{"guid": "4d3e3f25-7704-4cac-b395-e811afd67215:04e50570-bc35-4bf5-afd2-59795faaf978", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3814200470.1", "spisova_znacka": "6Co/852/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/852/2015 z 12. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. septembra 2016, sp. zn. 6Co/852/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3814200470.1", "identifikacne_cislo": "3814200470", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Bajzová", "sudca_id": 1013, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-bajzova-1013", "datum_vydania": "2016-09-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/04e50570-bc35-4bf5-afd2-59795faaf978", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814200470.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3814200470.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3814200470.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/852/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814200470
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814200470.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Y.
XX/XX, zast. Mgr. P. O., advokátom so sídlom B. U., proti žalovanému: L. G., nar. XX.X.XXXX, bytom L.,
R. XX/XX, o zrušenie vecného bremena, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 21. júla 2015, č. k. 11C/8/2014-125, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e  .

Žalovanému  nárok na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a   .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie žalobu na zrušenie vecného
bremena zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2.  V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že  žalobkyňa sa žalobou domáhala  zrušenia vecného
bremena  viaznuceho  na nehnuteľnosti -  byte č. XX, na 4. poschodí, vchod  XX, v obytnom  dome  č. s.
XXXXX, stojaceho  na pozemku parc. č. XXXX,  zapísané v časti  C LV XXXX pre k. ú.  L., spočívajúceho
v práve  doživotného bezplatného užívania bytu v prospech  žalovaného, ktoré bolo zriadené  kúpnou
zmluvou,  spísanou vo forme notárskej zápisnice  pod č. N XX/XX, NZ  XX/XX  na Notárskom úrade v
L.  dňa 28.2.2002, odvkladovanou  pod  č. V XXX/XX, s tým, že  bude povinná vyplatiť  žalovanému
ako náhradu za zrušenie vecného bremena   sumu 8.700 eur do 90 dní  od právoplatnosti  rozsudku.
Uviedla, že v čase uzavretia kúpnej  zmluvy žila so žalovaným ako druh a družka aj s jej deťmi T. a
T.. Vzhľadom na správanie žalovaného, ktorý začal  žalobkyňu  obmedzovať v jej vlastníckych právach
tým, že do bytu  nemôžu  bez jeho súhlasu vstupovať žiadne  iné osoby,  tie  ktorým  povolí vstup musia
opustiť domácnosť do 22.00 hod. a prestal sa podieľať na nákladoch spojených s užívaním bytu, správal
sa agresívne, sústavne sa slovne vyhrážal  a napádal ju fyzicky, bola nútená sa z bytu odsťahovať a
tento  naďalej užíval jej syn T. K., ktorý tiež bol nútený vzhľadom na správanie sa žalovaného  z bytu  sa
odsťahovať a odhlásil sa 15.6.2012.  Žalovaný  sa zaviazal, že ako výlučný užívateľ bytu bude uhrádzať
všetky  náklady spojené s užívaním bytu, ale dohodu nedodržal a na byte vznikli  ďalšie nedoplatky.
Celkový dlh  na  nájomnom  spolu s vyúčtovaním za rok 2012 predstavoval  2.041,91 eur.  Žalovaný
neuhradil  žalobkyni doposiaľ  sumu 1.840,82 eur a vo veci sa vedie exekučné konanie.  Žalobkyňa
uviedla, že ako vlastník bytu  nemôže so svojimi deťmi predmetný byt užívať, lebo tento  užíva žalovaný.
Voči nej ako vlastníčke bytu boli podávané žaloby  o zaplatenie nákladov spojených   s užívaním bytu,
preto navrhla  žalovanému listom zo dňa 23.11.2012 zrušenie jeho práva doživotného užívania bytu s
tým, že mu zakúpi  garsónku v V.,  ktorá bola po rekonštrukcii, s čím nesúhlasil.    Žalobkyňa dôvodila, že
zmenou pomerov, ktoré vznikli tým, že bola nútená sa z predmetného bytu odsťahovať, odsťahoval sa aj
jej syn, vznikol hrubý nepomer medzi  vecným bremenom a výhodou  žalovaného (právom doživotného



užívania predmetného bytu).  V. nepomer vidí tiež v tom, že  žalovaný  neplatí riadne poplatky spojené s
užívaním bytu, vznikajú dlhy, ktoré bola nútená vzhľadom na hroziace súdne žaloby a exekúcie platiť  za
neho. Za obdobie dvoch rokov žalovaný  neplatil nájomné a poplatky spojené s užívaním bytu a vznikol
dlh vo výške 3.882,73 eur. Navrhovala  zrušenia vecného bremena za náhradu žalovanému v  sume
8.700,-  eur (ide o sumu, stanovenú znalkyňou  N.. G.  W.  v konaní č. 8C X/XXXX, ktorá predstavuje
všeobecnú hodnotu zriadeného vecného bremena).

3. Žalovaný  žiadal  žalobu zamietnuť. Poplatky za byt neplatil v čase jeho nezamestnanosti , čo nie je
možné  považovať za takú zmenu pomerov, ktorou vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom
a výhodou žalovaného.  Žalobkyňa sa môže domáhať voči nemu zaplatenia primeraných nákladov. V
konaní č. XXC XX/XXXX sa zaviazal  splácať  dlh 1.840,82 eur v mesačných splátkach  po 30,- eur. V
čase vzniku tohto  nedoplatku, bol vedený  na úrade práce . Skutočným dôvodom odchodu žalobkyne
z bytu,  bol  odchod za jej priateľom Y. T.. V tom čase býval v byte aj syn žalobkyne T. K.. Žalobkyňa
dňa 15. júna 2012 zariadila, že bol byt odpojený  od elektriny, tiež  žiadala o odpojenie teplej a studenej
vody, ukončila  zmluvu s SPP X.  o dodávke zemného  plynu a  30.septembra 2012  bol odobratý z
bytu plynomer. Od roku 2003  do  30.6.2013  boli v byte prihlásené tri osoby, čo sa prejavilo aj na
poplatkoch spojených s užívaním bytu. Správkyňa Ing. P.  upozornila žalobkyňu, že sú v  byte evidované
tri  osoby, v dôsledku čoho predpis  bol účtovaný vo výške 183,02 eur, namiesto 90,- eur (teda na jednu
osobu).  Žalobkyňa zámerne a účelovo nemala záujem  znížiť predpis záloh, s cieľom vzniku dlhu a
podania návrhu  na zrušenie vecného bremena. Dňa 17.októbra 2012  bola výška nájmu prepočítaná na
jednu osobu  na sumu  90,-  eur, ktorá  je postačujúca  na zálohové platby.  Aj napriek tomu žalobkyňa
nedala súhlas na zníženie zálohovej platby.  Žalovaný  mal  záujem sa o dlhu s žalobkyňou dohodnúť
a to v priebehu roku  2012 a 2013, ale žalobkyňa sa správala odmietavo. Od 1.12.2012  do 15.6.2012
býval v byte tiež syn žalobkyne, ktorý sa tiež podieľal na výške nedoplatku. Od priznania  predčasného
starobného dôchodku, t. j.  od 23. júna 2013  pravidelne platí  zálohové  platby za byt. Je nemajetný,
v roku 2012 až do  júna 2013 bol v hmotnej núdzi, s výškou dávky v hmotnej  núdzi  118,03 eur a od
1.decembra 2012  do 26.júna 2013  s dávkou 97,19 eur, ktoré finančné prostriedky použil na zaplatenie
splátok, ku ktorým sa zaviazal v konaní vedenom pod č. 16C 14/2012.

3.  Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil,  že kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej
zápisnice dňa 28.februára 2002 pod č. N XX/XX, NZ XX/XX predávajúci  L.  G. (žalovaný),  previedol
nehnuteľnosť  v k. ú. L., zapísanú na LV č. XXXX  a to  byt č. XX, na  X.poschodí, vo vchode č.  XX,
nachádzajúci sa v obytnom dome  č.s. XXXXX na S. parc. č. XXXX na Ul. R. s príslušenstvom v celosti,
podiel na spoločných častiach a zariadeniach a na pozemku CKN  parc. č. XXXX - zastavaná plocha
o výmere 1017 m2 o veľkosti 64/3621-in kupujúcej družke T. K., rod. X. (žalobkyni), do jej výlučného
vlastníctva, ktorá je tiež doposiaľ vlastníčkou týchto nehnuteľností.  Účastníci  kúpnej zmluvy uzatvorili
súčasne zmluvu o zriadení  vecného  bremena k tomuto bytu, spočívajúceho v práve jeho doživotného
bezplatného bývania a užívania v prospech  žalovaného, ako predávajúceho.
4. V zmysle potvrdenia DSM družstva pre správu, výstavbu  a modernizáciu  bytov so sídlom L.  X v L.
(ďalej len „DSM“) zo  dňa 11.10.2012, na byte k tomuto dňu bola evidovaná pohľadávka voči  fondu  opráv
a za služby spojené s užívaním bytu vo výške 552,08 eur, ktoré  na tento  dlh upozornilo  upomienkou
zo dňa 10.10.2012   žalobkyňu,  ako vlastníčku bytu s tým, že žiadalo, aby žalobkyňa do  14-tich dní
tento dlh uhradila. Dlh spočíval v nedoplatku  za obdobie máj až september 2011 ( á 138,02 eur/mesiac).
Následnou upomienkou zo dňa 29.1.2013 bola žalobkyňa upozornená na  nedoplatok  na platbách  za
byt  vo výške  966,14 eur za obdobie máj až december 2012.  DSM vydalo na žiadosť žalovaného
potvrdenie zo dňa  26.3.2014, v zmysle ktorého  od júla 2013 bol mesačný predpis zálohových platieb
za byt stanovený na sumu  90,- eur a všetky mesačné  platby k 28.2.2014 boli uhradené žalovaným.
DSM  oznámilo súdu listom zo dňa 12.7.2014, že za obdobie júl, august, september, október, november,
december 2012 bol mesačný predpis na nájomnom 138,02 eur. Úhrada v tomto  čase nebola žiadna  a
nedoplatok s vyúčtovaním za rok 2012  bol vo výške  297,72 eur po započítaní zálohových platieb za
rok 2012.  Za  obdobie január, február, marec, apríl, máj a jún  2013 bol predpis na nájomnom 138,02
eur, úhrada nebola žiadna.  V júli  2013  bol upravený predpis na 90,- eur mesačne,  ktorý bol aktuálny
až do decembra 2013. Úhrada bola vo výške 90,- eur realizovaná  od júla  2013 do decembra 2013
každý mesiac žalovaným. V zmysle vyúčtovania za rok 2013, bol nedoplatok  vo výške 420,89 eur po
započítaní zálohových platieb za rok 2013 . V roku 2014  bol  mesačný predpis platieb  za obdobie
január, február, marec, apríl a máj 2014 vo výške  90,- eur, ktorý  každý mesiac uhradil  žalovaný. Teda
nedoplatok  z vyúčtovania za rok 2012  predstavoval  297,72 eur, nedoplatok z vyúčtovania za rok 2013
predstavoval 420,89 eur, spolu  sumárne za uvedené obdobie vznikol nedoplatok vo výške 718,61 eur,



ktorý  uhrádza  na splátky žalobkyňa po  50,- eur. DSM uviedlo, že platby za byt po úprave zálohových
platieb  na  90,- eur mesačne začal  platiť  žalovaný,  do júna 2012  platila za byt pravidelne úhrady T.
K., ktorá uhrádza i dlh vo výške nedoplatku  z vyúčtovania za rok 2012 a 2013.   Aktuálny stav v čase
podania oznámenia, t. j. k 12.7.2014 bol taký, že nedoplatok  na byte bol vo výške 518,61 eur. Podľa
predpísaných a uhradených záloh za rok 2012 bol predpis  138,02 eur, uhradené bolo obdobie január
až  jún 2012 vo výške  138,02 eur každý mesiac a ďalšie úhrady do konca roka uhradené neboli. Tu
vznikol  dlh vo výške 828,12 eur.  Podľa vyúčtovania za rok 2012 nedoplatok činil 297,72 eur. Predpísané
a uhradené  zálohy za rok 2013 predstavoval predpis január až  jún 2013 á 138,02 eur, za obdobie júl až
december  2013 á  90,- eur, za obdobie júl až december 2013  každý mesiac úhradu realizoval  žalovaný.
Nedoplatok z rok  2012  predstavoval 297,72 eur a celkom nedoplatok  1.125,84 eur.  Vyúčtovaním za
rok 2013 bol  zistený nedoplatok  vo výške 718,61 eur.

5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny oznámil na požiadanie súdu listom zo dňa 2.7.2014, že žalovaný
nie je evidovaný  ako uchádzač o zamestnanie, posledná evidencia bola v období od 1.7.2009  do
25.7.2013.  Tento bol  poberateľom príspevku na bývanie v období od 1.7.2012 do  31.10.2012. Podľa
rozhodnutia U. poisťovne, ústredie X. zo dňa 15.júla 2013,  žalovaný  je od 27.6.2013 poberateľom
predčasného starobného dôchodku vo výške 252,40 eur. V súčasnosti vychádzajúc z  potvrdenia o
výplate dôchodkových dávok U. poisťovne, pobočka L. zo dňa  26.3.2015,   poberá  predčasný starobný
dôchodok vo výške  266,60 eur. Z dôchodku sú vykonávané zrážky vo výške 22,83 eur. U.  poisťovňa,
ústredie X. oznámila  žalovanému   listom  zo dňa 2.októbra 2013 vykonávanie zrážok z dôchodku na
základe exekúcie EX 814/04 pre oprávneného X. - správa bytov L. s.r.o. T., L. vo výške 391,25 eur + úroky
z omeškania 2,37 eur, spolu 393,62 eur. Zrážky boli realizované od 4.novembra 2013 vo výške 18,10
eur mesačne. Podľa ďalších  rozhodnutí  U. poisťovne, ústredie X.,  sa žalovanému zvýšil  predčasný
starobný dôchodok s účinnosťou  od 1. januára 2014  na sumu  261,30 eur a od  1.januára 2015  na
sumu 266,60 eur.

6. Z čestného prehlásenia zo dňa 29.marca 2007 spísaného stranami sporu vyplýva,  že  žalovaný
mesačne prispieval žalobkyni na bývanie sumou 900,- Sk. O tom, že žalovaný vkladal na účet
žalobkyne vkladom 30,- eur mesačne vyplýva  z konania č. 16C 14/2012 svedčia výpisy (č.l. 30-42
spisu - 27.9.2012, 21.11.2012,  28.12.2012, 29.1.2013,  28.2.2013,  27.3.2013, 29.4.2013, 29.5.2013,
29.7.2013, 16.8.2013, 30.9.2013,  29.10.2013,  28.11.2013.

7. Okresný súd Prievidza rozhodnutím zo dňa 12.7.2012 pod č. k.  16C 14/2012 schválil uzavretý
zmier medzi stranami sporu, v zmysle ktorého  sa žalovaný  zaviazal   zaplatiť žalobkyni   1.840,82
eur v mesačných splátkach po 30,-  eur počnúc právoplatnosťou tohto  rozhodnutia, vždy do 29-teho
dňa v mesiaci, pod stratou výhody   poskytnutých splátok v prípade nezaplatenia dvoch splátok. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.8.2012.  Žalobkyňa dôvodila v uvedenom konaní  tým, že
za obdobie od októbra 2009  do  septembra 2011  predstavoval dlh na byte 4.175,05 eur a polovicu
z tejto  sumy žiadala od žalovaného. Upovedomením o spôsobe vykonania exekúcie so zrážkami zo
mzdy a z iných príjmov vydaným  súdnym exekútorom  JUDr. G. so sídlom L. pod č. EX XXXX/XX,
začali byť realizované   zrážky žalovanému na základe exekučného titulu a to uznesenia Okresného
súdu Prievidza č. k.  16C 14/2012  pre vymoženie istiny 1.540,82 eur spolu s príslušenstvom, vrátane
ostatného príslušenstva, celkom 2.036,10 eur.

9. Okresný súd Prievidza platobným rozkazom  zo dňa 24. januára  2014  č. k.  14Ro 239/2013 uložil
žalovanému   zaplatiť U. C-XX L., v zast. J. družstvo pre správu, výstavbu  a modernizáciu  bytov
L. sumu 1.045,89 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške  5,25 % ročne.  Z návrhu na vydanie
platobného rozkazu vyplynulo, že T.á ako vlastník bytu  neuhrádzala mesačné preddavky za služby
spojené s užívaním bytu  od  januára 2013 do júla 2014, dlh predstavoval celkom  1.045,89 eur.

10. Z dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobkyňa a žalovaný žili v minulosti v družeckom vzťahu  a
spoločne sa podieľali  na  nákladoch spojených s užívaním bytu.  Po rozchode  a prevode bytu do
vlastníctva žalobkyne (ktorá je aj v súčasnosti jeho vlastníčkou), zostal v byte bývať žalovaný  na základe
práva plynúceho mu z  vecného bremena  a hradil náklady  za spotrebu  elektrickej energie, na  iných
nákladoch sa nepodieľal (tieto platila žalobkyňa).  Žalobkyňa býva v byte svojho priateľa na Ul. Y.. Pri
odchode zo spoločnej domácnosti si  zobrala osobné veci a bytové  zariadenie, ktoré jej patrilo do
vlastníctva. Po jej odchode, v byte zostal bývať  jej syn T., ktorý sa z bytu odsťahoval v júni 2012. Po
odchode  platila poplatky spojené s užívaním bytu  do júna 2012, teda dokedy užíval byt jej syn. Po



odchode zo spoločnej domácnosti poplatky za užívanie bytu neuhrádzala, pričom sa ani s žalovaným
nedohodla, kto bude platiť tieto poplatky,  len sa domnievala, že žalovaný bude platiť poplatky za užívanie
bytu. V roku 2013 poplatky spojené s užívaním bytu neuhrádzala, pričom  žalovaný  asi za  pol rok
2013,  poplatky za užívanie bytu neplatil. Po jej odchode a syna z bytu v roku 2012, odhlásila odber
elektrickej energie. Dlh vo výške 1.840,82 eur je dlh  za dobu, keď so synom odišli z bytu, predpokladá,
že je to ročný dlh.   Žalobkyňa nežiadala zaplatiť iný dlh  na byte, okrem dlhu, ktorý jej bol priznaný v
súdnom konaní vedenom pod č. 16C 14/2012.  Dlh, ktorý  je povinná zaplatiť  na základe vydaného
platobného rozkazu č. k.  14Ro 239/2013 vo výške 1.045,89 eur je dlh za obdobie január a jún  2013,
ktorý spláca v mesačných splátkach po  50,- eur, ktorú sumu si bude žalobkyňa podľa jej vyjadrenia
uplatňovať  od žalovaného.  Žalobkyňa sa so žalovaným  nedohodla na výške platenia úhrad za bývanie,
poplatky uhrádzala sama, pričom žalovaný  jej párkrát  peniaze dal  (po 30,- eur).  Žalobkyňa sa
nedomáhala v súdnom konaní voči žalovanému, aby tento prispieval určitou sumou na poplatky spojené
s užívaním bytu (vychádzala z obsahu zmluvy, že u neho ide o právo bývať v byte bezplatne).  Rovnako
sa nedomáhala na súde  určenia platenia  primeraných nákladov za užívanie bytu zo strany žalovaného,
za tzv. faktické  užívanie bytu. Žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia sa so žalovaným  nestretáva,
spolu nekomunikujú, len  predpokladá, že  tento v byte býva. Žalobkyňa je od roku 2009  na starobnom
dôchodku, ktorý poberá vo výške 458,- eur mesačne. Má vedomosť tom, že žalovaný spláca dlh formou
exekúcie. Potvrdila, že  žalovaný jej určitú sumu zaplatil, ktorá  jej bola priznaná súdnym zmierom  a
zvyšnú sumu  žiadala uhrádzať prostredníctvom exekúcie. Žalobkyňa prvotne uvádzala, že s priateľom
v byte nehodlajú bývať, byt predať nemieni.  V priebehu  konania zmenila svoje stanovisko a tvrdila, že
sa mieni  do bytu presťahovať, ktorú skutočnosť žalovaného doposiaľ neoznámila. Do súdneho spisu
založila fotodokumentáciu  zo sporného bytu  označenú ako zo dňa 16.4.2014 a zo dňa  2.3.2014, ktorú
ako tvrdila, zabezpečila spolu  s priateľom a synom  v čase, keď žalovaný  nebol doma. Pri návšteve
bytu cítila potuchlinu, tvrdila, že jedna suseda vo vchode jej povedala, že z bytu ide  hmyz, žalobkyňa s
touto informáciou ďalej nič neurobila. O vec sa ďalej nezaujímala. Žalobkyňa má kľúč od bytu, do tohto
však nechodí a rovnako do bytu nechodí ani  jej  syn.

11. Žalovaný   je maliar, natierač, má SOU bez maturity. Naposledy pracoval  v roku 2009, kedy s ním
zamestnávateľ skončil  pracovný pomer v júli  2009, lebo nemal pre neho prácu. Potom nepracoval,
hľadal si prácu, bol evidovaný na úrade práce, ktorý  mu  neponúkol žiadnu prácu. Po ukončení
pracovného pomeru sa zaevidoval ako uchádzač  o zamestnanie na úrade práce.  Má záujem v byte
bývať aj naďalej, poplatky platí pravidelne po 90,- eur  mesačne,  tiež mesačne 15,- eur za elektrinu a 4,-
eurá za plyn. Voda sa platí polročne s vyúčtovaním. Žalovaný  je rozvedený a nemá žiadnu vyživovaciu
povinnosť. Nemá žiadny majetok. So žalobkyňou  sa nestretávajú,  podľa vyjadrenia žalovaného, ona
nemá záujem. Nevedel uviesť, či žalobkyňa spláca nejaký dlh. Po jej odchode neprejavila žiaden záujem
byt užívať.  Do bytu nechodí, hoci kľúče má. V byte býval celý život, preto má záujem v ňom  bývať aj
naďalej.  Žalovaný tvrdil, že predložené  fotografie bytu sú účelové,  takýto neporiadok v izbách  nikdy
nebol. Vzťah k synovi  žalobkyne T.  K. mal žalovaný podľa jeho vyjadrenia dobrý, tento sa naštrbil
až vtedy,  keď sa žalovaný  vracal neskoro večer domov,  nemohol sa dostať do bytu a vtedy mu syn
žalobkyne povedal, že ho  z bytu dostane a tiež preto, že syn žalobkyne fajčil v noci  v kuchyni  s
priateľkou, všetok smrad  išiel do izby žalovaného.
12. Syn žalobkyne býva v byte na U. v L. spolu s priateľkou, ide o byt, ktorý si kúpil do svojho vlastníctva.
Z jeho výsluchu ako  svedka súd zistil,  že úhrady za byt podľa jeho vedomosti, platila vždy žalobkyňa.
V byte býval  od útleho detstva, teda od štyroch  rokov až do júna 2012, kedy z bytu odišiel.  Prispieval
na inkaso od roku 2002 (kedy zmaturoval) až do roku 2004  sumou 2.000,- Sk/mesiac, vrátane stravy.
Nevedel uviesť, aká  bola výška inkasa.  Jeho  priateľka nebývala s ním v spoločnej domácnosti  v tomto
byte, ale chodila do bytu za ním a on prispieval na inkaso aj za priateľku. Žalobkyňa  sa so žalovaným
nedohadovala o úhradách za užívanie bytu, ale len ohľadom inkasa.  Tiež má kľúče od bytu a v byte bol
asi pred mesiacom zistiť, ako to tam vyzerá, nechodí tam často, v byte bol neporiadok a špina. V byte
bol tiež so žalobkyňou  a jej priateľom, byt si pofotili,  žalovaný  prítomný vtedy nebol.  Susedov pri tejto
návšteve nestretli, niekde na pive počul, že z bytu ide smrad a je tam hluk. Viac sa o túto informáciu
nezaujímal a povedal to žalobkyni. Túto informáciu mal asi spred roka. Od júna 2012 bol v byte trikrát.
K okolnostiam prevodu bytu uviedol, že tomuto predchádzali hádky medzi žalobkyňou  a žalovaným,
ktorý  žalobkyni povedal, že  byt chce predať, chcel mať však v byte právo doživotného bývania, inak
pôjde  žalobkyňa s deťmi na ulicu.  Svedok nebol ani raz pri odovzdávaní platby za inkaso, resp. poplatku
za bývanie žalovaným. Vzťah  medzi ním a žalovaným ochladol v roku 1998 a 1999, kedy žalobkyňa
svedkovi  kúpila počítač a žalovaný chodil stále na počítač a vyplňoval športové tabuľky.



12.  Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav  aplikoval ust. §  151p ods. 1, § 151p ods. 2, § 151p
ods. 3 Občianskeho zákonníka, s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že vyhodnotiac vykonané
dokazovanie možno síce konštatovať  zmenu pomeru spočívajúcu v neplatení poplatkov spojených
s užívaním bytu, ktorá zmena však nevyústila do hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a
výhodou oprávneného, keďže vecné bremeno bolo zriadené bezodplatne,  účastníci  sa nedohodli ani
po uzavretí kúpnej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, akou  sumou sa bude žalovaný
podieľať na úhrade poplatkov spojených s užívaním bytu, nedohodli sa na tomto ani po odchode
žalobkyne zo spoločnej domácnosti  v roku 2009, kedy sa táto odsťahovala k svojmu priateľovi, kde
býva doposiaľ. Žalobkyňa sa svojho práva  o zaplatenie dlžného nájomného za rok 2009 až 2011
domáhala v konaní č. 16C 14/2012 a pri ďalšom nedoplatku si rovnako môže už zaplatenú sumu
nárokovať  od žalovaného v samostatnom konaní. Pokiaľ žalovaný  neplatil predpísané zálohové platby
za rok 2009, 2010  a 2011, bolo to z dôvodu, že  bol nezamestnaný, evidovaný na úrade práce ako
uchádzač  o zamestnanie (č.l.73) a odkázaný len na dávku v hmotnej núdzi. Konflikty medzi stranami
sporu boli už pred zriadením vecného bremena. Žalobkyňa  býva od roku 2009  doposiaľ u svojho
priateľa, od jej odchodu zo spoločnej domácnosti neprejavila záujem v spornom byte bývať, do bytu
nechodí, s žalovaným spolu nekomunikujú.  Žalovaný bol nemajetný, dlhodobo  práceneschopný a to
aj pre psychické problémy, ktoré sa prejavili  u neho po rozpade vzťahu  s žalobkyňou, čo malo dopad
aj na jeho správanie voči nej. Po ukončení práceneschopnosti si hľadal prácu, pričom inú možnosť
bývania nemal a právo z vecného bremena potrebuje na vyriešenie svojej bytovej otázky. To, že počas
nezamestnanosti  a práceneschopnosti sa nepodieľal  na úhradách  na služby spojené s užívaním bytu,
súd nepovažoval za takú zmenu  pomerov, ktorou vznikol hrubý nepomer medzi vecným bremenom  a
výhodou žalovaného, pretože žalobkyňa sa môže domáhať voči žalovanému zaplatenia primeraných
nákladov. Žalovaný vzniknutý dlh  mal záujem  splácať.  V tom čase poberal dávku v hmotnej  núdzi vo
výške 118,- eur mesačne, tieto potreboval na stravu a ostatné  nevyhnutné náklady.  Na základe vyššie
uvedených dôvodov súd žalobu vyhodnotil ako nedôvodnú a túto zamietol. V závere odôvodnenia svojho
rozhodnutia tiež uviedol, že žalovaný  po pojednávaní  konanom dňa 25.6.2015 a to dňa 2.7.2015 založil
do súdneho spisu  fotodokumentáciu  o aktuálnom stave sporného bytu, ktorú však súd neposudzoval
z hľadiska jej významu  pre rozhodnutie súdu.

13. Žalovaný  bol v konaní úspešný,  nežiadal  priznať trovy  konania, preto súd o trovách  konania
rozhodol podľa § 142  ods.1 O.s.p.  a žalovanému  trovy konania nepriznal.

14.  Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalobkyňa
prostredníctvom  svojho právneho zástupcu, navrhujúc krajskému súdu jeho  zmenu tak, že jej žalobe
v celom rozsahu vyhovie, vecné bremeno viaznuce  na nehnuteľnosti v prospech žalovaného zruší a
zaviaže ju k povinnosti vyplatiť žalovanému náhradu za zrušenie vecného bremena vo výške  8.700,-
eur do 90 dní od  právoplatnosti  rozsudku s tým, že  žalovaný bude súčasne zaviazaný nahradiť jej
trovy konania. Dôvodila, že vychádzajúc z ust. §  151p ods. 3 Občianskeho zákonníka  je  možné vecné
bremeno zrušiť, ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi  vecným bremenom a výhodou
oprávneného za primeranú náhradu, pričom pod takouto náhradou sa rozumie jednorazová peňažná
náhrada.  Namietala, že súd prvej inštancie  sa zaoberal len neplatením poplatkov spojených s užívaním
bytu žalovaným, čo  vyhodnotil  tak, že nejde o takú zmenu, ktorá by vyústila do hrubého nepomeru
medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného.  Poukázala na to, že v konaní bolo preukázané,
že  na základe rozhodnutia Okresného súdu v Prievidzi č. k. 16C/14/2012 bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť jej sumu 1.840,82 eur, v súvislosti s neplatením nájomného, tiež že za rok 2012 musela ako
nedoplatok za služby spojené s užívaním bytu  zaplatiť sumu 966,14 eur a v roku 2013 sumu 828,- eur.
Celkove tento dlh  za roky 2012 a 2013, napriek tomu, že byt výlučne užíval žalovaný, predstavoval
sumu 3.882,73 eur.  Súd prvej inštancie však nevyhodnotil v súvislosti s vyššie uvedeným ďalšie
skutočnosti,  ktoré by podľa jej názoru mali za následok  záver o zmene pomerov, spočívajúce  v tom, že
žalobkyňa ako vlastníčka bytu bola nútená tento opustiť, pretože žalovaný sa voči nej správal agresívne,
sústavne sa jej slovne vyhrážal, fyzicky ju napádal, bola na lekárskom vyšetrení a svojím správaním tak
zámerne vytvoril situáciu, že bola nútená sa z bytu odsťahovať, rovnako ako aj jej deti, T. sa odsťahoval
dňa 15.06.2012 vzhľadom na správanie žalovaného). Podľa jej názoru, žalovaný plánovite a cielene
vyvolával v byte takú atmosféru, aby žalobkyňu aj s deťmi z bytu vyštval. On  sám nerušene a výlučne byt
od uvedeného dátumu užíva a v dôsledku neplatenia nájomného, musí tieto náklady znášať žalobkyňa.
Táto svoje vlastnícke právo nemôže  žiadnym spôsobom realizovať, byt nemôže tiež predať, pretože
vecné bremeno v prospech žalovaného  robí byt nepredajným.   Byt v celom rozsahu slúži výlučne



žalovanému, čo je na úkor žalobkyne a jej rodinných príslušníkov. Poukazovala na to, že  v žalobe, ako
aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žiadala zrušiť vecné  bremeno za peňažnú náhradu vo
výške stanovenej znaleckým  posudkom  Ing. G. W., ktorým bola určená všeobecná hodnota vecného
bremena vo výške 8.700,- eur,  na pojednávaní tiež  preukazovala, že žalovanému ponúkali aj náhradné
plnenie vo forme náhradného bytu, pričom žalovaný ani jednu z ponúk  neakceptoval z dôvodu, že tieto
nepovažoval za adekvátne a požadoval náhradný byt v rovnakej hodnote, ktorá sa v podstate rovnala
dotknutému bytu, s čím však ona nemohla súhlasiť, keďže to prevyšovalo hodnotu vecného bremena
stanovenú znalkyňou. Súd prvej inštancie nezohľadnil tiež skutočnosť, že  z celkového  dlhu 3.882,73
eur,  žalovaný žalobkyni skoro nič neuhradil, pre ňu ako dôchodkyňu je to vysoká suma, ktorú musela
zaplatiť za žalovaného a tým znížila svoju životnú úroveň. Na poslednom pojednávaní vo veci predložila
fotodokumentáciu, z ktorej vyplynulo, že  v byte je neporiadok a byt sa devastuje. Napriek  tomu, že v
uvedený deň mal byť  vyhlásený už  len rozsudok, súd prvej inštancie  založil  do spisu fotodokumentáciu
od žalovaného (desať dní po poslednom pojednávaní), ktorou tento preukazoval, že byt už upratal, ktorý
postup  označila za  nepochopiteľný, keďže bolo dokazovanie vyhlásené za skončené.  Vychádzajúc
z obsahu odvolania tak žalobkyňa uplatnila dôvody na  odvolanie, uvedené v ust. § 205 ods. d) a f)
O.s.p.  (namietala nesprávne  skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, na ktorých tento založil
svoje rozhodnutie).

15.  Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení  k podanému odvolaniu  žiadal  tomuto nevyhovieť
a navrhoval odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.  Podľa jeho  názoru súd
prvej inštancie rozhodol správne, dôkladne preskúmal aktuálny skutkový stav veci.  Pokiaľ žalobkyňa
poukazovala na hrubé násilie, agresivitu, ktoré on mal používať  a ktoré malo vyústiť k jej opusteniu
predmetného bytu, uviedol, že tieto skutočnosti sa v konaní nepreukázali, žalobkyňa z bytu odišla
dobrovoľne za svojím priateľom.  Jej tvrdenie v tom zmysle, že ju obmedzuje v užívaní predmetného
bytu, označil za účelové a zavádzajúce. Dcéra žalobkyne T. K. v byte nebýva od roku 2005, našla si
prácu v X., býva v U. R. aj so svojím manželom.  Syn T. K. sa odsťahoval z bytu, pracuje v zahraničí
a býva v inom byte spolu so svojou priateľkou, ktorý si kúpil. Samotná žalobkyňa na otázku zákonnej
sudkyne v konaní  adresovanej žalobkyni, či odišla z bytu pod nátlakom, či ju žalovaný vyháňal, alebo
odišla dobrovoľne, uviedla, že odišla dobrovoľne  za priateľom. Na ďalšiu otázku, kedy bola naposledy   v
byte, odpovedala, že asi pred tromi rokmi.  Poukazoval tiež na to, že  v rozpätí rokov 2012 až 2015 v byte
bola vykonávaná  údržba, ako napríklad výmena vodovodných trubiek, stúpačiek, prerobenie balkónu,
zateplenie, výmena podlahových dlaždíc, na čom žalobkyňa žiadnym spôsobom neparticipovala, o toto
sa nezaujímala a neprišla sa ani  na tieto vykonávané práce pozrieť. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietané
nedoplatky na byte,  uviedol, že  táto  bola  upozornená správkyňou bytového domu Ing. P., že od
roku 2003 sú v byte, pokiaľ ide o zúčtovanie platieb, vedené tri  osoby, v dôsledku čoho výška úhrad
nezodpovedá  aktuálnemu stavu s tým, že navrhovala ich zníženie na sumu 90,- eur, čo považovala  za
postačujúce , s čím žalobkyňa nesúhlasila, v dôsledku čoho sa sama podieľala  aj na výške vzniknutého
nedoplatku. On so  žalobkyňou nemal dohodnutú sumu nájmu, pretože tam býval tiež jej syn a so
žalobkyňou sa  nikdy ústne,  ani písomne  na príspevku na bývanie nedohodli. Pokiaľ má žalobkyňa  za
to, že  jej v tomto smere niečo dlhuje, môže si to  voči nemu uplatniť v rámci iného sporu.  Nedôvodne
tiež  podľa  neho namieta  žalobkyňa  skutočnosť, že nemôže  realizovať svoje vlastnícke práva, pretože
podpisom kúpnopredajnej zmluvy, v zmysle ktorej prešlo na ňu vlastnícke právo k predmetnému bytu,
súhlasila so zriadením vecného bremena a to práva doživotného bezplatného bývania a užívania tohto
bytu v prospech neho, a preto nemôže teraz tvrdiť, že  toto vecné bremeno ju obmedzuje v jej práve byt
odpredať. Poukázal na to, že on sám je nemajetný, predmetný byt nadobudol v roku 1986, čo však bolo
viazané na jeho  stabilizáciu v tom čase vykonávanom zamestnaní.  K prevodu  bytu do jeho vlastníctva
došlo  za podmienky, že  nesmie 10 rokov  tento byt  odpredať, pričom  samotná žalobkyňa sa na
prevode bytu v tom čase  finančne nepodieľala. Tým, že on následne  kúpnou zmluvou v roku 2002 byt
do vlastníctva žalobkyne previedol, porušil túto podmienku a musel zaplatiť pokutu mestu L. vo výške
12.992,- Sk, tiež zaplatil daň z nehnuteľností, znalecký posudok za účelom zistenia  ceny bytu a hradil
aj náklady na  spísanie predmetnej notárskej zápisnice. Je nemajetný, žiadne iné  bývanie nemá, v byte
býva od roku 1986 a prostredníctvom zriadeného vecného bremena  má  zabezpečenú bytovú otázku, na
tento byt je odkázaný. Preukázateľne od júla 2013 uhrádza poplatky spojené s užívaním  bytu vo výške
90,- eur  mesačne. Nedoplatky z predchádzajúceho obdobia boli predmetom konania vedeného pod
sp.zn. 11C/8/2014. Toho času je na starobnom dôchodku, poberá dôchodok vo výške 266,60 eur, z čoho
sú mu vykonávané zrážky 23,50 eur mesačne. Snaží sa čo najviac znižovať náklady na užívanie bytu.

16. Písomná  reakcia žalobkyne  na podané vyjadrenie žalovaného, súdu doručená nebola.



17.  Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.  Civilný sporový  poriadok  (ďalej  len
„CSP“).

18.  V zmysle  intertemporálnej  úpravy uvedenej v ust. §  470 ods. 1  CSP, ak nie je ustanovené  inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Vzhľadom na citovanú intertemporálnu úpravu, ktorá znamená okamžitú aplikovateľnosť predpisu,
krajský súd  ako súd odvolací, prejednal  odvolanie  strany  sporu podľa CSP,  jeho ustanovení
uvedených v §  355 a nasl..

20. V zmysle  § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde  sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento  zákon neustanovuje inak.

21. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom  odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1  CSP).

22. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako  ho zistil  súd prvej inštancie okrem prípadov,
ak  dokazovanie zopakuje  alebo doplní (§ 383 CSP).

23. V zmysle ust. §  380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú  procesných podmienok,  prihliadne odvolací
súd, aj keď  neboli  v odvolacích dôvodoch uplatnené.

24. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP, odvolací  súd  rozhodnutie  súdu  prvej inštancie zruší, len
ak  neboli  splnené procesné podmienky, a podľa písm. b) ak súd  nesprávnym procesným  postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,  že došlo  k porušeniu
práva  na spravodlivý proces, ak tento  nedostatok nemožno  napraviť v konaní  pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie na odvolacom súde.

25.  Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie  prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

26. Podľa odseku 2 citovaného  ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého  rozhodnutia, môže sa v odôvodnení  obmedziť  len na  skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na  zdôraznenie správnosti
napadnutého  rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359   a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

28. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380  ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

29. V preskúmavanej veci podala žalobkyňa odvolanie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

30. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.



31.  Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

32.  Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP predovšetkým z úradnej povinnosti posudzoval, či
konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací
súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa §
389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne
konať pred súdom, od 1.7.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane
uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k poručeniu práva na spravodlivý
proces. Ani žalobkyňou produkovaná námietka spočívajúca v ňou tvrdenom nesprávnom postupe súdu
prvej inštancie spočívajúcom v tom, že po vyhlásení dokazovania za skončené, súd do spisu založil
fotodokumentáciu dodatočne zaslanú žalovaným, nie je spôsobilou k záveru o existencii ňou tvrdenej
vady konania, pretože aj keď je pravdou, že tento dôkaz bol do spisu založený po skončení dokazovania,
na ňom súd prvej inštancie svoje skutkové a právne závery nezaložil, z tohto nevychádzal, čo v
konečnom dôsledku aj konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia.

33. Žalobkyňa uplatnila ďalej vo svojom odvolaní  odvolacie   dôvody  spočívajúce v nesprávnych
skutkových a právnych záveroch  (§ 205 ods. 2 písm. d), f) OSP  - teraz   § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).

34. Nesprávny skutkový záver   je spôsobilým odvolacím dôvodom  vtedy,  keď  súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP   (teraz  § 191 CSP). Dôkazy  súd hodnotí  podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz  jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom   starostlivo
prihliada  na všetko, čo vyšlo  počas konania najavo.

35. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní  platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom  z
hľadiska ich pravdivosti  a dôležitosti  pre rozhodnutie.

36. Nesprávne  právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím  dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje  správny
právny predpis, avšak tento nesprávne  interpretuje.

37. Žalobkyňa  v odvolaní namietala nesprávny skutkový  a právny záver okresného  súdu  v otázke
(ne)dôvodnosti zrušenia vecného bremena podľa § 151 p ods. 3 OZ.

38. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie  vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.6.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenie  § 151 p ods. 3 OZ.
žalobe nevyhovel  a žalovanému,  ako úspešnej strane sporu nepriznal náhradu trov konania, keďže
tento si trovy neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami  §
220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

39.  V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia
neprichádza do úvahy.

40. Súd prvej inštancie žalobu  na zrušenie vecného bremena za náhradu zamietol z dôvodu, že dospel
k záveru o neexistencii takej zmeny pomerov, ktorá by bola spôsobilou k záveru o vzniku hrubého
nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného z vecného bremena ( § 151 p ods. 3 OZ).



41. Posúdením obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobkyne,
jej  tvrdenia o tom,  že súd prvej inštancie dostatočne pri svojom rozhodovaní  nezohľadnil ďalšie
skutočnosti,  ktoré  podľa jej názoru dôvodne vedú k  záveru o zmene pomerov, majúcej za následok
nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného  spočívajúce  v tom, že žalobkyňa ako
vlastníčka bytu bola nútená tento opustiť pre správanie  žalovaného, jeho verbálne a fyzické útoky voči
nej, z rovnakého dôvodu byt opustili aj jej plnoleté deti, tiež že žalovaný  sám nerušene a výlučne byt
odvtedy užíva, neplatí nájomné a  náklady znáša žalobkyňa.  Žalobkyňa svoje vlastnícke právo nemôže
žiadnym spôsobom realizovať, byt nemôže tiež predať, pretože  vecné bremeno v prospech žalovaného
robí byt nepredajným.

42.  Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené,  bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Odvolacie námietky sú prakticky totožné s námietkami, ktoré žalobkyňa prezentovala v konaní
pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne  vysporiadal v odôvodnení
svojho rozsudku.

43. Pre potreby posúdenia dôvodnosti žalobkyňou  uplatnených odvolacích námietok  je potrebné si
ozrejmiť, čo inštitút vecného bremena predstavuje, aký má dopad na vlastníka nehnuteľnosti na ktorej
takáto ťarcha viazne, ako môže vzniknúť a aké sú právne dôvody jeho zániku.

44. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný
niečo trpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené
buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,
schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu, alebo zo zákona. Na nadobudnutie
práva zodpovedajúceho vecným  bremenám, je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o
ods.  1 veta prvá a tretia Občianskeho zákonníka). Vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného
orgánu, alebo zo zákona. Vecné bremeno zanikne ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže
slúžiť potrebám oprávnenej osoby, alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou
nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká. Ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer
medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremená za
primeranú náhradu obmedzujú, alebo zrušujú. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na
vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa na miesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie.
Ak právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí určitej osobe, vecné bremeno zanikne najneskôr jej
smrťou, alebo zánikom (§ 151p ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka).

45. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. Uvedená ústavná zásada vyjadruje zmluvnú voľnosť
občianskoprávnych vzťahov, ktorá môže byť obmedzená iba zákonom. To plne platí aj pri výkone
vlastníckych práv. Obmedzenie vlastníckych práv predstavuje aj vecné bremeno. Uvedená zmluvná
voľnosť výkonu vlastníckych práv teda nebráni tomu, aby sám vlastník svoje práva vo vzťahu k tretím
osobám zmluvne obmedzil. V zásade možno uviesť, že vlastníkovi veci okrem zákonnej právnej úpravy,
nebráni nič v zriadení zmluvného vecného bremena. V prípade ak zmluvné vecné bremeno je zriadené
k nehnuteľnosti, môže vzniknúť len písomnou zmluvou, ktorá pre svoju účinnosť vyžaduje vklad do
katastra nehnuteľností.

46. V preskúmavanej veci sa samotná žalobkyňa na základe vlastnej zmluvnej voľnosti, rozhodla v
prospech žalovaného (ktorý previedol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na žalobkyňu)
obmedziť svoje vlastnícke právo k nadobúdanému  bytu a to uzatvorením zmluvy o zriadení vecného
bremena, ktoré právo žalovaného tak, ako to zákon vyžaduje, bolo zavkladované v prospech neho na
liste vlastníctva, na ktorom sú na príslušnom katastri nehnuteľností,  dotknuté nehnuteľnosti evidované.

47. Pokiaľ ide o  právne skutočnosti, existencia ktorých by mohla mať za následok zánik (zrušenie)
vecného bremena,  vyplývajúce  z  ust. § 151p ods.  3 Občianskeho zákonníka, na ktoré v odvolaní
poukazuje žalobkyňa t.j. zmena pomerov od doby zriadenia vecného bremena majúca za následok vznik
nepomeru  medzi právami a povinnosťami  z vecného bremena plynúcimi, ktoré  žalobkyňa vzhliada v
tom, že ako vlastníčka byt dlhodobo nemôže využívať (tiež jej rodinní príslušníci), že tento je v dôsledku



zaťaženia nepredajným, vznik dlhu na službách spojených s užívaním bytu, neplatenie nájomného
žalovaným, správanie žalovaného voči nej, odvolacie námietky žalobkyne v tomto smere vzhľadom
na zistené okolnosti, nemožno vyhodnotiť inak, ako nespôsobilé v prospech nej privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

48. Pri rozhodovaní o obmedzení, či zrušení vecného bremena v dôsledku zmeny pomerov je potrebné
vziať do úvahy všetky okolnosti, predovšetkým je nutné zistiť, či došlo k zmene pomerov a v kladnom
prípade posúdiť, nakoľko táto zmena mala vplyv na spôsob výkonu práva, zodpovedajúcemu vecnému
bremenu, ako sa prejavila na užívaní zaťaženej nehnuteľnosti a vziať do úvahy ujmu, ktorá by
oprávnenému vznikla v dôsledku jeho zrušenia za náhradu a porovnať ju s prípadnou ujmou, ktorá
vznikla vlastníkovi v dôsledku zmeny pomerov. Ak hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov,
nie sú dané podmienky pre zrušenie vecného bremena. Zmena pomerov, ktorou vznikne takýto nepomer,
spočíva nielen v objektívnych okolnostiach, ale aj v osobných pomeroch zmluvných strán a za určitých
okolností môže vzniknúť aj zmenou v správaní účastníkov.

49. Námietka žalobkyne,  že ako vlastníčka byt dlhodobo nemôže využívať (tiež jej rodinní príslušníci),
že tento je v dôsledku zaťaženia nepredajným,  dôvodnosti záveru o zmene pomerov z hľadiska vyššie
uvedených atribútov, nenasvedčuje. Bremená zabezpečujú  potrebu oprávnenej osoby na vymedzenú
dobu, a pokiaľ táto nie je vymedzená, potom na dobu života oprávnenej osoby. Ten, kto vecné bremeno
zriaďuje, aj ten, ktorému patrí zodpovedajúce právo, sú si vedomí a predpokladá sa, že konajú v
dobrej viere, že ide o trvalé oprávnenie. Keďže v preskúmavanej veci bolo vecné bremeno v prospech
žalovaného spočívajúce v užívaní dotknutého bytu zriadené doživotne, od počiatku si žalobkyňa musela
byť vedomá dopadu tejto ťarchy na prípadnú obchodovateľnosť s týmto bytom a nemôže v súčasnosti
dôvodne argumentovať, že tým vznikol hrubý nepomer medzi zriadeným vecným bremenom a výhodou
oprávneného, pretože v tomto smere k zmene pomerov nedošlo. Naviac, doba trvania vecného
bremena, bola výsledkom konsenzu a zmluvnej voľnosti strán, rovnako ako aj dohodnutý rozsah užívania
bytu žalovaným, ako oprávneným z vecného bremena, keďže zo zmluvy vyplýva, že vecné bremeno
bolo zriadené k celému bytu, resp. z nej nevyplýva obmedzenie jeho užívania len na niektoré miestnosti.
Pretože zákon priamo neustanovuje, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu (ne)vylučuje z užívania
bytu jeho vlastníka, je potrebné túto otázku riešiť výkladom. Ak je vecné bremeno zriadené za účelom
bývania (ako je tomu nesporne tiež v danej veci), stáva sa z bytu obydlie oprávneného, ktoré je chránené
Listinou práv a slobôd. Ak teda svedčí oprávnenému z vecného bremena právo užívania celého bytu, a
v zmluve o zriadení vecného bremena nie je uvedené niečo iné, nemá vlastník bytu naďalej právo byt
užívať. Vo svetle vyššie uvedeného, je potom aj námietka žalobkyne o znemožnení jej žalovaným byt
ako vlastníčke (či jej rodinným príslušníkom) užívať, neopodstatnená.

50. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd  námietku odvolateľky, týkajúcu sa vzniku  dlhu
na službách spojených s užívaním bytu, a tiež neplatenia nájomného žalovaným.  Zmluvné strany sa
vychádzajúc  zo znenia zmluvy jednoznačne dohodli, že vecné bremeno v prospech žalovaného, bolo
dojednané bezodplatne. Z výsluchu samotnej žalobkyne pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že tejto
skutočnosti si je plne vedomá, čo podľa jej vyjadrenia bolo dôvodom tiež preto, že sa žalobou voči
žalovanému nárokov v súvislosti so vzniknutými nákladmi za  užívanie bytu nedomáhala.  Existencia inej
dohody  v tomto smere z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynula. Vznik nároku  na nájomné, je
podmienený platnou nájomnou zmluvou.  Za trvania vecného bremena, však vlastník nemôže prenechať
(platne) do užívania byt nájomnou zmluvou (ktorý je predmetom užívania oprávneným z vecného
bremena), hoci by išlo zmluvu uzatvorenú s nositeľom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
čím na strane žalobkyne nemôže vo vzťahu k žalovanému vzniknúť ani nárok na platenie nájomného.
Teda ani v tomto smere nemožno hovoriť o zmene pomerov, či hrubom nepomere medzi zriadeným
vecným bremenom a výhodou oprávneného. Pokiaľ ide o vzniknuté  nedoplatky v súvislosti s neplatením
predpísaných záloh zo strany žalovaného vo vzťahu k uplatňovanému právnemu dôvodu zrušenia
vecného bremena, s touto skutočnosťou sa v celom rozsahu správne v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal už súd prvej inštancie, keď vzhľadom na okolnosti spočívajúce v dôvodoch neplatenia
týchto zálohových platieb v určitom období (hmotná núdza žalovaného, nedôvodne neponížený zálohový
predpis na čom participovala svojou nečinnosťou samotná žalobkyňa, snaha žalovaného o úhradu
vzniknutého dlhu a v konečnom dôsledku tiež neexistencia dohody medzi stranami o primeranej výške,
ktorou sa má žalovaný na platbách v súvislosti s užívaním bytu podieľať, či pravidelné platby žalovaného
v tomto smere, odkedy mu bol priznaný starobný dôchodok), konštatoval síce zmenu pomerov, nie však
spôsobilú k záveru o vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou žalovaného, ako



z vecného bremena oprávneného, pričom v podrobnostiach v tomto smere odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

51. V konečnom dôsledku bez dopadu na záver o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, je tiež
námietka žalobkyne týkajúca sa správania žalovaného voči nej,  ktoré ju malo v konečnom dôsledku
prinútiť byt opustiť a ktoré správanie malo byť aj dôvodom, pre ktorý z bytu odišiel jej syn, keďže tieto ňou
produkované skutkové tvrdenia  vykonaným dokazovaním preukázané neboli, v tomto smere žalobkyňa
dôkazné bremeno v spore neuniesla. Takéto skutočnosti nielenže nevyplynuli z výsluchu svedkov, ale
ona samotná vo svojej výpovedi (ako na to správne poukazuje v písomnom vyjadrení žalovaný) uviedla,
že z bytu sa odsťahovala za svojím priateľom, s ktorým doposiaľ žije v spoločnej domácnosti, rovnako jej
syn z bytu odišiel k svojej priateľke, aktuálne má vlastný byt v ktorom s ňou žije. Naviac,  konfliktné vzťahy
medzi stranami, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tu boli už pred zriadením vecného bremena
a plynuli zo skončenia ich družeckého vzťahu, následného ochladnutia vzájomných citových väzieb,
čo menovite žalovaný ťažko psychicky niesol, pričom od odchodu žalobkyne z bytu za jej priateľom,
spolu títo  prakticky nekomunikujú (žalobkyňa nespochybnila, že o toto nemá záujem). V tomto smere
preto ani o zmene pomerov spôsobilej k záveru o dôvodnosti žaloby, hovoriť nemožno. Odvolací súd
však poznamenáva, že pri hodnotení správania žalovaného tvrdeného žalobkyňou (pokiaľ by aj bolo v
konaní preukázané), by nebolo možné na strane druhej opomenúť tiež správanie samotnej žalobkyne
spočívajúce v tom, že ona sama hrubým spôsobom zasahovala do výkonu práv žalovaného z vecného
bremena mu plynúcich, keď napr. iniciovala odpojenie bytu od energií s následným neudelením súhlasu
k jeho opätovnému napojeniu, bola nečinná vo vzťahu k správnemu stanoveniu zálohových platieb bytu
sa týkajúcich, bez súhlasu žalovaného a v jeho neprítomnosti narušila jeho obydlie a súkromie, keď
vstúpila spolu s priateľom  a svojim synom do bytu a vyhotovovala tam fotodokumentáciu), pretože ani jej
status vlastníčky, ju k takémuto postupu za daných okolností neoprávňoval. Keďže žalovaný iné bývanie
nemá a vzhľadom na rozsah zriadeného vecného bremena je potrebné dotknutý byt považovať za jeho
obydlie, ujma, ktorá by mu jeho zrušením vznikla i keď za žalobkyňou ponúkanú náhradu, spočívajúca
v strate jeho obydlia, je neporovnateľne významnejšia ako tá, ktorá vznikla samotnej žalobkyni úhradou
nedoplatkov v spojitosti s užívaním tohto bytu, ktoré naviac žalovaný tejto, odkedy u neho pominul stav
hmotnej núdze, pravidelne spláca a súčasne tiež pravidelne uhrádza predpísaný zálohový predpis (po
jeho úprave).

52. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil skutkový stav veci a vyslovil, že žalobkyňa
nepreukázala splnenie zákonom požadovaných predpokladov na zrušenie vecného bremena k
dotknutým nehnuteľnostiam zriadeného v prospech žalovaného z dôvodov uvedených v ust. § 151p ods.
3 OZ, preto opodstatnene jej  žalobe ako nedôvodnej nevyhovel a správne rozhodol, keď túto zamietol.

53.  Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho úvahy
vo vzťahu ku všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobkyňa v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

54.  O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 a § 262 ods. 1  CSP a žalovanému, ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2
CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

55.  Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule    (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e :
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :



- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
-    dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
-    dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/8/2014", "guid": "ae6dfacb-6f74-4188-8596-5abbdb97af9b:4e8ab0b6-f5f5-4d92-b963-d1d1956d8341", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "489d70ee-2225-4a24-bd64-f8b10c17a0b4:4bf2c352-e4d1-428e-991f-e8a4a1746bcd", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Ro/239/2013", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Michalovce sp. zn. 14Ro/239/2013 z 2. 10. 2013", "sud": "Okresný súd Michalovce", "datum_vydania": "2013-10-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/489d70ee-2225-4a24-bd64-f8b10c17a0b4:4bf2c352-e4d1-428e-991f-e8a4a1746bcd"}], "citovane_v": []}