Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/64/2018 z 9. 7. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 9. júla 2018, sp. zn. 27Co/64/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3616201889.2 Krajský súd Trenčín | 27Co/64/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3616201889.2 | 2018-07-09 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8f396a8-8de1-4039-866f-3930b3431314 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3616201889.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/64/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3616201889
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3616201889.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek
senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: R., proti žalovanému: A., o
zaplatenie 531,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske
zo dňa 09. marca 2017, č.k. 5C/113/2016-46, v spojitosti s opravným uznesením zo dňa 14. decembra
2017, č.k. 5C/113/2016-58, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojitosti s opravným uznesením z r u š u j e a vec v r a c i a
tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, v spojitosti s opravným uznesením, súd prvej
inštancie zamietol žalobu žalobcu a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanej
nárok na ich náhradu nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 531,31 eur, úroku vo výške 4,75% ročne zo sumy 449,02 eur od 17.03.2016 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 459,99 eur od 17.03.2016 do zaplatenia
a náhrady trov konania na tom základe, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 29.07.2004 Zmluvu o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej bola žalovaná oprávnená čerpať
finančné prostriedky až do výšky 3.319,39 eur /100.000,- Sk/. Žalobca so žalovanou dohodol v článku
VII. bod 2 Úverových podmienok možnosť požadovať okamžité splatenie úveru aj s príslušenstvom.
Ako vyplýva z úverovej dokumentácie, k čerpaniu mimoriadneho medziúveru došlo dňa
05.08.2004 vo výške 2.655,51 eur /80.000,- Sk/. Nakoľko žalovaná poskytnutý úver nesplácala a
bola v omeškaní, listom zo dňa 09.08.2013 ju vyzval žalobca na úhradu dlžnej sumy.
Žalovaná na výzvu nereagovala a nedošlo k splneniu záväzkov po termíne splatnosti. Listom zo dňa
02.10.2013 žalobca oznámil žalovanej, že k dátumu 30.09.2013 došlo k zosplatneniu celého úveru.
Podľa vyčíslenia pohľadávky poskytnutého žalobcom ku dňu 16.03.2016 bol celý zostatok v sume 531,31
eur, pozostávajúci z istiny 449,02 eur, riadneho úroku v zmysle zmluvy o úvere vo výške 10,97 eur a
úrokov z omeškania vo výške 71,32 eur. Žalovaná sa k žalobe napriek výzve súdu nevyjadrila.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere č. XXXXXXX/XXXXXXXXX zo dňa 13.07.2004 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou
č.l.6-8 spisu vyplýva, že strany sporu uzavreli v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvu
o úvere na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej mimoriadny medziúver pod číslom
XXXXXXX vo výške 100.000,- Sk. Po splnení zmluvou stanovených podmienok sa žalobca zaviazal
poskytnúť žalovanému stavebný úver pod číslom XXXXXXXXX vo výške 60.000,- Sk. Presná výška
stavebného úveru je rozdiel medzi cieľovou a nasporenou sumou pri pridelení cieľovej sumy. V článku
III. zmluvy bola dohodnutá úverová sadzba mimoriadneho medziúveru na 7,3%, úrok z omeškania
5% ročne, úroková sadzba stavebného úveru 4,75% ročne a úrok z omeškania je o 3% vyšší ako



úroková sadzba uvedená v bode 2 písm. a/ tohto článku. Podľa článku IV. bod l zmluvy, od mesiaca
nasledujúceho po uzatvorení tejto zmluvy do nasporenia 40% z cieľovej zmluvy o stavebnom sporení sa
žalovaná zaviazala poukazovať vklady v minimálnej výške 0,8% z cieľovej sumy zmluvy o stavebnom
sporení t.j. 26,55 eur /800,- Sk /vždy od 1. do 16. dňa príslušného mesiaca na účet stavebného sporenia
č. XXXXXXXXX. Od mesiaca nasledujúceho po prvom čerpaní mimoriadneho medziúveru do pridelenia
cieľovej sumy sa dlžník zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho medziúveru a poistné z poistenia úveru
uvedeného v článku VII. tejto zmluvy v pravidelných mesačných splátkach vo výške 24,06 eur /725,- Sk /
vždy od 1. Do 16. dňa príslušného mesiaca na účet mimoriadneho medziúveru č. XXXXXXX. Úverovú
splátku tvorí splátka úrokov z mimoriadneho medziúveru vo výške 22,24 eur / 670,- Sk/ a splátka
poistného 1,83eur /55,- Sk/. Odo dňa nasledujúceho po pridelení cieľovej sumy do úplného splatenia
stavebného úveru sa dlžník zaväzuje splácať stavebný úver a poistné z poistenia úveru uvedeného v
článku VII. tejto zmluvy v pravidelných mesačných splátkach vo výške cca 974,- Sk vždy od 01. do
16. dňa príslušného mesiaca. Úverovú splátku tvorí splátka istiny a úrokov stavebného úveru vo výške
29,87 eur/ 900,- Sk / a splátka poistného 2,46 eur /74,- Sk/. Z úverovej dokumentácie č.l.9 spisu vyplýva,
že žalovaná čerpala finančné prostriedky úveru dňa 05.08.2004 vo výške 2.655,51 eur /80.000,- Sk/. Z
výzvy pred odstúpením od zmluvy zo dňa 09.08.2013 vyplýva, že žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie
dlžnej sumy do 31.08.2013 a to úverovú mesačnú splátku vo výške 29,21 eur a ostatné dlžné sumy.
Ak záväzok nebude vyrovnaný, žalobca pristúpi k odstúpeniu od úverovej zmluvy , čím sa celý zostatok
úveru stane okamžite splatným. Z odstúpenia od zmluvy zo dňa 02.10.2013 zo dňa 02.10.2013 č.l.12
spisu vyplýva, že žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy ku dňu 30.09.2013 a k zosplatneniu celého
dlhu. Zo špecifikácie nároku č.l.18 spisu vyplýva, že nárok žalobcu predstavuje istina 449,02 eur, úrok
z úveru 10,97 eur, úrok z omeškania 71,32 eur spolu 531,31 eur.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497, § 498, § 499, § 500 ods. 1, 2, §
502 ods. 1,2 Obch. zákonníka, § 1 ods. 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §
23a ods. 1, 2 zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 107 ods. 1-3 Obč. zákonníka, § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods.
2 Obč. zákonníka, smernicu Rady 93/13/EHS, § 48 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, s odkazom
na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 29.07.2004 nie je spotrebiteľským úverom
podľa zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ide o výnimku podľa § 1
ods.2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z., pričom zmluva napĺňala charakter typovej zmluvy podľa § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Dňa 04.10.2013
podal žalobca na poštovú prepravu list zo dňa 02.10.2013 adresovaný žalovanej, ktorým odstúpil od
úverovej zmluvy. Z ustanovenia § 48 ods.2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy
sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené a účastníkmi dohodnuté inak.
Odstúpením od zmluvy vznikajú práva a povinnosti zo zrušenej zmluvy, ako je bezdôvodné obohatenie.
V zmluve o úvere boli odchýlne dohodnuté právne následky odstúpenia od zmluvy, než sú upravené v §
48 ods.2 a § 457 Občianskeho zákonníka, a to v článku VII. bodu 3 úverových podmienok č.l.15
spisu. Takéto ustanovenia sa odchyľujú od zákona v neprospech spotrebiteľa. V dôsledku odstúpenia od
zmluvy sa potom zmluva zrušila a začala plynúť premlčacia doba (§ 107 ods. 1, ods. 3 OZ v spojení s §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) na vrátenie peňažného plnenia, ako bezdôvodného
obohatenia. Právo sa mohlo uplatniť po prvý raz 5.10.2013, t. j. na druhý deň po tom, čo žalobca odovzdal
zásielku obsahujúcu odstúpenie od zmluvy na poštovú prepravu, pretože v zmysle článku 21 bodu 1
VOP pre stavebné sporenie písomná korešpondencia stavebnej sporiteľne sa považuje za doručenú,
ak bola odoslaná na poslednú adresu trvalého pobytu oznámenú stavebným sporiteľom. Premlčacia
doba uplynula 05.10.2015 a žaloba bola žalobcom podaná až 04.05.2016, teda po uplynutí dvojročnej
premlčacej lehoty na uplatnenie práva. Podľa názoru uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 4Co/625/2015 zo dňa 12.05.2016 inštitút odstúpenia má vždy za následok zrušenie zmluvy a
následné plnenie zo zrušenej zmluvy sa vždy použije ohľadne otázky premlčania § 107 Občianskeho
zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Súd preto ex offo, s poukazom na ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadol na premlčanie nároku a žalobu z dôvodu
premlčania uplatneného nároku zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 CSP tak,
že žalovanej, ktorá bola v spore úspešná súd náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy
nevznikli.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že jeho



žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a žalovaná bude zaviazaná nahradiť mu trovy konania.
Namietajúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové
a právne závery) namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku,
na ktorom súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie. Podľa názoru súdu právo sa mohlo
uplatniť po prvýkrát 05.10.2013 a premlčacia doba uplynula 05.10.2015, pričom žaloba bola podaná
04.05.2016, teda po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Namietal, že listom zo
dňa 09.08.2013 označeným ako výzva pred odstúpením oznámil žalovanej, že eviduje voči nej dlh
po splatnosti, na základe čoho ju vyzval na úhradu. Keďže si žalovaná povinnosť nesplnila, žalobca
pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 30.09.2013, o čom žalovanú upovedomil
listom zo dňa 02.10.2013 označeným ako odstúpenie od úverovej zmluvy. Napriek formálnemu názvu
listu z jeho obsahu vyplýva, že jeho predmetom bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru. Úverová
zmluva je absolútnym obchodno-právnym vzťahom, teda je potrebné aplikovať na právne vzťahy medzi
stranami príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca dňa 30.09.2013 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru v súlade s ust. § 506 Obch. zákonníka. Dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy v
súlade s Obchodným zákonníkom je požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Odstúpením od zmluvy
nedochádza ani k zániku nároku veriteľa na úrok z omeškania, ktorý je dlžník povinný platiť až do
zaplatenia. Nesprávny bol preto aj záver súdu prvej inštancie, že žalobca má právo len na vydanie
bezdôvodného obohatenia, teda len toho, čo žalovaná od žalobcu obdržala po odpočítaní toho, čo
žalovaná na úver zaplatila. Vychádzajúc z 3-ročnej premlčacej doby upravenej Obchodným zákonníkom,
tak uplatnené právo nebolo premlčané.

6. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

7. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení neskorších
predpisov.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením
dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1
písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods.
1 CSP). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP.

12. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (§
389 ods. 1 písm. b/ CSP) je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám
odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany ich práv.

13. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky,
ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci
PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.



Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

14. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu
nález Ústavného súdu SR je potrebné vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad
napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom
neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR)
- predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri
prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie
bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané
nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v
prejednávanej veci aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v
súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

15. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR
z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov
nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo
vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie
zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

16. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie
(netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka
nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť
de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda z hľadiska vyššie uvedeného aspektu tak, ako
tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď z iných dôvodov).

17. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania, nie v celej miere uplatneného práva žalobcu.

18. Keďže súd prvej inštancie dôkazné prostriedky s ohľadom na tento aspekt nevyhodnotil, pričom
tento nedostatok nemožno v rámci zachovania dvojinštančnosti súdneho konania napraviť v konaní pred
odvolacím súdom, uvedená skutočnosť nemohla mať za následok iné, ako zrušujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

19. Nad rámec vyššie uvedeného považuje odvolací súd za potrebné zaujať stanovisko k ďalšej
z ťažiskových odvolacích námietok žalobcu, prostredníctvom ktorej namietal nesprávnu aplikáciu
Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah, založený medzi stranami dotknutou zmluvou o úvere,
ktorú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

20. Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na jednotlivé právne inštitúty je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie
odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.



21. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis
vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalobca (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke
použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy
a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy
vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho
zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na
právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky odstúpenia od zmluvy, jeho účinkov, premlčania, otázky úpravy
ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne. Predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu
výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Odvolací súd poukazuje tiež na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého sa uvedené ustanovenie
( podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva), vzťahuje
aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

22. Povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vyvodiť z vykonaného dokazovania skutkové
zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o
celom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, a opätovne vo veci rozhodnúť. Pred novým
rozhodnutím vo veci bude súd postupovať v súlade tiež s prípadnými procesnými návrhmi strán
sporu, rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP, pričom sa
vysporiada so všetkými námietkami produkovanými stranami v konaní a tiež uvedenými v odvolaní
a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so
zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP).

23. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

24. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov
odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).