Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11CoE/18/2016 z 5. 12. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 5. decembra 2016, sp. zn. 11CoE/18/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3814209978.2 Krajský súd Trenčín | 11CoE/18/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3814209978.2 | 2016-12-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7302b8ac-f6a4-49cf-82ee-9d549d7c844f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814209978.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11CoE/18/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814209978
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814209978.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu
JUDr. Milana Straku a JUDr. Eleny Zaťkovej v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: MCGA legal, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Partizánska 2, IČO: 36 715 662 proti povinnému: B. Z., bytom Mesto B., o vymoženie 448,05
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 24.
októbra 2014 č. k. 16Er/2048/2014-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Kamila Líšku
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie
podaným dňa 21.05.2014 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo
výške 448,05 eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODOCVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ a.s., sp. zn.
G09090977 zo dňa 11.01.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.03.2013 a vykonateľnosť dňa
24.03.2013. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 448,05 eur s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor JUDr. Kamil Líška súdu dňa 04.06.2014. Z
predloženého exekučného titulu a z pripojenej zmluvy súd prvej inštancie zistil, že dňa 17.12.2007 bola
medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere a ďalších úverových produktov č. 1086718500.
Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Obchodné podmienky úverových produktov (verzia 2/2006)".
Súd prvej inštancie právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o
úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedeného dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol
poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde
týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie úverov ". Z tohto dôvodu sa oprávnený považuje za
dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne
postavenie účastníkov zmluvy mal súd prvej inštancie za to, že pôžička bola povinnému poskytnutá ako
spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle
ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že
povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený



svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 5.38 zmluvy.
Preskúmaním predmetných obchodných podmienok ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne
bodu 5.38, vzhliadol súd prvej inštancie v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
Zastával názor, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť,
pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel
ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného
dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je
to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si
veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do
všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom,
že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne. Aj z predloženého rozhodcovského
rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom
prípade od „možnosti" výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber
rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, ktorý rozhodcovský rozsudok preskúmava až po v nej upravené
postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považoval súd prvej inštancie takto
upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Zastával názor, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu
ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu
Smernice Rady 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore
s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je
neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej
inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dodal, že
predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej
veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý
exekučný titul.

2. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený, ktorý dal do pozornosti dôvodovú správu Národnej rady Slovenskej republiky k ustanoveniu
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej postup exekučného súdu nie je správny.
Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť
spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V zmysle tejto dôvodovej správy je teda predmetná
rozhodcovská doložka v zmysle zákona a neprieči sa dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si
svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby
si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle tejto rozhodcovskej
doložky. Oprávnený ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu,
sp. zn. 9CoE/18/2010, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/924/09, ako aj na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Asturcom, C-40/08. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva
o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na
účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť vyplývajúca z § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka
dať do súladu svoju zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote 3 mesiacov
od 01.04.2004 a ani sankcia neplatnosti vyplývajúca z odseku 4 tohto ustanovenia. Na základe vyššie
uvedeného bol presvedčený, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje



neprijateľnú podmienku, nedochádza tu teda k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a návrh na
vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným
a vykonateľným rozsudkom. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil tak, že súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie v zmysle žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „C.s.p.“),
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa §
387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia
§ 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v platnom znení exekučné konanie na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch
mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote
nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je
spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa
použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

8. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v platnom znení rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa
spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

9. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní“), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní),
resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a/ a b/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu nevyhnutným následkom je
zastavenie exekučného konania aj bez návrhu.

10. Odvolací súd uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule
a či sú splnené všeobecné podmienky konania. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v
rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na
vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je
totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na
posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o



poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a
povinného (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2013, sp. zn.
3 Cdo 74/2012).

11. V štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

12. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je
dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

13. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

14. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

15. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5Cdo
230/2011).

16. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období do 31.12.2007, kedy mala byť
uzavretá zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka platného v
rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva
medzi účastníkmi bola zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom a zákonom
o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd poukazuje na to, že oprávneným predložená Zmluva o
úvere a ďalších úverových produktoch (ďalej len ,,zmluva o úvere“) je zmluvou spotrebiteľskou,
teda že medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom) a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Predmetnú zmluvu zo dňa 17.12.2007 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu
podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle



poslednej vety uvedeného ustanovenia sa aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Preto súd prvej
inštancie postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace
spotrebiteľa.

17. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a
4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernice
Rady 93/13/EHS a zisťovať, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému,
neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri
skúmaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky,
keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy). Rozhodcovskú doložku v článku 5.38. Obchodných podmienok úverových produktov (verzia
2/2006) správne považoval súd prvej inštancie za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice v zásade nemajú ako prameň komunitárneho
práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely
tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na
ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13/EHS zabezpečuje, článok 6 uvedenej
smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v
rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej
C-40/08).

19. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa
na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach úverových produktov, ktoré tvoria jej
neoddeliteľnú súčasť. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku,
a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).

20. Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax
navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,



pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade
zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola
samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára
2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

21. Nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla
platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD
zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp.
zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá,
alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku).

23. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)



- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).