Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/39/2019 z 26. 12. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 26. decembra 2019, sp. zn. 27Co/39/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3618200069.2 Krajský súd Trenčín | 27Co/39/2019 | ECLI:SK:KSTN:2019:3618200069.2 | 2019-12-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7733e556-380c-4e7b-807f-7ecc1dc2787b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3618200069.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/39/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3618200069
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3618200069.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Z., proti žalovanému O. o zaplatenie
55.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa
10. októbra 2018, č. k. 6C/1/2018-71, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 10. októbra 2018, č. k. 6C/1/2018-71 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 55.000,- eur a náhrady trov konania na základe
ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke. Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, prečo dospel k záveru, že žalobu je potrebné
zamietnuť. Žalobca tvrdí, že žalovanému dňa 14.07.2007 na základe ústnej zmluvy o pôžičke požičal
sumu 55.000,- eur, ktorú sumu sa žalovaný zaviazal vrátiť v lehote 3 rokov od uzavretia zmluvy. Žalovaný
popiera, že by mu žalobca akúkoľvek sumu požičal. Vzhľadom na to, že o zmluve o pôžičke nebola
vyhotovená písomná zmluva, ani žalovaný nevystavil žalobcovi písomné potvrdenie o prevzatí
peňazí, žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno, na základe ktorého musí v konaní preukázať, že k uzavretiu
zmluvy o pôžičke skutočne došlo. Žalobca svoj nárok opiera o písomné uznanie dlhu zo
dňa 21.07.2010, na ktorom má byť podľa jeho tvrdenia podpis žalovaného. Z uznania dlhu vyplýva, že
žalovaný mal uznať dlh vo výške 55.000,- eur z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 14.07.2007 a mal sa
zaviazať dlžnú sumu uhradiť do 31.12.2015. Podpis na listine, ktorý má byť podpisom žalovaného, nebol
osvedčený. Súd prvej inštancie ďalej citoval rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 4 Cdo 13/2009, keď
konštatoval, že predmetné uznanie dlhu je súkromnou listinou. Z rozhodnutia uviedol cit. „U súkromných
listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej
uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží
dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky“. Ďalej súd prvej inštancie uvažoval, že priaznivé dôsledky
z listiny pre seba vyvodzuje žalobca, ktorý sa na podklade predloženej listiny domáha plnenia. Je teda
na žalobcovi, aby preukázal, že predložené uznanie dlhu je listinou pravou, a že ju skutočne podpísal
žalovaný s tým obsahom a v tom čase, ako je v listine uvedené. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov
pravosť listiny nevyplýva. Ani vypočutí svedkovia sa nevedeli vyjadriť k tomu, či žalovaný listinu skutočne
podpísal alebo nie. Žalobca ohľadom pravosti listiny navrhol vykonať znalecké dokazovanie zamerané
na posúdenie pravosti podpisu žalovaného na listine. Žalovaný však nespochybnil pravosť podpisu, ale
spochybnil, že by listinu podpísal s tým obsahom a v tom čase, ktorý je v nej uvedený. Tvrdil, že listina
bola dodatočne dotvorená k jeho podpisu, alebo jeho vlastnoručný podpis bol na ňu doplnený iným



spôsobom ako jeho vlastnou rukou (t.j. listina je sfalšovaná), preto znalecké dokazovanie na pravosť
podpisu vykonané nebolo. Žiaden iný dôkaz potvrdzujúci pravosť listiny, teda, že bola napísaná v čase,
ktorý je v nej uvedený a v uvedenom čase aj podpísaná žalovaným, žalobca vykonať nenavrhol.
Nemožno od žalovaného vyžadovať, aby preukazoval neexistenciu listiny, vylučuje to tzv. negatívna
dôkazná teória, podľa ktorej zásadne nemožno preukázať negatívnu trvajúcu skutočnosť. Dôsledkom je,
že žalobca nepreukázal pravosť predloženého uznania dlhu, preto z tohto uznania nemožno vyvodzovať
žiadne právne následky. Účinkom žalobcom predloženého uznania dlhu teda nie je predĺženie plynutia
premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani vznik domnienky, že
dlh v čase uznania trval v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Právnu skutočnosť, že
žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o pôžičke, na podklade ktorej žalobca žalovanému dňa 14.07.2007
požičal sumu 55 000,- eur, žalobca nepreukázal. Túto skutočnosť okrem tvrdenia žalobcu potvrdzuje
len výpoveď svedka K. E., ktorú súd hodnotí ako nedôveryhodnú. Svedok na jednej strane tvrdí, že
je nestranný, ale na druhej strane je dlhoročným kamarátom žalobcu a o predmete
sporu so žalobcom pred svojou výpoveďou komunikoval. Jeho výpoveď súd považuje za ovplyvnenú
pozitívnym vzťahom k žalobcovi. Dôveryhodnosť svedka je podľa názoru súdu oslabená aj tým, že si
mimoriadne podrobne, až detailne pamätá okolnosti odovzdania peňazí (nominálnu hodnotu bankoviek,
skutočnosť, že boli zapáskované aj igelitovú tašku, v ktorej ich mal žalovaný odniesť), ku ktorým malo
dôjsť 14.07.2007 (11 rokov pred podaním výpovede), ale rovnako podrobne si nepamätá
udalosti z 12.07.2007, respektíve iný konkrétny prípad, kedy mal so žalobcom prepočítavať peniaze
(hoci uviedol, že tak veľakrát robili). Svedok Z.. H. mal informácie o pôžičke len sprostredkované od
žalobcu, preto jeho výpoveď skutočnosť, že k uzavretiu spornej zmluvy došlo, nepotvrdzuje. Súd však
považuje za potrebné uviesť, že hoci by žalobca preukázal, že dňa 14.07.2007 k uzavretiu pôžičky
a odovzdaniu peňazí skutočne došlo, súd by ani napriek tomu žalobe vyhovieť nemohol. Žalovaný totiž
vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Ak by súd vychádzal z toho, že pôžička bola splatná
3 roky po poskytnutí, teda 14.07.2010, tak by bol uplatnený nárok premlčaný po 14.07.2013. Premlčacia
doba je všeobecná - trojročná a začala plynúť po splatnosti uplatneného nároku, teda vtedy,
keď žalobca prvýkrát mohol podať proti žalovanému žalobu na uplatnenie uvedeného nároku. Žaloba
bola podaná až 11.01.2018. Dôsledkom premlčania uplatneného nároku v prípade vznesenia námietky
dlžníkom je nemožnosť priznať žalované plnenie súdom (§ 100 ods. 1 veta tretia OZ). Súd opätovne
pripomína, že žalobca nepreukázal pravosť predloženého uznania dlhu, preto nedošlo k predĺženiu
premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 OZ. Aj z toho dôvodu je žalobný návrh žalobcu nedôvodný. Vec
právne posúdil podľa § 657 a § 558, § 34 , § 35 ods. 1 , § 100 ods. 1a § 110 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Je toho názoru,
že rozhodnutie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a že súd prvej inštancie z existujúcich
a vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V tejto súvislosti poukazoval na
nesprávne vyhodnotenie a nedôvodné spochybňovanie svedeckých výpovedí K. E. a Z.. H. súdom bez
odôvodnenia, v akých súvislostiach pokladá týchto svedkov za nedôveryhodných. Súd neuviedol v
napadnutom rozhodnutí, na základe akých skutočností uveril výpovedi žalovaného o skutočnostiach
týkajúcich sa existencii dlhu, o skutočnostiach týkajúcich sa pravosti, alebo nepravosti jeho podpisu na
listine nazvanej uznanie dlhu, vôbec nevyhodnotil a neodôvodnil zásadné zmeny výpovede žalovaného
v tomto smere a tieto rozpory žiadnym spôsobom neodstránil. Žalobca pokladá za nedôvodný postup
súdu v tom, že zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva, keďže
neobstojí tvrdenie súdu, že žalovaný nepopiera pravosť svojho podpisu na dotknutej listine, ale popiera
pravosť dotknutej listiny. V tejto súvislosti poukazuje, že vo svojom návrhu na vykonanie dokazovania
zo dňa 02.05.2018, resp. v zápisnici o predbežnom prejednaní sporu zo dňa 08.08.2018 uvádza, že
kedykoľvek je ochotný predložiť v súvislosti so skúmaním pravosti tejto listiny jej originál (čo nakoniec
aj vykonal), ako aj písací stroj, ktorým táto listina bola napísaná, avšak súd sa s takýmito návrhmi a
vyhláseniami žalobcu vôbec nezaoberal, a to aj napriek obsahu vyjadrenia Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity zo dňa 29.08.2018, a v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie, avšak napriek
tomu konštatuje, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal. Spolu s odvolaním predložil listiny, ktorými
sú jeho pracovné pomôcky z roku 2007 a 2010, a to pracovný kalendár z roku 2007 a 2010, ktoré
podľa svojho tvrdenia získal dodatočne po ukončení konania pred súdom prvej inštancie, pričom v
čase konania v predmetnej právnej veci pred súdom prvej inštancie o týchto listinných dôkazoch nemal
vedomosť a bol na ich existenciu upozornený svojim synom a ktorými chce preukázať skutočnosť, že
dňa 14.07.2007 požičal žalovanému sumu 55.000,- eur, resp. že dňa 21.07.2010 bola žalobcom



vyhotovená listina s názvom uznanie dlhu. Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že neakceptoval návrh
žalovaného na vykonanie dokazovania, keďže žalobca predložil v konaní pred súdom originál dotknutej
písomnosti s tým, že žiadnymi zásadnými a najmä dôkazmi podloženými skutočnosťami
nebola spochybnená pravosť dotknutej listiny. Popieranie pravosti dotknutej listiny zo strany žalovaného
pokladá iba za súčasť jeho obrany, ktorá však nebola podložená žiadnymi právne relevantnými dôkazmi.

3. Žalobca v rámci odvolacej lehoty predložil námietku zaujatosti sudcu, ktorú odvolací súd vyhodnotil
ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. V nej uviedol, že po ukončení konania pred
súdom prvej inštancie v predmetnej právnej veci a po vynesení rozsudku v čase lehoty na podanie
odvolania sa dozvedel, že konajúci sudca Z.. K. I. je v príbuzenskom vzťahu k S.. D. I., lekárke, ktorá
pracuje v zdravotníckom zariadení - detskej ambulancií manželky žalovaného O. S., S..
K. S.. Na základe uvedených skutočností je preto možné predpokladať zaujatosť u konajúceho sudcu
Z.. K. I. a to pre jeho pomer k stranám tohto sporu, konkrétne pomer k osobe žalovaného. Navrhoval,
aby nadriadený súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Partizánske Z.. K. I. je vylúčený z prerokovania
sporu.

4. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a k odvolaniu uviedol, že žalobcom navrhované
dokazovanie bolo nedôvodné a zbytočné, nakoľko žalovaný od začiatku sporu nepopieral, že podpis
sa javí ako jeho, teda znalecké dokazovanie na pravosť podpisu by bolo nadbytočné a nehospodárne,
aj jeho pozitívny výsledok by nevyvrátil ani nepotvrdil to, čo bolo medzi stranami sporné. Tvrdenie
žalobcu, že žalovaný v odpore poprel, že podpis je jeho, je nepravdivé a zavádzajúce. Už v odpore
uviedol, že podpis sa javí ako jeho, avšak od začiatku popieral, že by niekedy podpísal predmetnú listinu.
Podľa žalovaného sporná písomnosť môže byť len montážou textu s podpisom žalovaného, prípadne
výsledkom technického falšovania, alebo bol podpis na písomnosť prenesený pomocou technických
prostriedkov z inej písomnosti, ktorá obsahom, formou vyhotovenia vôbec so spornou písomnosťou
nesúvisí. Konajúci sud pri predbežnom prejednaní sporu vyslovil predbežné posúdenie sporu, podložené
príslušnou judikatúrou, ku ktorému sa strany následne mali možnosť vyjadriť a navrhnúť dokazovanie.
Žalobca účelovo vytrháva z kontextu uznesenie súdu vyhlásené na predbežnom prejednaní sporu,
nakoľko z celej zápisnice z predbežného prejednania veci, ako aj z následných vyjadrení a návrhov
žalovaného muselo byť žalobcovi jasné, že žalovaný nepopiera pravosť podpisu, ale pravosť listiny
a súd jasne uviedol, že na unesenie dôkazného bremena musí preukázať pravosť listiny, teda že
žalovaný podpísal práve túto listinu, nie že podpis, ktorý je na uvedenej listine, je jeho podpisom,
keďže podpis na listine nebol úradne osvedčený. Žalovaný zbytočne namieta, že súd sa nezaoberal
možnosťou vykonať dokazovanie ohľadne skutočností uvádzaných v oznámení Žilinskej univerzity,
keďže žalovaný vykonanie dokazovania skúmaním písacieho stroja ani nenavrhol, navrhol výlučne
dokazovanie na určenie, či podpis na listine je podpisom žalovaného. Žalobca nenavrhol dokazovanie
znalcom z odboru kriminalistiky, odvetvie grafickej diagnostiky ani pri predbežnom prejednaní veci,
ani v lehote určenej súdom, ani na poslednom pojednávaní, teda neuniesol svoje dôkazné bremeno.
Návrh na vykonanie takéhoto dôkazu podal žalovaný, avšak súd I. inštancie ho správne zamietol,
keďže v súlade s aktuálnou judikatúrou uplatnil tzv. negatívnu dôkaznú teóriu na danú situáciu, teda
tým, že žalovaný tvrdí, že predmetnú listinu nikdy nevystavil a tvrdí jej neexistenciu, nie je možné od
neho spravodlivo považovať preukázanie reálnej neexistencie listiny. Súd prvej inštancie detailne v
napadnutom rozhodnutí odôvodňuje posúdenie výpovede žalovaného a svedkov. Z výpovedí žalobcu
ako aj svedka E. muselo byť súdu jasné, že sú nelogické a účelové. Žalobcovo tvrdenie, že len tak
bez písomného potvrdenia niekomu požičia 55.000,- eur v hotovosti v igelitovej taške, a to aj bez
dokladu o prevzatí peňazí, je už samo o sebe pochybné. Ďalšou pochybnou skutočnosťou bolo, že listina
bola vyhotovená na písacom stroji napriek tomu, že žalobca bol podnikateľ a mal počítač, čo najskôr
odôvodňoval tak, že to tak uznal za vhodné a následne, že nemal tlačiareň, avšak následne tvrdil, že
žiadnu inú listinu na tom stroji nevyhotovil, možno nejaké faktúry, ale vzápätí uviedol, že faktúry sa dali
vytlačiť na synovom počítači, alebo inde vo Faxcopy. N. K. E. priznal, že pred svedectvom so žalobcom
hovoril, detailne opísal udalosti spred viac ako 11-tich rokov, pričom tvrdil, že bežne opakovane pri
obchodoch spolu prerátavali peniaze, žiadnu inú udalosť ani mená však opísať nevedel. Svedok Z.. H.
len potvrdil nezmyselnosť a nepravdivosť predloženého uznania dlhu, nakoľko opísal, ako bol jeho brat
nahnevaný, že mu žalovaný nevrátil peniaze a že v čase uznania dlhu, už chcel, aby mu žalobca
peniaze vrátil, či už naraz, alebo v splátkach. Potom je však nelogické, prečo by žalobca
dával v uznaní dlhu žalovanému ďalšiu lehotu na plnenie, a to viac ako 5 rokov. Žalovaný zdôrazňoval,
že žiadna výzva o mimosúdny zmier mu nebola doručená. Žalobca podľa neho existenciu
dlhu nepreukázal, ani jeho prípadnú splatnosť. Aj keby svoj nárok preukázal, keďže nepreukázal pravosť



uznania dlhu, súd by aj tak vzhľadom na námietku premlčania musel žalobu zamietnuť. Vytýkal odvolaniu
žalobcu, že z neho nie je zrejmé, aké rozpory vo výpovedi žalovaného mal súd prvej inštancie vyvracať.
Odvolací dôvod týkajúci sa ďalších prostriedkov procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, považuje
taktiež za nenaplnený. V prvom rade považuje za zarážajúce tvrdenie, že tieto listinné dôkazy získal
žalobca dodatočne po ukončení konania pred súdom I. inštancie a v čase konania pred súdom prvej
inštancie o nich nemal vedomosť. Tvrdenie je rozporuplné, na jednej strane žalobca tvrdí, že sú to jeho
pracovné pomôcky, a na druhej strane tvrdí, že o nich nemal vedomosť a že sú dodatočne objavené.
Ak neexistovali v čase tohto konania, potom museli byť vytvorené až dodatočne. Ak existovali,
potom skutočnosť, že si na ne žalobca nespomenul, nenapĺňa tento odvolací dôvod.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

6. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací
súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

7. K prvej odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezdôvodnil, prečo
nepovažoval výpovede svedkov za spôsobilé preukázať žalobcove tvrdenia, odvolací súd uvádza, že ide
o neopodstatnenú námietku. Súhlasí s protiargumentáciou žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu. Z rozsudku
je zrejmé, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne v ods. 34 odôvodnenia uvádza úvahy, ktoré ho
viedli k vyhodnoteniu výpovede svedka E. ako nedôveryhodnej a výpovede svedka Z.. H.
ako zbytočnej pre posúdenie predmetu sporu. Odvolací súd súhlasí s vyhodnotením výpovedí svedkov,
ako je uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj v odvolaní žalovaného. Súhlasí s tvrdením
žalovaného o nelogickosti, resp. nevysvetlení rozporu medzi súhlasom žalobcu s novou dlhou lehotou
splatnosti v uznaní dlhu a výpoveďou svedka Z.. H. o počutej požiadavke žalobcu
v tom istom čase na okamžité vrátenie dlhu žalovaným. Rovnako súhlasí s hodnotením výpovede
svedka E. ako nedôveryhodnej, keď tento si presne pamätal okolnosti odovzdávania peňazí žalobcom
žalovanému spred 11 rokov, ale okolnosti predošlého dňa si nepamätal, ani si nepamätal iný konkrétny
prípad prerátavania peňazí so žalobcom, hoci vo všeobecnosti tvrdil, že sa tak viackrát stalo.

8. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú a relevantnú ani ďalšiu námietku žalobcu, že súd v napadnutom
rozhodnutí neuviedol, na základe akých skutočností uveril výpovedi žalovaného o skutočnostiach
týkajúcich sa existencii dlhu, o skutočnostiach týkajúcich sa pravosti alebo nepravosti jeho podpisu na
listine nazvanej uznanie dlhu. K uvedenej námietke odvolací súd poukazuje, že súd má v sporovom
konaní za úlohu odstrániť a vyriešiť sporné otázky, teda otázky, ktoré sú medzi stranami sporné, čo je
vyjadrením jedného z nosných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu kontradiktórnosti.
V záujme dôsledného dodržiavania toho princípu právna úprava v Civilnom sporovom poriadku
dokonca súdu ukladá povinnosť vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Súd teda nemôže dokazovať také
skutočnosti, ktoré sa zakladajú na zhodnom tvrdení strán. Otázka pravosti podpisu žalobcu na listine
uznania dlhu nebola predmetom sporu medzi stranami. Žalovaný od počiatku sporu nespochybňoval (v
písomnom odpore doručenom žalobcovi, vo svojom prednese na predbežnom prejedaní sporu str. 4 za
prítomnosti žalobcu, v písomnom vyjadrení zo dňa 17.08.2018 doručenom žalobcovi, na pojednávaní
konanom dňa 10.10.2018 za prítomnosti žalobcu), že sa jedná o jeho podpis. Spochybňoval, že by
niekedy podpisoval listinu s obsahom uznania dlhu a tvrdil, že listina bola sfalšovaná. Možnosť existencie
jeho popisu na listine, ktorou disponoval žalobca, odôvodňoval tým, že v minulosti odovzdal žalobcovi
prázdnu listinu s jeho podpisom, avšak na iné účely (spoločné obchodné aktivity pri nákupe vozidiel v
zahraničí). Domnieval sa, že text uznania dlhu mohol byť na listinu neskôr dopísaný teda k vytvoreniu
listiny došlo montážou textu s jeho podpisom, prípadne technických falšovaním, podpis bol na písomnosť
prenesený pomocou technických prostriedkov z inej písomnosti, ktorá obsahom, formou vyhotovenia
vôbec so spornou písomnosťou nesúvisí. Žalovaný teda namietal pravosť listiny a tvrdil sfalšovanie
listiny. Otázka, či podpis patrí žalovanému, nebola predmetom sporu, a teda nebol dôvod, aby bola
predmetom osobitného dokazovania.



9. Zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol založený na tom, že by súd prvej inštancie uveril
výpovedi žalovaného o skutočnostiach týkajúcich sa existencie dlhu, o skutočnostiach týkajúcich
sa pravosti alebo nepravosti jeho podpisu ako sa domnieva odvolateľ, keď namieta neuvedenie
odôvodnenia týchto skutočností. Súd prvej inštancie svoj zamietavý výrok odôvodnil nesplnením
procesnej povinnosti žalobcu, a to povinnosti označiť a predložiť dôkazy na preukázanie ním tvrdenej
spornej skutočnosti o pravosti listiny, teda že žalovaný podpísal práve listinu s daným obsahom a že je
teda obsah listiny prejavom jeho vôle (nie že podpis, ktorý je na uvedenej listine, je jeho podpisom) a
tým neunesením dôkazného bremena žalobcom v spore, pričom tento dôvod jasne rozviedol v ods. 32
odôvodnenia rozsudku s odkazom na judikatúru, ktorou bol inšpirovaný. Návrh žalobcu na vykonanie
dôkazu znalcom z oboru písmoznalectva bol preto správne súdom prvej inštancie zamietnutý, pretože
záver takéhoto dôkazu, hoci svedčiaci o pravosti podpisu, by bol nepotrebný a zbytočný (preukazoval
by nespornú skutočnosť, skutočnosť, ktorú žalovaný nerozporoval).
10. Súd prvej inštancie založil svoj záver vychádzajúc z negatívnej dôkaznej teórie použitej v rozhodnutí
NS SR sp.zn. 4Cdo/13/2009, ktoré citoval a ktorým sa vzhľadom na istú podobnosť predmetu sporu
riadil. Negatívna dôkazná teória predstavuje výnimku z pravidla, že každý dokazuje len svoje
vlastné tvrdenia, a vychádza z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Negatívnu dôkaznú teóriu však nemožno prijímať všeobecne,
pretože v praxi môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. V tomto
prípade súd prvej inštancie použitie negatívnej dôkaznej teórie zdôvodnil v ods. 32 odôvodnia.

11. Odvolací súd zobral do úvahy, že žalobca v odvolaní nesprávnosť použitia tejto teórie a citovaného
rozhodnutia v danom prípade výslovne nenamieta, nekritizuje jej aplikovanie, nepolemizuje o nej.
Namieta len, že obrana žalovaného nebola podložená žiadnymi právne relevantnými dôkazmi. Či tým
však namieta proti aplikácii uvedenej teórie v danej veci podľa ods. 32 odôvodnenia, nie je zrejmé,
najmä ak žalobca v odvolaní neuvádza konkrétne dôvody, pre ktoré nemohla byť uvedená teória použitá.

12. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na procesný stav, konkrétne, že súd prvej
inštancie žalobcu na použitie tejto teórie s citáciou aplikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
ako aj na povinnosti, ktoré tak mu v oblasti dokazovania plynú a ktoré bude pre úspech v spore od
žalobcu vyžadovať (preukázať pravosť listiny) s tým, že dovtedy navrhované dôkazy žalobcu pre úspech
v spore nepostačujú, upozornil pred pojednávaním pri tzv. predbežnom posúdení sporu. Žalobca mal
teda preukázateľne vedomosť o tom, ktorým smerom sa musí uberať ním navrhované dokazovanie. No
napriek tomu, ako aj napriek tomu, že potrebný dôkaz (dôkaz znalcom z odboru kriminalistiky, odvetvie
grafickej diagnostiky) označoval žalovaný vo svojom vyjadrení, ktoré bolo žalobcovi doručené pred
nariadením pojednávania, a aj napriek tomu, že žalobcovi súd doručil odpoveď znalca z daného odboru
o možnostiach skúšania strojového písma, tento nereagoval a takýto do úvahy prichádzajúci dôkaz o
pravosti listiny do vyhlásenia rozsudku neoznačil, nepredložil ani nenavrhol jeho vykonanie. O vystavení
listiny žalovaným a teda o tom, že predložená listina je pravým prejavom vôle žalovaného uznať dlh,
nepredložil ani neoznačil žiaden iný dôkaz. Prednes zástupcu žalobcu na predbežnom posúdení sporu,
v znení že „žalobca má k dispozícii písací stroj na skúmanie, ak by to bolo potrebné“, nie je možné už
i z dôvodu, že ide o prednes advokáta, považovať za prednesený návrh na vykonanie dôkazu, ako sa
domáha žalobca v odvolaní.
13. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil a neodôvodnil
zásadné zmeny výpovede žalovaného a tieto rozpory žiadnym spôsobom neodstránil, odvolací súd
uvádza, že táto je neurčitá a nezrozumiteľná. Nie je v nej uvedené, konkrétne medzi ktorými tvrdeniami
žalovaného sú rozpory a aké zmeny vo výpovedi žalovaného zistil a teda ich namieta. Preto vzhľadom
na neurčitosť odvolací súd nepovažuje uvedenú námietku za dôvodnú.

14. K žalobcom až v odvolacom konaní novo označeným a predloženým listinným dôkazom (pracovné
kalendáre z roku 2007 a 2010) odvolací súd poukazuje na § 366 C.s.p. Žalobca v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie uvedené dôkazy neoznačil ani nepredložil. Tieto dôkazy uplatňuje po prvýkrát až
v odvolaní. Ide teda o „nový dôkaz“, pre ktorý oprávnené uplatnenie v odvolacom konaní platia zákazy
resp. obmedzenia definované v § 366 C.s.p.

15. Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť



nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

16. Z odvolania vyplýva, že žalobca v súvislosti s týmito dôkazmi nenamieta nedostatky podmienok
konania, vylúčenia sudcu alebo vady konania. Nie je teda splnená výnimka zo zákazu uvádzania nových
skutočností a dôkazov až v odvolaní podľa § 366 písm. a), b), c).

17. Žalobca v odvolaní uvádza, že sa o týchto dôkazoch dozvedel až po skončení konania pred súdom
prvej inštancie od svojho syna. Odhliadnuc od skutočnosti, že toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal,
odvolací súd uvádza, že takéto tvrdenie nie je samo osebe spôsobilým dôvodom pre priznanie výnimky
zo zákazu novôt. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia zanedbaním z
nedbanlivosti. V tomto prípade je zrejmé, že žalobca o týchto dôkazoch v čase konania pred súdom
prvej inštancie vedieť mal a mohol, pretože sa jednalo podľa jeho tvrdenia o jeho pracovné pomôcky a
o ním vykonané písomné záznamy do kalendárov. Odvolateľ nevysvetlil (ani na námietku žalovaného
vo vyjadrení k odvolaniu), prečo sa o ich existencii dozvedel od syna a to až po skončení konania
pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto jeho tvrdeniu o nezavinenom opomenutí včasného
predloženia dôkazov neuveril a uvedený odvolací dôvod považuje za účelový.

18. Z uvedeného je zrejmé, že nenastala žiadna z výnimiek zo zákazu skutkových a dôkazných
novôt, a teda žalobcom označený nový dôkaz nie je akceptovateľným odvolacím dôvodom.

19. Spolu s odvolaním v rámci odvolacej lehoty uplatnil žalobca zároveň námietku zaujatosti sudcu súdu
prvej inštancie a žiadal vydať rozhodnutie, ktorým bude sudca Z.. K.Y. vylúčený z prejednávania
a rozhodovania toho sporu. Odvolací súd námietku zaujatosti vyhodnotil zároveň ako odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. c) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie českého súdu
R (ČR) 66/2010, ktoré je aktuálne i podľa súčasnej slovenskej procesnoprávnej úpravy (čo
preukazuje jeho citovanie v súčasnej odbornej literatúre; pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, str. 1244): „Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSŘ. Jej dôvodnosť
posudzuje vždy odvolací súd bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či, prípadne ako otázku zaujatosti
sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 OSŘ); ak námietku
považuje za opodstatnenú, napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bez ďalšieho zruší [§ 219 ods.
1 písm. a) OSŘ]“.

20. Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že spôsobilým odvolacím dôvodom je vždy skutočnosť, že
je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, alebo sa na rozhodovaní veci
podieľal. Uplatnenie tejto námietky nebráni ani to, že nadriadený súd skôr (v priebehu konania) rozhodol,
že rovnaký sudca nie je vylúčený, pretože oprávnenie odvolacieho súdu posúdiť túto otázku nie je
rozhodnutím nadriadeného súdu dotknuté.

21. Odvolací súd sa preto zaoberal predmetnou námietkou zaujatosti podanou žalobcom samostatne
po podaní odvolania vo veci samej v rámci jeho odvolacej lehoty ako odvolacím dôvodom.

22. Podľa § 49 ods. 1 C.s.p. sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
23. Námietku zaujatosti žalobca odôvodnil tým, že konajúci sudca Z.. K.Y. je v príbuzenskom vzťahu
k S.. D. I., ktorá pracuje v zdravotníckom zariadení manželky žalovaného.

24. Sudca Z.. K. I. sa k námietke zaujatosti vyjadril a uviedol, že S.. D. I. je jeho teta.
Má vedomosť, že je na starobnom dôchodku a nevie o tom, že by bola zamestnaná. Nemá
žiadnu vedomosť o tom, že by mala byť zamestnankyňou manželky žalovaného. Uviedol, že žalovaného
nepozná, v minulosti sa s ním nikdy vedome nestretol a ani v súčasnosti sa s ním nestretáva, o predmete
sporu nemá žiadne poznatky získané neprocesným spôsobom. Vo veci sa subjektívne necíti byť zaujatý.

25. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno
vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu



objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k
legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k sporu disponuje.

26. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti, je potrebné konštatovať, že sudca sa necíti byť
zaujatý, pretože podľa jeho tvrdenia tu neexistuje žiaden pomer
k žalovanému, pre ktorý by bolo možné pochybovať o jeho nezaujatosti. Vyjadrenie sudcu nevzbudzuje
v tejto rovine odôvodnené pochybnosti, nepotvrdzuje tvrdenia žalobcu a tieto spochybňuje vysvetlením,
že žalovaného nepozná.

27. Pri rozhodovaní, či uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu
(z objektívnych aspektov), a teda či tu existuje relevantná obava z nedostatku nezaujatosti
vychádzal odvolací súd z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vyžaduje, aby sa
obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj
len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Tzv.
objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja strany, ale podľa objektívnych
symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.

28. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že, ak by sa aj preukázala ako pravdivá skutočnosť, že
príbuzná sudcu pracuje u príbuznej žalovaného, táto sama o sebe nezakladá pomer k žalovanému,
ktorý by mal za následok pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Dôvodom vylúčenia sudcu pre pomer
k strane sporu môže byť len zistenie, že strana je mu osobou blízkou a tiež jeho priateľský alebo
nepriateľský vzťah priamo k strane. Ide vždy o osobný vzťah sudcu takej intenzity, ktorý je spôsobilý
vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Žiaden taký vzťah sudcu Z.. K.Y. k žalovanému z námietky
zaujatosti ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva.

29. Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky sudcovskej nezávislosti)
odvolací súd nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 49 ods. 1 C.s.p. zakladajúcich pochybnosť o
nezaujatosti konajúceho sudcu, a tým zistenie, že by vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

30. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie nebolo možné považovať
za dôvodné, a preto bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

31. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

32. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

33. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

35. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,



ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).