{"guid": "dc63f86a-da26-4fb7-aacd-7898c81b6dfa:275548e6-f2d3-428e-b309-5092208a1c5e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3717200399.2", "spisova_znacka": "4Co/71/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/71/2018 z 7. 11. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 7. novembra 2018, sp. zn. 4Co/71/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3717200399.2", "identifikacne_cislo": "3717200399", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Klaudia Šišková", "sudca_id": 325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-klaudia-siskova-325", "datum_vydania": "2018-11-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/275548e6-f2d3-428e-b309-5092208a1c5e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3717200399.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3717200399.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2018:3717200399.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/71/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3717200399
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3717200399.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu P., s.r.o. so sídlom P. V., K. XXXX/XX, C.: XX
XXX XXX, zastúpeného JUDr. U. V., advokátom so sídlom P. V., Y. XXX/X-X, proti žalovanému Z. X.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom P. V., F. XXXX/XXX, zastúpenému JUDr. F. L., advokátkou so sídlom V., Y. N.
XXXX/XX, o zaplatenie 1.000,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 16. novembra 2017, č.k. 3C/3/2017-128, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e.

Žalovaný     m á   n á r o k    na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 1.000 eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol tak, že
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov
konania je žalobca povinný zaplatiť žalovanému do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady
trov konania, ktoré uznesenie po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou v znení jej pripustenej zmeny domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 1.000 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že ide o finančné prostriedky, ktoré
požičal žalovanému na úhradu uloženej pokuty. Žalobca svoj nárok oprel o ust. § 657 Obč. zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že žalobca tvrdil, že medzi ním a žalovaným došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o
pôžičke, na základe ktorej mal žalobca požičať žalovanému sumu 1.000,- eur na zaplatenie kaucie,
musel v prvom rade preukázať existenciu takéhoto právneho vzťahu a splnenie si svojej povinnosti -
prenechať peniaze žalovanému. Žalobca tvrdil, resp. preukazoval svojou výpoveďou, že k uzavretiu
zmluvy o pôžičke došlo; žalovaný zasa tvrdil, a toto preukazoval tiež svojou výpoveďou, že k uzavretiu
zmluvy o pôžičke nedošlo. Táto skutočnosť bola medzi stranami sporu sporná a dôkazné bremeno
ohľadne preukazovania uzavretia zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným bolo na žalobcovi. Z
vykonaného dokazovania však vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol vzťah zo zmluvy o
pôžičke, ktorej predmetom bolo prenechanie peňazí žalovanému zo strany žalobcu vo výške 1.000,- eur.
Žalobca sa snažil uzavretie zmluvy o pôžičke preukázať výpoveďou svedka P.. Svedok síce vypovedal,
že k takémuto uzavretiu pôžičky ohľadne 1.000,- eur došlo, že táto suma bola poskytnutá žalovanému,
ktorú sumu použil žalovaný na úhradu kaucie vo Francúzsku v súvislosti s odhalením pašovaných
cigariet, súd však danej výpovedi svedka neuveril, a to z dôvodu, že jeho výpoveď, ako aj výpoveď
samotného  konateľa žalobcu Z. T., vyvracajú listinné dôkazy produkované stranami sporu v tomto
konaní.  Bolo totiž preukázané, že konateľ žalobcu Z. T. podal  hneď na druhý deň, t. j. 29.04.2016 na OO
PZ v Považskej Bystrici trestné oznámenie na neznámeho páchateľa s odôvodnením, že žalobcovi bola
spôsobená škoda vo výške 1.000,- eur, keď žalovaný ako vodič žalobcu bol vo Francúzsku zadržaný



kvôli pašovanému tovaru, a na to, aby mohol byť prepustený, musel zaplatiť kauciu 1.000,- eur. V
danej zápisnici o trestnom oznámení nie je ani zmienka o tom, že žalobca požičal žalovanému čiastku
1.000,- eur; zo zápisnice naopak vyplýva, že túto sumu si uplatnil ako škodu vo vzťahu k neznámemu
páchateľovi. Svoju výpoveď nezmenil ani  cca o 1,5 mesiac neskôr, keď  bol dovypočutý na OO PZ v
Považskej Bystrici, kde sa dokonca vyjadril  v tom smere, že „vodič X. sa  do tohto problému dostal
nešťastnou náhodou, keď naložil tento tovar“, resp. že „... považujem ho (žalovaného, pozn. súdu) za
zodpovedného a seriózneho  človeka.“ Je teda zrejmé, že žalobca sa cítil byť poškodeným v súvislosti s
kauciou 1.000,- eur, ktorú  si uplatnil pred orgánom činným v trestnom konaní hneď - pri podaní trestného
oznámenia. Ani listinné dôkazy produkované žalobcom - zápis zo škodovej komisie zo dňa 28.05.2016
a vyjadrenie zamestnávateľa k spôsobenej škode zo dňa 01.06.2016 -  nepreukazujú uzavretie zmluvy o
pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko v nich nie je ani zmienka o takejto pôžičke; žalobca ako
zamestnávateľ  dával žalovanému za vinu jedine vznik škody. Žalobca ani vo výzve  na zaplatenie  zo dňa
09.01.2017 (čo podľa žalobcu mala byť oficiálna výzva na vrátenie pôžičky s určením aj dňa splatnosti)
nežiada sumu 1.000,- eur titulom zmluvy o pôžičke, dokonca  tvrdí, že na úhradu sumy 1.000,- eur použil
žalovaný prostriedky spoločnosti.   Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný na úhradu kaucie
1.000,- eur použil po predchádzajúcom telefonáte s konateľom spoločnosti platobnú kartu žalobcu. Nie
je síce vylúčené, aby si účastníci právneho úkonu - zmluvy  o pôžičke - dohodli, že veriteľ vloží peniaze
na iný než dlžníkov účet, za riadne uzavretie zmluvy o pôžičke však nemožno považovať len jednoduché
vloženie peňažných prostriedkov na účet, nakoľko na vznik zmluvy o pôžičke (ako je to aj pri ostatných
zmluvných typoch) je potrebné zmluvnými stranami dohodnúť zákonom definované podstatné náležitosti
tejto zmluvy ešte pred skutočným odovzdaním veci (hoci aj vložením peňazí na bankový účet), čo
v konaní nebolo preukázané. Nakoľko žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke medzi ním a
žalovaným, súd prvej inštancie žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP a priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhol napadnutý rozsudok zmeniť
a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť.  Mal za to, že súd  prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tvrdil, že je nepochybné a preukázané, že v prejednávanej
veci došlo k uzavretiu pôžičky medzi ním a žalovaným a k odovzdaniu peňazí. Samotné odovzdanie
predmetu pôžičky nemusí byť odovzdaním pôžičky „z ruky do ruky“. Existujú prípady, kedy k takémuto
odovzdaniu nemôže dôjsť.  Práve v prejednávanom prípade tomu tak bolo. Žalovaný a žalobca boli od
seba vzdialení niekoľko tisíc kilometrov, keď dlžník bol zadržaný vo Francúzsku a veriteľ bol v meste
Považská Bystrica. K prenechaniu veci (reálnemu odovzdaniu) došlo tak, že žalobca postupne vkladal na
svoj účet finančné prostriedky a umožnil ich použitie žalovanému. V takomto prípade išlo o tzv. nepriame
odovzdanie predmetu pôžičky. Žalobca prenechal predmet pôžičky (peniaze) žalovanému tak, že mu
ich uložil na miesto, na ktoré mal prístup (vložil na účet, ku ktorému mal bankomatovú kartu).  Z tohto
miesta ich žalovaný prevzal (zaplatil za seba platobnou kartou) a použil ich na svoju potrebu (zaplatil
za seba pokutu). Chronologicky a logicky tieto udalosti na seba nadväzujú a sú preukázané zápisom
o zadržaní žalovaného, svedeckou výpoveďou svedka Z. T. a svedka P., výpismi z účtu, potvrdením
z platobného terminálu a výdavkového pokladničného dokladu. Ku skutočnému reálnemu odovzdaniu
peňazí dlžníkom bezhotovostným spôsobom prišlo tak, že dlžník získal predmetnou zmluvou o pôžičke
právny titul, aby si tieto skutočné peniaze reálne použil z účtu žalobcu - veriteľa aj reálne nimi zaplatil
v deň uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Je nepochybné, že peňažné prostriedky patriace žalobcovi použil
žalovaný na úhradu pokuty, za skutok, ku ktorému sa
priznal, že ho spáchal a takýto trest prijal. Pokutu nedostal žalobca ale žalovaný. Žalobca preto nemal
nijaký dôvod platiť sumu 1000 eur za skutok, ktorý nespáchal a ku ktorému sa priznal žalovaný. Toto
je nepochybné a preukázané zápisnicou spísanou na Regionálnom colnom riaditeľstve v Y. č. XXXXX
Y Súd tiež  nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka P.. Tento svedok prehľadne a logicky popísal sled
udalostí a podporil tak tvrdenia uvedené v žalobe a tiež tvrdenia žalovaného. Nie je jediný dôvod na
to, aby prvostupňový súd tomuto svedkovi neveril. Taký subjektívny postoj súdu je bez opory v zákone
a konkrétnych skutočnostiach. Ak by aj súd prvej inštancie mal za to, že nedošlo k uzavretiu zmluvy o
pôžičke, mal vec právne posúdiť ako vydanie bezdôvodného obohatenia. Občianske súdne konanie je
ovládané zásadou iura novit curia, pričom účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu
proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Vzhľadom na uvedené je
teda právne irelevantné, či žalobca svoj nárok pôvodne označil ako v zápisnici o trestnom oznámení zo
dňa 29.04.2016 ako škodu alebo v podanej žalobe ako pôžičku, resp. bezdôvodné obohatenie. Žalovaný
sa priznal k tomu, že spáchal určitý skutok, ktorý mal podstatu trestného činu. Za toto konanie bol



potrestaný a prijal trest -zaplatenie pokuty vo výške 1.000 eur. Podľa rozhodnutia colného úradu mal teda
žalovaný plniť (zaplatiť pokutu) štátnym orgánom vo výške 1.000 eur. Reálne táto pokuta bola zaplatená
z prostriedkov patriacich žalobcovi a teda de facto žalobca zaplatil za žalovaného niečo, čo mal zaplatiť
sám (pokutu za skutok ktorý spáchal a ku ktorému sa priznal). Takto došlo na strane žalovaného k
bezdôvodnému  obohateniu vo výške 1.000 eur na jeho úkor.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca neuniesol nielen bremeno dôkazu, ale
ani bremeno tvrdenia. V podanej žalobe totiž nie je uvedené ani jedno skutkové tvrdenie týkajúce
sa údajne poskytnutej pôžičky zo strany žalobcu. Údajné poskytnutie pôžičky žalobca začal tvrdiť až
po podaní odporu, a to konkrétne vo svojom podaní označenom ako vyjadrenie k odporu. Až na
základe námietok žalovaného žalovaný zmenil pôvodne skutkové tvrdenia, resp. uviedol úplne nové a
síce tie týkajúce sa údajne poskytnutej pôžičky. Argumentácia žalobcu ohľadne údajného nepriameho
odovzdania predmetu pôžičky je bezvýznamná, keďže žalobca v konaní nepreukázal, že skutočne došlo
k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Žalovaný totiž nikdy neprejavil vôľu smerujúcu k uzatvoreniu zmluvy o
pôžičke, nemal k tomu dôvod, žiadnu pôžičku nikdy nežiadal a ani nepotreboval. Do vzniknutej situácie
sa dostal nezavinene pri výkone práce pre žalobcu, počas jeho zadržania vo Francúzsku komunikoval
so žalobcom ako svojím zamestnávateľom telefonicky, konal podľa jeho pokynov a aj kauciu vo výške
1.000 eur zaplatil bankomatovou kartou žalobcu na základe jeho pokynov. Zo žiadneho listinného dôkazu
nevyplýva absolútne žiadna skutočnosť týkajúca sa údajne poskytnutej pôžičky. Naopak, z viacerých
listinných dôkazov vyplýva, že sumu 1.000 eur považoval žalobca za škodu vzniknutú pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti a túto škodu si uplatnil aj v trestnom konaní. V podanom trestnom oznámení
ani následne počas trestného konania žalobca nikdy neuviedol, že sumu 1.000 eur musel požičať
žalovanému, resp. že ju dal žalovanému ako pôžičku, aby zaplatil dotknutú kauciu. Ani následne pri
skončení pracovného pomeru, kedy žalovaný evidoval voči žalobcovi pohľadávku vo výške 2300 eur z
titulu nevyplatených mzdových a iných nárokov si žalobca nezapočítal voči žalovanému ako pohľadávku
z titulu poskytnutej pôžičky sumu 1.000 eur, čo je absolútne nelogické, keďže by sa takýmto konaním
jeho záväzok voči žalovanému znížil na sumu 1.300 eur. Výpoveď svedka E. P. na pojednávaní pôsobila
zmätočne, sám svedok sa netajil negatívnym postojom voči žalovanému, množstvo ním uvádzaných
skutočností iba dedukoval z rozhovoru medzi žalobcom a žalovaným, priamo ich nepočul a jeho výpoveď
celkove vyznela nedôveryhodne. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní žiada vydať sumu 1000 eur z titulu
bezdôvodného obohatenia, mal za to, že aplikácia ustanovení o bezdôvodnom obohatení neprichádza
do úvahy z dôvodu, že plnenie samotné nebolo dané žalovanému pre jeho potreby, z tohto plnenia nemal
žiadny majetkový prospech. Žalobca v konaní neuviedol žiadne skutkové okolnosti, na ktoré by bolo
možné aplikovať právnu normu  obsiahnutú v § 451 ods. 2 Obč. zákonníka a teda požiadavka na jej
uplatnenie je absolútne neopodstatnená. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že je zavádzajúce tvrdenie žalovaného
o tom, že nemal dôvod žiadať pôžičku a že túto ani nepotreboval. Je nepochybné, že žalovaný sa
dobrovoľne priznal ku skutku, ktorý spáchal a ktorého si teda bol vedomý. Voči spáchanému skutku teda
existoval vnútorný psychický vzťah žalovaného jednak k vlastnému protiprávnemu konaniu, jednak k
výsledku tohto protiprávneho konania, ktorý má za následok právnu zodpovednosť. Je nepochybné, že
žalovaný vedel čo podpisuje, čo mu je kladené za vinu, aký trest mu hrozí a k čomu sa priznáva, nakoľko
celé znenie policajnej správy mu bolo preložené tlmočníkom do slovenského jazyka a túto dobrovoľne
podpísal. Do situácie sa dostal žalovaný sám, svojím úmyselným konaním pašovať kontraband. Je
nezmyselné tvrdiť, že sa do tejto situácie dostal nezavinene. Pokiaľ ide o podané trestné oznámenie
uviedol, že ako laik nerozlišoval ujmu vo výške 1.000 eur ako škodu, resp.  inú ujmu v jeho majetkovej
sfére. Ďalej uviedol, že mu nič neprikazovalo, aby si nárok vysporiadal so žalovaným pri skončení
pracovného pomeru. V ostatnom zotrval na svojich argumentoch uvedených v podanom odvolaní, ako
aj pred súdom prvej inštancie.

5. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike uviedol, že argumentáciu žalobcu o tom, že spáchal skutok,
ktorý má podstatu trestného činu považuje nielen za účelovú, ale predovšetkým za nepravdivú. Poukázal
na zápisnicu colného úradu zo dňa 28.04.2016, podľa ktorej dotknutí colníci vyšetrovali skutočnosť, že
došlo k prepravovaniu tovaru bez platných dokladov, neskúmali kto tento tovar úmyselne vložil do legálne
prepravovaného tovaru, ale to, že prepravovaný tovar nemal platné doklady o svojom pôvode, čo sú dve
absolútne rozdielne veci. Pokiaľ žalobca argumentuje jeho trestnou činnosťou, táto argumentácia je bez
relevantných dôkazov, čo hraničí nielen s trestným činom ohovárania, ale aj poškodzovaním dobrého



mena žalovaného. Trval na tom, že do vzniknutej situácie sa dostal nezavinene. Skutkové tvrdenia, ktoré
uvádzal od podania odporu až do ukončenia dokazovania sú konzistentné a nevykazujú žiadne zásadné
rozpory. Naproti tomu tvrdenia žalobcu od podania žaloby až do ukončenia dokazovania sú rozporné,
žalobca spočiatku tvrdil, že mu vznikla konaním žalovaného škoda, následne tvrdil skutočnosti o údajne
poskytnutej pôžičke a nakoniec sa odvoláva na vznik bezdôvodného obohatenia a teda aj uvedené
nasvedčuje nedôveryhodnosti ním uvádzaných skutočností.

6. Žalobca vo svojej ďalšej odvolacej replike uviedol, že žalovaný sa priznal k trestným činom uvedených
v zápisnici colného úradu, ktoré spáchal tým, že prepravoval tovar bez platných dokladov, prijal za
toto trest, tento vykonal zaplatením pokuty. Faktom je, že žalovaný prepravoval tovar bez potrebných
dokladov, k čomu sa priznal, uznal vinu a prijal trest. Je úplne jedno, či je toto protiprávne konanie
trestným činom, priestupkom, alebo iným deliktom. Bol spáchaný úmyselne žalovaným a následok
za neho musí znášať osobne len žalovaný. Je nepochybne preukázané, že na úhradu pokuty použil
platobnú kartu, ktorá mu nepatrila. O tom, kto pôžičku poskytol jednoznačne svedčia dôkazy uvedené v
odvolaní, a to najmä v tom, že postupným vkladaním na účet žalobcu bol stav na účte žalobcu taký,  aby
žalovaný mohol pôžičku čerpať. Svedok Z. T. jednoznačne potvrdil, že konal za žalobcu a tiež svedok
P. toto potvrdil. Úvahy o nedôveryhodnosti svedka P. nie sú ničím podložené a opäť sa jedná iba o
zavádzanie zo strany žalovaného.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Súd  prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobca
nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným a preto žalobu pre neunesenie
dôkazného bremena zamietol. Výpoveď svedka E. P., ako aj výpoveď konateľa žalobcu Z. T., ktorí tvrdili,
že k uzavretiu pôžičky došlo, vyvracajú listinné dôkazy produkované stranami sporu v konaní. Mal za
preukázané, že konateľ žalobcu Z. T. podal dňa 29.04.2016 na OO PZ v Považskej Bystrici trestné
oznámenie na neznámeho páchateľa s odôvodnením, že žalobcovi bola spôsobená škoda vo výške
1.000 eur, keď žalovaný ako vodič žalobcu bol vo Francúzsku zadržaný kvôli pašovanému tovaru a na
to, aby mohol byť prepustený musel zaplatiť kauciu 1.000 eur. V danej zápisnici nie je zmienka o tom,
že žalobca požičal žalovanému čiastku 1.000 eur; zo zápisnice naopak vyplýva, že túto sumu si uplatnil
žalobca ako škodu vo vzťahu k neznámemu páchateľovi. Ani listinné dôkazy produkované žalobcom
- zápis zo škodovej komisie zo dňa 28.05.2016  a vyjadrenie zamestnávateľa k spôsobenej škode zo
dňa 01.06.2016 nepreukazujú uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko v nich
nie je zmienka o takejto pôžičke; žalobca ako zamestnávateľ dával žalovanému za vinu jedine vznik
škody. Žalobca ani vo výzve na zaplatenie zo dňa 09.01.2017 nežiadal sumu 1.000 eur titulom zmluvy
o pôžičke , dokonca tvrdil, že na úhradu sumy 1.000 eur použil žalovaný prostriedky spoločnosti. Súd
prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný na úhradu kaucie
1.000 eur použil po predchádzajúcom telefonáte s konateľom spoločnosti platobnú kartu žalobcu. Nie je
vylúčené, aby si účastníci právneho úkonu - zmluvy o pôžičke dohodli, že veriteľ vloží peniaze na iný než
dlžníkov účet, za riadne uzavretie zmluvy o pôžičke však nemožno považovať len jednoduché vloženie
peňažných prostriedkov na účet , nakoľko na vznik zmluvy o pôžičke je potrebné zmluvnými stranami
dohodnúť  zákonom definované podstatné náležitosti tejto zmluvy ešte pred skutočným odovzdaním
veci, čo v konaní nebolo preukázané.  Z týchto dôvodov žalobu žalobcu zamietol.

9. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení svojho rozsudku jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietka  žalobcu
uvádza nasledovné:
10. Posúdenie, či medzi  stranami sporu vznikol záväzkovo-právny vzťah na základe ústne uzavretej
zmluvy o pôžičke, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy § 657 Obč.
zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik zmluvy. Ak sa teda
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia žalovanej sumy a tvrdil, že túto sumu požičal žalovanému,
leží na ňom dôkazné bremeno o tomto tvrdení.



11. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení , nesie prípadné
nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú tú stranu sporu, ktorá
síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.

12. Podľa  ust. § 657 Obč. zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

13. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, keďže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne, alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto zmluvy je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplývať i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou , k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie v danej veci je v
súlade s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, t.j. povinnosť preukázať, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, čo malo
v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva,
že žalovaný bol zamestnancom žalobcu na pozícii vodiča. Dňa 27.04.2016 bol žalovaný žalobcom
vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu s tým, že mal vykonať prepravu tovaru z Českej republiky do
Todmordenu (Anglicko). Počas colnej kontroly vo Francúzsku bol žalovaný zadržaný políciou, nakoľko v
prepravovanom tovare bol nájdené pašované cigarety v hodnote  19.148 eur. Žalovanému bola uložená
za nezákonne prepravovaný tovar pokuta 1.000 eur, ktorú po predchádzajúcom telefonáte s konateľom
žalobcu zaplatil platobnou kartou žalobcu a následne mohol pokračovať v služobnej ceste.  Žalobca
hneď na druhý deň po zadržaní žalovaného vo Francúzsku podal dňa 29.04.2016 na polícii trestné
oznámenie na neznámeho páchateľa s odôvodnením, že mu bola spôsobená škoda vo výške 1.000 eur
tým, že žalovaný ako jeho zamestnanec musel zaplatiť kauciu 1.000 eur za pašovaný tovar. Žalobca
si v trestnom konaní uplatnil  túto sumu ako škodu vo vzťahu k neznámemu páchateľovi. Z podaného
trestného oznámenia žalobcu teda nevyplýva uzavretie zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovaným. Ani
z ďalších listinných dôkazov predložených žalobcom - zápis zo škodovej komisie zo dňa 28.05.2016,
vyjadrenie zamestnávateľa k spôsobenej škode zo dňa 01.06.2016 nevyplýva uzavretie zmluvy o
pôžičke medzi stranami sporu, žalobca ako zamestnávateľ v týchto písomných podaniach oznamoval
žalovanému, že si bude voči nemu uplatňovať náhradu škody z dôvodu porušenia pracovných povinností
tým, že pri nakládke neskontroloval tovar. Žalobca ani v podanej žalobe zo dňa 17.01.2017 nežiadal
zaplatenie sumy 1.000 eur titulom zmluvy o pôžičke, až na základe námietok žalovaného uvedených v
podanom odpore, ako aj na prvom pojednávaní vo veci samej žalobca zmenil pôvodné skutkové tvrdenia
a uviedol úplne nové s tým, že si uplatňuje zaplatenie sumy 1.000 eur s príslušenstvom proti žalovanému
z titulu zmluvy o pôžičke. Žalobca uzavretie zmluvy o pôžičke následne v konaní preukazoval výpoveďou
svedka E. P. a výpoveďou samotného konateľa žalobcu Z. T.. S prihliadnutím na pôvodné skutkové
tvrdenia žalobcu pred zmenou žaloby, ako aj listinné dôkazy predložené stranami sporu, odvolací
súd zdiela právny názor súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal uzavretie zmluvy o
pôžičke so žalovaným.  Pri hodnotení dôkazov nemožno súdu prvej inštancie vyčítať pochybenia a preto
ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalobca namieta v odvolaní. Zo žiadneho listinného
dôkazu založeného v súdnom spise nevyplýva žiadna skutočnosť týkajúca sa údajne poskytnutej pôžičky
žalobcu žalovanému. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise jednoznačne vyplýva, že sumu
1.000 eur považoval žalobca za škodu vzniknutú pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a túto škodu
si uplatnil aj v trestnom konaní vo vzťahu k neznámemu páchateľovi. Preto súd prvej inštancie správne
postupoval, keď žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena o uzavretí zmluvy o pôžičke so
žalovaným zamietol. Pokiaľ sa žalobca v podanom odvolaní domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy
1.000 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, k tomu je potrebné uviesť, že
žalobca v konaní neuviedol žiadne skutkové okolnosti, na ktoré by bolo možné aplikovať právnu normu
obsiahnutú v § 451 ods. 2 Obč. zákonníka a preto námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že súd
mal zaviazať žalovaného k zaplateniu sumy 1.000 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia,  je
absolútne neopodstatnená.



15. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

16. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov konania podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na jeho úspech v odvolacom konaní. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/3/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}