďže si právo na náhradu trov konania uplatnilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR, súd z
dôvodu právnej istoty rozhodol aj o jeho trovách, a to v zmysle § 142 ods.3 O.s.p., § 146 ods.2 O.s.p.
v spojení s § 150 O.s.p. Súd konanie voči žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR ako nepríslušnému orgánu zastavil, čo predstavuje neúspech žalobcu, čím vzniklo
žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR právo na náhradu trov
konania. Podľa § 150 O.s.p. mu však právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v danej veci súd



dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov nemožno priznať.
Súd prihliadol na okolnosti danej veci a tiež na okolnosť, ktorá viedla žalobcu k uplatneniu práva na súde
jednak proti Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR a jednak proti Slovenskej
republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, keď oba orgány odmietli predbežne prerokovať
nárok žalobcu a tento z opatrnosti žaloval Slovenskú republiku zastúpenú oboma štátnymi orgánmi. Súd
mal za to, že za situácie, keď sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej štátom, v ktorom konaní
správne žaloval pasívne legitimovaný subjekt Slovenskú republiku, v základe nároku aj čo do jeho výšky
bol úspešný,  by jeho zaviazanie na náhradu trov konania bolo neprimerane tvrdé a odporovalo by to
dobrým mravom.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná a to dvomi osobitnými podaniami, raz
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a raz Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky.

3. Žalovaná zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Spochybnila závery
súdu prvej inštancie, že osobou oprávnenou konať za žalovanú je Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, keď škodu žalobcovi nespôsobila ona, ani prokurátor. Prokurátor sa žiadnym spôsobom
nepodieľal na uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, toto je účinné a vykonateľné už jeho
vydaním, a prokurátor tak nemôže jeho účinkom nijako zabrániť a už vôbec spôsobiť ním škodu.
Ďalej žalovaná poukázala na to, že súd prvej inštancie jednoznačne neustálil titul, na základe
ktorého považoval žalobu za dôvodnú, teda, či škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tomto smere
rozporné, keď na jednej strane súd uviedol, že „k nezákonnému rozhodnutiu, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní došlo jednak rozhodnutím vyšetrovateľa, ktorý vydal uznesenie o začatí
trestného stíhania a vzniesol obvinenie proti žalobcovi a jednak rozhodnutím prokurátora, ktorý zamietol
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia a podal obžalobu“ a na druhej strane v
odôvodnení uviedol, že „po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že boli splnené predpoklady
na priznanie náhrady škody navrhovateľovi spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa citovaného
zák. č. 514/2003 Z.z.“. Presné definovanie titulu náhrady škody pri žalobách o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je pritom nevyhnutné, keďže podmienky pre úspešné uplatnenie nároku z
titulu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu sú zásadne rozdielne. Súdna prax
dospela k záveru, že ten, proti komu bolo vedené trestné stíhanie a toto bolo zastavené, alebo bol
dotyčný spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za
to, že prokurátor škodu žalobcovi spôsobil tým, že jeho sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
zamietol a podal na žalobcu obžalobu príslušnému súdu. V predmetnej trestnej veci však uznesenie o
vznesení obvinenia žalobcovi v čase jeho vydania nebolo nezákonné, pretože všetky dôkazy, z ktorých
sa vychádzalo boli zabezpečené zákonným spôsobom a preto prokurátor nemohol konať inak ako
sťažnosť zamietnuť. Rovnako pri podaní obžaloby na žalobcu vychádzal prokurátor zo skutkového stavu,
ktorý bol v priebehu prípravného konania zákonným spôsobom zistený. Ostatne konajúci súd aj obžalobu
na žalobcu prijal a žalobcu uznal vinným trestným rozkazom zo spáchania uvedeného trestného činu.
V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na to, že súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi uplatnený
nárok titulom nesprávneho úradného postupu, pričom dozor prokurátora v prípravnom konaní by sa
mohol považovať len za nesprávny úradný postup a nie za rozhodnutie. Ak súd prvej inštancie priznal
žalobcovi uplatnený nárok titulom nezákonného rozhodnutia, a toto z jeho rozhodnutia jednoznačne
ani nevyplýva, tak uznesenie o vznesení obvinenia je jediné rozhodnutie ktoré je možné považovať
v súlade s judikatúrou pre účely zákona č. 514/2003 Z.z. za nezákonné. V trestnom konaní konajúci
súd žiadne rozhodnutie z prípravného konania nezrušil. Ani úvaha o tom, že zamietnutie sťažnosti
na podanie obžaloby zakladá príslušnosť prokuratúry nemá oporu v zákone. Žalovaná poukázala aj
na skutočnosť, že prvotnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresoval
žalobca Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Zákon situáciu, kedy príslušný orgán nemožno
podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. určiť, rieši v ustanovení § 4 ods. 2 zákona tak, že v mene
štátu koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. I napriek tomu súd prvej inštancie konanie
proti žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky zastavil. Žalovaná ďalej
namietla aj priznanie osobných nákladov titulom ušlej mzdy žalobcovi vo výške 319,23 eur. Podľa nej
nebolo preukázané, že by žalobcovi takýto nárok vznikol, keď nijako nepreukázal, že mzda mu nebola
vyplatená. To, že žalobca preukázal akú mal hodinovú mzdu neznamená, že mal túto mzdu aj krátenú.



Neuneseniu dôkazného bremena zo strany žalobcu nemôže byť na ťarchu žalovanej. Z uvedených
dôvodov považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za arbitrárny a v rozpore s platnou právnou
úpravou, a žiada aby odvolací súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

4. Žalovaná zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky podala odvolanie do výroku
rozsudku súdu  prvej inštancie, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania. Poukázala na to,
že v priebehu celého konania prednášala právnu argumentáciu, podľa ktorej je príslušná v mene
Slovenskej republiky v tomto konaní konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalobca sa
s touto právnou argumentáciou oboznámi a súd prvej inštancie mohol žalobcu vyzvať na opravu
nesprávneho podania v časti označenia zástupcu žalovanej pre toto konanie, Skutočnosť, že tak neučinil,
nemôže byť na ťarchu účastníka konania, ktorý mal v konaní úspech a riadenie si uplatnil náhradu trov
konania. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo/149/2001, v zmysle ktorého je súd povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v
návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi. Ak súd prvej inštancie konal napriek tomu aj s Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky a aj s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky ako zástupcami žalovanej,
postupoval v rozpore s uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a tým neboli ani
splnené podmienky pre použitie § 150 O.s.p.. Existencia možnosti ako zabezpečiť aby za štát konal
len jeden príslušný orgán vylučuje aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p.. V danej veci tak neexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalovanej zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky nemal priznať náhradu trov konania, ktoré preukázateľne vznikli v súvislosti s
účasťou povereného zamestnanca na pojednávaniach súdu. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky zmenil tak, že jej prizná náhradu trov
konania vo výške 26,97 eur.

5. Po vydaní napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy občianskeho
súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok /ďalej len „CSP“/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /
O.s.p./, podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v predmetnom spore. CSP v
§ 470 ods. 1 stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle tohto ustanovenia CSP odvolací súd konal v odvolacom konaní
a rozhodol vo veci odvolania žalovanej podľa príslušných ustanovení CSP.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo výrokoch o zastavení konania proti žalovanej zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR v Bratislave a o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR v Bratislave  podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušiť a v zostávajúcich častiach podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie 84,52 eur nebol
odvolaním napadnutý, v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknutý /§ 367 ods. 2 CSP/.

8. Čo sa týka zostávajúcich odvolaním žalovanej napadnutých častí rozsudku súdu prvej inštancie, je
v prvom rade potrebné uviesť, že v tomto konaní si žalobca uplatňuje náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Podľa tohto zákona štát, teda Slovenská republika, zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci /§ 3
ods. 1/. Nositeľom zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je teda štát, ktorý zodpovedá
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, má spôsobilosť
byť účastníkom občianskoprávnych vzťahoch a má spôsobilosť byť účastníkom civilného sporového
konania. Štát v takomto prípade, ako zodpovedný subjekt, nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý
spôsobil škodu; tým je orgán štátu. Pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony samotné nie sú subjektmi
zodpovednostného vzťahu. Štát-Slovenská republika je teda pasívne vecne legitimovaná v konania
o náhradu škody podľa uvedeného zákona, keď vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu



v hmotnoprávnom vzťahu, pričom strana sporu, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo
oprávnenia má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
má pasívnu vecnú legitimáciu. Ak žalobca žaluje osobu, ktorá nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
teda osobu, ktorá nie je pasívne vecne legitimovaná, konajúci súd žalobu zamietne so záverom o
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

9. V predmetnom spore žalobca nepochybne žaloval o náhradu škody štát - Slovenskú republiku a teda
svoju žalobu smeroval proti osobe pasívne vecne legitimovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Z
tohto pohľadu bola jeho žaloba plne dôvodná a správna. Otázka, ktorý orgán má v takomto konaní za
štát - Slovenskú republiku konať, je otázkou inou a aj prípadné nesprávne určenie takéhoto orgánu zo
strany žalobcu nikdy nemôže viesť k zamietnutiu jeho žaloby pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného.

10. Neoznačenie toho, kto má za štát konať, v žalobe by malo viesť k tomu, že sa konajúci súd pokúsi
sa o odstránenie tejto „vady“  postupom podľa § 129 CSP. V prípade, že žalobca takýto štátny orgán
neoznačí, neurobí tak ani na výzvu konajúceho súdu, prípadne síce štátny orgán, ktorý má za štát konať,
označí ale označí ho nesprávne /napríklad preto, že uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho
orgánu nepatrí/ nejde o vadu žaloby, pre ktorú by mohlo byť konanie v prípade jej neodstránenia
zastavené a ani o nedostatok podmienky konania. Podľa § 73 CSP na konanie štátu pred súdom sa
použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. Konajúci súd je teda povinný - bez zreteľa
na označenie obsiahnuté v žalobe alebo jeho absenciu - zabezpečiť, aby za štát, ktorý je stranou
sporu pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo
právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a musí konať len s takýmto oprávneným
subjektom. Je neprípustné, aby si konajúci súd na začiatku konania otázku zastúpenia štátu ako strany
sporu nevyriešil a v spore konal s viacerými subjektami ako zástupcami štátu /bez ohľadu na to, či
by takýto postup bol reakciou na podania niektorej strany sporu alebo vychádzal z vlastnej iniciatívy
konajúceho súdu/.

11. Ako už bolo uvedené, je zákonnou povinnosťou konajúceho súdu v spore postupovať tak, aby štát
ako strana sporu bol v konaní zastúpený štátnym orgánom alebo iným subjektom v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi, a je bez právneho významu, že žalobca uvádza v žalobe, prípadne
neskôr v priebehu konania takýto štátny orgán alebo subjekt chybne, prípadne ho vôbec neoznačí.
Nejde o nedostatok procesnej podmienky konania a konajúci súd preto nemôže konanie podľa § 161
ods. 2 CSP /predtým § 104 ods. 1 O.s.p./ zastaviť, tak ako to v tomto spore urobil súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku proti žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
SR v Bratislave.

12. Žalovaným v tomto spore je len jeden subjekt, a to štát - Slovenská republika. Ak žalobca vo svojich
podaniach uvádzal ako štátne orgány, ktoré podľa zákona č. 514/2003 Z.z. konajú v tomto spore za
štát - Slovenskú republiku dva subjekty, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie, aby sám určil, ktorý z týchto
subjektov, prípadne nejaký iný, je oprávnený konať za štát v tomto konaní a to s ohľadom na rozsah
ich pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom - zákonom č. 514/2003 Z.z.. Bolo nesprávne, že súd
prvej inštancie v spore konal ako so zástupcom štátu s oboma menovanými subjektami. Takéto procesné
pochybenie však nemožno naprávať pri rozhodnutí vo veci samej, kedy si konajúci súd urobí jasno,
ktorý orgán za štát koná, tým spôsobom, že konanie voči štátu zastúpenému nesprávnym subjektom
súd zastaví pre neodstrániteľnú vadu procesných podmienok konania a ešte aj rozhoduje o náhrade
trov konania uplatnených takýmto subjektom.

13. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o zastavení konania proti žalovanej
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave a o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil, keď
nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané neexistovali.

14. Pokiaľ ide o otázku, ktorý subjekt je v tomto spore oprávnený konať za žalovanú Slovenskú republiku,
túto otázku zodpovedal súd prvej inštancie nakoniec v napadnutom rozsudku správne. Týmto subjektom
je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zo zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým bol novelizovaný



zák. č. 514/2003 Z.z., vyplýva, že došlo k zvýrazneniu postavenia prokurátora v trestnom konaní s
dôrazom na význam jeho rozhodnutia o sťažnosti obvineného /v konaní o náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z.z./ proti  uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z
hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. Preto i keď nezákonným rozhodnutím je
uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajný orgán, z ustanovenia § 4 ods. 1
písm. b) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. vyplýva, že oprávnenie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím zostalo zachované len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu policajta o vznesení obvinenia a nepodal obžalobu. A contrario, ak prokurátor sťažnosť
zamietol a následne podal obžalobu na príslušný súd, ako tomu bolo v prejednávanej veci, je tým
založené oprávnenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať za štát v spore o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015, v ktorom najvyšší
súd riešil otázku určenia orgánu oprávneného konať za štát v prípade, ak sa trestné konanie po podaní
obžaloby neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného.

15. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok žalovanej - Slovenskej republiky, zastúpenej Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli
súd prvej inštancie k vyhoveniu žalobe žalobcu. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri
rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový
stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd si preto osvojil dôvody napadnutého rozsudku, ktorým bolo
žalovanej uložené zaplatiť žalobcovi 2.883,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo
sumy 2.883,43 eur od 01.04.2014 do zaplatenia a tiež zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100
%, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej
dodáva nasledovné:

16. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je celkom zrejmé, že konajúci
súd uložil žalovanej zaplatiť náhradu škody žalobcovi titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ktorým nezákonným rozhodnutím je uznesenie Okresného riaditeľstva policajného
zboru Považská Bystrica, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP - 8/ OdV - PB-2006 zo dňa
28.03.2007, ktorým vyšetrovateľ vzniesol obvinenie proti žalobcovi pre prečin ublíženia na zdraví
podľa § 224 ods.1, 2 Trestného zákona. Rovnako je z odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie zrejmé, že uvedené rozhodnutie považoval súd prvej inštancie za nezákonné z dôvodu,
že v konaní bolo dôkazmi preukázané, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi skončilo jeho
oslobodením spod podanej obžaloby prokurátora. Takéto závery súdu prvej inštancie zodpovedajú
ustálenej súdnej praxi a odvolací súd v tejto súvislosti len príkladmo poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 53/93 zo dňa 28. júna 1993, v ktorom najvyšší súd uviedol, že
ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri
splnení ďalších zákonných predpokladov, zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať v zmysle ustálenej súdnej praxe na
zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená /viď bližšie uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009/. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok
na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania.



17. Je tak nepochybné, že žalobca má nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním, ktoré bolo voči nemu vedené na základe uznesenia o vznesení obvinenia,
keď žalobca bol nakoniec spod obžaloby prokurátora oslobodený.

18. Nakoniec odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody
spočívajúcej v ušlej mzde v celkovej sume 319,23 eur, ktorá náhrada bola tiež žalovanej uložená k
zaplateniu žalobcovi, ani tu odvolací súd nezistil nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. V konaní
bolo preukázané, že žalobca sa v určitých pracovných dňoch zúčastnil osobne úkonov trestného konania
a podľa jeho tvrdenia mu pre túto neprítomnosť v práci bola mzda o tieto  peňažné prostriedky, uplatnené
v spore ako ušlá mzda, krátená. Skutočnosť, že bývalý zamestnávateľ žalobcu, ktorý žalobcovi krátil v
dňoch kedy sa ten účastnil úkonov trestného konania, zanikol a nemôže tak krátenie mzdy žalobcovi
potvrdiť, oslabuje možnosť splnenia dôkaznej povinnosti žalobcu ohľadne jeho tvrdení o ušlej mzde.
Toto však nijako nevylučuje záver súdu prvej inštancie o pravdivosti tvrdení žalobcu o ušlej mzde.
S ohľadom na ostané dôkazmi zistené skutočnosti - preukázaná osobná účasť žalobcu na úkonoch
trestného konania v určitých dňoch, miesta týchto úkonov a ich vzdialenosť od bydliska žalobcu, je
logický záver, že žalobca sa v týchto dňoch nedostavil do zamestnania a nepracoval. Takýto dôvod /
účasť obvineného, resp. obžalovaného/ na úkonoch trestného konania je potrebné považovať v zmysle
Zákonníka práce za prekážku v práci na strane zamestnanca, pre ktorú musí zamestnávateľ ospravedlniť
neprítomnosť zamestnanca v práci a poskytnúť mu pracovné voľno bez náhrady mzdy. Je preto logickým
záverom, podporujúcim tvrdenia žalobcu, že za uvedené dni, kedy sa žalobca účastnil úkonov trestného
konania mu jeho zamestnávateľ peňažné prostriedky náhrady mzdy nevyplatil a žalobca tieto dôvodne
požaduje po žalovanej ako ušlú mzdu. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovaná zaviazaná
k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu škody aj za takúto ušlú mzdu je preto vecne správny.

19. Keďže žalobca bol so svojím uplatneným nárokom proti žalovanej úspešný v takmer celkom rozsahu /
s výnimkou konania v nepatrnej časti o zaplatenie 84,52 eur, kde vzal svoju žalobu späť a konanie
bolo zastavené/ súd prvej inštancie správne podľa § 142 ods. 3 O.s.p. platného a účinného v čase jeho
rozhodnutia, priznal žalobcovi proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o povinnosti
žalovanej - Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR v Bratislave zaplatiť žalobcovi
2.883,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.883,43 eur od 01.04.2014 do
zaplatenia a trovy konania v rozsahu 100 % podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e   :  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu     j e    p r í p u s t n é    dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho
súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy
(§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/241/2014", "guid": "a73f9c62-9d7b-42b9-baf5-09097775a086:7a4ca7a6-8dd6-4f14-9b9c-d844b34d9e7c", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:5f3d2029-a215-4ec9-9ede-8503b3d71734", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.134.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 134/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 134/2017 z 4. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.134.2017.2"}, {"guid": "865cf3b6-0e55-4233-934c-1138b8992e55:f7567272-dba6-4eb4-986a-6422f71e459b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5816202065.2", "spisova_znacka": "11Co/254/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/254/2019 z 25. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5816202065.2"}]}