Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16Cob/245/2017 z 12. 6. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. júna 2018, sp. zn. 16Cob/245/2017, ECLI:SK:KSTN:2018:3113200802.1 Krajský súd Trenčín | 16Cob/245/2017 | ECLI:SK:KSTN:2018:3113200802.1 | 2018-06-12 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 451 ods. 1 OZ, § 451 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a5f630bc-eb43-4194-99f8-6ad4f0a967d1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3113200802.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/245/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113200802
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3113200802.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu Personality, s.r.o., so sídlom
Svätoplukovo námestie 1/B, 949 01 Nitra, IČO 44 549 733, právne zastúpeného Mgr. E. U., advokátom,
so sídlom kancelárie P. 2, XXX XX V., proti žalovanému Slovenská informačná a marketingová
spoločnosť a.s, skrátený názov SIMS, a.s., so sídlom 913 08 Nová Bošáca 78, IČO 31 425 836, právne
zastúpenému Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B,
821 09 Bratislava, IČO 47 239 921, o zaplatenie 10 800 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 9Cb/141/2013-314 zo dňa 27. apríla 2017,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., ktorým uložil povinnosť žalovanému
zaplatiť žalobcovi sumu 7 200 eur s 8,87 % ročným úrokom z omeškania od 26.11.2012 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III., ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania vo výške 34 %, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 7 200 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 26.11.2012 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III., žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 34 %.

2. Podanou žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 10 800 eur 8,75
% ročným úrokom z omeškania do zaplatenia a k náhrade trov konania. Uviedol, že je profesionálnou
personálno-poradenskou spoločnosťou, ktorá svojim klientom poskytuje kompletné personálne služby s
dôrazom na vyhľadávanie a výber zamestnancov. Má udelenú licenciu na sprostredkovanie zamestnania
za úhradu podľa zákona o službách zamestnanosti a zákona o živnostenskom podnikaní. So
žalovaným uzatvoril ústnu zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej vyvíjal
činnosti smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzatvoriť pracovnú zmluvu s tretími osobami.
Žalovaný sa zaviazal zaplatiť za túto činnosť žalobcovi odplatu. Žalovanému sprostredkoval uzatvorenie
pracovnej zmluvy s P. L., ktorý do pracovného pomeru u žalovaného nastúpil 1.5.2012. Medzi
žalobcom a žalovaným bola dohodnutá odmena za sprostredkovanie zamestnania vo výške 10 800 eur
s DPH. Žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 1252012, ktorú však žalovaný neuhradil. Uviedol, že dňa
6.2.2012 sa medzi žalobcom a žalovaným uskutočnilo prvé stretnutie (v mene žalovaného sa stretnutia
zúčastnil L. I.), kde boli dojednané základné predzmluvné podmienky spolupráce a výber vhodných



kandidátov na manažérsku pozíciu pre žalovaného. Žalobca zaslal mailom 23.2.2012 L. I. zoznam 14
kandidátov vhodných na túto pozíciu. Z nich boli po vzájomnej komunikácii medzi stranami vybratí 4
kandidáti. Dňa 6.3.2012 sa uskutočnilo druhé stretnutie žalobcu a žalovaného, kde za žalovaného bol
prítomný L. I. a pán C. Z., ako predseda predstavenstva. Tu sa dohodli bližšie podmienky spolupráce s
tým, že žalobca identifikuje v procese ďalšieho výberového konania na pracovnú pozíciu pre žalovaného
ešte ďalších kandidátov. Žalovanému boli v dňoch 29.3.2012 až 4.4.2012 prezentovaní ďalší kandidáti,
a to pán K. a pán V.. Dňa 13.4.2012 bolo tretie stretnutie, ktorého sa zúčastnil aj kandidát odporúčaný
žalobcom, Ing. P. V., a dňa 1.5.2012 boli P. V. a P. L. prijatí do pracovného pomeru u žalovaného.
Vzhľadom k tomu, že medzi žalovaným a pánom V. došlo k ukončeniu pracovného pomeru v krátkom
čase, požiadal žalovaný žalobcu o sprostredkovanie zamestnania ďalšieho náhradného kandidáta na
takto uvoľnenú pozíciu. Boli vykonané ďalšie pohovory s kandidátmi, pričom žalovanému, ktorého v
týchto veciach už zastupoval P. L. bolo na jednotlivých stretnutiach v období od 4.6.2012 do 9.7.2012
prezentovaných niekoľko nových kandidátov, vrátane E. K., s ktorým uzatvoril žalovaný pracovnú zmluvu
so vznikom pracovného pomeru od 1.9.2012. Žalobca v žalobe konštatoval, že dôkazom vzniku a
existencie zmluvného vzťahu medzi stranami je aj email zaslaný L. I. žalobcovi 2.2.2012, aktívna činnosť
žalobcu počas výberového konania a tiež prijatie plnenia zo strany žalovaného v podobe uzatvorenej
pracovnej zmluvy s P. L., za čo patrí žalobcovi nárok na zaplatenie dohodnutej provízie. Žalobca
poukázal na § 642 a nasl. Obchodného zákonníka a § 26 ods. 3 Zákona o službách zamestnanosti.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným
neexistoval a neexistuje. Žalovaný si nie je vedomý uskutočnenia žiadneho právneho úkonu vo
vzťahu k žalobcovi, a to v ústnej, konkludentnej či písomnej forme. Žalobca nepreukázal konkrétne
práva a povinnosti vyplývajúce z tejto ústnej zmluvy, nepreukázal podmienky, na ktorých sa strany
dohodli, a to z dôvodu, že nikdy neboli obojstranne odsúhlasené. Žalobca postupoval prinajmenšom
podozrivo. O údajnej zmluve so žalovaným existuje jediný email zo dňa 2.2.2012, tento navyše nič
nehovorí o objednaní si služieb zo strany žalovaného, ale iba o ochote pána I. sa stretnúť. Tento mail
nie je adresovaný predsedovi predstavenstva žalovaného, ktorý jediný mohol samostatne zaväzovať
žalovaného. Samotný mail nedokazuje činnosť žalobcu pre žalovaného a ani súhlas pána I. s výkonom
takejto činnosti pre žalovaného. Žalobca pri tom v žalobe neuviedol, že uzatvoril záväznú objednávku
na poskytnutie personálnych služieb zo dňa 1.3.2012 so spoločnosťou SIMS s.r.o., teda s odlišnou
spoločnosťou, ktorej aj následne vystavil faktúru č. 462012 na sumu 10 800 eur za obsadenie
pozície Business Development Manager od 1.5. Žalobca sa snažil vytvoriť zmluvný vzťah so žalovaným,
ale až dňa 27.8.2012, keď zaslal žalovanému návrh na uzavretie zmluvy s navrhovaným dátumom
podpisu zmluvy 10.9.2012. Uvedená objednávka ako aj faktúra preukazujú, že žalobca nemal v úmysle
vykonávať odplatnú činnosť pre žalovaného, činnosť pre žalovaného nevykonával a len dodatočne
zmenil fakturačné údaje. Pokiaľ žalobca tvrdí, že uzatvoril ústnu zmluvu so žalovaným, je potrebné, aby
takýto úkon bol uskutočnený osobou na to oprávnenou. Z výpisu z Obchodného registra žalovaného
nesporne vyplýva, že za žalovaného koná predseda predstavenstva samostatne, pričom L. I., nikdy
predsedom predstavenstva žalovaného nebol a nikdy mu nebolo udelené oprávnenie na uzatváranie
akýchkoľvek zmlúv v mene žalovaného. Ani prípadný exces L. I. by nezaväzoval žalovaného, keďže
žalobca ako podnikateľský subjekt je povinný konať s vynaložením odbornej starostlivosti, teda má
skúmať, či osoba, s ktorou vedie rokovania smerujúce k uzatvoreniu zmluvného vzťahu, je
alebo nie je oprávnená konať v mene spoločnosti a zaväzovať ju. Je pozoruhodné, že žalobca ako
spoločnosť pracujúca s informáciami si nevšimol, kto a za akých podmienok je oprávnený konať za
žalovaného. Zarážajúce je to aj s ohľadom na výšku požadovaného nároku. Návrh zmluvy by tak aspoň
mailom zaslal predsedovi predstavenstva žalovaného, resp. mu doručil návrh záväznej objednávky a
požadoval od neho potvrdenie takéhoto návrhu. Žalobca ani v minulosti neevidoval zmluvný
vzťah so žalovaným a od počiatku bola jeho vôľa aj konanie zamerané na právny vzťah so SIMS s.r.o. V
súčasnosti sa žalobca snaží vytvoriť neexistentný právny vzťah so žalovaným, ale až od 27.8.2012, keď
zaslal žalovanému návrh na uzavretie zmluvy. Je tak zrejmé, že žalobca oslovil žalovaného s návrhom
na uzavretie zmluvy o sprostredkovaní až koncom augusta 2012 a nie vo februári či marci 2012,
ako to tvrdí. Ak by existoval záväzkový vzťah medzi stranami, nepotreboval by žalobca opätovne zasielať
návrh zmluvy žalovanému. Žalobca si bol tak od počiatku vedomý neexistencie zmluvného vzťahu so
žalovaným, no pokúšal sa a stále sa pokúša tento vzťah vytvoriť. Žalovaný ani nemal dôvod zmluvu so
žalobcom uzatvoriť, nakoľko má a mal uzatvorenú zmluvu o poskytovaní takýchto služieb
s personálnou agentúrou TARGET SK s.r.o., ktorej mesačne uhrádza značnú sumu za poskytované
služby. Žalovaný tiež poukázal na to, že právne úkony uvádzané žalobcom by boli zjavne neurčité a
nebolo by možné usudzovať, na čom konkrétne sa zmluvné strany dohodli. Predseda predstavenstva



žalovaného nerokoval so žalobcom, a ani nemohol predpokladať, že z pohľadu žalobcu bude pre
uzavretie zmluvného vzťahu určujúce osobné stretnutie s osobou, ktorá nie je oprávnená konať v mene
spoločnosti. Predseda predstavenstva žalovaného sa jedenkrát stretol so zamestnankyňou žalobcu,
avšak na tomto stretnutí neboli dohadované žiadne bližšie podmienky spolupráce. Žalobca tiež neuviedol
žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali a špecifikovali výšku ním uplatneného nároku, teda nie je
jasné, na základe čoho žalobca dospel k sume 10 800 eur, keďže k dohode o tejto sume nedošlo. Suma je
teda neurčitá a tiež neurčiteľná. Žalovaný sa tiež domnieva, že žalobca bol zároveň činný aj pre pána L.,
preto by mu nárok na zaplatenie odplaty ani nevznikol, a to ani v prípade existencie zmluvného vzťahu.
Pán L. nie je zamestnancom žalovaného, a to z dôvodu jeho neuspokojivých pracovných výsledkov a
s pánom V. bol skončený pracovný pomer v skúšobnej dobe pre porušenie pracovnej disciplíny. Koniec
ich pracovného pomeru sa niesol v duchu konfliktu so žalovaným, čím budú ovplyvnené aj ich svedecké
výpovede. Žalobcovi chýba vecná legitimácia rovnako ako žalovanému.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov a listinami,
z ktorých ustálil skutkový stav (odsek 4., 7.,13., 14. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a
tento posúdil podľa § 642, § 365, § 369 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka a podľa § 451 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1, 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

5. S ohľadom na podnikateľský charakter strán súd prvej inštancie uviedol, že je zrejmé, že medzi
nimi mohlo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní tak, ako to má na mysli citované ustanovenie
a to pri aplikácii § 261 Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní zmluvy o sprostredkovaní je
rozhodujúce presné vymedzenie predmetu sprostredkovania, pričom základnými náležitosťami takejto
zmluvy bude určenie (identifikácia) zmluvných strán (záujemca a sprostredkovateľ), určenie zmluvy,
ktorá sa má uzavrieť (označenie sprostredkúvanej zmluvy) a odplatnosť záväzkového vzťahu. V danom
prípade však existovala pochybnosť, či vôbec strany sporu mali vôľu takúto zmluvu uzatvoriť a či
ju aj reálne uzatvorili. K tomu, že zmluva bola riadne uzatvorená podľa názoru súdu prvej inštancie
nepredložil žalobca doklady. Z predložených dokladov jednoznačne nevyplýva ani vôľa žalobcu uzatvoriť
so žalovaným takúto zmluvu a ani vôľa žalovaného byť v takomto zmluvnom vzťahu so žalobcom. Z
predložených dokladov vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným (konkrétne pánom I., ktorý
v tomto období nebol štatutárnym zástupcom žalovaného) prebehla mailová komunikácia. V nej dňa
2.2.2012 F. X. (zamestnankyňa žalobcu) oznamuje L. I., že v prípade, že by v budúcnosti zvažovali
externý support pri hľadaní zaujímavých, prípadne špecifických profilov na trhu, pripája svoju vizitku. Na
to reaguje L. I. tak, že jej oznamuje, že začali s novými výbermi na pozície senior KAM/BDM pre ich
produktové portfólio v segmente stredných a veľkých firiem s tým, že ak mal jej mail predstavovať
ponuku k spolupráci, rád sa s ňou stretne. Toto mal byť zrejme prvotný kontakt pracovníkov strán.

6. Za nepochybnú skutočnosť považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že obchodný riaditeľ I. so
žalobcom jednal. Jeho konanie (ak by inak boli naplnené všetky ostatné náležitosti) by v zásade
bolo možné posúdiť podľa § 15 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, keďže bol obchodným riaditeľom
žalovaného, bolo v jeho náplni práce vybrať nových zamestnancov za účelom rozšírenia obchodného
oddelenia, teda bolo čiastočne v jeho kompetencii robiť za žalovaného kroky smerujúce k naplneniu
tohto cieľa. Ani z jedného vyjadrenia tejto osoby nevyplynulo, že mala vôľu uzatvoriť so žalobcom
zmluvu o sprostredkovaní ani žiadne konkrétne podmienky zmluvného vzťahu nedojednala a tieto
nedojednal ani štatutárny zástupca žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je zrejmé, že
prebehli výberové konania, že sa ich zúčastnil aj žalobca aj žalovaný, avšak ani zo strany pána I. (v
rámci excesu) a ani zo strany štatutárneho zástupcu žalovaného nikdy nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o
sprostredkovaní. Žalobca nepreukázal svoju vôľu uzatvoriť takýto zmluvný vzťah so žalovaným, ktorá
skutočnosť vyplynula aj z toho, že objednávku vyhotovil žalobca pre spoločnosť SIMS, s.r.o. a tejto
spoločnosti vystavil za služby faktúru č. 462012. Žalobca sa až následne snažil situáciu riešiť
tak, že žalovanému doručil novú záväznú objednávku personálnych služieb datovanú dňom 10.9.2012.
Pokiaľ ide o absentujúcu vôľu uzatvoriť zmluvu, súd prvej inštancie poukázal na
skutočnosť, že zmluva je právnym úkonom, teda jej uzatvorenie predpokladá vôľu a jej prejavenie (§ 34
a § 35 Občianskeho zákonníka) a k tomu v danom prípade nedošlo, keďže žalobca preukázal iba svoju
vôľu uzatvoriť zmluvu so SIMS, s.r.o., a nie vôľu uzatvoriť zmluvu so žalovaným. U žalovaného
prejav vôle uzatvoriť zmluvu nebol zistený vôbec.



7. Okrem nepreukázania samotného mechanizmu uzatvorenia zmluvy (maily sú všeobecné, tzv.
záväzná objednávka zo dňa 1.3.2012 je zo strany inej spoločnosti) súd prvej inštancie poukázal i
na skutočnosť, že ak by i došlo k tomu, že sa pán I. s pracovníkmi žalobcu dohodli na zháňaní
nových pracovníkov, žalobca nepreukázal, že sa strany dohodli aj na odplatnosti takéhoto kontraktu,
čo je podstatná náležitosť zmluvy o sprostredkovaní. Svedok I. uviedol, že nevie o tom, či sa štatutár
žalovaného dohodol so žalobcom na vyplatení nejakej odmeny, on odplatnosť takejto činnosti sám
nedojednával. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa označuje ako personálno
- poradenská spoločnosť, ktorá na trhu pôsobí od januára 2009, ktorá ponúka klientom vyhľadávanie
a výber zamestnancov, čo predpokladá, že je zorientovaná v tom, kto za spoločnosť koná a na
základe čoho akýkoľvek zmluvný vzťah vzniká. Podľa názoru súdu prvej inštancie je zarážajúce, že
žalobca nevedel, pre koho služby poskytuje, hoci vedel, s akou osobou jedná. To, kto je oprávnený
konať za žalovaného pritom jednoznačne vyplýva z výpisu z obchodného registra žalovaného (podľa
výpisu z obchodného registra - v mene spoločnosti koná predseda predstavenstva samostatne. Ostatní
členovia predstavenstva konajú v mene spoločnosti len na základe písomného poverenia predsedu
predstavenstva a s písomným súhlasom predsedu dozornej rady. Tiež uviedol, že i podľa mailovej
komunikácie medzi pánom I. a žalobcom s poukazom na skúsenosti žalobcu možno od žalobcu
predpokladať väčšiu obozretnosť pri jednaní a uzatváraní akéhokoľvek kontraktu.

8. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcovi nebolo možné priznať z titulu
uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní ako odmenu za sprostredkovanie. Preto sa ďalej zaoberal tým,
či prichádza do úvahy priznanie nároku z titulu bezdôvodného obohatenia.

9. Z dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca realizoval pre žalovaného
aktivity, ktoré majú v zásade charakter sprostredkovateľskej činnosti, keďže pre žalovaného
zabezpečoval nových pracovníkov, a to v zmysle požiadaviek žalovaného. Je zrejmé, že uskutočnil
viaceré stretnutia, oslovil a predstavil kandidátov, zúčastnil sa stretnutí kandidátov so žalovaným.
Žalobca robil pre žalovaného úkony v domnení, že ich robí na základe objednávky žalovaného.
Výsledkom jeho činnosti bolo, že sa u žalovaného zamestnali minimálne dve osoby - P. L., ktorý bol u
žalovaného zamestnaný od 1.5.2012 do 31.8.2012, pričom následne ešte pracoval v spoločnosti SIMS,
s.r.o., a P. V., ktorý u žalovaného pracoval od 1.5.2012 do 21.5.2012. Je teda zrejmé, že minimálne dve
osoby boli do pracovného pomeru u žalovaného prijaté výlučne na základe činnosti žalobcu. Žalovaný v
konaní nepreukázal, že by k zamestnaniu týchto osôb u neho došlo jeho činnosťou, prípadne činnosťou
niekoho iného. Obaja prijatí zamestnanci uviedli, že sa dostali do zamestnania u žalovaného výlučne
na základe činnosti žalobcu, pričom p. L. zostal pracovať u žalovaného ďalšie tri mesiace a
následne (na základe rozhodnutia pána Z.) začal pracovať v SIMS, s.r.o., ktorej jediným spoločníkom je
žalovaný, pričom náplň jeho práce bola rovnaká. Prínos žalobcu je tak nepochybný. V prípade,
že by zamestnania pána L. či pána V. zabezpečila iná personálna agentúra na základe zmluvy, vznikol
by jej nárok na odmenu. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie sumy 10 800 eur posúdil ako
nárok na bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu,
keďže súd vyhodnotil, že k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní medzi stranami nikdy nedošlo.

10. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie podporne použil pre posúdenie
takéhoto nároku správy, ktoré boli zabezpečené z viacerých personálnych agentúr poskytujúcich
obdobné služby ako žalobca. Zo správy INDEX NOSLUŠ, s.r.o., zo dňa 17.4.2015 vyplynulo, že odmena
za personálne poradenstvo v oblasti výberu kandidátov a testovania zamestnancov by sa pohybovala
v rozpätí 200 % až 300 % nástupného platu ponúkaného kandidáta na vybranej pozícii. Štandardne sa
v prípade odchodu vybraného kandidáta vyhľadáva 1x náhradník alebo sa klientovi vracia časť odmeny,
prípadne celá. Zo správy spoločnosti Grafton Recruitment Slovakia, s.r.o., vyplynulo, že odmena za
výber a testovanie zamestnancov býva vo výške 2,5 až 3-násobku nástupného platu umiestneného
kandidáta. V prípade, že kandidát nezotrvá u klienta počas tzv. garančnej doby (jej dĺžka môže byť
rôzna), vracia sa celá alebo pomerná časť odmeny. Zo zmlúv predložených žalobcom vyplýva, že v
spoločnosti SLAVIK & STELL, s.r.o. by odmena za sprostredkovanie zamestnania bola vo výške 3
mesačných platov sprostredkovaného kandidáta, pričom ak by bol pracovný pomer ukončený do 3
mesiacov od nástupu do pracovného pomeru, sprostredkovateľ by bol povinný realizovať bezodplatnú
náhradu formou vyhľadania nového kandidáta. V spoločnosti SYNERGY TEMPORARY HELP, s.r.o. by
odmena za sprostredkovanie zamestnania bola 25 % z predpokladaného ročného príjmu vybraného
kandidáta na základe pracovnej zmluvy. V prípade ukončenia pracovného vzťahu počas garancie
(3 mesiace) sa poskytuje bezodplatne náhradný kandidát alebo sa vráti časť odmeny. Zo záväznej



objednávky služieb, ktorá bola vystavená na spoločnosť SIMS, s.r.o., vyplynulo, že odmena, ktorú by si
uplatňoval žalobca za poskytnutie obdobných služieb by bola vo výške trojnásobku platu zamestnanej
osoby.

11. S ohľadom na charakter poskytovanej činnosti a uvádzané správy iných personálnych agentúr,
súd prvej inštancie ustálil, že výška bezdôvodného obohatenia by sa v danom prípade mala rovnať
možnej bežnej odmene, ktorú by mohol žalobca dostať za poskytovanú službu. Ako vyplýva zo správ
personálnych agentúr, odmena by v danom prípade mala predstavovať minimálne dvojnásobok platu
osoby, ktorá do práce nastúpila. Súd prvej inštancie pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal
z tarifného platu p. L., ktorý preukázateľne pracoval u žalovaného minimálne po dobu 3 mesiacov
(následne pracoval v dcérskej spoločnosti, pričom tam vykonával v zásade zhodnú činnosť ako u
žalovaného). Tarifný plat bol vo výške 3 000 eur, preto žalobcovi patrí suma 6 000 eur + DPH, teda suma
7 200 eur. V danom prípade bolo povinnosťou žalovaného vrátiť bezdôvodné obohatenie žalobcovi,
pričom žalovaný už v okamihu doručenia faktúry na zaplatenie sumy 10 800 eur splatnej 21.9.2012 vedel,
že k vráteniu peňazí má dôjsť. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V danom prípade vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie sumy
10 800 eur najneskôr do 25.11.2012, teda toto je okamih, kedy žalovaný reálne vedel, že takúto sumu
od neho žalobca požaduje zaplatiť (výzva zo dňa 9.11.2012). Keďže k zaplateniu k tomuto okamihu
nedošlo, zaviazal súd žalovaného aj k zaplateniu úroku z omeškania odo dňa 26.11.2012, ku ktorému
bola výška úroku z omeškania 8,75 % (základná úroková sadzba ECB bola vo výške 0,75 %).

12. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2
CSP a tento nárok priznal žalobcovi pomerne, keď žalobca mal v konaní úspech len čiastočný (žalobca
úspešný v rozsahu 67 % a žalovaný v rozsahu 33 %, rozdiel medzi pomerom úspechu a neúspechu
žalobcu predstavuje náhradu trov konania vo výške 34 %).

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorým napadol
výroky I. a III. tohto rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Vyjadril nesúhlas so závermi
súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia a so spôsobom určenia výšky tohto bezdôvodného obohatenia,
keď za správny záver považoval, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že medzi žalobcom a žalovaným nebola nikdy uzavretá zmluva o sprostredkovaní. Poukázal na
to, že žalovaný nemal nikdy v úmysle využívať sprostredkovateľské služby žalobcu. Ak by teda žalobca
takéto služby žalovanému poskytol, šlo by o službu žalovaným nevyžiadanú a jednostranne nanútenú
žalobcom. Samotná skutočnosť, že žalovaný uzatvoril s p. L. pracovnú zmluvu, nie je potvrdením opaku.
Ako potvrdil p. I., žalovaný sa usiloval o nájdenie vhodných zamestnancov svojpomocne, zverejnením
ponuky zamestnania, vyhľadávanie pomocou sociálnych sietí, nikdy neoslovil žalobcu so žiadosťou
o vyhľadanie zamestnancov. Práve naopak, bol to žalobca, ktorý žalovaného s takouto ponukou
skontaktoval a následne vnútil žalovanému svoje služby neserióznym spôsobom. Po celú dobu jednal
žalobca s osobou, o ktorej vedel/musel vedieť, že nejde o osobu oprávnenú riešiť v mene žalovaného
takéto záležitosti a svojvoľne od určitého okamihu tvrdil uzatvorenie ústnej zmluvy o sprostredkovaní so
žalovaným (aj keď sám tvrdil, že jeho štandardnou praxou je uzatváranie písomných zmlúv), predložil
p. I. na podpis objednávku sprostredkovateľských služieb, kde ako záujemca nebol uvedený žalovaný,
pričom ho uviedol do omylu v tom, že ide iba o potvrdenie uskutočnenia stretnutia (pojednávanie dňa
29.1.2015). Za účelové tvrdenia označil žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že predseda predstavenstva
žalovaného sa zúčastnil stretnutí, na ktorých boli prezentovaní uchádzači o zamestnanie, a teda že
vedel, že žalobca vykonáva pre žalovaného sprostredkovateľskú činnosť, pretože tieto nie sú ničím
podložené. Ani v prípade, že by sa niektorého zo stretnutí p. Z. zúčastnil, neznamená to automaticky, že
si bol vedomý uvedenej činnosti žalobcu, keďže v danom období sa takýchto stretnutí uskutočnilo veľa.
Žalovaný mal navyše v tom čase už uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní s inou personálnou agentúrou
a žalovaný vyhľadával zamestnancov aj svojpomocne. P. Z. sa mohol oprávnene domnievať (ak by
sa stretnutí skutočne zúčastnil), že tieto stretnutia boli realizované práve v dôsledku vlastnej činnosti
žalovaného alebo agentúry. Súd prvej inštancie posudzoval vznik nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nezávisle od tej skutočnosti, že žalovaný po celý čas konal v uvedenej veci s neoprávnenou
osobou a tento fakt zohľadnil iba vo vzťahu k posúdeniu existencie zmluvy o sprostredkovaní. Podľa
názoru žalovaného tieto skutočnosti nemožno oddeliť, keďže spolu úzko súvisia. Práve konanie s
neoprávnenou osobou bolo príčinou toho, že žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu s osobou, ktorú
žalovanému odprezentoval žalobca. V prípade, ak by konal s p. Z., žalovaný by predmetnú zmluvu nebol



uzatvoril. Konaním bez príkazu žalobca vystavil žalovaného riziku poškodenia dobrého mena a uvedené
konanie je nepochybne v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ako také nepožíva právnu
ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka a komentár k nemu). Úlohou súdu je, aby nepostupoval zbytočne
formalisticky, ale aby zohľadnil špecifiká prejednávanej veci. V článku IV. odvolania žalovaný nesúhlasil
s postupom súdu prvej inštancie, ktorým určil výšku bezdôvodného obohatenia ako dvojnásobok platu
osoby, ktorá nastúpila do práce u žalovaného, pretože takýto záver nezodpovedá skutkovému stavu
veci ani podstate inštitútu bezdôvodného obohatenia. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenie
nie je nárokom na náhradu škody a jeho výška sa neodvíja od ujmy spôsobenej osobe oprávnenej z
bezdôvodného obohatenia, ale od skutočného neoprávneného prospechu osoby, ktorá sa obohatila.
Bezdôvodné obohatenie nemožno chápať ako to, čo žalovaný ušetril tým, že zamestnancov mu
nesprostredkovala iná agentúra, ale maximálne iba ako to, čo ušetril tým, že vyhľadanie zamestnanca
nezrealizoval sám. Takéto bezdôvodné obohatenie je nepochybne zanedbateľné, ak nie nulové, pričom
reálnu hodnotu úkonov spojených s vyhľadávaním zamestnancov žalovaným je prakticky nemožné určiť,
p. I. uvedené vyhľadával v rámci svojho pracovného času. Skutočnosť, že vyhľadanie zamestnanca
bolo napokon dosiahnuté úkonmi žalobcu, nepredstavovalo pre žalovaného žiadnu úsporu, keď sa
zoberie do úvahy, že p. I. sa týchto pohovorov zúčastnil osobne. Ak by žalovaný akceptoval spôsob
výpočtu bezdôvodného obohatenia súdom prvej inštancie, tak by zaplatil to, čo by zaplatil, ak by so
žalobcom uzatvoril zmluvu o sprostredkovaní. Úkony žalobcu boli zo strany žalovaného nevyžiadané a
boli žalovanému vnútené priam až agresívne a žalobca po celý čas svoju aktivitu zameriaval na p. I.,
ktorý zrejme nechápal podstatu a následky takéhoto konania, keďže mal v danej veci toľko kompetencie
ako vrátnik alebo recepčná žalovaného. Žalovaný ďalej argumentoval, že aj keď výšku bezdôvodného
obohatenia nemožno odvíjať od výšky ujmy, ktorá vznikla oprávnenému z bezdôvodného obohatenia, je
podľa názoru žalovaného relevantné, či žalobcovi vôbec nejaká škoda vznikla. Je zrejmé, že žalobca p.
L. aktívne nevyhľadával, naopak, žalobca vykonával činnosť práve pre neho, a to z dôvodu niekdajšieho
vzťahu kolegiality p. L. s pracovníčkou žalobcu, p. X., ktorá v jednom e-maile pre žalovaného,
hovorí o ňom dosť familiárne ako o P., čo potvrdzuje nadštandardné vzťahy a vzbudzuje pochybnosti.
Ak by bola platne uzatvorená zmluva o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným, nepatrila by
žalobcovi provízia podľa § 647 Obchodného zákonníka. Potom je absurdné, aby pri konštatovaní
neexistencie zmluvy o sprostredkovaní malo pre žalobcu výrazne pozitívny následok neprihliadania na
citované ustanovenie. Bez preukázania vzniku ujmy a príčinnej súvislosti medzi získaním bezdôvodného
obohatenia a vznikom majetkovej ujmy nemožno nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.5.2012 sp.zn. 7 Cdo 117/2011). Pre posúdenie
výšky bezdôvodného obohatenia je podľa názoru žalovaného kľúčová aj otázka kvality poskytnutej
služby žalobcom. Žalobca sa s ohľadom na dobré vzťahy s p. L. usiloval umiestniť p. L. u niektorého
zamestnávateľa bez ohľadu na to, či tento bol vhodný kandidát pre daného zamestnávateľa. Uvedené
potvrdzuje aj to, že s p. L. bol po pomerne krátkej dobe rozviazaný pracovný pomer. S ďalším
zamestnancom, o ktorom žalobca tvrdí, že ho žalovanému sprostredkoval (p. V.), bol pracovný pomer
rozviazaný v skúšobnej dobe pre porušenie pracovnej disciplíny. Zároveň žalovaný podal odvolanie
proti výroku o náhrade trov konania, keďže tento má svoj podklad vo výroku o veci samej. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmienil tak, že žalobu zamietne, prípadne, aby tento
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. K doručenému odvolaniu sa žalobca nevyjadril.

15. Súdne konanie vo veci žalobcu proti žalovanému o zaplatenie 10 800 eur s príslušenstvom začalo
podľa § 82 ods. 1 O.s.p. dňa 15.1.2013, kedy bola žaloba doručená súdu prvej inštancie, za platnosti a
účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších
predpisov.

17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie proti výrokom I. a III. podala
v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa §
359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP
aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.



18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. je potrebné
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo
doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem. Vychádzal zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie
(§ 383 CSP).

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

21. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením §
470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné
podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektuje
základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a
naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

22. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach a o predvolávaní na nariadené pojednávania
za účelom prejednania veci. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti strán sporu
konať pred súdom, od 1.7.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

23. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka žalobe
výrokom I. čiastočne vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania pomerom jeho úspechu vo veci.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací
súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387
ods. 2 CSP).

24. Postupom podľa § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými odvolacími
tvrdeniami žalovaného, ktoré v odvolacom prieskume vyhodnotil ako nedôvodné bez opory v zistenom
skutkovom stave a v právnom posúdení súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o sprostredkovaní
podľa § 642 Obchodného zákonníka, či už v písomnej alebo ústnej forme, nakoľko v prejavoch
vôle strán sporu v období prebiehajúcich a uskutočnených stretnutí zameraných na výber vhodného
kandidáta pre konkrétnu pracovnú pozíciu u žalovaného, absentovali základné náležitosti vyžadované
na vznik platnej zmluvy o sprostredkovaní podľa citovanej normy hmotného práva. Ustanovenie § 642
Obchodného zákonníka je v zmysle § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením, od
ktorého sa strany nemôžu odchýliť. V období, kedy začala medzi stranami sporu komunikácia (či už
elektronická alebo ústna) žalobca adresoval objednávku na sprostredkovateľskú činnosť spoločnosti



SIMS, s.r.o., pričom v konaní bolo preukázané, že žalobca uskutočňoval vyhľadávania vhodných
kandidátov do zamestnania a zúčastňoval sa ich výberu najmä komunikáciou a účasťou obchodného
riaditeľa žalovaného Ing. L. I., kedy pohovoru s vhodnými kandidátmi na pracovnú funkciu u žalovaného
a ich výberu sa v Bratislave dňa 6.3.2012 zúčastnil aj predseda predstavenstva žalovaného. Pokiaľ
žalovaný v odvolaní poukazuje na niektoré tvrdenia vyplývajúce z výpovede svedka Ing. L. I.,
o ktoré opiera svoju argumentáciu, odvolací súd dáva do pozornosti, že tento svedok na pojednávaní
dňa 29.1.2015 vypovedal okrem iného aj to, že jeho úlohou bolo nájsť vhodného kandidáta za účelom
rozširovania obchodného oddelenie a vo vzťahu k týmto kandidátom konal vždy ako obchodný riaditeľ
žalovaného (v spoločnosti SIMS, s.r.o., ktorá bola dcérskou spoločnosťou žalovaného, nepracoval).
Výpoveď tohto svedka o tom, že išlo aj o rozhodnutie predsedu predstavenstva žalovaného, že majú
začať s výberom kandidátov zodpovedá tvrdeniu predsedu predstavenstva žalovaného v jeho výpovedi
na pojednávaní dňa 12.9.2014, v ktorej okrem iného uviedol, že v rozhodnom období mali záujem
vybudovať silné obchodné oddelenie v Bratislave a p. I. mal za úlohu toto zabezpečiť, bola to jeho
zodpovednosť. Skutkovým zisteniam nezodpovedajú ani tvrdenia žalovaného, že žalobca poskytol svoje
služby žalovanému jednostranne, že žalobca konal bez príkazu a zo strany žalovaného išlo o služby
nevyžiadané. Z výpovedí svedkov, ktorých skutkové tvrdenia neboli spochybnené, odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie ustálil, že žalobca realizoval pre žalovaného aktivity, ktoré majú charakter
sprostredkovateľskej činnosti, keďže pre žalovaného zabezpečoval nových zamestnancov v zmysle
požiadaviek žalovaného.

25. Konanie bez príkazu založil žalovaný na tvrdení, že žalovaný po celý čas konal v uvedenej veci
neoprávnenou osobou a tento fakt zohľadnil súd prvej inštancie iba vo vzťahu k posúdeniu existencie
zmluvy o sprostredkovaní. Podľa názoru žalovaného tieto skutočnosti nemožno oddeliť, keďže spolu
úzko súvisia. Práve konanie neoprávnenou osobou bolo príčinou toho, že žalovaný uzatvoril pracovnú
zmluvu s osobou, ktorú žalovanému odprezentoval žalobca. S týmto argumentom žalovaného sa
odvolací súd nestotožňuje. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca a žalovaný
vystupovali vzájomne ako podnikatelia, že žalobca reálne vykonal pre žalovaného sprostredkovanie
zamestnancov ako činnosť, ktorá mala byť predmetom zmluvy o sprostredkovaní a stretnutí s kandidátmi
na pracovnú pozíciu vyhľadávanú pre žalovaného sa zúčastnil okrem obchodného riaditeľa žalovaného,
ktorý mal v rozhodnom období aj postavenie člena predstavenstva (od 29.9.2011 do 30.7.2012),
zúčastnil aj predseda predstavenstva.

26. Z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna skutková okolnosť, že do uzatvorenia pracovnej
zmluvy s P. L., ktorú za žalovaného podpísal predseda predstavenstva žalovaného, žalovaný voči
žalobcovi odmietol konanie Ing. L. I. ako obchodného riaditeľa, ktorý bol v rozhodnom období poverený
zabezpečím vybudovania silného obchodného oddelenie v Bratislave, ako konanie, ktorým prekročil
rozsah svojho poverenia, ani žiadna skutková okolnosť, že vo vzťahu k žalobcovi bolo konanie Ing.
L. I. ako obchodného riaditeľa vylúčené. Ostatné argumenty žalovaného uvedené v odvolaní, ktoré sa
týkali otázky konania Ing. L. I. za žalovaného v pozícii obchodného riaditeľa žalovaného v priebehu
vyhľadávania vhodných kandidátov na pracovné pozície žalovaného v rámci rozširovania obchodného
oddelenia, ako aj spochybňovania vykonávania činnosti žalobcom pre žalovaného v rozhodnom období,
vyhodnotil odvolací súd ako úvahy bez opory v konkrétnych skutkových zisteniach z vykonaných
dôkazných prostriedkov. Na situácii, že žalobca vykonával svoje podnikateľské aktivity v prospech
žalovaného nič menení ani skutočnosť, že žalovaný mal na vyhľadávanie zamestnancov uzatvorenú
zmluvu o sprostredkovaní s inou personálnou agentúrou a žalovaný vyhľadával zamestnancov aj
svojpomocne. Podľa názoru odvolacieho súdu sa tieto spôsoby vyhľadávania zamestnancov žalovaného
vo vzťahu žalobca a žalovaný vzájomne nevylučujú. Pre konanie žalobcu bez príkazu nebola podľa
názoru odvolacieho súdu splnená podmienka dispozície § 742 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka spočívajúca v tom, že žalobca konal bez súhlasu žalovaného.

27. Súd prvej inštancie správne podriadil zistený skutkový stav aplikácii § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, ktorá právna úprava sa použitie aj pre vzťahy medzi podnikateľmi. Ustanovenie § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka definuje bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný aj plnením
bez právneho dôvodu, čo nastalo v danom spore medzi žalobcom a žalovaným. Vo všeobecnosti
sa majetkovým prospechom rozumie získanie majetkových hodnôt vyjadriteľných v peniazoch. Ide o
stav, keď sa doterajší majetok obohateného rozmnoží alebo o stav, keď sa jeho doterajší majetok
nezmenší, hoci bez jeho získania by k tomu došlo (povinnosť plniť podľa platne uzavretej zmluvy
o sprostredkovaní). Za majetkový prospech sa považuje aj prospech spočívajúci vo výkonoch bez



právneho dôvodu realizovaných v prospech obohateného, ako aj v peniazoch vyjadriteľný akýkoľvek
vzťah, ktorý je na prospech obohateného, ak sa tak stala za podmienok podľa citovaného ustanovenia
hmotného práva.

28. Vzťah z bezdôvodného obohatenia je vzťahom záväzkovým a k úbytku alebo k prírastku v majetkovej
sfére obohateného môže dôjsť aj vznikom dlhu alebo pohľadávky. Vznik bezdôvodného obohatenia
je objektívny stav, ktorý vzniká mimozmluvne za splnenia zákonných podmienok podľa § 451 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný je subjektom podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý sa na úkor žalobcu obohatil (pasívna vecná legitimácia) a ktorý je povinný toto obohatenie
žalobcovi vydať. Výkladom tohto ustanovenia dospel odvolací súd k názoru, že pre určenie výšky tohto
bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu, ktorý nastal v majetkovej sfére žalovaného
tým, že o túto výšku sa jeho majetok nezmenšil, je plnenie nerealizované žalovaným na úkor žalobcu
za sprostredkovanie zamestnania za úhradu, keď žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu s jedným z
kandidátov (P. L.) vyhľadaných pre žalovaného na ním žiadanú pracovnú pozíciu, za sprostredkovanie
ktorého uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky žalobou. Odvolací súd sa stotožňuje s
argumentáciou žalovaného v tej časti, v ktorej tvrdí, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie
je nárokom na náhradu škody; nesúhlasí však s ďalšou argumentáciu žalovaného v danom spore o tom,
že výška bezdôvodného obohatenia sa neodvíja od ujmy spôsobenej osobe oprávnenej z bezdôvodného
obohatenia, ale od skutočného neoprávneného prospechu osoby, ktorá sa obohatila. V danom spore sa
majetok žalovaného nezmenšil na úkor žalobcu. Preto tvrdenie, že výška bezdôvodného obohatenia,
ktorá by mala nastať v jeho majetkovej sfére môže v peniazoch vyjadrovať iba to, čo žalovaný ušetril tým,
že vyhľadanie zamestnanca nerealizoval sám, neobstojí vzhľadom na objektívnosť stavu bezdôvodného
obohatenia. Subjektívne okolnosti, čo by bol žalovaný ušetril, ak by osobu na konkrétnu pracovnú
pozíciu vyhľadal vlastnou činnosťou, nie sú pre určenie bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu a
jeho výšky ani významné, ani určujúce, a preto v danom spore bez významu na právne posúdenie.
Súd prvej inštancie bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu vymedzil ako možnú bežnú odmenu,
ktorú by mohol žalobca dostať za poskytovanú službu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia
preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď z dôvodu absencie zmluvy o sprostredkovaní a jej
zákonom predpokladanej odplatnosti vychádzal a použil pri určení jeho výšky vzhľadom na predmet
činnosti žalobcu porovnávaciu metódu o výške odplaty (provízie) iných personálnych agentúr a výšku
bezdôvodného obohatenia ustálil ako dvojnásobok platu osoby, ktorá do práce u žalovaného nastúpila,
t.j. z tarifného platu P. L., ktorý bol preukázateľne u žalovaného zamestnaný po dobu viac ako 3 mesiace
(obvyklá garancia 3 mesiace trvania pracovného pomeru, v opačnom prípade možnosť na náhradného
kandidáta bezodplatne, príp. vrátenie časti odplaty).

29. V kontexte vyššie uvedených názorov vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné aj tvrdenie
žalovaného, že ak by bola platne uzatvorená zmluva o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným,
nepatrila by žalobcovi provízia podľa § 647 Obchodného zákonníka z dôvodu, niekdajšie vzťahy
kolegiality p. L. so zamestnankyňou žalobcu, p. X. boli nadštandardné, vzbudzujú pochybnosti a
z uvedeného je zrejmé, že žalobca vykonával činnosť p. L., ktorého pre žalovaného aktívne nevyhľadal.
V zmysle § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že sprostredkovateľ má nárok na dojednanú
províziu, inak obvyklú za sprostredkovanie obdobných zmlúv v čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní.
Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá
bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s
ktorou sa uzavrela sprostredkúvaná zmluva. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že aplikácia zákonom
stanovených podmienok, za splnenia ktorých nevzniká osobe v postavení sprostredkovateľa nárok na
dojednanú províziu prichádza do úvahy za situácie existencie platnej zmluvy o sprostredkovaní medzi
záujemcom a sprostredkovateľom, pričom je na záujemcovi, aby preukázal, že sprostredkovateľ bol v
tomto záväzkovom vzťahu nečinný alebo sprostredkúvaná zmluva bola uzavretá bez jeho pričinenia, tiež
v prípade, že sprostredkovateľ porušil zmluvne dojednaný zákaz vyvíjať sprostredkovateľskú činnosť aj
pre tretiu osobu, s ktorou záujemca uzatvoril sprostredkúvanú zmluvu. Ide o určitú formu sankcie, ktorú
zákon nezakazuje. Podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne zistený skutkový stav veci preukazuje, i v
prípade možnej aplikácie tohto ustanovenia, že žalobca bol pre žalovaného činný a pracovná zmluva s p.
L. so žalovaným bola uzatvorená pričinením žalobcu, pretože pred uzavretím pracovnej zmluvy žalovaný
reálne posudzoval osobným pohovorom s týmto kandidátom jeho vhodnosť na obsadenie konkrétnej
pracovnej pozície.



30. Žalovaný v odvolaní poukázal na názory vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28.5.2012 sp.zn. 7 Cdo 117/2011, v ktorom tento súd ako dovolací súd uviedol, že bez
preukázania vzniku ujmy a príčinnej súvislosti medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom
majetkovej ujmy nemožno nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať. Oboznámením sa
s týmto uznesením odvolací súd uvádza, že jeho závery rešpektuje a stotožňuje sa s nimi. V
danom spore žalobca preukázal, že v priebehu mesiacov február a marec 2012 reálne vykonával
činnosti súvisiace s vyhľadávaním vhodných kandidátov na pracovnú pozícii u žalovaného a za účasti
žalovaného v jeho priestoroch sa v Bratislave zúčastnil pohovorov s niektorými kandidátmi na túto
pozíciu. Žalobcom vykonávanú činnosť žalovaný prijal. S činnosťou žalobcu pre žalovaného, ktorá je
svojim obsahom činnosťou sprostredkovateľskou (predmet sprostredkovania), súvisí odplatnosť za túto
činnosť. Priama príčinná súvislosť medzi vznikom ujmy na strane žalobcu a získaním bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, ktoré je vyjadriteľné v peniazoch, spočíva v tom, že bez činnosti
žalobcu pre žalovaného by sa strane žalovaného nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia v
podobe nezmenšenia jeho majetku, nakoľko by žalobcovi nevzniklo žiadne právo na peňažné plnenie a
žalovanému by nevznikla povinnosť peňažné plnenie žalobcovi poskytnúť.

31. Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad v napadnutom výroku I. jeho rozsudku vo veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo
výroku I. vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych
noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP zohľadňuje procesnú situáciu, že
žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, preto prichádzalo do úvahy pomerné rozdelenie trov konania.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu v odvolacom
konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
za dodržania zásad podľa § 251 CSP.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu



b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).