{"guid": "f2b166d9-de21-44bc-814c-16aba3361666:b14448e1-b033-4d71-b216-e5e5eb81f6b4", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2", "spisova_znacka": "4CoE/62/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/62/2016 z 30. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. marca 2016, sp. zn. 4CoE/62/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2", "identifikacne_cislo": "3808204136", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Janečková", "sudca_id": 492, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-janeckova-492", "datum_vydania": "2016-03-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b14448e1-b033-4d71-b216-e5e5eb81f6b4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/62/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808204136
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného K., s.r.o., so sídlom v G., K. XX, F.: XX XXX XXX,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. K. s.r.o., so sídlom v G., A., proti povinnej M. I., bytom E.,
29. augusta XX/X, o vymoženie 177,26 eur (5.340,-Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. 9Er/589/2008 - 39, zo dňa 27. februára 2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa      p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania         z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu
zastavil. V odôvodnení  uviedol, že  oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa
25.3.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. značka SR 8474/07
zo dňa 29.11.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.12.2007 a vykonateľnosť dňa 20.12.2007.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. V. H. udelené tunajším súdom
dňa 21.4.2008. Z predloženého exekučného titulu- vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd
prvého stupňa zistil, že dňa 24.1.2007 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere
č. 3770003 (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky), na základe
ktorej bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v dohodnutých splátkach a
lehotách podľa splátkového kalendára. Zo zmluvy o úvere č. 3770003 zo dňa 24.1.2007 vyplýva, že
oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu vo výške 3.000,-Sk za poplatok vo výške 2.040,-
Sk, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 5.040,-Sk v 6 mesačných
splátkach po 840,-Sk eur počnúc dňom 24.2.2007. Súd prvého stupňa po preskúmaní pripojeného
exekučného titulu a zmluvy o úvere aj bez návrhu exekúciu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
zastavil. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď  vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie
exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo
zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa
v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako
veriteľom a povinným a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp.  že by mu bol poskytnutý úver
na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je
nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený
považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa
uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na



právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že peňažná suma bola povinnému poskytnutá ako
spotrebiteľovi. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že účel poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon
podnikania povinného nie je v konaní preukázaný. V záhlaví zmluvy je povinný označený ako fyzická
osoba a zmluvu podpísal tiež ako fyzická osoba. Súd prvého stupňa  uzavrel, že veriteľa úveru nemôže
zbaviť povinnosti dodržať ustanovenia zákona tak, že v zmluve neuvedie účel, za ktorým sa úver
poskytuje a že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok
potrebu kvalifikácie zmluvy za tzv. Inú a teda nespotrebiteľskú majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v
zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním  účelu poskytnutia peňažných
prostriedkov však nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na
výkon zamestnania, povolania či podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie
odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa
vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.  Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie
zmluvy ako  úverovej zmluvy, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd prvého stupňa dospel k záveru, že
ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený
obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom
ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy,
uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky
v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský
rozsudok. Preskúmaním predmetných Všeobecných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17. vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V článku 17. Všeobecných obchodných
podmienok uzavreli zmluvné strany rozhodcovskú doložku, na základe ktorej všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Trnavská cesta
70, 821 02 Bratislava, IČO: 35922761, Zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I.
Oddiel Sa. Vložka č. 3530/B („ďalej len rozhodcovský súd“) ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov  rozhodcovského súdu,   b/
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa
dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou  v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj tým, či je vôbec
možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti,
že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46
Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods.
1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu
v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou
rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o
úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného
ustanovenia. Možnosť výberu  spôsobu riešenia sporu  povinným  je podľa názoru súdu len zdanlivá,
keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania
aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane
žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa
uvedenej zmluvnej úpravy síce  mal   možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním



žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta/, súd posúdil ako nekalú povahu
dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby
rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť
vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu
povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy  povinný
vôbec pristúpil. . Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ,
čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve.  Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu
súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia,  má o to väčší
význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje,
urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu,
ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa
pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich
vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu
rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých
svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky,  a na ich základe opakovane zvolil
pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil
pred všeobecným súdom. Súd prvého stupňa pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa mal za to, že pre účely
posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza
nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného
zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy).
Neprijateľné podmienky sú  doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od  01.01.2008
je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka
požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.   Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka  je treba
vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred
štátnym súdom.  Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale
pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom/ ako to bolo v tomto prípade, keď podaním
žaloby na rozhodcovský súd oprávneným, povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde / sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť
súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému
ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka
nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto
uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie
považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci  vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o trovy exekúcie oprávneného, vzhľadom k tomu, že súd zastavuje
exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného
titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie.  O trovách exekúcie, ktoré vznikli súdnemu
exekútorovi rozhodne súd po právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že v danej
veci súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. §205 ods.2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, ďalej aj „OSP“); sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol



potrebný (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221 ods.1 písm. e) OSP); súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221
ods.1 písm. d) OSP); súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie;
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §205 ods.2
písm. f) OSP); súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust.§221 ods. 1 písm. h) OSP). Mal za to, že
súd prvého stupňa ako všeobecný súd vo veci založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval
úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie
a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada
pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. §45 ods.2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK). Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa pri vydaní
rozhodnutia, ktorým exekúciu zastavil, použil ustanovenie zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, ktoré predmetný predpis v čase vydania rozhodnutia neobsahoval. V praxi nastala situácia,
kedy súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a svoje rozhodnutie založil na neplatnom ustanovení ZoRK, konkrétne na ustanovení § 45
ZoRK. Toto ustanovenie bolo zák. č. 336/2014 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní s účinnosťou od 01.01.2015    zrušené. Aj napriek tomu súd prvého stupňa
neváhal použiť predmetné ustanovenie vo svojom rozhodnutí ako podporný argument odôvodnenia
zastavenia exekúcie. Tento postup napĺňa odvolací dôvod podľa  §221 ods. 1 písm. h) OSP t.j. že
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Zákon predpokladá, že odvolací súd zruší napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa za predpokladu, že dôjde k úplnému zlyhaniu súdu prvého stupňa pri
vydaní rozhodnutia v spojení s ust. §221 ods. 1 písm. h) OSP. V tejto súvislosti oprávnený poukázal
na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚSSR) sp.zn.: II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013.
Oprávnený mal ďalej za to, že mu postupom súdu prvého stupňa bola  odňatá možnosť konať pred
súdom (§205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust.§221 ods.1 písm. f) OSP). Exekučný súd neumožnil
účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny otázkam, nastoleným samotným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju
argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený
ďalej uviedol. že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená
na správnej interpetácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.
V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.201, sp.
zn. II. ÚS 140/2010. Oprávnený bol toho názoru, že súd prvého stupňa ako exekučný súd sa mal
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,
či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne
dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora
v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že
výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť
okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie
na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Oprávnený mal za to, že právna analýza
rozhodcovskej zmluvy (doložky) je možná len v procesnej fáze  prebiehajúcej podľa ust. §44 ods.2
Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie,
nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu
považoval za nezákonné. Oprávnený mal ďalej za to, že v danom exekučnom konaní súd prvého
stupňa vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek
tomu ju neaplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu Súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/
EHS. Ak exekučný súd nemal k dispozícii odpoveď spotrebiteľa, podľa ktorej spotrebiteľ zamýšľa
uplatniť neprijateľnosť, od vnútroštátneho súdu sa podľa smernice nevyžaduje, aby dotknutú podmienku
neaplikoval. Súd prvého stupňa naopak odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne aplikáciou smernice, čím
sa jeho argumentácia stáva nelogickou a právne neudržateľnou. Vnútroštátny súd musí informovať
spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu
neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok.



Ak súd nehodlal akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby konanie podľa §
109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: Má sa tvrdenie o tom,
že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj
tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Na podporu
svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo
dňa 30.11.2012. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného
súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. §40 v spojení s ust. §43
ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak všeobecný súd v pozícii
exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej
nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia -
uznesenia, ktorým zastaví exekúciu - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi
v zániku možnosti vykonať právo pre seba), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy,
ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. §40 a nasl. ZoRK.
Exekučný súd však nie  je súdom v zmysle ust. §40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. §40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného
súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci
uskutočnil súd prvého stupňa, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. V tejto súvislosti poukázal aj na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. novembra 2010. Ďalej uviedol, že
oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom a to prostredníctvom ust. §41
ZoRK a to tak, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. Právna úprava, ktorá
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných
prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je
v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23.septembra 2009). Oprávnený v odvolaní ďalej
uviedol, že pokiaľ sa všeobecný súd nestotožní s ním prezentovanou ústavne súladnou interpretáciou
ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. §109 ods.1 písm.
b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. §44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods.1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku
a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Ďalej v odvolaní namietal, že exekučný súd porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené
oprávnenie adresované súdu začal konanie z úradnej povinnosti (ex officio), rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený namietal, že mal
v konaní pred exekučným súdom v porovnaní s povinným výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie so oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Oprávnený namietal, že ako účastník konania nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to
v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám



nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený v odvolaní
uvádza, že aj  v prípade, ak by sme akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna
právomoc, táto právomoc súdu by nebola bez obmedzení. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor
s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že prieskumu
doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v
záujme právnej istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka
nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom. Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku
platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Súd prvého stupňa tak
vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím zároveň odňal
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Nestotožnil sa s názorom súd prvého stupňa, že
pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu
kvalifikovanú - značnú. Ďalej oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, poukázal aj na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so
zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
(ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa
stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i
úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný
celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný
svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania, tak rozhodcovský súd
v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za
ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného
bydliska povinného) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu ako aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli
úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu
účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z
iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996, sp.
zn. 3 Obdo 3/96). V súvislosti s vyššie uvedeným oprávnený poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že „ak si
účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške.
Výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku“;
ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, č.
k. 2 Obdo 26/2004, Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, č. k. 2Obdo 28/2004) kde sa daný súd
zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere
zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v
čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu
o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve
o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR v daných rozhodnutiach „moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho
postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady
poctivého obchodného styku. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je
primeraná tomuto riziku“. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie
je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Súd prvého st upňa  však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka
konania, ale z úradnej povinnosti. Taký postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke
neudržateľný. Ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie
exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku neakceptoval, odvolateľ trvá na tom, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a



vykonateľným. Súd prvého stupňa po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
súdu prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú za nezákonné. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu oprávnený trvá
na legitimite svojho exekučného titulu a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to,  že
v danej veci je nepochybné, že povinný je, a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené, právny vzťah medzi účastníkmi konania
možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti
stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať
aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa
použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a
v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a
bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne
§ 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva
medzi účastníkmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné  podmienky,
uvedené v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola
implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z
02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho,
že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom  rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto
plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného
správne skúmal  zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru
zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom
Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého
stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje
spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní.
Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne, a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na
jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto



podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená a nekalá, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej,
preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

K námietke oprávneného, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu
už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi odvolací súd dodáva, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné
alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je
zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže
súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Vo vzťahu k námietke oprávneného, že ust. § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
bolo zák. 336/2014 Z.z. zrušené s účinnosťou od 01.01.2015, a súd prvého stupňa teda založil svoje
rozhodnutie na neplatnom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, odvolací súd zastáva iný názor.

Podľa  § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1.
januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Z citovaného prechodného ustanovenia vyplýva, že na exekučné konania vedené na podklade
rozhodcovského rozsudku, ktoré neboli skončené k 01.01.2015 je potrebné aplikovať predpisy
(zákonodarca použil množné číslo) účinné do 31.12.2014, čím sa v tomto prípade rozumie nielen
Exekučný poriadok, ale aj zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, vrátane dotknutého ust. § 45
v znení do 31.12.2014. Právna úprava vyplývajúca z oboch zákonov je po obsahovej stránke prepojená
do takej miery, že oba zákony je potrebné aplikovať na exekučné konania na podklade  rozhodcovských
rozsudkov zároveň.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak osobitný predpis  neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii  so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže  v rámci právomoci zverenej mu
čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá
podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku,



ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať  za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti
týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ
nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok
zo dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky
- rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie
spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič
nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená
rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Er/589/2008", "guid": "086b69ae-8f44-4b91-8a1a-e72a4637a453:91f26e3d-6401-4e3e-ba21-5796454145b8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 3964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26"}, {"guid": "ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747"}, {"guid": "ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-11", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ec6c88a-2f13-461f-bf4a-966e4b464a02"}, {"guid": "ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 1935, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3a072a6-a3f7-42c5-b009-5cb4f22b8f1d"}, {"guid": "f2b166d9-de21-44bc-814c-16aba3361666:d004b7ba-ae4f-4821-b6be-763a233c1383", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2", "spisova_znacka": "4CoE/62/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/62/2016 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2"}, {"guid": "322ecc7f-5730-4b5a-8697-0c252639565f:44e40e22-12d7-4d1c-88fc-33e9cf81c6af", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/589/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 9Er/589/2008 z 7. 10. 2015", "sud": "Okresný súd Trnava", "datum_vydania": "2015-10-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/322ecc7f-5730-4b5a-8697-0c252639565f:44e40e22-12d7-4d1c-88fc-33e9cf81c6af"}], "citovane_v": []}